Dogmatika/Boh Stvoriteľ a Povýšiteľ
Skutočnosť stvorenia
upraviťDnes poznáme vesmír v rozmedzí asi pätnástich miliárd rokov trvania. Máme predstavu o tom, aký bol vo svojich prvotných okamihoch: hmota a žiarenie, elektróny a ich antičastice, pozitróny, fotóny, neutrína a antineutrína. Astrofyzici odhadujú teplotu vesmíru v tých najskorších okamihoch, v prvých stotinách sekundy, asi na sto miliárd stupňov Celzia. Potom sa vesmír začal veľmi rýchle rozpínať a ochladzovať. Dnes je isté, že hmota, ktorá je stavebnou súčasťou toho, čo dnes nazývame vesmír, je postupne vťahovaná do procesu vytvárania stále zložitejších štruktúr: vo fyzike sú najzložitejšie atómy zároveň tými najmladšími. Tento proces trvá vo vesmíre už pätnásť miliárd rokov. Postupne sa vytvárali galaxie a hviezdy a niektoré hviezdy sa tvoria ešte aj dnes. V dnešnej dobe vieme, že vesmír je plyn galaxií, tzn. plyn, ktorého molekulami sú galaxie. Napríklad naša galaxia obsahuje asi okolo sto miliárd hviezd. Naša hviezda, ktorú nazývame Slnko, vznikla asi pred piatimi miliardami rokov. Takýto je teda vek našej slnečnej sústavy. Planéta Zem vznikla o niečo neskoršie: asi pred štyrmi miliardami šesťsto miliónmi rokov. Všetky tieto údaje môžu byť však neskôr revidované.
Akonáhle bola naša planéta po fyzikálnej stránke pripravená, pokračovala hmota v procese kompozície. Atómy sa s inými atómami spájali do molekúl. Molekuly vytvárali s inými molekulami obrie molekuly. Tieto navzájom vytvárali molekuly, ktoré boli akoby knižnicami so všetkými inštrukciami a informáciami potrebnými pre vznik a rozvoj živej bytosti. Najprv jednobunkové a potom zložitejšie vytvorené z miliónov a potom miliárd rôznych špecializovaných buniek. Toto je teda všeobecný zákon dejín vesmíru a hmoty, ktorý odhaľujeme na konci dvadsiateho storočia. Hmota je postupne v čase vťahovaná do procesu, ktorý smeruje ku štruktúram stále zložitejším, a zo statického hľadiska stále menej pravdepodobným. Jednoducho povedané: informácia vo vesmíre plynutím času stále narastá. Vesmír je historický, vývojový, genetický systém, v ktorom nezvratným spôsobom narastá informácia. Vo všetkých kvalitných pojednaniach z fyziky a biochémie možno nájsť výklady o genéze a vytváraní zložitejších štruktúr hmoty, utvárania ťažkých jadier, vzniku molekúl z atómu a obrých molekúl z jednoduchších molekúl. Na základe všetkých týchto poznatkov môžeme dnes študovať dejiny vesmíru a dejiny hmoty.
Dnes vieme, že prvé živé bytosti, tie najjednoduchšie, sa objavili na Zemi asi pred tri a pol miliardou rokov. Aj tu sa môžu údaje revidovať. Isté však je, že prvé živé bytosti boli zároveň tie najjednoduchšie. Boli to biologické systémy pozostávajúce z jedinej bunky. Genetická informácia potrebná k riadeniu takého biologického systému je však už mimoriadne bohatá na informáciu. Musí totiž obsahovať všetky inštrukcie či informácie potrebné nielen k riadeniu výstavby už dosť komplexného biologického systému schopného pretrvať pri obnove všetkých atómov, z ktorých sa skladá, ale naviac schopného rozmnožovania a odovzdávania genetickej informácie, ktorú obsahuje a ďalej schopného prispôsobiť sa prostrediu a schopného vývoja a pretvárania. Tieto jednobunkové biologické systémy sa totiž skutočne vyvíjali a pretvárali. Nájdime si v dobrej učebnici základov biológie popis týchto primárnych biologických systémov, prvých a najjednoduchších živých štruktúr. Systémy najjednoduchšie nasledovali po biologických systémoch zložitejších a zložitejší: tento vývoj nazývame prírodná história živých štruktúr.
Zoológia nám predkladá pohľad na tieto progresívne dejiny - začínajúc dobou pred tri a pol miliardami rokov - všetkých živých bytostí, ktoré kedy žili na našej planéte. Niektoré z nich sú ešte okolo nás. Väčšina z nich už zmizla. Poznáme ich vďaka skamenelinám.
