Katechéza/Analytická katechéza

Ak nevieš, kam zaradiť svoj príspevok, tak ho vlož sem:

ASKETIKA

"Bezo mňa nemôžete urobiť nič." /Jn 15,5/

Kto chce zostať verný svojim krstným sľubom a odolávať pokušeniam, má si dať záležať, aby používal na to prostriedky, ako je sebapoznanie, praktizovanie askézy prispôsobenej situáciám, v ktorých sa nachádza, poslušnosť Božím prikázaniam, praktizovanie morálnych čností a vernosť modlitbe. "Zdržanlivosť nás sústreďuje a privádza k jednote, od ktorej sme sa rozptýlili na mnohé veci." /Sv. Augustín - Confessiones, 10,29,40/. KKC 2340

Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev: "Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí... začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná." /Sv. Gregor Nyssenský/ KKC 2015

"Duch je síce ochotný, ale telo je slabé." /Mt 26,41/

Najčastejším a aj najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery. Menej sa prejavuje zjavnou neverou než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme? Inokedy si berieme Pána za spojenca, lenže srdce zostáva ešte domýšľavé. V každém prípade náš nedostatok viery dáva najavo, že ešte nemáme dispozíciu pokorného srdca. Iným pokušením, ktorému domýšľavosť otvára dvere, je duchovná znechutenosť (po latinsky acedia). Pod týmto výrazom Otcovia duchovného života chápu určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca. Z čím väčšej výšky človek padne, tým viac si ublíži. Bolestná stiesnenosť je opakom domýšľavosti. Kto je pokorný, nečuduje sa svojej úbohosti; ona ho vedie k tomu, aby mal väčšiu dôveru, aby vytrvalo odolával. KKC 2732-2733

V knihe Cesta dokonalosti autori: A. Gazzera a A. Leonelli predkladajú všeobecné princípy kresťanskej dokonalosti, v ktorej má svoje miesto:

I. BOŽÍ PODIEL

Ježiš Kristus žiada, aby sme dali prednosť: - duši pred telom "Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!" /Mt 16,26/ - nebu pred zemou "V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza..." /Mt 6,20/ - úzkej ceste pred širokou "Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života..." /Mt 7,14/ - Bohu pred ľuďmi "Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden." /Mt 10,37/ - panenstvu pred manželstvom: "Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané." /Mt 19,11/ - kontemplatívnemu životu pred činnosťou aktívneho života: "Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme." /Lk 10,41-42/

V reči na vrchu nám Kristus ukázal ideál kresťanskej dokonalosti. Podľa kresťanského náboženstva skutoční veľkí sú: chudobní, trpiaci, tichí, hladní, milosrdní, čistí, pokojamilovní, prenasledovaní. Kto má tieto vlastnosti, je dokonalý, lebo je podobný Ježišovi Kristovi.

II. ĽUDSKÝ PODIEL

Človek sa posväcuje: dobrými skutkami, modlitbou, rozjímaním, spytovaním svedomia, duchovnými cvičeniami, mesačnou obnovou, štúdiom a čítaním, životným programom, prácou a apoštolátom

Apoštolát posväcuje, pretože: - je prejavom lásky k Bohu a blížnemu, smeruje k Božej sláve a spáse duší; - praktizujeme v ňom mnohé čnosti: lásku, poníženosť, trpezlivosť, rozumnosť, odvahu, obetavosť; - štúdium problémov, diskusie o námietkach posilňujú našu vieru a živia nábožnosť; - obrana viery a Cirkvi nás oduševňuje za Božie záujmy; - naše reči, upozornenia, ktoré dávame iným, nás zaväzujú, aby sme sa nimi aj my riadili.

