Dogmatika/Teologická angelológia

Biblicko-teologický úvod

Písmo sv. sa zmieňuje o anjeloch v spojení s dejinami človeka a jeho spásy, hovorí skôr o pôsobení týchto duchov ako o ich prirodzenosti. Prozreteľnosť Božia, ktorá pripúšťa rozumné bytosti k účasti na svojej vláde nad svetom, nám objasňuje podiel anjelov na dejinách spásy.

Vzťah teológov k problému existencie anjelov, ich prirodzenosti a úlohy v oblasti dobra alebo zla, podliehal v dejinách zmenám. V kresťanskom staroveku sa verilo v existenciu dobrých a zlých anjelov, hovorilo sa o ich hierarchiách; až stredovekí teológovia tvorili systematické a prenikavé traktáty, v ktorých sa operovalo hlavne dedukciou a veľmi subtilnými úvahami na tému činnosti rozumu a vôle anjelov. Dnes prevláda sklon viacej sa opierať o Sväté písmo a vyhýbať sa čisto špekulatívnym riešeniam. Predošlý dogmatizmus (noetický: plná dôvera v možnosť poznať pravdu myslením, dôvera v absolútny súhlas myslenia a skutočnosti, užívanie rozumu bez výskumu stupňa a hraníc poznania; opakom je skepticizmus) sa mení v agnosticizmus a skepticizmus a objavujú sa aj sklony považovať dobrých a zlých anjelov len za symboly dobra a zla. Je pravda, že sa v Písme sv. stretávame s rôznorodými zosobneniami prírodných a duchovných síl; je však aj množstvo textov, poukazujúcich na osobný charakter anjelov a preto je ťažko stotožňovať ich s dobrými alebo so zlými silami.

Teologické učenie o anjeloch (angelológia) musí vychádzať z toho, že prvotným prameňom angelológie nie je samo starozákonné alebo novozákonné Božie zjavenie, lebo sa v ňom anjeli jednoducho predpokladajú ako samozrejmé duchovné bytosti, ako súčasť kozmického poriadku. Zjavenie, ktoré sa vzťahuje na anjelov, predsa len má podstatnú úlohu, lebo zvonku pochádzajúce nepresné predstavy anjeloch sa očisťujú a to, čo zostane po tomto očistení, potvrdzuje sa ako legitimne tradovaná skúsenosť človeka. Učenie o anjeloch slúži k objasneniu väčších, nábožensky významnejších právd: vláda Boha nad všetkým, ohrozené postavenie človeka. Božie Zjavenie sa nezaujíma o detailné predstavy (mená, počet, hierarchia anjelov a pod.).

Teologická angelológia je zaradená do veľkej udalosti, okolo ktorej sa v existencii človeka všetko točí, totiž okolo príchodu Boha v Kristovi do jeho stvorenia. Nedovoľuje človekovi skracovať dimenzie jeho vesmíru: stojí v obsiahlejšej a širšej vospolnosti – vospolnosti spásy alebo vospolnosti nešťastia – ako je len ľudská vospolnosť. Len z tohto hľadiska možno hlbšie definovať, čo sú anjeli: že podľa základu svojho bytia patria k svetu, stoja s človekom v prirodzenej jednote skutočnosti a dejín, majú s ním jedny spoločné nadprirodzené dejiny spásy, ktoré majú svoj prvý náčrt a svoj posledný cieľ (aj pre anjelov) v Kristovi. Nakoľko však teologická antropológia a kristológia spolu sú svojou podstatou osobným okolím vysloveného a zriekajúceho sa Otcovho Slova, ktoré je v ’jednej' osobe vysloveným a počutým Slovom. Ich rozdiel vo vzťahu k ľuďom treba chápať ako „špecifickú“ obmenu anjelom a ľuďom spoločnej („generickej“) skutočnosti, ktorá samotná dosahuje svoje najvyššie, milostivé splnenie v Božom Slove. Vychádzajúc z tohto bodu, treba objasňovať milosť anjelov ako Kristovu milosť, Krista ako hlavu anjelov, pôvodnú jednotu dejín sveta a spásy s anjelmi a ľuďmi v ich vzájomnej nadradenosti a podradenosti, ako aj zmenu, ktorou prechádza úloha anjelov v dejinách spásy.

Existencia, pôvod a počet anjelov

V katolíckom učení sú anjeli považovaní za osobné bytia, t.j. bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona. Teda anjeli nie sú ani zosobnením prírodných síl ako bohovia v polyteizme, ani personifikácie Božích vlastností a činnosti ako vysvetľujú racionalisti novoveku. Kto vychádza z predpokladov materialistického alebo panteistického monizmu, nemôže uznať existenciu osobných duchov; takisto odmietnutie autority Písma sv. a prijatie predpokladov racionalizmu, podrýva učenie o anjeloch, lebo na základe samotného rozumu ťažko možno dokázať, že anjeli existujú. Niektorí historici náboženstva sa pokúšajú naturalisticky vysvetliť vznik viery v anjelov: vidia v židovskokresťanskom učení o anjeloch stopy dávneho polyteizmu alebo odvodeniny babylonských a perzských predstáv. Existenciu anjelov popierali už saduceji.

Meno: „anjel“ (z gréckeho: angelos = posol, lat. Nuntius, missus = poslaný, legát) je meno služby, nie prirodzenosti (sv. Augustín). Podľa prirodzenosti sú totiž anjeli duchovné bytosti, stávajú sa však anjelmi tým, že vykonávajú rozličné posolstvá.

Jestvovanie anjelov je dogma. Podľa definície IV. Later. A I. Vatikánskeho koncilu: „Boh ... spolu od počiatku času z ničoho stvoril oboje tvorstvo, duchovné a hmotné, totiž anjelov a (hmotný) svet“.

Súčasnosť stvorenia sveta a anjelov a hmotného sveta nie je definovaná (simul môže znamenať aj: spolu, dohromady; por. Sir 18,1), ale je to učenie kvalifikované ako sententia comunis.

