Otvoriť hlavné menu

Dogmatika/Mária a ekumenizmus

Ekumenický dialógUpraviť

Ekumenický dialóg s inými kresťanskými cirkvami je jedným z najdôležitejších úmyslov, ktorý po II. vatikánskom koncile je katolícka Cirkev povolaná sledovať.

Na tejto ceste k úplnému spoločenstvu sa musia kresťanské cirkvi konfrontovať s mnohými historickými a doktrinálnymi problematikami, medzi nimi aj s mariánskou otázkou, alebo s úlohou Panny Márie v ekonómii spásy.

Treba upresniť, že Mária nikdy nebola príčinou rozdelenia medzi cirkvami, naopak, stala sa ich obeťou, na ktorej sa počas storočí odrážali tie najťažšie doktrinálne rozpory.

Práve pre túto svoju okrajovosť v probléme rozdelenia medzi cirkvami, tento argument považovaný za ekumenický, je relatívne nový. Najvýznamnejší dokument bol publikovaný v r. 1992 na záver konfrontácie medzi katolíkmi a luteránmi v Spojených štátoch.

Vo Francúzsku, ekumenická skupina v Dombes publikovala v 1998 zaujímavý dokument "Mária v obraze Boha a v spoločenstve svätých". Tieto texty tvoria vyrovnaný východiskový bod pre budúce konfrontácie. Čerpáme z nich a odročujeme ich pre podrobnejší analytický výklad.

Mariológia je akýmsi vyústením teológie a prejavujú sa v nej podstatné rozdiely medzi denomináciami v pohľade na teológiu milosti a ekleziológiu. Napätie medzi krestanmi ohľadne Márie spôsobuje nesrávne chápanie teológie iných cirkví a tiež nepochopenie teológie katolíckej cirkvi zo strany protestantských cirkví.

Dogmy, týkajúce sa MárieUpraviť

V súčasnosti katolícka Cirkev uchováva vo svojom depositum fidei (poklad viery) štyri dogmy týkajúce sa Márie: Božské materstvo, večné panenstvo, Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie.

Pri ich vyhlásení Cirkev siahla po dvoch prameňoch, ktorými sa riadi viera: Sväté písmo a tradícia. Vyhlásenie dogmy nie je samoúčelné. ale má kristologickú funkciu, t.j. pomáha hlbšie pochopiť Kristovo tajomstvo. Toto by malo platiť aj pre dogmy o Márii.

Prvá dogma, najstaršia, spadá do čias Efezského koncilu (r. 431) ktorý slávnostne vyhlásil Máriu ako Theotokos, t.j. Matku Božiu, v období, keď v Cirkvi bola polemika (nestoriánska kríza), o božstve Ježiša Krista, ktorá ho znížila na úroveň človeka. Efezský koncil, priznajúc Márii titul Matka Božia, potvrdil následne aj Ježišove božstvo.

O tejto pravde viery všetky kresťanské cirkvi, t.j. Katolícka, ortodoxná, anglikánska a reformované cirkvi (protestantské) - ktoré až do XI. storočia boli jednotné, - sú zajedno.

Druhá dogma, o večnom Máriinom panenstve, plynie z presvedčenia viery starovekej Cirkvi, ktoré je vyjadrené vo všetkých liturgických prameňoch, fakt široko prijatý tradíciou ešte nerozdelenej Cirkvi , ako aj prvými protestantskými reformátormi, Luterom, Kalvínom a Zwinglim (XVI. stor). Avšak o niekoľko storočí neskôr, vo vnútri protestantskej teologickej reflexie, bol tento fakt predmetom revízie, pre ktorú dnes nie je jednomyseľná zhoda reformovaných cirkví. Avšak ortodoxná a anglikánska cirkev túto pravdu viery prijímajú.

Posledné dve dogmy t.j. Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie tvoria z ekumenického hľadiska najväčšie ťažkosti.

Dogma o Nepoškvrnenom počatí vyhlásená v r.1854 pápežom Piom IX. hovorí: "Preblahoslavená Panna Mária, v prvom okamihu počatia, pre jedinečnú milosť a výsadu všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudského pokolenia, bola ochránená od každej poškvrny dedičného hriechu (bula Ineffabilis Deus).

