Dogmatika/Verbum 4-6

6. MILOSŤ PÁNA JEŽIŠA KRISTA A LÁSKA BOŽIA I SPOLOČENSTVO SVÄTÉHO DUCHA NECH JE S VAMI VŠETKÝMI upraviť

(2 Kor 13,13)

Trojičné tajomstvo Boha v ohlasovaní sv. Pavla

Ohlasovanie svätého Pavla je celé naplnene trojičným tajomstvom: od prvého kázania v Damašku hneď po obrátení (Sk 9,20), až pi) povzbudenia v pastierskych listoch Pavol ohlasuje dobrotu Boha, nášho Spasiteľa, ktorý nás spasil skrze svojho Syna Ježiša Krista a vylial na nás svojho Svätého Ducha (Tít 3,4-7). Svoj vlastný život i život veriacich vidí Pavol ponorený do trojičného tajomstva: do lásky Otca a milosti Syna v milujúcej jednote Ducha Svätého. Preto v Pavlových listoch nielen vieroučné výroky, ale i povzbudenia k mravnému životu, i pastoračné pokyny vyvierajú z toho tajomstva. Už z tohto stručného náčrtu vidno veľkosť ale i ťažkosť našej témy: ako zachytiť a podať Pavlovo ohlasovanie trojičného tajomstva Boha v úzkom rámci jednej prednášky. Významní exegéti a teológovia napísali rozsiahle diela o Pavlovom živote, evanjeliu, teológii: v nich podrobne analyzujú a kriticky hodnotia Pavlove trojičné formuly, výroky, teológiu. My sa pokúsime, použijúc ich výsledky, podať trojičné tajomstvo Boha tak, ako ho Pavol prežíval a ohlasoval, vychádzajúc z jeho základnej a rozhodujúcej skúsenosti: zo stretnutia so vzkrieseným Ježišom v zjavení pri Damasku. Od tej chvíle ohlasoval Boha ako Otca nášho Pána Ježiša Krista, „v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom" (Sk 9,20), lebo ho na to povolal a vyslal Duch Svätý (Sk 13,2-4).

