Dogmatika/Verbum 3-12

12. Boh je verný a spravodlivý; odpustí nám hriechy (1 Jn1,9) upraviť

Božia vernosť, spravodlivosť a milosrdenstvo

Úvod

Našu úvahu začíname tým, že naznačíme jej nadväznosť, spojenie s predchádzajúcimi témami o Božej láske a svätosti. Boh miluje, lebo je Láska: Boh je nad všetko vznešený, lebo je Svätý. Božia láska a svätosť sú totožné s Božím Bytím a stávajú sa božími menami. Teológia považuje lásku a svätosť, rovnako ako pravdu a dobro a krásu, za bytostné, ontologické prívlastky Božej podstaty. Naše ľudské bytie, poznanie, láska a dobrota sú odrazom Božej lásky, dobroty, poznania. Božia láska a svätosť majú aj svoj etický aspekt: sú to hodnoty, ktoré my ľudia chápeme ako mravné hodnoty. Boh, keďže je láskavý a svätý vo svojej bytosti, a je taký aj vo svojom konaní, je láskavý a svätý voči svojim tvorom. V našom mravnom živote a hodnotení nájdeme však i také cnosti a postoje, ktoré vyjadrujú vzťah k druhým ľuďom: vernosť, čestnosť, pravdivosť, spravodlivosť, veľkodušnosť, milosrdenstvo. Tu vzniká otázka, či môžeme tieto mravné postoje, vyjadrujúce vzťahy medzi ľuďmi, prenášať i na Boha. Veď Boh je absolútny, jediný a jedinečný, nemá nikoho, kto by mu bol rovný; on je Pán, plne slobodný vo svojom rozhodnutí. V akom zmysle potom môže byť verný a spravodlivý? Aj veľkí myslitelia zápasili s problémom, či môže jestvovať láska medzi Bohom a ľuďmi; veď Boh je natoľko transcendentný, vznešený, že nie je možný vzťah lásky, vernosti, spravodlivosti medi Bohom a ľuďmi. Naproti tomu Sväté Písmo hovorí veľmi výrečne, že Boh je verný, spravodlivý, milosrdný a láskavý; hovorí to tak často, že tieto mravné prívlastky patria Bohu ako jeho Mená: On je Verný, Spravodlivý, Milosrdný. Pritom napriek zdanlivej nezlučiteľnosti tieto prívlastky patria spolu a vyslovujú sa spolu. Boh je verný sebe i svojej Zmluve s ľuďmi, preto koná spravodlivo, to značí verne podľa Zmluvy. A v Kristovi Božia zmluva s ľuďmi sa zjavila ako jeho nekonečné milosrdenstvo. V tejto úvahe budeme uvažovať kvôli prehľadnosti o každom prívlastku osobitne, ale stále budeme mať na mysli ich vnútornú jednotu.

I. Boh je verný upraviť

1. Vernosť v ľudských vzťahoch

Vernosť v ľudských vzťahoch značí stálu a spoľahlivú osobnú oddanosť druhej osobe alebo nejakej ľudskej hodnote: vernosť v láske, povinnosti, práci, oddanosti, priateľstve. Vernosť prvotne vyjadruje vzťah k druhej osobe; z toho sa odvodzuje druhý význam: verný sebe, svojmu presvedčeniu, verný pravde, svojmu svedomiu. Najvýraznejšiu podobu dostáva vernosť v manželstve a v rodine, ďalej v priateľstve, v spoločnom boji. Nakoľko sa vernosť viaže na absolútne hodnoty, ako sú pravda a láska, dobro a mravný zákon, možno je cestou analógie a prevýšenia prenášať i na Boha ako pozitívnu morálnu vlastnosť, ako hodnotu v plnom zmysle. Preto môžeme povedať, že Boh je dokonale verný sebe, to značí svojej láske a dobrote; je verný i nám ľuďom, lebo nás od večnosti miluje, a jeho láska je nemenná. Božiu vlastnosť nemennosti, že Boh nepodlieha nijakým premenám, máme chápať nie ako nečinnosť, ale ako veľmi aktívnu osobnú Božiu vernosť. Je pozoruhodné, že grécko-rímski filozofi vo svojich etikách hovoria o ľudskej vernosti v zmluvách, v manželstve a priateľstve, ale nepoznajú Božiu vernosť: o Božej vernosti sa dá hovoriť len vo svetle Zjavenia. Boh, ktorý sa zjavuje ľuďom, dáva im prisľúbenia, uzaviera s nimi Zmluvu a vedie ich dejinami, ten Boh musí byť načisto verný.

