Dogmatika/Magistérium: Stvorenie
Stvorenie
Človek sa nachádza zoči-voči svetu, ktorý je pre neho úlohou, ktorý je predmetom jeho skúmania a ktorý si utvára, aby bol pre neho čoraz viac a viac užitočný. Ale svet vnucuje človekovi aj otázky: Odkiaľ je? Načo je? Aký je zmysel ľudskej existencie v tomto svete? Vo svetle Božieho zjavenia, uskutočneného v Ježišovi Kristovi, viera je schopná vypovedať o tomto svete a človekovi to, čo síce môže byť v zásade zrejmé aj neveriacemu, predsa však z viery Zjavenie "môže byť spoznané predovšetkým ľahko, s pevnou istotou a bez akéhokoľvek primiešania omylu". V tejto časti cirkevných dokumentov ide teda ponajprv o ten druh Božieho zjavenia, ktoré je nevyhnutne dané spolu so slobodným ustanovením sveta, ktoré - zásadne, a nie časovo - predchádza osobné zjavenie Božej lásky a je tak predpokladom pre nadprirodzené zjavenie. Ide o svet, v ktorom sa zjavuje Boh, a o človeka ako potencionálneho "partnera - nadprirodzeného Božieho zjavenia.
Táto hlava, ktorá tematicky ešte nezohľadňuje nadprirodzené omilostenie človeka, sa člení na dve časti učenie o stvorení a učenie o človekovi.
V učení o stvorení cirkevné výpovede viery nehovoria o zákonoch vzniku a vývoja sveta, ktoré sú dané so skutočnosťou sveta, ale o svete v jeho vzťahu k Bohu. Vo všetkých dokumentoch cirkevného učenia o stvorení sa nachádzajú dve základné myšlienky. Prvá hovorí: všetko, čo je, stvoril Boh. Každé učenie o nejakom princípe, ktorý by bol Bohu cudzí alebo Bohu nepriateľský a v protiklade k tvoriacemu Bohu, je tým odmietnuté. Aj hmota, a predovšetkým aj ľudské telo, pochádza od Boha, a preto je dobrá. Na tom sa principálne zakladá odmietnutie každého rigorizmu a jednostranného spiritalizmu Cirkvou. Tým je aj proti akejkoľvek forme ateistického materializmu vyslovená skutočnosť svorenia vôbec: duch nie je ukončením slepého a náhodného vývoja hmoty, je skôr ako božský Duch na začiatku každého pozemského bytia.
Druhá základná myšlienka cirkevného učenia o stvorení hovorí o slobodnom tvorivom Božom čine. Filozofické myslenie, ktoré vychádza z daností sveta, sa usiluje odhaliť zákony a nevyhnutné súvislosti sveta. Všetky pokusy vtiahnuť Boha, základ stvoreného sveta, priam do zväzujúceho súvisu týchto zákonov, Cirkev vždy odmietala. Boh ostáva mimo sveta, svet je jeho slobodným dielom, ktoré tvorí, bez toho, aby sa pritom akokoľvek menil. On sám je začiatok a koniec, základ a cieľ všetkého, čo vzniklo. V poslednom čase sa v cirkevných dokumentoch na tvorbu človek nehľadí len ako na splnenie Božieho poverenia tvoriť, adresovaného človekov, ale ako na pokračovanie stále sa uskutočňujúceho tvorenia Boha samého.
Svet, ktorý stvoril Boh slobodne, je však pre človeka a zameraný na neho. Milióny rokov vývoja nachádzajú svoje naplnenie v bytosti obdarenej duchom, ktorá môže byť partnerom a odpoveďou na Božiu lásku: v človekovi. Hoci cirkevné výpovede o človekovi netvoria uzavretú a úplnú antropológiu, predsa sa v nich nachádzajú všetky podstatné časti celkového chápania človeka a duchovného života človeka. A tak Cirkev učí predovšetkým duchovnosť človeka až na jej základe môže človek vôbec vnímať Boha a jeho zjavenie. Cirkev učí individualitu človek a (napriek dedičnému hriechu) slobodu človeka: iba v slobodnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, má človek uskutočňovať spásu, ktorú mu ponúkol a daroval boh. Nesmrteľnosť človeka dáva slobode jej vlastnú a poslednú vážnosť, veď vyslovuje budúce, večné trvanie slobodného rozhodnutia človeka. Cirkev učí aj to, že ľudská duša bola bezprostredne stvorená Bohom a vyjadruje sa aj o vzťahu duchovnosti človeka k jeho telu. Vyzdvihuje sa aj potrebná vernosť vlastnému svedomiu a hlasu vlastného svedomia, z ktorého sa odvodzuje právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu.
Boh stvoril svet pre človeka, človek však nachádza zdokonalenie a naplnenie svojho bytia v účasti na Božom živote osláveného človeka Ježiša Krista. Učenie o stvorení, a predovšetkým učenie o človekovi, je predpokladom pre nadprirodzené spásne Božie pôsobenie, a na tomto učení Cirkvi musí trvať: človek len ako duchovná, slobodná, nesmrteľná bytosť môže byť odpoveďou na Božiu lásku.
Cirkevné učenie o stvorení obsahuje tieto hlavné pravdy: Boh stvoril celý svet, viditeľný a neviditeľný, z ničoho. Nie od večnosti, ale na začiatku času, zo slobodného rozhodnutia, aby komunikoval svoju dobrotu na svoje vlastné oslávenie a aby urobil ľudí blaženými. Stvorení boli anjeli, ľudia a hmotný svet. Všetko, čo bolo stvorené, je dobré. Boh riadi svet svojou opaterou. Hmota a duch sú podstatne odlišné. Aj ľudskú dušu stvoril Boh pri počatí. Neplodia ju rodičia, je jedna, slobodná, nesmrteľná a je podstatnou formou tela. Každý človek má svoju vlastnú duchovnú dušu. Človek je zaviazaný vernosťou voči svojmu svedomiu a má právo na slobodu náboženstva.
