Dogmatika/Verbum 3-7

Úvod

Keď hovoríme o Bohu a jeho vlastnostiach, najprv sa nám to vidí celkom jasné: ak Boh je, tak musí byť všemohúci, živý, vševediaci, večný, nekonečný… A predsa, to nie je ešte celá odpoveď. Nájdu sa ľudia, ktorí o tom pochybujú alebo to popierajú. S ohľadom na nich školská teológia dokazuje, že Boh naozaj je a že má tie vlastnosti. No i my sami cítime, že jednoduchým výrokom o Bohu sme nevyslovili všetko; každý pohľad na Boha má svoju hĺbku, do ktorej sa treba ponoriť; otvára ďalší prúd svetla, ktoré treba prijať. My nechceme natoľko o Bohu dokazovať, aký je, ale viac sa zahĺbiť do jeho tajomstva, prežívať jeho prítomnosť a milovať ho v jeho vlastnostiach a prejavoch.

Takto začíname i našu úvahu o Božom živote. Že Boh žije, že v ňom je plnosť života, to sa nám vidí celkom zrejmé; veď keby nežil, ani by nejestvoval. No keď nazrieme do dejín náboženstiev, ukáže sa, že nie je to až take evidentné: stretneme sa tam s rôznymi formami modlárstva, s náboženskou úctou vzdávanou neživým bytostiam či predmetom, nebeským telesám či výtvorom ľudských rúk. Vo filozofii sa stretávame s panteizmom, ktorý chápe božstvo neosobne, ako dajakú dušu sveta, ako Prírodu, Osud, neosobné Absolútno, alebo ako večnú Matériu. Z toho vidno, že v ľuďoch je ukrytá sebecká tendencia znížiľ Boha na niečo neosobné, a tým I neživotné, zvečniľ ho, spredmetniť ho.

Oproti všetkým takým náhľadom a tendenciám my kresťania vyznávame: Veríme v Boha živého a pravého. Náš Boh je živý Boh, jemu a pre neho všetko žije. On môže prisahať na svoj život:„Tak ako žijem“, hovorí Pán. My žijeme iba tým, že On žije. Teda ak naozaj chceme žiť, musíme žiť s Bohom a v Bohu, žiť Božím životom. Aj touto teologickou úvahou nechceme dokazovať Boží život, ale skôr mať na ňom účasť.

Prístup k tajomstvu Božieho života sa nám otvára z dvoch strán. Z našej strany je to skúsenosť, ako my prežívame svoj život, ako ho pozorujeme okolo seba, ako sa rodí, rozvíja, prenáša a odumiera. Prístup z druhej strany nám otvára sám Boh, keď sa nám zjavuje ako živý: že je živý, dokazuje svojimi slovami, skutkami, svojou mocou a slávou, no osobitne svojou láskou. V tejto úvahe si najprv pripomenieme našu skúsenosť života. Veď naša reč o Bohu je ľudská reč: používa pojmy, vzťahy vzaté z našej skúsenotsi. Aj o Bohu ako živom môžeme hovoriť len na základe našej skúsenosti života. Keď z pozorovania a popisu života vystúpime vyššie k filozofickej úvahe o ňom, z faktu života môžeme usudzovať, že musí jestvovať Absolútny život: tým prenášame pojem života na Boha. Je to vystupujúca cesta k Bohu, akú poznajú náboženstvá, filozofia i veľkí učitelia Cirkvi. Čím bohatšia a hlbšia je skúsenosť života, tým otvorenejší je prístup k živému Bohu. –Potom v ďalšom bode si načrtneme, ako sa prejavuje úcta živého Boha v náboženskej skúsenosti ľudstva. Aj toto je ešte ľudské slovo o živom Bohu. – V ďalšej časti prejdeme už do oblasti Božieho zjavenia: ako sa stretáme so živým Bohom v Starom zákone a dáva nám účasť na svojom večnom živote. Boh je živý pre nás a my žijeme pre Boha a v ňom. Nakoniec úvaha o Božom živote vyústi do toho zázračného tajomstva, že v Kristovi máme účasť na trojičnom Božom živote: Otec, prameň života, nám posiela svojho Syna, ktorý je Život, a ten nám dáva svojho oživujúceho Ducha.