1. Pavlovo stretnutie s Ježišom v zjavení pri Damasku

O tejto rozhodujúcej udalosti v živote Pavla i v živote mladej Cirkvi máme tri správy v Skutkoch apoštolov: hl.9; 22; 26; a v Pavlových listoch: l Kor 9,1; 15,8; 2 Kor 4,6: Gal 1,15; 3,1; Ef 3,3; Flp 3,12. Povahu a obsah tohto zjavenia sám Pavol vyslovil hlbokou vetou: „Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vyhral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval (evanjelizoval) medzi pohanmi, už som sa neradil s telom a krvou..." (Gal 1,15-16 a vo svojich obhajobách v Sk 22; 24; 26). Pavol bol aj pred svojím obrátením mužom hlbokej biblickej viery, horlivý, oddaný Bohu, verný Zákonu, milujúci Božie slovo. „Pri nohách Gamalielových som sa naučil prísne žiť podľa zákona otcov a horlil som za Boha." (Sk 22,3) Mal nádej v prisľúbenia dané otcom a veril vo vzkriesenie (Sk 26,6nn). Pavol mal hlboké vedomie o Božej svätosti a velebe, o mocných Božích skutkoch v dejinách, o Božej vernosti. Veľmi dobre poznal Bibliu, jej grécky preklad - Septuagintu, a ovládal spôsoby jej výkladu. Mal aj grécke vzdelanie, a to mu dalo určitú otvorenosť a vnímavosť pre budúcu spásu pohanov, ohlásenú u prorokov. - V tomto pohľade si Pavol priniesol do stretnutia s Ježišom veľké hodnôt)-, schopnosti a odvahu veriaceho človeka. No na týchto schopnostiach a hodnotách ležal ťažký závoj: hrdosť a sebaistota úspešného človeka, ktorý nemôže zniesť pohoršenie kríža. Z toho vychádzala jeho slepá horlivosť proti vyznavačom novej Cesty, Cesty kríža. Ale milostivý Boh, v ktorého Pavol veril a uctieval si ho celým srdcom, mu ukázal svoje zaľúbenie tak, že ho najprv zrazil k zemi, roztrhol závoj hrdostí a sebaistoty, a potom ho zalial svojím svetlom, ktoré mu zažiarilo v Kristovej tvári (2 Kor 4,6). Túto svoju skúsenosť neskôr opíše, keď hovorí o svojich rodákoch Izraelitoch: „Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho (až) Kristus odstraňuje. A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša. Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu." (2 Kor 3,14-18) Pavlovo obrátenie nebolo cestou z nevery a hriechu k pravej viere v Boha a k nábožnému životu, ale bolo dielom milosti, ktorá ho vytrhla z nerozumnej sebaistoty a slepej horlivosti, a postavila ho pred tvár osláveného Krista. Božie prisľúbenia spásy a nádej v/kriesenia sa uskutočnili v Kristovi a ten ho teraz oslovuje, predstavuje sa mu menom, zjavuje sa mu v Božej sláve a povoláva ho do hlásania Evanjelia. Toto zjavenie Pavol koncentruje do jednej vety: „Bohu sa zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi." (Gal I,l5n) Radikálnu povahu svojho obrátenia opisuje Pavol takto: „Ale čo mi holo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista..." (Flp 3,7-11) V stretnutí s Kristom sú zachované, očistené a pozdvihnuté základné hodnoty, s ktorými Pavol vstupoval do stretnutia: biblická viem a horlivosť za Boha. Pavol si uvedomuje jednotu dejín zjavenia a spásy, ktoré sa začínajú vyvolením Izraela a završujú sa v Kristovi, v jeho vzkriesení a oslávení. Zachováva všetky prejavy viery, ktoré má Izrael zo zjavenia. Vo svojej obhajobe pred Félixom vyhlasuje: „Priznávam sa ti, že slúžim Bohu svojich otcov podľa Cesty, ktorú volajú sektou, a verím všetko, čo je napísané v Zákone a u Prorokov. A mám nádej v Bohu, že bude vzkriesenie..." (Sk 24,l4n) No táto viera v jediného, svätého, milosrdného a láskavého Boha je teraz prežiarená svetlom Krista, Božieho Syna. V zjavení pri Damasku Pavol vidí svedok Božej slávy v tvári Ježiša Krista a od tej chvíle je Boh pre neho „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy" (2 Kor 1,3). To je už viera v trojičné tajomstvo Boha. Ježiš je Boží Syn, Mesiáš a Pán (Sk 9,20). Toto radostné posolstvo Pavol ohlasuje, lebo ho pri krste naplnil Duch Svätý (Sk 9,17). Z opisu udalosti a z výrokov Sv. Pavla možno usudzovať, že v zjavení pri Damasku Pavol prijal vierou trojičné tajomstvo Boha a od začiatku ho ohlasoval. Pravda, ohlasuje toto Božie tajomstvo nie tak, akoby sa ho bol naučil zvonka vyučovaním, v presných formulách, ale ako ho sám prežil v zjavení a ako ho potom stále žil vo svojom živote. Istotne, veľa o ňom aj premýšľal a prežíval ho v mystickej skúsenosti. Súčasne Pavol ohlasuje Božie tajomstvo zjavené v Kristovi v zhode s apoštolskou Cirkvou. Na jednej strane žiarlivo si chráni svoju osobitnosť, hovorí o svojom Evanjeliu, ktoré prijal zjavením Ježiša Krista; no súčasne prízvukuje, že hlása to isté, čo ostatní apoštoli (l Kor 15.11), veľmi mu záleží na ich súhlase (Gal 2,2). Ani jeho protivníci mu nevyčítajú odchýlky vo viere. -Záverom tejto časti možno povedať, že prameňom celého Pavlovho ohlasovania je zjavenie Boha v Starom zákone a zjavenie slávy Boha v tvári Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa mu /javil pri Damasku ako ukrižovaný a oslávený Mesiáš, ako Pán v sláve Boha Otca.

2. Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista

Zjavenie Božieho otcovstva sa začína už v Starom zákone. Uška Boha k ľudom sa v ňom predstavuje vzťahom otca k deťom. Tento vzťah dakedy označuje stvorenie: „A predsa, Pane, ty si Otec náš, my sme len hlinou: a ty si náš Tvorca." (Iz 64,7; pórov. Dt 32,6; Mal 2,10) No častejšie so vzťahom Otec-syn označuje osobitné vyvolenie: Izrael je synom Jahveho. Jahve je Otec Izraela; tak ho veriaci priamo oslovujú v modlitbách: „Veď ty si Otec náš, lebo Abrahám nevie o nás a Izrael nás nepozná. Ty, Pane, si Otec náš, odpradávna máš meno: Vykupiteľ náš." 02 63,16; pórov. Ž 89,27; Sir 23,1.4; Jer 3,4.19) Obrazom a oslovením „Otec náš" sa už v Starom zákone vyznáva viera v Božiu lásku k ľuďom a súčasne úcta pred zvrchovanou Božou vládou (Mal 1,6). Božie otcovstvo, aj keď sa nespomína tak často, možno považovať za výstižný súhrn starozákonnej náuky o Bohu; no plný zmysel sa odhalí až v Kovom zákone. Pavol vyznával túto vznešenú vieru v Boha, ktorý otcovsky miluje svoje stvorenie a svoj ľud. Poznal biblické texty a istotne sa modlil s Izaiášom: „Ty, Jahve, si Otec náš..." No, Božie otcovstvo na základe stvorenia a vo vyvolení Izraela zostáva stále vonkajšie, obrazné, na úrovni obrazu, v ktorom sa Boh predstavuje ako Manžel a vyvolený ľud ako nevesta, manželka. Pavol sa pred obrátením asi dačo dopočul o tom, že Ježiš ohlasoval Boha ako Otca a oslovoval ho dôverne: Abba! No ani starozákonná viera ani správy z počutia nestačia na obrátenie. Až osobitná milosť v zjavení pri Damasku mu otvorila oči pre tajomné vnútrobožské otcovstvo Boha: Otec sa mu zjavuje v Synovi. „Keď sa Bohu zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna" - v zjavení Ježiša ako Syna sa napĺňa aj zjavenie Boha ako Otca Ježiša Krista. Zjavenie - toto jediné slovo plne vyjadruje prameň a dôvod Pavlovho obrátenia. To sa mohlo uskutočniť iba osobitným Božím zásahom, zjavením. „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn, a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,27; Lk 10,22) Pavol otvoreným srdcom prijal svetlo tohto nového zjavenia. V Ježišovi Kristovi máme prístup do dôvernosti Otca a lak do hlbšieho poznania jeho bytia. V Ježišovi Kristovi máme „v jednom Duchu prístup k Otcovi" (Ef 2,18). V žiarivom svetle, ktorým svieti tvár Ježiša Krista, poznáva Pavol charakteristickú Božiu vlastnosť: Slávu! Ako ju uvideli traja učeníci na vrchu pri premenení Pána. „Lebo Boh, ktorý povedal: -Nech z temnôt zažiari svetlo-, zažiaril aj v našich srdciach, na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista." (2 Kor 4,6) Toto zjavenie Otca v Synovi a dar Ducha Svätého je tou neslýchanou novosťou, ktorá pretvára Pavla a jeho vieru v Boha. Pavol mal aj dovtedy hlboký zmysel pre Božiu vznešenosť a svätosť, mal hlbokú vieru v Boha, Pána a Sudcu ľudských osudov a dejín. V zjavení pri Damasku sa Boh zjavuje ako Otec Ježiša Krista, v ňom sa ujíma ľudí, zachraňuje ich, prijíma ich za svojich, ako bratov a sestry svojho Syna. V Kristovi nás „predurčil, že sa staneme podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi" (Rim 8,29). Dal nám svojho Ducha, Ducha prijatého synovstva, v ktorom voláme: „Abba! Otče!" (Rim 8,15). Boh je nám v Kristovi dôverne blízky, vnímateľný, otvorený. No súčasne Boh aj vo svetle novozákonného zjavenia zostáva Vznešený, Svätý, Jediný. Veď je ten istý Boh, ktorý „hovoril kedysi otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (Hebr l,1n; Sk 3,13-26). Preto hlboké Ježišovo posolstvo o Božom otcovstve, láske a dobrote Pavol prijíma a ohlasuje tak, že v ničom neoslabuje vedomie Božej vznešenosti a svätosti. Boh je „jediný Vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle" (l Tim 6,15n). Pred jeho nepochopiteľným majestátom stojí Pavol v úžase a vyznáva: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!... Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen." (Rim 11,33-36) Boh Otec zostáva vždy Prvý, Prameň všetkého. X neho má Syn všetko, čo je a čo má: „On je obraz neviditeľného Boha" (Kôl 1,15), v ňom je láska Boha (Rim 8,39), a táto „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého" (Rim 5.5). Pavol vidí Božiu lásku naplno zjavenú v poslaní Syna spasiť svet. V Ježišovi Kristovi sa zjavila sama zachraňujúca Božia láska (Tít 2,11; 3,4-6), ktorá už pred stvorením sveta pripravila celý plán spásy (Ef 1,4-10). V tejto starostlivej, odpúšťajúcej a darujúcej sa láske v Ježišovi Kristovi poznávame a prežívame Boha ako ..nášho Otca", lebo Duch Svätý nám dosvedčuje, že sme Božie deti (Rim 8,15). Boží plán spásy, ktorý sa uskutočňuje v Kristovi, vychádza od Boha Otca (Ef 1,3-5) a zavŕši sa vtedy, keď Kristus odovzdá kráľovstvo Otcovi, aby Boh bol všetko vo všetkom (l Kor 15,24-28). „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista" (Ef 1,3; l Kor 15,24; 2 Kor 1,3). Takto Pavol vyznáva a ohlasuje trojičné tajomstvo Boha. V celom Novom zákone Boh je Otec Ježiša Krista. Aj u Pavla, okrem dvoch prípadov, meno Boh označuje Boha Otca v trojičnom význame; rovnoznačne používa Boh a Otec pre prvú Božskú osohu, často osobitne, inokedy v spojení „Boh Otec" (Ef 6,23; Flp 2,11; Kôl 3,17;), alebo „Boh náš Otec" (pozdravné formuly). Tento „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista" je Boh Starého zákona, Boh našich otcov, Boh celých dejín spásy, ktorý hovoril v Písmach skrze prorokov (Rim 1,2-4), ktorý nás prijal za synov a obdaroval milosťou vo svojom Synovi (Ef 1,5-10). označil nás pečaťou Ducha Svätého (Ef 1,13). A tak nám Pavol želá: „Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. (Ef 1,17) A nakoniec v hlbokej poklone vyznáva; „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi..., aby ste skrze jeho Ducha... poznali Kristovu lásku.... aby vás naplnila Božia plnosť celá."(Ef 3,14-19)