Boží stvoriteľský čin
Synoda konstantinopolskej cirkevnej provincie
Anatémy proti origenistom
Za predsedníctva patriarchu Mennasa zostavila synoda anatémy proti origenistom, ktoré boli potvrdené podpisom pápeža Virília. Tieto odsúdené vety sa ani tak veľmi nenachádzajú v učení Origena, ako skôr v učení origenistov, predovšetkým palestínskych mníchov. Pod vplyvom platónskej filozofie sa tento systém pokúšal pochopiť celkové dianie sveta z vnútorného, nevyhnutného zákona. Stvorenie ako slobodný čin Boha bol v tomto systéme nemysliteľný. Treba si všimnúť, že Cirkev proti všetkým týmto systematickým pokusom o vysvetlenie diania sveta, ktoré poznali iba nevyhnutné zákony, od samého začiatku zdôrazňovala slobodu Boha ako posledného základu stvoreného sveta.
8. Kto hovorí alebo sa domnieva, že moc Boha je konečná, alebo že stvoril toľko, koľko mohol pochopiť, nech je exkomunikovaný.
Koncil v Brage (Portugalsko)
Anatémy proti prisciliánom
Priscillián (zomrel r. 385) je zakladateľom jednej manichejsko – gnostickej sekty v Španielsku. Diabol je poda jeho učenia stvoriteľom hmoty a princípom zla, duša je naproti tomu božskej prirdzenosti, jej spojenie s telom je trestom vyhnanstva za hriechy spáchané predtým. (toto učenie je prevzaté od origenistov.) Na týchto anatémach si treba všimnúť, že Cirkev od začiatku vystupovala proti podceňovaniu hmoty, predovšetkým však proti degradovaniu ľudského tela. Všetko, čo jestvuje, aj telesný svet, je dobré, lebo stvoril Boh.
5. Kto verí, že ľudské duše a anjeli pozostávajú z božskej podstaty, ako to tvrdil Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný.
7. Kto hovorí, že diabol nebol zo začiatku dobrým anjelom, stvoreným od Boha, a že podľa svojej prirodzenosti nebol Božím dielom, ale tvrdí, že sa vynoril z temnôt a že nemá nijakého pôvodcu, ale že on sám je princípom a podstatou zlého, ako to tvrdili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný.
8. Kto verí, že niektoré stvorenia vo svete utvoril diabol a že hrmenie, blesky, búrky, suchotu spôsobuje on vlastnou mocou, ako tvrdil Priscillián, nech je exkomunikovaný.
11. Kto zavrhuje ľudské manželstvo a hrozí sa plodenia detí, ako to učili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný.
12. Kto hovorí, že utváranie ľudského tela je diablovou zlátaninou a počatie v lone matiek sa uskutočňuje pôsobením démonov, a kto v dôsledku toho neverí vo vzkriesenie tela, ako to učili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný.
13. Kto hovorí, že stvorenie všetkého tela nie je dielom Boha, ale zlých anjelov, ako to učili Mani(cheus) a Priscillián, nech je exkomunikovaný.
VYZNANIE VIERY PÁPEŽA INOCENTA III. PROTI VALDENCOM
Albigenci sú potomkami starých manichejcov, a preto sú to dualisti. Od roku 1180 sa stali s strednom Francúzsku známi pod týmto menom. Ich hlavné učenie znie: hmota je zlá a stvorená satanom z ničoho. Ježiš Kristus preto nemal pravé telo, ale len zdanlivé. Sviatosti a akýkoľvek kult Boha viazaný na zmyslové znaky treba zavrhnúť. Hlavná mravná zásada znie: zdržiavať sa hmoty. – Do týchto istých duchovných koľají sa čiastočne dostali rozličné vtedajšie hnutia za chudobu, predovšetkým valdenci (pomenovaní podľa Petra Waldesa z Lyonu, zomrel okolo roku 1217) a na talianskej pôde lombardi. Boli v príkrej opozícii proti vonkajšiemu rozmachu moci a zosvetáčteniu Cirkvi za čias Inocenta III. František a Dominik bojovali za tento ideál evanjelia, ale na cirkevnej pôde, v protiklade k valdencom, ktorí uviazli v bludoch.
(...) Srdcom veríme a ústami vyznávame, že Otec, Syn a Duch Svätý, jeden Boh (...) je Stvoriteľ, Tvorca, Správca a Upravovateľ všetkých viditeľných a neviditeľných vecí. Veríme, že Starý a Nový zákon majú jedného a toho istého pôvodcu: Boha, ktorý zostáva v Trojici a všetko tvorí z ničoho. (...)
ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL
Štvrtý lateránsky koncil je posledným a definitívnym zaujatím stanoviska Cirkvi k omylom albigencov a valdencov. Učenie tohto koncilu o stvorení je zväčša prevzaté Prvým vatikánskym koncilom. Vypustenie v texte č. 295 sa nachádza pod č. 277.
1. hlava: Katolícka viera Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je iba jeden, pravý, večný, nezmerný, nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý, (...) že Bo je začiatok všetkých vecí, stvoriteľ viditeľných a neviditeľných, duchovných a telesných vecí. On svojou všemohúcou mocou na počiatku času rovnakým spôsobom stvoril obe stvorenia z ničoho, duchovné a telesné, totiž anjelské a pozemské, a potom ľudské, ktoré akoby obsahovalo obidve, pretože pozostáva z ducha a tela. Diabol totiž a iní démoni boli čo do svojej prirodzenosti stvorení Bohom ako dobrí, ale zlými sa stali sami od seba. Človek však zhrešil na našepkávanie diabla.
ECKHARTOVE OMYLY ODSÚDENÉ PÁPEŽOM JÁNOM XXII. (1329)
Eckhart bol pre svoje učenie napadnutý až na konci svojho života. Po jeho smrti (1327) bolo z jeho diel a kázní odsúdených 28 viet. Otázka, či on sám tu predložené mylné vety chápal naozaj v tom zmysle, v akom boli odsúdené, nie je definitívne rozhodnutá. Odsúdením tu uvedených téz sa jasne vyzdvihuje sloboda Boha v jeho stvoriteľskom diele.