Tajomsvto živtoa v ľudskej skúsenosti

A. Obyčajná skúsenosť i vedecké bádanie nás vedú k poznaniu, že živé bytosti sú medzi sebou kvalitatívne odstupňované. Zaraďujeme ich do troch základných stupňov:

rastliny - ich životným princípom je rastlinná duša
živočíchy - ich životným princípom je živočíšna duša
ľudia - ich životným princípom je ľudská duchovná duša.

Tieto tri stupne živého - na základe stupňovite odlišného životného princípu - sa od seba odlišujú základnými formami, ktorými realizujú život (rast, rozmnožovanie, inštinkty, sloboda, osobné postoje), ďalej formovaním svojho tela (rastlinného, živočíšneho, ľudského), a tiež rozmerom a štruktúrou svojho životného priestoru.

B. Ľudský život zjednocuje v sebe funkcie všetkých troch stupňov: funkcie vegetatívne, senzitívne, intelektívne. Zjednocuje ich jedným vitálnym princípom, ktorým je duchovná duša, a to tak, že vegetatívne a senzitívne funkcie v človeku sú zamerané na intelektívnu činnosť; až v intelektívnej rovine nachádazjú svoj stred, bez tohto centra sú neschopné fungovať. (Človek je odkázaný iba na zmyslové a vegetatívne funckie, bez intelektuálnej činnosti, by zahynul).

Popis ľudského života a jeho prejavov nám ukazuje, že človek prevyšuje, a to podstatne, živočíšny stupeň života, že ho nemožno brať a plne vysvetliť ako jeden zoologický druh.

Človek je nielen telesno-vnútrosvetská živá bytosť, nie je len jedným javom „organickej prírody“, ale práve ako telesno- svetská bytosť svojou slobodou a duchovnosťou prekračuje každý čisto biologicko chápaný „životný okruh“, vzťahuje sa o bytí v celku a v tomto vzťahu akoby historicky sprítomňoval tento celok. Človek je živá bytosť, ktorá má vzťah ku Všetkému. Scholastická filozofia hovorí, že človek ako intelektívna bytosť je v určitom zmysle slova „intelectus est quodammondo omnia“. To isté vyslovuje výrazom, že človek je „mikrokozmos“.

C. Život je spontánny, imanentný, cieľový pohyb. Scholastické príručky definujú život pomocou týchto charakteristík: spontánnosť: živé bytosti samy seba hýbu, majú „sebapohyb“; imanentnosť: živé bytosti konajú pre seba, ich činnosť zostáva v nich; dynamická finalita: činnosť živých bytostí, životné operácie a funckie sú zamerané na cieľ, sú zamerané na zachovanie a rozmnožovanie života jedinca a rodu. Všetky činnosti sú jednostne riadené.

Scholastika hovorí o všetkom neživom, že je bezozvyšku zviazané do mechanického príčinného súvisu s inými materiálnymi súcnami, je určované vonkajšími pôsobeniami a v tomto zmysle neživá vec je pohybovaná zvonku, cudzím pohybom. Teda život značí primárne cieľový vnútorný sebapohyb a sebautváranie živje bytosti.

D. Život a bytie. Analógia a participácia života. Už stupne života nám naznačili, že pojem života nie je celkom jednoznačný. Najmä pohľad na život človeka, na jeho transcendenciu, na to, že vštky nižšie stupne života majú centrum v duchovnej rovine človeka, nás vedú k tomu, aby sme život vysvetľovali nie zdola, jednoduchým pridávaním a pripočítaním prvkov, ktoré je nám dané a tým centrom sme my sami, náš ľudský život.

Keďže však ani človek nevlastní život naplno, nie je život sám, ale má iba život, ako niečo, čo dostal, čo si chráni, čo múže stratiť- to poukazuje, že tajomstvo života, plnosť života, centrum všetkého života je nad ním. Keď človek má život a iba má život, musí byť Niekto, kto je Život. Až tento Život, plne seba vlastniaci, plne spontánny, plne sám v sebe, je posledným vysvetlením všetkých fenoménov života, jeho stupňov a jeho živých centier, živých bytostí.

Tu sa dostávame k tomu, že vlastne pojem života je celkom príbuzný s pojmom bytia. Už Aristoteles to postrehol, keď povedal: „Život pre živé bytosti značí to isté čo bytie.“ Z toho vyplýva, že termín život môže mať význam nielen čisto kategoriálny (ako napr. v prírodných vedách). Ale vo filozofii musíme prihliadať a v prvom rade mať pred očami jeho význam transcendentálny.