3. Každý jazyk nech vyznáva: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.

Pavol všetko nové poznanie, í všetky osvietenia, ktorých sa mu dostalo po obrátení, sústreďuje do zjavenia Syna Božieho: „Bohu sa zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna'1 (Gal 1,15). Preto píše Korinťanom, že nechce medzi nimi vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného (l Kor 2,2). V tomto Božom tajomstve, Kristovi, „sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania" (Kôl 2,2). Celé Pavlovo ohlasovanie má svoj stred v osobe poslaní Ježiša Krista. Ako apoštoli v rozlúčkovom rozhovore vyznávajú Ježišovi: „Veríme, že si vyšiel od Boha" (Jn 16,30; pórov. 17,8), tak i Pavol koncentruje kresťanské vyznanie viery do vety: Ježiš Kristus je Kyrios -Pán!" (Flp 2,11; l Kor 8,6; 12,3). Prvý vnútorný kontakt Pavla s Kristom zjavení pri Damasku je rozhodujúci pre jeho ohlasovanie. Ostatní apoštoli žili s Ježišom v dôvernom priateľskom spoločenstve počas jeho verejného účinkovania, počúvali priamo jeho slová, boli svedkami jeho zázrakov, jeho umučenia a zmŕtvychvstania. Pri ohlasovaní Evanjelia verne a dôkladne rozprávali o Ježišových slovách a skutkoch, „lebo nemohli nehovoriť o tom, čo videli a počuli" (Sk 4,20). Pavol v zjavení pri Damasku bol uchvátený osláveným Kristom, v ktorého tvári žiari Božia sláva. Je to ten istý Ježiš, ktorý žil, trpel, zomrel a bol vzkriesený; Ježiš, ktorého Štefan videl stáť po pravici Boha v Božej sláve (Sk 7,55), Ježiš, ktorého Šavol dovtedy prenasledoval. Od chvíle obrátenia Pavol cíti, že Kristus je prítomný a pôsobí v jeho srdci a vo veriacich ako princíp nového života; táto činnosť mu zjavovala tajomstvo Kristovej osoby. Ako vidí a prežíva Pavol toto tajomstvo? O tom nám hovoria už mená, tituly a prívlastky, ktorými oslovuje Krista. Najprv je to osobné meno JEŽIŠ, používané samotné (33 krát) alebo dakedy s božským titulom Kyrios -„Pán Ježiš" v Pavlových misijných kázňach v Skutkoch apoštolov a v starších listoch. Pavol takto ohlasuje Ježiša ako historickú osobnosť. -Ďalej je to titul KRISTUS, ktorý Pavol používa veľmi často samotný alebo v zložení: 137 ráz bez člena, 88 ráz s členom, 82 ráz vo výraze Ježiš Kristus, a toľko ráz v opačnom poradí: Kristus Ježiš. Pavol tak vyznáva, že Ježiš je Mesiáš, Pomazaný Pánov, ktorý prišiel naplniť mesiášske prisľúbenia. Titul Kristus, v spojení s osobným menom Ježiš sa stáva druhým osobným menom. - No najčastejšie Pavol používa oslovenie KYRIOS - PÁN, vyše 260 ráz, samotné slovo a v zložení: Pán Ježiš; Ježiš Kristus, náš Pán. Význam tohto titulu je jasný: Pavol chápal jeho plný vyznaní: v gréckej biblii, ktorú používal, sa nezdelitelné meno Boha JAHVE pravidelne prekladá ako KYRIOS. Tento jedinečný význam slova Pavol ešte zosilňuje, keď nazýva Ježiša „Pánom slávy" (l Kor 2,8); sláva je charakteristicky Boží prívlastok, symbol transcendencie: Jahve je Pán slávy (X 29,3). Trojičný význam titulu Kyrios, ktorý dáva Pavol Ježišovi, je zrejmý z tohto výroku: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj <>lužh\ sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých je ten istý." (l Kor 12,4-6) Vyznanie Ježišovho Panstva je nevyhnutné ku spáse: „Ak svojimi ústami vyznávaš: Ježiš je Pán!