Písmo sv. – už v najstarších predexilových knihách dosvedčuje existenciu anjelov, ktorí oslavujú Boha a prinášajú ako Boží služobníci a poslovia ľuďom Božie príkazy. V dobe exilu táto viera značne vzrástla. V Písme sv. Starého zákona máme dosť časté zmienky o nadľudských rozumných bytostiach; Lóta s jeho rodinou vyvádzajú anjeli zo Sodomy; anjel Boží vystupuje v živote Agary; prorok Izaiáš pozoruje vo svojom videní okrídlených serafínov, ako oslavujú Boha; anjel vyslobodzuje troch mládencov z ohnivej pece; v knihe Danielovej čítame o nadľudských bytostiach, Michalovi a Gabrielovi; v rozprávaní o Tobiášovi hrá hlavnú úlohu anjel, ktorý o sebe hovorí: „Ja som anjel Rafael, jeden zo siedmich, ktorí stojíme pred Pánom“.

Starý zákon pozná aj neviditeľné nadľudské a zlé bytosti. Rozumnú, ale zlú bytosť, ktorá zviedla prarodičov, charakterizuje Kniha Múdrosti takto: „K neporušiteľnosti totiž stvoril Boh človeka... závisťou však diabla prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou“. Uvedený text je určite výrazom židovskej tradície, ktorá videla v symbole hada osobnú, zlú a nadľudskú silu. O satanovi, nadľudskej bytosti sa zmieňuje kniha Jób; tiež čítame, že Asmodej – osoba zlomyseľná a neviditeľná – uškodil Sáre, budúcej Tobiášovej žene.

Je charakteristické, že v uvedených textoch vystupujú tieto zlé alebo dobré nadľudské bytosti ako celkom závislé na Bohu a nie ako sily s Bohom bojujúce; v ich opisovaní teda nie je nič, čo by naznačovalo, že sú to nižší bohovia polyteizmu. Spôsoby, ako sa anjeli opisujú, sú celkom druhoradou vecou a preto sa tu môžeme stretnúť s predstavami známymi z náboženskej kultúry Babylončanov a Asýrčanov (okrídlení cherubíni); napokon tu mohla byť spoločná tradícia siahajúca až k prvotnému zjaveniu.

Stvorenie anjelov dosvedčuje nepriamo Ex 20,11: „Lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich“; priamo Kol 1,16: „V ňom (Kristovi) bolo stvorené všetko, čo je na nebesiach a čo je na zemi, viditeľné a neviditeľné, tróny a panstvá, kniežatstvá a mocnosti“. Por. Ž 148,25. Na otázku, kedy boli anjeli stvorení, dnes sa považuje za pravdepodobnejšie, že anjeli boli stvorení zároveň so stvorením hmotného sveta na začiatku svetového času.

V Písme sv. Nového zákona je viacero zmienok o anjeloch ako nadľudských bytostiach stvorených Bohom a nižších ako Boží Syn. Anjel Gabriel prináša radostnú zvesť Zachariášovi a Márii, keď jej zvestuje počatie Božieho Syna. Pri Ježišovom narodení sa objavujú anjeli; takisto mu slúžia. Keď pred začiatkom svojho verejného účinkovania zvíťazil nad pokušeniami. Dobrí anjeli vidia Boha a zlí sú zvrhnutí do tmavej priepasti. Anjeli majú byť aj pri poslednom súde, hoci jeho deň nepoznajú. Prirodzenosť anjelov je iná ako ľudská, lebo sú označení ako duchovia a podľa spôsobu, ako sa objavujú a miznú, je zrejmé, že majú moc nad hmotou a nepodliehajú jej zákonom.

Tradícia – Je od počiatku jednomyseľná v tom, že jestvujú anjeli stvorení Bohom. Starokresťanskí apologéti pripomínajú pri obhajobách na námietky ateizmu aj vieru v existenciu anjelov. Prvú monografiu o anjeloch napísal okolo r. 500 Pseudo-Dionýzius Areopagita pod titulom: De coelesti hierarchia. Medzi latinskými Otcami zvlášť sv. Augustín sa pomerne najviac zaoberal životom, službou a prirodzenosťou anjelov; rovnako sv. Gregor Veľký sa podrobnejšie zaoberal učením o anjeloch. Od neho pochádza známa veta: „Jestvovanie anjelov a archanjelov dosvedčuje takmer každá stránka Svätého písma.“.

Rozum – Ľudský rozum nemôže s istotou usudzovať na jestvovanie anjelov, iba s veľkou pravdepodobnosťou. Stvorenie anjelov je slobodným činom Božím. Vo svete vidíme bytosti s odstupňovanými dokonalosťami: nerasty, rastliny, zvieratá, ľudí. Zdá sa teda primerané, aby jestvovali aj číro duchovné tvory, t.j. anjeli. Teda len zo stupňovitej dokonalosti akú nachádzame v stvoreniach, môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať existenciu čisto duchovných bytostí. Sám ľudský rozum uznáva za primerané, že medzi Bohom – najvyšším a najdokonalejším duchom – a človekom, je spojovací článok, t.j. svet čistých, ale stvorených duchov. Jestvovanie čistých duchov uznávali aj pohania, Babylonci, Gréci a Rimania.

Počet anjelov

Počet anjelov sa v Písme sv. uvádza veľmi všeobecne a hyperbolicky, takže v tejto otázke nevieme nič presného. Podľa výpovedí Svätého písma je počet anjelov veľmi veľký; hovorí o myliadách o tisícoch a tisícoch, o légiách. Rôzne biblické mená naznačujú odstupňovanie a poriadok medzi anjelmi. Na základe Písma sv. bolo možné prijať, že sú určité rozdiely medzi anjelmi v dokonalosti ich bytia. Na základe biblických pomenovaní teológovia od Pseudo-Dionýza rozlišujú podľa jeho príkladu tri hierarchie anjelov a v každej z nich sú tri chóry alebo rady anjelov: Serafíni, Cherubíni, Tróny – Panstvá, Kniežatstvá, Mocnosti – Sily, Archanjeli, Anjeli.

