Dogmatika/Verbum 3-13

13. „JA SOM ALFA A OMEGA“ – BOH, KTORÝ JE, KTORÝ BOL A KTORÝ PRÍDE (Zjv 1,8)

BOH VEČNÝ, VŠADEPRÍTOMNÝ, NEKONEČNE DOKONALÝ

Úvod

K ľudskému životu akosi prináleží, že nemôže zostať v nehybnej spokojnosti, ale vždy chce nejako prekonať daný stav, že chce niečo viac, chce ďalej a po dosiahnutí jedného cieľa hneď zasa pred očami objavuje ďalší. Nič v tomto živote nie je pre človeka dosť dokonalé, aby netúžil a nehľadal ešte za tým. Takto stojí otvorený nedoziernym hĺbkam a diaľavám, ktoré môže naplniť jedine to tajomstvo, ktoré nazývame Boh.

1. Zážitok konečnosti človeka

Ako nás však učí skúsenosť a potvrdzuje aj rozumová úvaha, človek ako bytosť je súčasne veľmi obmedzený a zraniteľný. Všetko na svete skusujeme ako konečné, aj samých seba. Pozorujeme vo svete, ako každé svetlo doznieva v tme, každý život putuje k smrti, každá nádhera sa beznádejne borí s pominuteľnosťou. Ľudstvo už oddávna pozerá na svet ako na taký, čo mal svoj začiatok a bude mať svoj koniec; rovnako priznáva človek v sebe, že sa zrodil do tohto sveta a svoju púť životom zakončí na zemi smrťou. Pri všetkých svojich túžbach a snoch pociťuje človek bezmocnosť. Proti svojej vôli je svedkom zmeny životných procesov v sebe, nevládze sa udržať v čase sily a mladosti, podlieha chorobám a starnutiu a toto všetko časovo obmedzuje jeho plány. Nevládze ani na chvíľu prežívať plnosť celého života. A nakoniec najtvrdšie pociťuje svoju obmedzenosť v samej smrti, ktorá značí koniec našej bezprostrednej existencie. Pekne tento zážitok časovej obmedzenosti vyjadruje Bossuet: „Človek je naozaj málo a málo je všetko, čo končí... Život trvá najviac 80 rokov, povedzme 100 rokov. Aký dlhý je však čas, keď som nebol, a aký dlhý čas bude, až už nebudem? Aké malé miesto vyplňujem v obrovskej priepasti času.“

Čas nie je jedinou hranicou človeka. Ľudskému duchu je na prekážku aj priestor. Aj on zužuje a prekáža rozletu nášho bytia. Napriek obrovskému vesmíru sme odkázaní žiť a pohybovať sa v tele. A keď sme raz tu, nemôžeme byť súčasne inde. A keby sme mohli obsadiť aj celý priestor, boli by sme sklamaní jeho konečnosťou. Sama moderná veda hovorí o ohraničenosti vesmíru. Skúsenosť nás zasa straší, že ešte môžeme stratiť ešte aj to málo, čo máme a kde žijeme. Vedieme neustály zápas o to, aby nám tento náš malý svet nevybuchol. A človek sám osebe? Iste je významné, čo jednotlivé vedy prinášajú o človeku. No odpoveď na položenú otázku je stále neurčitejšia. Každé nové poznanie odkrýva ešte viac neznámeho. Narastajú ďalšie otázky: Prečo som! – Prečo som práve takýto? – Prečo sa toto stalo práve mne? – Kto vlastne som? Človek zostáva sám sebe tajomstvom. Pociťuje vznešenosť svojej slobody a súčasne sa hrozí, že sa môže rozhodnúť aj zle a zmýliť sa. Uvedomuje si to ako neporiadok v sebe a má pocit viny. Toto všetko človeka bytostne zraňuje, obmedzuje a robí nedokonalým.

2. Túžba človeka po nekonečne

Vedomie našej obmedzenosti a nedokonalosti nám natíska otázku: Čo je tou hranicou, čo je na druhej strane? Radi by sme vlastnili, čo je hodnotné a opravdivé, chceli by sme nasýtiť stále žíznivé vnútro nášho bytia. Ak prijmeme odpoveď tej existenciálnej filozofie, ktorá tvrdí, že hranicou je „nič“, tak výsledkom všetkého života, všetkých túžob a snov človeka je smrť, je zničenie a prázdnota. Smieme však vôbec tvrdiť, že tieto túžby, ktoré sú otvorené takým možnostiam, že celý stvorený vesmír ich nedokáže zasýtiť, sú v nás len preto, aby zväčšovali do rovnakej nesmiernosti i naše utrpenie? A potom, nepociťujeme stále priťahujúcu silu niečoho „Neznámeho“, za čím kráčame a čo hľadáme napriek prekážkam, neúspechom a pomýleniam? V tom „nič“ naozaj nemožno očakávať priťahujúcu silu. Oveľa pravdivejšie je o človekovi povedať, že všetky nedozierne hlbiny a výšiny, súhrn všetkého ľudského úsilia je vyjadrením bytostnej túžby človeka po Bohu. Boh je to, ktorý stojí za hranicami. On všetko, čo jestvuje, objíma, nesie zvonku i zvnútra, všetko drží a naplňuje túžby človeka zameraného na nesmiernu dokonalosť a večnosť. Takto to prežívajú a cítia premnohí veľduchovia kresťanskej civilizácie. Svätý Augustín: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“ Sv. František z Assisi: „Boh môj a moje všetko.“ Svätý Tomáš Akvinský: „Pane, daj mi seba samého.“ Po tomto Bohu túžim. Aby ma obmedzeného časovým trvaním objal a naplnil Boh večný. Nech rozlomí putá hmoty a priestoru Boh nesmierny a dá mi poznať tajomstvá vesmíru, ako to len on vie svojou všadeprítomnosťou. To, čo dnes nosím v sebe len ako túžby, to očakávam s nádejou od nekonečne dokonalého Boha. Len on ma môže zbaviť toľkej bytostnej nedokonalosti, lebo ma miluje a chce ma učiniť trvale šťastným.

I. Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde – Božia večnosť (Zjv 1,8)

1. Skúsenosť času

Človek sa bojí závanu smrti a vyhýba sa mimočasovým sféram. Je to preto, lebo pod pojmom mimočasového súcna rozumie akúsi statickú veličinu. A všade, kde sa zastaví pohyb, začína sa panstvo smrti. Svoju nádej vkladá človek tam, kde pulzuje život. A to pozoruje iba v čase. Človek má dojem, že predlžovaním času bude môcť život stále plnšie vlastniť. Tieto vábne názory však nemajú reálneho podkladu. Sú výsledkom nepochopenia času ako bytostnej reality.

Časom ovládané a času podrobené súcno vlastní svoje bytie aj svoje dokonalosti a dobrá vyplývajúce z bytia len akoby po kvapkách, nikdy nie naraz. Bytosť existujúca v čase ani na chvíľu nemôže zdržať slasť, či zážitok, dobro alebo radosť. Všetko podlieha pohybu, zmene alebo vývoju. A čas je iba mierou tohto pohybu, riadený kategóriami „prv“, „teraz“ a „neskôr“. Ak sa hovorí o čase, hovorí sa tým aj o pohybe alebo zmene. Ak sa túži po predlžovaní času, túži sa po väčšej miere zmien. Ak svoju nádej skladáme do času, nemôžeme dúfať v trvalé a plné vlastnenie života a tým aj šťastia. Krásne vystihuje túto neschopnosť času darovať plnosť bytia sv. Augustín vo svojich Vyznaniach. „Čo je čas? Keby sa ma nik na to nepýtal, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vysvetliť, vtedy to už neviem. Predsa však môžem hovoriť s istotou: Nebolo by minulého času, keby sa nič nemíňalo; nebolo by budúceho času, keby nič netrvalo. Ako však môžu byť tie dva časy, minulý a budúci, keď minulý už nie je a budúci ešte nie je? Prítomný čas, keby bol vždy prítomný a nikdy neprechádzal do minulého, nebol by už čas, ale večnosť. Ak sa teda prítomný čas, aby bol časom, musel zmeniť na minulý, ako môžem hovoriť, že je, keď dôvod jeho bytia je v tom, že nebude? Nemôžem teda hovoriť, že čas je, leda že smeruje k svojmu nebytiu.“ (Vyznania, kn. 11, kap. 14.)

Keď čas takto smeruje k svojmu nebytiu, musíme povedať, že aj to, čo je času podrobené, aj sám život a všetky jeho hodnoty smerujú nie ku svojej plnosti, ale ku svojmu zániku. Mohlo by sa to zmeniť iba vtedy, ak by sme sa stali pánmi času a vedeli skĺbiť v jedno všetky okamžiky jednotlivých príjemností a dobier svojho života.

2. Duch je Pánom času

Skúsenosť nás učí, že človek vie do istej miery takto skĺbiť minulosť i budúcnosť do okamihu prítomnosti. Svojou pamäťou vie oživiť minulosť a nádejou zasa očakávať budúcnosť. Že to človek môže dokázať na rozdiel od iných hmotných a do času ponorených súcien, to mu umožňuje jeho vedomie. Vedomie zasa predpokladá ducha. Možno teda povedať, že tým princípom, čo vie zjednotiť čas, je duch. Človek natoľko, nakoľko je telom, podlieha času a tak aj zmene. Nakoľko je však duch, natoľko môže prežívať plnosti svojho života, lebo natoľko môže to, čo pominulo, a to, čo v nádeji očakáva, sprítomniť do jedného momentu prítomnosti. Duch teda nepodlieha moci času aj zmenám, lež vládne nad časom.

Čo sa povedalo o schopnosti ľudského ducha vládnuť nad časom, to potvrdzuje aj sv. Augustín: „Duch očakáva, pozoruje a spomína si tak, aby očakávanie prešlo pozorovaním na spomínanie. V duchu je očakávanie budúceho i v duchu je spomienka na minulosť. A v tom istom duchu trvá pozorovanie, ktorým budúce prechádza do minulosti.“ (Vyznania, kn. 11, kap. 28).

Tým je povedané mnoho. Duchovné súcno je teda dokonalejšie ako časové. Čas a zmena sú duchu podriadené. Ak do popredia u človeka vchádza život a jeho plné vlastnenie, nebude ho hľadať v čase, i keby ten čas mal mať nekonečnú dĺžku, ale bude ho hľadať v takej duchovnej bytosti, ktorá nemá nijaké obmedzenia, nijakú zviazanosť s hmotou, zmenou či vývojom. Lebo je pravda, že ľudský duch, ale aj anjeli ako duchovné bytosti sú poznačení akousi zmenou. Nie síce kvantitatívnou, ale kvalitatívnou. Ľudský a anjelský duch nie je teda absolútne dokonalý, nie je teda ani absolútnym duchom. Ľudský rozum nám hovorí, že takýto absolútny duch existuje a my ho nazývame Boh.

3. Boh je večný

Ak sa budeme ďalej zaoberať problémom života a jeho plným vlastnením, treba nám už opustiť rovinu bytia v čase a vstúpiť do roviny mimočasovosti, do roviny duchovnej. Túto rovinu bytia môžeme nazvať „večnosťou“. Boetius definuje večnosť ako „dokonalé vlastnenie nekonečného života, sústredeného do jediného existenčného zážitku“. Ľudský duch v každom prítomnom okamihu môže vnímať niektorú čiastku svojej životnej dokonalosti. Boh, ktorý je absolútny duch, prežíva svoju číru prítomnosť, v ktorej sa koncentruje všetka životná dokonalosť. Človek je v prítomnej chvíli schopný zjednotiť určité hodnoty minulosti aj budúcnosti do jedného zážitku. Boh vyšším spôsobom vlastní a naraz prežíva všetky hodnoty času.