Ako sú všetci kresťania povolaní k dokonalosti, tak sú všetci krstom a birmovaním povolaní aj k apoštolátu. Kňaz má celkom zvláštne apoštolské poslanie. Posväcuje veriacich sviatosťami, obetou svätej omše, kázňami, vedením kresťanskej pospolitosti. Je k tomu splnomocnený posvätnou mocou, ktorú prijíma vo sviatosti kňazstva. Ale aj veriaci prijímajú dve sviatosti, ktoré - podobne ako u kňaza - vtláčajú do duše nezničiteľný charakter, ktorý ich spája s Kristovým kňazstvom a jeho prorockým poslaním. Sviatosť krstu a sviatosť birmovania okrem iných povinností zaväzujú veriaceho k apoštolátu, čiže k povinnosti duchovne pomáhať svojmu blížnemu. Prežívať birmovanie znamená prijať výzvu k práci na spáse a šíriť Božie kráľovstvo, znamená byť užitočnou časťou spoločenstva a všetkými silami pracovať na jeho zdokonalení.

Pôvodný zdroj: http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=37

MYSTIKA

Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu spojeniu s Kristom. Toto spojenie sa nazýva "mystické", pretože sa podieľa na Kristovom tajomstve prostredníctvom sviatostí "svätých tajomstiev" a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá k tomuto dôvernému spojeniu s Ním, i keď len niektorým sú udelené zvláštne milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý dostali všetci. KKC 2014

"Vznešená prirodzenosť Božia vo svojej nekonečnej moci a nezmerateľnej láske priťahuje v milosti posväcujúcej ľudskú prirodzenosť k sebe, prijíma ju do svojho lona, ponára ju do svojho božstva ako železo do plameňa. Robí z nás rod Boží. Spojením so Synom a Duchom sme účastní božskej prirodzenosti nielen podľa slova, ale skutočne. My všetci, ktorí veríme, sme sa stali Bohu podobnými tým, že sme boli povznesení nad všetku stvorenú krásu. Nevýslovným spôsobom sa v nás tvorí Kristus, nie ako tvor v tvorovi, ale ako Boh stvorenej prírody, tým, že nás Boh pretvára na svoj obraz a povznáša nás nad všetko stvorenie". /Sv. Cyril Alexandrijský/

Nie je to splynutie alebo stotožnenie s Bohom, ale len prežiarenie duše, skryté a pre našu malú súčinnosť nedokonalé. Nie sme bohmi, ale milosťou sa nám dostáva niečo, čo je vlastné len Bohu: sme nadprirodzeným obrazom, odleskom Božej slávy a svätosti.

Boh je absolútne zvrchovaná, nekonečná láska. V radikálnej otvorenosti je svätou Prítomnosťou. Blízkosťou. Tá má mnoho spôsobov. Boh zo svojej transcendencie vystúpil tak, že skrze svoje Slovo a v láske Ducha dal vznik bytiu mimo seba. Pretože to bolo dielom lásky, nazýva sa táto skutočnosť milosťou v najširšom zmysle. Všetko bytie nesie v sebe stopu Božej tvorčej lásky.

