Dogmatika/Jediný Boh v Trojici

Božie vlastnosti

Špeciálna dogmatika pojednáva o Božích vlastnostiach v samostatnej hlave. Z toho však nesmieme usudzovať na vecný rozdiel medzi nimi a medzi Božou podstatou. Robíme to preto, aby v našom poznaní Boha bolo zachované správne poradie. Po odpovedi na otázku, čo je Boh podľa svojej podstaty, treba odpovedať na otázku aký je Boh. Na túto otázku nám dávajú odpoveď Božie vlastnosti. Otázka je filozofická, nakoľko rozumom sa poznávajú Božie vlastnosti, ale zároveň je aj teologická, lebo vychádzame z Božieho zjavenia a jedná sa o vlastnosti Boha, Nebeského Otca.

Božie vlastnosti všeobecne

Pojem

Atribúty alebo vlastnosti Boha sú dokonalosti, ktoré podľa nášho analogického spôsobu myslenia vychádzajú z Božej metafyzickej podstaty a k nej pristupujú. Nekonečnú plnosť bytia absolútne jednoduchej Božej podstaty môžeme totiž poznávať len „čiastočne“ (1 Kor 13,9) v mnohosti neadekvátnych nerovnomerných pojmov, ktorými chápeme jednotlivé Božie dokonalosti.

Cirkev sv. nám dala na základe Písma sv. a Tradície a za pomoci kresťanskej filozofie mnoho pojmov o Bohu; učí však, že žiaden z ich nie je adekvátny, lebo Boh je nevysloviteľne vyvýšený nad všetky stvorené bytia a nad akékoľvek pojmy o sebe. Z tohto dôvodu, keď hovoríme o Božích vlastnostiach, najprv musíme použiť pravidlá negatívnej teológie, ktorá prikazuje očistiť naše pojmy od antropomorfizmov a učiť, kým Boh nie je. Hoci táto práca je veľmi dôležitá pre ducha, ktorý hľadá pochopenie Božích vecí musí byť doplnená aj pozitívnymi tvrdeniami o tom, kto Boh je. Túto prácu musí doprevádzať vedomie, že stále zostáva niečo nedopovedané a nepochopené. Teológovia píšu o Božej prirodzenosti a vlastnostiach vždy s tou myšlienkou, že sú to len naše ľudské spôsoby myslenia, ktoré majú základ v neohraničenom Božom bytí a v nedokonalosti nášho ducha, ktorý nemôže Boha vyjadriť jediným spôsobom a preto používa mnoho názvov. Čiastky, ktoré poznám v sebe a okolo seba, pripisujem Bohu tak, že ich spájame do jednoty a tým si tvoríme pojem Boha. Bytie, podstata, prirodzenosť a vlastnosti sú v Bohu jedno a to isté. Avšak z rozličného hľadiska ľudského robíme rozdiel medzi Božím bytím a Božími vlastnosťami a rozlišujeme Božie vlastnosti navzájom. Inú vec chápeme pod pojmom Božia spravodlivosť, a inú pod pojmom Božie milosrdenstvo a preto nehovoríme, že Boh sa svojou spravodlivosťou zmilúva a svojím milosrdenstvom trestá. Je odôvodnené rozlišovať Božiu podstatu od vlastností a do akej miery?

Vzťah Božích vlastností navzájom a k Božej podstate

Pri čiastočnom poznávaní nekonečnej Božej bytosti ľudský konečný rozum oprávnene si súčastne uvedomuje, že tieto dištinkcie medzi bytím, podstatou, prirodzenosťou a vlastnosťami len keď si súčasne uvedomuje, že tieto dištinkcie nie sú v Božej bytosti ako vecne rozdielnosť ale ich Bohu pripisujeme analogicky podľa nášho života a celého stvorenstva.

Rozlišovanie je popieranie totožnosti. Rozlišovanie poznáme vecné (distinctio realis) a rozumové, logické (distinctio mentalis, rationis).

Vecné rozlišovanie má základ v samých veciach a nezávislé na našom rozume. V Bohu niet vecnej dištinkcie medzi bytím, podstatou, prirodzenosťou a vlastnosťami, lebo je Boh bytosť absolútne jednoduchá, niet v ňom zložitosti a preto všetko, čo hovoríme o Božom bytí, podstate, prirodzenosti a vlastnostiach, nerozlišuje sa z vecnej stránky. Ani formálne rozlišovanie niektorých skotistov o Bohu neobstojí z tých istých dôvodov, ako rozlišovanie vecné.

Logické rozlišovanie robí náš rozum o jednej a tej istej veci. Logické rozlišovanie môže byť čisto rozumové (d. pure mentalis, rationis, ratiocinantis) alebo hľadiskové (d. virtualis, rationis, ratiocinatae). Čisto rozumové rozlišovanie má svoj základ jedine v našom rozume, napr. rozlišovanie vecí od jej definície. Také rozlišovanie o Bohu používali Eunomiáni, pre ktorých nesplodený bolo celkom to isté, ako Božie bytie. Podobne hovorili nominalisti, že rozličné vlastnosti, ktoré Bohu pripisujeme, nerozlišujú sa viac ako samé bytie. Také rozlíšenie je len slovné a platí medzi synonymá, lebo i keď sú vecne jedno a to isté, predsa z rozličného ľudského hľadiska sú iné.

Hľadiskové čiže virtuálne (d. virtualis, seu cum fundamento in re) rozlišovanie má svoj základ v samej veci a nielen v našom rozume, napr. rozlišovanie medzi poznaním a rozumom. Základ takého rozlišovania pozostáva v tom, že vec Božia (bytie, podstata, prirodzenosť, vlastnosti) v sebe nerozlišiteľná, má takú dokonalosť, že náš konečný rozum ju nevládze jediným pojmom vysloviť. Z toho treba množiť pojmy pre rozličné hľadiská, pod ktorými vec pochopujeme.

Toto rozlišovanie opäť delíme:

Virtuálne rozlišovanie je dokonalé (d. virtualis maior), čiže úzko presné, keď rozlišované prvky môžu vo veci jestvovať oddelene, napr. pojem entity ani zavinutie neprivádza pojem tela, lebo ináč by mohli byť iba bytosti telesné.

Virtuálne rozlišovanie je nedokonalé (d. virtualis minor), čiže širšie presné (cum fundamanto in re minori), keď rozlišované prvky sa zamieňajú s ich obsahom, napr. bytie a jeho transcedentné označenie (jednota, pravda, dobro). Virtuálne nedokonale rozlišujeme, keď máme pojem o veci expicitne nerozlíšený, ale zavinute rozlíšiteľný. Toto nedokonalé rozlišovanie užívajú teológovia medzi Božím bytím, podstatou, prirodzenosťou, vlastnosťami a medzi jednotlivými Božími vlastnosťami. Napr. Božia spravodlivosť a milosrdenstvo je objektívne jedno a to isté, ale pojem, ktorý máme o Božej spravodlivosti, nie je ten istý ako pojem, ktorý máme o Božom milosrdenstve. To je tak preto, lebo my Boha nepoznávame, ako je sám v sebe, ale len analogicky podľa stvorených ľudí a v tých je spravodlivosť iné než milosrdenstvo. V explicitnej platnosti môžeme pochopovať vzájomne spomenuté dve Božie vlastnosti. Avšak Božia spravodlivosť zahalene obsahuje milosrdenstvo, lebo Božia spravodlivosť subzistuje a tak sa stotožňuje so samým Božím bytím, ktoré nevyhnutne obsahuje všetky dokonalosti Božie, medzi ktorými je aj Božie milosrdenstvo. Keďže zvláštna vlastnosť, účinky, ovocie a prejav spravodlivosti Božej v nás sú iné, než Božieho milosrdenstva, hovoríme z našej strany o rozlišnosti medzi Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom a podobne rozlišujeme Božie bytie, podstatu, prirodzenosť, vlastnosti a Božie vlastnosti medzi sebou. Takéto dokonalé rozlišovanie virtuálne (d. virtualis cum fundamento in re minori) nazývama rozlišovaním z našej strany.