My túžime po takomto Božom živote, večnom živote, napomínajúcej večnej blaženosti. Boh tento život, túto blaženosť a večnosť má. Ba viac, musíme povedať: Večnosť sama je existenčnou formou nekonečného Božieho bytia. Boh to, čo má, tým aj je. Boh je večnosť. Dobre pochopený pojem času a večnosti otvára človeka pre mimočasovú dimenziu existencie. Človek túži a hľadá spojenie s Bohom, ktorý mu jedine vie a môže dať skutočný a plný život. Rozum naznačuje a zjavenie potvrdzuje, že je aj Božím želaním, aby človek túto plnosť bytia obsiahol. Večný Boh vyšiel človekovi v ústrety vtelením večného Slova. Tak Boh sám vošiel do času a dejín bez toho, že by bol stratil svoju večnosť. Urobil tak preto, aby aj časné tvory pripustil k účasti na večnosti a plnosti bytia. Lebo večný život je práve v tejto účasti na Božej absolútnej plnosti bytia.

4. Boh večný v Starom zákone

Boh pre biblického človeka nie je abstraktný filozofický pojem, ale je zbadateľný a konkrétny svojím zasahovaním do vecí tohto sveta. Tým sa aj všeobecné dejiny stávajú svätými dejinami a biblické zjavenie, ponorené do dejín, môže dávať odpovede na otázky človeka o problémoch života v čase. Na tieto odpovede a zasahovania má Boh právo. Boh a svet nie sú jedno, ako to hlása panteizmus. Ani nie sú to proti sebe postavené božstvá ako výsledok nejakého vývojového procesu pohanských božstiev. V Biblii sa môžeme stretnúť s majestátnymi obrazmi kozmickej vojny, v ktorej sa Boh stretá so silami chaosu. Ale to nepatrí k nejakým dejinám Boha, ale k dejinám sveta, do ktorých Boh vnáša poriadok. Je to výsledok Božích plánov. V Biblii je Boh celkom výrazne označený ako jediný, všetko presahujúci, súčasne všetko prenikajúci, nad všetkým vládnuci Pán a Stvoriteľ. „Večný“ je najskôr vlastné meno Božie a potom aj jeho vlastnosť. „Abrahám však zasadil pri Bersabe tamarišku a vzýval tam meno Pána, večného Boha.“ (Gn 21,33) Tak ako Boh dáva účasť ľuďom na svojej sláve, tak dáva účasť aj na svojom mene. „Večné meno im dám, ktoré nezahynie.“ (Iz 56,5) Najvýraznejšie sa večnosť ako vlastné meno nachádza v mesiášskom proroctve Izaiáša. „...a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.“ (Iz 9,5) Boh nie je podrobený kategórii času. Je postavený nad čas, na počiatok všetkého. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1) Stvorením sa najskôr naplňuje rámec kozmického času a stvorením človeka dostáva svet aj rámec historického trvania. A nad všetkým týmto časom si Boh uchováva svoju transcendentnosť. Biblia to nevie vyjadriť ináč iba tak, že Božiu transcendentnosť kladie do protikladu s prechodným trvaním kozmického času. „Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul, a ako jedna nočná stráž.“ (Ž 90,4) Ale tiež do protikladu s trvaním historickým. „Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem sťa tráva. Ale ty, Pane, trváš večne.“ (Ž 102, 12-13) V neskorších textoch Biblie Boh už nestojí len na počiatku sveta, ale je pred všetkými vekmi a trvá naveky. „Pán vládol mnou hneď od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená...“ (Prís 8, 22-23) V ďakovnej piesni Tobiášovej sa hovorí: „Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky a jeho kráľovstvo trvá po všetky veky.“ (Tob 13,1) Podobné výroky o tom, ako Boh presahuje čas, by sme vo forme modlitieb našli tiež v žalmoch. „Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.“ (Ž 90,2) Boh sľubuje účasť na svojej večnosti. Proroci vidia Boha, ktorý vládne nad časmi ako Otec, ktorý svoje deti vedie za ruku, stará sa o ne, bojuje s nimi proti ich nepriateľom. Hovoria o dni, v ktorom hriešny svet pominie a nastane vek spravodlivosti a šťastia, vek, ktorý prinesie zemi dokonalosť, aká panovala kedysi v raji. „V ten deň zmluvu uzavriem s poľnou zverou, s nebies vtáčkami a so zemeplazmi; kušu, meč a vojnu zlomím v krajine; potom budú bývať v bezpečí. Vtedy si ťa navždy zasnúbim, ... za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána.“ (Oz 2,20-22) Táto budúcnosť predpovedaná prorokmi, ku ktorej Boh pozýva svoj ľud, sa začína uskutočňovať už v tomto čase, no plne sa uskutoční až mimo rámca tohto sveta. „Lebo hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem a na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu, ale tešte sa a plesajte večne nad tým, čo som stvoril, lebo hľa, ja stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť.“ (Iz 65,17-18)

5. Božia večnosť v Novom zákone

Aj Nový zákon jednoznačne svedčí o Božej vláde nad časom, o Božom živote nepodliehajúcom časovým zmenám. V Liste sv. Jakuba je večnosť vyjadrená nemeniteľnosťou. „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani tieňa zmeny.“ (Jak 1,17) Rozhodujúce výroky o Božej večnosti sú u sv. Jána a sv. Pavla.