- a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený." (Rim 10,9) A chválospev na Krista, Božieho Služobníka, má svoj vrchol vo vyznaní: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: -Ježiš Kristus je Pán!- na slávu Boha Otca." (Flp 2,9-11) Ježiš je predstavený celému stvoreniu na poklonu. Vyznanie kresťanskej viery v Ježišovo Panstvo obsahuje akt poklony. Vyznanie Ježiša ako Pána ho stavia do sféry Boha, ale neruší vieru v jediného Boha. Ježiš ako Syn má všetko od Otca, je jedno s Otcom, Otec je jediný princíp. Otec mu dal toto meno a poklona daná Ježišovi ako Pánovi je na slávu Boha Otca. Toto vyznanie Ježiša ako Pána neutvoril Pavol, ale našiel ho už v prvotnom kresťanskom spoločenstve. Peter v deň Turíc vyhlasuje: „Toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali. Boh urobil u j Pánom aj Mesiášom." (Sk 2,36) V modlitbách sa často opakovalo aramejské zvolanie MARANATHA, čo značí: „náš Pán prichádza" alebo: „Príď, Pane náš". „Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša." (Sk 4,33) Apoštoli už za Ježišovho pozemského života Istotne ho oslovovali Mara, Marana = Pán, náš Pán. Ježišove výroky o Mesiášovi, Synovi Dávidovom, ktorého Dávid nazýva Pánom (Mt 22,41-46), o Pánovom dni, keď Syn človeka príde ako Pán (Mt 24,42), slová pri umývaní nôh „Pán a Učiteľ", (Jn 13,13n) sú základom kresťanského vyznania viery: KYRIOS JESUS CHRISTOS - Ježiš Kristus je Pán! Božské tajomstvo Ježišovej osoby ohlasuje Pavol priamo menom SYN BOŽÍ (19 raz v Pavlových listoch), a chápe ho v plnom zmysle. Pavol hlása „Božie evanjelium, ktoré Boh vopred prisľúbil, vo Svätých písmach skrze svojich prorokov o svojom Synovi, ktorý pódiá tela pochádza z Dávidovho rodu a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn, o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi" (Rim 1,1-9. „Veď Boží Syn Ježiš Kristus... nebol aj "áno" aj "nie", ale v ňom bolo iba «áno-. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú "áno". (2 Kor l,19n) Božská preexistencia Krista, Syna Božieho, inkarnácia, dielo vykúpenia a oslávená existencia v sláve Otca: to je obsah Pavlových hymnov na tajomstvo vykúpenia v liste Rim 8,31-39; Ff 1,3-10; Flp 2,5-11; Kôl 1,15-20; l Tím 1,12-17; 2,16. Ježiš Kristus je „milovaný Syn Otca, obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia... On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou... (Kôl 1,13-20). Tieto ďalšie Pavlove výroky svedčia o viere apoštolskej Cirkvi v Božie synovstvo Ježiša Krista: On je Syn lásky Boha Otca (Kol 1,13). Preto mu veriaci vzdávajú poklonu a spievajú hymny a duchovné piesne (2 Tím 4,18; Ef 5,19). V tejto viere v Ježiša, Syna Božieho je naša istota: „A som si istý... že nijaké stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi." (Rim 839)

4. Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba! Otče!"