2. Božia vernosť v Starom zákone

Božia vernosť v Starom zákone - Izrael prežíva Božiu vernosť v dare Zmluvy a v prisľúbeniach, ktoré sú v nej zahrnuté. Tak prežíva Božiu vernosť Abrahám: uveril Bohu i proti všetkej (ľudskej) nádeji, lebo Boh je verný. Tak je prežívali patriarchovia, a nanovo ju spoznal Mojžiš: Boh pamätá na svoj ľud, ujíma sa ho a vyslobodí ho z egyptského otroctva. Posledným dôvodom Božej vernosti je jeho vlastné Meno: JAHVE - "Ja som, ktorý som... " "Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie." (Ex 3,13-15) Boh je verný sám sebe, svojmu Menu, a preto je verný i Zmluve, ktorú uzavrel s týmto ľudom, ktorý si vyvolil. "A ty spoznáš, že Pán, tvoj Boh, je Boh mocný a verný, ktorý zachováva svoju zmluvu a svoju láskavosť na tisíc pokolení tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho prikázania." (Dt 7,9) Boh ostáva verný svojej Zmluve i vtedy, keď ju ľud poruší nevernosťou a Boh ho musí trestať: i trest je prejavom Božej vernosti. Keď Prorok plače nad ruinami Jeruzalema, spustošeného babylonskými vojskami, cez všetko utrpenie vidí za tým láskavosť a vernosť Jahveho: "Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť." (Nár 3, 22n) Božia vernosť sa v Biblii vyslovuje viacerými obrazmi. Boh je "skalným bralom Izraela": "Boh je verný a bez neprávosti, spravodlivý je a priamy" (Dt 32,4). Dávid spieva ďakovnú pieseň: "Milujem ťa, Pane, moja sila. Pane, skala moja, tvŕdza moja, osloboditeľ môj. Bože môj, moje bralo, kam sa utiekam, môj štít, sila mojej spásy, moja záštita a útočište moje!" (2 Sam 22,2n; Ž 18,2) Osobitne hlbokým obrazom Božej vernosti je manželská láska a vernosť, ako ju opisuje Ozeáš: "Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána." (Oz 2,21n) Tu vidno, ako všetky mravné prívlastky vyjadrujú jediný milujúci príklon Boha k človekovi. Iným obrazom Božej vernosti je "pamäť": Boh sa rozpamätá na ľud v Egypte, pamätá na svoju Zmluvu a na prisľúbenia, dané Dávidovi a jeho potomstvu (Ž 89,20-38). Žalmy sú naplnené oslavou Božej vernosti. "Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť. Veď ty si povedal: "Moje milosrdenstvo je ustanovené naveky." "Tvoja vernosť je upevnená v nebesiach." ( Ź 89,2) "Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse." (Ž40,11) "Do tvojich rúk porúčam svojho ducha; ty si ma vykúpil, Pane, Bože verný." (Ž 31,6) Ako vidno, Boh prejavuje ľuďom vernosť spolu s otcovskou dobrotou, milosrdenstvom, láskavosťou. Toto naznačuje, že Božia zmluva, ktorej je Boh verný, je nezaslúženým darom, milosťou. Božia vernosť niej je len dôsledkom Zmluvy, ale vyviera z Božieho vnútra, z jeho srdca. "Boh nie je ako človek... Azda by povedal, a nevykonal, hovoril var´, a nesplnil?" (Nm 23,19) Boh je verný sebe, preto je verný i vo svojom slovo, vo svojich prisľúbeniach, vo svojich skutkoch. "Moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal." (Iz 55,11) "Pán je vo všetkých svojich slovách pravdivý." (Ž 145,13) Tento prameň Božej vernosti chceli grécki prekladatelia LXX vyjadriť tým, že to isté hebrejské slovo "emet", ktoré Biblia používa o Bohu i človekovi, preložili dvoma výrazmi: o Bohu hovoria, že je pravdivý, pravda ("aléthinos"), kým o človeku, že je verný ("pistos"). BOj je verný, to značí pravdivý, lebo je Pravda samo. A tak v prekladoch 117. žalmu sa stretneme s obidvoma variantmi: "lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky" (Ž 117,2). Keď sa takto vidí prameň a vernosť v Božom vnútri, potom i ľudská vernosť už nie je len výkonom človeka, ale ja Božím darom. Osobitne to platí o vernosti Zmluve. Bohom vyvolení mužovia, ako Abrahám, Mojžiš, Samuel, Dávid, sú vzormi vernosti (1 Sam 3,20; Neh 9,8; Sir 45,4). Budúca spása bude v tom, že Boh dá ľuďom dar vernosti: "Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zemne, spravodlivosť zhliadne z neba." (Ž 85,11n) Žiaľ, Izrael sa často previnil nevernosťou, neslúžil verne Bohu podľa Zákona. Preto si Pán povolá verného Služobníka, na ktorého vloží svojho Ducha (Iz 42,1n); ten bude počúvať na Boží hlas, verne bude ohlasovať spravodlivosť; ani utrpenie ani smrť ho nezlomia vo vernosti poslaniu, ktoré mu dal Pán (Iz 50,4-7). V ňom sa naozaj "pobozkajú" milosrdenstvo a vernosť, spravodlivosť a pokoj, Božia vernosť s ľudskou.