Svätý Ján

Ján jednoducho predpokladá Božiu večnosť. Je o nej presvedčený. Svoju pozornosť obracia na to, čo nám táto Božia večnosť prináša. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Boh nám posiela svoje večné Slovo. Je to „Slovo života. – Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (l Jn 1,2). „Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe.“ (Jn 5,26) Ježiš Kristus napokon sám potvrdzuje mnohorakým spôsobom, že je Cesta, Pravda i Život, že je Chlieb Života, je Pánom života. Vtelenie sa však nestalo len kvôli zjaveniu Božieho života, ale ako Ježiš sám hovorí: Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) Na inom mieste Ján zasa píše: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3) Tento večný život chce dať Kristus tým, ktorých mu zveril Otec. Aj keď je naše telo pre hriech podrobené smrti, ukáže sa na nás nesmierny dar večného života. „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (l Jn 3,2) Večný život, účasť na Božej prirodzenosti je celkom novou rovinou bytia. Preto ten, ktorý všetko robí nové, stvorí nové nebesia a novú zem, na ktorej nebude viac ani smrti ani zármutku. Boh bude bývať uprostred svojho ľudu, všetkých bude zdarma napájať z prameňa vody života (porov. Zjv 21).

Svätý Pavol

Božia večnosť vyjadruje Božie kraľovanie nad časom. „Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov.“ (l Tim 1,17) Podobne sa Pavol vyjadruje o Ježišovi Kristovi: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky.“ (Hebr 13,8) „On je naším... kňazom naveky.“ (Hebr 5,6) Podobne ako Ján, sústreďuje aj Pavol svoju pozornosť na dar, ktorý nám plynie z Božej večnosti. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.“ (Ef 1,3) Ponajprv Pavol poukazuje, že Ježiš Kristus je „náš život“ (Kol 3,4), je tým najväčším darom, prostredníctvom ktorého naše životy dosiahnu trvalú účasť na Božom živote. „Váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3,3) Novému životu nebude prekážkou ani smrť, lebo človek vo svojom novom živote v Bohu bude oslobodený od časových a priestorových hraníc. „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1 Kor 13,12) A to predstavuje podstatnú skutočnosť večného života. Vrchol Pavlovho pohľadu na večnosť a večné spoluprebývanie s Bohom možno charakterizovať azda touto vetou: „Aby bol Boh všetko vo všetkom.“ (1 Kor 15,28) Bude to nový raj, v ktorom budú svätí prežívať rozkoš z Božieho života v Kristovi Ježišovi.

II. V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme (Sk 17,28)

NESMIERNY A VŠADEPRÍTOMNÝ BOH

Aby sa dalo trochu osvetliť napätie, ktoré spôsobuje z jedného pólu fyzická obmedzenosť človeka a z druhého pólu zasa túžba ako volanie po dokonalejšej forme života, treba nám nakrátko vysvetliť, čo znamená priestorový spôsob existencie a čo mimopriestorový.

1. Čo je to priestorovosť?

Rozumovým skúmaním aj skúsenosťou môžeme povedať, že priestor patrí k neodlučiteľnej zložke hmotnej reality. Určuje totiž polohu telesa, jeho rozložitosť, ale aj veľkosť a pôsobenie činnosti a fyzických síl časo-priestorového súcna. Z hľadiska tohto stupňa bytia, akým je kvantitatívne súcno, priestor značí vlastne jeho ontologické bohatstvo, jeho hodnotu. Čo je silné, rozložité a objemné, do kvantity pôsobiace, to nazývame na tomto stupni bohatým a hodnotným a naopak, čo je málo rozložité a v úzkej oblasti pôsobiace, nazývame slabým a malým. Hodnota kvantity môže narásť až do tej miery, že ju nazývame „nesmiernou“. Napríklad o priestorovej rozložitosti vesmíru hovoríme, že je nesmierny. Čo je podstatným prameňom tejto priestorovosti? Časopriestorové súcna majú svoju svetlosť, majú svoju poznateľnosť, svoju konkrétnosť, ale len navonok; vo vnútri majú nízku schopnosť návratu k sebe. Nemajú schopnosť reflexie a premeny konkrétneho na abstraktné. Sú takmer mŕtve voči svojej vnútornej skutočnosti. A to je zároveň slabosťou a nedokonalosťou tejto roviny bytia. To je to, čo vytvára v človekovi napätie. Človek je nielen hmotná, ale aj duchovná bytosť. A duch má svoju vlastnú rovinu bytia, ktorú sa pokúsime trochu osvetliť.

2. Duch vládne nad priestorom

Tam, kde je zodpovedný podstatný prameň priestorovosti, z toho bude možno vychádzať k pochopeniu duchovného stupňa bytia. Lebo tu ide o novú rovinu bytia, o nové ontologické hodnoty a bohatstvá duchovného súcna. Zasa musíme vyjsť z pozorovania. Na ktorúkoľvek hmotnú a poznateľnú realitu sa ľudský duch zameria, poznáva ju ako takú. Poznáva ju v sebe. Ak ju poznáva v sebe, to značí, že ju musí obsahovať, vlastniť. Keď hovoríme, že ľudský duch môže poznať ktorúkoľvek hmotnú a poznateľnú realitu, musíme súhlasiť, že celý vesmír, hoci ho nazývame aj nesmiernym, môže obsiahnuť a vlastniť jeden ľudský duch. Keďže je ľudský duch viazaný na telo, nemôžeme potvrdiť, že celý vesmír je súčasťou ducha, ale skôr musíme tvrdiť rozdielnosť časopriestorového sveta od duchovného súcna. Tak sa však ukazuje, že duch iným, nie materiálnym a nie priestorovým spôsobom, vlastní v sebe bytostné hodnoty hmotného sveta. Vlastní ich vynikajúcim duchovným spôsobom, bez akejkoľvek rozložitosti a priestorovosti. Celá nesmiernosť hmotného sveta sa stáva duchovným spôsobom majetkom ducha. Ľudský duch je tak vzhľadom na vonkajší svet nekonečný a nesmierny. Nijaký priestor a nijaké rozloženie nedokáže zmerať ontologické hĺbky ľudského ducha, povýšeného nad každý priestor a nad každé rozloženie, a to nie v dôsledku výlučnosti a protikladu, ale v dôsledku vynikajúcej vnútornej obsažnosti týchto spomenutých hodnôt. A toto je zase ontologické bohatstvo a hodnota duchovnej roviny bytia. Táto rovina, tak ako duch sám, je nesmierne vyššia a dokonalejšia než rovina hmotného bytia. Z toho teda pramení všetko to napätie v človeku, ktoré čaká svoje rozuzlenie. Čo je však podstatným prameňom nadpriestorovosti duchovného súcna? Prameňom je schopnosť ducha navrátiť sa k sebe samému. Je to schopnosť úplného sebavlastnenia a premeny konkrétneho na abstraktné. Rozuzlením celého bolestného napätia v človekovi bude moment, keď sa človekovi podarí oslobodiť sa od svojej priestorovej a časovej zložky, a tak bude môcť plne vlastniť a ovládať svoj život a všetky tie nesmierne hodnoty, pre ktoré je otvorený. Tak sme došli až na prah smrti, kde duch skutočne zanechá hmotné telo. Čo však s otvoreným duchom pre plné vlastnenie života? Čo s túžbami, ktoré nemôže zodpovedať časopriestorový svet? Rozum nám v súvislosti so smrťou hovorí o nezmyselnosti ľudskej existencie, aj keď nám trochu dáva nádej v hmlistom obraze takého Bytia, ktoré má vládu tak nad hmotným, ako aj nad duchovným svetom. Čo nám hovorí prirodzená teológia o tomto Bytí?