Zvláštnym obrazom a podobaním sa Bohu tvor sa stáva schopným poznania, dialógu a lásky. Toto partnerstvo a zvláštne spoločenstvo s Bohom nie je už len púhou skutočnosťou danou Božím stvoriteľským činom, je zvláštnou a osobnou účasťou, kde Boh nie je "prvou Príčinou", ale zdieľajúcou sa Láskou, ktorá tvora pozýva k naplneniu a dokonaniu v Ňom. Túto skutočnosť viery nazývame milosťou v užšom, teologickom zmysle slova. Tento láskyplný vzťah človek porušil hriechom. Boh sa však vo svojej láske rozhodol všetko zmieriť a obnoviť v Kristovi, svojom milovanom Synovi, všetkému vtlačil svoju pečať Novej Zmluvy v Duchu Svätom. V Kristovi prišla pravda a milosť, "z jeho plnosti sme my všetci prijali milosť za milosťou." /Jn 1,16/ Toto nové dielo lásky priniesol Kristus všetkým ľuďom. Tým, ktorí ho prijali, ktorí sa zrodili z vody a z Ducha, dal nové bytie vo svojom tajomnom tele - Cirkvi. Ale Duch Svätý ďalej koná pre nás dielo Kristovej spásy - a to tak, že ho vnáša do jednotlivých duší, osobne ich pozýva do spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou, dáva im účasť na jej vnútornom živote a svätosti. V diele spásy a posvätenia pokračuje Duch Svätý v dejinách ľudstva, Cirkvi a jednotlivej osobnosti, pokiaľ sa nenaplní čas, kedy všetko bude v Bohu a Boh vo všetkom. Na tejto ceste do "absolútnej budúcnosti" nám pomáhajú anjeli a všetci svätí, predovšetkým Matka Kristova - prosbami a príkladom. Tak sa uskutočňuje "spoločenstvo svätých", dokiaľ Kristus nepríde znovu v sláve, aby dokonal a naplnil všetko. Úžasné je toto tajomstvo živého Boha a človeka - jedno z najjasnejších, ktoré s vierou prijímame. Dejiny sú naplnené prítomnosťou Boha živého a pravého - pre nás a pre našu spásu.

Božia darujúca láska stvorila hneď na počiatku človeka v nadprirodzenom poriadku. Jej ďalší stupeň je láska k človeku, ktorý svojou vzburou porušil Božie priateľstvo a stratil milosť. Táto láska k hriešnemu ľudstvu vyvrcholila vtelením Ježiša Krista.

"Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch." /Tit 2,11-14/

Je s nami až do skončenia sveta /Mt 28,20/ a nikto nemôže prísť k Otcovi iba skrze neho /Jn 14,6/. Milosť tu znamená ľudsky možnú účasť na živote osláveného Pána, ktorá však v našom pútnickom stave znamená účasť aj na jeho utrpení. Tak sa v kristologickom zmysle konkretizuje a napĺňa "obraz a podobnosť Božia" v nás. Kristovo dielo prinieslo spásu všetkým ľuďom, t.j. všetkým dáva prístup k Božiemu životu a spoločenstvu v láske. Túto možnosť uskutočňuje v Cirkvi Duch Svätý. V tom zmysle obnovuje tvárnosť zeme, je darcom života, hosť a priateľ duší, láska Božia rozliata v našich srdciach. Milosť je kľúčovým pojmom zjavenia: v nej dochádza k uskutočneniu najhlbšieho vzťahu Boha a človeka. Sväté písmo nemá síce definície a sústavnú náuku o milosti, ale je samo dielom milosti, je samo nepretržitým svedectvom o milosti v Božom srdci a v Božom konaní, o ľuskej súčinnosti s ňou i o zlyhaní človeka...

Sv. Pavol: V jeho osobnej skúsenosti je milosť vyvolením "Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo sme svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi..." /Gal 1,15/ Všeobecne chápe milosť ako silu vykúpenia a ospravedlnenia. Milosť je novým životom, životným spoločenstvom s Bohom... Toto spoločenstvo spôsobuje Kristov Duch... Od Kristovho povýšenia zasahuje do existencie veriaceho človeka a dáva mu život a slobodu, slobodu od zákona, hriechu a smrti... Je Božou láskou, vliatou nám do sŕdc... Pôsobí v Cirkvi svojimi darmi...

"Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve." /Kol 3,1-4/

Sv. Ján: Milosť sa zjavila v Kristovi... "V ňom bol život a život bol svetlom ľudí..." /Jn 1,4/ Láskou" "Boh tak miloval svet..." /Jn 3,16/

Kristus sám o milosti nehovorí, ale jeho radostná zvesť je plná milosti. Prichádzajúce kráľovstvo, ktoré oznamuje, je práve milosť. Je skrytá ako poklad na poli, ako perla, ktorá má hodnotu ako všetok majetok. Boli sme stratení a milosrdenstvo Božie nás znova našlo /podobenstvo o stratenej ovečke, o stratenej drachme, o márnotratnom synovi/. Sme pozvaní na hostinu /podobenstvo o hostine, o pannách/. Milosť sa javí i v Kristových činoch na nemocných a hriešnikoch, predovšetkým však v jeho výkupnej smrti.