Ak študujeme túto dlhú históriu, zdá sa isté, že postupom času sa objavovali stále zložitejšie biologické systémy, zostavené z diferencovaných buniek, špecializovaných orgánov. Pre riadenie vývoja týchto stále zložitejších, stále diferencovanejších a špecializovanejších biologických systémov bolo treba genetických správ stále bohatších na informáciu a obsahujúcich všetky potrebné inštrukcie. To je to, čo sa nám biológovia a biochemici pokúšajú povedať: že genetická informácia je z hľadiska informácie stále väčšia a bohatšia. Postupne sa život orientuje na vytváranie organizmov stále mobilnejších a samostatnejších vybavených stále vyvinutejším nervovým systémom. Mozog neustále nadobúda väčší objem a zložitosť. Prírodné dejiny života sú tak nezvratným vzostupom ku stále zložitejším psychickým štruktúram.
Prvé živé bytosti, ktoré sa objavili, boli už psychickými štruktúrami, základnými, rudimentárnymi, ale predsa psychickými. Neexistuje živá bytosť, ktorá by nebola psychickou štruktúrou. Všetko, čo je biologické, je tiež psychické.
Biológie a psychológie, experimentálnej psychológie zvierat a ľudí, sa týkajú rovnakej reality: živých bytostí, ktoré sú nerozlučne biologickými systémami i psychickými štruktúrami. Descartes sa preto veľmi mýlil, keď sa domnieval, že zvieratá sú stroje, ktoré nemajú psychiku. Mýlil sa i v tom, keď veril, že náš organizmus je stroj. Stroj sa sám neopravuje, neregeneruje, nevyvíja, nerastie a neobnovuje neustále a bez prestania všetky atómy, ktoré obsahuje. Behom doby, s neurofyziologickým vývojom a v súvislosti s ním sa rozvíja psychika. A s človekom, tvorom vybaveným asi sto miliardami neurónov (toto číslo môže byť na základe budúcich objavov modifikované), sa objavuje bytosť vybavená psychikou schopnou reflexie, poznávania, predvídania, pamätania, nostalgie, ľútosti, vedomých žiadostí, milých spomienok a výčitiek. Behom času v prírodných dejinách živých bytostí, sa psychická štruktúra stále a nenávratne zväčšuje. K tomu, aby mohla byť vytvorená bytosť vybavená mozgom zloženým z mnohých miliárd nervových buniek, je treba genetickú informáciu, ktorá je z hľadiska kvantity a kvality informácie mimoriadne bohatá.
O tejto skutočnosti nás informujú genetici: genetická správa človeka, ktorá je obsiahnutá v jadre spermatozoidu a v jadre vajíčka je obrovská knihovňa v nepatrnom kúsku hmoty, v niekoľkých milióntinách miligramu. Je to informácia, ktorá takmer nemá hmotu.
Pri spojení muža a ženy, ktorí sa milujú, predáva muž žene svoje správy. Jedna z týchto správ sa spojí zo správou obsiahnutou v jednom z vajíčok ženy. Z kombinácie týchto dvoch správ vzíde nová správa, správa tak pôvodná a nová, že dieťa, ktoré je takto počaté - a v tom sú všetci biológovia zajedno - je úplne originálne, jedinečné v celej histórii prírody a života. Počaté dieťa je ako jedinečná a neslýchaná báseň, báseň dosiaľ nevydaná.
Prečo je ale v rámci štúdia katechizmu potrebné zoznamovať sa s dejinami vesmíru, dejinami hmoty, dejinami života, dejinami človeka? V katechizme mojej babky nič také nebolo. To je pravda, ale my na konci dvadsiateho storočia potrebujme vedieť a pochopiť, ako sa kresťanstvo zaradzuje do dejín vesmíru a prírody, aké je miesto a funkcia kresťanstva v dejinách stvorenia, ktoré odhaľujeme pomocou experimentálnych vied. Lebo iba jeden je autor prírody a milosti.
Uvidíme, že všetko, čo títo vedci objavujú a objavia, nám bude slúžiť k tomu, aby sme lepšie pochopili a poznali dielo stvorenia.
Zo všetkého, čo experimentálne vedy objavili počas viac než jedného storočia, sa zdá, že vesmír je systém vývojový, historický, genetický, systém, v ktorom informácia narastá spôsobom stálym a nezvratným, od počiatku až do dnes.
