Dogmatika/Verbum 4-9
9. TROJIČNÉ TAJOMSTVO VO VÝKLADE CIRKEVNÝCH OTCOV
upraviť1. Dve základné chápania trojičného tajomstva
Vývoj trojičnej viery primárne podnecovali náboženské aspekty, a tak trojičné tajomstvo sa predovšetkým chápalo ako tajomstvo spásy. Závažnou okolnosťou tohto vývoja je, ža trojičné tajomstvo sa objasňovalo v zápase s rozličnými herézami.
4. a 5. storočie charakterizoval zápas o uplatnenie výrokov Nicejského koncilu (325). Išlo tu o vzťah Otca a Syna. Asi od roku 360 sa predmetom diskusie stal aj Duch Svätý a jeho podstatná rovnosť v jednosti podstaty (homousia).
V zápolení okolo učenia Nicejského koncilu sa vytvorili dve koncepcie trojičnej teológie: 1. Grécki otcovia uprednostňujú viac spasiteľno-dejinný aspekt. V popredí ich záujmu stoja Božské osoby, najmä Otec, do úzadia ustupuje Božia jedinosť. 2. Latinskí otcovia rozvíjajú svoju teológiu viac z metafyzického hľadiska. U nich je v popredí jedna podstata, v úzadí trojičnosť osôb.
Osobitný problém v tomto období predstavovala otázka terminológie. Dlho sa nevedelo, akým výrazom označiť reality, ktoré znamenajú jednotu a Trojicu. Origenes prevzal z novoplatonizmu termín hypostazis a označil ním Božské osoby. Tie sú rovné v jednej podstate (usia). Nicejský koncil zasa použil oba termíny ako rovnocenné. Bazil presadzoval formulu „jedna podstata, tri hypostázy“. Nakoniec sa na odstránenie nejasností ešte pridalo, že tri hypostázy je to isté čo tri osoby. V latinskej terminológii bola podobná nejasnosť. Výraz o troch hypostázach sa niekde prekladal ako „tres substantiae“, inde ako „tres personae“ (podľa Tertuliána). Napokon Augustín ustálil terminológiu „una essentia, tres personae“. V ďalšom vývoji sa na označenie jednej Božej podstaty zaužíval výraz „essentia“, respektíve „substantia“ alebo „natura“, a na označenie troch Božských osôb výraz „persona“.
2. Trojičná teológia gréckych otcov
Hlavnými predstaviteľmi a tvorcami trojičnej teológie na Východe sú kapadócki otcovia (Bazil Veľký, Gregor Naziánsky, Gregor Nysský). Títo otcovia vysvetľovali a obhajovali nicejské vyznanie viery a ďalej rozvíjali trojičnú teológiu.
Kapadócki otcovia vo svojom výklade trojičnej dogmy vychádzali z diferencie osôb, to znamená, že skúmali v čom je osobitosť jednotlivých osôb. Charakteristické, rozlišujúce vlastnosti Božských osôb sú tieto: Otec je Prvopočiatok bez počiatku, nezrodený. Syn je zrodený. Duch Svätý je vychádzajúci z Otca skrze Syna.
Od úvahy o Božských osobách sa kapadócki otcovia dostali k pojmu bytnostenj jednoty. Podarilo sa im to preto, lebo pre rozdielnosť osôb použili termín „hypostasis“ (individuálna existencia) a postavili ho proti pojmu „usia“ (spoločná prirodzenosť). Vzťah medzi podstatou a osobami zhrnuli do formuly: jedna prirodzenosť, tri osoby. Keďže pojem podstaty niesol nebezpečenstvo, že jednota troch osôb sa bude chápať genericky, tak otcovia zdôrazňovali jedinečný a tajomný charakter tejto bytnostnej jednoty. Božia bytnosť, hoci sama osebe neexistuje, ale je prísne spoločná trom osobám, predsa je individuálne a numericky jedna, takže Otec, Syn a Duch Svätý sú iba jeden Boh: jednotlivé Božské osoby sa vyznačujú osobitným spôsobom existencie, a to otcovstvom, synovstvom a posväcujúcou silou. Rovnosť osôb sa tu vysvetľuje pojmom relácie. Božie relácie sa chápu ako prostriedky vzájomnej výmeny života osôb, ktoré sú nimi ustanovené vo svojej odlišnosti. Otec je totožný s Božou podstatou v plodení, t.j. v plodnom poznaní seba samého, ustavične sa zdeľuje Synovi, takže medzi Otcom a Synom sa realizuje neustály pohyb. Podobne je to i s Duchom Svätým.