Kresťanská spiritualita je len zlomkovite zachytená v literatúre, ktorá je napriek tomu pre svoj rozsah i obsah nepostihnuteľná. Z hĺbky bohatstva dolujú prostí veriaci i naši svätci stále nové a nové pravdy a krásy. Kresťanská zbožnosť je teocentrická, kristologická; zreteľ pneumatologický v západnej cirkvi trochu ustupuje v porovnaní s cirkvou východnou. Takmer všetci veľkí svätci a mystici dovršujú svoj výstup k Bohu v tajomstve Najsvätejšej Trojice.

V tajomstve milosti, o ktorom tu hovoríme, sa nám zdieľa sám Boh. Jeho všadeprítomnosť nadobúda osobný, najvnútornejší a najintímnejší charakter. Nie je len BOH S NAMI /Emanuel/, ale je Boh v nás. Toto tajomstvo Božej lásky môžeme popísať dvojako: buď celá Najsvätejšia Trojica umožňuje svoju prítomnosť tak, že hovoríme o príchode Božieho kráľovstva v nás. Alebo naopak, "vťahuje" nás mysticky do svojho vnútorného života: sme Božou prítomnosťou uchvátení, ako hovorí sv. Pavol, vytrhnutí, vtiahnutí; Kristus sa nás zmocňuje /Flp 3,12/. Avšak stupne tejto skutočnosti a skúsenosti sú veľmi rozdielne: od všeobecnej a nekonečnej Božej lásky až do vysokých stavov spojenia, stretnutia, spoločenstva. Je tu tiež naša otvorenosť Bohu, naša odpoveď na Božiu lásku. V tomto stretnutí môže dôjsť k najhlbšej premene človeka. Závratné priateľstvo, toto spoločenstvo a dialóg lásky je najhlbším prvkom kresťanského života. Žiadne iné náboženstvo, žiadna iná mystika, čo aj psychologicky intenzívnejšia, sa nemôže rovnať Božej milosti. Všetky sú nejako jednostranné: buď mizne človek, alebo Boh. Buď je činný len človek, alebo mizne jeho sloboda. V tajomstve milosti ide o stretnutie dvoch slobôd. Len tak je možná láska, slobodne sa prejavuje voči nám Boh lásky. "No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my." /2 Kor 4,7/

Modlitba

Najsvätejšia Trojica, živý Bože! Dovolil si nám nahliadnuť do skrytého tajomstva svojej vôle: aby všetko bolo jedno, sväté, Tvoje. Položil si vo večnosti rozhodnutím svojej lásky svätý začiatok. Dal si slobodu nám i anjelom, aby sme ťa milovali, odpovedali slobodne na Tvoju lásku. Tvoj Syn bol Slovom, v ktorom si všetko stvoril k sláve a kráse. K našej kráse i našej svätosti. Zlyhali sme. Ale nie Ty! Urobil si z nás nové stvorenie podľa svojho Syna silou a mocou Ducha. Hriech nebol príčinou, že si nás znovu stvoril. Prvou "príčinou" bola Tvoja večná láska. Poslal si svojho Syna, aby sme mali nový život. Posielaš svojho Ducha, aby sme ho mali v hojnosti. Prináša a pripomína nám všetko, čo si nám daroval - pred stvorením, pri stvorení, pred hriechom, po hriechu. Znovu si posvätil našu slobodu, aby sme sa mohli rozhodnúť pre Teba, pre Tvoj poriadok vo svete a pre dôstojnosť človeka. Dal si a dávaš ustavične všetko, aby sme svoje veľké vyvolenie, povolanie a poslanie mohli uskutočniť. Posväcuješ naše bytie i naše činy. Prosíme, aby nás Tvoja milosť predchádzala, sprevádzala a viedla k plnosti Kristovej. Aby všetko naše konanie vychádzalo z Teba a spelo k Tebe, Láska večná. Amen.