V Starom zákone sa častejšie hovorí o Božom Duchu, o Duchu svätosti, ktorý sa zmocňuje v osobitných prípadoch vyvolených ľudí a pôsobí v nich a skrze nich. V prorockej vízii sa ohlasuje, že Služobník Jahveho bude naplnený Duchom Božím (Iz 42,1; 61,1) a v mesiášskej dobe Boh vyleje svojho Ducha na každé telo Qoel 3,1). Pavol poznal tieto texty už pred svojím obrátením, no silu Ducha pocítil až vtedy, keď uveril v Ježiša a dal sa pokrstiť a naplnil ho Duch Svätý (Sk 9,l7' Zjavenie zmŕtvychvstalého Ježiša a zostúpenie Ducha Svätého do sŕdc veriacich čo najužšie súvisia. Pre Pavla charakteristickou skúsenosťou začínajúceho kresťanského života bola skúsenosť Ducha. Duch Svätý zostupuje na všetkých veriacich, pôsobí v hĺbke duše, dáva nový život. Jeho pôsobenie sa prejavuje mnohými formami: sú to dakedy mimoriadne prejavy, ako zázraky, osvietenia, dar jazykov, proroctvá. Ďalej sú to charizmy pre cirkevnú službu; charizmy apoštolov, prorokov, učiteľov. No rým najvlastnejším prejavom je „ovocie Ducha: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť" (Gal 5,22). Prijatie Ducha je takou reálnou skúsenosťou, že Pavol si môže vždy na to odvolávať (Gal 3,2-5); „lebo naše evanjelium neprišli > k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti" (l So! 1,5). Ohlasovanie evanjelia bolo podporované prejavmi moci. No ešte dôležitejšie pre Pavla bolo celkom obyčajné každodenné pôsobenie Ducha v živote Cirkvi a veriacich. Slovo Duch má u Pavla široký, viacvrstvový význam; presný zmysel sa dá určiť až z kontextu. Duch môže značiť ľudského ducha, duchovný princíp človeka, oproti telu, telesnému. V nadväznosti na Starý zákon duch môže značiť Božiu silu, ktorá uchopí človeka. Duch môže značiť aj dar určitej duchovnej schopnosti, charizmy; osobitne značí stav utvorený Božou silou, stav milosti. Konečne sú tu základné Pavlove výroky, kde sa hovorí o Duchu ako o osobe v trojičnom význame. Všetky prejavy Ducha ako Božej sily, všetky dary Ducha majú svoj prameň v Duchu ako osobe. Ako vidí Pavol vzťah Ducha k Bohu Otcovi a ku Kristovi, Božiemu Synovi? To sa ukazuje už v termínoch, ktoré používa o Duchu. Je to .Duch Boha" to značí Duch Otca: Rim 8,9.14; l Kor 2 14; 3,16; 12,3; 2 Kor 3,3; Ef 3,16; Flp 3,3; on skúma všetko, aj hlbiny Boha; aj my sme dostali Ducha, ktorý je z Boha (l Kor 2,10-14). Otec je princípom Ducha, ako je princípom Syna. Otec ho posiela do sŕdc veriacich: „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče." (Gal 4,6; Rim 8,15) Je to Duch lásky; „lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5)- Duch Svätý je Božskej prirodzenosti, lebo koná Božie činy, a je osobou odlíšenou od Boha-Otca, lebo v nás volá k Otcovi, prihovára sa za nás, svedčí, že sme Božie deti (Rim 8.12-18). Rovnocennými výrazmi vyjadruje Pavol vzťah Ducha k Synovi. Je to Duch Pána-Kyriosa (2 Kor 3.17.18) Duch Syna (Gal 4,6), Duch Ježiša Krista (Flp 1,19; Rim 8,9). Tieto názvy značia nielen to, že sme účastní Kristovho Ducha synovstva (Rim 8,14n), ale že tento Duch je jedno s osláveným Kristom, že Syn a Duch patria neoddeliteľne spolu. „Pán je Duch; a kde je Pánov Duch. tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz." (2 Kor 3,17n) Istotne, Pavol nestotožňuje celkom Pána-Krista s Duchom, ale Duch je prístupný len skrze Krista a ku Kristovi sa priblížime v Duchu. Kresťanský život značí žiť „v Kristu Ježišovi" a žiť „v Duchu". Pravda, jestvujú vzťahy, ktoré nie sú zameniteľné: iba Syn Boží sa stal človekom, on je Vykupiteľ. Ukrižovaný, oslávený Pán. Iba jemu sa možno pripodobniť, na jeho obraz. Opačne zasa, len Duch je prvotinou, z neho vychádzajú charizmy. Otec koná ako pôvod, Syn ako Prostredník, Duch je činiteľ, skrze ktorého Otec i Syn vlievajú svoju lásku, on je Duch Svätý - Posvätiteľ. Teda Duchu Svätému prislúchajú funkcie, ktoré nemožno privlastňovať ani Bohu Otcovi, ani Kristovi. V tomto zistení možno hľadať zásadné riešenie otázky „personality" Ducha Svätého. Osobná povaha Ducha Svätého - personalita - sa prejavuje v Biblii iba postupne. Až v Novom zákone sa zjavuje Duch Boží ako osobne konajúci, najmä v Jánovom evanjeliu a u sv. Pavla. Otec posiela Ducha a posiela ho skrze Syna; je to Duch Otca a Duch Syna (l Sól 4,8; l Kor 1,12; 2 Kor 1,22; 5,5; Gal 4,6). „...ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho... Ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás" (Rim 8,9-11). Z tohto výroku jasne vyniká vlastná osobnosť Ducha Svätého a jeho súčasné vychádzanie zo Syna a z Otca. Ďalej, Duchu Svätému sa dávajú prívlastky Boha: milosť, ktorá je Božím dielom, vyviera z Ducha Svätého práve tak ako z Otca a zo Syna. Činnosť Ducha je činnosťou Krista a činnosťou Otca: „toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce." (l Kor 12,11) Veriaci sú nazývaní chrámami Ducha Svätého a chrámami Boha (l Kor 3,16; 6,19)- Tieto a ďalšie telu ukazujú, že Duch Svätý je osobná Božská bytosť a nie iba Boží prívlastok Pravda, Pavlove výroky treba brať nie izolovane, ale v súvise s inými trojičnými textami a v súvise celého novozákonného zjavenia.