Rozdelenie anjelského sveta do 9 chórov a s tým spojené, z novoplatonizmu pochádzajúce učenie o osvecovaní nižších radov vyššími, nie je pravda viery, ale slobodná teologická mienka. To isté platí o scholastickom rozdeľovaní anjelov na: angeli assistentes, a angeli ministrantes. Do prvej skupiny sa počítalo prvých šesť chórov, do druhej skupiny tri ostávajúce chóry podľa Pseudo-Dionýza. Podľa svedectva Zjavenia sa nedá toto rozdelenie anjelov na funkcie anjelov asistujúcich a slúžiacich chápať ako výlučné.

Otcovia veľmi často hovoria o veľkom počte anjelov a o viacerých anjelských rádoch. Niektorí z podobenstva Kristovho o stratenej ovci usudzujú, že 99 oviec sú anjeli a jedna stratená ovečka je ľudské pokolenie, takže anjeli svojím počtom ľudské pokolenie prevyšujú. Z tvrdenia, že stvoriteľský akt je vlastný samotnému Bohu a že anjeli sú bytosti kontingentné, vyplýva, že môžu byť stvorení jedine Bohom. Z dogmy o stvorení anjelov vysvitá, že boli stvorení „od počiatku času“, teda majú začiatok, počítaný od okamihu, v ktorom – z Božej stvoriteľskej vôle – dostali jestvovania. Podľa teológov, však nie je dogmou, že anjeli začali jestvovať v tom istom okamihu, v ktorom bol stvorený hmotný svet. Lebo ten výraz, že Boh „spolu“ stvoril anjelov a (hmotný) svet, možno i tak vykladať, že „aj“ anjeli sú stvorení aj hmotný svet je stvorený. Je však pravdepodobnejšie, že anjeli boli stvorení spolu s hmotou, lebo s hmotným svetom tvoria jeden celok tvorstva (universum) a tento celok Boh – podľa mienky sv. Tomáša – naraz stvoril. Podľa učenia sv. Tomáša, ktoré súvisí s jeho učením o princípe individuácie, anjeli sa špecificky rozlišujú jeden od druhého. Každý anjel tvorí pre seba samého species. Iní teológovia naproti tomu učia, že alebo len všetci anjeli spolu tvoria species (Albert V.), alebo že jednotlivé hierarchie alebo chóry tvoria zvláštny species (škola františkánska, Suarez). Rozdelenie anjelov na chóry sa zakladá na ich prirodzených i nadprirodzených daroch. Čím vyšší rád, tým lepšie schopnosti prirodzené, tým výbornejšie dary nadprirodzené a tým dôležitejšie úlohy a služby, ktoré sú anjelom zverené. Takto sv. Tomáš podľa Dionýza a sv. Gregora Veľkého.

Prirodzenosť a vlastnosti anjelov

Nehmotnosť anjelskej prirodzenosti

IV. Later. A I. Vat. koncil rozlišujú stvorenie duchovných a telesných bytostí a stvorenie duchovných považujú za stvorenie anjelov, teda dogma viery je:

„Prirodzenosť anjelov je duchovná“ – De fide.

Na rozdiel od ľudskej prirodzenosti, ktorá je zložená z ducha a tela, je prirodzenosť anjelov čisto duchovná, t.j. voľná od akejkoľvek hmotnosti.

Podľa svojej podstaty: anjeli sú bytosti číro duchovné, celkom nehmotné, fyzicky jednoduché.

Preto svojou prirodzenosťou prevyšujú prirodzenosť ľudí (v nadprirodzenom poriadku však človek môže prevyšovať anjela. Tak Kristus – človek nekonečne prevyšuje všetkých anjelov a Panna Mária – hoci je len ľudskou osobou – je kráľovnou aj anjelov).

Každý anjel je kompletná, jedinečná, rozumná a svojprávna podstata, t.j. bytosť osobná. Ako osoba je teda každý anjel nositeľom svojej podstaty, svojich vlastností a svojej činnosti.

Písmo sv. nič nevie o nejakom tele anjelov a nazýva ich duchmi; zjavenie sa anjelov možno vysvetliť nejakým prechodným, zdanlivým telom alebo víziami obraznosti a podobami vo sne. Písmo sv. výslovne označuje anjelov ako duchov (spiritus, pneumata).

Sv. Pavol stavia do protikladu „duchov zla“, t.j. padnutých anjelov a „telo a krv“, t.j. ľudí. Telo a krv sú im odopreté, Ef 6,12: „Náš boj nie je proti ľuďom z tela a krvi, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vladárom temnosti tohto sveta, proti zlým duchom pod nebesami“. Tento protiklad ukazuje, že aj padlí anjeli sú myslení ako nehmotné bytosti.

Ťažkosť proti nehmotnému chápaniu anjelských bytostí prináša miesto z listu ap. Júdu v 6-7 slovami: „Podobne aj anjelov, ktorí si nezachovali svoju vznešenosť“ – v. 7. „takisto smilnili a šli za zakázaným telom“, ak sa vzťahuje na anjelov v predchádzajúcom verši a nie na obyvateľov Sodomy a Gomory. Ak je prvý význam správny, podobne ako vo v. 9, potom v ňom vidíme narážku na rozšírené podanie v neskorom židovstve a v prvých kresť. storočiach, podľa ktorého sa anjeli dopustili pohlavného spojenia s ľudskými ženami (por. Gn 6,2) a boli za to potrestaní Bohom. Spisovateľ pripomína čitateľom im známe podanie, aby im podal názorný príklad Božej spravodlivosti, bez toho, že by chcel niečo záväzné povedať o prirodzenosti anjelov.

