|
==Dar uzdravovania==
Ako sme už zistili počas skúmania Pavlových zoznamov chariziem, nikdy v nich nehovorí o „dare uzdravovania", ani nehovorí o jednotlivých "liečiteľoch". V 12. kapitole 1. listu Korinťanom sa zmieňuje o uzdravovaní trikrát (vv. 9, 28, 30), a každý raz používa výraz ''charismata iamaton'', čo znamená „charizmy uzdravovania". Dôsledné používanie tohto výrazu naznačuje, že Pavol vnímal každé uzdravenie ako charizmu alebo dar milosti. Avšak jeho vyhlásenie „inému dar uzdravovať" a jeho otázka „Majú všetci dar uzdravovať?" svedčia o tom, že ked Pavol hovorí o ľuďoch, ktorí „majú dar uzdravovať", nemá na mysli tých, čo sú uzdravení, ale ľudí, ktorí sú určitým spôsobom zahrnutí do procesu uzdravovania druhých.
Spôsob, akým Pavol o tom hovorí, prezrádza, že nejde o zvyčajný „dar uzdravovania". Na druhej strane však dokazuje, že Boh istých jednotlivcov pravidelne používa ako kanály alebo nástroje uzdravovania, ku ktorému dochádza. Ak je to tak, potom sa mi zdá oprávnené pokladať ich za ľudí, ktorí majú službu darov uzdravovania pre iných ľudí.
Táto služba tvorila podstatnú čast z celkovej Ježišovej činnosti, ako aj činnosti učeníkov. Pozrime sa v krátkosti na to, čo nám o nej hovorí Nový zákon.
'''Služba uzdravovania u Ježiša a jeho učeníkov'''
Aby sme si priblížili, akú dôležitú úlohu zohrávalo uzdravovanie v Ježišovom verejnom účinkovaní, jednoducho postačí, aby sme si oživili niekolko statí, v ktorých evanjelisti zhŕňajú Ježišovu aktivitu do niekoľkých riadkov. Dve takéto state nájdeme u Matúša:
A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. (Mt4,23-24)
A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu. (Mt 9,35)
Marek nám živo znázorňuje, ako Ježiš uzdravoval:
Len čo vystúpili z lode, ľudia ho spoznali; rozbehli sa po celom okolí a na nosidlách začali znášať svojich chorých ta, kde bol, ako počuli. A všade, do ktorejkoľvek prišiel dediny, mesta či osady, kládli na ulice chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli. (Mk 6,54-56)
Lukáš má podobnú stať v úvode k reči na vrchu:
Zostúpil s nimi dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a velké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia. Prišli ho počúvať a dať sa uzdraviť zo svojich neduhov. A ozdraveli aj tí, ktorých trápili nečistí duchovia. A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých. (Lk 6, 17-19)
Na základe správ o verejnom účinkovaní Ježiša, ktoré máme zachytené v evanjeliách, nemôžeme poprieť, že uzdravovanie chorých hralo rovnako významnú úlohu v jeho službe ako vyučovanie a kázanie. Okrem toho keď Ježiš vyslal svojich učeníkov kázať evanjelium o kráľovstve, nepodelil sa s nimi iba o svoju službu kázania, ale rovnako aj o službu uzdravovania.
Vidíme to vo všetkých troch synoptických evanjeliách:
Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: "Priblížilo sa nebeské kráľovstvo." Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. (Mt 10, l.5-8)
Zvolal dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi. Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali. (Mk 6, 7.12-13)
A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: "Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo." (Lk 10, 8-9)
Autor Skutkov apoštolov sa snaží udržať rovnováhu v službe uzdravovania medzi Petrom, ktorý je hrdinom prvej časti Skutkov, a Pavlom, ktorý sa stáva hrdinom ich druhej časti. Tak ako Peter uzdravuje chromého pri chrámovej bráne (Sk 3, 6-7), aj Pavol uzdravuje chromého v Lystre (Sk 14, 9-10). Mnoho chorých ľudí bolo uzdravených prostredníctvom Petra, dokonca stačilo, aby na nich padol Petrov tieň (5, 15-16).
Podobne veľa ľudí bolo uzdravených Pavlom, dokonca prostredníctvom odevu, ktorý sa dotkol Pavlovho tela (19, 11-12). Peter vzkriesil mŕtvu ženu k životu (9, 40), Pavol vzkriesil mladého muža, ktorý padol z okna (20, 10).
Okrem apoštolov mali službu uzdravovať aj iní. Takto čítame o znameniach, ktoré sprevádzali kázanie Filipa v Samárii:
Zástupy pozorne a jednomyseľne sledovali, čo Filip hovorí, pretože počuli i videli, že robí znamenia. Lebo z mnohých posadnutých vychádzali s veľkým krikom nečistí duchovia a mnohí ochrnutí a chromí ozdraveli. A v meste nastala veľká radosť. (Sk 8, 6-8)
Veľmi zodpovedne môžeme vyhlásiť, že „veľké zázraky a znamenia", ktoré urobil Štefan (Sk 6, 8), zahŕňali aj uzdravenie chorých.