Je úplne očividné, že vesmír si v žiadnom okamihu svojej histórie nemôže sám dať novú informáciu, ktorú predtým nevlastnil, práve preto, že ju nevlastnil. Je teda treba objektívne uznať, že vesmír je systém historický, vývojový, genetický; ktorý neustále prijíma informáciu, tvoriacu informáciu, na základe ktorej sa vytvárajú nové fyzikálne a biologické systémy.
Ateizmus je filozofia ktorá tvrdí, že je vesmír a okrem neho nič iného: že vesmír je jediným súcnom, súcnom absolútnym.
Pokiaľ je vesmír jediné súcno, ako tvrdí ateizmus, tak si nemôže sám dať to čo nemá, a ani to nemôže prijať od niekoho alebo niečoho iného, nakoľko je sám. Vesmír by teda mal zostať tým čím je, tým čím bol od večnosti, nevyvíjať sa, neobohacovať sa informáciou.
Vesmír nie je dnes tým čím bol pred desiatimi či dvanástimi miliardami rokov. Pred desiatimi či dvanástimi miliardami rokov bol pomerne jednoduchou hmotou. Nebol tu ešte život, teda aspoň v našej slnečnej sústave. Nech sa už objavil skôr alebo neskoršie, zostáva isté, že sa pred nejakou dobou objavil, a že pred desiatimi či dvanástimi miliardami rokov nemohol vesmír obsahovať slnečné sústavy pripravené z fyzikálneho hľadiska k prijatiu komplexných biologických systémov- živých bytostí. Vidíme, že vesmír sa postupne vyvíja, a to vo veľmi konkrétnom smere: smerom k utváraniu stále zložitejších fyzikálnych a biologických systémov. To znamená, že informácia v priebehu doby narastá.
Ateizmus je filozofia, ktorá tvrdí, že vesmír je sám. Nemôže teda prijímať novú informáciu. A nemôže si ju ani dať, nakoľko ju nemá. Mal by teda zostať tým, čím je, bez zmeny a viazaný na svoje prvotné formy. V skutočnosti sa však vyvíja a obohacuje, dokonca sa v ňom objavuje nová bytosť, nové bytosti. Preto sa ateizmus mýli.
Vedomí si toho, čo dnes vieme o dejinách vesmíru, je ateizmus úplne nemysliteľný. Samozrejme je možné vyučovať ho ďalej na univerzitách, stredných a dokonca i základných školách, ale nie je už možné ateisticky myslieť, dokiaľ myslieť stále ešte znamená integrovať poznatky do jednej syntézy, v ktorej nie sú rozpory, celok informácii, ktoré získavame o vesmíre a o prírode prostredníctvom experimentálnych vied.
Ateizmus je stále zreteľnejšie filozofiou pre tých, ktorí ignorujú poučenie z dejín vesmíru, hmoty, života a človeka.
K objavu stvorenia, skutočnosti stvorenia, dochádzame preto, že poznáme stále lepšie dejiny vesmíru, hmoty a života. Naši predkovia si predstavovali stvorenie viac-menej ako operáciu umiestnenú výlučne na začiatok, ako akúsi operáciu, ku ktorej došlo behom okamihu či v rámci jedného týždňa. My už dnes vieme, že stvorenie, zahájené pred pätnástimi miliardami rokov, pokračuje, že vznikajú nové fyzikálne systémy, nové hviezdy, nové galaxie, nové molekuly, ktoré predtým neexistovali, nové biologické systémy – a to až do našich dní, kedy sa objavil človek.
Homo nazývaný láskavými paleontológmi sapiens sa objavil pred niekoľkými stovkami tisíc rokov. Čo je to vedľa veku kozmu? Je to preto, že poznáme lepšie dejiny stvorenia, že stále viac odhaľujeme skutočnosť stvorenia, skutočnosť pokračujúceho stvorenia, trvajúceho už pätnásť miliárd rokov. Asistujeme, ak to môžem tak povedať, pri stvorení, ktoré je tvorené. Vidíme, ako vzniká a rastie. Asistujeme pri geniálnej improvizácii, pri utváraní nových fyzikálnych a biochemických systémov, nových genetických informácií, a tým i nových systémov biologických.
Vesmír je možné prirovnať k nedokončenej symfónii, ktorá je práve komponovaná.
Povedať, že symfónia sa komponuje sama, je nezmyselné. Táto veta nemá žiadny význam. Je to len zdanie slov. Vesmír je nedokončenou symfóniou, ktorej jednotlivé skladby sú rôzne súcna, a niekedy dokonca bytosti živé a mysliace.
