Dogmatika/Boh Duch

Osoba Ducha Svätého

Poslanie Syna v podobe "ľudskej osoby" vošlo na pole medziosobných ľudských vzťahov. Preto niet žiadnych zvláštnych ťažkostí rozpoznať v ňom samostatnú osobu. Javí sa ako osoba jasne odlíšená od Boha a zároveň vierou prijatá ako Božská, preto ju treba definovať ako druhú Božskú Osobu, odlíšenú od Otca.

Avšak poslanie Ducha Svätého nemá takú istú evidentnosť. Aj poslaný Duch Boží je Božský, avšak nie je hneď jasné, že on sám je Boh, osoba odlíšená v Bohu.

Starý Zákon

Jahveho Duch zohráva v Starom Zákone významnú úlohu. Od počiatku je pôvodcom života. Život akoby pozostával v komunikácii života, ktorý je v Bohu (Gn 2,7). Jahve vdychuje do hlinenej figúry dych života (Gn 6,3: môj dych nezostáva v človekovi navždy). Keby odobral svojho ducha stvoreniu, všetko by zomrelo a človek by sa vrátil do prachu (Jób 34,14). Duch je senzibilná sila, avšak tajomná a neviditeľná, tak ako je predstavovaná v obraze vetra. Život i smrť sú tajomné.

Tejto sile sú pripisované mimoriadne zvláštne účinky u niektorých ľudí, ktorí boli pod vplyvom Božieho Ducha (Sdc 3,10; 14,6; 19; 15; 14).

Pod proroctvom sa má na mysli viac duchovný účinok - evidentne Božský. Prorok ohlasuje Božie Slovo pod vplyvom Ducha. Stáva sa tak Božím nástrojom, jeho úzkym spolupracovníkom (porov. 1 Krľ 19,12nn).

Duch je zdrojom spravodlivosti a svätosti. Bude spočívať na výhonku z kmeňa Jesseho (=Mesiáš): Iz 11,2. Jahve ho zošle na svojho Služobníka, ktorý vďaka tomu bude národom ohlasovať spravodlivosť, opravedlní mnohých a Boh v ňom bude mať zaľúbenie: "Hľa môj služobník…" (Iz 42,1).

Mesiáške časy sú charakteristické vyliatím Ducha na ľud i na všetkých, ktorí vzývajú meno Jahveho (Joel 3,4). Toto vyliatie Ducha prinesie život, spravodlivosť, otvorenosť na Božie Slovo a koniec koncov poznanie Jahveho.

Ez 39,29 Neukryjem viac pred nimi svoju tvár…

Joel 3,1 Vylejem svojho Ducha na každé telo…

Duch pretvorí srdcia: Dám im jedno srdce a vložím do nich nového ducha… (Ez 11,19-20). Tak Boh zosiela človekovi svojho Ducha ako princíp vnútornej obnovy a svätosti a nie iba ako účinný princíp na vykonávanie mocných zázračných skutkov pri prorockom ohlasovaní.

Nový Zákon

To, čo bolo v Starom Zákone len v nejakých náznakoch sa stáva plne evidentným v Novom Zákone: mesiášske časy už prišli, Duch je prítomný.

Pri krste spočinul na Ježišovi Duch Svätý, ako to bolo predpovedané o Pánovom Služobníkovi a Ježiš je výslovne označený ako ten, v ktorom má Otec zaľúbenie. (cfr. Mt 3,17 Mk1,11).

Keď boli proroci pomazaní Duchom Svätým, boli už v dospelom veku, on je konsekrovaný už od počatia: Duch Svätý zostúpi na teba… ktorý sa narodí bude Svätý… (Lk 2,35)

Tento Duch nie je pre neho len nejaká cudzia sila, ktorú by si prisvojil. Je to jeho vlastný Duch. Prisľubuje ho Cirkvi a po nanebovstúpení ho aj zosiela. Duch v Cierkvi spôsobuje dva účinky:

zázraky, znamenia, vonkajšie znaky
premenu srdca, odpustenie hriechov, nový život

Ovocím ducha je: láska radosť… (Gal 5,22-23).

Je ale tento Duch, ktorý má tak významnú úlohu v dejinách spásy len menom na označenie spásonosnej a posväcujúcej Božej akcie alebo je tak ako Otec a Syn odlíšenou osobou jediného Boha?

Odlíšená personalita Ducha Svätého

Apelatív: Duch Boží sám o sebe nehovorí nič o odlíšenej personalite Ducha Svätého. Iba v Kristovi nám bola táto odlíšená personalita zjavená. Duch Svätý sa kladie na tú istú rovinu spolu s Otcom i Synom v mnohých formulách v najstarších svedectvách apoštolskej kerygmy.

Prvá Petrova kázeň:

Sk 2,33

Fundamentálna schéma v ohlasovaní sv. Pavla:

Rim 1,4; 15,16; 15,30
1 Kor 6,11nn; 12,4-6
2 Kor 1,21; 13,13
Flp 2,1

Zhrnutie dejín spásy podáva sv. Pavol v Gal 4,6

Príbuzné projekty