3. Ježiš Kristus, verný svojmu Otcovi

Ako Syn večného Otca berie na seba formu sluhu, ľudskú prirodzenosť, aby v nej zjavil Otcovu vernosť ľuďom, a súčasne priniesol Otcovi najkrajší dar ľudskej vernosti. Ježiš prejavuje svoju vernosť poslušnosťou Otcovi: "Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo." (Jn 4,34) Ježiš je verný poslaniu, ktoré mu Otec dal; je verný až na smrť na kríži. "Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10,45); prísne pokarhá Petra za to, že nemá zmysel pre jeho vernosť poslaniu, ktoré mu dal Otec. Ježiš dokazuje svoju vernosť aj tým, že je verný Zákonu a Prorokom, že všetko koná verne tak, "aby sa splnili Písma...". Jánovi Krstiteľovi hovorí: "Patrí sa, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé." (Mk 3,15) Svoje účinkovanie začína v Galilei, aby sa splnilo Izaiášovo proroctvo (Mt 4,14); uzdravuje chorých, hovorí v podobenstvách, berie na seba naše choroby, aby sa splnilo proroctvo (Mt 8,17; 13,14). Zákonníkom a farizejom pripomína, že "najdôležitejšie v Zákone je spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť" (Mt 23,23). Po svojom vzkriesení vysvetľuje učeníkom zmysel svojej vernosti: "Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch::: Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov." (Lk 24,44-47) Ježiš zjavuje BOžiu vernsoť tak, že je verný svojim, čo v neho uverili. Jánovo evanjelium osobitne ukazuje túto Ježišovu vernosť, najmä v rozlúčkovej reči vo večeradle. "Ježiš miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti." (Jn 13,1) Sľubuje učeníkom, že im ide pripraviť miesto v dome Otca, znovu príde a vezme si ich so sebou (Jn 14,2n): "Nenechám vás ako siroty, prídem k vám" (Jn 14,18). Spolu s Otcom i s Duchom Svätým bude prebývať v tých, čo zachovávajú jeho slová (Jn 14,22-26). Dáva im svoju lásku, svoj pokoj, svoje priateľstvo (Jn 15,9-15). Najvyšším darom a znamením jeho vernosti je však ustanovenie Eucharistie; dar jeho tela a krvi je zárukou jeho vernosti: "Toto robte na moju pamiatku!" (Lk 22,19) A na konci svojho zemského jestvovania, keď ako Vzkriesený dáva poslanie apoštolom, dáva im súčasne záruku svojej vernosti: "A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28,20)

4. Boh verný v Ježišovi Kristovi

Otec v ňom zjavuje svoju vernosť v spasiteľnom zámere so svojím ľudom. Tento verný Boh "sa ujal Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo" (Lk 1,54), "pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi" (Lk 1,72n). Verný Boh v Ježišovi Kristovi splnil dávne prisľúbenia, v ňom prichádza k nám Božie kráľovstvo, v jeho smrti na kríži uzaviera s ľudstvom novú a večnú zmluvu a posiela nám svojho Ducha vernosti, ktorý nás vyučí všetkej pravde. Celý Nový zákon je vznešeným dôkazom vernosti, ktorou Boh vypĺňa svoje prisľúbenia. Osobitne to vyzdvihuje Evanjelium sv. Matúša a sv. Peter vo svojich rečiach v Sk 2 a 3. Sv. Pavol takisto silno prežíval Božiu vernosť v Kristovom tajomstve. "Boží Syn, Ježiš Kristus... nebol aj "áno" aj "nie", ale v ňom bolo iba "áno". Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú "áno"." (2 Kor 1,19n) V Kristovi sú Božie dary neodvolateľné (Rim 11,29). Vo viere v Ježiša Krista Pavol prežíva, aký verný je Boh. "Verný je Boh, ktorý nás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána." (1Kor 1,9; 1 Sol 5,24) "Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily." (1 Kor 10,13) "Ale Pán je verný; on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým." (2Sol 3,3) Ježišovo evanjelium je "verné slovo" (1Tim 1,15; 4,9). Verný Boh vyplní našu nádej, ktorú v nás budí jeho vernosť (Flp 1,6). Ani ľudská nevernosť, ktorá hriechom zasiahla tak židov ako i pohanov, nemohla vyprázdniť Božiu vernosť. "Všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi." (Rim 3,23n) List Hebrejom vidí v Ježišovi Kristovi nášho "milosrdného a verného Veľkňaza pred Bohom" (Hebr 2,17). On nám otvára prístup k trónu milosti (Hebr 4,16) a "je ten istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13,8). Božia vernosť, ktorá sa zjavovala v dejinách vyvoleného ľudu a naplnila sa v Ježišovi Kristovi, je základom kresťanskej nádeje; preto "neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie" (Hebr 10,23) Zjavenie Božej vernosti v Ježišovi Kristovi vyslovuje sv. Ján vo svojom prvom liste slovami: "Boh je verný a spravodlivý: odpustí nám hriech... Máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriech celého sveta" (1 Jn 1,9;2,2). Ježiš Kristus je "verný svedok" (Zjv 1,5), "verný a pravdivý" (3,14); jeho meno je: "Verný a Pravdivý" (Zjv 19,11).