Nanebovzatie Panny Márie bolo vyhlásené Piom XII., 1. novembra 1950 ako článok viery: "Nepoškvrnená Bohorodička Mária vždy Panna, bola po skončení pozemskej životnej púte, s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy" (Apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus)

Postoje iných cirkví k týmto dogmámUpraviť

Ortodoxná (pravoslávna) cirkev, i keď si jasne zachovala mariánsku úctu ako v liturgii, tak i v ľudovej zbožnosti, je tej mienky, že posledné dve dogmy boli definované a vyjadrené pápežom nelegitimným spôsobom, nie koncilovou cestou, ale iba použitím vyhlásenia o neomylnosti pápeža, ktoré pochádza z jeho učiteľského úradu (ktoré mimo iného táto cirkev neuznáva), a najmä bez toho, že by ho k tomu boli nútili nejaké vonkajšie okolnosti (ako sa to stalo napríklad pri dogme o Božom materstve.

I keď tieto aspekty nie sú zanedbateľné, ortodoxní by mohli prijať ich obsah. Vskutku jedným z najpoužívanejších nádherných orientálnych mariánskych titulov je Panhágia, "celá čistá", ktorý vyjadruje úplnú čistotu a bezhriešnosť Matky Božej.

Pokiaľ ide o Nebovzatie, rovnaký výraz sa niekedy používa aj vo východnej tradícii, avšak tu sa skôr hovorí o Tranzite, t.j. o prechode do neba, aby sa vyjadrilo konečné Máriino určenie tu na zemi. Doktrína Nanebovzatia sa kladie do priamej línie s učením sv. Jána Damascénskeho, posledného veľkého otca východnej cirkvi.

Cirkvi, ktoré vznikli z reformy, vzniesli hlavné námietky voči doktrínam o Nanebovzatí a Nepoškvrnenom počatí. Pre tieto, ale aj pre iné doktrinálne sporné miesta, protestanti - so všetkou strohosťou - považujú za základný článok viery iba to, čo je obsiahnuté vo Svätom písme, alebo v symboloch viery jednotnej Cirkvi, ktoré neobsahujú prvky na odvodenie posledných dvoch mariánskych dogiem.

Na druhej strane, katolícka Cirkev ich odvodila v čase, skrz teologickú reflexiu dát, ktoré sú obsiahnuté v Písme a v najstaršej tradícii iba v zárodku. Rovnakú zásadu teologického vývoja dogmy si Cirkev osvojila aj pri iných dôležitých doktrinálnych aspektoch, ktoré nie vždy sú v Biblii jasne vyjadrené, napríklad definícia sedem sviatostí a neomylnosť pápeža.

Celkove vzaté, protestantská kritika hovorí, že dve posledné mariánske dogmy - okrem toho, že nemajú potrebný písomný podklad - riskujú, že oddelia Máriu od obyčajných smrteľníkov, a vyzdvihnú ju zo stavu stvorenia (akokoľvek výnimočného), na úroveň Ježiša Krista, ktorý sa tiež zrodil bez hriechu a vstúpil na nebesia. Okrem toho protestantskí kritici poukazujú na to, že oni, i keď zaostalí, sa proklamovali na konci jednej takejto laickej debaty, keď najmä v Nepoškvrnenej videli dva protichodné, rovnako závažné názory.

Na takéto kritiky katolícka Cirkev odpovedá vysvetlením, ktoré umožňuje korektnú doktrinálnu interpretáciu a odstraňuje tie dvojakosti, ktoré okrem toho, že sú na škodu ceste ku zjednoteniu, deformujú pravú vieru.

Mária, ako každé stvorenie, i ona bola spasená Kristom: a viac než "zbavená" každého hriechu, bola "uchovaná" od dedičného hriechu, t.j. vopred sa tešila vykúpeniu zabezpečenému Kristom.