1. Na otázku, prečo Boh nestvoril svet prv, dal odpoveď: Boh nemohol svet stvoriť prv, pretože vec nemôže pôsobiť, kým nie je, a preto len čo Boh bol, stvoril aj svet.
2. Takisto možno pripustiť, že svet je od večnosti.
3. Takisto Boh vo svojom jedinečnom božskom bytí, keď splodil súvečného syna, vo všetkom rovného Bohu, súčasne stvoril aj svet.
26. Všetky stvorenia sú jedno čisté nič: nehovorím, že sú máličko niečo alebo že sú čosi, ale že sú jedno čisté nič.
Okrem toho sa proti Eckhartovi namietalo, že hlásal: V duši je čosi, čo je nestvorené a nestvoriteľné, keby celá duša bola taká, bola by nestvorená a nestvoriteľná. A tým je rozum.
FLORENTSKÝ KONCIL (1438 – 1445)
Vieroučný dekrét pre Jakobitov (1442)
Dekrét o zjednotení odlúčeného Východu s Rímom obsahuje medziiným odsúdenie starých bludov, aj manicheizmu. Práve myšlienkové postupy tohto systému nachádzali vždy prívržencov. – Tak je tento dekrét aj dokumentom cirkevného učenia o stvorení.
(...) (Presvätá rímska Cirkev) verí čo najpevnejšie a vyznáva a ohlasuje, že jeden a pravý Boh, Otec, Syn a Duch Svätý je stvoriteľ všetkého viditeľného a neviditeľného. Zo svojej dobroty stvoril, kedy to chcel, všetky stvorenia tak duchovného, ako aj telesné. Ony sú dobré, lebo ich stvorila zvrchovaná Dobrota, sú však premenlivé, lebo boli stvorené z ničoho. Zlo nemá nijakú prirodzenosť, pretože každá prirodzenosť, nakoľko je prirodzenosťou, je dobrá. Vyznáva, že jeden a ten istý Boh je pôvodca Starého a Nového zákona, t. j. Zákona, prorokov a Evanjelia, pretože z vnuknutia toho istého Ducha Svätého hovorili svätí obidvoch Zákonov. Ich knihy prijíma s úctou. (...) Preto na blúznenia manichejcov uvaľuje exkomunikáciu, tí prijímajú dva prvé princípy, jeden pre viditeľné veci, druhý pre neviditeľné. A hovorili aj to, že iný Boh Nového zákona a iný Starého (...)
SYNODA KOLÍNSKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE (1860)
O katolíckej viere
Synoda rýnskej cirkevnej provincie v Kolíne (1860) okrem disciplinárnych dekrétov vydala aj zhrnutie významných častí vierouky. Nasledujúce odseky sú azda najpresnejším a najstručnejším úradným výkladom celkového učenia o stvorení. Podnetom boli mylné názory Georga Hermesa (1775 -1831) a Antona Günthera (1783 – 1863). Nasledujúce hlavy ako dokumenty partikulárnej synody nie sú neomylné, predsa sú však učením úradného cirkevného miesta.
3. odsek: Stvorenie
11. hlava: Proti panteizmu
(...) Pastieri dusí majú svojim veriacim vykladať, aké je to bezbožné, ba priam nezmyselné, keď sa hovorí: Boh, o ktorom učí Písmo, vyznania viery a rozum, že je nekonečný, nezmerný a nemeniteľný, vchádza do sveta, ktorý je predsa podrobený trvalým zmenám. Majú aj na to poukázať, aké je to bohorúhavé, svätosti a spravodlivosti Božej protirečiace tvrdenie, že Boh sám je v človekovi vykonávateľom všetkých zlých skutkov. Nebude ani ťažké ľuďom, ktorí pokojne uvažujú, poukázať na to, ako je tento omyl vyvracaný už svedectvom ich vlastného svedomia a ako je pre ľudskú spoločnosť nebezpečný ten omyl, ktorý sa neštíti zlé veci ľudí prenášať na Boha, a narúšanie správneho poriadku označovať za mnohonásobný vývoj božstva. A tak človek, hoci by sa dopustil akejkoľvek urážky Boha, by bol oslobodený od akejkoľvek viny. Napokon každý, kto vie, že Boh jestvuje sám od seba a že je nekonečný, a preto je nekonečne vzdialený od všetkých ostatných premenlivých vecí, ľahko môže pochopiť, že Boh nemôže mať tú istú prirodzenosť ako veci tohto sveta. (...)
12. hlava: Sloboda Boha v stvoriteľskej činnosti
„Kedy Boh chcel, vtedy zo svojej dobroty stvoril všetky veci, duchovné práve tak, ako aj telesné“, on totiž svet nepotreboval: svet nepridal nič k jeho dokonalosti – veď Boh je dokonalosť sama a sám sebe si stačí – a úkonom stvorenia nerealizoval svoj najvnútornejší život – tento život je naplnený poznaním a láskou jeho nekonečnej bytnosti. Keď chceme hovoriť o nevyhnutnom vychádzaní, ono sa deje vnútorným vychádzaním božských Osôb a nepotrebuje nijaké zdokonalenie prostredníctvom vonkajšieho stvorenia, pretože je celkom dokonalý.
