Katechéza/Ekológia

Ekológia – morálna zodpovednosť za životné prostredie

myšlienky z pastierskeho listu biskupov Slovenska z r. 2001

Problematika životného prostredia

Nebudeme na tomto mieste vykresľovať katastrofické scenáre zániku života na Zemi v dôsledku ekologickej krízy, ktorá má svoje korene v amorálnom konaní človeka. Sú na to iné odborné, politické, či ekonomické inštitúcie, ktoré nás cez masmédiá informujú o katastrofách, ktoré doliehajú na človeka zo znečistených vôd riek a morí, zo znečisteného ovzdušia, ktoré už dnes na mnohých miestach Zeme ohrozuje samotný ľudský život, z otrávenej či zasolenej pôdy, zo smrtiacej zložky slnečného žiarenia, ktoré už nie je schopná poškodená ozónová vrstva zeme zachytiť, z klimatických zmien vyvolaných nadmerným vyrubovaním lesov po celom svete, ako aj globálnym otepľovaním povrchu Zeme, sprevádzanými obrovskými záplavami na jednej strane a veľkými suchami na druhej strane. Z hromadenia odpadov všetkého druhu, ktoré robí našu Zem postupne jedným veľkým smetiskom, z nukleárnych a chemických katastrôf spôsobených nedostatočnou odbornosťou a zodpovednosťou tých, ktorí v tej oblasti pracujú (Černobyľ, havária na Tise a pod.) a nakoniec i miznutie stále väčšieho počtu rastlinných a živočíšnych druhov z povrchu Zeme.

Ide tu výslovne o problém morálny, ktorý zaväzuje každého človeka a zvlášť kresťana vo svedomí. Všetko, čo Boh stvoril, stvoril to z lásky k nám a všetko stvorenstvo je vlastne „zhmotnenou Božou láskou, ktorá je dobrom pre nás. A videl Boh, že je to dobré – čítame v knihe Genezis. Vieme tiež, že „Boh stvoril človeka na svoj obraz (Gen. 1,27), preto je človek nadradený voči ostatnému stvorenstvu, ale aj po stránke biologickej stojí na vrchole stvorenstva. To však nijako nespochybňuje biologickú zviazanosť človeka s ostatným stvorenstvom, aj Božie zjavenie nás poučuje, že Boh postavil človeka uprostred stvorenstva, aby ho spravoval a strážil: „I vzal Boh človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil (Gen 2,15).

Božie zjavenie nás tiež poučuje, že všetko čo jestvuje stvoril Boh skrze svojho Syna a pre neho. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (Jn 1,1-3). Celé stvorenstvo má teda svoj pôvod v Bohu a k Bohu sa skrze Krista vracia – „Všetko zjednotiť v Kristovi, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,10). O Božom pláne so stvorenstvom hovorí sv. Pavol apoštol takto: „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodnych bolestiach až doteraz. A nie len ono, ale aj my sami, ktorí máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo a vykúpenie svojho tela (Rim 8,19-23). Boh poveril človeka, aby nad stvorenstvom vládol (por. Gn 1,28). V biblickom, ale aj občianskom zmysle však vládnuť znamená zodpovedne spravovať a nie vykorisťovať a zotročovať.

Zodpovedne spravovať stvorenstvo znamená rešpektovať jeho životné potreby a prejavy a samozrejme jeho životné prostredie. Ak človek tieto potreby rešpektuje, žije v harmónii s prírodou a stvorenstvo mu slúži. Ak však človek tieto ekologické a etologické potreby stvorenstva nerešpektuje, stvorenstvo zotročuje, ničí ho a vyničením stvorenstva napokon ohrozuje seba samého. Mnohoraké spôsoby likvidácie stvorenstva od zamorenia prostredia škodlivinami, cez ľahostajnosť a nevšímavosť až po bezohľadné kántrenie stvorenstva predstavujú celú ekologickú problematiku dneška.

Postoj Cirkvi

Už aj otcovia II. Vatikánskeho koncilu pripomenuli, že očakávanie nového neba a zeme nemá nás viesť ku pasivite a nezáujmu o problémy pozemského života, ale naopak, má nás podnecovať ku zdokonaľovaniu súčasného sveta, čo je prirodzenou úlohou človeka ako Božieho spolupracovníka na plnenie jeho plánu. A to platí aj pre vzťah človeka k stvorenstvu. O tomto vzťahu hovoria aj ďalšie dokumenty Cirkvi, najmä encykliky pápeža Jána Pavla II. Je to niekoľko článkov v encyklikách Centessimus annus, Solicitudo rei socialis, Evangelium vitae a viacero bodov listu Sv. Otca ku svetovému dňu mieru 1990.