3. Boh nesmierny

Rozum ho chápe ako absolútne duchovnú bytosť. Boh je úplne prítomný sebe samému. Vo svojom absolútnom sebavlastnení prežíva Boh všetok život i konanie, čin a rozhodnutie, aké obsahuje svet mimo Boha. Boh ich vlastní podobne ako ľudský duch nepriestorovým a nehmotným spôsobom, ale nekonečne vyšším božským spôsobom. Je teda samozrejmé, že týmto vyšším božským spôsobom obsahuje v sebe všetky pozitívne bohatstvá, hodnoty a dobrá stvoreného sveta. Nijaký priestor nedokáže teda vymedziť a objať Boha a naopak zasa, každý priestor je vymedzený a imanentný Bohu. Božské Bytie sa nám tu javí ako najvyšší stupeň bytia. Bytie samo v sebe a od seba, bez akéhokoľvek obmedzenia a hraníc, bez akéhokoľvek merania kvantitou či kvalitou. Boh je celým svojím bytím nesmierny.

4. Boh všadeprítomný

Sila Božieho Bytia, jeho absolútna schopnosť sebavlastnenia, ako nám hovorí Zjavenie, má za následok ešte aj iný vzťah k stvorenej realite, než ju má ľudský duch. Boh tým, že sa slobodne svojou stvoriteľskou láskou akoby vylial mimo seba, stvoril časopriestorovú realitu. Keďže všetko stvorenie vyšlo z Boha ako z prameňa, tak Boh vykonáva nad ním svoju vládu. Toto ovládanie celého stvorenia nazývame všadeprítomnosťou. Rozličné teologické školy postupne zhliadli v Božej všadeprítomnosti tri rozdielne vzťahy. 1. Boh dáva v neustálom tvorivom čine tvorom bytie a ho aj udržuje. 2. Boh-Stvoriteľ – všetko pôsobiaca sila – preniká všetky veci a veciam dáva aj silu k účinkovaniu. 3. Boh svojou znalosťou preniká všetky tvory v ich bytí i konaní. Pôvodom všetkých týchto vzťahov všadeprítomnosti a zjavenie nesmiernosti Božej je od počiatku slobodné Božie rozhodnutie priviesť človeka k tomuto nesmiernemu nadpriestorovému, všadeprítomnému Bytiu. Jedine v ňom nájde človek naplnenie túžob po plnom bezhraničnom živote.

5. Božia nesmiernosť a všadeprítomnosť v Starom zákone

To najlepšie, čo vieme o Bohu, nám povedal jednoducho sám Boh. V úžasnej dialektike Božieho zjavenia možno pozorovať Božie pohrúženie sa do sveta, i jeho transcendentnosť nad svetom, Božiu blízkosť i jeho skrytosť.

Boh nesmierny v Starom zákone

Boh, aby ľuďom zjavil svoju konkrétnosť a prejavil svoju moc, podobá sa tvorovi podrobenému priestoru. Zjavuje sa Mojžišovi v horiacom kre, Židom na púšti v ohnivom a oblačnom stĺpe. Izaiášovi však Boh zjavuje svoje panovanie ponad všetku stvorenú realitu. „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh.“ (Iz 66,1) Alebo čítame: „Siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie.“ (Múd 8,1) Azda najkrajšie vystihuje Božiu nadpriestorovosť a povznesenosť nad každú merateľnosť Šalamúnova modlitba: „Nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom...“ (l Kr 8,27)

Boh všadeprítomný

Ako Boh všetko nesmierne presahuje, tak súčasne všetko preniká a nad všetkým vládne. Vo všetkom je prítomný svojou láskavou, stvoriteľskou činnosťou. „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ (Ž 139,7n) Akýkoľvek pohyb, život a činnosť nemôže nastať bez jeho vôle a príkazu. Všetka činnosť a moc tvorov pochádzajú len z prítomnosti pôsobenia Božej sily. „Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju a panujte...“ (Gn 1,28) Boh sa nielen navonok dotýka svojich stvorení, ale svojou prítomnosťou, svojou znalosťou ich preniká v ich bytí i konaní. Nikto nemá pred ním tajnosti. „Ale, Pane zástupov, ty súdiš spravodlivo, ty skúmaš myseľ a srdce.“ (Jer 11,20) „Veď Pánov duch naplňuje zemekruh, ten, čo obopína všetko, pozná (každý) hlas.“ (Múd 1,7) „A keď sa kto čo ako dobre skryje, či ho ja nevidím? – hovorí Pán.“ (Jer 23,24)

Prísľub novej formy života

Veľmi povzbudzujúcou črtou v Starom zákone je prísľub takej Božej prítomnosti, ktorá ďaleko prevýši všetky predchádzajúce spôsoby. „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7,14) Pán tým chce povedať: „I dozvieš sa, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Mocný Jakubov.“ (Iz 60,16) „Tí, čo mali v neho nádej, poznajú pravdu a čo boli verní, v láske zotrvajú pri ňom...“ (Múd 3,9) A toto je to najvyššie, po čom Izrael túži a čo počúva aj z proroctiev Ezechiela, že ich Boh urobí účastnými svojej lásky, svojho dobrodenia, svojej stálej prítomnosti. Len čiastočne je tu poukázané na oblasti Božej nesmiernosti a všadeprítomnosti s jedným-dvoma citátmi. No k týmto by bolo možné pridať desiatky ďalších, v ktorých Boh odhaľuje svoje nezmerné, ale súčasne vo všetkom prítomné Bytie.