V spasiteľnom vzťahu k svetu – Božie poslania – sa prejavuje vnútrotrojičné poradie Božích osôb. Otec je jednotným prazákladom všetkého konania bezpôvodným pôvodom každého Božieho činu. Syn a Duch Svätý sa v tejto koncepcii chápu ako prijímatelia, ktorí realizujú činnosť prijatú od Otca. Kapadócki otcovia sa ukázali ako praví uskutočňovatelia a zavŕšitelia Nicejského koncilu aj v tom, že vnútrobožskú jednotu podstaty (homousios) dôsledne uplatnili aj v učení o tretej Božskej osobe, o Duchu Svätom.
Kapadócki otcovia vytvorili typ trojičnej teológie, ktorá dodnes preniká a formuje duchovný život, liturgiu i teológiu východnej Cirkvi.
3. Trojičná teológia latinských otcov
Trojičnú teológiu na Západe formovali Tertulián, Hillárius, Augustín a ich nasledovníci. V tejto teologickej koncepcii prevažuje metafyzický aspekt. Východiskom západnej trojičnej koncepcie je úvaha o jednej Božej prirodzenosti, a tak trojičnosť osôb tu ustupuje do úzadia.
Na rozdiel od gréckej koncepcie, kde sa vzájomný vzťah Božských osôb s dôrazom na ich vzájomné prenikanie chápe viac dynamicky, Božie relácie v tejto koncepcii nadobúdajú statický charakter tým, že sa viac zdôrazňuje jednota osôb v jednej podstate. Teda latinská koncepcia vychádza z jednoty osôb a objasňuje, ako táto jednota neohrozuje trojjedinosť, lebo tri osoby majú relatívnu črtu. Menej sa tu hľadí na pôvod osôb, viac na ich existenciu v jednote.
Východisko tejto koncepcie ovplyvnilo i chápanie Božieho spasiteľného vzťahu k svetu – Božích poslaní. Na rozdiel od gréckej teológie sa tu neprejavuje vnútrotrojičné poradie Božích osôb. Latinská trojičná teológia pokladá podstatu za jednotný základ všetkého Božieho konania. Osoby konajú skrze prirodzenosť, s ktorou sú totožné: Pre jednotu a jedinosť Božej podstaty aj Božie konanie je jediné. Vrcholným predstaviteľom tejto koncepcie, ktorá sa uplatnila v systematickej teológii Západu, je svätý Augustín.
4. Svätý Augustín a jeho trojičná teológia
Hoci sa teológovia a otcovia 3. a 4. storočia snažili podať pravdu o jednote a trojosobnosti Boha v jasných výrokoch viery, predsa nerozvinuli ucelenú predstavu o trojičnom tajomstve. K súhrnnému podaniu tohto tajomstva dospel až Augustín, ktorým sa začína trojičná teológia v tom vyššom zmysle.
Augustín vstúpil do Cirkvi v období, v ktorom sa šírili nesprávne výklady trojičného tajomstva, a teda boli nanajvýš aktuálne otázky trojičnej pravovernosti. Augustín pochopil túto situáciu a cítil povinnosť prehovoriť k týmto závažným otázkam. Ba ešte viac, rozhodol sa urobiť teologickú syntézu trojičného učenia na základe dovtedajších diel o Trojici. Na žiadosť svojich bratov biskupov a priateľov sa dal do písania súborného diela o trojičnom tajomstve De Trinitate, ktoré začal vyznaním viery a modlitbou. Dielo obsahuje 15 kníh a pracoval na ňom 20 rokov. Ním Augustín postavil svoju teológiu do služby Cirkvi.