Pochopenie ťažkej otázky oprávneného rozlišovania z našej strany medzi Božím bytím, podstatou, prirodzenosťou a medzi jednotlivými Božími vlastnosťami je potrebné, lebo je praktické. Touto cestou pochopíme, že Boh nielen má bytie, ale je Bytie. Boh je nielen spravodlivý ale je Spravodlivosť. Boh je nielen milosrdný, ale je Milosrdenstvo, atď. Absolútne jednoduché bytie Boha obsahuje všetky dokonalosti, ktoré s bytím Boha sú jedno a to isté a my ich len z našej strany rozlišujeme. ľudský rozum, ktorý robí rozdiely medzi jednotlivými vlastnosťami a medzi nimi a Božou podstatou, usudzuje, že takto bude môcť viac povedať o Bohu ako o plnosti Bytia, v ktorom je obsiahnutá všetka dokonalosť stvorení, avšak najvznešenejším spôsobom.

Veta: Božie vlastnosti sú medzi sebou a s Božou podstatou reálne totožné.

V stvorených veciach okrem podstaty sú i vlastnosti, ktoré k podstate akoby pristupujú a ju zdokonaľujú, reálne sa od nej odlišujú. V Bohu to nie je tak, lebo Boh je jediná, úplne jednoduchá podstatná nekonečná skutočnosť. Teda Božie vlastnosti sa od Božej podstaty a medzi sebou nerozlišujú reálne (ako jedna vec od druhej veci), ale iba virtuálne, t.j. pojmove. Podľa nášho obmedzeného, analogického chápania a vyjadrovania nám každá Božia vlastnosť predstavuje akoby iný zvláštny aspekt tejto jedinej, úplne jednoduchej Božej bytosti.

Predpoklad reálneho rozdielu (distictio realis) vedie k predpokladu, že Boh je zložený z rôznych rozdielnych prvkov a tým aj k zrušeniu božstva.

Konzistórium v Remeši odsúdilo v r. 1148 v prítomnosti pápeža EugenaIII. na popud sv. Bernarda z Clavirvaux, učenie Gilberta z Poitiers, ktorý podľa obžaloby svojich odporcov predpokladal reálny rozdiel medzi Bohom a božstvom (Deus - divinatas), medzi božskými Osobami a ich vlastnosťami (Pater – paternitas) a medzi Božou podstatou a Božími vlastnosťami. Ako stúpenec realizmu tvrdil, že Boh je Bohom skrze svoje božstvo, podobne ako človek je človekom skrze svoje človečenstvo. Z Gilbertových spisov však ťažko dokázať reálny rozdiel. Proti učeniu vyčítanému Gilbertovi stanovilo sv. Bernardom predložené vyznanie viery (ktoré však nebolo autoritatívne potvrdené) vecnú identitu Boha božstva, t.j. Božej prirodzenosti a je nositeľa, ako aj Boha a jeho vlastností: „Veríme a vyznávame, že jednoduchá prirodzenosť božská je Boh a že v katolíckom zmysle nemožno absolútne popierať, že Boh je božstvo a božstvo je Boh“ (DS745)

V gréckej cirkvi hlásala mysticko-kvietisktická sekta Hesychastovn alebo Palamitov (aj Omfalopsychiti, podľa mnícha Gregora Palamasa, +1359) reálny rozdiel medzi Božou podstatou (ousia) a Božou činnosťou alebo medzi Božími vlastnosťami (energia). Kým podstata? je nepoznateľná, druhá sa zjavuje v človekovi v stave kľudu pri modlitbe (hésychía) nestvoreným božským svetlom (svetlo z hory Tábor). Týmto rozlišovali vyššiu a nižšiu, neviditeľnú a viditeľnú stránku božstva.

Písmo sv. naznačuje identitu podstaty a vlastností Boha, keď hovorí: „Boh je Láska.“ (1 Jn 4,8) Sv. Augustín učí: „Čo Boh má, to je ON.“ Gilbertovi odporcovia spojili proti jeho bludu vyhlásené učenie Cirkvi s Augustínovými slovami takto: Quid – quid in Deo est, Deus est.

Rozdiel len myslený (d. pure mentalis) učili Eunomiáni v 4. a 5. stor. Podľa nich sú všetky Božie mená a vlastnosti Božie synonymá, ktoré nevyjadrujú nič iné ako nesplodensť (agenziu) Boha, v ktorej údajne adekvátne pochopíme Božiu podstatu. Otcovia sv. Bazil Veľký a sv. Gregor Nys. tieto výklady odmietali ako smiešne a nezmyselné, z toho dôvodu, že Písmo sv. nám podáva veľmi mnoho Božích vlastností a určite tým nechce hromadiť synonymá, ani hovoriť o Bohu v pleonazmoch.

Nominalisti v neskorom stredoveku (Occam, Gregor z Rimini a i.) rovnako tvrdili, že absolútne jednoduchá Božia podstata nepripúšťa žiadne rozlišovanie. Človek nie je schopný vyjadriť nekonečne dokonalú Božiu podstatu, a keď si tvorí o nej pojmy a výraz, potom sú to len subjektívne predstavy a obyčajné názvy, ktoré sú bez obsahu a základu.

Proti predpokladu len logického rozlišovania hovorí skutočnosť, že Písmo sv. pripisuje Bohu mnohé atribúty. Je nezlúčiteľné s dôstojnosťou Písma sv. aby sa tieto atribúty vykladali len ako synonymá. V Božích dielach sa vyskytujúce dokonalosti predpokladajú, že Boha ako ich príčina ich vlastní. Boh nie je dobrý preto, že spôsobuje dobro, ale preto, že sám je dobrý, pôsobí dobro.

Skotisti učia formálny rozdiel (d. formalis) medzi Božou podstatou a vlastnosťami to je rozdiel, ktorý má byť uprostred medzi reálnym a mysleným rozdielom. Predpoklad rôznych foriem bytia, ktoré sa v Bohu vyskytujú actualiter pred a nezávisle na našom myslení, ohrozuje absolútnu jednoduchosť Božej podstaty.

Podľa všeobecného učenia je správne a odôvodnené rozlišovať Božiu podstatu od vlastností len virtuálne (d. virtualis seu rationis ratiocinatae sive cum fundamento in re). Rozlišovanie mnohých atribútov v Bohu má svoj vecný základ v nekonečnej platnosti Božieho bytia. Aj keď táto plnosť sama o sebe je jednoduchá, predsta si ju môžeme priblížiť len množstvom pojmov. Mená dávané Bohu, hoci rozlišujú jednu vec, predsa nie sú suznačné (synonymá), pretože ju označujú z mnohých odlišných stránok. Predpokladený virtuálny rozdiel možno určiť bližšie ako d. virtualis minor, lebo jedna Božia vlastnosť implicitne (zavinute) uzaviera v sebe inú.

xxxxxxxxx chýbajúci text xxxxxxxxxx

Keď budeme hovoriť o Božích vlastnostiach, nebudeme uvádzať charakteristiky, ktoré teológovia nezvyknú zaraďovať v presnom zmysle medzi Božie vlastnosti. Nebudeme hovoriť o Božej súcnosti. Za neodvislé Božie vlastnosti nebudeme považovať ani Božiu nutnosť, plnú dokonalosť, nepodmienenosť a nezávislosť, lebo to sú iba rozlišné označenia Božej súcnosti. Podľa nášho analogického poznania Boha takéto dokonalosti sú skôr rozvinutím Božieho bytia, než vlastností, ktoré sa týkajú tohoto bytia.

Medzi Božie vlastnosti nebudeme počítať ani Božie vzťahy navonok, ktoré vyplývajú zo slobodnej činnosti Božej vo stvoriteľskom diele a podľa ktorých je nám Boh Stvoriteľ, Vykupiteľ, Posvätiteľ, Sudca, Odplatiteľ atď. Tieto charakteristiky sú totiž viac vonkajšie slobodné plody Božích dokonalostí a vlastností, než samé vlastnosti. Nebudeme tu spomínať ani charakteristiky trojičné: otcovstvo, synovstvo a spiráciu, lebo tieto charakteristiky sú vlastnosti božské, ale v každej Božej Osobe a nie v Božom bytí.

Budeme hovoriť o Božích vlastnostiach, ktoré rozumieme ako jednoduché Božie dokonalosti a ktoré Bohu pripisujeme podľa nášho analogického poznania Boha. Medzi nekonečnou bytosťou Boha a stvorením, do ktorého počítame najmä človeka, je síce nekonečná priepasť, avšak Boh vo svojom stvoriteľskom diele nechal nám stopy svojich dokonalostí. V nich môžeme nachádzať, keď aj nie samého Boha, tak aspoň zahalené jeho obrazy (por. I2,1-7). Predovšetkým poznávame a oceňujeme dobré vlastnosti človeka a tie privlastňujeme Bohu. Keďže Boha spoznávame len čiastočne, čiže tak, že všetko nedokonalé od neho vylučujeme a všetko dobré o ňom myslíme v najvyššej miere, nemôžeme ani vymenovať všetky vlastnosti Božie, lebo na to by bolo potrebné úplné poznanie Boha. Svojou rečou ani najvzdelanejší človek nemôže úplne vysloviť bytosť Božiu, ale svojim rozumom a vôľou môže každý človek vystupovať k najvyšším hraniciam svojich možností, čím lepšie poznať Boha.