5. Cirkev svedčí o Božej vernosti v Kristovi

Svedčí o nej ako verná Nevesta Kristova, ktorá očakáva príchod Ženícha, Kristovu parúziu; jej vernosť má eschatologický charakter; celý život Cirkvi je cestou v ústrety Ženíchovi: „Príď, Pane Ježišu!" (Zjv 22,17-20) Vernosťou Kristovmu evanjeliu v ťažkostiach, prenasledovaniach, a najmä svedectvom mučeníctva vyznáva vieru v Božiu vernosť. „Tí, Čo trpia podľa Božej vôle, nech dobrými skutkami odporúčajú svoje duše vernému Stvoriteľovi." (í Pt 4,19) Vernosť Cirkvi má svoj pevný základ v Ježišovom výroku o Skale; „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu." (Mt 16,18) Božia vernosť, zjavená v Kristovi, dostáva v dejinách viditeľnú podobu v Cirkvi, postavenej na Skale, Petrovi. Petrov úrad a služba v Cirkvi je službou a zárukou vernosti Bohu v Ježišovi Kristovi. Táto vernosť Cirkvi nie je ľudským dielom, ale je ovocím Ducha Svätého (Gal 5,22). Duch Svätý rozlieva v našich srdciach Božiu lásku, a tá rodí v nás vernosť; a zasa vernosť je dôkazom pravej lásky. Všetci veriaci máme žiť ako dobrí a verní sluhovia (Mt 24,25); osobitne apoštoli majú byť vernými správcami Božích tajomstiev (l Kor 4, In); odmenou takej vernosti je účasť na radosti nášho Pána (Mt 25,21). Vernosť bola natoľko charakteristická pre kresťanov, že sa stala ich menom, ktorým sa oslovovali: „verní, veriaci". Kresťania sú verní Bohu, ktorý nám daroval spásu v Ježišovi Kristovi, sú verní Ježišovmu evanjeliu, verní prikázaniu lásky, verní navzájom; lebo „verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána" (l Kor 1,9).

II. Boh Je spravodlivý upraviť

1. Ľudská túžba po spravodlivosti

Ľudská túžba po spravodlivosti vyviera z toho, že každý človek chce byť uznaný a rešpektovaný ako osoba. Spravodlivosť je vlastne úcta, uznanie a ochrana osobných hodnôt a práv človeka. Iba dôstojnosťou ľudskej osoby sa dá zdôvodniť základná formula spravodlivosť: suum cuique - dávať každému, čo mu patrí. Morálna filozofia rozoznáva spravodlivosť výmennú (iustitia commutativa), ktorou sa riadia vzťahy medzi jednotlivými osobami; spravodlivosť rozdeľujúcu (iustit ia distributiva), ktorá riadi vzťah autority k podriadeným; a spravodlivosť zákonná (iustitia legalis), ktorá riadi vzťahy podriadených k autorite. Teológia v slove o Bohu môže použiť iba pojem rozdeľujúcej spravodlivosti, a tento analógiou a prevýšením použiť o Bohu. Nemusíme sa však viazať na rozličné formy a aspekty spravodlivosti, lež sledujme jej koreň, jej základ: a ten je v tajomstve osoby. Človek chce byť sám sebou, chce byť osobou, ale to preto, aby sa mohol osobne darovať druhému v láske. Musíme rešpektovať a mať v úcte osobu toho druhého, aby bolo možné vzájomné darovanie, stretnutie, dialóg. A práve v tomto uznaní a úcte osoby je koreň a základ spravodlivosti. Spravodlivosť utvára a riadi správne vzťahy medzi osobami, z jednotlivých osôb utvára spoločenstvo, z množstva formuje spoločnosť. Takto osobne chápanú spravodlivosť, ktorá rešpektuje a uctí si osobu a osobné hodnoty druhého, možno preniesť aj na vzťah človeka k Bohu. Spravodlivý je ten človek, ktorý uznáva a uctieva osobného Boha; kto uznáva osobný nárok Boha voči človekovi; kto vzdáva Bohu úctu a oddanosť; kto túži po osobnom stretnutí s ním. Odtiaľto je už iba krôčik k poznaniu, ku ktorému prichádzajú ľudia každej doby, že Boh musí byť spravodlivý: spravodlivý voči všetkým ľuďom, pravda, svojím božským spôsobom. Na Božej spravodlivosti je založená viera v posmrtný život (úcta a rešpektovanie ľudskej osoby, jej duchovnej povahy) a viera v Božiu odmenu či trest za ľudské skutky. Boh je spravodlivý, a preto obnoví pravý poriadok, narušený ľudskou zlobou, hriechom alebo slabosťou. Preto v Liste Hebrejom sa táto viera uvádza ako základná podmienka pre prístup k Bohu: „Kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú." (Hebr 11,6) Požiadavka dokonalej spravodlivosti je východiskom pre cestu k Bohu, ktorá sa v teodícei označuje ako dôkaz existencie Boha z mravného poriadku. Každá reč o Božej spravodlivosti musí vždy obsahovať aj uznanie dokonalej Božej slobody. Boh je slobodný v diele stvorenia i v milostivom vyvolení a povýšení človeka, je slobodný v rozdeľovaní svojich darov, a práve preto je i dokonale spravodlivý. Medzi Božou slobodou, spravodlivosťou a láskou niet protirečenia ani napätia, ale spolu tvoria vnútornú jednotu.

