Dogmatika/Vychádzania v Bohu

Prečo hovoríme o vychádzaniach v Bohu?

upraviť

Predovšetkým preto, lebo sa jedná o biblický termín. Osobné špecifikum Syna a potom Ducha Svätého bolo zjavené pomocou tohoto pojmu.

Je pravda, že v tomto prípade sa jedná o poslanie, ktorého sa Synovi a Duchu Svätému dostalo vo vzťahu k ľuďom. Preto biblický termín "vychádzanie" patrí do ekonómie, do dejín spásy. Ekonomická Trojica nás však odkazuje na imanentnú Trojicu; vychádzania v čase robia zjavným onen rys Syna a Ducha, ktorým je ich pôvod v Otcovi.

Vo svojom diele De Potentia udáva Tomáš Akvinský filozofický dôvod, ktorý je predpokladaný v 27. otázke 1. časti Teologickej sumy. Trinitárna dogma má svoje nutné vyjadrenie v pojme konsubstanciality. To znamená, že jednotlivé Osoby sú chápané ako nerozlíšené vo svojej substancii a že nutnou implikáciou - implikáciou uznanou a vyslovenou i v samotných formuláciach viery - je ich rozlíšenie iba na úrovni vzťahu. Plati však, že každý vzťah je založený buď na kvantite (rovnosť či nerovnosť; podobnosť či nepodobnosť) alebo na činnosti (vzťah príčiny k účinku, účinku k príčine). Prvý typ zahŕňa statické vzťahy, druhý typ zasa vzťahy dynamické. Prvý typ je nutné u Boha vylúčiť. Predovšetkým preto, že je treba u Boha vylúčiť akúkoľvek kvantitu. Čo keby sme však problém rozšírili? Pomocou analógie je predsa možné hovoriť o "virtuálnej kvantite" vzťaženej k rôznym stupňom bytia. Tým prejdeme od vzťahu rovnosti či nerovnosti ku vzťahu podobnosti či nepodobnosti,ktorý platí medzi rôznymi súcnami na základe porovnania ich esencií. Avšak práve tento typ "statických vzťahov" nemôže v žiadnom prípade existovať v Bohu, pretože existuje iba medzi dvoma rozdielnymi esenciami a vyplýva z toho, že dané súvzťažné súcna sú rozlíšené na úrovni substancií. Pre vzťahy v Bohu teda nezostáva žiadny iný základ než činnosť, ktorá uvádza do vzájomného vzťahu dva prvky, z ktorých jeden vychádza z druhého.

Psychologická analógia sv. Augustína

upraviť

Augustín prirovnáva pochádzania v Najsvätejšej Trojici k imanentnej činnosti ľudskej duše.

 

Boh, keďže je čistý duch je vo svojej imenentnej činnosti porovnateľný k ľudskej duši, ktorá je tiež duchovná.

V ľudskej duši rozlišujeme dve imanentné činnosti:

  1. intelektuálnu
  2. vôľovú
  1. U Boha je aktom intelektu poznávanie seba samého, a tým vyslovenie Slova. Tento úkon intelektu sa u Boha nazýva tiež plodením, a je to úkon vychádzania Druhej Božskej osoby z Prvej.
  2. Aktom vôle je vzájomná láska medzi Otcom a Synom, teda medzi Prvou a Druhou Božskou osobou. Tento vôľový úkon sa tiež nazýva na základe biblického vyjadrovania dýchaním a je to úkon vychádzania Tretej Božskej osoby.



  • Cfr. NICOLAS,Syntéza dogmatické teologie I, 79.