Z Jakubovho listu (5, 14-16) sa dozvedáme, že modlitba nad chorým a pomazanie olejom v Pánovom mene boli jednou zo služieb, ktorá patrila starším v Cirkvi. Táto služba sa vykonávala v presvedčení, že „modlitba s vierou chorého uzdraví a Pán mu uľaví." Avšak rovnako boli povzbudzovaní aj všetci ostatní veriaci: „Modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli."
Už som citoval stať zo sv. Ireneja, ktorá nám potvrdzuje, že dary uzdravovania boli koncom druhého storočia v Cirkvi bežnou skúsenosťou. Hovorí o rôznych daroch, ktoré boli dané Cirkvi, a dosvedčuje: „Iní uzdravujú chorých vkladaním svojich rúk a zdravie sa im navracia. "
V piatom storočí podáva sv. Augustín prekvapivé svedectvo o uzdravovaniach, ktoré prichádzali mimoriadnym spôsobom ako odpoveď na modlitbu. V niektorých svojich skorších spisoch vyjadril názor, že doba zázrakov už prešla, ale po niekoľkých rokoch pastorácie vo funkcii biskupa v Hippe prehodnocuje svoj predošlý postoj a dosvedčuje, že sa v jeho diecéze dva roky udialo približne 70 potvrdených zázračných uzdravení. Píše:
Keby som mal vynechať všetky ostatné zázraky a opísať len tie, čo sa týkajú uzdravení na príhovor mučeníka sv. Štefana, a to len v Hippe a v Calamate, bolo by na to treba napísať mnoho kníh. Ba ani všetky zázraky sa nedali porátať, len tie, ktoré boli zaznamenané, aby ich mohli čítať verejne v kostoloch. Rozhodli sme sa také dôkazy pospisovať, keď sme videli, že aj za našich čias sa dejú zázračné znamenia Božej sily, podobné tým, ktoré sa stávali v starých časoch, a aby tie súčasné zázraky nezostali skryté pred ľuďmi. Ešte neuplynuli ani dva roky odvtedy, ako sú relikvie uložené v Hyppo Regius, a okrem toho veľmi mnohí — ako s určitosťou vieme — nenechali písomné záznamy o svojich zázrakoch, a predsa počet zaznamenaných dosahuje číslo sedemdesiat vo chvíli, ked o tom píšem. V Calamate, kde sú relikvie už dávnejšie. aj zápisy sú hojnejšie, a preto je ich aj väčšie množstvo.
Nemám v úmysle pokúšať sa o mapovanie dejín kresťanskej praxe uzdravovania, ktoré prichádza ako odpoveď na modlitbu veriacich. Pre môj zámer postačí vedieť, že katolícka tradícia sa v priebehu dejín hlásila k viere, že Boh na základe modlitby veriacich môže vykonať a niekedy aj vykoná uzdravenie, ktoré prekračuje prirodzené očakávania. Túto vieru potvrdili uzdravenia, ktoré Cirkev zdokumentovala.
Pravda, časom sa modlitba za uzdravenie a očakávajúca viera začínala úzko, ak nie výlučne spájať so vzývaním svätých, s úctou k ich relikviám a púťami k hrobkám, kde sa relikvie skutočne alebo domnelé nachádzali. Zo state sv. Augustína, ktorú sme práve citovali, sme zistili, že už v piatom storočí prekvitalo uctievanie mučeníkov.
Žiaľ, v priebehu storočí sa postupne zahmlieval význam pomazania chorých a nakoniec sa začalo viac chápať ako „posledné pomazanie", pripravujúce dušu na smrť a súd, než ako sviatosť uzdravenia pre telo aj dušu. Preto sa pomazanie zvyčajne vysluhovalo bez očakávania, že „modlitba s vierou chorého uzdraví" alebo že „mu Pán uľaví v jeho chorobe. Avšak súčasná liturgická obnova obsahuje aj návrat úplného významu sviatosti pomazania chorých a máme nádej, že skúsenosť uzdravovania prostredníctvom tejto sviatosti posilní vieru katolíkov v jej účinok ako nástroj Božej moci na uzdravenie chorých.