Povedať, že táto skladba sa skladá sama, to je len zvuk slov. Noty sa samé neskladajú, ale sú skladané do celkov, ktoré majú určitú formu. Nič si nemôže dať samé informáciu, ktorú nemá.
Ateizmus je nemysliteľná filozofia, pokiaľ chce človek zostať racionalistom. Človek môže samozrejme ďalej vyznávať ateizmus, ale len vtedy, ak sa zriekne racionálnej analýzy a informácií, ktoré poskytujú experimentálne vedy.
Filozofia iracionálna a literárna, to je v skutočnosti súdobý ateizmus, ktorý sa s hrôzou odvracia od vied o vesmíre, od prírodných vied. Súdobý ateizmus má u vládnúcich filozofov (Nietzsche, Heidegger, Sartre) hrôzu z prírody. Uteká pred ňou, úmyselne ju ignoruje.
V prípade Marxa a jeho žiakov je situácia zložitejšia. Marx a predovšetkým jeho priateľ Engels vypracovali filozofiu prírody. Vyznávali, že príroda je jediné súcno, a že preto nemôže mať začiatok ani koniec, nemôže dôjsť k jej opotrebeniu, nemôže zostarnúť. Je to cyklický systém.
Experimentálne vedy nám už sto rokov ukazujú, že všetky tieto metafyzické tézy sú mylné. Aby človek mohol vyznávať ateizmus, musí sa zriecť poučenia z experimentálnych vied.
V tejto analýze sa neopierame o najnovšie objavy, ktoré astrofyzikom umožňujú popísať nám jeden okamih za druhým, po zlomkoch sekundy, prvé chvíle vesmíru. Nechali sme stranou úplne prvé okamihy existencie vesmíru. Bolo by to príliš jednoduché: pokiaľ má vesmír počiatok, ako nám hovoria astrofyzici, potom nemôže byť jediným súcnom. Súcno, či súhrn súcien nemôže vzniknúť z absolútnej prázdnoty. Absolútna prázdnota je sterilná. To ateistické filozofie pripúšťajú už celé storočia. Z absolútnej prázdnoty či negácie ktoréhokoľvek súcna nemôže nič povstať ani vzniknúť. Pokiaľ je teda vesmír sám, pokiaľ je jediným súcnom, ako tvrdia ateistickí filozofi, nemohol začať. Musí byť v minulosti večný, tak ako musí byť večný v budúcnosti, pretože je súcnom, súcnom jediným, či dokonca absolútnym.
Otázka veku vesmíru je v kompetencii kozmickej fyziky. Analýzy, výpočty a vyhodnotenia vedú k radovo zhodným výsledkom:
- Bol určený vek hviezd: v našej galaxii dochádzame k číslam medzi desiatimi a pätnástimi miliardami rokov.
- Môžeme dnes stanoviť dobu, kedy došlo k formácii ťažkých jadier (uránu) vo vnútri hviezd v poslednej fáze ich vývoja, napríklad v prípade výbuchu supernovy: je to asi sedem či osem miliárd rokov. Prvé chemické reakcie v našej galaxii sa tak datujú do doby asi pred ôsmimi či viac miliardami rokov.
- Neustále diskutovaná teória rozpínania vesmíru hovorí o tom, že rozpínanie začalo asi pred ôsmimi miliardami rokov.
Tieto tri výsledky – vek najstarších hviezd, začiatok chemických aktivít a začiatok rozpínania – sa zhodujú, aj keď sú založené na úplne odlišných východiskách.
Naše Slnko je hviezda, ktorá nezvratným spôsobom premieňa svoju zásobu vodíka na hélium. Pokiaľ by Slnko bolo večné, premieňalo by svoju zásobu vodíka na hélium už od večnosti; a tak by už od večnosti nebolo Slnko. Veta „Slnko je večné“ je z fyzikálneho hľadiska nezmyselná.
To platí aj pre každú zo sto miliárd hviezd našej galaxie a pre každú hviezdu miliárd galaxií, z ktorých sa skladá vesmír. Pokiaľ by naša galaxia bola večná, potom by hviezdy, ktoré ju tvoria, premenili svoju zásobu vodíka už od večnosti, a preto by už od večnosti nebola žiadna galaxia.
Veta „Naša galaxia je večná“ je z fyzikálneho hľadiska nezmyselná.