Formulácia Magistéria je prísne teologická a špekulatívna. Toto vymenovanie používajú teológovia ako základ vo svojich traktátoch o vlastnostiach Božích.

Prvý Vatikánsky koncil vyhlásil o Bohu a o jeho vlastnostiach toto: „Svätá katolícka apoštolská rímska Cirkev verí a vyznáva, že jeden je pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, všemohúci, večný, nesmierny, nepochopiteľný nekonečný rozumom a vôľou a každou dokonalosťou, keďže je On jedna, jedinečná úplne jednoduchá a nezmeniteľná duchovná podstata, treba o ňom vyznávať že je vecne a podstatne (re et ssentia) odlišný od sveta. v sebe a zo seba najblaženejší a nevysloviteľne vyvýšený nad všetko, čo okrem neho je alebo mysľou pojaté byť môže.“ (DS 3001?)

Rozdelenie Božích vlastností:

Teológovia metodologicky zadeľujú Božie vlastnosti do prehľadných skupín. Podľa toho poznáme Božie vlastnosti. kladné (atributa affirmativa, positiva) čiže eminentné a stupňujúce, podľa ktorých hovoríme o Bohu všetko dobré v najvyššej miere, napr. Boh je dobrý. Takéto poznávanie Boha je približné a názorné, lebo najvyššiu mieru Božskej dokonalosti nevieme plne vysloviť.

záporné ( a. negativa) vlastnosti Božie sú tie, ktorými v Bohu popierame nedokonalosť, napr. Boh je nekonečný. Takýmto vylučujúcim poznávaním Boha výstižne vyslovujeme Božie vlastnosti.

Teoreticky možno hovoriť o Božích vlastnostiach:

zdeliteľných (a. communicabilia), ktoré možno ľuďom zdeliť a nezdeliteľných (a. incommunicabilia), ktoré patria jedine Bohu a ustanovujú nám jeho transcedentnosť. absolútne (a. absoluta) vlastnosti Božia označujú Boha ako je sám v sebe a relatívne (a. relativa) vlastnosti Božie označujú vzťah Boha k stvoreniu (svätosť – milosrdenstvo).

Prakticky hovoríme o vlastnostiach: Božieho bytia: • nekonečná dokonalosť • nepochopiteľnosť a nevysloviteľnosť • jedinosť • jednoduchosť • nezmeniteľnosť • večnosť • nesmiernosť • všadeprítomnosť.

Božieho poznania: • vševedúcosť • nekonečná múdrosť

Božieho chcenia: • nekonečná svätosť • všemohúcnosť • sloboda • dobrota • milosrdenstvo • spravodlivosť • pravdovravnosť • vernosť.

Vlastnosti Božieho bytia.

Nekonečná dokonalosť Boha

Dokonalé je to, čomu nič nechýba z toho, čo má vlastniť primerane svojej prirodzenosti. Por. I. 4, 1: prefectum dicitur, cui nihil deest secindum modum suae perfectionis. Absolútne dokonalé je to, čo v sebe spája všetky mysliteľné prednosti a vylučuje všetky nedostatky. relatívne dokonalé je to, čo má konečnú (obmedzenú) prirodzenosť a všetky prednosti primerané tejto prirodzenosti. Ontologicky dokonalá je bytosť, ktorá je dokonaná, ktorá je u cieľa, ku ktorému je podľa svojej prirodzenosti a podľa svojich síl určená, teda, ktorej nič nechýba, aby bola tým, čím podľa svojho určenia má byť. A pretože „akt“ (čin, uskutočnenie) je vždy niečím lepším, vyšším a dokonalejším ako „potencia“ possibiltas, možnosť), preto dokonalou možno nazývať len tú bytosť, ktorá svoju potenciu už vyvinula a premenila v akt. Čím viacej je vec v akte a menej v potencii, tým je dokonalejšia čím menej je vec v akte a viac v potencii, tým je nedokonalejšia. Preto bytosť, ktorá je len v akte a nemá v sebe žiadne nevyvinuté a neuskutočnené potencie (mohutnosti, schopnosti, vlohy, sily), musí byť absolútne dokonalá. Všetko čo je, alebo byť môže, absolútne dokonalá bytosť v sebe nejakým spôsobom obsahuje. Vrchol ontologickej dokonalosti je ten, ktorý nemá v sebe žiadneho nedostatku a má všetku dokonalosť v nekonečnej miere. Všetko, čo ontologicky znamená nejakú prednosť, je v Bohu, preto o ňom nič lepšieho povedať nemožno, ako: On je, niet v ňom žiadnej negácie. Keď si odmyslíme každý nedostatok, každé obmedzenie a hranicu vo všetkých smeroch, máme bytosť absolútne dokonalú a jej definícia znie: ona je. Božej bytosti nikto neurčuje mieru a počet dokonalosti, ona má všetky zo seba, ako že je.

Nekonečné je to, že nemá žiadny koniec, žiadne hranice. Por I7,1: infinitum dicitur aliquid ex eo, quod non est finitum. Rozlišuje sa nekonečno podľa možností (infinitum potentiale) a nekonečno podľa skutočnosti (infinitum actuale). Potencionálne nekonečno je bez konca rozmnožiteľné, avšak v skutočnosti je konečné a obmedzené. Pre neurčitosť hranice sa tiež nazýva indefinitum (infinitum secundum quid, neskončenosť). Ďalej rozoznávame nekonečno relatívne a absolútne. Prvé je v určitom vzťahu (napr. trvanie), druhé je v každom ohľade bez konca.

Pojem nekonečnosti, ktorú pripisujeme Bohu, môže mať len ten význam, že Boh je absolútne dokonalý in actu, t.j. že Boh vlastní všetky možné dokonalosti, ale že ich všetky vlastní v nekonečnej miere. Teda Boh je nekonečný extezívne (rozsahove) a intenzívne (dosahove).

Extenzívne je nekonečný, lebo vo svojej bytnosti obsahuje všetky možné dokonalosti teda nielen tie, ktoré ukazuje vo vonkajšej prírode ako príčina vo svojom účinku, ale nekonečne mnoho iných, ktoré môže v nových a v nových svetoch vždy zobrazovať a napodobňovať.

Intenzívne je Boh nekonečný, lebo každá z jeho nekonečne mnohých dokonalostí je nekonečná. Nekonečná je teda samobytnosť, jednoduchosť, večnosť, nesmiernosť, vedomosť, moc, múdrosť, dobrota, atď.

Božia bytosť nie je dokonalá len v zmysle najvyššieho stupňa, ale nevýslovne a nepochopiteľne presahuje všetky dokonalosti. teda absolútna dokonalosť Božia je večne totožná s Božou nekonečnosťou. Rozlišujeme ich formálne preto, že absolútna dokonalosť má sa k nekonečnosti ako celok k časti, že ňou vyslovujeme o Bohu vnútornú náplň Božej dokonalosti, kým nekonečnosťou vyjadrujeme akoby vonkajšiu nesmiernu veľkosť Božej podstaty a jeho vlastností, a napokon aj preto, že dokonalosť Božia sa môže anlogicky vypovedať aj o stvoreniach, kým nekonečnosť je vlasná jedine Bohu.

Prvý Vatikánsky koncil vyhlásil proti panteizmu dogmu: „Boh je nekonečný ... každou dokonalosťou (omni perfectione infinitus)“, DS 3001.