2. Spravodlivý Boh v Starom zákone

Význam slova „spravodlivý", hebr. s-d-k, gr. dikaios, je oveľa širší v Biblii než v dnešnom úze. Biblické chápanie je osobnejšie a vnútornejšie, kým v súčasnom vedomí je spravodlivosť niečo vonkajšie, riadené neosobnými zákonmi. - V tejto úvahe budeme sledovať iba spravodlivosť, nakoľko sa vyslovuje o Bohu; otázku ľudskej spravodlivosti a ospravodlivenia hriešnika patrí do traktátu o milosti. Aj biblické chápanie spravodlivosti vychádza z ľudskej skúsenosti. Spravodlivý človek je ten, čo verne zachováva Božie prikázania. Spravodlivý sudca je ten, ktorý súdi podľa Božieho zákona, neberie ohľad na postavenie osoby, nedá sa podplatiť. Boh je spravodlivý ako Sudca ľudí a národov, je Bohom odplaty, ktorý odmeňuje alebo trestá každého podľa jeho skutkov. Nehľadí na tvár, ale na srdce; skúma myseľ a srdce (Dt 10,17n; Jer 11,20; Sk 10,34n). Preto v najstarších častiach Starého zákona sa Božia spravodlivosť opisuje veľmi konkrétne: ako Boží súd nad nepriateľmi alebo ako oslobodenie vyvoleného ľudu z rúk nepriateľov; tak ho ospevuje Pieseň Debory (Sdc 5,11), alebo Mojžišova pieseň (Ex 15). Proroci tiež ohlasujú súdnu spravodlivosť Božiu; ale vidia ju oveľa hlbšie. V mene Pánovom ohlasujú výstrahy a tresty nielen cudzím národom, nepriateľom, ale tiež Efraimovi a Júdovi, Samárii a Jeruzalemu; lebo Božia spravodlivosť zasahuje nie národných nepriateľov, ale hriešnikov,: tak medzi pohanmi ako aj v Izraeli (Am 5,24; Iz 5,16...). Sudcovská spravodlivosť Boha, Pána a Kráľa nad všetkým stvorením, sa opisuje mohutnými obrazmi v prorockých apokalypsách (Iz 24 - 27; Danielovo proroctvo). No Božia spravodlivosť nielen súdi a trestá, ale ešte viac zachraňuje, a to i vtedy, keď trestá. Spravodlivý Boh oslobodzuje utláčaného, ktorý k nemu volá o právo: Ja som Pán, ktorý sa zľutúva, prisluhuje právo a pravdu na zemi." (Jer 9,23) V Nárekoch Prorok uznáva Božiu spravodlivosť ako trestajúcu i zachraňujúcu: „On, Pán je spravodlivý, veď som vzdoroval jeho slovám" (Nár 1,18); „Pán je môj údel, vraví moja duša, nuž v neho dúfam. Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho, k duši, ktorá ho hľadá" (Nár 3,24n). Podobne v žalmoch sa uznávajú tresty ako prejavy Božej spravodlivosti, no ešte viac sa oslavuje zachraňujúca Božia spravodlivosť, ktorá značí toľko čo láskavosť. Prenasledovaný Dávid sa utieka k Bohu, spravodlivému Sudcovi národov: „Súď ma, Pane, podlá mojej spravodlivosti... Boh je sudca spravodlivý... Za spravodlivosť jeho odvďačím sa Pánovi..." (Ž 7,9nn) „Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva." (Ž 116,5) Okrem tohto pohľadu na Božiu spravodlivosť, prejavujúcu sa súdom, nájdeme v Starom zákone ešte hlbší pohľad: Božia spravodlivosť sa zjavuje tým, ako Boh všetko múdro riadi a stará sa o svoje stvorenstvo: každému tvorovi dáva pokrm v príhodný čas, osobitne sa stará o človeka, najmä o svoj ľud. Táto spravodlivosť vychádza z Božieho vnútra a vlastne je zajedno s Božou láskou, milosrdenstvom a vernosťou. Z toho Starý zákon prechádza k poznaniu, že spravodlivosť je Božím darom. Človek si nemôže získať Božiu priazeň svojou spravodlivosťou, ale môže ju iba prijať vo viere ako dar záchrany, spásy. Našou spravodlivosťou je Boh: „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc." (Ž 4,2; Jer 23,6) Boh sa stáva našou spravodlivosťou tak, že sa zasnúbi so svojím ľudom „za pravdu a právo, za lásku a zľutovanie" (Oz 2,21). Žalmista očakáva od Boha nielen spravodlivý výrok, ale odpustenie hriechov a nový život: „Bože, stvor vo mne srdce čisté..., zbav ma škvrny krvi preliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou." (Ž 51,12-16) „Oživ ma vo svojej spravodlivosti." (Ž 119,40) Boh prejavuje svoju spravodlivosť dobrodeniami čistej lásky, ktoré prevyšujú všetko, čo by mohol človek „právom" očakávať: „Nádherné a vznešené sú jeho diela, jeho spravodlivosť platí naveky. Ustanovil pamiatku na svoje obdivuhodné skutky: Pán je milosrdný a milostivý." (Ž 111,3n) Konečne, v druhej časti Izaiášovho proroctva Božia spravodlivosť už dostáva význam budúcej spásy; ona prinesie Boží dar pokoja. Boh sa ukáže spravodlivý tak, že splní prisľúbenia a privinie nás vo svojom milosrdenstve, uzavrie novú Zmluvu. Povolá si na to svojho Služobníka, na ktorého vloží svojho Ducha, ten privedie právo národom, pravdivo prinesie právo (Iz 42,1-7). „Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravodliví mnohých a on ponesie ich hriechy." (Iz 53,11)