To platí aj pre celok galaxií, teda vesmír. Jednotlivé prvky vesmíru, hviezdy, majú určitý vek; podcelky, galaxie, majú určitý vek – prečo by potom celok, tj. vesmír, nemal mať určitý vek?
Otázka veku vesmíru nie je zhodná s otázkou rozpínania vesmíru. Aj keby sa teória rozpínania vesmíru stretla s kritikou, zostáva pravdou, že vesmír je systém historický, vývojový a genetický, systém, v ktorom všetko má určitý vek.
Hovoríme vlastne, že dejiny vesmíru sú dejinami počiatku, toľko počiatkov, koľko je stupňov reality či stupňov nových bytostí. Stvorenie sa uskutočňuje už pätnásť miliárd rokov – od prvých fyzikálnych štruktúr, už viac než tri miliardy rokov – od prvých biologických systémov; už tristo miliónov rokov – od nových zoologických skupín; a už cez dva milióny rokov – od vzniku ľudského mozgu. Každý okamih je počiatok v dejinách vesmíru.
O existencii Boha vieme zo stvorenia, z dejín stvorenia, a to práve tak, ako vieme o existencii Johanna Sebastiana Bacha na základe jeho Kantát. Rozdiel je v tom, že v prípade Bachových Kantát ide o hudobné skladby, nie o substancie, bytosti.
Bach zložil svoje Kantáty v 18. storočí. Dnes dokazujú existenciu svojho autora, nakoľko kantáta sa nemôže skomponovať sama. Ale v súčasnej dobe sa nenachádzajú v štádiu kompozície, zatiaľ čo vesmír je kompozícia, ktorá je teraz a vždy a stále komponovaná – a najnovšími skladbami sme napríklad ja alebo ty.
Ak vieme o existencii Boha na základe sveta, je to predsa oveľa jasnejšie poznanie, ako keď hovoríme, že vieme o existencii Johanna Sebastiana Bacha na základe jeho Kantát, je to poznanie úplne platné a nepopierateľné. Kto by chcel tvrdiť že Bachove Kantáty sa skomponovali samé alebo že Johann Sebastian Bach nikdy neexistoval?
Ak hovoríme o vesmíre, existujú ľudia, ktorí sa nechajú nazývať filozofmi a ktorí to o sebe aj tvrdia. Ako však povedal jeden veľmi starý filozof, nie je nutné, aby človek myslel to, čo hovorí. Je predsa možné vysloviť i nemysliteľné.
Existencia Boha nie je otázkou viery, ako tomuto termínu dnes rozumieme, tj. oddelené od rozumu a inteligencie. Poznanie existencie Boha je v kompetencii ľudskej inteligencie, ľudského rozumu, racionálnej analýzy založenej na univerzálnej skúsenosti. Táto existencia je predmetom poznania, a to poznanie istého. Toto poznanie je založené na skutočnosti stvorenia, skutočnosti zjavenia a skutočnosti vtelenia. A tiež na skutočnosti cirkvi. Budeme skúmať tieto skutočnosti jednu po druhej.
Existencia Boha by nemala byť otázkou presvedčenia či viery v dnešnom zmysle slova, a to z jednoduchého dôvodu: že veriť v existenciu niečoho, čo je, nemá žiadny zmysel.
Vezmime si jednoduchý príklad. Predpokladajme, že chcem dieťa naučiť plávať. Kľudne mu vysvetlím že z toho dôvodu, že voda je taká, aká je, a hustota jeho tela je taká, aká je, voda ho ponesie, a ono sa nemôže utopiť. Je veľmi obtiažne spadnúť na dno; k tomu treba značné úsilie.
Dieťa mi môže a nemusí veriť. Môže mať dôveru a nemusí. Pokiaľ môjmu slovu verí, položí sa na vodu, kľudne, hlavu v predĺžení tela a zistí, že sa, bez toho aby urobilo akýkoľvek pohyb, vznáša na vode. Overí si, že to, čo som mu povedal, bola pravda. Pokiaľ mi neverí, bude sa vzpierať, prskať a zmietať sa, piť vodu, kričať a nezíska skúsenosť, ktorú som sa mu snažil priblížiť. Ale nech mi verí alebo nie, nech má dôveru alebo nie, v každom prípade sa jeho viera či nevera vo mňa netýka mojej existencie. Táto skutočnosť je známa a istá. Chcem po ňom, aby uveril v pravdivosť toho, čo mu hovorím, a dodávam, že si to sám overí. Požadovať po niekom, aby veril v existenciu nejakej bytosti, nemá žiadny zmysel. Môžete a nemusíte dôverovať nejakému svojmu priateľovi. Ale vaša viera či nevera sa v žiadnom prípade netýkajú jeho existencie. Rovnako je tomu v Písme, ako uvidíme ďalej.