Dôkaz zo sv. Písma

Písmo sv. pripisuje Bohu náplň, vrchol všetkých dokonalostí a zdôrazňuje nevýslovnú Božiu vznešenosť, moc, nesmiernu veľkosť Božej podstaty, ktorú opisuje ako nám nepochopiteľnú a presahujúcu každú ľudskú myšlienku. Výslovné svedectvo pre absolútnu nekonečno Boha nepodáva, nepriamo ju vyslovuje tým, že vyzdvihuje sebestačnosť a nezávislosť Boha na všetkých veciach a učí, že Boh v sebe obsahuje všetky stvorené dokonalosti. Ž144,?: „Veľký je Pán a chválitebný veľmi a veľkosť jeho nemožno preskúmať“. Ž146,5: „ Veľký je náš Pán a sila jeho nesmierna, niet miery múdrosti jeho.“ Por. Iz 40,15-17, Sir 43, 27-33, Mudr 13, 3-5, plastický opis tejto nekonečnej dokonalosti pozri Ex 19, 12-25, Dt 5, 27-33, Am 9,5n, Ž 23.28.29.

Pán Ježiš hovorí: „Nikto nie je dobrý, iba sám Boh“ (Lk18,19 ). Teda Boh je súhrn všetkých dokonalostí a predností, takže všetky stvorené dokonalosti prevyšuje. V príkaze: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý aj váš Otec nebeský“! (Mt5,48) kladie Boha za vzor dokonalosti tak mravnej, ako aj dokonalosti vôbec.

Dokaz z tradície

Otcovia odôvodňujú absolútnu dokonalosť Boha z nekonečnej plnosti Božieho bytia. Predstavujú Božiu dokonalosť ako podstatnú, univerzálnu a všetko presahujúcu dokonalosť. Nazývajú Boha nekonečným, neohraničeným, nepopísateľným (apeiros, aperograptos, aóristos, infinitus, incircumscriptus).

Sv. Irenej prirovnáva človeka k Bohu, hovorí: „Boh je vo všetkom dokonalý, rovný sebe samému, celé svetlo, celý rozum, celá podstata a prameň všetkých dobier“. (Adv. haer. RJ 229)

Sv. Ambróz oslavuje Boha takto: „Boh je spravodlivý vo všetkom, múdry nadovšetko, dokonalý vo všetkom..“

Sv. Augustín: „O Bohu nesmieme ani povedať, že má mieru, aby sa to nepokladalo za jeho hranicu.“

Sv. Gregor Nys.: „Boh sa ani nezmenší ani nezväčší, keď sa mu niečo uberie alebo niečo pridá, lebo každý prídavok, obvyklý pri vzraste, nemá miesta u Nekonečného“ (C. Eunom. 12). Pretože „podľa svojej prirodzenosti je neobmedzený“, nemôže byť ani chápaný ľudskými pojmami (E. Eunom. 3).

Sv. Ján Damasc.: „Božia podstata je dokonalá, nič jej nechýba z dobra, múdrosti a moci, je bez počiatku, bez konca, večný, neobmedzený – krátko, absolútne dokonalý.“ (De fide orth I 5).

Dôkaz z rozumu

Sv. Tomáš odôvodňuje absolútnu dokonalosť Boha špekulatívne z toho, že Boh ako causa prima všetkých stvorených vecí a ako Ipsum Esse subsistens v sebe virtuálne uzatvára každé bytie a tým aj každú dokonalosť (por. I 4,2).

Nekonečná dokonalosť Boha je zvýraznením a priamym dôsledkom jeho samobytnosti. Lebo keď je Boh bytie samo, tak nie je nejaké ohraničené bytie, ale je a má všetko bytie, teda všetky možné dokonalosti v nekonečnom stupni. Všetky dokonalosti stvoreného sveta sú len slabým odrazom nekonečnej dokonalosti Božej (ako svetlo mesiaca je iba odrazom slnečného svetla), Boh a svet spolu neznamená viacej bytia, viacej múdrosti, viacej života atď., než je v Bohu samom, lebo tvory majú len väčšiu - menšiu účasť na nekonečnom bytí, múdrosti a živote Boha (ako malí žiaci majú určitú účasť na vedomostiach svojho učiteľa).

Akým spôsobom možno pripisovať dokonalosti tvorov Bohu?

Všetky dokonalosti, ktorými stvorené bytosti podľa svojho zvláštneho druhu, ku ktorému patria svojou prirodzenosťou, sú obdarené, Boh obsahuje v sebe v absolútnej jednote. Dokonalosti tvorov sú však rozličné, ba niektoré si dokonca odporujú ako duchovnosť a hmotnosť. Ako teda môžu byť všetky dokonalosti tvorov v Bohu?

Tento rozpor nebude, keď dobre uvážime, že Božie dokonalosti odvodzujeme zo stvorených vecí trojakou cestou: kladnou, zápornou a vystupňovanou. Každú dokonalosť tvorov pripisujeme Bohu preto, že tieto ako účinok musia byť v Bohu ako v príčine. Prv, ako tú alebo onú dokonalosť Bohu pripíšeme, musíme si z nej odmyslieť všetko obmedzené a nedokonalé, nie však aby sme ju u Boha popreli, ale aby sme ju pripísali Bohu v najvyššej miere ( por. Sv. Tomáš, De pot. 7, art. 5 ad 2).

Čo sa týka spôsobu: ako pripisovať Bohu stvorené dokonalosti, treba dbať na rozdiel medzi dokonalosťami čistými (perfectiones purae) a medzi dokonalosťami zmiešanými alebo relatívnými (perfectiones mixtae).

Čisté dokonalosti nemajú vo svojom pojme žiadne nedokonalosti a preto sú lepšie ako ich protiklad. „Je lepšie ich mať ako nemať“, hovorí sv. Anzelm (Monolg.15). Tieto čisté dokonalosti treba pripisovať Bohu formálne, tak, ako ich plný a pravý pojem udáva a eminentne, v miere čo najvyššej, čiže zvrchovanej. Napr. Boh je múdrosť, jednoducho povedané, bez akéhokoľvek ďalšieho určenia.

Zmiešané dokonalosti majú vo svojom pojme čosi nedokonalé a obmedzené a sú len dokonalosťami len proti nižším bytostiam, kým proti vyšším bytostiam sú nedostatkami. Pohyb z miesta na miesto je proti hmote dokonalosťou, takisto aj zmyslové pocity. Tieto pocity však nie sú dokonalosťou voči anjelom. Zmiešané dokonalosti teda možno Bohu pripisovať iba virtuálne, t.j. tak, že Boh to, čo je v nich čistou dokonalosťou bez akéhokoľvek negatívneho tieňa, pôsobí sám svojou mocou a omnoho výbornejšie. Tak pohyb z miesta na miesto, pokiaľ je pokiaľ je dokonalosťou, je u Boha čo najvýbornejší, lebo je všetkým veciam prítomný svojou podstatou. Aj vlastnosti, ktoré Bohu priamo upierame, napr. hmotnosť, sú v Bohu nejako obsiahnuté, totiž v jeho nekonečnej moci, ktorá všetkým možným možnostiam je nielen primeriavacia, ale ich ešte nekonečne presahuje. Ako to všetko je, čo však úplne nechápeme a tým menej si to vieme predstaviť, ale že je to tak, k tomu nás vedie nezaujaté premýšľanie.

Veta: Boh je plnosť všetkého bytia, teda znamená, že jediný Boh má všetky možné dokonalosti v neobmedzenej miere, takže niet stvorenej dokonalosti, ktorú by Boh nemal omnoho výbornejšie a teda ani niet bytosti, ktorá by na Bohu nezávisela. Tým sa však nepopiera, že by stvorené bytosti, ktoré všetko čo sú a majú dostali od Boha, neboli od Boha rozdielne. Absolútne Bytie, čiže plnosť všetkého bytia – Boh, je pravý opak bytia všeobecného, o ktorom pojednáva logika a ktorým operovali panteisti.

Záver z učenia o nekonečnej dokonalosti Boha

Naša vedomosť o Bohu je vždy nedokonalá, lebo sa skladá z pojmov a úsudkov, ktoré najprv hovoria kým Boh nie je a potom spôsobom veľmi nedokonalým a analogickým, kým Boh je.

Každá pýcha a egoizmus uzatvára prístup a bránu k Božej nekonečnej dokonalosti teoreticky i prakticky, vedie totiž k uzavretiu sa do seba a teda odvracia zrak od celej bohatej skutočnosti a človek sa pohybuje len v kruhu vlastných záležitostí. Ideál nekonečného Boha stojí proti všetkým formám egoizmu. Rozumné bytosti sú Božím obrazom a preto sú povinné nasledovať svoj prototyp, čiže stále sa zdokonaľovať.