Máme ho používať ako pojem analogický, ktorý vyjadruje transcendentálnu vlastnosť bytia, podobne ako pravda, jednota, dobro, krása... Teda v pojme život je obsiahnutá aj určitá jednota živého a prtiom aj rozdielne bytostné stupne, v akých sa život realizuje.

Z toho vyplýva, že skutočný život, čistý Život, absolútny Život je Boh, a všetko ostatné živé má život účasťou na tomto Živote participáciou, per participationem (podobne ako hovoríme o bytí).

Stupne a formy života sú stupňami a formami stvorenej účasti na Živote- Bohu. Toto tajomstvo života hlboko postrehol a vyslovil Aristoteles vo svojej Metafyzike (Kn. XII, hl.7):„V ňom (Bohu) je život, lebo skutočná činnosť rozumu je život a on je skutočnou činnosťou, jeho činnosť je teda sama o sebe najlepším a večným životom. Preto hovoríme, že Boh je najlepšia večná Bytosť, takže v ňom má život nepretržité a večné trvanie, lebo práve to je Boh.“ Tomáš Akvinský k tomuto miestu Aristotelovej Metafyziky hovorí: „Boží život je jeho poznanie. V Bohu je totožné: rozum, čo sa poznáva, a samo jeho poznanie. Preto, čokoľvek je v Bohu učinené, je aj jeho poznaním, z toho vyplýva, že všetko v ňom je sám Boží život.“ (Pozri tiež S.T.I., qu. 18, a. 3 a 4). Tu sa už dostávame k náboženskému pohľadu na život.

Živý Boh v náboženskej skúsenosti ľudstva

Človek zo svojej povahy je zameraný na druhú osobu. Nemôže seba samého ani rozumieť ani myslieť bez toho, žeby nepojal do svojho života aj iných ľudí a ľudský svet. Ľudská osoba svoju pravú podobu získava tým, že vykročí zo seba a smeruje k iným, že trascenduje seba k iným osobám. Život človeka je mysliteľný len vo vzájomnom dávaní a prijímaní. Človek je odkázaný na stretnutie. Tieto myšlienky nám podávajú kľúč k porozumeniu toho, ako sa človek stretá so živým Bohom. Človek sa stretá s Bohom v náboženskej skúsenosti, ktorá má mnohé podoby: je to zážitok posvätna, symbolického charakteru vecí, generačné procesy a ich poriadku, skúsenosť konečnosti a nesamozrejmosti vecí a života. My sa zmienime iba o generačných procesoch a nesamozrejmosti života, lebo patria priamo k našej téme.

A. Generačné procesy a poriadky. Osobitné významné podnety pre náboženské zážitky prinášajú generačné procesy a z nich vychádzajúce útvary, vzťahy a sociálne poriadky: životná sila, láska, plodnosť, manželstvo, počatie a pôrod, rodina, potomstvo, ale tiež ich odmocneniny: choroba a smrť. Najčistejšia podoba, pri ktorej sa začína náboženská skúsenosť, je dieťa. Ním sa začína nový život, rodičia v ňom vidia pokračovanie seba, svojho rodu. A pritom príchod dieťaťa sa nedá vynútiť, je „tajomný“; prichádza niekto „iný“, je v ňom niečo, čo nepochádza ani od otca ani od matky; je v ňom niečo „božské“.

Keď skúmame predstavy prvotných náboženstiev, alebo mýtických, alebo veľkých kultúrnych náboženstiev, vo všetkých nachádzame priamy vzťah medzi životom a božstvom. Všetky životné sily, procesy, život ako taký majú charakter tajomstva. Ich ochrana patrí k základnej forme náboženstva: nábožnosť ochraňuje a zachováva život. Život je Boží dar. Bohu patrí večný život. Modloslužba ako úcta neživých predmetov je až druhotným javom, je úpadkovou formou náboženskej praxe, kde sa z obrazu vytratilo zobrazované božstvo. – Pravda, do predstáv o živote božstva sa dostali aj ľudské, čisto biologické predstavy, vznikali veľké mýty o pôvode bohov. Preto bolo potrebné pravé Zjavenie, ktoré celkom očistilo vzťah živého Boha k človekovi a ku svetu od akýchkoľvek nádychov pohlavných vzťahov. No zostáva tu pravdivé základné vedomie, že Boh a život patria spolu. Na toto všeobecné presvedčenie ľudí sa odvoláva a naň nadväzuje sv. Pavol vo svojich misijných kázňach pred poslucháčmi z pohanstva, keď cituje gréckych básnikov: „V ňom (Bohu) žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj ktorýsi z vašich básnikov povedal: “Veď aj jeho pokolenie sme„, Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že Božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu...“ (Sk 17, 28nn).

