Dogmatika/Antitrinitárne herézy

Rozdelenie trinitárnych heréz

Všetky bludy popierajúce tajomstvo Najsvätejšej Trojice majú svoj pôvod a zdroj v probléme stojacom pred ľudským rozumom: ako pochopiť a uviesť do súladu jednotu Božej prirodzenosti s Trojicou božských Osôb.Vznikali z nepochopenia základných pojmov alebo z prehnaného racionalizmu, usilujúceho sa odstrániť tajomstvo.Možno ich rozdeliť do dvoch skupín:

skupina popiera priamo alebo nepriamo jednotu Božej prirodzenosti – triteizmus
skupina popiera Trojicu osôb v Bohu, a to dvojakým spôsobom:
- alebo sa popiera reálny rozdiel medzi božskými Osobami – monarchianizmus a modalizmus
- alebo sa popiera pravé božstvo Druhej alebo Tretej Osoby, čím sa podriaďujú Prvej, ktorá jediná je pravý Boh – subordinacianizmus.

Autorom kresťanského staroveku nestačilo prijať vieru v Najsv. Trojicu, ale sa pokúšali na základe gréckej terminológie hlbšie preniknúť do vzťahov, ktoré vznikajú medzi jednotlivými Osoobami. Toto bolo príležitosťou k vzniku rôznych bludov, zároveň to však pomohlo presne formulovať dogmu.

Monarchizmus

Uznávali len jedinú božskú osobu /monos, arché = vláda jedného/.

Židovskí bludári, Cerinth a ebionisti už koncom 1. storočia popierali, z pozície ustrnulého jednoosobného monoteizmu Kristovo božstvo (Irenej, Adv. Haer. I 26).

Koncom 2. stor. monarchianizmus učil, že v Bohu je len jedna osoba (monarchiam tenemus; Tertulián, Adv. Prax. 3)

Podľa postoja k osobe Ježiša Krista, monarchizmus sa rozpadá na dva smery:

Dynamický alebo adopciánsky monarchizmus učí, že Kristus je len obyčajný človek, ktorému sa dostalo moci /dynamis/ ducha, Božej múdrosti; aj keď nadprirodzeným spôsobom zrodený z Ducha Sv. a Panny /filos antrópos/, pri krste bol veľkou mierou vybavený božskou silou a Bohom prijatý za syna /adopcia/.
- Hlavnými stúpencami tohoto bludu boli: Theodot Koželuh z Byzancie, ktorý tento blud priniesol okolo r. 190 do Ríma a pápež Viktor I. /189 – 198/ ho vylúčil z Cirkvi; ďalej Pavol zo Samosaty, biskup antiochijský, ktorého synoda v Antiochii r. 268 zosadila ako bludára; a biskup Photinus zo Sirmia, ktorého r. 351 zosadila synoda v Sirmiu.
Modalistický alebo patripasiánsky monarchianizmus sa pridŕža pravého božstva Kristovho a zároveň jednoosobnosti Božej tak, že učí, že Otec sa stal v Ježišovi Kristovi človekom, za nás trpel a umrel /Pater passus est – patripasiáni/.
- Hlavnými stúpenccami tohto bludu boli: Noetus zo Smyrny, proti ktorému písal Hippolyt / Centra haerisim Noeti/ a malcázijský vyznávač Praxeas, proti ktorému bojoval Tertulián /Adv. Praxeam/. Sabelius /okolo roku 220/ rozšíril tento blud aj na Ducha Svätého a učil, že v Bohu je jedna hypostáza a tri prosopá / prosopom = herecká maska, roľa, úloha/, že odpovedajú svojim trom rôznym spôsobom zjavenia (modi = spôsoby). V stvorení sa vraj prejavuje jednoosobný Boh ako otec vo vykúpení ako Syn a v skutkoch posvätenia ako Duch Svätý. Pápež Kalistus (217-222) vylúčil Sabéllia z cirkevného spoločenstva. Proti tomuto bludu menej šťastným spôsobom bojoval biskup alexandrijský Dionýzius (c. 247-264), ktorého pápež Dionýz autoritatívne odsúdil (DS 112- 115).

Subordinacianizmus

Na rozdiel na od modalizmu sabelianskeho, subordinacianizmus predpokladá tri rozdielne osoby v Bohu, ale odníma druhej a tretej Osobe rovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo (sub – ordináre = pod – riaďovať). Patrí sem:

Arianizmus

Alexandrijský kňaz Árius (+ 336) opierajúci sa o monarchiánsky názor, podľa ktorého je Boh nevýslovný a nemá v sebe rovného, učil, že môže byť len jedna božská osoba a rozdielna od všetkého, čo je. Všetko mimo Boha Otca povstalo z jeho vôle i Syn, ktorý je jeho tvorom pred ostatnými tvormi vytvorený z ničoho.