Odblesk Božej nekonečnosti v Kristovi: dôrazne učí: „Buďte dokonalí...“ (Mt 5,48). Evanjelium, ktoré hlásal Spasiteľ, nie je žiadnou skostnatenou schémou, je to evanjelium stále sa zdokonaľujúceho života. Kristus bojoval proti uzatváraniu sa do seba a do formúl, kázal milovať nekonečného Boha z celého srdca, celou dušou a celou mysľou (Mt 22,37). Jeho život je nábožensko – mravným ideálom ľudskej i nadľudskej dokonalosti, jeho vzťah i k ľuďom i k Bohu je nedosiahnuteľným vzorom, lebo z neho preniká svetlo nekonečnej dokonalosti Božej. Človek má vo všetkom a čím lepšie napodobňovať Boha, lebo tvor je tým dokonalejší, čím viacej sa podobá Bohu.

Jedinosť Boha.

Ontologická jednota

Ontologicky, jedno nazývame to, čo je v sebe nerozdelené. Táto jednota, ktorá je medzi transcedentálnymi vlastnosťami bytia na prvom mieste (jednota – unum, pravda – verum, dobrota – bonum, krása – pulchrum), patrí ako každá trascedentálna vlastnosť každej veci. Preto všetko, čo je, pokiaľ je tým, čím je, je v sebe nerozdelené, teda jedno. Bytie a jednota sa vecne zamieňajú (por. STh I 11,1).

Matematická jednota

Jedinosť Božej podstaty je číselná (unitas numerica). Pravý Boh je tak jediný, že pojem pravého Boha vylučuje viac božských bytostí. Táto pravda vyplýva už z rozumových dôkazov, ale pre jej základný význam ju Cirkev vždy hlásala ako článok viery:

Boh je len jeden jediný. De fide.

Túto základnú dogmu kresťanského náboženstva výslovne hlásajú a učia všetky vyznania viery (symbola fidei), proti polyteizmu (mnohobožstvu pohanov), proti dualizmu (dvojbožstvu) gnosticko – manichejských bludárov, ktorí uznávali dve najvyššie bytosti: dobrú a zlú. Jedinosť Boha sa tu rozumie číselne a dokonale (unitas perfecta) v tom zmysle, že ani nemôže byť viacej bohov ako jeden.

Vyznania viery pozri: DS 1-76, 800, 1880, 3001.

Dôkaz z Písma sv.

Je základnou náukou starozákonného ako aj novozákonného zjavenia, že je len jeden Boh.

Dt 6,4: „Počuj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“

Pán Ježiš opakuje tieto slová sv. Písma (Mk 12,29), i keď spolu dáva zjavenie aj o tom, že Boh je trojosobný.

Apoštol pohanov sv.Pavol zdôrazňuje proti pohanskému polyteizmu vieru v jedného Boha:

1Kor 8,4: „... vieme, že niet bôžikov na svete a niet Boha okrem jediného“.
Porov. Sk 14-14,17,23; Rim 3,29,; Ef 4,6; 1Tim 1,17; 2,5.

Pohanskí bohovia nie sú pravými bohmi, ale len klamom a ničomnosťou (Jer 16,19) a výmyslami (Ž 95,5). Por. Mud hl.1-15. Proti gnosticko-manichejskému dualizmu, ktorý všetko zlo vo svete zvádza na princíp zla, učí sv. Písmo, že prirodzené zlo je spôsobené samým Bohom (Dt 32,39; Iz 45,5n) a že mravné zlo má pôvod v zneužívaní ľudskej slobody (Rim 5,12).

Dôkaz z tradície

V prvých časoch kresťanstva bolo treba brániť monoteizmus nielen proti polyteizmu ale aj proti útokom dualistickej gnózy a heréze triteizmu.

Otcovia odôvodňujú jedinosť Boha z jeho absolútnej dokonalosti a z jednoty svetového poriadku a obhajujú ju proti pohanom, gnostikom a manichejcom. Tertulián odporuje Marcionovi: „Čo má byť najvyššou veľkosťou, musí byť jedniné a nesmie mať seberovného, aby neprestalo byť najvyššou bytosťou... Pretože je teda Boh najvyššou bytosťou, naša kresťanská pravda právom prehlasuje: keď niet jedného Boha, niet žiadneho“ (Adv. Marc. I 3). – por. Pastor Hermae, Mand. I 1; Tertulián, Apol.17; Origenes, C. Celsum I23; J8n Damsc., De fide otrh. I 5.

Sv. Tomáš veľmi dôkladne pojednal o tejto Božej vlastnosti v Summe c. Gent (I 42; v teologickej Summe uvádza tri dôkazy (I 11,3): z jednoduchosti Boha, z nekonečnej Božej dokonalosti a z jednoty sveta (I 11,3).

Dôkaz z rozumu

Pravda o jedinosti Boha je zjavená aj ľudskému rozumu. Boh je totiž nekonečne dokonalý, je plnosť všetkého bytia. Preto môže byť iba jeden. Keby totiž bolo viacero bohov, každému by chýbalo zo, čo by mali ostatní, teda žiaden by nebol Bohom. Aj poriadok vo svete poukazuje na jediného najvyššieho Pána a Usporiadateľa. Keby ich bolo viacej, jeden od druhého by závisel a žiaden by nebol najvyšší, neobmedzený Pán.

Jedinosť Boha vyplýva aj z jeho samobytnosti, ktorá pozostáva v tom, že v Bohu je úplne totožná podstata a jestvovanie. Avšak jestvovanie každej bytosti je jedinečné a neopakovateľné. Preto aj Božia podstata – ktorá je totožná s jeho jestvovaním – je jedinečná a neopakovateľná. Ľudí, napr. preto môže byť i viacej, lebo u človeka sa rozlišuje jeho ľudská podstata (na základe ktorej je človekom) a to jedinečné a neopakovateľné svojské jestvovanie, na základe ktorého je týmto konkrétnym človekom. Je nám jasné, že človekom je síce každý človek, avšak týmto konkrétnym človekom, môže byť udelené mnohým ale to na základe čoho je týmto človekom, môže byť udelené iba jednému. Keby teda Sokrates bol človekom tým, čím je týmto človekom, vtedy ako nemôže byť viacej Sokratov, nemohlo by byť ani viacero ľudí (I 11,3).

Poznámky

Porovnávacie dejiny náboženstiev ukazujú, že náboženský vývoj ľudstva prebehol nie od polyteizmu k monoteizmu, ale naopak, od monoteizmu k polyteizmu. Por. Rim1,18nn. Takisto nie je dokázateľné, že Jahve až do doby prorokov bol len národným Bohom izraelského ľudu, takže aj pri uctievaní jedného jediného Boha sa Izrael držal viery vo viacero bohov (henoteizmus). :Národný Boh sa nestal bohom svetovým, ale svetový Boh vstúpil na Sinaji do zmluvného vzťahu s Izraelom (E. Kalt. Bibl. Reallexikon I721).
Gnostici a manichejci učili dualizmis, t.j., že okrem nekonečne dobrého Boha, jestvuje aj nekonečne zlá bytosť, v ktorej niet nijakého dobra, len samo zlo. Avšak úplne zlá bytosť nie je možná. Lebo zlo ako také nieje nijaká pozitívna vec, ale nedostatok potrebnej dokonalosti, v nejakej jestvujúcej veci. Preto „zlo“ samo o sebe nemá skutočného bytia, teda ani nemôže samo o sebe jestvovať.
Neslobodno zamieňať kresťanský dualizmus s heretickým.
- Cirkev učí že všetko vzniklo z jedného princípu (Later. IV.: unum universorum principium), ale že terajší jestvujúci svet je podstatne rozdielny od Boha (Vatic.: re et essentia a mundo distinctus). To je metafyzický dualizmus: Boh a svet.
- Cirkev učí, že človek sa skladá z tela a duše, ale nestavia oboje do vzájomného príkreho protikladu ako Plato, ale s Aristotelom pokladá dušu za podstatnú formu alebo životný princíp tela tak, že oboje vytvárajú podstatu (humanis, koncil Viedenský). To je psychologický dualizmus.
- Cirkev učí podstatný rozdiel medzi dobrom a zlom; ale oboje neodvádza od dvoch rozdielnych princípov, ale chápe zlo ako nedostatok dobra a tento nedostatok zapríčinilo slobodné hriešne rozhodnutie stvorenia. To je etický dualizmus v miernej forme oproti príkrej forme manicheizmu a gnosticizmu.