B. Skúsenosť nesamozrejmosti. Ďalším významným východiskom náb. skúsenosti je zážitok, že nič vo svete nie je samozrejmé. Jestvovanie je podivuhodné, znepokojujúce, strašné. Jednou formou nesamozrejmosti je skúsenosť neistoty. Je spôsobená prírodnými príčinami (choroby, počasie), medziľudskými vzťahmi (nepriateľstvo), sociálnym protikladom, nadvládou techniky, ako aj schopnosťou slobody človeka.

K dôsledkom neistoty patrí strach, ako jeden zo základných existenciálnych pocitov človeka. V najhlbšej hĺbke človeka väzí strach o existenciu- život a strach z existencie.

Tento pocit ohrozenia života a strachu zo života a o život zostávajú základným určením nášho jestvovania. Tu sa začína hlboká náb. skúsenosť. Človek by v tomto ohrození svojho života nemohol jestvovať, keby mu Niečo alebo Niekto nepomáhal, keby ho neochraňoval. Aj to je jedna zo základných skúseností: človek neprekoná svoje ohrozenie vlastnou mocou, ale je ochraňovaný, nestojí sám od seba, ale je držaný: nevedie sám seba, ale je vedený... Človek existuje vo forme „Aj napriek tomu“. To značí, existuje nie z vlastnej moci, ale Pomocou, Milosťou, Životom. Človek žije len vďaka dôvere tejto Inštancii. Keby človek nedôveroval, prestal by žiť.

C. Človek žije z Boha a pre Boha. Náboženská skúsenosť nám hovorí, že človek nachádza odpoveď na všetky „prečo?“ až v Bohu. Prtiom túto skúsenosť nemožno redukovať len na premenu životných energií. Ako strom žije zo zeme, no nemožno ho redukovať na zem, podobne sa nedá redukovať náb. skúsenosť len na životné sily. Náb. skúsenosť žije z veriacej odpovede, ktorá dáva človekovi istotu, že Boh žije a že napriek všetkému zdaniu zostáva Pánom života a dejín.

Inak povedané: Pôvod človeka z Božej stvoriteľskej vôle sa psychologicky vyjadrí tým, že človek tuší Boha. Vzťah človeka k Bohu vyplýva z toho, že je stvorením a prejavuje sa tým, že človek, keď chce seba samého porozumieť, spozná, a musí spoznať, že je obrazom Božím. Čiže vo svojom sebaspoznávaní sa človek musí stretnúť so živým Bohom.

Vedomie o Bohu je teda prvkom ľudského sebavedomia, inak by sa človek nerozumel vo svojej hĺbke. Takto človek zo svojej podstaty je otvorený pre Boha. Božský existenčný prvok je v ňom základnou časťou, preto má možnosť Boha chápať, počuť: stretnúť sa s ním. Človek je schopný rozhovoru so živým Bohom.

K. Rahner tento fakt vyjadruje takto: „Človek zo svojej bytostnej hĺbky ustavične smeruje k absolútnemu Božiemu Bytiu. V každej svojej otázke a v každom svojom poznávacom čine sa človek vystiera ponad jednotlivé bytosti i všetky bytosti v ich prvotnej jednote až k onomu obsolútnemu Bytiu,