Viera v Boha sa netýka existencie Boha, ktorá je známa istým spôsobom zo stvorenia, zo všetkých stvorení Boha a z diela Boha v dejinách, rovnako ako existencia Johanna Sebastiana Bacha je známa z jeho Kantát. V hebrejskej Biblii a v knihách Nového zákona sa viera netýka existencie Boha, ale pravdivosti Božieho slova, pravdivosti, ktorá môže a aj by mala byť overená inteligenciou, ako ešte uvidíme.
Inak povedané, význam, ktorý dnes veriaci dávajú slovu viera, keď ju aplikujú na existenciu Boha, je nevhodný a mylný.
Viera je akt myslenia, inteligentného myslenia. Je to súhlas inteligencie, a nie citu. Je to pravdivostný súd. A naviac viera v slovo Božie predpokladá isté poznanie existencie Boha, poznanie možné a reálne, vychádzajúce zo stvorenia.
Existencia Boha nie je teda predmetom iracionálnej viery či viery oddelenej od inteligencie, ako to veľké množstvo kresťanov dnes opakuje. Existencia Boha je predmetom poznania, a to poznania istého, ľudskou inteligenciou uvažujúceho o diele stvorenia. Stvorenie je prvým prejavom Boha.
To je trvalým učením cirkvi. Je to učenie Svätého písma, teda učenie hebrejského ľudu, ktorý uložil svoje myšlienky v súbore kníh, ktorý nazývame Biblia. Je to učenie svätého Pavla. Kresťania, ktorí v mene Zjavenia odmietajú či zavrhujú možnosť istého poznania existencie Boha zo stvorenia, ktorí odmietajú možnosť poznania Boha z jeho stvorenia s tým, že sa spoľahnú na Zjavenie, sa sami dostávajú do slepej uličky, pretože samotné Knihy učia, že Boh je známy zo stvorenia, svojho prvého prejavu.
Viď slová svätého Pavla z listu kresťanom v Ríme napísaného v zime 56-57 v Korinte:
"Boží hnev sa zjavuje z neba proti každej bezbožnosti a nespravodlivosti ľudí, ktorí svojou neprávosťou potláčajú pravdu. Veď to, čo je možné o Bohu poznať, je im prístupné. Boh im to predsa odhalil. Jeho večnú moc a božstvo, ktoré sú neviditeľné, je možné totiž od stvorenia sveta vidieť, keď ľudia premýšľajú o jeho diele, takže nemajú výhovorku. Poznali Boha, ale nevzdali mu česť ako Bohu, ani mu neboli vďační, ale ich myslenie ich zaviedlo do márnosti a ich scestná myseľ (srdce) sa ocitla vo tme. Tvrdia, že sú múdri, ale upadli do bláznovstva: zamenili slávu nepominuteľného Boha za zobrazenie podoby pominuteľného človeka, áno i vtákov a štvornožcov a plazov. Preto ich Boh ponechal napospas nečistým vášňam ich sŕdc, takže zneucťujú svoje vlastné telá; vymenili Božiu pravdu za lož a klaňajú sa a slúžia tvorstvu miesto Stvoriteľovi – on buď velebený na veky! Amen." (Rim 1,18-25)
Toto učenie – totiž možnosť poznať Boha zo stvorenia – nájdeme u gréckych i latinských otcov, u veľkých učiteľov stredoveku. Bolo slávnostne definované cirkvou na Prvom vatikánskom koncile v roku 1870:
Tá istá svätá matka cirkev drží a učí, že Boh, ktorý je základom a cieľom všetkých bytostí, môže byť poznaný istým spôsobom prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených skutočností.
Kánon: Pokiaľ by niekto povedal, že Boh jediný a pravý, Tvorca a náš Pán, nemôže byť poznaný istým spôsobom prirodzeným svetlom ľudského rozumu, nech je exkomunikovaný.
V tejto úvodnej kapitole sme predložili niekoľko poznámok týkajúcich sa postupu inteligencie, ktorá vychádza z reálneho, fyzického sveta a pokračuje, až objaví existenciu toho, bez ktorého by tento svet bol nemysliteľný.
Cfr. TRESMONTANT, C., ...