Katechéza/4. Božie prikázanie

Úvod

Cti svojho otca a svoju matku!

A bol im poslušný (Lk 2,51).
Pán Ježiš sám pripomenul silu tohto "Božieho prikázania" (Mk 7,8-13).
Apoštol učí: "Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. (Ef 6,1).

Štvrté prikázanie sa obracia výslovne na deti v ich vzťahoch k otcovi a k matke. Zahŕňa aj vzťahy príbuzenské s členmi rodiny. Požaduje vzdávať úctu, prejavovať láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon aj na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči vedúcim, občanov voči vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a riadia.

Toto prikázanie zahŕňa a načrtáva aj povinnosti rodičov, poručníkov, učiteľov, vedúcich, úradníkov, vladárov a všetkých, čo uplatňujú právomoc voči jednotlivcom alebo spoločenstvám osôb.

Zachovávanie štvrtého prikázania prináša aj svoju odmenu: "Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj" (Ex 20,12).

Zachovávanie tohto prikázania poskytuje spolu s duchovnými darmi aj časné dary pokoja a blahobytu.
Nezachovávanie tohto prikázania prináša veľké škody spoločnosti i jednotlivcom.

Prisľúbenia: odmena a trest

Toto prikázanie je jediné priamo spojené s prisľúbením:

Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh (Ex 20,12).
Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!
Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi " (Ef 6,1-3)
Kto zlorečí svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť. (Ex 21,17)

Povinnosti, vyplývajúce z tohoto prikázania

Povinnosti manželov voči sebe navzájom

Majú sa navzájom milovať (Ef 5,25-33). Táto láska má prednosť aj pred láskou k rodičom (Mt 19,5). Previňujú sa proti tomu, ak sa nenávidia, robia si príkoria a strpčujú si navzájom život.
Majú si navzájom pomáhať telesne i duchovne. Vzájomne sa majú starať aj o spásu svojich duší.
Majú si zachovať manželskú vernosť a jeden voči druhému sa sexuálne darovať.
Majú spoločne bývať. Nesmú sa navzájom opustiť na dlhší čas bez dostatočnej vážnej príčiny.

Povinnosti detí voči rodičom

Láska - musí byť vnútorná i vonkajšia. Keď sú rodičia odkázaní na ich pomoc, musia im ju poskytnúť. Tak napríklad: ak sú rodičia v ťažkej núdzi, dieťa nesmie vstúpiť ani do rehole.
Poslušnosť - viaže deti vo všetkom, čo je mravne dobré a to až do veku dospelosti. Povinnosť lásky a úcty neprestáva ani v dospelosti. Rodičia však nemôžu prikázať deťom ich budúci životný stav, nemôžu im prikázať vstup do rehole ani kňazský stav, v tomto ich deti nemusia poslúchnuť.
Úcta - musí byť vnútorná i vonkajšia. Prejavuje sa slovami, úkonmi, správaním sa.

Povinnosti rodičov voči deťom

Láska. Rodičia musia svoje deti milovať vnútorne, želať im dobro a tiežť im ho zabezpečiť, chrániť ich pred zlým. Nesmú uprednostňovať niektoré z detí pred inými.
Telesná starostlivosť. Dať im a starať sa o ich život už od chvíle počatia. V dobe tehotenstva sa matka musí chrániť všetkého, čo by mohlo poškodiť zdravý vývoj dieťaťa (alkohol, fajčenie, silné stresy a podobne). Matka po pôrode je povinná živiť svoje dieťa vlastným mliekom. Ospravedlňuje iba fyzická či morálna nemožnosť. Rodičia sa majú o deti materiálne starať podľa svojich možností, majú sa postarať o ich primerané vzdelanie a zanechať im podľa možností aj nejaké dedičstvo. Povinnosť materiálnej starostlivosti trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné sa o seba postarať, ale niekedy aj neskôr, ak sa ich deti ocitli v ťažkej núdzi.
Duchovná starostlivosť. Predovšetkým sú rodičia povinní deti vychovávať.
1. Náuka. Majú deti naučiť sami, alebo s pomocou iných všetko, čo má kresťan poznať pre svoju spásu.
2. Dobrý príklad. Nedávať im pohoršenie.
3. Naprávať ich chyby. Kto mlčí, je spoluvinným.
4. Dozerať na ne.
5. Používať prostriedky na odstránenie zlých vplyvov, ktoré sú nebezpečné pre ich duchovný vývoj.

Povinnosti štátu voči rodine

Politické spoločenstvo má povinnosť vážiť si rodinu, pomáhať jej a zabezpečovať, najmä:

slobodu zakladať si rodinu, mať deti a vychovávať ich v zhode s vlastným morálnym a náboženským presvedčením,
ochranu stability manželského zväzku a rodinnej ustanovizne,
slobodu vyznávať svoju vieru, odovzdávať ju iným, vychovávať v nej deti pomocou nevyhnutných prostriedkov a inštitúcií,
právo na súkromné vlastníctvo, slobodu podnikania, právo na prácu, na bývanie a na vysťahovanie.
podľa ustanovení štátu právo na lekársku starostlivosť, na príspevok pre staré osoby, na rodinné prídavky,
ochranu bezpečnosti a zdravia, ochranu pred nebezpezpečenstvami ako sú drogy, pornografia, alkoholizmus a pod.,
zabezpečiť rodine slobodu vytvárať s inými rodinami spoločenstvá, a tak sa spoločne prezentovať pred svets kými autoritami.