Z knihy: ZVĚŘINA, Teologie AGAPÉ, časť Účast na vnitřním Božím životě

Učitelia Cirkvi, sv. Ján z Kríža a sv. Terézia od Ježiša /Terézia z Avily/ patria medzi najväčších mystikov svojej doby. V tomto storočí možno vyzdvihnúť Editu Steinovú /sestra Terézia Benedikta/, ktorú Sv. Otec pred krátkym časom vyznačil a povýšil na oltár /blahorečená bola 1.5.1987/.

Sv. Ján z Kríža /učiteľ Cirkvi/ (1542-1591): Narodil sa v Španielsku, blízko Avily, z rodiny zámožného obchodníka s hodvábom. V 17-tich rokoch sa rozhodol stať sa ošetrovateľom v nemocnici v Medine, aby si zarobil na štúdiá. Neskôr, keď mu ponúkli miesto nemocničného kaplána, rozhodol sa radšej vstúpiť do karmelitánskej rehole. Po noviciáte odišiel na univerzitu do Salamanky a r. 1567 bol vysvätený za kňaza. Túžil sa oddať čo najúplnejšie kontemplatívnemu životu a pomýšľal na to, že sa stane kartuziánom. Ako 25-ročný stretol Teréziu z Avily. Prehovorila ho, aby sa stal zakladajúcim členom reformovaných bosých karmelitánov. Ďalších 10 rokov pracoval s ňou, začal svoje životné dielo ako učiteľ a duchovný vodca mníšok, rehoľníkov a laikov. Ale iní karmelitáni jeho reformu považovali za zradu, r. 1577 bol unesený a väznený v Tolede 9 mesiacov v cele bez okien. V tej dobe veľmi trpel telesne i duchovne. Väzenie znázorňovalo to, čo sa dialo v jeho duši, a on potom používal tieto obrazy, aby vylíčil noc ducha. Jeho najznámejšie diela: VÝSTUP NA HORU KARMEL -3 knihy, TEMNÁ NOC - 2 knihy /1618/. Tvoria prvú časť jeho spisov, ktorou je cesta vedúca k zjednoteniu s Bohom. V druhej časti spisov popisuje skúsenosť s týmto zjednotením. Vyjadril ju v dvoch básňach: Duchovná pieseň a Živý plameň lásky so svojimi komentármi. Obe časti sú cesty duše a každá z nich má svoju vlastnú dynamiku. Prvá časť je vymanenie sa zo sebectva. Druhá je dynamikou samotnej lásky, keď očistená duša tiahne k dokonalosti lásky v duchovnom zasnúbení a pokračuje ďalej, až dôjde k duchovnému manželstvu, poslednému stavu dokonalosti. Pojem "zjednotenie s Bohom" je ústredným pojmom. Čitateľ na prvom mieste musí pochopiť tento pojem a musí pamätať, že sv. Ján z Kríža má na mysli zjednotenie duše s Bohom a jej pretvorenie v Neho. K tomu dochádza vtedy, keď sa Božia vôľa a vôla duše zhodujú, takže sa v jednom nič neprotiví druhému a duša, úplne zbavená sebectva, je láskou pretvorená v Boha. Stupeň našich sebazáporov zodpovedá intenzite spojenia. Ukazuje tiež to, že počas putovania duše je sám Kristus učiteľom a vzorom, ako je i korunou a odmenou na konci. Sv. Ján nepresadzuje nijakú svoju teóriu, ale čisté učenie evanjelia. Vie, že je spoľahlivé a zásadné a snaží sa ho urobiť príťažlivým a praktickým učením. /Z knihy: N. Cummins: OSVOBOZENÍ K RADOSTI/