To, že človek spozná Boha ako absolútne Bytie, je pre neho povinnosť rátať s tým, že Boh bude pôsobiť i ďalej než je prvý čin, ktorý už vykonal tým, že vo svojej slobode stvoril slobodného človeka. Takto je človek už vždy podstatne usmernený na možné Božie zjavenie. Ľudksý duch nemá nárok na to, aby Boh hovoril: keď však nehovorí, duch načúva Božie mlčanie. Len v tomto postoji je človek plne človekom. Človek vo svojom bytostnom strede skusuje Božie mlčanie ako trýzeň: na jednej strane je bytostne celkom odkázaný na Boha, na druhej strane mu však chýba pozitívne poznaie Boha a jeho vnútorného tajomstva. Táto skutočnosť vytvára v človeku bytostný nepokoj, akési očakávnie, ba až túžbu, či Boh predsa nepreruší svoje mlčanie. Tento nepokoj hlodá kdesi na dne všetkých hlbokých ľudských ašpirácií. Človek teda na základe svojho bytostného usporiadania nemôže zostať nikdy ľahostajný voči zjaveniu živého Boha.

Človek je vo svojom poznaní otvorený voči Bohu možného zjavenia. Táto bytostná otvorenosť človeka je však vnútorne spoluurčovaná jeho slobodným postojom. Takto stojí sám v sebe slobodný človek pred slobodným živým Bohom, ktorý sa môže zjaviť. Otvorenosť človeka pre Boha sa nám takto javí ako mravné sebaurčenie človeka. Človek svojím áno, vysloveným vo viere ku zjaveniu, vrcholným spôsobom uskutočňuje svoju slobodu. Takýto postoj je výrazom zrelej ľudskej osoby, ktorá si plne uvedomuje, že je celou svojou bytosťou vnútorne a podstatne usmernená, aby vyslovila svoje áno k absolútnej Hodnote, a tým aj k sebe samej.“

Človek môže zaujať postoj: prijať alebo odmietnuť.

Náb. skúsenosť nás núti, aby sme ju brali vážne. Vyzýva nás, aby sme ňou formovali svoj život. Človek sa môže pokúsiť zničiť Posvätno. Celkom sa mu to nikdy nepodarí, lebo tu ide o základný prvok ľudského života a existencie.

Stretnutie biblického človeka so živým Bohom

Základom starozákonnej viery je presvedčenie, že tá moc, ktorá sa označuje menom Boh, je naplno živá, osobná, nad svet povznesená a svet ovláda, tvorí dejiny, nepodlieha nejakému ľudskému vplyvu a je len jediná.

Týmto sa náboženstvo zjavenia radikálne odlišuje od iných náboženstiev. Boh sám zasiahol do toho tušenia Boha, do predstáv o Bohu, ktoré sa zrodilo v ľudských srdciach.

Ako Izreňael dospel k takej radikálnej viere? V Ex 33, 18- 23 je napísané: „On Mojžiš povedal: Daj mi vidieť svoju slávu! On mu odvetil: Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno. Milostivý budem, ku komu chcem byť milostivý, a zmilujem sa nad tým, nad kým sa chcem zmilovať! A ešte mu povedal: Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive. A Pán hovoril ďalej: Hľa, neďaleko mňa je miesto, tam vystúp na skalu. Keď tade pôjde moja sláva, postavím ťa do skalnej trhliny a položím na teba svoju ruku, kým neprejdem. Potom svoju ruku odtiahnem a ty ma uvidíš odzadu. Ale moju tvár nesmie nik vidieť.“ Z textu je zrejmé, že poznaie Boha spočíva v životnej skúsenosti Božej láískavosti a že Boha nemožno vidieť bezprostredne. Teda Boh sa ukazuje len v nedokonalom odzrkadľovaní. Bezprostredné videnie je dar spásy v budúcnosti.

Aj toto nedokonalé odzrkadlenie živého Boha si však žiada poznaie Božieho mena. A toto je: „Ja som, ktorý som- Jahve.“ Vo svojom origináli znamená, že Boh je ten, ktorý má v sebe skutočnosť. Svojou skutočnosťou sa odličuje od všetkých ostatných bohov- je živý, jediný, je nad dejinami. Je nielen nemeniteľne existujúci, ale je všade prítomný, ako konajúci- živý- Boh, milostivý uskutočňovateť dejín.Jediné, čo biblický človek pociťoval a vedel si predstaviť pri Božom mene, bolo, že On vždy zostáva medzi svojimi ako záchranca a pomocník a že so svojím ťudom ide vo všetkých putovaniach v dejinách. Nasvedčujú tomu aj ostatné Božie mená: Elohim, Adonai, Šaddai, Emanuel. Vyjadrujú dynamickú črtu živého Boha. To vyjadruje aj osobitná formula, ktoru Boh slávnostne potvrdzuje pravdivosť svojich prisľúbení: „Tak, ako žijem...“ (Iz 49, 18) „Veru, pozdvihnem k nebu svoju ruku a poviem: Žiť budem naveky.“ (Dt 32, 40) Podobne prisahali Izraeliti: „Ako žije Jahve...“ (Eliáš, Elizeus, Dávid, Jonatan) Aj Kajfáš zaprisahá Ježiša: „Zaprisahám ťa na živého Boha...“(Mt 26. 63)