V poslednom desaťročí si vďaka účasti v charizmatickej obnove veľké množstvo katolíkov uvedomilo silu nesviatostnej modlitby za uzdravenie. Modlitba za chorých je naozaj tou najcharakteristickejšou aktivitou novoturíčnej modlitbovej skupiny. Počas modlitbového stretnutia sa zvyčajne vyhradí čas pre modlitby za druhých, do ktorých sú väčšinou zahrnuté aj modlitby za uzdravenie chorých. Po modlitbovom stretnutí alebo v inom čase poskytuje väčšina modlitbových skupín priestor pre dlhšiu a osobnejšiu modlitbu s jednotlivcami. Niektorí členovia skupiny, ktorí preukázali špeciálny dar modlitby za potreby druhých, sa modlia s tými, ktorí o to požiadajú. Veľmi často ide o modlitbu za duchovné alebo telesné uzdravenie. Mnoho účastníkov modlitbových skupín sa učí, akým spôsobom môžu trpiacim ľuďom pomôcť, buď sa modlia priamo za nich, alebo im pomáhajú vyjadriť ich vlastnú modlitbu.
Najtypickejším prvkom modlitby za chorých je v charizmatickej obnove živá viera v Božiu moc uzdraviť všetkých chorých, či telesne, alebo duchovne, či je ich choroba bežne vyliečiteľná, alebo nie. Táto viera zvyčajne nebýva ovocím teologickej úvahy, ale skúsenosti: buď skúsenosti druhých, ktorí sa o ňu delia na modlitbovom stretnutí, alebo našej, ktorú sme získali z charizmatickej literatúry, vlastným uzdravením alebo uzdravením niekoho blízkeho.
Pochopiteľne, že odpoveďou na modlitbu za chorého nebýva vždy mimoriadne uzdravenie. Predsa je však mnoho skúseností s telesným uzdravením vrátane mimoriadnych prípadov, ku ktorým došlo pri modlitbe za chorého, aby sa tak mohla povzbudiť a posilniť viera mnohých katolíkov v Božiu uzdravujúcu moc a v jeho ochotu odpovedať týmto spôsobom na modlitbu obyčajných kresťanov.
Niektorí ľudia z charizmatickej obnovy opakovane zažili skúsenosť mimoriadneho uzdravenia chorých, za ktorých sa modlili, čo ich viedlo k myšlienke, že sú Bohom zvlášť povolaní slúžit chorým. Títo ľudia majú podľa Pavlovej terminológie „dary uzdravovať' (pozri l Kor 12, 30), ktoré sú podobné daru proroctva.
Ako sme už predtým zistili, existuje proroctvo spoločenstva, ktoré môže byť vnuknuté hociktorému členovi v spoločenstve veriacich, a existuje povolanie proroka, ktorý je zvláštnym spôsobom povolaný, aby sa stal hovorcom Božieho slova pre svoj ľud. Podobne existuje uzdravenie, ku ktorému dôjde príležitostne, pretože je odpoveďou na modlitby skupiny alebo niektorého člena zo skupiny. Avšak existuje aj pravidelné uzdravovanie prostredníctvom služby určitých jednotlivcov, ktoré je prejavom ich zvláštneho daru a povolania od Boha. Podobnosť vidíme aj v ďalšej rovine: ako povolanie proroka nedáva obvyklú moc prorokovať (prorok musí čakat, kým Božie slovo dostane), tak ani služba darov uzdravovania nedáva zvyčajnú moc uzdravovať ľudí (iba Boh uzdravuje a prejavuje svoju moc, kedy a ako sám uzná za vhodné).
Z tohto dôvodu si myslím, že je zavádzajúce nazývať tieto osoby „liečiteľmi". Sami sme sa presvedčili, že Pavol tento výraz nepoužíva. Na druhej strane z Pavlovej otázky: "Majú všetci dar uzdravovať?" je zrejmé, že v Pavlových komunitách mali takúto službu iba niektorí jednotlivci.
V posledných rokoch si viacero katolíkov uvedomilo, že ich Boh povolal používať dar uzdravovania vo verejnej službe - teda k službe, ktorá sa až donedávna spájala s aktivitami turíčnikov a niektorých evanjelických protestantov. Napríklad Francis MacNutt vykonával túto službu v rôznych krajinách sveta spolu so skupinou katolíckych rehoľníkov a laikov, ktorí boli podobne obdarovaní a povolaní k tejto službe.
Niektoré katolícke uzdravovacie skupiny sa podobali skupine Kataríny Kuhlmanovej a iným evanjelickým skupinám, pretože sa pri ich práci vyskytoval jav známy z turíčnych kruhov ako „pád v Duchu". Čo znamená tento výraz? Viacerí ľudia, ktorí sa podrobili "modlitbe" zvyčajne vkladaním rúk, padli na zem, často zostali na nejaký čas v určitom druhu polospánku, počas ktorého boli pri vedomí, ale ich motorické a senzorické aktivity boli minimalizované alebo sa zdali na čas pozastavené. MacNutt tento stav radšej nazýva "zotrvávanie v Duchu" a vysvetľuje ho takto: "Danú osobu naplní moc Ducha a jej vnútorné duchovné vnímanie sa zvýši natoľko, že telesná energia sa zníži a telo nie je schopné udržať sa na nohách."