3. Božia spravodlivosť darovaná v Ježišovi Kristovi.

Spravodlivý Boh je taký štedrý, že nielen žiada od nás spravodlivosť, ale darúva nám svoju spravodlivosť: táto k nám prichádza v Ježišovi Kristovi; on je Pánov Služobník, Svätý a Spravodlivý (Sk 3,14). Prichádza k nám od Spravodlivého Otca (Jn 17,25), aby ohlásil Božiu spravodlivosť ako milostivý rok Pánov (Lk 4,18; Iz 61 n), ako Božie kráľovstvo spravodlivosti a lásky. Blahoslaví tých, čo sú lační a smädní po spravodlivosti, a sľubuje im, že budú nasýtení v Božom kráľovstve (Mt 5,6). Pravda, spravodlivosť učeníkov musí byť väčšia než spravodlivosť farizejov; nestačí čisto ľudská spravodlivosť, ale Boží dar spravodlivosti. Preto hovorí: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše." (Mt 6,33) Božia spravodlivosť sa teda prejavila celkom konkrétne ako Božie kráľovstvo: v ňom spravodlivý Boh uzdravuje chorých, kriesi mŕtvych, očisťuje malomocných, vyháňa diablov (Mt 10,8), odpúšťa hriechy, hľadá stratenú ovcu, prijíma do náručia kajúceho syna (Lk 15). A všetko to robí skrze svojho milovaného Syna, Svätého a Spravodlivého. „Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: Hľa, môj služobník..." (Mt 12,17-21; Iz 42,1-7) Najvyšším a ľudsky nepochopiteľným prejavom Božej spravodlivosti je obeta milovaného Syna, ktorú Otec chce a prijíma a ktorú Ježiš, milovaný Syn, prináša Otcovi poslušnosťou až na smrť na kríži. Ježiš nám dáva účasť na Otcovej spravodlivosti tak, že nám dáva svoje telo, ktoré je obetované za nás a za všetkých; dáva nám piť z kalicha svoju krv, vyliatu za nás i za všetkých, krv novej a večnej Zmluvy (Lk 22,19n). Takto nás Boh ospravodlivuje vo svojom Synovi a zjavuje nám svoju spravodlivosť ako najplnšiu lásku. Božia spravodlivosť sa v Kristovej obete na kríži ukáže ako súd milosti. Toto tajomstvo Božej spravodlivosti, darovanej nám v Ježišovej obete na kríži, hlboko prežil a dôsledne ohlasoval apoštol Pavol. On, bývalý farizej, ktorý si predtým zakladal na osobnej spravodlivosti zo skutkov, konaných podľa Zákona, teraz prijíma, žije jedinú spravodlivosť z viery v Ježiša Krista. „V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery." (Rim 1,17) V Liste Rimanom a v Liste Galaťanom rozvíja túto tému. Pavol tu spásu nazýva Božou spravodlivosťou, darovanou v Kristovi. Je to dar, Božia milosť, zostupujúca z neba (Rim 3,17-24), patrí Bohu a stáva sa našou, no pritom neprestáva byť Božou. Ježiša Krista Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť; že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša." (Rim 3,25n) „Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou... Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou." (2 Kor 5,18.21) Božia spravodlivosť, ktorá sa v Ježišovi zjavuje ako láska a milosť, súčasne zostáva aj súdom a zjavuje sa ako súd nad týmto svetom. Ježiš ohlasuje aj túto tvár Božej spravodlivosti v eschatologickej reči (Mk 13; Lk 21,5-36; Mt 25,31-46). Pri poslednom súde sa Boh ukáže ako zvrchovane spravodlivý Kráľ: dá účasť na večnom kráľovstve tým, čo sú milosrdní, a vylúči tých, čo si za tvrdili srdce. Ježiš vyhlasuje, že súd nad svetom sa už začína: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von." (Jn 12,31) Božia spravodlivosť ako milosť i ako súd sa uplatní v ľuďoch mocou Ducha Svätého, ktorého nám posiela Ježiš: „Keď príde Tešiteľ, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené." (Jn 10,8-11) No ten istý Duch Svätý uskutočňuje v nás Ježišovu modlitbu: „Spravodlivý Otče... Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja." (Jn 17,25n)

4. Cirkev ohlasuje Božiu spravodlivosť

Od apoštolskej doby až podnes Cirkev ohlasuje Božie kráľovstvo ako naplnenie Božej spravodlivosti; hovorí o spravodlivom súde Božom aj o tom, že sme ospravodlivení Čírou milosťou; v Kristovi nás zmieruje s Bohom, aby sme mali spravodlivosť z Boha (Flp 3,9n). Dáva nám účasť na „Božom kráľovstve, ktoré nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom" (Rim 14,17). Ohlasuje nám Boží súd mohutnými obrazmi Jánovej Apokalypsy: „Spravodlivý si, Pane... správne a spravodlivé sú tvoje súdy" (Zjv 16,5-7), ale vlieva nám aj pevnú nádej slovami Pavla: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Boh nás ospravedlňuje, kto by nás ešte odsúdil?" (pórov. Rim 8,31nn). V tejto radostnej nádeji spieva pieseň vďaky Otcovi za to, že nám v Kristovi Kráľovi dal účasť na „kráľovstve pravodlivosti, lásky a pokoja" (prefácia).