Tradícia – Veľká časť Otcov, medzi nimi i sv. Augustín, písala pod vplyvom stoických a platonických názorov s niektorými nepochopenými miestami Písma sv., že anjeli majú éterické alebo plamenné telo; nemalé ťažkosti im robil pojem stvoreného ducha. Stvorená bytosť bez akejkoľvek hmoty sa im zdala byť nemožnou. Iní, ako napr. Euzébius Cez., Gregor Naz., Pseudo-Dionýzius a Gregor Veľký, uznávali čistú duchovnosť anjelov. Sv. Gregor Veľký hovorí: „Anjel je len duch, kým človek je duch a telo“.

Rozum – Scholastickí teológovia sa zaoberali aj tou otázkou, či anjelská podstata sa skladá z matérie a formy. Látkou (matériou) sa rozumie neurčitá podstata, ktorá nie je určitou bytosťou duchovnou; rozumnou je to, čo túto neurčitú látku robí práve touto anjelskou bytosťou. Aj v duchovnej stvorenej bytosti možno rozlišovať duchovnú látku, to z čoho je a to, čo z nej robí práve tohoto anjela (formu). Lenže aj tí scholastici, ktorí anjelov pokladali za čírych duchov, tvrdili, že anjeli sa skladajú z látky a formy; tým však nechceli povedať, že anjeli sa skladajú z častí, ale, že nie sú ako Boh bez akejkoľvek trpnej potenciality, že nie sú čistý číry akt.

V dobe vrcholnej scholastiky pripúšťala františkánska škola aj u čisto duchovnej podstaty zloženie z matérie a formy (neurčité a určujúce), zatiaľ čo sv. Tomáš a jeho škola považovali čisto duchovné podstaty ako formy bez matérie.

Z dokonalosti anjelskej podstaty vyplývajú primerané prirodzené vlohy a vlastnosti anjelov (tieto, keďže patria k prirodzenosti každého anjela, zostávajú aj v zlých anjeloch, ale ich použitie môže byť rôznymi činiteľmi hatené).

Prirodzené vlastnosti anjelov sú:

nesmrteľnosť
veľký rozum a dokonalé prirodzené poznanie
vynikajúca slobodná vôľa a moc.

Prirodzená nesmrteľnosť anjelov

Sent. communis teológov je: Anjeli sú svojou prirodzenosťou nesmrteľní.

Ich prirodzená nesmrteľnosť vyplýva z ich čírej duchovnosti anjelskej prirodzenosti. Sú totiž nehmotní, nepozostávajú z fyzických čiastok a tak nepodliehajú podstatnej zmene, ktorá znamená stratu života. Anjel by však prestal jestvovať, keby mu Boh odňal zachovávanie, t.j. udržovací vplyv.

Lk 20,36: „ani umrieť nebudú môcť, lebo sú ako anjeli“. Blaženosť dobrých anjelov a zavrhnutie zlých má podľa svedectva Písma sv. trvať večne. Mt 18,10: „Lebo hovorím vám: ich anjeli v nebi ustavične vidia tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“. Mt 25,41: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“

Nepresným je názor Jána Damasc. a mnohých scholastikov (Scotus, Biel), že nesmrteľnosť anjelov je darom Božej milosti. V skutočnosti je to nutný dôsledok ich duchovnej prirodzenosti. Boh mohol anjelov nestvoriť, lebo nie sú bytosti absolútne nutné. Ale keď sú stvorení, potom niet stvorenej moci, ktorá by ich mohla zničiť a tak existujú nutne.

Rozum a moc anjelov

Ako duchovné bytosti majú anjeli rozum a slobodnú vôľu. V dôsledku čírej duchovnosti ich prirodzenosti rozumom poznávajú a vôľou chcú dokonalejšie ako ľudia, ale podstatne nedokonalejšie, ako je nekonečné poznanie a vôľa Boha.

Dokonalé prirodzené poznanie je im vrodené. Každý anjel podľa stupňa svojej bytostnej dokonalosti bez učenia prirodzene poznáva Boha, seba, iné tvory a zákony prírody. Toto prirodzené anjelské poznanie Boha však nie je videním Boha, lebo nijaký tvor nemôže svojimi prirodzenými silami Boha priamo vidieť. Teda prirodzene poznáva anjel jestvovanie Boha, jeho vlastnosti prostredníctvom svojej podstaty, totiž zo svojho jestvovania a zo svojich vlastností.

Svojím prirodzeným rozumom však anjel nepozná: nadprirodzené Božie tajomstvá, nemá poznanie sŕdc a jeho tajomstiev, ktoré totiž človek – alebo iný anjel – navonok nijako neprezradí, nedokáže s istotou predvídať slobodné budúce skutky tvorov, deň a hodina súdu mu je neznáme.

Spôsob poznania anjelov je podľa ich duchovnej prirodzenosti čisto duchovný. Získava duchovné pojmy nie ako človek abstrakciou z poznania zmyslového ale prijímajú ich hneď pri svojom stvorení zároveň s prirodzenou poznávacou schopnosťou. Anjeli poznávajú Boha prirodzeným spôsobom len nepriamo z pozorovania dokonalostí stvorení a zvlášť svojou vlastnou dokonalosťou.

Vynikajúca slobodná vôľa anjelov

Anjeli majú vynikajúcu slobodnú vôľu. Táto je primeraná spôsobu ich veľkého poznania tak, že podľa sv. Tomáša anjel prvým rozhodnutím svojej vôle sa nezmeniteľne pridŕža dobra alebo zla. Slobodná vôľa anjelov je dôsledkom ich rozumnosti a zodpovednosti, Písmo sv. informuje, že niektorí z ich zhrešili a to by bolo bez vnútornej slobody nemožné. Teda slobodná vôľa zapríčinila pád zlých anjelov a ich večné zavrhnutie: „Veď Boh neušetril ani anjelov, ktorí zhrešili“.

Vôľa anjelov je silnejšia ako ľudská a môže ovplyvňovať hmotu spôsobom pre človeka užitočným alebo škodlivým, ako o tom hovoria knihy Daniel, Jób, Tobiáš, Skutky apoštolov, evanjeliá sv. Matúša a Jána.