Teraz istotne nebude pre nikoho prekvapením, že skúsenosť, ktorú som práve opísal - modlitba za uzdravenie, služba uzdravovať, verejná služba uzdravovania, zotrvávanie v Duchu - vzbudzuje v katolíkoch otázky, neistotu, skepticizmus, ba aj odsudzovanie, dokonca aj u tých, ktorí sa na charizmatickú obnovu pozerajú kladne.
Nechcem však predstierať, že mám odpoveď na všetky otázky, na ktoré by sme v rámci charizmatického uzdravovania mohli naraziť. Ani nemám v úmysle pokúšať sa ospravedlniť všetky praktiky, ktoré môžu ľudia pri tejto službe zavádzať. Pre každého, kto by chcel poznať celkové objasnenie a opodstatnenie tejto služby, odporúčam knihy Francisa MacNutta.
V poslednej časti tejto kapitoly chcem ponúknuť čitateľovi odpovede na otázky, ktoré v rámci témy uzdravovania zaujali mňa samotného. Tieto otázky smerujú viac k teologickej podstate daného problému než k jeho praktickej stránke, a preto budú odpovede tej istej podstaty. Na základe rozhovoru o daroch uzdravovania s rôznymi skupinami ľudí som zistil, že mnohí z nich si kladú tie isté otázky ako ja. Predkladám preto moje odpovede v nádeji, že budú užitočné aj pre iných.
'''Ako je uzdravenie choroby spojené so spásou?'''
Odpoveď na túto otázku nevyhnutne závisí od spôsobu, ako chápeme význam Ježišovej služby uzdravovania. Nemusíme už opakovať, čo sme povedali o úlohe uzdravovania v rámci celkovej Ježišovej služby: takmer polovica Markovho evanjelia je vyplnená rozprávaním o viac než 20 zvláštnych uzdraveniach, ktoré Ježiš vykonal.
Ked uvažujeme o ich význame, pochopiteľne je dôležité skúmať, ako chápali ich vyznám samotní evanjelisti. Dávid Stanley zdôrazňuje:
Všetci evanjelisti si veľmi dobre uvedomujú, že (uzdravenia) nie sú prostriedkom ohlasovania alebo potvrdzovania Ježišovho posolstva, ale sú integrálnou súčasťou samého posolstva. To znamená, že evanjelisti sú presvedčení, že tieto skutky uzdravovania obsahujú v sebe hlboký kristologický význam, ktorý ďaleko presahuje charakter ich "zázračnosti."
V synoptických evanjeliách sa (uzdravenia) označujú výrazom „skutky moci" (''dunameis''}, ktorý zdôrazňuje ich podstatu prejavu Božej moci, a teda ich schopnosť slúžiť Ježišovi ako nástroje na jeho hlásanie Božieho kráľovstva tak ako jeho slová. Sú jednoducho Božou zvesťou v akcii.
Sv, Lukáš zdôrazňuje spojenie medzi uzdravením a spásou vo väčšej miere než ostatní evanjelisti. Táto skutočnosť je zrejmá z Ježišovho výrazu: "si zachránený", ktoré mu Lukáš pri rôznych uzdraveniach neustále vkladá do úst. Podobne sľub, ktorý dal Ježiš Jairovi, keď mu oznámili, že jeho dcéra je mŕtva, je v slovenskom vydaní doslovne preložený: "Neboj sa, len ver a bude zachránená" (Lk 8, 50). V každom z týchto prípadov je jasné, že ide o obnovu telesného zdravia, ktoré je opísané ako spása.
Pre Matúšovo evanjelium je charakteristické, že na uzdravenia, ktoré Ježiš robí, hľadí ako na naplnenie starozákonných prísľubov spásy. Zvlášť výrazné je to v nasledujúcom úryvku:
Keď potom Ježiš vošiel do Petrovho domu, videl, že jeho testiná leží v horúčke. Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ho. Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnoho posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: "On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby." (Mt 8, 14-17; por. Iz 53, 4)
Ak sa vo svetle týchto textov pozrieme na turíčnu a novoturíčnu literatúru o uzdravovaní, nie je prekvapujúce, že nájdeme vysvetlenie vzťahu medzi uzdravením z choroby a spásou, ktoré smeruje k stotožneniu oboch týchto skutočností. Ozývajú sa tvrdenia: "Ježiš odstránil naše neduhy a uzdravil naše choroby práve tak skutočne, ako zmyl naše hriechy. Teda tak ako by sme mali žiadať o odpustenie našich hriechov, ak chceme byť uzdravení, potrebujeme jedine vieru, aby sme mohli žiadat o uzdravenie, ktoré sme už získali vďaka Kristovmu vykúpiteľskému dielu."