6. Nový zákon: Nesmierny Boh v Ježišovi Kristovi

Nádeje Izraela sa splnili príchodom Ježiša Krista. V ňom sám Boh prišiel medzi ľudí. Emanuel Boh s nami. Ten, ktorý sa ako Slovo stal telom a prebýva medzi nami, sa nazýva Mesiáš, Pán a Syn Boží. Jeho panovanie sa prejavuje aj podriadením si prírody. Keď ho učeníci prosili, aby ich zachránil pred búrkou, Ježiš „vstal, pohrozil vetru i moru a nastalo veľké ticho“ (Mt 8,26). Potom, čo rozmnožil chlieb na nasýtenie zástupov a uchýlil sa do samoty, učeníci, plaviac sa na druhý breh Genezaretského jazera, „videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi“ (Jn 6,19). Po svojom slávnom zmŕtvychvstaní „vošiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené“ (Jn 20,26), do miestnosti, kde boli učeníci. To všetko svedčí, že Ježiš je naozaj Pán nad hmotným priestorovým svetom. „V ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (Kol 2,9)

Všadeprítomný Boh v Ježišovi Kristovi

„Máme jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (l Kor 8,6) „Udržuje všetko svojím mocným slovom.“ (Hebr 1,3) On je Pánom nad všetkým stvorením a nijaké z nich ho nemôže obmedzovať alebo odmeriavať. Tak možno hovoriť aj o sile, ktorou vchádza do svojich stvorení a zvlášť do ľudí a spôsobuje, že žijú a konajú. V Ježišovi Kristovi Boh „od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,27-28). Osobitný prejav Ježišovej moci nad stvoreniami je v poznaní najskrytejších skutočností. Naozaj prenikne myseľ i srdce: „Ježiš nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ (Jn 2,25) „A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný.“ (Hebr 4,13) Ježiš pozýva ľudí do svojho kráľovstva Učeníci majú najskôr Ježiša nosiť vo svojom srdci ako sv. Pavol, ktorý zvolal: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) Ježiš bude prebývať v srdciach svojich učeníkov vtedy, keď nebudú hrešiť (l Jn 3,6). Keď budú zachovávať jeho prikázania: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske.“ (Jn 15,10) Keď sa budú sýtiť jeho telom a krvou: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,57) Ježiš im sľubuje: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20) Táto prítomnosť je nového druhu. Ježiš Kristus bude naďalej prítomný svojím Duchom. Tohto Ducha Svätého Ježiš najskôr sľubuje. „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy...“ (Jn 14,16) Duch Svätý svojím účinkovaním bude pre apoštolov poznaním, mocou aj vládou nad rozličnými situáciami a možnosťami. „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ (Jn 14,26) Tohto Ducha Svätého učeníci Pánovi skutočne dostali po Ježišovom nanebovstúpení. „Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.“ (Sk 2,4) Boli plní milosti a sily a nepriatelia nevládali odolávať múdrosti a duchu, ktorý v nich pôsobil. Táto Kristova prítomnosť je ešte len začiatkom blaženosti jeho učeníkov, preto Ježiš prosí Otca: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal...“ (Jn 17,24) Až potom sa uskutoční v plnosti to, čo Ján počul od trónu hovoriť: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi.“ (Zjv 21,3)

III. Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5,48)

NEKONEČNE DOKONALÝ BOH

1. Dokonalosť v stvoreniach

V čase a priestore existujúce tvory sú vo svojom bytí veľmi bohaté a plné obsahu. V stupňoch, v akých vlastnia bytie, vytvárajú celú hierarchiu. Napríklad kameň obsahuje hmotu, to je jeho prirodzenosť. Rastlina vo vyššom stupni aj život. Živočíchy aj život aj vcítenie. Nakoniec človek sa prejavuje chápaním, chcením a slobodným rozhodovaním. Každý vyšší stupeň v tejto hierarchii bytia sa vyznačuje tým, že všetky kladné vlastnosti, všetky hodnoty a dokonalosti nižšieho stupňa v sebe obsahuje a ešte aj prevyšuje. Hovoríme, že ich presahuje. Presahuje ich nie v tej forme, v akej sú v presahovanom stupni, ale vždy novým a vyšším spôsobom. Možno tu uviesť príklad poznávacej schopnosti ľudského rozumu. Pod vplyvom tejto schopnosti začína fyzický svet jestvovať novým rozumovým, duchovným spôsobom v mysli poznávajúceho ducha. Svet však poznávacou schopnosťou ducha neprestáva sám v sebe fyzicky jestvovať.

Prirodzenou formou existencie ducha je poznávacia existencia: prirodzenou existenciou fyzického sveta je materiálna alebo vegetatívna alebo senzitívna existencia. Duchovný stupeň bytia obsahuje a prevyšuje svojou poznávacou existenciou všetky pozitívne hodnoty nižších spomenutých stupňov. Ani ľudský duch nie je tým posledným a vrcholným stupňom v hierarchii bytia vôbec. Vo svojom poznávaní je postupný, viazaný na množstvo pojmov, musí usudzovať a klásť si otázky. V tom je jeho obmedzenosť, jeho konečnosť. Cíti sa závislým od iného bytia. Obracia sa logicky k nemu a hľadá bytie, ktoré nie je ničím podmienené, od nikoho závislé, úplne samostatné, Bytie, ktoré sa vlastní v absolútnej plnosti so všetkými vlastnosťami a dokonalosťami.