Anjeli sa môžu zhovárať, totiž môžu si svoje pojmy vzájomne prejaviť. To sa však dá samozrejme len duchovne; totiž, keď jeden anjel chce druhému prejaviť svoju myšlienku, druhý ju už zbadá a on zasa podobne odpovie, t.j. svojou vôľou dáva najavo svoje myšlienky. Moc anjelov tiež je veľká. Nemôžu však niečo vykonať svojou čírou vôľou, teda nemôžu urobiť čokoľvek chcú, lebo to by znamenalo všemohúcnosť; taktiež nemôžu robiť zázraky skutočné, ba aj v tom, k čomu ich sila stačí, sú viazaní riadením Božej Prozreteľnosti.

Anjeli sú svojou prirodzenosťou povýšení nad všetko stvorenie a sú aj dokonalejší vo svojej moci. Podľa 2 Pt 2,11 majú anjeli nad ľuďmi prevahu svojou silou a mocou. Napriek tomu však nemajú moc stvoriť, ktorá prináleží jedine Bohu a moc konať zázraky v užšom slova zmysle.

Anjeli môžu pôsobiť tak na svet hmotný, ako aj na ľudí, podľa zákonov, ktoré Boh učil pre poriadok prirodzený a nadprirodzený. Bez rozkazu alebo dovolenia Božieho však môžu do zákonov ľubovoľne zasahovať. Môžu pôsobiť na ľudského ducha, ako to urobil u sv. Jozefa anjel vo sne alebo ako diabol vnukol Judášovi, aby zradil Ježiša. Na náš rozum však anjel nemôže pôsobiť priamo, ale len vonkajšími znakmi nám môže vnuknúť svoje myšlienky, alebo upozorniť naše zmysly na také predmety, ktoré nás k takým myšlienkam vedú alebo pôsobením na náš organizmus môže v našej predstavivosti vzbudiť predstavy a takto i myšlienky, o ktoré sa jedná. Na našu vôľu nemôže anjel pôsobiť priamo a fyzicky, aby ju k niečomu prinútil, ale len morálne a síce tak, že na náš rozum účinkuje pohnútkami alebo v našej zmyslovej mohutnosti vzbudí rôzne hnutia. Pri tomto vplyve, ktorý anjel na nás vykonáva, naša vôľa môže súhlasiť alebo odporovať.

U anjelov je istá postupnosť v ich činnosti, teda akási časovosť. Táto sa však nedá merať časovosťou hmotných vecí, u ktorých je vývoj, starnutie a zánik, čoho u anjelov niet. Trvanie anjelov sa volá vekovitosť – aevum.

Anjeli nemajú ani priestorovosť ani rozmery, ale nie sú nesmierni a všadeprítomní. V priestore sú anjeli prítomní – podľa mienky sv. Tomáša – „dotykom svojej moci“. To znamená, že anjel je prítomný v tom priestore, kde účinkuje; konečne – definitive, podobne ako duša v tele. Anjel je celý v celom určitom priestore a celý zároveň vo všetkých častiach toho istého priestoru. Duša však oživuje telo určitej veľkosti a je celá v celom tele a celá vo všetkých častiach tela; teda má vymedzený určitý priestor a jej vzťah k priestoru je určitejší. Anjel je však prítomný celou svojou podstatou v každom bode toho priestoru a miesta kde účinku, lebo anjel nemá priestorové rozmery, ako ich majú hmotné bytosti.

Na ďalšie otázky filozofického charakteru, napr. či anjel môže byť na viacerých miestach, ktoré spolu nesúvisia; či musí prejsť priestorom, keď chce prejsť z jedného miesta na druhé; či prítomnosť anjelova je tam, až kam siaha jeho pôsobnosť a pod. – nám Zjavenie Božie nič nehovorí a preto teológovia odpovedajú na ne rozlične.

Nadprirodzené povýšenie a skúška anjelov

Povýšenie do stavu milosti

Boh určil anjelom nadprirodzený cieľ – bezprostredné videnie Boha – a k dosiahnutiu tohto cieľa im dal posväcujúcu milosť. – Sent. certa.

Všetci anjeli dostali posväcujúcu milosť. Tým boli povýšení do nadprirodzeného poriadku, t.j. povolaní k tomu, aby dosiahli nebeskú blaženosť, ktorá pozostáva vo videní Boha. Táto pravda síce nie je výslovne definovanou dogmou, ale je jasne obsiahnutá vo Svätom písme, ktoré o dobrých anjeloch hovorí, že sú „synovia Pána“, používa o nich označenie: „svätí anjeli“; „anjeli svetla“; „vyvolení anjeli“.

Pius V. zavrhol učenie Baiovo, že večná blaženosť pre dobrých anjelov je odmena za ich prirodzene dobré skutky a nie milosť.

Pán Ježiš uisťuje pri svojej výstrahe pred pohoršením: „Lebo hovorím vám, ich anjeli v nebi ustavične vidia tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“. Absolútne nutnou podmienkou k dosiahnutiu videnia Boha je mať posväcujúcu milosť, ktorou sa stvorená osoba stáva dieťaťom Božím a dedičom nebeskej blaženosti je aj pre anjela nadprirodzený, nezaslúžený dar, teda milosť.

Otcovia dosvedčujú povýšenie anjelov do stavu milosti. Augustín učí, že všetci anjeli bez výnimky boli vybavení habituálnou – posv. Milosťou na to, aby boli dobrí a stále boli podporovaní aktuálnou milosťou pomáhajúcou, aby mohli zostať dobrými. Sv. Ján Damascénsky učí: „Skrze Logos boli všetci stvorení a Duchom Svätým vo svätosti zdokonalení; stali sa účastnými milosti a osvietenia, ako to zodpovedá ich hodnosti a postaveniu.