Ako máme chápať takýto názor? Myslím si, že je z viacerých dôvodov neprijateľný. Predovšetkým tento postoj by mal katastrofálne následky pre každého, kto by ho prijal, následne by ochorel a nebol by uzdravený. Vieme, že Boh si úprimne želá spásu všetkých ľudí, preto ponúka všetkým svoju milosť, pomocou ktorej môžu byť spasení. Ak niekto nie je spasený, je za to zodpovedný on sám. Ak je teda uzdravenie z choroby neoddeliteľnou súčasťou spásy, ktorú nám vydobyl Ježiš, logicky by z toho mohlo vyplynúť, že Boh si musí želať uzdravenie z chorôb rovnakým spôsobom, ako si želá ich spásu. Preto keď chorí ľudia nie sú uzdravení, za to sú si zodpovední sami. Ich neúspech pri uzdravení svedčí o nedostatočnej viere, keď prosia o toto uzdravenie.
Samozrejme takýto postoj by mohol pridať neznesiteľné bremeno viny k už existujúcemu tažkému krížu neuzdravenej choroby. Zdá sa mi nemožné veriť, že princíp s takýmito následkami by mohol byť správny. No mám ešte teologicky podstatnejšiu námietku.
Myslím si, že by sme mohli chápať uzdravenie choroby ako integrálnu súčasť spásy získanej Kristom, a teda dúfať v neho s tou istou dôverou ako v odpustenie našich hriechov, ale to iba za predpokladu, že je pravdivá jedna alebo druhá z týchto hypotéz: 1) ak vykúpenie znamená návrat človeka do stavu prvotnej spravodlivosti, alebo 2) ak naše vykúpenie bolo už zavŕšené. Avšak ani tieto hypotézy nie sú potvrdené. Uvažujme postupne o každej z nich.
"Ak smrť prišla na svet skrze hriech" (por. Rim 5, 12), mohli by sme si myslieť, že v stave prvotnej spravodlivosti by sme nemali byť podrobení smrti, a teda podľa všetkého ani vystavení vplyvom rôznych príčin, ktoré vedú ku smrti, ako sú choroby. Z toho vyplýva, že ak vykúpenie predstavuje návrat do nášho prvotného stavu spravodlivosti, potom by sme mali byť takisto zbavení chorôb. No samozrejme nie je pravda, že vykúpenie znamená návrat do stavu prvotnej spravodlivosti. Nepochybným dôkazom toho je skutočnosť, že ešte stále podliehame smrti. Tí, ktorých Ježiš uzdravil, alebo dokonca vzkriesil z mŕtvych, museli napriek tomu zomrieť, ako zomrieme aj my všetci. Na druhej strane si môžeme všimnúť príklad veľkých svätcov, ako mužov, tak aj ženy, ktorí si vedeli úplne privlastniť spásu vybojovanú Kristom. Ich životy svedčia o tom, ako museli zápasiť s pokušením (neboli imúnni voči žiadostivosti) a ako museli bojovať s vážnymi a chronickými chorobami, od ktorých neboli oslobodení, hoci boli svätí.
Druhá hypotéza, podľa ktorej by spása mohla opäť znamenať, že sme oslobodení z chorôb, tvrdí, že úplné vykúpenie v sebe zahŕňa "vykúpenie tela", ktoré by sa pravdepodobne malo týkať obnovy zdravia. Avšak ako nám sv. Pavol hovorí, na vykúpenie našich tiel ešte stále čakáme v nádeji:
Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. (Rim 8, 22-24)
Táto nádej sa stane realitou iba v posledný deň, ked "samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí." (Rim 8, 21)
Podľa skutočného poriadku vykúpenia bude smrť zničená ako posledný nepriateľ (l Kor 15, 26) a bude zničená vzkriesením, práve tak ako Kristovo víťazstvo nad smrťou nespočívalo v zázračnom zostúpení z kríža, ale vo zmŕtvychvstaní. V našich časoch, pred konečným príchodom Krista, smrť ešte stále pôsobí ako silný nepriateľ, nad ktorým očakávame konečné víťazstvo Krista. No ak má smrť nad nami stále moc, potom naše vykúpenie ešte nie je zavŕšené a skutočnosť, že sme vykúpení a máme "prvotiny ovocia Ducha", nás neoprávňuje k tomu, aby sme sa dožadovali byt oslobodení od príčin smrti, ako od neduhov a chorôb.
Ako by sme potom mali chápať vzťah medzi uzdravením a spásou, ak nemôžeme prijať názor, že Kristus odstránil naše choroby tým istým spôsobom, ako odstránil naše hriechy? Pozrime sa opäť do evanjelií, aby sme zistili, aký význam prikladajú Ježišovmu uzdravovaniu evanjelisti.
