Dogmatika/Verbum 3-4: Rozdiel medzi revíziami

 

Poznať Boha si žiada poznať Božie meno.

 

 

 

Čo je to vlastne meno? Aký zmysel má hovoriť o Božom mene? Nemôžeme urobiť podrobný rozbor tejto otázky, ale pokúsime sa naznačiť to, čo sa nám zdá podstatné. Najprv môžeme povedať, že

Paradox biblickej viery v Boha zostáva v spojení a v jednote dvoch prvkov, teda v tom, že človek verí v Bytie ako v Osobu a v Osobu ako v Bytie. Človek verí v Skrytého ako v celkom Blízkeho, v Neprístupného ako v Prístupného, v Jedno ako v Jedného, ktorý je pre všetkých a pre ktorého je všetko. Jedine pôsobiaci Boh je prítomný ako činný Boh v dejinách a nielen ako nemeniteľné Bytie. Boh je uprostred svojho ľudu, dáva sa mu spoznávať v slovách a najmä v činoch. Dáva sa mu poznávať ako milostivý uskutočňovateľ dejín. A tak je nablízku svojmu ľudu, uzavrel s ním zmluvu, ktorej bude vždy verný. Boh sa prejavuje ako blízky, ako ten, ktorý je nablízku, aby zachránil, aby vytrhol z ruky nepriateľa. On je však celkom iný ako človek, je celkom iný ako bohovia okolitých národov, on je vznešený, on je svätý. Pred ním sa všetko korí a klania ako pred najvyšším a najvznešenejším Pánom.

 

 

Na poznanie Boha sa žiada poznanie Božieho mena. Ako to vieme zo skúsenosti, koho meno nepoznáme, ten nám je jednoducho neznámym a cudzím. Tak aj Boh bez mena je neznámy a cudzí. Keď sa Boh zjavil Mojžišovi na Horebe v plameni horiaceho kríka, ktorý nemohol zhorieť, oznámil mu, že vyslobodí svoj ľud z Egypta. Poveril Mojžiša, aby vyviedol ľud, pochádzajúci od patriarchov z egyptského otroctva. Uistil ho, že tento plán sa uskutoční, lebo On bude s ním. Mojžiš však prejavil pochybnosti, že na takú úlohu nestačí. Boh ho však uistil: "Budem s tebou." Mojžiš nebol spokojný s týmto prisľúbením. Veď musel počítať s tým, že sa ho budú jeho súkmeňovci pýtať na meno toho Boha, ktorý ho poveril týmto plánom. V Egypte poznali Izraeliti mnoho bohov. Mojžiš sa pýtal Boha, keď sa mu zjavil, čo má odpovedať na takéto otázky ľudu. Mojžiš povedal Bohu: "Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: - Boh vašich otcov ma poslal k vám." - Oni sa budú pýtať: "Aké je jeho meno? A čo im odpoviem?" Boh povedal Mojžišovi: "Ja som, ktorý som!" a dodal: "Toto povieš Izraelitom: - Ja som - ('''Jahve''') ma poslal k vám!" A Boh Mojžišovi ešte povedal: "Pán (Jahve), Boh otcov vašich, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je meno moje naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie." (Ex 3,13-15) A tak zaznelo prvýkrát priamo z Božích úst meno Jahve, ktorým chce byť Boh oslovovaný. V tom okamihu sa vytvoril ešte osobnejší vzťah medzi Bohom a Izraelom. Tento vzťah sa neskôr spečatí v Zmluve. Boh už nie je neznámy a cudzí, ale je menovateľný, možno ho vzývať, lebo je nablízku, tak ako bol Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.

V časoch babylonského zajatia sa oproti bezvyznamnému Panteónu Babylonu a oproti jeho padnutým potentátom dvíha jednoducho a bez komentára moc Jahveho vo výroku: "Ja som to", ktorý označuje jeho úplnú nadradenosť oproti všetkým božským a nebožským mociam tohto sveta. Meno Jahve, ktorého zmysel sa takýmto spôsobom sprítomňuje, sa týmto otvára o krok ďalej na ideu toho, ktorý "je" uprostred všetkej nestálosti a zdania. Meno Jahve, ktoré sa vynorilo najprv z tajomnej udalosti s horiacim kríkom, sa na konci exilu stalo výrazom nádeje a istoty oproti zanikajúcim bohom. Táto istota predstavovala Jahveho nad všetkými týmito pominuteľnými silami. V Novom zákone sa prastará viera Izraela v jedného Boha Jahveho stala stredom viery v Boha, ale tak, že sa stala svedectvom pre Ježiša z Nazareta.

 

 