Sv. Terézia z Avily /učiteľka Cirkvi/.(+1582). Je reformátorkou v Cirkvi a zakladateľkou bosých karmelitánov a karmelitánok. Založila 18 kláštorov prísnej karmelitánskej rehole. Svoj životopis rozdeľuje na dve časti: vlastný svoj život a život Boží v nej. "Život, ktorý som viedla až do dňa svojho obrátenia, bol mojím životom. Ale od tej doby /1555/ zdá sa mi, že nežijem ja, ale žije vo mne Boh, že spôsobil, že som bola zbavená seba samej". V roku 1565 Terézia dokončila svoj vlastný životopis. V ďalších 18 rokoch až do jej smrti ju Boh zahrňoval stále väčšími milosťami. Zostali by nám neznáme, keby sám Boh nechcel, aby o nich písala. U nás vyšli jej spisy: ŽIVOT: Autobiografické veľdielo sv. Terézie je jedinečným svedectvom o láske človeka k Bohu, o vernosti k Cirkvi a vrúcnej túžbe po blízkosti živého Boha. Každý človek, ktorý žije duchovne, v ňom nájde medzi riadkami veľké povzbudenie pre svoj duchovný život a mnohé poučenia.

NAD VELEPÍSNÍ A JINÉ SPISY: Nad textom Pieseň piesní sv. Terézia v skratke zhrnula svoje učenie o modlitbe a podstate modlitby, ktorou je láska k Bohu a Božia láska k človekovi. Svojím vnútorným duchovným zmyslom pochopila, že v knihe Pieseň piesní Duch Svätý používa prejavy ľudskej lásky, aby zrozumiteľným spôsobom dal poznať tajomstvo Božej lásky.

CESTA K DOKONALOSTI: Sv. Terézia uvádza svoje spolusestry krok za krokom do dôverného spojenia s Bohom v láske, varuje pred prekážkami a nebezpečenstvami duchovného života. Vlastné uvedenie do modlitby aplikuje na originálnom výklade modlitby Pána. Táto kniha je akousi teologickou príručkou duchovného života.

VNÚTORNÝ HRAD /1577/: Ide o vrcholné dielo sv. Terézie, venované náuke o modlitbe. Postupne rozoberá všetky stupne modlitby až po tie najvyššie stupne nazerania a popisuje ich s obdivuhodnou presnosťou. Rôzne "komnaty" sú príkladom či obrazom rôznych stupňov modlitby. Duša, ktorá nimi prechádza, dospeje až do poslednej komnaty, ktorá sa nachádza v samom strede hradu. Tam prebýva Kráľ slávy a tam dôjde tiež k tomu dôvernému spojeniu duše s Bohom. Pretože nenachádza vhodnejší príklad, nazýva ho duchovnými zásnubami. Kniha je vhodná pre tých, ktorí už pokročili vo vnútornej modlitbe.

KNIHA O ZAKLADANÍ KLÁŠTOROV: Túto knihu napísala sv. Terézia z poslušnosti voči svojmu spovedníkovi. Kniha je strhujúcou reportážou o diele Božom skrze túto sväticu pri zakladaní nových kláštorov. Nie je len suchým popisom udalostí, ale živým svedectvom o činorodej láske, utrpení i námahách pre Božie kráľovstvo, ale i charizmatických darov tejto svätice.