Najvhodnejšie bude, ak budeme sledovať podrobnú štúdiu, ktorú na túto tému vypracoval Dávid Stanley.
Predovšetkým si všimneme, že evanjelisti videli v Ježišových uzdraveniach súčasť jeho boja proti sile zla, ktorá zotročuje ľudstvo.
Pre Marka Ježišove uzdravenia sú východiskovým frontálnym útokom proti "kráľovstvu" satana. Ježiš prišiel na svet, aby ustanovil v dejinách ľudstva Božie kráľovstvo; a musí začať zlomením vlády zla nad svetom a oslobodením ľudí z otroctva "silného muža", satana.
Matúš dokonale potvrdzuje Markov pohľad na Ježišovo uzdravovateľské dielo ako dôležitý prvok v jeho boji za porážku satanovho "kráľovstva" na zemi.
U Lukáša Ježiš vidí v týchto uzdraveniach dočasnú porážku Zlého.
Tento pohľad dôkladne odráža biblickú predstavu, že choroba a smrť sú následkami hriechu, a preto sa javia ako moc,
ktorou satan ovláda padnuté ľudstvo. Potvrdzuje sa nám to v slovách, ktoré Ježiš hovorí na adresu zhrbenej ženy v synagóge: "A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal 18 rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohto puta hoci aj v sobotu?" (Lk 13, 16)
Zároveň si musíme všimnúť, že Stanley pozorne opísal Ježišove uzdravenia ako "začiatok" útoku na satanovo kráľovstvo, ako "dočasnú" porážku zla. Uzdravenia nepredstavujú úplné víťazstvo nad smrťou, také víťazstvo ešte len príde. Zameranie Ježišových uzdravení na jeho budúce víťazstvo najlepšie vystihuje práve Lukáš:
V Lukášových očiach sú Ježišove "skutky moci" pri uzdravovaní chorých predovšetkým znakmi jeho budúcej vlády nad vesmírom... Pre Lukáša sú jeho zázraky predovšetkým symbolmi tej spásy, ktorú v budúcnosti "Pán" udelí svojmu ľudu.
Klúčom k pochopeniu významu Ježišových uzdravení je poznanie, že sú znakmi budúceho víťazstva nad mocou smrti, ktorá ovládla ľudstvo. Sú skutočnými, nie sú dohodnutými alebo svojvoľnými znakmi budúceho vítazstva, pretože každé uzdravenie z choroby je skutočným, dokonca aj keď len čiastočným alebo dočasným víťazstvom nad smrťou. A smrť z biblického pohľadu nie je iba biologickým faktom, následkom hriechu, ale súčasne dokazuje satanovú moc. Smrť je Boží nepriateľ: skutočne "ako posledný nepriateľ bude zničená smrť." (1 Kor 15, 26)
Ježišove uzdravenia sú potom "znakmi jeho budúcej vlády nad vesmírom". V období medzi nanebovstúpením a druhým príchodom sedí Ježíš ako Pán po pravici Otca a Boh mu kladie všetkých nepriateľov pod nohy (por. 1 Kor 15, 25). Ale Ježišova vláda nie je ešte zvrchovaná a naďalej naráža na odpor, pretože jeho nepriatelia sú ešte stále aktívni a mocní; nebudú úplne zničení až do jeho posledného príchodu, keď "smrti už nebude." (Zjv 21, 4)
V tomto období, ktoré prežívame, každé víťazstvo nad smrťou, hoci len čiastočné alebo dočasné, je znakom upozorňujúcim na úplné víťazstvo, ktoré má prísť. Každé uzdravenie z choroby je znakom "vykúpenia tela" (Rim 8, 23), ktoré musíme ešte stále v nádeji očakávať. Stručne povedané, uzdravenie z akejkoľvek choroby, ktorej sme vystavení, je skutočným symbolom konečného uzdravenia celého nášho bytia, tela aj duše, ktoré bude dovŕšené až pri našom vzkriesení pre večný život.
Z takéhoto chápania vzťahu medzi uzdravením a spásou vyplýva niekoľko dôsledkov. Predovšetkým vysvetľuje, prečo Ježiš venoval veľa času zo svojho verejného účinkovania uzdravovaniu ľudí, prečo posielal aj svojich učeníkov s mocou uzdravovať a prečo v každom období cirkevných dejín Svätý Duch neprestáva udeľovať "charizmy uzdravovania". Aj Cirkev ako Kristovo telo a nevesta sa zúčastňuje na jeho boji proti satanoví. Uzdravenia získané prostredníctvom modlitieb a sviatostí Cirkvi sú podobne ako Ježišove uzdravovania znakmi víťazstva, ktoré vybojoval nad smrťou svojím zmŕtvychvstaním, ako aj definitívneho víťazstva, na ktorom bude mať účasť aj jeho Cirkev, keď "ako posledný nepriateľ bude zničená smrť." (1 Kor 15, 26)
Po druhé, aby uzdravenie z choroby bolo znakom spásy, nie je potrebné, aby každý, kto je spasený, bol zároveň aj uzdravený zo všetkých potenciálnych chorôb. Uzdravenie je znakom "vykúpenia našich tiel", ale neznamená úplné dovŕšenie spásy. Zostáva platným a faktickým znakom, aj keď nemôžeme počítať s jeho udelením v každom jednotlivom prípade.