III. Boh je milosrdný upraviť

1. Skúsenosť milosrdenstva v ľudských vzťahoch

Jej podnetom je iná skúsenosť, že totiž človek má nielen svoju dôstojnosť, ale aj svoju slabosť, biedu, že je núdzny a hriešny, a práve v tom je odkázaný na zľutovanie, na láskavý príklon, na darovanú nežnosť trpiacemu, slabému, hriešnemu. A práve tento láskavý príklon k biednemu je prejavom milosrdenstva: vtedy darujúci a prijímajúci majú skúsenosť milosrdenstva. Táto skúsenosť a príslušná cnosť sa nedá odvodiť z filozofickej schémy cností. Svoj prameň má v srdci, ktoré je milé voči trpiacim, milosrdné. Svet, podrobený tajomstvu hriechu, nepozná milosrdenstvo. Pavol vyčíta pohanom, že sú bez milosrdenstva (Rim 1,31). Ani v súčasných etických slovníkoch, orientovaných nekresťanský, niet miesta pre heslo „milosrdenstvo", lebo z ich pozície niet preň dôvodu. Naozaj, skutočný dôvod milosrdenstva sa dá nájsť iba v Božom milujúcom srdci, v Božom milosrdenstve. „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!" (Lk 6,36) Milosrdenstvo bytostne patrí k Božej láske. Pravda, aj vo svete mimo zjavenia nájdeme obdivuhodné prejavy milosrdnej lásky: no tieto prejavy vychádzajú zo srdca, otvoreného milosti, z ľudskej duše, ktorá je svojou prirodzenou povahou zameraná na Boha: anima naturatier christiana. Tento príklon ľudského srdca nám umožňuje preniesť a povýšiť milosrdenstvo z ľudskej skúsenosti do Božej skutočnosti: Boh svoju vernosť a spravodlivosť prejavuje osobitne svojím milosrdenstvom. Antická filozofia videla v milosrdenstve iba cit, citovú sympatiu; city sú však „passiones", to značí „slabosti" duše; preto ich nemožno prenášať na Boha a jeho život. Dnes psychológia chápe city oveľa širšie, a vidí v nich „sily" duše, niečo pozitívne, čo vstupuje ako významná zložka do ľudskej osobnosti. Teda ich pozitívny obsah a hodnota sa dá analogicky vysloviť aj o Bohu. Tak to robí aj Sväté písmo, ktoré vo svojej konkrétnej reči o Bohu používa veľa výrazov z citovej oblasti. Konečne, milosrdenstvo nie je len citovým prejavom, ale je to celostný postoj, vychádzajúci zo srdca, z centra osobného života. Preto sa v Zjavení tak často hovorí o Božom milosrdenstve.

2. Božie milosrdenstvo v Starom zákone

Biblická reč o Bohu používa bohatý slovník citových výrazov, ktorými chce vyjadriť ten osobitný vzťah medzi Bohom a jeho ľudom. Nájdeme tam výroky o Božom hneve, sklamaní, rozhorčení a pod. No nad všetkými takými výrokmi vysoko prečnieva ubezpečenie o Božom milosrdenstve, milosti a láskavosti. Hebrejčina používa dve základné slová pre Božie milosrdenstvo: „rehamim" - po grécky „oiktirmón", doslova značí materské lono, potom silnú citovú prítulnosť a v širšom význame súcit - skloniť sa, matersky opatrovať, „chesed" - po grécky „eleos" - milosrdenstvo: označuje vzťah dvoch bytostí, ktoré si prejavujú úctu, nehu; je to vedomá a chcená dobrota. A taký je vzťah Boha k človeku. Základom milosrdenstva je Božia láska. Boh je milosrdný voči svojim stvoreniam už na základe stvoriteľského činu, lebo všetko stvoril z lásky. Osobitne človeka stvoril na svoj obraz a podobu, preto má k nemu aj osobitný „citový" vzťah: nehu, dobrotu, láskavosť; je voči človekovi milý srdcom, milosrdný. „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil... Ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života." (Múd 11,24-26) Boh však prejavuje svoju nehu voči ľuďom aj vtedy, a najmä vtedy, keď sa ukáže ľudská bieda. Zjavuje sa ako Boh milosrdenstiev. Keď ľudské srdce pri pohľade na biedu blížneho je pohýnané k pomoci, nasleduje tým vlastne pohyb Božieho Srdca, Boží príklon k biednemu a hriešnemu ľudstvu. Keď si človek uvedomí, že je hriešny, biedny, nešťastný, vtedy sa mu začína zjavovať láskavá tvár nekonečne milosrdného Boha. Toto presvedčenie sa tiahne celým Starým zákonom, počínajúc skúsenosťou vyslobodenia z Egypta, a vyvrcholí v Novom zákone v slovách márnotratného syna: „Vstanem a pôjdem k Otcovi." Pán hovoril Mojžišovi: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie... Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil..." (Ex 3,7n) Božie milosrdenstvo vyviera z Božej vernosti Zmluve (Ex 6,5). Ešte aj vtedy, keď vyslobodený ľud zhreší, Boh odpovedá milosrdenstvom. Takto sa zjavuje Mojžišovi na Sinaji: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané." (Ex 34,6n) Ešte i vtedy, keď musí trestať svoj ľud, zmocňuje sa ho milosrdenstvo: „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh a nie človek..." (Oz ll,8n) Božie milosrdenstvo vyvoláva obrátenie, lebo Boh nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil (Ez 33,11). Starý zákon hovorí o Božom milosrdenstve aj mnohými obrazmi. Boží príklon a neho voči človekovi prirovnáva k láske matky: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl..." (Iz 49,15n) Boh je láskavý k Izraelovi ako otec k prvorodenému synovi (Ex 4,22; Dt 1,31). Božie milosrdenstvo sa ukazuje v obraze pastiera (Jer 23,1-4; Ez 34; Ž 23), no najviac v obraze manželstva, ako ho podávajú proroci (Oz l - 3; Iz 45,7; Jer 2,2n: Veľpieseň). Boh sa vo svojom milosrdenstve zľutuje nad nevernou nevestou a osloví ju: „Omilostená" (Oz 2,3). Vyvolený ľud ospieval Božie milosrdenstvo vo svojich žalmoch. Celé stvorenie a svoje dejiny prežíva ako zázrak Božieho milosrdenstva-. „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné." (Ž 136) „Milosrdenstvo Pánovo je od večnosti až na večnosť voči tým, čo sa ho boja." (Ž 103) Výkriky: „Zmiluj sa nado mnou, Pane" rovnako vyznávajú vieru v Božie milosrdenstvo ako piesne vďaky: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky" (Ž 107,1).