5. Trojičné texty a formuly u sv. Pavla

V listoch sv. Pavla sa nachádza do tridsať milosť, v ktorých sa tri Božské osoby spomínajú pospolu v tom istom texte. Nielenže Otec. Syn a Duch Svätý sa uvádzajú pospolu, ale sa rozoznávajú od každého tvora a stavajú sa do kategórie Božieho bytia. Traja rovnako osobní, traja rozlíšení, traja rovní vo vlastnení božstva, traja činní v jednej spoločnej činnosti, ale každý svojím spôsobom. Ak aj nehľadáme u Pavla všetky termíny rozvinutej trojičnej teológie, predsa nachádzame u neho jasné ohlasovanie trojičného tajomstva Boha. Bohatstvo a rozmanitosť pozdravných formúl a trojičných výrokov ukazuje, že Pavlovo myslenie a ohlasovanie žije a pohybuje sa v trojičnom okruhu, že viera v trojičné tajomstvo Boha bola živá v apoštolskej Cirkvi. V pozdravných formulácii, v hymnických chválospevoch, v náučných a povzbudzujúcich výrokoch, všade nachádzame ten istý obsah viery: „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče!" (Gal 4,6) Z pozdravných formúl na prvom mieste treba uviesť pozdrav na konci Druhého listu Korinťanom (13,13): „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými." Táto trojičná pozdravná formula má svoj pôvod pravdepodobne v liturgii; jej základom je krstná formula (Mt 28,19). Poradie je spásnodejinné: milosť je nám daná v Ježišovi Kristovi, prameňom milosti je láska Boha Otca, Duch Svätý ju rozdáva do sŕdc a utvára takto z veriacich jedno spoločenstvo „koinonia". Táto formula má ozvenu na mnohých miestach Pavlových listov: Rim 1,4; 15, 16.30; l Kor 6,11; 2 Kor l,21n; Gal 4,6 (citované vyššie); Flp 2,1; F,f 2,18.22; 4,4-6; Tít 3,5n. Vlastne všetky Pavlove pozdravné formuly, aj keď sú neúplné, sa dajú chápať len v trojičnom zmysle, ako o tom svedčí ich rozvinutie v ďalšom kontexte. Pavol sa neviazal na strnulé formuly. Dakedy pozdravuje celkom krátko: „Maranatha! Milosť Pána Ježiša nech je s vami." (l Kor l6,22m Rim 16,20) Inokedy dvojčlennou formulou: „Milosť vám a pokoj od Bolia, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista." (2 Kor 1.2; Gal 1,3; Ef 1,2; Flp 1,2) Alebo jednoducho: „Milosť vám a pokoj"; pritom širší úvodný text je stavaný trojičné (l Sól 1,1-6). Významný trojičný text je v l Kor 12,4-6: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý, Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý." Pavol chce ukázať, že premnohé charizmy, ministériá a prejavy moci v živote Cirkví majú svoju jednotu v jednote Boha Otca a Pána Ježiša Krista a Ducha Svätého. Ďalším významným výrokom o trojičnom tajomstve Boha sú paralelné texty: Gal 4,4-6 a Rim 8,14-17. V týchto textoch Božské osoby sa javia vo svojich večných vzťahoch a v poslaniach. Otec posiela Syna uskutočniť dielo spásy a posiela Ducha svojho Syna do našich sŕdc, čím sa stávame adoptívnymi synmi. Trojičné tajomstvo a účasť na ňom v krste sa opisuje v Liste Títovi (Tít 3,4-6) takto: „Keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás... zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa." V l Kor 6,11 sa tajomstvo krstu vyslovuje takto: „Obmyli ste sa, boli ste posvätení, boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha." 2 Kor 1,21-22: „Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha." Liturgický je aj tento trojičný text v Rim 15.15n: „Dostal som od Boha milosť, aby som hol služobníkom Krista Ježiša medzi pohanmi a konal posvätnú službu Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom." Trojičnú stavbu má celý List Efezanom. Už úvodný hymnus na tajomstvo spásy je stavaný trojičné (1,3-14); ďalšie trojičné výroky sú 2,18-22; 3,14-17; 4,4-6; 5,18-20. Najvýznamnejší je text 4,4-6: Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania, jeden je Pán. jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých." P. F. Prat vo svojej Teológii sv. Pavla robí tento záver: ..Podrobný prieskum všetkých trojičných textov by nás viedol priďaleko. Ak máme vyjadriť len trvalý zjav relatívnej opozície a vzájomného prenikania majúc pred očami prísny monoteizmus, ktorý podľa zhodného úsudku všetkých vládne v spisoch svätého Pavla -, je iba jedna presná formula: Trojica v Jednote." (T. sv. Pavla, II. zv., 3. kn., 2. hl.)