Teda Logos nie je od večnosti a nie je splodený z Otca. Nie je večný, lebo bola doba, keď ho vôbec nebolo, nie je splodený z otcovej podstaty (gennétos); a preto nie je s ním ani spolupodstatný /homoúsios/, rovný s Otcom a preto nie je ani pravý Boh. Nie je Bohom v pravom a vlastnom zmysle, ale len v zmysle prenesenom; bol len v predvídaní svojich zásluh prijatý Otcom za Syna. Je Bohom z milosti, uprostred medzi svetom a Bohom. Od obidvoch sa však odlišuje: od sveta konečného, od Boha nekonečného. Pôvodne malo Slovo /Logos/ vôľu schopnú hriechu a až dobrým užívaním svojej vôle sa stalo hriešnym. Árius chcel obalamutiť ľud a zastrieť svoj blud, preto o Slove používal namiesto pravoverného „genétos – stvorený“. Tento blud bol odsúdený na 1. Všeobecnom koncile v Nicei (323). Koncil zostavil symbolum, ktoré vyznáva, že Ježiš je Synom Božím a učí o jeho splodení z Otcovej podstaty. Vyznáva tiež jeho pravé božstvo a jeho rovnosť čo do podstaty s Otcom. DS. 125. Ariáni sa rozpadli na dva smery: prísnych, ktorým bol Syn anomios = nepodobný Otcovi ( odkiaľ aj ich názov: Anomie, Eunomiáni) a miernych, tzv. semiariánov. Podľa svedectva sv. Hieronyma tieto bludy boli veľmi rozšírené.

Semiariáni zaujímajú stredné miesto medzi prísnymi ariánmi (aunomianmi) a obhájcami nicejskej náuky (Homousiánmi). Zavrhli výraz „homousios = spolupodstatný“, lebo si mysleli, že tým sa podporuje sabeliamizmus, priznali však, že to Logos jw podobný Otcovi (homoios, preto nazývaní Homoi) alebo vo všetkom podobný ( homoios kata panta ) alebo podobný čo do podstaty ( homciúsios, preto nazývaní homoiusiáni)

Macedonianizmus

Zo semiarianizmu vzišla sekta pneumatomachov /=odporcovia Ducha Sv. /, za jej zakladateľa sa od konca 4.storočia (Didymus, de Trin. 14 10) asi neprávom považuje semiariánsky biskup Macedonius Carihradský ( zosadený 360, + pred 364 ). Táto sekta rozšírila subordinacianizmus aj na Ducha Sv. tým, že na základe Žid 1,14 ho prehlásila za tvora a služobnú bytosť, podobnú anjelom. Proti tomuto bludu bojovali sv. Atanáz, traja veľkí cirkevní učitelia z Kapadócie (Bazil, Gregor Naz. A Gregor Nys.) a Didymus Alexandrijský, ktorý horlivo bránil božstvo Ducha Sv. a jeho rovnosť čo do podstaty s Otcom a Synom. Tento blud bol zavrhnutý na synode v Alexandrii (362) za predsedníctva sv. Atanáza, na 11. Všeobecnom koncile v Carihrade (381, DS 125, 150) a na rímskej synode za pápeža Damaza (382, DS 166-176). Carihradský koncil prijal symbolum, ktoré aspoň nepriamo vyznáva božstvo Ducha Sv. pridelením Božích atribútov, dôležitým dodatkom k symbolu Nicejskému: Et in Spiritum Sanctum, Dominum et vivificantem, qui ex Patre procedit, qui cum Patre et Filio simul adoratur et congolorificatur, qui locutus est per prophetas.