Mali by sme mať stále na mysli, že uzdravenia prichádzajúce ako odpoveď na modlitbu veriacich sú charizmami. Z podstaty charíziem vyplýva, že sú prejavmi suverénne slobodného a nepredvídateľného pôsobenia Svätého Ducha. Duch môže pre také znamenia Božej moci, akým je vzkriesenie z mŕtvych, slobodne použiť, na koho a skrze koho chce.
Aj uzdravenia, ktoré vykonal Ježiš, boli charizmatickými znakmi. Neodstránil odrazu choroby, ktoré sužovali a naďalej sužujú ľudstvo: uzdravoval chorých ľudí, s ktorými sa v priebehu svojej krátkej služby osobne stretol, na veľmi malej časti Rímskej ríše. Jeho učeníci síce zaniesli zvesť spásy na všetky strany známeho sveta a ich kázanie bolo sprevádzané znakmi Kristovej nadvlády nad satanom vrátane uzdravovania chorých a kriesenia mŕtvych k životu, ale ani oni neodstránili zo sveta neduhy a choroby.
Ak pochopíme charizmatické uzdravenia ako znaky budúceho víťazstva nad smrťou, toto vysvetlenie nám pomáha prijať skutočnosť, že niektorí ľudia sú cez modlitbu uzdravení a iní nie. Každé charizmatické uzdravenie je úplne nezaslúženou predzvesťou "vykúpenia", ktoré očakávame v budúcnosti. Tým, že sme ešte stále podrobení smrti a rozkladu, nemáme právo, ktoré by sme mohli uplatniť pred Bohom, aby nás zbavil príčin vedúcich k smrti, ako sú neduhy a choroby.
Charizmatické uzdravenie je predzvesťou vzkriesenia tela, ktoré Boh dáva slobodne, kedy a kde sám chce, ako znamenie svojej moci priviesť mŕtvych do večného života. Jeho zvrchovaná sioboda konať takéto znamenia na každom človeku, ktorého si vyberie, nepodlieha nijakému zákonu, na základe ktorého by sme mohli predpovedať, kto bude a kto nebude prostredníctvom modlitby uzdravený, alebo pomocou ktorého by sme mohli pochopiť tajomstvo, prečo niekto bol uzdravený a iný nie.
'''Iné víťazstvá nad smrťou'''
Uzdravenie z choroby prostredníctvom modlitby je istým druhom vítazstva nad smrťou, nie však jediným, ktoré by sme mohli získať. Napríklad mučenícka smrť sa vždy oslavovala ako víťazstvo nielen nad ľudským tyranom, ale aj nad satanom a jeho vládou nad smrťou. Rád by som sa priklonil k názoru, že trpezlivé znášanie choroby, najmä vtedy, ak sa zdá, že človek sa neuzdravuje, je tiež víťazstvom Božej milosti a ľudského ducha nad smrťou.
Avšak získať zdravie je takisto víťazstvom nad smrťou, a toto tvrdenie platí v oboch prípadoch, aj pre charizmatické uzdravenie, aj pre uzdravenie vďaka našej prirodzenej vitalite a pomoci lekárskej vedy.
I keď je uzdravenie prichádzajúce ako odpoveď na modlitbu znakom Božej moci kriesiť z mŕtvych, nesmieme zabúdať, že Boh sa osobne zúčastňuje na každom druhu uzdravenia. Thomas Talley to vyjadril veľmi dobre, keď píše:
Takto sa na každé uzdravenie môžeme pozerať ako na ovocie Božieho pôsobenia v tom zmysle, že žiadny liečebný zásah nemôže účinkovať nezávisle od vlastného dynamizmu života. Lekárska prax je dialógom s procesmi prebiehajúcimi v živom organizme, a nielen jednoduchou manipuláciou s inertným materiálom. A v jadre tohto živého procesu ešte stále spočíva hlboké tajomstvo regenerácie, ktoré udržuje chorého aj lekára v pokore a nádeji. Neexistuje uzdravenie, na ktorom by Boh nemal účasť.