Augustín vo svojich úvahách vychádzal z biblického základu. Prvé štyri knihy diela venoval výkladu biblických výrokov o trojičnom tajomstve. Potom už používal postupy prevzaté z novoplatonizmu. Najmä jeho predstava jednoty prezrádza silný novoplatónsky vplyv.
Západný charakter Augustínovej koncepcie sa ukazuje v jeho východisku z jednoty Boha a v jeho úsilí vyjadriť túto jednotu Boha v bytí, vlastnostiach a v účinkoch. Zodpovedá tomu aj myšlienka, ktorá sa u neho veľmi často opakuje: „Boh je Trojica“ a „Trojica je jeden pravý Boh“. Pre Augustína absolútny Boh je Otec, Syn a Duch Svätý spolu. A v tom je zreteľný rozdiel medzi jeho koncepciou a koncepciou gréckych otcov, ktorí pokladali Otca za Boha v absolútnom zmysle. Zodpovedne východisku Augustín podáva aj učenie o pochádzaní Ducha Svätého z Otca a Syna ako z jedného princípu.
Významným Augustínovým počinom bolo uvedenie relácií do trojičnej teológie. Relácie vyjadrujú osobnú diferenciáciu jedného Boha. Prostredníctvom relácií sa Augustínovi podarilo zachovať osobné rozdiely, pričom zostala nedotknutá bytostná jednota. Ako novoplatonik nemal ťažkosti tieto veľmi jemné rozlišovania chápať ako objektívne reality a identifikovať ich s osobami. Ale to, že neprijal pojem osoby, ukazuje, že konkrétne zachytenie osoby zostalo pre neho problémom.
Augustín pri chápaní Božej trojitosti v jednote vychádzal z reality ľudského duševného života. Základom tejto, pre Augustína typickej, „psychologickej trojičnej náuky“ bola pravda Písma, že človek je obrazom Boha, čo platí predovšetkým o vnútornom človekovi. Takto odzrkadlenie Božieho trojičného života videl v triedach ľudských duševných schopností: mens – notitia – amor, alebo: memoria – intelligentia – voluntas. Vnútrobožské deje, ako zrodenie Syna a dýchanie Ducha, takisto chápal ako duchovné procesy poznania a lásky. Hoci sú tieto obrazy iba veľmi nedokonalým zobrazením Božieho pravzoru, predsa ich Augustín pokladal za východisko pre získanie pohľadu do vnútrotrojičného Božieho života. Tieto psychologické analógie nechceli byť dôkazmi Trojice zo stvoreného poriadku, ale iba náznakom a pomôckou na priblíženie trojičného tajomstva, ktoré nedokáže plne vyjadriť nijaký obraz. Takéto analogické chápanie obrazu dokazuje, že Augustín nechcel previesť trojičné tajomstvo na číru dialektiku.
Augustínova trojičná teológia v hlavnom diele De Trinitate býva charakterizovaná ako metafyzicko-psychologická náuka o Trojici. Jeho výklad má svoje prednosti i nedostatky. Na jednej strane obohatil učenie o Trojici predstavou jednoty, na druhej strane odhliadal od spásnodejinného chápania a hodnotenia trojičného tajomstva, takže v ňom málo vystupuje do popredia vzťah Trojice k svetu, dejinné chápanie Božieho života a tým i náboženská účinnosť pre osobný život veriacich.
Druhý aspekt Augustínovho ponímania Trojice je spásnodejinný, ako sa to zračí z jeho teológie dejín a z kázní. Augustín vo svojich výkladoch Jánovho evanjelia a Prvého Jánovho listu hovorí o našom začlenení do Kristovho tela, čím sa stávame účastní na jeho synovstve a tak sme vtiahnutí do trojičného života Otca a Syna a Ducha Svätého. Podobné trojičné vysvetlenie nesené spásnodejinným pohľadom, má aj v ďalších spisoch. A tak súhrnne možno povedať, že Augustín pri výklade Trojice spája tri prístupy: metafyzický, psychologický a spásnodejinný.
5. Trojičná teológia na Západe po Augustínovi
Metafyzický aspekt trojičného výkladu bol veľmi potrebný a užitočný v dobe sporov o Trojicu, ale neskôr uzavrel trojičnú teológiu do izolácie.