Čo sa týka časového okamihu povýšenia anjelov do stavu milosti, Peter Lombardský a stredoveká františkánska škola učia, že anjeli boli stvorení bez nadprirodzeného charakteru a že sa pomocou pomáhajúcej milosti mali pripraviť na prijatie milosti posväcujúcej. Prijatie tejto milosti sa dostalo len anjelom dobrým. Naproti tomu sv. Tomáš (vo svojich neskorších dielach) podľa sv. Augustína učí, že anjeli boli stvorení v stave posv. milosti. Catechismus Romanus nasleduje učenie sv. Augustína a sv. Tomáša, ktoré viacej zdôrazňuje úlohu milosti v nadprirodzenom povýšení.

Mienka, že anjeli dostali posv. milosť hneď pri stvorení je všeobecnejšia a medzi Otcami má viacej stúpencov. Pre tento názor svedčí skutočnosť, že padnutí anjeli hriechom stratili posv. milosť, ktorú si dobrí anjeli uchovali. Keď boli všetci anjeli určení k nadprirodzenému cieľu, potom museli mať posv. milosť, lebo bez nej je absolútne nemožné ten cieľ dosiahnuť. Tento cieľ má sa k milosti ako strom k jadru. Ako strom môže vyrásť iba z jadra, v ktorom je obsiahnutý, tak môže dosiahnuť blažené videnie Boha len ten, kto je v posväcujúcej milosti. Tento názor sv. Tomáš uplatnil v teológii čo najviac a preto ho prevzal aj rímsky katechizmus.

Je isté, že s posv. milosťou dostali anjeli – podobne ako ľudia – zjavenie o svojom povolaní k nadprirodzenému cieľu, nadprirodzené čnosti vieru, nádej a lásku, aktuálne milosti a vôbec všetko, čo dostáva ten, kto je na ceste k nadprirodzenému cieľu. Či anjeli poznali vtelenie Syna Božieho hneď na počiatku, nie je celkom isté. Toto sa stalo nutným až po páde a uskutočnilo sa až po mnohých tisícročiach.

Skúška anjelov

Anjeli boli podrobení mravnej skúške. Sent. Certa so zreteľom na anjelov padnutých; sent. Communis so zreteľom na anjelov dobrých.

Anjeli boli najprv v stave putovania, v ktorom si svojou spoluprácou s milosťou mali zaslúžiť blažené videnie Boha vo svojom konečnom stave. Toto učenie vyplýva:

z náuky Otcov, že dobrí anjeli si zaslúžili blaženosť;
zo skutočnosti hriešneho pádu jednej časti anjelov
z porovnania s podobnou skúškou prarodičov.

Dobrí anjeli, ktorí v skúške obstáli, za odmenu vstúpili do nebeskej blaženosti, dostali tzv. „svetlo slávy“, ktorým „v nebi ustavične vidia tvár Otca“, požívajú večnú blaženosť; zatiaľ čo zlí anjeli, čo v skúške neobstáli, nielenže nedostali svetlo slávy, ale svojím ťažkým hriechom stratili posväcujúcu milosť a upadli do večného zatratenia.

Pre padnutých anjelov sa skutočnosť ich mravnej skúšky dá odôvodniť zo skutočnosti ich pádu. U dobrých anjelov sa naisto nedá biblicky odôvodniť, že ich blaženosť je výslovnou odmenou za ich vernosť. Mienka mnohých Otcov, že anjeli boli stvorení v stave slávy je nezlučiteľná vzhľadom na skutočnosť pádu zlých anjelov. Sv. Augustín dlhší čas zastával, neskoršie opustil názor, že od počiatku jestvovali dve ríše anjelov: vyššia, kde boli stvorení v stave slávy a preto bez hriechu a nižšia, ríša hriešnych anjelov, ktorí si museli zaslúžiť svoju blaženosť verným plnením svojich povinností. Tento názor je nepravdepodobný, lebo v pôvodnom vzťahu Boha k anjelom sa musí neodôvodnene rozlišovať.

Sv. Tomáš výslovne pripomína, že zlí anjeli nikdy nevideli Boha. Je to samozrejmé, lebo keby boli videli Boha, neboli by mohli zhrešiť. V okamihu stvorenia boli síce aj oni šťastní v láske k Bohu, podobne ako prví ľudia v raji. Táto láska totiž vyplýva z posväcujúcej milosti, ktorú všetci anjeli pri stvorení dostali. To však ešte nebola definitívne nadprirodzená blaženosť, ktorá vyplýva z videnia Boha.

Pád do hriechu a zavrhnutie zlých anjelov

Pád do hriechu

Určitý počet anjelov sa vedome a dobrovoľne rozišiel s Bohom. Je ťažké pochopiť bližšie dôvody tejto skutočnosti, v každom prípade jej možnosť je obsiahnutá už v ich slobode. Učenie o ťažkom hriechu určitého počtu anjelov a o ich dobrovoľnom odvrátení sa od Boha je dogma viery, slávnostne vyhlásená Cirkvou na IV. Later. Koncile r. 1215:

„Diabol a iní démoni podľa svojej prírody boli Bohom stvorení dobrí, ale sebou samí sa stali zlými“.

Definované učenie je vyhlásením proti gnostickomanichejskému dualizmu. Rozchod skupiny anjelov s Bohom je pre nich trestom a zároveň je počiatkom pekla ako duchovného stavu. Tvrdenie, že v pekle je hmotný trest, nie je vyhlásená pravda viery, ale všeobecná mienka.

Písmo sv. dosť jasne učí o hriechu anjelov ako aj o ich treste. Učí, že jedna časť anjelov neobstála v skúške, upadla do ťažkého hriechu a za trest boli uvrhnutí do pekla. 2 Pt 2,4: „Veď Boh neušetril ani anjelov, ktorí zhrešili, ale zvrhol ich do podsvetia, do žalára tmy, a dal ich tam strážiť až do súdu“. – Júd 6: „Podobne aj anjelov, ktorí si nezachovali svoju vznešenosť a opustili miesto svojho príbytku, drží v temnotách a vo večných okovách až do veľkého dňa súdu.“ Por. Jn 8,44: „On (diabol) bol vrahom ľudí od počiatku a nedržal sa pravdy.“ – Pán Ježiš hovoril o akomsi večnom ohni, pripravenom pre diabla a jeho anjelov (Mt 25,41). Učenie o hriechu anjelov môžeme odvodiť z týchto premís: Všetko, čo Boh stvoril, je dobré, teda aj zlí anjeli museli byť kedysi dobrí.