S troškou banálnej podobnosti by sa mohlo povedať, že sa stalo to, ako keď sa dnes kupuje na úver, keď možno ihneď využívať poskytnutú výhodu a splácanie dlhu je až dodatočné. Tak Mária sa hneď mohla tešiť ovociu spasenia, z ktorého sa ostatní veriaci budú tešiť až neskôr. Bezpochyby je to privilégium, ktoré jej neuberá osud ostatných ľudí, iba jej ho dáva v predstihu.

Ďalšia problematická otázka zo strany reformovaných cirkví sa týka najmä účasti (spoluúčinkovania) Márie na diele vykúpenia, tak aby jej bol priznaný titul "spoluvykupiteľka". Námietky protestantov sa zakladajú na základnom a neodvolateľnom tvrdení reformovaných, že človek je spasený z milosti, skrz vieru v Krista, jediného Spasiteľa, a teda nezávisle na skutkoch. Výraz spoluvykupiteľka vzbudzuje akési obavy, že by mal byť zavedený nový prvok rovnosti medzi Máriou a Synom.

Katolícky pokoncilový učiteľský úrad upustil od používania výrazu "spoluvykúpenie" a doporučuje výraz "spoluúčinkovanie", ku ktorému treba povedať, že v žiadnom prípade sa nemá vysvetľovať tak, že Mária by bola prispela i keď minimálnym podielom ku Kristovmu vykupiteľskému dielu. Naša spása je na sto percent Božím dielom, skrz Krista v Duchu Svätom. Stojac po boku spasených, sa Mária zúčastňuje z moci milosti, ktorú dostala od Boha ako všetci ostatní veriaci.

Posledným problematickým aspektom je mariánsky kult. II. nicejský koncil (787) rozlíšil uctievanie svätých (dulia) od klaňania sa (latria), čo patrí jedine Bohu. Priebeh kresťanského kultu smeruje k Otcovi skrz Syna v Duchu Svätom. Príjemca kultu je vždy Boh. Najpriamejšia cesta je cesta Syna, ktorá vedie k Otcovi.

Zatiaľ čo s pravoslávnou a anglikánskou cirkvou, ktoré rovnako ako Katolícka cirkev, zachovávajú mariánsky kult a kult svätých, s reformovanými cirkvami zostáva stále sporný a pálčivý. Podľa katolíckej doktríny vzývanie Márie je modlitba vysielaná Bohu, ktorý jediný ju môže vypočuť. Orodovanie svätých je výraz spojenia, výraz vzájomnosti medzi veriacimi, medzi víťaznou Cirkvou v nebi a bojujúcou na zemi.

Protestanti odmietajú každú prímluvnú modlitbu ku Márii a svätým. Protestantizmus prešiel od počiatočnej zdržanlivosti, až ku postupnému upusteniu od tohto spôsobu modlitby. Takýto vývoj spôsobil protestantský teologický zámer jednak zdôrazniť úlohu Krista ako jediného Spasiteľa a sprostredkovateľa, jednak určitá reakcia proti niektorým prejavom prehnanej nábožnosti, vtedy rozšírenej v Katolíckej cirkvi. V minulosti totiž niektorí katolícki teológovia, podporujúc určitú neusporiadanú ľudovú zbožnosť, používali prehnané výrazy úcty voči Márii ("štvrtá božská osoba", "božská osoba"), ktoré ju pripodobňovali k Bohu. Avšak oficiálna katolícka modlitba (t.j. liturgická), vždy dodržiavala diskrétnosť, ba učiteľský úrad Cirkvi musel zavše zasiahnuť, aby miernil výstrelky ľudového kultu zbožnosti. Aj II. vatikánsky koncil požiadal teológov a kazateľov, aby sa "zdržali akéhokoľvek falošného preháňania ako aj prílišného myšlienkového obmedzovania" (Lumen gentium).