Nedá sa povedať ani to, že Boh preto nevyhnutne stvoril svet, aby si aj veci, ktoré sú od neho odlišné, uvedomil ako také, ktoré má stvoriť alebo ktoré sú ním stvorené, ako si uvedomuje aj seba samého, lebo aby si Boh uvedomil a poznal seba samého, nepotrebuje na to nijaké doplnenie poznaním nejakej od neho odlišnej existujúcej veci. Nemôže predsa dostať nijaké zdokonalenie od vonkajších vecí. Poznanie možného sveta, čo mu, pravdaže, nemohlo chýbať, mal z dokonalého pohľadu do vlastnej bytnosti, ktorá obsahuje pravzory všetkých vecí, a do vlastnej stvoriteľskej moci. Pochádza z jeho dobroty, že keď Boh tvorí, nevyhnutne komunikuje dobrá a stvoreným veciam nevyhnutne chce robiť dobre. No jeho dobrota ho nepobáda tak, že by musel tvoriť nevyhnutne, lebo ako je Boh pre ľudí najvyšším dobrom, tak je Boh sám alebo jeho bytnosť aj pre seba samého najvyšším dobrom, ktoré musí nevyhnutne stále chcieť a milovať. Svoju nekonečnú bytnosť alebo v sebe spočívajúcu dobrotu môže milovať aj bez stvorenia vecí. Hoci Boh je nevyhnutne chce svoju dobrotu, veď jeho dobrota môže byť aj bez iných vecí.
Aj to je jasné, že Boh tým istým jednoduchým úkonom, ktorým nevyhnutne chce a miluje seba a svoju dobrotu, chcel slobodne všetky iné veci, tento úkon je nekonečný, a preto je dostačujúci bez nejakého nového prídavku pre všetko ostatné, je schopný urobiť všetko.
Ako záviselo od Boha, či stvorí alebo nestvorí svet, tak aj na ňom záležalo, či stvorí tento alebo iný svet. Vskutku: tie isté dôvody, ktoré dokazujú božiu slobodu pri stvorení sveta, poúčajú nás aj o tom, že bol slobodný, aby stvoril tento alebo nejaký iný svet. Seriózne uváženie si tejto najplnšej slobody pri stvorení sveta privedie kresťanov k čo najhlbšej vďačnosti voči Božej dobrote, keďže nás, nedonútený nijakou nevyhnutnosťou, stvoril z ničoho.
Svet nie je od večnosti, ale bol Bohom stvorený v čase. Úkon, ktorým chcel jestvovanie sveta, bol u Boha, v ktorom niet následnosti a nijakého vyčkávania od večnosti, ale účinnosť mal až v čase, alebo lepšie povedané na začiatku časov. (...)
13. hlava: Cieľ stvoreného sveta
Keď sa pýtame na dôvod, ktorý dal Bohu podnet na jeho stvoriteľský úkon, t. j. na cieľ toho, čo mal stvoriť, odpoveď znie: Nič, čo je odchodné od neho, nemohlo mu na to dať podnet. Pretože si sám sebe stačí, nemôže sa snažiť o získanie niečoho pre seba.
Pretože Boh skutočne stvoril a pretože všetko, čo tvorí, tvorí nevyhnutne z lásky k svojej v sebe spočívajúcej dobrote, právom hovoríme: Boh bol pohnutý k slobodnému tvoreniu svojou dobrotou. V tomto zmysle hovorí aj sv. Augustín: „Pretože on je dobrý, my sme.“
Keď sa však už nepýtame na dôvod, ktorý Boha pohol tvoriť, t.j. na cieľ toho, čo malo byť stvorené, ale sa pýtame na cieľ, ktorý Boh svojim dielom sleduje, t. j. na cieľ diela, vtedy treba povedať, že sa usiloval a vždy sa usiluje o to, čo je s jeho účinkovaním také späté, že nemôže byť od neho oddelené. A to je po prvé toto: keď Boh tvorí, nevyhnutne musí stvoreniam komunikovať niečo, čo je dobré, lebo „bytie“, ktoré ony dostali, je dobro. V tomto zmysle hovorí aj sv. Augustín: „Nakoľko sme, sme dobrí.“ Druhé, čo nemohlo chýbať pri Božom diele, bolo zjavenie Božích dokonalostí, predovšetkým moci, múdrosti a dobroty. Toto zjavenie sa nazýva Božou vonkajšou slávou, lebo ňou je Boh chválený. To však, že boh mal skutočne na zreteli uznanie a lásku k svojim dokonalostiam, čiže inými slovami svoju vonkajšiu slávu, je bez akejkoľvek pochybnosti. To ukazuje uvažovanie o stvorených veciach, ktoré nevyhnutne zo svojej bytnosti zjavujú Božie dokonalosti, ako aj uvažovanie o človeku, ktorý je vystrojený rozumom, aby spoznal boha z jeho diel a miloval ho. To napokon ukazuje uvažovanie o Bohu samom: pretože je svätý, nevyhnutne ho možno spoznať z jeho diel. Takto chápeme tie premnohé výroky Svätého písma, ktoré nás napomínajú k chvále Boha z uvažovania o veľkosti stvorených vecí.
Celkom úzko sa s oslávením Boha spája šťastie ľudí. Veď tým, že ľudia oslavujú Boha, znásobujú svoje zásluhy a svoje šťastie. A naopak, Boh tým presvedčivejšie podáva dôkazy svojej dobroty a zväčšuje svoju slávu, čím väčšie dobrá ľuďom komunikuje. A vzájomne jedno napomáha druhé. Keď sa však pýtame na odstupňovanie týchto dvoch cieľov, treba povedať: posledným cieľom diela je oslávenie boha. Naň musí byť zamerané šťastie stvorení a osobitne človeka. Veď oslávenie Boha predstavuje vyšší stupeň ako šťastie človeka, pretože sa vzťahuje na Boha. A tak sa svedčí, aby sa šťastie ľudí podriadilo jeho osláveniu a jemu slúžilo.
Z toho sa však nedá odvodiť, že sa tým Božia dobrota voči nám umenší, dobrá, ktoré nám Boh daroval, sa tým, že sú zamerané na oslavu Božiu, neumenšujú. Naopak, čím usilovnejšie nimi vyhľadávame Božiu oslavu, tým väčšmi sa sami obohacujeme, veď Boh nevyhľadáva svoju slávu vo svete tak, ako by sa tým snažil dosiahnuť pre seba dobro, ktoré ešte nemá, nie, on vyžaduje iba rešpektovanie správneho poriadku.