Praktický záver pre život. „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex20,3). Antický polyteizmus vo svojej hrubej forme sa prežil, ale vo svojej jemnejšej forme pretrváva v podobe náhradných bôžikov človeka. Spasiteľ hovorí o „dvoch pánoch“. ktorým sa niektorí ľudia pokúšajú súčasne slúžiť. Pavol pozná takých, ktorým „brucho je bohom“ (Flp3,19; Rim16,18) a nazýva chamtivosť „modloslužbou“ (Kol3,5). Vonkajšie formy dnešnej modloslužby sú rozličné, ale v pozadí každej je vlastné „Ja“ ako božstvo. Sv. Augustín hovorí: „Boh zostáva Bohom, aj keď on nie je tvojím Bohom“ (In Ps.49,7) Kresťan svojím pozemským životom smeruje k večnému cieľu, ktorým je jeden Boh.

Boh je Pravda, Dobro a Krása.

Pravda

Rozlišuje sa:

Pravda ontologická – pravda metafyzická, bytostná (veritas in essendo), je ňou vlastne všetko, čo je v skutočnosti alebo aspoň v možnosti. Ontologickou pravdou je vlastne každé bytie.
Pravda logická – je zhoda poznávajúceho rozumu s poznávanou vecou (conformitas rei et intellectus – veritas in cognoscendo).
Pravda morálna – je zhoda slov alebo iných vonkajších dorozumievacích znakov s vnútorným presvedčením hovoriaceho (veritas in significando, vel veritas in dicendo et agendo).

Na tomto mieste budeme hovoriť o pravde ontologickej, ktorá je vlastnosťou Božieho bytia, kým pravda logická a morálna patria medzi vlastnosti Božieho života.

Pravda je zhoda veci s rozumom alebo súhlas nejakej veci s jej ideou: adaequatio rei cum idea eius sive cum intellectu. Je bytím samej veci, pokiaľ je bytie poznateľné. Ens et verum convertuntur. Každé bytie je ontologicky, bytostne pravdivé.

Dogma je: Boh je absolútna Pravda. De fide.

IV. lateránsky a I. Vatikánsky koncil učia, že Boh je Bohom pravým (Deus verus), pretože on sám zodpovedá idei Boha. (DS800, 3001, por. I16, a. 1 a 3).

Písmo sv. dôrazne a náročky rozlišuje jedného Boha ako pravého od všetkých falošných bohov: Jer 10,8-10. Sv. Pavol hovorí o obrátení sa od modiel k službe „Bohu živému a pravému“ (1 Sol1,9). Poznanie tohto pravého Boha je začiatok večného života (Jn 17,3; 1 Jn 5,20). A pretože Boh je najčistejšie Bytie bez defektu a potenciality, preto sám v sebe „je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1,5).

Rozum. Ako Ipsum Esse subsistens je Boh ako bytie aj sama Pravda. (Autaletheia). Ako exemplárna a účinná príčina dáva Boh všetkým mimobožským veciam s ich bytím aj ich poznateľnosť. Každé stvorené bytie je realizáciou Božej idey, ktorá je uchopená a premyslená stvoreným duchom. Nakoľko v Bohu sú idey všetkých stvorených a možných vecí, Boh je Všepravda (Panaletheia). Ako je Božie bytie nekonečne povýšené nad všetky stvorené veci, tak prevyšuje jeho pravda alebo poznateľnosť, pravdu alebo poznateľnosť stvorených vecí, lebo je najvyššia Pravda (Hyperaletheia). Vzhľadom k ľuďom je Boh základom všetkej pravdy: ako pôvodca bytia je základom bytia všetkej pravdy mimo seba. Tak ručí Boh aj za rozumnosť aj zmysel všetkého. Por. I 16, 5-6; CG1,60-62.

Dobro

Dogma je: Boh je absolútne Dobro. De fide.

Hovoríme o ontologickej dobrote Boha. Dobro je zhoda vecí s vôľou. Každá vec je ontologicky dobrá. Ako ontologicky pravdivé bytie je vo vzťahu k rozumu, tak ontologicky dobré bytie je vo vzťahu k vôli: Bonum est ens, in quantum est appetible. Dobrá v sebe (bonum quod) je vec, ktorá je spôsobilá zdokonaľovať iné (bonum et diffusivum sui). Por. I16,4; I5,4.

Prvý vatikánsky koncil učí, že „Boh je nekonečný a každou dokonalosťou“ (omni perfectione infinitus) DS3001, a že vo svojom stvorení zdeľuje svoje dobrá stvoreniam ( per bona, quae creaturis impertitur, DS 3002).

Ako Ipsum Esse subsistens je Boh podstatné dobro alebo Dobro samo. (autagathótes, ipsa bonitas). Ako príčina všetkých tvorov a všetkej stvorenej dobroty je Boh Všedobrota (panagethótes, bonum universale). Pre nekonečný odstup božského dobra od dobra stvoreného, je Boh najvyššie Dobro (hyperagathótes, summum bonum).

Boh sám je podstatné dobro: Nikto nie je dobrý, iba sám Boh. (Lk18,19). Stvorenia majú len odvodené, zdelené dobro: Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré. (1Tim4,4).

Absolútne ontologická dobrota Boha je dôvodom jeho nekonečnej blaženosti. Tým, že sám seba spoznáva a miluje ako najvyššie dobro, je v požívaní seba samého nekonečne blaženým. Boh je absolútne ontologické dobro vo vzťahu k iným, nakoľko je causa exemplaris, efficiens et finalis všetkých stvorení: „Lebo z neho a jeho pričinením a pre neho je všetko“ (Rim11,36).

Boh je bytie, ktoré jediné je hodné nášho snaženia a lásky a On sám je cieľom snaženia a lásky a preto aj môže naplniť našu snahu a lásku. Vnútorný dôvod Božej dobroty je v ňom samom – On je najvyššie Dobro. V tejto plnosti lásky spočíva jeho blaženosť. Pre kresťanský svetový názor je zvrchovane dôležité, že tento Boh, ktorý základ sveta a absolútne Bytie, je cieľom, ku ktorému všetko smeruje. A On sám, že je osobná blaženosť: nie tragika, slepý osud, slepá nutnosť. Nerozumné tvorstvo tiahne k nemu nevedome tým, že plní zákony prirodzenosti a tak uskutočňuje Bohom stanovený poriadok. Bytosť rozumná (človek) hľadá a nachádza Boha poznaním a láskou a tak prichádza k pravému šťastiu. Všetky ostatné hodnoty sú len prostriedkami k pravému šťastiu, ktorým je Boh sám.

Krása

Dogma je: Boh je absolútna krása. De fide.

Krása je nadzmyslovou vlastnosťou vecí, preto nemôže byť spoznaná zmyslami. Jedine rozum môže krásu, ako transcedentálnu vlastnosť postrehnúť. Krásne je to, čo je jednotné, pravdivé a zároveň dobré. Fundamentálne je krása v každom bytí, nakoľko je každé bytie jednotné, pravdivé a dobré. Formálne sa krása dokonáva v bytosti, obdarenej rozumom a vôľou. Podľa Tomáša je krásne to, čo sa páči videné (quod visum placet). Podľa Augustína je krása odblesk pravdy (splendor veri) má vzťah k rozumu. Krása je teda predmetom vôle (tomáš) i predmetom rozumu (Augustín) zároveň. Boh v sebe spája najdokonalejším spôsobom tri momenty, ktoré podľa sv. Tomáša (I39,8) patria k pojmu krásna: a) ingritas sive perfectio: Boh je absolútne dokonalý b) debita proportio sive consonantia: Boh je aj napriek svoje nekonečnej plnosti bytia absolútne jednoduchý c) claritas: Boh je čistý a absolútne jednoduchý Duch, najčistejšia a najjasnejšia bytosť. Jeho krása je podstatná krása, ktorá obsahuje krásu všetkých stvorených vecí a ju nekonečne presahuje. Podľa Mud13,3-5 možno usudzovať z krásy stvorených vecí na omnoho väčšiu krásu Stvoriteľa. Ž95,6: Predchádzajú ho, vznešenosť a veleba, je v svätyni jeho moc a nádhera. Por. Ž103,1; Mud7,29. Krásu Božiu ospevujú Žalmy a proroci. Sv. Augustín: „neskoro som Ťa začal milovať, Krása tak stará a tak nová...“ (VyzX27).

Jednoduchosť Boha.