2. Nekonečná dokonalosť v Bohu

Takýmto bytím, ktoré ním je svojou vlastnou prirodzenosťou, je Boh. (Pozri štvrtý dôkaz o Božej existencii od sv. Tomáša.) Boh je v sebe úplne jednoduchý a duchovný. Niet v ňom nijakej mnohosti ani rozložitosti ani možnosti. Preto každé z hierarchie časopriestorových súcien Boh presahuje v ich bytí i v každej dokonalosti. Každé bytie, každá pozitívna vlastnosť, hodnota či dokonalosť sú vnútorne Bohu vlastné, avšak vynikajúcim, vyšším, len Bohu vlastným spôsobom. Pretože základom každej dokonalosti je bytie, Boh je nekonečne dokonalý, lebo je plnosťou bytia. Svätý Ján Damascénsky hovorí: „Ani jedno spomedzi mien, ktorými oslovujeme Boha, mu tak nesvedčí ako toto: Qui est. Toto meno si dal sám Jahve, keď povedal Mojžišovi: Povedz synom Izraela: Ten, ktorý je, posiela ma k vám. Toto meno vo svojej hĺbke obsahuje celé to ohromné bytie, ktoré je sťaby šíry oceán bez brehov.“ (De fide orth., I.10)

Tam kde je absolútna plnosť bytia, tam je dokonalosť všetkých dokonalostí bez akéhokoľvek obmedzenia, či ohraničenia. V Bohu, ktorý je Bytím svojou vlastnou prirodzenosťou, každá dokonalosť, nakoľko je zlučiteľná s bytím, dosahuje všetky dokonalosti svojho rozvoja a všetkej rýdzosti. Boh, pretože je absolútna plnosť bytia, je aj absolútna plnosť života, poznania, slobody, dobroty, lásky, krásy. Svätý Augustín to pekne vyjadruje: „Boh to, čo má, tým aj je.“ Je Životom, je Rozumom, je Láskou atď. Tieto vyjadrenia o nekonečne dokonalom Bohu nezostávajú len na rovine ľudskej špekulácie. Svojím spôsobom Boh sám zjavuje ľuďom svoju dokonalosť vo Svätom písme a životom viery pozýva svoj ľud k účasti na nej.

3. Nekonečne dokonalý Boh v Starom zákone

Sväté písmo nám rozpráva o Bohu mnoho ľudských vecí, hovorí o jeho chodení po zemi, o jeho zjaveniach medzi ľuďmi, o počúvaní a hovorení Boha. Tým však nemožno porovnávať Boha s človekom, jeho dokonalosť s ľudskou dokonalosťou alebo skôr ľudskou nedokonalosťou. „Boh nie je ako človek, že by luhal, ani ako syn človeka, že by ľutoval.“ (Nm 23,19) Podobne hovorí Ozeáš: „Veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba; a nevojdem do mesta.“ (Oz 11,9) Svätopisec chce týmito ľudskými obrazmi iba vyjadriť súčasne Božiu blízkosť a transcendentnosť. Keď kráľ Dávid zozbieral materiál na chrám, dobrorečil Pánovi: „Bohatstvo a sláva pochádza od teba, ty panuješ nad všetkým, v tvojej ruke je sila a moc a v tvojej moci je zveľadiť a upevniť všetko.“ (l Krn 29,12) Táto viera v Boha, ktorý je plnosťou všetkých dokonalostí a bohatstiev, sa ozýva v textoch celého Starého zákona. Všetky iné hodnoty a dokonalosti stvoreného sveta pochádzajú z tohto jediného nevyčerpateľného prameňa a sú ním nekonečne presiahnuté. „Je zákon Pánov dokonalý – posilňuje dušu.“ (Ž 18,8) „Je cesta Božia neporušená.“ (2 Sam 22,31) „...dokonalé diela jeho sú.“ (Dt 32,4) Božiu nadvládu nad všetkým možno vycítiť z Dt 10,17: „Lebo Pán, váš Boh, je Boh nad všetkými bohmi a Pán nad všetkými pánmi, Boh veľký, mocný a hrozný, ktorý neberie ohľad na osoby a dary neprijíma.“ Boh však svoju nekonečnú dokonalosť neprejavuje len mocou a hrôzou, nijakým nadriadeným odstupom, ale pre vyvolený národ ukazuje aj svoju jemnú blízkosť v dokonalej dobrote a vernosti. „Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný.“ (Ex 34,6) „Boh je verný a bez neprávosti, spravodlivý je a priamy.“ (Dt 32,4) V proroctvách sa ozýva ešte viac. Boh nielen oblažuje svojou dokonalosťou svoj ľud, ale ho pozýva aj k účasti na nej. „Áno, opojím unavenú dušu a každú roztúženú dušu naplním.“ (Jer 31,25) „Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni však budú mojím ľudom.“ (Jer 31,33) To, čo sa v Starom zákone hovorí o Bohu, je ešte vždy len závoj a zostáva nevyslovené to, čoho kľúčom je až Ježiš Kristus.