OMYLY ODSÚDENÉ PÁPEŽOM PIOM IX.
Prvé dve vety tzv. Sylabu odsudzujú panteizmus a deizmus.
1. Neexistuje nijaká najvyššia, najmúdrejšia, najprozreteľnejšie božská bytosť, ktorá by bola odchodná od tohto celku vecí, a Boh je to isté ako prirodzenosť vecí, a preto podlieha zmene. Boh vskutku vzniká v človekovi a vo svete, a všetko je Boh a má najvlastnejšiu podstatu Boha. Boh a svet je jedna a tá istá vec, a v dôsledku toho je to isté duch a hmota, nevyhnutnosť a sloboda, pravé a falošné, dobré a zlé, spravodlivé a nespravodlivé. 2. treba poprieť akékoľvek pôsobenie Boha na ľudí a svet.
PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 3. ZASADNUTIE (1870)
DOGMATICKÁ KONŠTITÚCIA O KATOLÍCKEJ VIERE
Na Prvom vatikánskom koncile zaujala Cirkev stanovisko voči bludom 19. storočia. Proti materializmu (učeniu, že existuje iba hmota) a panteizmu (učeniu, že svet je Bohom) vo všetkých ich formách musela byť najprv vyložená základná pravda o Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, a potom pravé učenie o zmysle stvorenia. To tvorí obsah prvej hlavy a zodpovedajúcich anatém. Prvá hlava v učení o stvorení úzko súvisí s dekrétom Štvrtého lateránskeho koncilu.
1. hlava: Boh, Stvoriteľ všetkých vecí
Boh
Svätá, katolícka, apoštolská, rímska Cirkev verí a vyznáva: je jeden pravý a živý Boh, stvoriteľ a Pán neba i zeme, všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný, nekonečný čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti. Pretože on je jedna jedinečná, úplne jednoduchá a nemeniteľná duchovná podstata, musí byť ohlasovaný ako skutočne a bytnostne odlišný od sveta, sám v sebe a zo seba naplno blažený a nevysloviteľne povýšený ponad všetko, čo mimo neho existuje a čo je pomyselné.
Stvorenie
Tento jedine pravý Boh stvoril zo svojej dobroty a „všemohúcou silou“ nie na zmnoženie svojej blaženosti, ani na nadobudnutie, ale na zjavenie svojej dokonalosti dobrami, ktoré udeľuje stvoreniam, zvrchovane slobodnom rozhodnutím vôle „z niečoho na začiatku času rovnakým spôsobom obidva poriadky stvorenia, duchovný a hmotný, t. j. anjelský a pozemský, a potom ľudský, ktorý je akoby utvorený z obidvoch pretože pozostáva z duše a tela“.
Opatera
Všetko, čo Boh utvoril, chráni a vedie svojou opaterou, „siahajúc mocne od jedného konca k druhému a všetko riadiac lahodne“ (porov. Múd 8, 1). „Všetko je obnažené a odkryté pred (jeho) očami“ (Hebr 4, 13), aj to, čo sa stane v budúcnosti slobodným konaním stvorení.
KANÓNY
Boh, Stvoriteľ všetkých vecí
1. Kto popiera jedného pravého Boha, Stvoriteľa a Pána viditeľných a neviditeľných vecí, nech je exkomunikovaný.
2. Kto sa nehanbí tvrdiť, že okrem hmoty niet ničoho, nech je exkomunikovaný.
3. Kto hovorí, že Boh a všetky veci majú jednu a tú istú bytnosť, nech je exkomunikovaný.
4. Kto hovorí, že veci konečné, ako aj duchovné, alebo aspoň duchovné vyplynuli z božskej podstaty, alebo že božská bytnosť sa svojím zjavením alebo vývojom stáva skutočnosťou všetkých vecí, alebo napokon, že Boh je univerzálnym či neurčitým bytím, ktoré sa určením seba samého ustanovuje za celok vecí, rozlíšených čo do rodu, druhu a jednotlivcov, nech je exkomunikovaný.
5. Kto nevyznáva, že svet a všetky veci, ktoré sa v ňom nachádzajú, tak duchovné, ako je telesné, podľa celej svojej podstaty, boli stvorené Bohom, alebo kto hovorí, že Boh netvoril z vôle slobodnej od akejkoľvek nevyhnutnosti, alebo tak nevyhnutne ako nevyhnutne miluje seba samého, alebo kto popiera, že svet bol stvorený na oslávenie Boha, nech je exkomunikovaný.
DEKRÉTY PÁPEŽSKEJ BIBLICKEJ KOMISIE
Učenie Cirkvi o stvorení v jeho konkrétnych výpovediach, ako aj učenie o pôvodnom stave človeka a dedičnom hriechu je tesne spojené s rozprávaním prvých hláv knihy Genezis. Výsledky bádania moderných prírodných vied, predovšetkým postupne sa presadzujúce poznanie evolúcie a s tým spojené spochybňovanie „historickosti“ prvých hláv knihy Genezis, si stále nástojčivejšie žiadali vysvetľujúce slovo pápežov. Na podporu biblických vied a na rozhodovanie o otvorených otázkach založil pápež Lev XIII. Vlastnú biblickú komisiu, ktorej dekréty majú takú istú hodnotu, ako aj dekréty rímskych kongregácií. Nie sú teda neomylné. Čiastočne napriek odporu tejto komisie (porov. vari rozhodnutie z 30. júna 1909, tu č. 128) sa postupne presadil názor exegétov, že prvé hlavy knihy Genezis nemôžu byť historickým referovaním v modernom zmysle. Výpoveďami Druhého vatikánskeho koncilu sa mnohé dekréty Biblickej komisie stali bezpredmetné a exegéze s jej výsledkami v bádaní sa dostalo zadosťučinenia. Naproti tomu dogmatické výpovede, ktoré by zohľadňovali zmenený obraz sveta (okrem tých, ktoré by zohľadňovali zmenený obraz sveta (okrem tých, ktoré sa nachádzajú v tézach encykliky Humani generis Pia XII, tu č. 332) doteraz chýbajú.