Ten istý koncil na koniec diskusie zaradil text o Márii, nie ako dokument výlučne zasvätený Matke Božej, avšak zaraďuje ho do konštitúcie o Cirkvi"Lumen Gentium". To znamená, že od mariológie, ktorá mala tendenciu byť nadcirkevná, sa prešlo ku zjednocujúcej, teda funkčnej mariánskej cirkevnej doktríne. Mária je v Cirkvi a nie nad ňou, pridružená k ostatným veriacim, i keď v osobitnej pozícii. Reakcia protestantských cirkví, ktorá spočiatku prejavila akoby výsmešný, neskôr zdržanlivý postoj, nerešpektuje pozíciu, ktorú reformátori prisúdili Márii v ekonómii spásy. Dnes sa niektoré protestantské hlasy domáhajú dôkladnejšieho prehodnotenia Márie v reformovanej teológii a uznávajú oprávnenosť uctievania, t.j. milovať a uctiť si Pannu Máriu a napodobňovať je príklad . No, keďže ani jej, ani svätým nepriznávajú sprostredkovateľskú úlohu, sú proti jej vzývaniu.

Cesta jednotyUpraviť

Na konci tohto prehľadu problémov v súvislosti s Máriou a jej úlohou na ceste k ekumenizmu sa pýtame, či naznačené rozdielnosti môžu byť skutočnou prekážkou k jednote, resp. akým spôsobom ich možno odstrániť.

Pýtame sa, či v záujme autentickej a viditeľnej jednoty Cirkvi, my katolíci by sme sa snáď mali "zriecť", alebo pod iným zorným uhlom opäť preskúmať to, čo sme nadobudli ako pravdu viery voči Márii a súčasne, čo by mali prijať a integrovať do svojej viery naši bratia iných kresťanských vierovyznaní?

Odpoveď je dvojaká: Predovšetkým treba mať na zreteli, že ekumenický dialóg nemá za cieľ vylúčiť všetky rozdielnosti, ale nájsť spôsob aby tie, ktoré zostávajú, boli legitímne, (t.j. v súlade s kresťanským Zjavením) a je ich možné tolerovať. Jednota neznamená nutne zhodnosť. Jednota je možná aj v rozdielnosti. Každá cirkev je jasne povolaná k určitej forme obrátenia.

Druhá odpoveď formulovaná II. vatikánskym koncilom je, že existuje "hierarchia právd". Niektoré pravdy sú základné a patria k jadru viery. Nie všetky dogmy sú na rovnakej úrovni. Niektoré boli prijaté ako symbol viery (Verím v Boha, apoštolské vyznanie, Kristovo božstvo a človečenstvo, najsvätejšia Trojica, Máriino božské materstvo, atď.). Ďalšie sú podradené, ako ovocie oneskoreného vývoja. To, čo po devätnásť storočí netvorilo problém viery, nemôže byť teraz posudzované ako niečo, čo by nás malo rozdeľovať. Tu by sme snáď mohli aplikovať zásadu, ktorú viackrát predniesol kardinál J. Ratzinger, o rímskom primáte, t.j. že Rím by nemal vyžadovať od sesterských cirkví viac, než ako bolo sformulované a žité počas prvého tisícročia, keď Cirkev bola ešte jednotná. Teda Katolícka cirkev by z mariánskych dogiem nemala robiť nutnú podmienku spoločenstva medzi cirkvami. Mala by vyžadovať iba rešpektovanie ich obsahu, ktorý sa neprotiví evanjeliu a viere, a považovať ich iba za dôsledok dlhého zákonitého teologického vývoja, súvisiaceho so Zjavením.

Jednota je dar, o ktorý treba prosiť. Je to cesta, ktorou sa ide pomaly, malými krokmi každodenného svedectva. V našich rodinách, farnostiach a náboženských spoločenstvách sme však povinní hľadať kroky skutočného obrátenia, prekonajúc nesváry a škriepky, malé nenávisti a boje, ale aj pocity nadradenosti. Sme povinní hľadať cestu tolerancie, schodnú cestu rozdielnych názorov, ktorá neublíži iným. Veríme, ako hovorí apoštol, že Cirkev je jedným telom, na ktorom sa v dobrom, či zlom tajomne podieľajú činnosti všetkých údov. V Cirkvi niet zbytočných úloh, každý je vlastným predstaviteľom, i bez toho, že by o tom vedel, alebo to sám chcel.