Evanjeliá hovoria o existencii osobných síl s prevrátenou inteligenciou a zlou vôľou: diabol pokúša Krista ; farizeji hovoria o vládcovi zlých duchov a nazývajú ho Belzebulom. Keď tvrdíme, že sa nikto nestane zlým z nutnosti, lebo v tom prípade by bola zlá jeho prirodzenosť, potom z toho vyplýva, že zlí anjeli sa dopustili nejakého ťažkého hriechu a odniesli si následky tejto skutočnosti.

Meno: Diabol (diabolos = ohovárač), satan (odporca, protivník), inde v Písme sv. sa nazýva veľký drak, starý had, Belzebub – je vlastne názov pohanského boha, vrah, luhár, Belial, ručiaci lev. – Názov „Lucifer“ sa začal diablovi pripisovať až v neskorších storočiach; pôvodne takto proroci nazývali kráľov Týru a Babylonu. O Luciferovi sa všeobecne hovorí, že zviedol množstvo anjelov ku hriechu.l Nemožno s istotou povedať, či je Lucifer kniežaťom všetkých zlých duchov alebo len nižších démonov.

Miesta: Lk 10,18 („Videl som satana padať z neba ako blesk“) a Zjav 12,7n (Boj medzi Michalom a jeho anjelmi na jednej strane a drakom a jeho anjelmi na druhej strane a zvrhnutie draka a jeho anjelov na zem), podľa svojej súvislosti sa vzťahujú nie na pád anjelov na počiatku, ale na zvrhnutie Satana skrze vykupiteľské dielo Kristovo. Písmo sv. spomína boj anjelov na nebesiach, v ktorom boji vodcom verných anjelov je sv. Michal. Jeho meno (Michael) znamená: „Kto ako Boh?“ a poukazuje na to, že v skúške išlo o uznanie závislosti anjelov od Boha v pokornej viere a nezištnej láske.

Nič nenasvedčuje tomu, že diabli sú len symbolom zlých myšlienok a túžob. Obrazotvornosť človeka síce má schopnosť zosobňovať a často sa u prvotných plemien dávala prírodným silám ľudská podoba, lenže evanjeliá nevznikli v prvobytnej spoločnosti, ale v spoločnosti stojacej na vysokej úrovni náboženskej kultúry. Písmo sv. Nového zákona nemohlo jasnejšie vyjadriť učenie o existencii diablov; ťažko pripustiť, že by dialógy s diablom, popisované v evanjeliu (napr. pri pokúšaní Krista), boli len zosobnením jeho vnútorného zápasu.

V čom pozostávala skúška anjelov a hriech tých, čo v nej neobstáli, nevieme, je to pre nás tajomstvom; hoci niečo málo vieme na základe analógie s ľudským hriechom. V každom ťažkom hriechu a takým bol určite hriech zlých anjelov, je vždy túžba ísť za vlastným vymysleným zákonom a nie za tým, ktorý má človek od svojej prirodzenosti a z Božej vôle. Vo všeobecnosti je isté, že to bola pýcha, lebo tá je počiatkom každého hriechu; takto to predstavuje kniha Sirachova: "„počiatkom ľudskej pýchy býva odpad od Boha, lebo srdce jeho odvráti sa od Stvoriteľa; keďže počiatkom každého hriechu je pýcha, kto sa jej pridržiava, plný je zlorečených činov a ona ho rozvráti navždy“. Podľa sv. Tomáša hriešni anjeli odmietli nadprirodzenú blaženosť, ku ktorej boli povolaní. Odmietli ju buď na tom hriešnom a nesprávnom základe, že k blaženosti si stačia sami podľa svojej prirodzenosti alebo si túto nadprirodzenú blaženosť nárokovali ako takú, ktorá im beztak patrí a ktorú môžu vlastnými silami dosiahnuť, bez Božej pomoci.

Podľa niektorých teológov anjelom bolo zjavené tajomstvo Najsv. Trojice a to, že druhá Božská Osoba sa stane človekom, ktorý bude Kráľom celého sveta a ktorému ako Božskej Osobe – bude patriť Božská úcta. Hriešni anjeli vraj vyhlásili, že neuznajú za svojho kráľa jedného človeka, lebo je to bytosť podľa prirodzenosti nižšia než anjeli a hoci ten človek bude božská Osoba, nebudú sa mu klaňať. Všeobecná mienka teológov je, že doba skúšky u anjelov bola veľmi krátka. Podľa sv. Tomáša sa anjeli v skúške len raz rozhodli a po tomto svojom rozhodnutí, verní dostali večnú nebeskú blaženosť a zlí upadli do večného zatratenia.

Tradícia so sv. Augustínom a Gregorom Veľ. učí, že hriechy anjelov sú v každom prípade hriechmi ducha a chápu sa ako hriechy pýchy. Nie sú to hriechy tela, ako to chápali mnohí starí Otcovia, (Justín, Atenagoras, Tertulián, Klement Alex., Ambróz) spolu so židovskou tradíciou vo vzťahu ku Gn 6,2, kde sa hovorí o pohlavnom spojení medzi anjelmi, chápanými ako „Synmi Božími“ a medzi dcérami ľudskými. Odhliadnuc od toho, či sa pád anjelov stal pred Gn 6,2, duchovný charakter anjelov rozhodne hovorí proti tomuto názoru. Por. Sir 10,15: „Počiatkom každého hriechu je pýcha.“ – Otcovia a teológovia vzťahujú na pád diabla ako typické slová Jer 2,20, ktoré odpadnutý Izrael povedal svojmu Bohu: „Otročiť nebudem!“, ako aj proroctvo Iz 14,12n nad kráľom babylonským: „Ako si padla z neba, žiarivá zornička!“ (Lucifer, qui mane oriebaris)... v. 13: „Veď v srdci si hovoril: Do nebies vystúpim, až nad hviezdy Božie vyvýšim svoj trón... v. 14: „prirovnám sa k Najvyššiemu“.