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADANIE (1965)
PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE
Pastorálna konštitúcia sa neobracia iba na veriacich kresťanov, ale na všetkých ľudí. Jej zámerom je podať sebapoznanie Cirkvi, jej prítomnosť a pôsobenie vo svete. V tretej hlave tohto dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu, zo všetkých najobšírnejšieho, sa koncil výslovne zaoberá hodnotou ľudskej aktivity vo svete. Z tejto kapitoly je tu vybraný iba jeden odsek, v ktorom sa opisuje ľudská činnosť vo vzťahu k Božiemu stvoriteľskému činu.
3. hlava: Ľudská činnosť vo svete
Hodnota ľudskej činnosti
34. Pre veriacich je jedno isté: individuálna i kolektívna ľudská činnosť ako taká, čiže to obrovské úsilie, ktoré ľudstvo v priebehu vekov vyvíja, aby zlepšilo svoje životné podmienky, zodpovdá Božím úmyslom, lebo človek, stvorený na obraz Boží dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať seba samého a vesmír na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo meno Božie všade na zemi (porov. Ž 8, 7 a 10).
To platí aj o bežných každodenných prácach, lebo mužovia a ženy, čo vyvíjajú svoju činnosť, aby zarobili na živobytie sebe a svojej rodine tak, že tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie v diele Stvoriteľa, užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný prínos k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách. Kresťania teda ani len nepomyslia na to, stavať výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti proti moci Božej a rozumné stvorenie pokladať akoby za súpera Stvoriteľa, ba skôr sú presvedčení, že víťazstvá ľudského pokolenia sú znakom Božej veľkosti a ovocím nevystihnuteľných Božích úmyslov. Pravda, čím viac rastie moc ľudí, tým rozsiahlejšie je oblasť ich osobnej a kolektívnej zodpovednosti. Z toho vidieť, že kresťanská blahozvesť neodvracia ľudí od budovania sveta, ani ich nezvláda nedbať na blaho ostatných ľudí: naopak, dôraznejšie ich zaväzuje k tejto činnosti.
2. Človek SYNODA KONSTATINOPOLSKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE Anatémy proti origenistom
Proti učeniu o sťahovaní duší
1. Kto hovorí alebo sa pridŕža toho, že duše ľudí preexistovali, t. j. že predtým to boli duchovia a posvätné sily, ale nasýtili sa nazeraním Boha a obrátili sa na zlé, a tak ochladli v láske k Bohu, boli nazvané po grécky psyché – duše („chladné“) a z trestu boli vyhnané do tiel, nech je exkomunikovaný.
SYNODA V BRAGE (PORTUGALSKO) Anatémy proti prisciliánom
Proti učeniu o sťahovaní duší a fatalizmu
6. Kto hovorí, že ľudské duše predtým v nebeskom príbytku zhrešili, a preto boli uvrhnuté do ľudských tiel na zemi, ako to určil Priscillián, nech je exkomunikovaný.
9. Kto verí, že ľudské duše sú viazané na osudové znamenia (hviezdy), ako to hovoria pohania a prisciliáni, nech je exkomunikovaný.
ŠTVRTÝ KONSTATINOPOLSKÝ KONCIL (869 – 870)
Kánony proti Fotiovi
V pohnutých rokoch oddelenia Východu od rímskej Cirkvi v čase patriarchu Fotia z Konstantinopola, práve v Konstantinopole zasadal všeobecný koncil. Boli odsúdené rozličné bludy, ktoré učil Fotios, medzi nimi aj názor o dvoch dušiach. Či ich sám Fotios chápal v tom zmysle, v akom sú odsúdené tu, sa z jeho spisov nedá s istotou dokázať. Koncil chce vylúčiť dvojitý princíp duševného života: v človekovi niet oddeleného princípu pre zmyslový život a pre život duchovný, ale je iba jeden jediný nositeľ všetkých ľudských životných funkcií. Zmyslom dekrétu je teda jednota človeka a duševného života človeka.
Jedinosť duše
10. Tak Starý, ako aj Nový zákon učia, že človek má iba jedinú racionálnu a intelektuálnu dušu, túto mienku potvrdzujú všetci Otcovia a učitelia Cirkvi osvietení Bohom. Predsa (...) niektorí ľudia dospeli k nehanebnému tvrdeniu, že človek má dve duše, a tento svoj blud sa usilujú odôvodniť určitými nerozumnými úsiliami. Preto tento posvätný a všeobecný koncil pôvodcov a páchateľov takejto bezbožnosti a iných podobných bezbožností (...) trestá exkomunikáciou.
Viensky Koncil (1311- 1312)
Proti mylným názorom Petra Jána Oliviho Olivi (1248 – 1298) bol v kontroverziách o chudobe vnútri františkánskej rehole priekopníkom „špirituálov“, čiže zástancov evanjeliového ideálu chudoby v celej jej prísnosti proti opačnému smeru konventuálov. Už za svojho života sa musel zodpovedať pred generálnou kapitulou rehole v Paríži. Po jeho smrti konventuáli jeho učenie viac ráz napadli, lebo odsúdením priekopníka mala byť zasiahnutá strana špirituálov. Otázka sa dostala pred viensky všeobecný koncil. Tam medziiným prerokúvalo jeho učenie o spojení duše s telom. Predložený dekrét je neomylným učením všeobecného koncilu.