Triteizmus

Alexandrijský filozof a kresťanský vykladateľ Aristotela Ján Philoponus (+c.565), stotožňoval prirodzenosť a osobu (usia a hypostasis) a tým prišiel v Kristologii ku monofyzitizmu a v náuke o Trojici vk triteizmu (trojbožstvo). Podľa neho sú tri božské Osoby tri individuá božstva, podobne ako traja ľudia sú tei individuá ľudského druhu. Tým dosadil namiesto numerickej jednoty, čo sa týka podstaty, jednotu špecifickú (druhovú).
Kanonik Roscelin z Compiegne (+c. 1120) zo svojho nominalisteckého stanoviska, podľa ktorého len indivíduum vlastní realitu, učil, že tri Božské Osoby sú tri reality, vzájomne od seba oddelené (tres res ab invicem separatae), ktoré sú vzájomné – zhodou vôle a moci. Podobne ako tri ľudské duše alebo traja anjeli. Proti jeho učeniu vystupoval Anzelm z Canterbury a bola odsúdená na synode v Soissons (1092).
Gibert z Poiters (+1154) podľa žaloby jeho odporcov (Bernard z Clairvoux) predpokladal reálny rozdiel medzi Deus a divinitas (Boh a božstvo) a podľa neho jestvuje reálny rozdiel medzi božskými Osobami a Božou podstatou, takže v Bohu vznikla quaternita (tri osoby + božstvo). Údajný blud Gildertov, ktorý z jeho spisu sotva dokázať, bol odmietnutý na konzistóriu v Remeši (1148) za prítomnosti pápeža Eugena III. DS 745.
Opát Joachim z Fiore(+1202) chápal jednotu troch božských Osôb ako jednotu kolektívnu (unitas sollestiva et simitudinaria). Jeho učenie zavrhol 4. Later. Koncil (1215) a ním napadnutá náuka Perta Lmbardského bola slávnostné povolená (Caput Damnasmus, DS 803).
Anton Gunther (1863) učil, že aboslútne sa uskutočňuje vo vlastnom postupnom vývoji a síce ako veta (theisis), protikladná veta (anti theisis) a vyrovnanie (syntheisis). Teda božská podstata sa strojnásobí. Tieto tri podstaty medzi sebou spája sebavedomie a takto vytvárajú formálnu jednotu. Vysvetľoval to takto: Boh Otec poznávajúc seba čo najdokonalejšie, je podnetom poznávajúcim, ale zároveň kladie proti sebe podnet svojho poznania, vyvodí novú podstatu. Slovo, Syna, keď tieto podstaty sú si vedomé, že sú si rovné kladie tretiu podstatu, Ducha Svätého. Takto by Božia podstata bola aj stonásobná, jednota božských osôb by bola taká, že jedna z druhej vychádza – organická -, že sa svojím sebavedomím navzájom prenikajú a tak reálne podstaty čiže osoby vytvárajú jednu absolútnu podstatu, prípadne osobu. Jednota podstaty by teda bola len formálne – uprostred medzi druhovou a číselnou. Tento výklad osoby ako podstaty sebavedomie je jednostranný a nesprávny. Podľa neho by ani malé dieťa ani človek v bezvedomí neboli osobou. Triteistický výklad Guntherov zavrhol Pius IX (Breve „Eximiam tuam“ DS 2828.

Protestantizmus

Luther síce mal námietky proti trinitárnej terminológii, ale vcelku sa pridržial viery Najsv. Trojice (Por. Šmalkal. Články P. I Art. 1-4). Ním proklamovaný subjektivizmus však nakoniec viedol k širšiemu chápaniu dogmy o Najsvätejšej Trojici.

Socinianizmus, založený Faustom Socinim /+1604/, bráni zo svojho racionalistického stanoviska prísne unitársky pojem Boha, ktorý nepripúšťa viacero osôb. Krista vyhlasuje len za obyčajného človeka, Ducha Svätého za neosobnú silu Boha.

Novšia racionalistická teológia sa pridŕža trinitírnej terminológie, no vo všetkých troch osobách vidí len perzonifikácie božských vlastností, ako: moc, múdrosť, dobrotu. Podľa Harnacka vznikla kresťanská viera v Najsv. Trojicu z polemiky medzi kresťanstvom a židovstvom. Najprv sa učievalo dvojčlennej formule „ Boh a Kristus“ ako antitézy k „ Boh a Mojžiš“, neskoršie bol pripojený Duch Svätý.

Záver

Kresťanská dogma stojí vyššie ako stanovisko racionalistického deizmu, ktorý vylučuje trojicu osôb v Bohu ako odporujúcu ľudskému rozumu, tento racionalizmus existoval v staroveku v sektách monarchiazmu a jeho rôznych formách, racionalistické tendencie sa nachádzajú aj v subordinaciazme, zvlášť v smeroch ariánskych. Niektorý ariáni prešli celkom na pozície racionalizmu a považovali Syna a Ducha Sv. za stvorené bytosti. V novoveku ariánstvo obnovili unitári, zvlášť v učení poľských ariánov.

Keď nazveme monarchizmus a ariánstvo náboženským racionalizmom, potom triteizmus (4.stor.) by bol akýmsi opačným smerom, lebo proti rozumu kladie v prameni Bytia nie jeden, ale tri princípy. Katolícka dogma Boha neredukuje do čisto pojmovej formuly, ani ho neuzatvára do hraníc poznateľnosti ľudským rozumom – taký Boh podľa merítok a predstáv stvoreného rozumu by vôbec nebol nekonečným a nevysloviteľným Bohom. Boh stojí nekonečne nad ľudským rozumom, Boh nieje abstraktnosť, ale vyššia skutočnosť, o ktorej sa dozvedáme čiastočne pomoci Zjavenia a čiastočne pomocou rozumu.

Príbuzné projekty