4. Božia dokonalosť v Novom zákone

Nekonečná Božia dokonalosť sa najzreteľnejšie predstavila ľuďom v plnosti časov, v Ježišovi Kristovi. „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.“ (Flp 2,9) „V ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9) a On je „dokonalý naveky“ (Hebr 7,28). Pavol sa teší, že môže „...zvestovať pohanom Kristovo nevyspytateľné bohatstvo...“ (Ef 3,8). Zmyslom zjavenia nekonečnej Božej dokonalosti je povolanie ľudí k účasti na nej. Preto sa Ježiš Kristus stáva naším dokonalým Veľkňazom, aby „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (Hebr 10,14). „Prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) „V ňom máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho.“ (Ef 3,12) „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou.“ (Jn 1,16) Len mocou tejto milosti môžeme uskutočňovať jeho výzvu: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Znakom, kde je prítomná Ježišova dokonalosť, je jeho Cirkev. „Pripravil si Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5,27) V nej sa stávame príslušníkmi Božej rodiny a Kristus, hlava tejto rodiny, nám udelil sídlo v nebesiach, „aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi“ (Ef 2,7). Toto bohatstvo a plnosť dokonalosti presahuje každú hranicu, mieru, moc i panstvo. Preto „ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,38-39). A nielen my budeme mať účasť na plnosti Božieho života, ale všetko stvorenie, ktoré až doteraz vzdychá a zvíja sa v bolestiach, bude mať účasť na slobodnej sláve Božích detí (porov. Rim 8,19-23). „Kto zvíťazí, zdedí toto: a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.“ (Zjv 21,7)

IV. Viera Cirkvi

1. Učenie Cirkvi o Božej večnosti, prítomnosti a dokonalosti

Obraz Boží, ktorý sa čiastočne odhaľuje v rozvíjaní Božích vlastností, dosvedčila aj Cirkev a vyhlásila vo vierovyznaniach. Stačí vyzdvihnúť dva najdôležitejšie výroky z tej celej plnosti, ktorú Cirkev vyznáva vo svojej viere v jedného Boha. Prvý z nich je výrok Štvrtého lateránskeho koncilu (12. všeobecného) z roku 1215. Tento výrok je namierený proti všetkým dualistickým predstavám, osobitne proti valdénskym. „Pevne veríme a vrúcnym srdcom vyznávame, že jeden je pravý Boh, večný, nesmierny a nezmeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný, Otec a Syn a Duch Svätý, tri osoby, ale jedna bytosť (esencia), podstata (substancia) a celkom jednoduchá prirodzenosť.“ (DS 428 + DS 800) V druhom výroku Prvý vatikánsky koncil zaujal postoj k bludom 19. stor.: materializmu a panteizmu. „Svätá katolícka, apoštolská, rímska Cirkev verí a vyznáva, že je jeden Boh, pravý a živý, Stvoriteľ a Pán neba a zeme, všemohúci, večný, nesmierny, nepochopiteľný, rozumný, vôľou a všetkými dokonalosťami nekonečný. On je jedna, osobitná, celkom jednoduchá duchovná podstata (substancia spiritualis), a preto treba o ňom povedať, že je skutočne a bytostne (re et essentia) od sveta odlišný, v sebe a zo seba dokonale blažený, a nevýslovne vznešený ponad všetko, čo okrem neho je a čo si okrem neho môžeme predstaviť.“ (DS 3001) Osobitným spôsobom sa táto viera Cirkvi prejavuje v liturgickom živote. IV. omšový kánon vyjadruje vieru Cirkvi v jediného, večného, nesmierneho a dokonalého Boha. V prefácii sa kňaz modlí: „Ty si pred vekmi a zostávaš naveky a bývaš v neprístupnom svetle. Ty samá dobrota, ty prameň života, stvoril si všetko, aby si bohato obdaril svoje stvorenia požehnaním a mnohé z nich oblažil jasom svojho svetla.“ Podobne omšové kolekty vo svojich začiatkoch vyjadrujú túto vieru. „Všemohúci večný Bože, ty spravuješ nebo aj zem... ty prebývaš v statočných a úprimných srdciach... od teba pochádza všetko dobré...“ (nedele per annum).

2. Život veriacich

Viera v Božiu večnosť, všadeprítomnosť a nekonečnú dokonalosť vedie kresťanov k túžbe a hľadaniu života s týmito atribútmi. Nevychádzame z údivu nad hrdinstvom tisícov mučeníkov, ktorí v ranej dobe, ale aj počas celých dejín Cirkvi, obetovali svoje životy vo viere, že ich od Boha opäť prijmú ako večné. A jedine vierou v účasť na nekonečnej Božej dokonalosti sa dá pochopiť odchod mnohých mužov a žien do ústrania púštneho, mníšskeho alebo rehoľného života. Je to odpoveď človeka na Božie volanie: „Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) No nielen v kláštoroch znejú slová. Ozývajú sa v srdciach veriacich všade, pri pluhu, pri stroji i za pracovným stolom. Živý kresťan nikdy nie je spokojný sám so sebou. Cíti v sebe nápor k lepšiemu a k dokonalejšiemu, a to rovnako vo svojom povolaní, ako aj v starostlivosti o vlastnú osobnosť. Dokonalý Boh chce dokonalých služobníkov.

Kresťan sa v tomto úsilí nikdy necíti sám. Vždy je pri ňom Boh. On je náš pomocník, keď sa k nemu modlíme. Je náš priateľ, keď zotrváme v jeho milosti, a náš živý trest, keď zotrvávame v hriechu. Bohu nemožno ujsť. Ale ani Boh neopúšťa. Našou úlohou je: nie slepo a bez záujmu cupkať popri Bohu, ale ustavične upierať na neho oči a pozornosť, ako to aj on robí s nami.

Boh nás nesprevádza len týmto životom, ale pevne veríme, že ako Kráľ večnosti drží svoju žehnajúcu pravicu aj nad temnými bránami smrti a tam prijíma naše duše. Toto je útecha a nádej kresťanského umierania, že vlastne len zobliekame túto smrteľnosť a vstupujeme do nesmrteľnosti. Raz aj nás prijme Boh do svojho náručia a utúli bez premeny a tône pominuteľnosti do teplého svetla svojej večnej blaženosti.

Použitá literatúra

Schmaus: Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie, hl. VII.
Hlinka: Cesty k Nekonečnu, II. časť.
Linhardt: Naša viera, I. časť.
Bogliolo, A.: Teodícea.

Príbuzné projekty