Zmysel dekrétu: Problém je v tom, že duša ako duchovná podstata je vnútorne nezávislá od hmoty. Ako sa môže v človekovi spojiť s telom do jednej podstaty? Odpoveď Oliviho znela: Duša sama ako duchovná podstata sa nespája s telom bezprostredne, ale prostredníctvom od nej odchodného princípu, zmyslového a organického života. Učenie koncilu: Duchovná duša je sama osebe bezprostredne, bez sprostredkovania nejakého od nej oddeleného princípu, a bytostne, vo vnútornom zameraní na spojenie s telom, formou tela. Je teda stanovené ako cirkevná náuka, že duchovná duša sama je nositeľkou telesného života. Význam dekrétu je v tom, že sa pridŕža bytostnej jednoty a celosti človeka. Rozpoltenie ľudského života duše na duchovný a zmyslový život sa už vtedy prejavilo zhubne v bludoch albigencov a valdencov, ktorí chápali ducha a hmotu, dobro a zlo ako rovnoprávne princípy sveta. Toto rozpoltenie ruší základy akéhokoľvek zdravého chápania sveta.
Duša ako forma tela. (...) Ďalej so súhlasom posvätného koncilu odmietame ako mylné a pravde katolíckej viery protirečiace akékoľvek učenie alebo stanovisko, ktoré opovážlivo popiera alebo spochybňuje, že podstata racionálnej či intelektuálnej duše spočíva v tom, že je opravdivo a sama osebe formou ľudského tela. Aby všetkým bola známa pravda čistej viery a zamedzilo sa akýmkoľvek bludom, určujeme, aby každý, kto by sa odteraz opovážil tvrdošijne trvať na tom a považovať za pravdivé, že racionálna či intelektuálna duša nie je formou ľudského tela sama osobe a bytnostne, bol považovaný za heretika.
OMYLY ARMÉNOV ODSÚDENÉ PÁPEŽOM BENEDIKTOM XII. (1341)
Tu nejde ani tak o otázku, či Arméni vskutku učili traducianizmus, čiže učenie, že aj ľudskú dušu plodia rodičia, ale o odmietnutie tohto učenia Cirkvou. To isté učenie odsúdil už Anastáz II. Vo svojom liste franským biskupom (498). Toto mylné učenie nevychádza z poznania, že sa dedia duchovné vlastnosti, ale z požiadavky vysvetliť dedičný hriech, ktorého dedenie by bolo zdanlivo omnoho ľahšie vysvetliteľné za predpokladu, že rodičia plodia aj dušu. 5. Istý arménsky učiteľ učil, že ľudská duša dieťaťa je odovzdávaná z otcovej duše, ako jeho telo z tela otcovho. Takisto vraj pochádza anjel od iného anjela. Keďže existujúca racionálna ľudská duša a existujúci anjel majú intelektuálnu prirodzenosť, sú akýmsi duchovnými svetlami, vydávajúcimi zo seba iné duchovné svetlá.
PIATY LATERÁNSKY KONCIL (1512 -1517), 8. ZASADNUTIE (1513)
Peter Pomponazzi (1465 – 1525) prednášal v Padove Aristotelovu psychológiu, nie však v tom zmysle, v akom ona žila v scholastickej tradícii, ale ako prenikla pod vplyvom Arabov cez Španielsko. Vo svojich názoroch sa pridržiaval výkladov Averroa: duch v človekovi v dôsledku schopnosti chápať to, čo je všeobecne platné, nemôže byť individuálnou bytosťou, keďže však na druhej strane princíp organického a zmyslového života vo svojej aktualizácii v jednotlivom človekovi je bytnostne viazaný na hmotu, jeho existencia, pretože je individuálna, zaniká jeho smrťou (nepriamo bolo toto učenie odsúdené už vo Vienne, pretože duša, ktorá sama nie je individuálna, nemôže byť ani formou individuálneho telesného života jednotlivého človeka). Proti tomuto učeniu sa vyslovil Lateránsky koncil a ohlásil ako neomylné učenie individuálnosť jednotlivých ľudských duší a ich nesmrteľnosť.
Individuálnosť a nesmrteľnosť ľudskej duše
Rozsievač kúkoľa sa opovážil niektoré celkom zhubné, veriacimi vždy omietané bludy zasiať na Božiu roľu, dal mu vyrásť, najmä čo sa týka prirodzenosti racionálnej duše, že je totiž smrteľná, alebo že je jedna a tá istá vo všetkých ľuďoch. A podaktorí neobozretne mudrujúc, považujú to aspoň z filozofického hľadiska za čosi pravdivé. Proti takej nákaze chceme použiť niektoré vhodné prostriedky. So súhlasom tohto posvätného koncilu zavrhujeme teda a odmietame všetkých, ktorí tvrdia, že ľudská duša je smrteľná, alebo že je jedna jediná u všetkých ľudí. A aj tých, čo o tejto pravde pochybujú. Ľudská duša je totiž nielen skutočne, sama osebe a bytnostne formou ľudského tela, ako sa to nachádza v kánone nášho blaženej pamäti predchodcu pápeža Klementa V. uverejnenom na Vienskom koncile, ale je aj nesmrteľná a podľa mnohosti tiel, do ktorých je vliata, je jednotlivo zmnožiteľná, zmnožená a aj musí byť zmnožená.
ENCYKLIKA PÁPEŽA PIA XII. HUMANI GENERIS (1950)
Po tom ako Pius XII. Už vo svojom príhovore 30.11. 1941 vyhlásil otázku vzťahu človeka vzhľadom na jeho telo so zvieracou ríšou ešte za otvorenú, v encyklike Humani generis túto slobodu diskusie za určitých podmienok opäť potvrdil
Teória descendencie a Zjavenie
Preto magistérioum Cirkvi nezakazuje, aby učenie evolucionizmu bolo výskumami a rozpravami prerokúvané medzi odborníkmi oboch oblastí, primerane dnešnému stavu profánnej vedy a teológie, nakoľko sa to týka pôvodu ľudského tela a už existujúcej a živej hmoty, a ohľadom duše nám katolícka viera prikazuje držať sa toho, že ju otvorí bezprostredne Boh. Pri tomto výskume nech sa dôvody za obidva názory, tak kladné, aj záporné, s náležitou vážnosťou, uvážlivosťou a miernosťou uvažujú a posudzujú, len nech sú všetci ochotní podrobiť sa úsudku Cirkvi, ktorej bola Kristom zverená úloha autenticky vykladať Sväté písmo a ochrániť dogmy viery. Niektorí s opovážlivou trúfalosťou prekračujú túto slobodu bádania a správajú sa tak, ako keby pôvod ľudského tela z už existujúcej a živej hmoty, z doteraz zistených indícií a z nich odvodených záverov už bol úplne a celkom isto dokázaný, a ako keby zo strany prameňov božieho zjavenia už nebolo nič, čo by v tejto veci vyžadovalo čo najväčšiu umiernenosť a opatrnosť.