Jednoduché je to, čo nie je zložené z rôznych prvkov a preto nie je ani deliteľné. Zložitosť je dvojaká: Fyzická zložitosť je vo veciach hmotných. Pozostáva v tom, že hmotné veci možno rozdeliť na čiastky tak, že tieto čiastky po rozdelení ďalej jestvujú. Metafyzická zložitosť je okrem Boha v každej jestvujúcej bytosti, aj v hmotnej aj v duchovnej. Je to zložitosť medzi čiastkami, ktorých rozdelenosť dobre chápeme, ale sa nedajú oddeliť tak, aby po oddelení ďalej samostatne jestvovali. Taká zložitosť je medzi možnosťou a skutočnosťou (potentia et actus), medzi podstatou a jestvovaním (essentia et existantia), medzi prirodzenosťou a svojprávnosťou (natura et substantia), ak ide o kompletnú rozumovú prirodzenosť, tak má na základe svojprávnosti svojráz osoby. V Bohu je vylúčená každá metafyzická zložitosť. Lebo on je číra skutočnosť (actus purus), jeho podstata je totožná s jestvovaním, jeho prirodzenosť je totožná s jeho svojprávnym spôsobom jestvovania (čomu neodporuje ani tá zjavená pravda, že Boh jestvuje, trojitým rozdielnym svojprávnym spôsobom, ako tri rozdielne božské Osoby). Fyzickú jednoduchosť Boha popierajú: - antropomorfiti v 4. stor., ktorí zvedení mníchom Audiom (preto aj audiáni) pripisovali Bohu ľudské telo, odvolávajúc sa na Gen1,26. - polyteisti, dualisti, panteisti - immanentisti, ktorí nepopierajú Bohu nekonečné bytie, ale hovoria, že neexistuje mimo svet, ale vo veciach samých, vo všeobecnom sebavadomí, vo vedomí mysliaceho subjektu - teozofi, ktorí popierajú osobného Boha, Metafyzickú jednoduchosť Boha popierali: - Gilbert z Poitiers, Joachim z Fiore, Gregor Palamas. Cirkev vyhlásila na I. Vatikánskom koncile ze článok viery vetu: „Boh je úplne jednoduchá a nezmeniteľná duchovná podstata – simplex omnio et incommutabilis sustantia spiritualis“ (DS 3001) De fide definita. Výraz „simplex omnio“ hovorí, že Boh je tak jednoduchý, že v ňom niet ani fyzická ani metafyzická zložitosť.

Dôkaz z Písma sv.

Starý zákon síce predstavuje Boha názorne veľmi ľudským spôsobom, používajúc antropomorfizmy a antropopatizmy, avšak nepriamo vyjadruje duchovnosť Boh tým, že ho predstavuje ako vyvýšeného nad hmotu a ako víťaza nad ňou. Boh je všemohúci Stvoriteľ a neobmedzený Pán nad hmotou, dal ju stvoreniam do užívania, ale sám ju vôbec nepotrebuje. Boh je pôvodca všetkého života na svete, ale sám žije večne. Boh nie je telom ako človek (ľudia na rozdiel od Boha sa často nazývajú „telom“, Iz 31,3), ale je nesmierny (3:)))Kr l8, 27)!!!, je nezmeniteľný (Ma l3,6) a neviditeľný (Ex 33,20). Na Božiu jednoduchosť poukazuje aj prísny zákaz zobrazovania Boha. Nový zákon rovnako popiera u Boha akékoľvek zloženie z fyzických častí výrokmi, že Boh je neviditeľný (1Jn 1,17; 1Tim 1,16), že je oproti človekovi nepominuteľný (Rim 1,23) atď. Metafyzickú jednoduchosť Boha vyjadruje Písmo sv. tým, že stotožňuje Boha s jeho vlastnosťami. Hovorí: Boh je duch (Jn 4,24), t.j. podstata úplne nehmotná a na hmote nezávislá. Absolútna jednoduchosť Božej podstaty (t.j., že v nej niet ani metafyzických častí) vyplýva z vlastného mena, ktorým Boh označil svoju podstatu: Ja som, ktorý som!, t.j. ja som ten, ktorého podstata je bytie samo jestvujúce vlastnou silou. Medzi Božou podstatou a jeho jestvovaním teda nie je rozdiel ani virtuálny. Ďalej Písmo sv. hovorí, že Boh je Život (1Jn1,2), že „Boh je láska“ (1Jn4,8), že je „Cesta, Pravda i Život“ (Jn14,6), že je múdrosť (1Kor1,24) atď. Teda Boh je nekonečné bytie, život, múdrosť, pravda a láska a ich jediný prameň, takže Božie vlastnosti nie sú rozdielne od jeho podstaty, ale sú s ňou totožné.

Dôkaz z tradície

Otcovia učia a dokazujú absolútnu jednoduchosť Božiu. Názor audiánov alebo antropomorfitov, ktorí chybným výkladom Gen1,26 považovali Boha za telesnú a duchovnú bytosť ako sú ľudia, zavrhli Otcovia ako bláznivý blud (stultissima hearesis, Hieronym). Tertulián vychádzajúc z predpokladu, že všetko skutočné je hmotné, i duchovné bytosti, pod stickým vplyvom pripisuje Bohu a duši určitú telesnosť: „Kto by popieral, že Boh je telo, ak je tiež duchom? Duch je totiž telo svojho druhu vo svojej podobe“ (Adv. Prax. 7). Proti emanácii gnostikov popierali Otcovia u Boha akékoľvek zloženie, aj z častí metafyzických.

Sv. Irenej: „Boh, Otec všetkých je jednoduchý a nie zložený... je všetok um a všetok rozum, oko, svetlo, všetko žriedlo všetkého dobra“ (Adv. haer. 1 II, 12). Grigares píše: „Boh nie je ani telo v tele, ale rozumná jednoduchá podstata, ktorá nepripúšťa žiadneho doplnku...“ (Stromata, PG2, 280). Pre absolútnu jednoduchosť Boha uvádzali Otcovia filozofické dôkazy, ktoré neskoršie hlavne sv. Tomáš rozšíril a doplnil. Sv. Augustín vyjadril absolútnu jednoduchosť Božiu nielen výrokom: „Boh sa preto nazýva jednoduchým, lebo čo má, tým je“ (De civ. Dei11,10), ale aj takto: „V podivuhodnej jednoduchosti onej podstaty nie je niečo iného byť rozumným, niečo iného byť, ale to je byť rozumným, čo je byť“ (De Trin. 15,13, 22). Sv. Lev Veľký nadväzujúc na výroky sv. Písma, že Boh je pravda, múdrosť, spravodlivosť, píše: „Žiadny človek nie je pravda, nie je múdrosť, nie je spravodlivosť, avšak jediný Boh, o ktorom sa myslí čokoľvek dôstojného, nie je akosť, ale bytnosť“ (Ep. ad. Turrib. 5). Sv. Bernard hovorí: „O Bohu hovoríme, že je veľký dobrý, spravodlivý a mnoho podobného. Ale ak nepokladáš všetko zajedno v Bohu a s Bohom, budeš mať Boha mnohonásobného“ (De consider. 5, 7).

Dôkaz z rozumu:

Ľudský rozum jasne poznáva nehmotnosť a úplnú jednoduchosť Boha. Lebo všetko hmotné je viac-menej nedokonalé, ohraničené. Ale aj metafyzická zložitosť znamená nedokonalosť a ohraničenosť, lebo i tam jedna čiastka závisí od druhej. Boh však je bytosť nekonečne dokonalá a úplne nezávislá, teda nemôže byť zložená z čiastok. Nekonečne dokonalá Božia podstata, hoci jednoduchá, nie je prázdna a úbohá, ale nekonečne bohatá a nevyčerpateľná nápň dokonalostí a života. Preto oprávnene hovorí sv. Bernard: „Omre simplex, quia simple est perfectius composito“ – Všetko jednoduché, lebo jednoduché je dokonalejšie ako zložené (De incarn. 7). Virtuálne rozlišovanie medzi Božou podstatou a vlastnosťami a medzi Božími vlastnosťami navzájom, nie je proti absolútnej jednoduchosti Božej, lebo jednotlivé vlastnosti neoznačujú časti Božej podstaty, ale celú Božiu podstatu, avšak z niektorého zvláštneho aspektu.