Na tomto mieste je tiež vhodné pripomenúť slová Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Siedme prikázanie vyžaduje rešpektovanie neporušiteľnosti stvorenstva. Zvieratá, ako aj rastliny a neživé bytosti sú určené pre spoločné dobro minulého, terajšieho a budúceho ľudstva. Využívanie nerastných, rastlinných a živočíšnych zdrojov sveta nemožno oddeliť od rešpektovania morálnych požiadaviek. Vláda nad neživými i nad živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi nie je absolútna, je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií, vyžaduje posvätnú úctu ku neporušiteľnosti stvorenstva. (čl. 2415): „Zvieratá sú Božie tvory, Boh ich zahŕňa prozreteľnou starostlivosťou. Už svojim jestvovaním ho velebia a oslavujú. Aj ľudia majú byť ku ním láskaví. Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako napr. svätý František Asisský, alebo svätý Filip Néri. (čl. 2416).

Podľa doterajších poznatkov vedy, život v našej slnečnej sústave je iba na planéte Zem. Z toho vidieť, že život na zemi má osobitnú hodnotu. Je to veľký dar Boha Stvoriteľa daný ľudstvu na Zemi. Fenomén života je ako tenký obal na planéte Zem v hrúbke niekoľkých kilometrov, ktorý je krehký a porušiteľný. Preto bezohľadné počínanie človeka voči tomuto javu života je neetické, nemorálne, je pohŕdaním Božou láskou, je nevďačnosťou voči Bohu Stvoriteľovi, ktorý nám dal stvorenstvo na Zemi ako dar. Človek vždy chápal svoju nadradenosť nad ostatným stvorením. Cirkev Kristova poučená Božím zjavením túto nadradenosť ešte zdôraznila. Veď človek bol stvorený na Boží obraz a má vládnuť nad stvorenstvom (Gen 1,26-27). Človek však, ktorý je ranený prvotným hriechom neraz zneužil svoju nadradenosť nad ostatným stvorenstvom a správal sa voči nemu ako dobyvateľ, tyran a vandal. Človek prišiel ku nesprávnemu presvedčeniu, že si môže voči stvorenstvu dovoliť všetko podľa ľubovôle a že nie je v tom nijaký morálny problém. Ale opak je pravda. Každý ľudský čin, ktorým ohrozujeme svoje životné prostredie, ohrozujeme samotného človeka, jeho zdravie a život a prestupujeme tým piate Božie prikázanie – nezabiješ. A to je matéria do spovede, teda dôvod ku pokániu. Toto si v nasledujúcom treťom tisícročí musíme dobre uvedomiť, že si musíme spytovať svedomie a spovedať sa aj z vlastných ekologických hriechov.

A práve tu Vám chce Cirkev pomáhať formovať a vychovávať kresťanské ekologické vedomie a svedomie. Cirkev nastúpila do spoločného zápasu s ostatnými štátnymi a spoločenskými zložkami o zachovanie trvalo udržateľného rozvoja na našej Zemi. Nie politickými, alebo ekonomickými rozhodnutiami, ale výchovou k mravnému správaniu sa kresťanov ku stvorenstvu a jeho preventívnej ochrane. Ohrozením stvorenstva a životného prostredia vôbec ohrozujeme nie len seba, ale aj naše deti. Robíme to nie len veľkými negatívnymi vplyvmi, ale aj každým hoci nepatrným zlým činom voči prírode. Každý dobrý čin v tomto smere je dôležitý, veď z kvapiek pozostáva more.

Biskupi Slovenska svojim pastierskym listom vrelo odporučili, aby v každej farnosti vznikla iniciatívna skupina, ktorá sa bude zaoberať otázkami kresťanského životného štýlu, ekológie a výchovy mládeže k správnemu vzťahu k stvorenstvu.

Poslaním človeka je byť, nie mať (blahobyt, nadbytok), preto byť kresťanom znamená žiť pre svojich blížnych a nie len pre seba. S ekologickou problematikou súvisí sociálna problematika a obe spolu vytvárajú životný štýl. Konzumným životným štýlom prispievame ku hladomorom, drancovaniu prírody a zániku hodnôt. Životný štýl sa bezprostredne dotýka kresťanstva a nie len teoreticky, ale aj prakticky. Čo robíme s nadbytkom? Dokážeme sa podeliť? Nie sme ako evanjeliový boháč, o ktorom platí: „Blázon, ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si nahonobil, čie bude? (Lk 12,19-20).

Buďme teda bohatí na dobré skutky a štedrosť (por. 1 Tim 6,17-19).

Povodný zdroj: [1]

Príbuzné projekty