Boh má vo Svätom písme aj iné mená, nielen jediné meno Jahve. Boh otcov sa menuje Jahve, ale stretávame sa s ním aj pod menom '''El''' a '''Elohim'''. Meno El vyjadruje božstvo a používalo sa aj v iných semitských rečiach. Otcovia Izraela nadviazali na toto pomenovanie božského slovom El a Elohim, avšak Božstvo prítomné pomocou "El" bolo u nich podstatne poznamenané sociálnymi a osobitnými črtami. Boh, pre ktorého sa otcovia rozhodli, je inakší tým, že je osobný Boh a nie miestny Boh. Oproti pohanskej tendencii k miestne určenému a ohraničenému božstvu zvýrazňuje Boh otcov úplne iné rozhodnutie. On nie je Bohom jedného miesta, ale Bohom ľudí, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, ktorý teda nie je viazaný ani na jedno miesto, ale je prítomný všade tam, kde nachádza človeka, a tam aj pôsobí. S Bohom sa stretáva na rovine Ja a Ty a nie na priestorovej rovine. Boh sa tým vymyká do transcendencie nikdy neohraničiteľného, a tým sa zároveň prejavuje ako blízky, ktorého moc je bez medzí. Boha môžeme stretnúť nie niekde na určitom mieste, ale všade tam, kde sa nachádza človek a kde mu človek dovolí, aby sa s ním stretol. Tým, že sa otcovia Izraela rozhodli pre El, tým sa rozhodli pre osobného Boha, ktorý má vzťah k osobe, ktorého možno myslieť a nájsť na rovine Ja a Ty, a nie predovšetkým na svätých miestach. Táto základná črta El zostala nosným prvkom pre náboženstvo Izraela, ale aj pre novozákonnú vieru.

O Bohu Izraela môžeme povedať, že vždy zostáva medzi svojimi ako ich záchranca a pomocník, a so svojím ľudom kráča cez všetky udalosti jeho dejín. On je '''Emanuel''', "Boh s nami" (Iz 7,14). Nedá sa o ňom povedať ani viac ani väčšie, ako vyjadruje meno "Emanuel". Celé dejiny vyvoleného národa sú dôkazom toho, že Bohu právom patrí toto meno. Veď on bol nemeniteľne verný od čias patriarchov. Bol vždy so svojím ľudom s rovnakou milostivosťou a spoľahlivosťou, s akou viedol Abraháma, s akou sprevádzal a riadil Jakuba a Izáka. Izraeliti sú presvedčení, že ich Boh i naďalej povedie do spasiteľnej budúcnosti. A tak aj meno Emanuel vyjadruje to, čo Boh dokázal o sebe skutkami, že totiž Boh pôsobí a bude pôsobiť svojou spasiteľnou mocou. Tak aj toto meno nie je v zmysle pojmu gréckej metafyziky, ale je v zmysle existenčnej skúsenosti. V tomto mene sa zdôrazňuje, že Boh je taký, že sa na neho možno vždy spoľahnúť, lebo zostáva so svojimi v nemeniteľnej vernosti. To vyjadruje aj svedectvo proroka Ezechiela (porov. Ez 11,20; 20,42). On sa obracia k ľudu, privolávajúc mu: Musíte to skúsiť, že ja som Jahve, t. j. váš verný Boh, ktorý vám je ochranou, ktorý pôjde vždy s vami.

 

 

Izraelský ľud musel stále skusovať tajomnú črtu svojho Boha. Hoci bol s ním v dôvernom vzťahu, hoci predovšetkým významní vodcovia boli akoby v rodine s Bohom, predsa Božie plány zostávajú nevypočítateľné a neprehľadné. Najviac zakúsili, ako na nich tlačí Božie tajomstvo, keď Boh dovolil, aby pohania zvíťazili nad jeho ľudom a podrobili si ho. Vtedy sa mohli pohania vysmievať: "Kdeže je ten ich Boh?" (Ž 115,2) Ale táto otázka zasiahla aj sám vyvolený národ: "Je teda Pán medzi nami alebo nie?" (Ex 17,7) Izaiáš, ale ešte viac jeho anonymní žiaci zo 6. storočia veľmi vyzdvihujú Božie tajomstvo, keď v grandióznom obraze predstavujú serafínov, ako volajú: "Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov." (Iz 6,1) Napriek tomu, že Boh je prítomný v dejinách, Boh je inakší ako všetka ostatná skutočnosť. Keď to dovedieme do dôsledku, nemôžeme vlastne povedať, kto je Boh. Aj v navštíveniach skusuje človek Božiu starostlivosť a dobrotu. On je vždy "Emanuel", ale jeho podstata je neznáma, a jeho meno tiež ostáva neznáme. Aj keď Boh oznámil svoje meno, na druhej strane, v akomsi dialektickom procese, treba ho predsa chápať ako bez mena (Sdc 13,17n). Na jednej strane človek môže Boha volať po mene, na druhej strane je však Boh nevysloviteľný. Človek môže skúsiť Božiu prítomnosť ale i nepochopiteľnosť. Ba môže skúsiť aj jeho strašné tajomstvo až do zúfania v pokušeniach, ktoré sa na človeka nepredvídane valia, a zasa ho zanechávajú bez toho, že by človek poznal, na akom základe. Človek vo svojich úvahách často nemôže nájsť určitú príčinu, prečo naňho tieto pokušenia tak dorážajú. A často bývajú také neprehľadné ako hlboká tma noci. Takýto zážitok zo stretnutia s Bohom opisuje i kniha o Jóbovi. Tu zároveň vidno aj to, že človek nijakou úvahou nevládze preniknúť Božie tajomstvo. Len keď sa človek poddá tomuto temnému tajomstvu, Boh mu poskytne útechu a oslobodenie.

Aj keď sa nám Boh zjavuje, predsa zostáva tajomstvom a aj musí zostať tajomstvom, ak nemáme byť natrvalo vytrhnutí z tohto pozemského spôsobu bytia. Boha však môžeme už tu, v tomto živote vždy hlbšie poznávať. Toto poznanie nás privádza k hlbšiemu chápaniu Božieho tajomstva, a tak aj naša viera sa tým stáva hlbšou a uvedomelejšou.