Previnenia voči štvrtému Božiemu prikázaniu

Deti a podriadení sa ťažko prehrešujú, napr.

ak ťažko ublížia na cti svojim rodičom, vychovávateľom a predstaveným slovom, alebo skutkom;

ak sa opovážia vztiahnuť ruku na otca, alebo na matku, prípadne na ich zástupcov;

ak sa nepostarajú o slušné živobytie pre svojich starých a pezvládnych rodičov;

ak v nedospelom veku vo vážnej veci neposlúchnu rodičov. Tu si treba uvedomiť, že deti sú povinné pod ťarchou hriechu poslúchať svojich rodičov, kým nie sú dospelé a samostatné. Keď sú už deti dospelé a samostatné, rodičia majú právo už len na úctu a lásku. Ak bývajú spoli s rodičmi, sú povinné podriadiť sa domácemu poriadku. Poslušnosť prestáva aj v prípade, keď rodičia bránia dieťaťu nasledovať duchovné povolanie, lebo Boha treba poslúchať viac, ako ľudí;

ak niekto odoprie poslušnosť zákonitým predstaveným či už v zamestnaní, alebo predstaviteľom štátnej moci a svojou neposlušnosťou spôsobí vážnu škodu;

ak sa niekto úmyselne zmrzačí, alebo sa podvodom vyhne vojenskej povinnosti;

ak niekto zradí vlasť, alebo zákonitú vládu a vážne naruší verejný poriadok štvaním a vzburami;

ak študent, alebo učeň sústavne neštuduje, alebo ak si zamestnanec neplní v zamestnaní svoje povinnosti;

ak niekto vstúpi do protináboženskej organizácie, alebo do politickej strany, ktorá má v programe bojovať proti náboženstvu a systematicky ho likvidovať

Rodičia a predstavení sa ťažko prehrešujú, napr.

ak zanedbávajú náboženskú výchovu svojich detí;
ak pohoršujú svojich zverencov nekresťanským životom (opilstvom, zvadami, nemravnosťou...)
ak môžu anedajú svojim deťom to, čo potrebujú pre život a výchovu;
ak zamestnávatelia nespravodlivo zadržujú spravodlivú mzdu svojim zamestnancom, alebo ich okrádajú, prípadne príjmajú úplatky;
ak volení poslanci a verejní činitelia odhlasujú protiprirodzené zákony, narušujúce základné ľudské práva.

Všedný hriech proti štvrtému prikázaniu pácha, napr.

kto sa dopustí menších neposlušností voči rodičom, alebo predstaveným;

kto si nesplní dajakú povinnosť v škole, alebo v zamestnaní bez vážnejších následkov;

kto zbytočne hovorí o chybách a slabostiach rodičov, alebo predstavených;

rodičia, ktorí sa nemodlia za svoje deti, a deti, ak sa nemodlia za svojich rodičov;

ak dochádza k menším hádkam a nedorozumeniam medzi súrodencami, spolužiakmi, prípadne kolegami v zamestnaní bez ťažkých ublížení na zdraví a cti.

Praktické rady

Úcta patrí rodičom, aj keď si to nezaslúžia

Boh prikazuje úctu voči všetkým rodičom. Ak si malý, veľký, dospelý - uvedom si, že na svet ťa priviedli tvoji rodičia, im vďačíš za výchovu v detstve. Váž si rodičov aj vtedy, ak majú menšie alebo i veľké chyby a nedostatky. Dokonalý rodič neexistuje, lebo všetci ľudia sú hriešnici. Prikázanie nehovorí: "Cti si svojho otca a matku, ak si to zaslúžia".

Nedráždite svoje deti!

Ak si rodič, nezakladaj si na tom, že úcta ti patrí tak či tak, ale pýtaj sa: nesťažujem svojmu dieťaťu dodržiavanie tohoto prikázania? Štvrté prikázanie je ťažké prikázanie, lebo neraz môže dieťa právom povedať: okrem toho, že mi rodičia dali život, neurobili pre mňa nič, za čo by som si ich mohol ctiť. Ak si rodič, uvedom si, čo hovorí Božie slovo v Ef 6,3. Pýtaj sa takto: čo robím kvôli tomu, aby si ma moje dieťa mohlo vážiť?Treby ich milovat nadovsetko...ved to su nase deti, ktore nosia naše gény a vlastnosti

Mama! Otec!

Slová "otec" a "matka" nie sú vlastné mená, ale označenia hodnosti a úradu, voči ktorým sám Boh predpisuje úctu. Niekedy sa stretávame s tým, že rodičia vedú svoje deti k tomu, aby ich oslovovali krstnými menami. Neraz si to myslia matky, ktoré sú ešte relatívne mladé, že budú v spoločnosti pôsobiť mladšie, ak im dospelá dcéra nebude hovoriť "mama" ale trebárs "Vierka" alebo "Katka".

Kto nechce byť oslovovaný ako otec, alebo mama, ten si neuvedomuje že za týmito slovami stojí určité povolanie od Boha. Je to titul, ktorému patrí úcta.

Koho máš radšej - otecka či mamičku?

Takúto otázku niekedy kladieme deťom, aby sme s nimi nadviazali rozhovor. Sú však tri dôvody, prečo by sme tak robiť nemali:

Privádzame dieťa do rozpakov.
Vyvolávame v ňom pocit, že si treba vybrať.
Rodič, ktorý by nebol "vybraný" by mohol (možno aj nevedome a nechtiac) zanevrieť na svoje dieťa.

Použitá literatúra:

FORGAN, O sviatosti pokánia, ed. Cesta k pravde X., SSV, Trnava 1991, 41-43.
BÁNDY, Juraj, Dekalóg, Bratislava 1999, 81-85.
TONDRA, František, Morálna teológia II, Spišské Podhradie 1996, 75-87.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2196-2257.

Príbuzné projekty