Sv. Terézia Benedikta /Edita Steinová/: Narodila sa v r. 1891 vo Wroclawi zo židovskej rodiny ako 12. dieťa. Jej matka, hlboko veriaca Židovka, vštepovala svojim deťom zmysel pre pravdu, odpor k hriechu a lásku k Božiemu zákonu. Ako 30-ročnú ju oslovil životopis sv. Terézie z Avily. Prečítala ho jedným dychom. Na druhý deň si kúpila katolícky katechizmus a misál, začala ich študovať a pravidelne sa zúčastňovať na sv. omši. Na Nový rok 1922 prijala sviatosť krstu. Svoj vzťah k Ježišovi vnímala "nielen ako duchovný záväzok, ale ako pokrvné puto". Ako Ježišova učeníčka neprestala byť dcérou Izraela. Svoje obrátenie prirovnala k príbehu kráľovnej Ester, ktorá bola odlúčená od svojho národa práve preto, aby mohla stáť pred kráľom v mene svojho národa. "Som biedna, slabá a malá ako Ester, ale Kráľ, ktorý si ma vyvolil, je nekonečne veľký a milosrdný". Po obrátení ju priťahoval Karmel, ale ešte 10 rokov ostala vo svete a plne sa venovala vyučovaniu, štúdiu, prekladom filozofických diel, cestovala, prednášala, nielen s cieľom obhájiť "múdrosť", ale predovšetkým obhájiť Krista. Vo svetskom povolaní bola učiteľkou, neskôr docentkou na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky. V októbri 1933 vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne a prijala meno sestra Terézia Benedikta od Kríža. Viedla život hlbokej modlitby a napriek nechcenej sláve a úspechom, uprednostňovala ticho a ústranie. Dokázala spojiť prísne dodržiavanie chudoby, pokory a poslušnosti s náročnou intelektuálnou prácou, v ktorej pokračovala na žiadosť predstavených aj za bránami kláštora. "Myslím si, že čím viac nás priťahuje Boh, tým viac sme povolaní vyjsť zo seba a obetovať sa za svet". Už v roku 1933 adresovala pápežovi Piovi XI. list, v ktorom upozorňovala na postavenie Židov a naliehavo prosila o odsúdenie antisemitizmu, nenávisti a prenasledovania Židov. Jej výzva však v tom čase ostala nevypočutá. Začiatkom roku 1938 začali v Nemecku pogromy, Židov zabíjali, synagógy podpaľovali. Edita odcestovala do kláštora v Holandsku, kde pokračovala v štúdiu a osvojila si už 7. jazyk. Svoje vedecké dielo zavŕšila prácou: VEDA KRÍŽA. Edita vyjadrila svoju túžbu "obetovať svoj život za obrátenie Židov". V auguste 1942 zomrela v plynovej komore v Osvienčime. Bola plná Boha

Pôvodný zdroj: [1]

Čo je sloboda?

"Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda". /2 Kor, 3,17/

"Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva". /Gal 5,1/

Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonaťsám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. Sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a dobre. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha, ktorý je našou blaženosťou.

Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre, ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti, alebo zlyhať a hrešiť. Sloboda charakterizuje pravé ľudské činy. Stáva sa prameňom chvály alebo hany, zásluhy alebo viny.

Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do "otroctva hriechu" /por. Rim 6,17/.

Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Pokrok v čnosti, poznanie dobra a askéza posilňujú vládu vôle nad jej činmi. KKC 1731-1734

Slobodná iniciatíva Boha vyžaduje slobodnú odpoveď človeka; lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia "večného života" odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie. por. KKC 2002

Verejná moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osoby a vytvárať podmienky na používanie jej slobody. KKC 2254

"Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!" Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" /Gal 5,13-14/

Z Listiny základných práv a slobôd

Zák. č. 23/91 Zb.

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. /čl.1/
Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia. /z čl.3/
Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Nikoho nemožno zbaviť života. Trest smrti sa nepripúšťa. /z čl.6/
Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. /čl.7/
Osobná sloboda je zaručená. /z čl.8/
Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. / čl.10/
Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. /z čl.12/
Sloboda pohybu a pobytu je zaručená. /z čl.14/
Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania je zaručená.
Sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby je zaručená. /z čl.15/
Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi alebo zachovávaním obradu.
Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. /z čl.16/

Pôvodný zdroj: [2]

Príbuzné projekty