6. Naša účasť na trojičnom živote Božom

Trojičné tajomstve? Boha nám bolo zjavené nie ako teoretická poučka o Bohu, ale ako dar života, ako účasť na živote Otca skrze Syna v Duchu Svätom. Trojičné tajomstvo je nám zjavené na spásu, na našu záchranu. Tak to ohlasoval sv. Pavol. Otec posiela z lásky k ľuďom svojho Syna na svet, aby Syn uskutočnil zmierenie za naše hriechy (Rim 3.24n; 5,In; 8,3-32). Spásonosný čin Otca a Syna prináša nám nielen zmierenie s Bohom (2 Kor 5,18-20). ale nás vťahuje do životného spoločenstva s trojosobným Bohom. Vykúpený človek vstupuje skrze milosť do nového životného spoločenstva s Kristom, žije „v Kristovi" ako „nové stvorenie" (2 Kor 5,17; Ef 2,10) a „Kristus žije v ňom" (Gal 2,20). Krstom sme pretvorení na obraz Syna, ktorý je „Prvorodený medzi mnohými bratmi" (Rim 8,29). To sa uskutočňuje v Duchu Svätom, ktorého Otec a Syn posielajú do našich sŕdc (Rim 5,5). On je Duch Syna a tiež Duch nášho synovstva (Gal 4,4-6), on v nás prebýva a zostáva (Rím 8, l In). Ako sa spása človeka završuje v spoločenstve s trojjediným Bohom, tak sa v zjavení Boha Otca i Syna i Ducha Svätého završuje všetko predchádzajúce zjavenie Starého zákona. Jedinosť a jedinečnosť Boha sa zjavuje ako bytostná jednota troch osôb. Osobná plnosť života Božieho sa ukazuje ako spoločenstvo života Otca i Syna i Ducha Svätého, Boh, ktorý1 sa otcovsky stará o svoj ľud, sa zjavuje ako Otec nášho Pána Ježiša Krista a skrze neho a pre neho ako náš Otec. Boh spásy, milostivo priklonený človekovi, sa zjavuje ako trojosobný Boh. prijímajúci človeka do svojho životného spoločenstva. Keď vo viere a v úžase hľadíme na toto tajomstvo našej účasti na trojičnom živote Božom, spolu s Pavlom zohýname kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech nám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel v nás vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval v našich srdciach, aby sme zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby sme boli naplnení do všetkej plnosti Boha. Ef 3,14-19.

Použitá literatúra upraviť

Bonsirven, J.: L'Évangile de Paul. Paris 1948.
Holzner, J.: Svätý Pavol. Trnava 1945
Mersch, E.: Teológia tajomného tela Kristovho. Kniha IV.
Prat, F.: Teológia svätého Pavla. Zv. II, kn. 3.
Schmaus, M.: Viera Cirkvi. III. hl. IV.
Handbuch der theol. Gamdbegriffe. Heslá Boh. Trojica.
Rahner, K.: Theos im Neuen Testament. Sehriften I. 1954.
Matoušu, L.: Svätý Pavel a jeho listy. Č. Budéjovice 1948.
Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Skriptum.

Príbuzné projekty