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADNUTIE (1965)
PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE
Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu pozostáva z dvoch hlavných častí. Prvá z nich v štyroch hlavách s 35 článkami hovorí o Cirkvi a povolaní človeka. Koncil sa v tejto konštitúcii vo všeobecnosti pridŕža tejto schémy: analýza nejakej situácie, zhodnotenie tak na báze, ktorá sa javí prijateľná pre všetkých, ako aj vo svetle cirkevného učenia o spáse, a napokon dôsedku, ktoré treba odvodiť z tohto zhodnotenia. Prvá hlava prvej hlavnej časti hovorí o dôstojnosti ľudskej osoby. Aj keď tieto výklady nepredstavujú nejakú ucelenú antropológiu, predsa vyzdvihujú najdôležitejšie aspekty ľudskej existencie: čl. 14 podáva vo svojom prvom odseku hodnotenie ľudskej telesnosti, druhý odsek hovorí, že človek sa právom považuje nie iba za časť prírody alebo za anonymný prvok spoločnosti. Č. 15 hovorí o ľudskom rozume, pričom sa vlastne zdôrazňuje, že sú národy hospodársky chudobné, ale čo do múdrosti sú bohatšie ako inéí, technicky rozvinuté národy. Nasledujúci článok, má za tému ľudské svedomie: vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, a ani mylné – nie však otupené – svedomie nestráca na svojej dôstojnosti. Článok 17 napokon hodnotí ľudskú slobodu, na základe ktorej človek z vlastného rozhodnutia a bez prinútenia zvonka alebo z vnútorných náruživostí môže dospieť k plnému a blaženému zavŕšeniu zjednotenia s Bohom. Jedenásť článkov prvej hlavy pastorálnej konštitúcie tvorí podklad, na ktorom mohol koncil vypracovať a vydať deklaráciu o náboženskej slobode.
1. hlava: Dôstojnosť ľudskej osoby
Bytostné zloženie človeka
14 Človek, jeden telom a dušou, samou svojou telesnou sústavou zahrnuje v sebe prvky hmotného sveta takým spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú vrchol a spôsobom, že jeho prostredníctvom dosahujú vrchol a pozdvihujú svoj hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa. Človek teda nesmie pohŕdať svojím telesným životom. Práve naopak, svoje telo musí považovať za dobré a mať ho v úcte, pretože je stvorené od Boha a má byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa telo búri. Preto sama d§stojnosť človeka si vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca. Človek sa, pravda, nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva, lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia, a kde pred tvárou Božou má duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, utvorenej jedine fyzickými a spoločenskými podmienkami, lež naopak, preniká priam do hĺbok objektívnej skutočnosti.
Dôstojnosť mravného svedomia
16. V hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré a chrániť sa zlého a keď treba, zaznieva v srdci: toto rob, tamtoho sa varuj! Človek má totiž v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený. Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva. Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré vznikajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda úprimné svedomie, tým viac s jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú s byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa mýli z neprekonateľnej nevedomosti, bez toho, že stratilo svoju dôstojnosť. To, pravda, nemožno povedať vtedy, ak sa človek málo stará hľadať pravdu a dobro a keď hriešne návyky postupne takmer zaslepia svedomie.
Vznešenosť slobody
17. Človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú. A celkom právom. Často ju však vyhľadávajú nesprávnym spôsobom, akoby sa smelo všetko, čo sa páči, hoci je to zlé. Pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človekovi. Boh totiž človeku „ponechal možnosť rozhodnúť sa“, aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc dosiahol plnú a blaženú dokonalosť. Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, čiže podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť si človek nadobudne, keď sa oslobodí spod akéhokoľvek područia vášní, a idúc za svojím cieľom, slobodne si volí dobro a s vynachádzavou pričinlivosťou si zabezpečuje vhodné prostriedky. Slobodná vôľa človeka – ranená hriechom – môže toto zameranie na Boha docieliť s plnou účinnosťou jedine pomocou božej milosti Každý však bude musieť vydať počet zo svojho života pred Božím súdom za to, čo konal, či dobré a či zlé (porov. 2 Kor5,10)
DEKLARÁCIA O NÁBOŽENSKEJ SLOBODE (1965)
1. časť: Všeobecné aspekty náboženskej slobody
2. Tento Vatikánsky koncil vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda spočíva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v náležitých medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného )Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej slobody na náboženskú slobodu sa má zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti. 3. Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať vo všetkej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ čiže Boha. Preto sa nesmie nútiť konať proti svojmu svedomiu. Nemožno mu však ani prekážať konať podľa jeho svedomia najmä v náboženskej oblasti. Náboženstvo je totiž takej povahy, že sa uplatňuje predovšetkým vnútornými dobrovoľnými a slobodnými úkonmi, ktorými sa človek obracia priamo na Boha. Nuž takéto úkony nemôže čisto ľudská moc ani rozkázať, ani zakázať. Avšak spoločenská povaha ľudskej prirodzenosti si vyžaduje, aby človek prejavil vnútorné náboženské úkony aj navonok, aby bol v spojení s inými v náboženskej oblasti a a vyznával svoje náboženstvo spoločne s ostatnými. Robí sa teda bezprávie voči ľudskej osobnosti a samému poriadku, ktorý Boh ustanovil pre človeka, keď sa nedovoľuje slobodné uplatňovanie náboženstva v spoločnosti, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.
- Zdroj:
NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995, 287-337 (s. 145-170).