V Bohu niet zložitosti, ale Boh sa neskladá ani: 1. z podstaty a prípadkov (ex substantia et accidentibus). Takéto zloženie je možné len u podstaty konečnej, ktorú akcidentálne vlastnosti bližšie určujú a zdokonaľujú, napr. naša duša sa zdokonaľuje nadobúdanou múdrosťou, alebo svätosťou. Akcident potrebuje podstatu, aby mohol na nej byť a tak dosiahnuť určitej dokonalosti. K nekonečnej dokonalej Božej podstate sa nemôže nič pripojiť, čo by ju zdokonalilo, lebo ona je všetka dokonalosť sama sebou a zo seba. Tu platí zásada sv. Augustína: „Deus quod habet, hoc, est.“ 2. z bytnosti a jestvovania (ex essentia et existentia). Takto sú zložené len stvorenia, bytosti kontingentné a závislé, ktoré môžu byť i nebyť. Všetky boli totiž najprv možné, a až potom sa stali skutočnými (esstentia actuata). U Boha, ktorý jestvuje nutne a je nekonečnou plnosťou bytia, bez akéhokoľvek obmedzenia, nemožno si ani myslieť, že by v skutočnosti nebol, alebo že by sa skladal z esencie a existencie. 3. z možnosti a skutočnosti (ex potentia at actus). Boh je číry akt, číre uskutočnenie (actus purus). U Boha je vylúčené, aby prešiel z kľudu do činnosti alebo aby po jednom akte začal druhý, pretože všetko poznáva, chce a pôsobí jediným nezmeniteľným aktom, ktorý je vlastne jeho podstata. Aj v tejto veci hovorí sv. Augustín veľmi duchaplne: In illius naturae simplicitate mirabili non est aliud sapere et aliud esse, sed hoc est sapere, quod est esse. 4. z prirodzenosti a svojprávnosti (ex natura et subsistentia). U človeka rozlišujeme prirodzenosť od osobnosti, lebo človečenstvo sa stáva skutočným, svojprávnym, jedinečným vtedy, keď je v určitej osobnosti. Božia prirodzenosť je však tak nekonečne rozumná a preto tak jedinečná, sama sebou je osobnosťou. 5. z rodu a druhového rozdielu (ex genere proximo et differentia specifica). Človek je zložený z animality a raciomnality, takéto zloženie je u Boha vylúčené. Lebo Boh nie je jedným z mnohých toho istého rodu, ale tak jediný, že viacero bohov sa prieči pojmu pravého Boha a okrem toho je tak nekonečne dokonalý, že ho nemožno druhovým rozdielom bližšie určiť a zdokonaliť. Boh je absolútne jednoduchý a absolútne neviditeľný. Ako chápať a vykladať tie časti Písma sv., v ktorých sa Boh ľuďom zjavil tak, že ho videli, počuli jeho slová a pod.? Boha v jeho vlastnej podobe nikto nevidel, ani vidieť nemôže. Boli to len symboly (náznaky), ktorými Boh oznamoval svoju milostiplnú prítomnosť. V teofániách, kde Boh hovoril, jedol pokrm, nevykonával žiadne akty, ale spôsobil účinky na tvoroch, hlasom v sluchu, ohňom v zraku alebo skrze anjela, ktorý sa zjavil vo viditeľnej podobe a predstavoval Božiu osobu (por. Sv. Augustín, Sermo 6,1). Mylný je panteizmus (všeobecne). Týmto výrazom – utvoreným z gréckych slov: pan (všetko) a theos (Boh) – sa označuje učenie, ktoré čiastočne alebo úplne stotožňuje Boha so svetom. Má tri formy: - prvá učí, že veci vesmíru sa z božskej podstaty akoby povytŕhali – emenetizmus - druhá hovorí, že božská podstata sa vyvíja a tak vznikajú veci vesmíru – evoluzionizmus - tretia učí, že Boh je všeobecná, neurčená idea, ktorá seba samu postupne určuje a tak vzniká vesmír pozostávajúci z rozličných rodov, druhov a jedincov – panlogizmus. Prvý Vatikánsky koncil odsúdil panteizmus vo všetkých jeho formách (DS 3024). Je nám jasné že z úplne jednoduchej Božej podstaty sa nič nemôže akoby povytŕhať emanáciou, taktiež je nemožné, aby nekonečne dokonalá Božia podstata sa vyvíjala alebo bola nejako totožná so svetom, ktorý je mnohonásobne zložitý, premenlivý a obmedzený.

Dogma viery je: „Boh je vecne a podstatne (re et essentia) odlišný od sveta... a nevysloviteľne vyvýšený nad všetko“ (DS 3001).

Táto pravda viery popiera vývoj sveta z jednej neosobnej božskej bytosti, ďalej názor, že Boh až v človekovi sa dostal k vlastnému povedomiu.

Písmo sv. mnohonásobne poukazuje na transcedentnosť Boha nad svetom: Boh je Pôvodcom a Pánom sveta, je Pánom dejín, ktorý môže prirodzené zákony bytia a vývoja použiť pre svoje plány v dejinách spásy. „Nebo“ ako príbytok Boha neznamená žiadnu pripútanosť všadeprítomného Boha k miestu. Je len zobrazením „priestoru“ a podobenstvo pre Boží majestát a vznešenosť, ktorou prevyšuje svet.

Dogma viery je: Boh je Bohom osobným (DS 3001)

Nie je to niečo, ale Niekto, je svojprávny, poznáva, chce, ale nemá telo – je čistý Duch.

Celé Písmo sv. dosvedčuje, že Boh je Osoba.

Už SZ pozná Boha ako osobu. Izrael sa s ním stretáva a hovorí s ním...

V NZ zostúpil Boh do dejín ako Osoba v Ježišovi Kristovi. Boh je bytosť osobná, odlišná od sveta, samostatná duchovná podstata, je Pánom svojej vôle a činnosti.

Osobnosť Boha je základom pre náboženský vzťah človeka k nemu. Biblicko - kresťanská viera v Boha sa zakladá na tom, že človek je všade a v každom čase uschopnený a povolaný dôverne sa stretnúť s osobným Ty, Bože. Keď že Boh je Bohom osobným Pôvodcom sveta, všade sa stretávam s človekom, človek ako dieťa Božie je všade doma, všade môže hovoriť s Bohom a vie, že je v otcovskej starostlivosti osobného Boha.

Osobnosť Božiu však nesmieme chápať v ľudskej malosti a sentimentálnej slabosti, ale v jej nekonečnej veľkosti a sile. Namieta sa, že nekonečná veľkosť Boha obsahuje vlastne protiklad, totiž, že absolútna podstata vylučuje osobnosť. Veda vraj nemôže obstáť len s neosobným zdrojom všetkého a aj mravnosť môže byť len neosobná pohnútka, aby ľudské činy boli úplne nezištné.

Všetky námietky proti osobnosti Božej sa zakladajú na spoločnej chybe: osobnosť Božia sa chápe na spôsob ľudskej osobnosti, s jej ohraničenosťou a slabosťou a ľudský obraz sa jednoducho prenáša na Boha, ako to robili už pohania. U človeka je osobnosť a individuálny prirodzenosť (podstata) jedno. Osoba sa však nesmie zamieňať za individuálnu prirodzenosť, lebo osoba spočíva v tom, že individuum má rozumnú prirodzenosť. Teda osobnosť Božia, ľudsky povedané, spočíva v tom, že Boh ako bytosť nanajvýš rozumná a slobodná, je absolútna pravda, dobro a krása. Tým odpadá i námietka, že osobnosť Božia obsahuje v sebe sebeckosť, zlovôľu, že vylučuje jednotu medzi Bohom a človekom, prejavovanú náboženstvom. Naopak: osobnosť Božia vylučuje všetky tieto ľudské hranice a buduje možnosť posledného zjednotenia s Bohom. V osobnom Bohu je rozriešenie všetkých otázok a premoženie všetkého zla. (viď. ďalej Traktát o Bohu Stvoriteľovi ).

Na tomto mieste sme hovorili len toľko, že Boh je bytosťou osobnou, že je však bytosťou trojosobnou a nie jedinou, o tom budeme hovoriť v 2. časti tohto traktátu: O Bohu Trojosobnom.

Praktický záver z učenia o jednoduchosti Boha

Pre nás je jednoduchosť vzorom a pohnútkou, aby sme slúžili Bohu nerozdeleným priamym srdcom (1 Krn 29,17), čím sa celý náš život obdivuhodne zjednoduší. Každú svoju prácu máme konať s celou pozornosťou a dôkladnosťou, ako Boh pre svoju jednoduchosť sa venuje celou svojou bytosťou i najmenšej veci, ako keby okrem nej nebolo nič iné.

Príbuzné projekty