Biblický človek nešpekuloval, ale mal životný vzťah k Bohu ako prítomnému, ako k živej existencii. V tomto presvedčení, že Boh je živý, sa možno k nemu modliť. Preto srdce po ňom žízni: „Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k enmu a uzriem Božiu tvár?“(Ž 42, 3)

Nevyčerpateľná Božia moc, prejavujúca sa v dejinách, ukazuje, že jeho život je nevyčerpateľný, ba že je bez počiatku. Jeho život nemôže nič ukončiť ani ohroziť, tým sa odlišuje od krehkosti každého ľudského života. U Boha nemôže byť nikajá smrť. On je vyňatý z pominuteľnosti a smrteľnosti. On je Stvoriteľom každého života: „Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“ (Ž 36, 10) Božím dychom sa ľudia stávajú živými bytosťami: „ Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. “(Gn 2, 7) Keď svoj dych odtiahne, vtedy sa stráca život. Podľa toho Boh je Pánom života i smrti a len On ním je: „Ja som sám jediný a niet Boha okrem mňa; ja zabíjam, aj život navraciam, zraňujem, aj uzdravuejm; a niet toho, kto by z mojej ruky vykĺzol.“ (Dt 32, 39)

Ako vidieť, Starý zákon sa málo pokúša bližšie popísať stvoriteľskú Božiu činnosť. To, čo Izraelitov predovšetkým zaujímalo, nebol spôsob vzniku života, ale to, že človek svojím životom je úplne viazaný na Boha. Život je jednoducho Boží dar, resp. dar Božej dobroty, ktorý privádza na cestu života: „Lebo kto nájde mňa, ten nájde život a dosiahne milosť od Pána.“(Prís 8, 35)

Bolo by nesprávne sa domievať, že životom je mienená len fyzická životnosť: životná sila, zdravie, početné potomstvo, vysoký vek atď., hoci Starý zákon si týchto hodnôt nesmierne váži. Ale to, že Starý zákon spojuje život aj s poslušnosťou Božiemu slovu a s plnením Božích prikázaní, ukazuje, že život bol pre Izraelitov niečím vyšším než len bilologickou veličinou. Skutočný život spočíva vo vnútornom uspokojení srdca, v spojení s Bohom, s Božskou múdrosťou: „Náuka mudrca je zdrojom života, aby sa vyhlo slučkám, (ktoré nastrojila) smrť.“ (Prís 13, 14) Je to taktiež vedomie Božej priazne a pokoj svedomia, vedomie Božej lásky. „Lebo kto nájde mňa, ten nájde život a dostane milosť od Pána.“(Prís 8, 35)

Vidieť teda, že život nie je len protikladom smrti, ale súhrnom Božích požehnaní a Božích prisľúbení.

Zjavenie Božieho života v Ježišovi Kristovi

Starozákonný človek sa s Božou životnosťou stretáva ako s osobnou skutočnosťou. A kde sa nám táto osobná skutočnosť viac zjavila ako v Ježišovi Kristovi?

Celý SZ má za cieť sprítomniť v ľudských dejinách účinné Božie slovo. V Ježišovi Kristovi sa zjavuje toto Božie Slovo nielen ako v dejinách pôsobiaca sila, ale ako osobná, živá skutočnosť. Boh žije tým, že hovorí toto Slovo, v ktorom vyslovuje seba. Preto kto odmieta Ježišovo Slovo, odmieta Živého Boha. Tam, kde zaznie Ježišovo slovo, tam sa uskutoční dej plný života a spásy.

V Ježišovi Kristovi sa spája do nerozdeliteľnej jednoty zjavenie činom a zjavenie slovom. Slovo a čin nemožno zároveň oddeliť ani od jeho osoby. V Kristovi vrcholí všetko, čo mal človek dostať v Božom sebaodhalení,„ lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi“ (Kol 1, 16). „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi...“ (Ef 2, 10) Teda i tajomstvo Božiehoživota je nám darované v Kristovi.