3. Ježiš zjavuje milosrdenstvo Otcovo

Už Ježišov príchod na svet vyvoláva v Máriinom srdci chválospev na Božie milosrdenstvo, (Lk 1,50-54). Zachariáš vidí poslanie svojho syna Jána v tom, že bude „poučovať Boží ľud o spáse, že mu Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy" (Lk l,77n). Božie milosrdenstvo k nám prichádza v tajomstve Ježišovej osoby a jeho kňazského poslania. „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich... Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu." (Hebr 2,14-18) Ježišov život, od inkarnácie večného Slova až po obetu na kríži a vzkriesenie z mŕtvych, je najvyšším dôkazom, aký milosrdný je Boh voči nám. Ježišove skutky sú prejavmi Božieho milosrdenstva. Toto osobitne vyzdvihuje Lukášovo evanjelium. Ježiš sa ujíma chudobných: hriešnici v ňom nájdu milosrdného priateľa, ktorý odpúšťa hriechy. Trpiaci volajú k Ježišovi slovami: „Kyrie eleison", „Pane, zľutuj sa, maj súcit, milosrdenstvo" (Mt 15,22; 17,15; 20,30n). Je to prosba patriaca Bohu. Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo ako dobu Božieho milosrdenstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu." (Mk 1,15) „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo." (Mt 5,7) Boh je Otec, ktorý sa nežne stará o poľné ľalie, o vtákov, tým viac o ľudí: „Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete." (Mt 6,32) On vie, že potrebujeme aj zľutovanie, odpustenie, záchranu, — vie to, lebo je milosrdný. V podobenstvách u Lk 15 o stratenej ovci, o stratenej drachme a o márnotratnom synovi nám Ježiš dokonalo zjavuje milosrdnú tvár Boha Otca; dáva nám istotu: Boh má srdce Pastiera, srdce Otca, ktorý čaká na nás hriešnych, aby nás objal do náručia svojho milosrdenstva. Ježiš sám ako náš Veľkňaz nám sprostredkuje Otcovo milosrdenstvo: odpúšťa hriechy, ľúto mu je zástupu, uzdravuje chorých a ako dobrý pastier dáva život za svoje ovce. Volá k sebe všetkých, unavených a preťažených, aby ich objal svojím tichým a pokorným srdcom (Mt 11,29). Pavol ako nábožný muž a znalec Písma istotne často uvažoval o Božom milosrdenstve; no celkom nanovo a radikálne ho prežil pri stretnutí s Ježišom na ceste do Damasku. Od tej chvíle novým srdcom ďakuje Bohu: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy!" (2 Kor 1,3) No nielen jeho osobné dejiny, ale i dejiny vyvoleného národa, ba dejiny ľudstva, smerujú k tomu, aby dosiahli Božie milosrdenstvo. „Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru, tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo. Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval." (Rim ll,30nn)

4. Božie milosrdenstvo účinné v Cirkvi

Otcovo milosrdenstvo, ktoré nám Ježiš priniesol a zjavil, je pre nás prítomné v Kristovej Cirkvi: v jej slove, vo sviatostiach, najmä v krste a vo sviatosti zmierenia, a v jej skutkoch milosrdnej lásky. V Cirkvi prežívame, ako „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom" (Ef 2,4n). Cirkev sa vo svojich modlitbách stále obracia k milosrdnému Otcovi, denne ho prosí, aby nám odpustil naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom, aby sme mali účasť na Božom milosrdenstve. Cirkev denne spieva alebo sa modlí žalmy, naplnené oslavou milosrdného Boha. No nadovšetko denne sprítomňuje najvyšší dôkaz Božieho milosrdenstva, Kristovu obetu na kríži; Ježišovo prebodnuté Srdce nám otvára prístup do Božieho milosrdenstva. "Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami: veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase." (Hebr 4,14-16)

Literatúra upraviť

Ján Pavol II.: Encyklika o Božom milosrdenstve Dives in misericordia.
X. Léon-Dufour: Slovník biblickej teológie.
J. Auer - J. Ratzinger: Kleine katholische Dogmatik.
Bánd 2: Gott - der Eine und Dreieine.

Príbuzné projekty