Večné zavrhnutie

Ako blaženosť dobrých anjelov má večné trvanie, tak aj trest zlých duchov je bez konca.

Mt 25,41: „Vzdiaľte sa .. do večného ohňa...“
Júd 6: „... vo večných okovách...“
Zjv 20,10: „Tam budú mučení dňom i nocou na veky vekov“.

Zlí duchovia sa nemôžu obrátiť a nemôžu konať pokánie, lebo nemajú k tomu ani milosti ani času, sú zatvrdnutí v zlom. Neodvolateľné zavrhnutie zlých duchov odôvodňujú Otcovia a teológovia rozlične. Hriech anjelov si zaslúžil tým väčší trest, čím výbornejšie dostali Bohom udelené dary.

Origenovo učenie o znovuobnovení všetkých vecí (apokatastasis pantón), po ktorom zavrhnutí anjeli a ľudia po dlhom čase očisťovania znovu budú omilostení, aby sa mohli vrátiť k Bohu, bolo synodou v Carihrade (543) zavrhnuté ako heretické.

Poznámka: Padnutí anjeli aj napriek svojmu večnému zavrhnutiu nestratili prirodzené mohutnosti a neutrpeli na nich škodu. Ich duchovná podstata je tak jednoduchá, že z nej nemožno vôbec nič odtrhnúť a ich prirodzené dary zostanú neporušené.

Ich rozum je však v tom zmysle slabší, lebo sa im nedostáva nadprirodzeného osvietenia a ich vôľa je skazená, lebo nie je povzbudzovaná aktuálnymi milosťami, je zatvrdnutá v zle a neschopná dobrých skutkov. Zlo páchajú slobodne aspoň potiaľ, že môžu voliť medzi tým alebo oným hriechom. Vnútorný stav zlých duchov je hrozný a zúfalý. Nemajú ničoho, čo by ich nabádalo k dobrému, nemôžu očakávať odmenu ani úžitok ani útechu, niet v nich lásky k Bohu; ba naopak vedia, že sú naveky zavrhnutí a u Boha v nenávisti, že si ho nemôžu ničím nakloniť a preto ich všetko ženie k nenávisti a zúfalstvu: hrozne muky, ktoré potrvajú naveky a ktorým nemožno nijako uniknúť.

Záver angelológie

Hriechom anjelov bola po prvý raz uvedená do stvorenia najťažšia trhlina a otvorená priepasť pekelnej zloby. Tam mala svoj počiatok najúbohejšia história nenávisti temností podsvetia, ktorá vždy znova povstáva a požiera svojimi plameňmi stvorený svet. Hriechom anjelov v skutočnosti začalo svoju činnosť „Tajomstvo neprávosti – mystérium iniquitatis“, ako volá sv. Pavol.

V akom zmysle možno nazvať neprávosť čiže hriech tajomstvom? Tento názov je vhodný, primeraný, keď sa chápe prirodzeným rozumom. Lenže sv. Pavol tým, že ho jednoducho volá tajomstvom a dáva do protikladu k ’tajomstvu Krista', chcel určite niečo iné vysloviť, totiž že: intímnu podstatu hriechu nemožno pochopiť bez jeho podstatného vzťahu k nadprirodzenej milosti. Hriech anjelov je najťažším už preto, že je to hriech číreho ducha s najjasnejším poznaním a vykonaný s najslobodnejšou vôľou a preto skrýva v sebe novú, rozumom nepochopiteľnú zlobu; lebo ho spáchal ten, kto bez akýchkoľvek zásluh stal sa zo sluhu synom Božím a dedičom Božích dobier; spáchal ho ten, ktorému samotná jeho hodnosť, prevyšujúca každú prirodzenosť, dala príčinu pýchy a závisti a rebélie proti najdobrotivejšiemu Bohu Otcovi. Čím menej je stvorenému rozumu prístupná vznešenosť Božej milosti tým menej možno pochopiť aj intímnu zlobu hriechu anjelov. Zaiste toto mal sv. Pavol pred očami.

Nemožno pochybovať, že by myseľ Apoštolova nebola hlbšie prenikla, keď mystérium neprávosti postavil oproti mystériu Krista. Stratiac milosť synovstva Božieho, zlí anjeli: nielen že prenasledujú neuhasiteľnou nenávisťou tých, ktorí sú synmi Božími, ale preto ich prenasledujú, lebo majú, vynikajú touto milosťou; preto nie je divné, že všetka sila tejto najostrejšej nenávisti smeruje a vylieva sa do jedného, ktorého poznajú ako Syna človeka a zároveň Syna Božieho a ktorého vidia obdarovaného touto najvyššou hodnosťou, po ktorej tak zatúžil Lucifer. Sú teológovia, ktorí nie bezdôvodne sa domnievajú, že diabol svojím hriechom povstal proti samotnému Bohočlovekovi, ktorého poznal zo zjavenia a ktorého vláde sa pyšným popieraním sprotivil. Isté je však toto: diabol závidí hodnosť synov Božích, ktorú stratil a usiluje sa ju u všetkých, u ktorých môže, všetkými silami vyrvať.

Dejiny dosvedčujú, že diablova činnosť smeruje k záhube duší. Dejiny sú plné hádaniek a ak sa na ne nepozerá z aspektu náboženského a nadprirodzeného, nemožno rôzne javy pochopiť a vysvetliť len ako produkt zákonov evolúcie materiálnej alebo organickej, tým menej ako efekty ekonomickej konštelácie a pod. Preto sa treba vrátiť k tajomstvu nepravosti, ktoré aby sa dalo pochopiť, nás privádza k tajomstvu Krista.

Príbuzné projekty