Ako sa chápe život v SP NZ? Aj v NZ život a duša sú tie isté pojmy: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život...“(Lk 12, 20) No napriek tomu, že pozemský život sa upomíňa, predsa je niečím posvätným, pretože je Božím darom: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ? Kto by teda zabil, pôjde pred súd...“ (Mt 5, 21) Práve preto, že je Božím darom, veriaci sa nemusí úzkostlivo starať o to, čím sa bude živiť a odievať. Táto starosť sa pokladá za nedostatok viery. Podľa NZ pozemský život nie je ešte ptravým životom. Je to život v tele, ktorý je vlastne smrťou, ak nie je spojený s pravým životom: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.“ (Mt 8, 22) Osobitne to platí o človekovi v hriechoch, ktorý je podľa svedectva NZ vlastne mŕtvy: „...oživil nás s Kristom- milosťou ste spasení- a sním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi...“(Ef 2, 5) No Boh nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých, jemu všetci žijú (Mt 22, 32 par). On je priateľ života (Mudr 11, 27): nechce, aby zomrel bezbožný, ale aby sa vrátil zo svojej cesty a žil (Ez 33, 11)- NZ stavia- v zhode s tedajšou teológiou- proti porušiteľnému životu život neporušiteľný, večný: „Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“(Jn 4, 14)

Tak ako človek nevládne nad telesným- prirodzeným životom, tým skôr musí byť darovaný večný život: „Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život.“ (Sk 13, 48) Večný život je životom bez utrpenia a porušiteľnosti, je to život v radosti a sláve: takže možno povedať, že život večný a sláva sú totožnými pojmami: „A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanente nevädnúci veniec slávy.“ (1 Pt 5, 4) Na rozdiel od židovsko- rabínskej teológie, základom,. Prameňom a zjaviteľom pravého života je Ježiš Kristus a jeho zmŕtvychvstanie.

Ježiš Kristus ako Božie Slovo má život v sebe: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1, 4) „Lebo ako otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe.“ (Jn 5, 26) Hoci bol ukrižiovaný a zomrel, premohol smrť a žije z Božej moci: „Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy a hľa žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia.“(Zjv 1, 18) Kto verí v tento spasiteľný Boží čin, to jest v Ježišovi Kristovi ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, má nádej na nový život: „Spravodlivý bude žiť z viery.“(Rim1, 17) Ježiš Kristus vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť, ba v ňom je život. Boh nám dal život večný a tento život je skrytý v jeho Synovi. Z toho hľadiska večný život znamená byť s Kristom: „Túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás.“(Flp 1, 23) Keďže spása sa už stala skutočnosťou, skrze smrť a zmŕtvychvstanie Kristovo, tak aj večný život sa už začal a odráža sa v prítomnosti tak, že premieňa náš život „v tele“. Už teraz je teda možno žiť večný život, pretože Kristus svjím zmŕtvychvstaním sa stal druhým Adamom, počiatkom nového veriaceho ľudu. Ním (Kristom) vstúpila do tohto sveta budúcnosť (eschatológia), ktorá pripodobňuje veriacich obrazu Božieho Syna: „Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými onrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.“(Rim 8, 29) Takto veriaci už nežijú sebe, ale Kristovi a Bohu. Kristus žije v nich a oni v ňom, a to skrze vieru: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.“(Rim 6, 11)

Prítomný chrakter večného života sa zdôrazňuje v Jánovom evanjeliu: Kristus je totiž chlieb života (Jn 6, 35) „Ja som svetlo sveta.“(Jn 8, 12) „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.“(Jn 6, 63) „Ja som vzkriesenie a život.“(Jn 11, 25) Preto veriaci už teraz majú život: „Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život.“(Jn 6, 40) V prítomnosti sa večný život prejavuje v láske, ktorej prameňon je však vedomie, že sme milovaný Kristom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13, 34) Večný život v súčasnosti sa prejavuje aj v poznaní Boha a toho, ktorého poslal: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17, 3) Kto má tento život, má všetko: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10, 10)

Tentop nový život dostávame novým zrodením z vody a z Ducha (Jn 3, 5). Ježiš nám dáva nový život tak, že nám dáva svojho Ducha. Ježšove slová sú Duch a Život. Žijeme Duchom, ktorý nás oživujr (Gal 5, 25). Tu sa nám otvára pohľad na najhlbší prameň života:je ním život trojosobného Boha, život Otca a Syna v láske Ducha Svätého. Boh žije tak, že Otec od večnosti plodí Syna a ich vzájomnou láskou je Duch Svätý. Náš nový život sa rodí tak, že sme pokrstení, to značí ponorení do života Otca i Syna Ducha Svätého.