Podmienil historicko-dogmatický stav, v ktorom sa Trojica čoraz menej vysvetľovala z Kristovej udalosti a otvorila sa pre jednostrannú aplikáciu ontologických kategórií. Osobitne stredoveká scholastika pod vplyvom Augustínovej autority prehĺbila ontologické vysvetľovanie učenia o Trojici a jednostranne rozvinula trojičnú teológiu v smere metafyzického výkladu.
Spojovacím článkom medzi patristikou a stredovekou scholastickou teológiou bol Boethius (+524). Pri vysvetlení Trojice uplatnil čisto metafyzickú metódu. Na rozdiel od Augustína už použil definíciu pojmu osoba, ktorú vymedzil ako „rationalis naturae individua substantia“ (individuálna podstata rozumovej prirodzenosti). Tento pojem rozvíjal v kristologických súvisoch a uplatnil ho aj v trojičnej náuke. Na označenie Božej osoby dôslednejšie požil aristotelovský pojem relácie.
Podobne ako Augustínovo, i Boetiovo učenie o Trojici malo veľký vplyv na stredovekú scholastickú trojičnú teológiu. Ich myšlienky boli prevzaté do novej formy myslenia, v ktorom sa racionálny a špekulatívny postup poznania uplatňoval s novou dôslednosťou a naliehavosťou. V období ranej scholastiky originálny výklad trojičných vzťahov uskutočnil Richard od Sv. Viktora (+1175). Podnety prevzal od Augustína a Anzelma. K trojičnému tajomstvu sa priblížil cez duchovný charakter lásky. Božské osoby chápal takto: Otca ako Diligens (Milujúci), Syna ako Dilectus (Milovaný) a Ducha Svätého ako Condilectus (Spolumilovaný). Z pojmu najvyššej lásky (Deus est summa charitas) vysvetľuje i trojicu osôb, aj ich bytostnú jednotu, lebo dokonalá láska predpokladá bytostnú rovnosť milujúcich sa. Spresnil aj Boetiovu definíciu osoby, v ktorej vyzdvihol moment individuálnej existencie „Persona est intellectualis essentiae individua existentia“ (Osoba je nedeliteľná existencia intelektuálnej bytosti). Tak odstránil ťažkosti, ktoré Boetiova definícia vnášala do trojičnej teológie.
V období vrcholnej scholastiky urobil syntézu Augustína a Boetia najvýznamnejší teológ Tomáš Akvinský. Skutočnosť troch Božských osôb odvodil z jednej Božskej bytnosti, pričom zužitkoval analógie ľudského duchovného života. Tomáš výraznejšie než jeho predchodcovia zdôrazňoval zjavený charakter trojičného tajomstva a jasne ho odlíšil od racionálneho pojmu Boha. Svoj výklad o Bohu začal Božími pochádzaniami (processiones), ktoré majú svoj podklad v Písme. Tieto pochádzania sú čisto imanentné, majú duchovný charakter, sú analogické funkciám ducha, akými sú poznanie a vôľa. Takto prichádza k rozlišovaniu imanentných Božích dejov, a to plodenia a vynášania. Vrcholom Tomášovej trojičnej teológie je náuka o reláciách. Božské osoby chápe ako subsistujúce relácie, z ktorých každá je totožná s Božou podstatou. V učení o Duchu Svätom Tomáš nadväzuje na pojem „dar“, čím vysvetľuje presah vnútrobožského života na stvorenia. Svoj výklad uzatvára učením o poslaniach (missiones) v augustínovskom duchu. Tomáš nevniesol do trojičnej teológie nové myšlienky, ale naplno rozvinul špekulatívnu dynamiku augustínovského myslenia.
Tomášom vypracovaná forma trojičnej teológie nadobudla prevahu v katolíckej teológii nasledujúcich storočí. Teológovia už iba zjemňovali metafyzický pojem Trojice až do krajnej subtility.
Použitá literatúra
upraviť- Schmaus, M.: Viera Cirkvi. Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého (skriptá).