Živý Boh v teologickej reflexii

Pre človeka znamená život najväčšiu hodnotu. Preto si ani Boha nemôžeme predstaviť inak, než v tejto najvyššej hodnote. Človeku sa zdá, že práve to osobitné, čo tvorí život, sa nehodí na Boha. Pretože život je činnosť, ktorá je nutne zacielená na dokonalosť celku vývojom a správaním. To všetko sa uskutočňuje pohybom. Ten je však u Boha nemožný, pretože Boh je čistý čin, absolútna skutočnosť. Ak je Boh živý, je ním celkom inak, než je živý tvor. Človek je obrazom Boha, teda poznanie a chcenie, ktoré má, je aj v Bohu, ale najdokonalejším spôsobom. Je to absolútne dokonalý život, ktorý spočíva sám v sebe a nič neprijíma, nie je určovaný ničím mimobožským, je naplnený bohatsvom všetkého poznania a lásky. V Bohu je poznanie a láska (chcenie) totožné s jeho bytím. Preto živý Boh žije Božím poznaním a Božím chcením. (Pozri nasledujúce kapitoly) Cirkevní otcovia hovoria, že Boh žije sám zo seba, on je „samoživot“ (Gregor Nysský); život svojou prirodzenosťou (Cyril Alexandrijský); je „nadživý a životom vládnuci Život“ (Pseudo- Dionýz)). Augustín vo svojich Vyznaniach sa prihovára Bohu: „Lebo tebe, Bože, byť a žiť nie je niečo rozdielne: lebo ty si najvyššie byť a najvyššie žiť.“ (Vyzn. 1,6, 10). Boh je „život duší, život životov“ (3, 6, 10). Boží život je život ducha.

Sv. Tomáš Akvinský dôvodí: Boh je život, lebo je nekonečne dokonalý: lebo je svojbytný, čisté Bytie; lebo jeho činnosť je nekonečne imanentá, absolútne nezávislá zvonku (SCG 1, 97- 98). Boh je absolútne nezávislý, on vládne sám nad sebou v dokonalej miere, on je dokonalé sebou samým. Je čistým Činom nie v nejakej prázdnej aktivite, ale práve tým, že vlastní sám seba. Preto Boh je dokonale žijúci, On je život.

Záver

Moderný človek veľmi obdivuje seba, ale často zabúda obdivovať Boha a klaňať sa mu. Odkláňna sa od pravého živého Boha a miesto toho si robí modly z vecí. Ak ho chceme zachrániť, musíme mu priniesť pravý život, Ježiša Krista. Dnešný človek je v podobnej situácii ako vyvolený ľud. Jeho dejiny nás učia, že oslobodenie a obrátenie sa uskutočnili prechodom cez púšť. Púšť je prázdny priestor, bez ciest, kde ľud prežíva samotu, kde je zbavený všetkých ľudksých istôt: tam sa stretá s Bohom, so svojím živým Bohom ako jedinou istotou. Nech i táto úvaha nám pomôže zastaviť sa uprostred úpúšte všedného života a stretnúť sa s Bohom v Ježišovi Kristovi, veď on je pre nás „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6)

Použitá literatúra:

VIKARTOVSKÝ, František, Tak, ako žijem - hovorí Pán., in KRAPKA, Emil, Verbum Fidei 3, 119-134.
SCHMAUS, M., Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie
GUARDINI, R., Náboženstvo a zjavenie.
RAHNER, K., Poslucháči slova.
ARRUPE, P., Zážitok Boha v rehoľnom živote.
ARRUPE, P., Duchovný dialóg.
ARRUPE, P., Videl som Boha a žasol som.
QUOIST, M., Cesta k úspechu.

Príbuzné projekty