Jedným zo záverov, ktorý vyplýva z uvedeného textu, je skutočnost, že všetci, ktorí pôsobia v praxi a vo vede súvisiacej s uzdravovaním, ako lekári, chirurgovia, zdravotné sestry, výskumní pracovníci atď., sa stavajú skutočne na stranu Boha v boji proti smrti, "poslednému nepriateľovi", ktorého Boh napokon zničí. Tu na zemi nemôžeme nadobudnúť konečné víťazstvo, ale každé uzdravenie a každý pokrok v lekárskej vede sú bojom vyhraným vo vojne proti moci smrti, ktorá nad nami vládne.
Je preto zrejmé, že Boh od nás chce, aby sme vždy vyhľadali každú lekársku pomoc, ktorá je nám dostupná, keď sme chorí. A bolo by arogantné, ak by sme túto pomoc odmietli s odôvodnením, že jej použitie dokazuje nedostatok našej viery v Božiu uzdravujúcu moc. V danom prípade nemôžeme nijakým spôsobom poznať, či má Boh v úmysle prejaviť svoju moc nad smrťou tým, že nás uzdraví bez lekárskej pomoci. Odmietnutie lekárskej pomoci je skutočne prostriedkom na to, aby sme sa pokúsili donútiť Boha urobiť zázrak - a tento postoj nie je prejavom pravej viery, ale pokusom o manipuláciu s Bohom.
'''Ako by sme sa mali modliť za uzdravenie?'''
V evanjeliách sme videli, že v mnohých prípadoch - avšak nie vo všetkých - Ježiš predtým, než ľudí uzdravil, zisťoval, či majú vieru. Otázka, ktorú položil dvom slepcom, nám jasne ukazuje, aký druh viery čakal: "Veríte, že to môžem urobiť?" (Mt 9, 28). Na základe toho si myslím, že za uzdravenie by sme sa mali modlič či už za nás alebo za druhých s pevnou vierou v Božiu moc, že nás uzdraví, a súčasne by sme mali úplne dôverovať jeho láskavej starostlivosti o nás. No zároveň si myslím, že by bolo chybou pliesť si takúto vieru a nádej s istotou, že Boh uplatní svoju moc uzdravovať výnimočným spôsobom v každom prípade.
Niekedy počuť tvrdenie: "Ježiš uzdravil každého, kto ho prosil s vierou; preto ak ho my prosíme s vierou, môžeme si byť istí, že nás tiež uzdraví." Omyl tohto tvrdenia spočíva v tom, že neberie do úvahy jedinečný charakter krátkeho obdobia Ježišovej verejnej činnosti ako obdobia znamení, ktoré ohlasujú príchod mesiášskeho kráľovstva a útok proti satanovej moci. Toto obdobie osobného stretnutia Ježiša ako človeka ešte stále vystaveného bolesti a smrti s inými ľuďmi takisto podrobenými utrpeniu, bolo neopakovateľným obdobím v dejinách sveta.
Zo spôsobu, akým Ježiš uzdravil každého, kto šiel jeho cestou počas týchto pár rokov, nemôžeme tvrdiť, že ide o zákon, ktorý ho zaväzuje uzdraviť každého, kto ho teraz poprosí, dokonca aj keby mal takú istú alebo väčšiu vieru než chorí, malomocní a slepí ľudia, ktorí sa s ním stretli na palestínskych cestách.
Charizmatické uzdravenia sú znamenia, ktoré Boh udeľuje úplne zadarmo, preto sa nedajú predpovedať. Neexistuje spôsob, ktorým by sme poznali, či Boh zamýšľa takéto znamenie urobiť, iba ak by nám on sám svoj úmysel chcel zjaviť.
Zdá sa, že niekedy Boh skutočne zjaví svoj úmysel uzdraviť ako odpoveď na modlitbu, tým skôr, že tá osoba by sa modlila s pevným presvedčením, že Boh ju môže nielen uzdraviť, ale že v tomto prípade ju naozaj uzdraví. Avšak okrem súkromného zjavenia nevidím spôsob, ako by sme mohli spoznať, ako chce Boh odpovedať na naše modlitby za uzdravenie. Samozrejme môžeme si byť istí, že počuje modlitby, ktoré mu prednášame s vierou, a na ne odpovedá.
Ale ako som už zdôraznil, neexistuje len jeden druh víťazstva nad smrťou.
Marta a Mária, Ježišovi blízke a milé sestry, prosili, aby uzdravil ich brata Lazára. Keď konečne Ježiš prichádza, každá z nich mu so smútkom povie: "Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol býval umrel" (Jn 11, 21.32). No z ďalšieho textu vieme, že ich modlitba neostala nevypočutá. Boh poslal odpoveď, ktorá prekračovala všetky ich nádeje, a Lazár vyšiel z hrobu. Stalo sa tak, ako Ježiš povedal svojim učeníkom: "Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu." (Jn 11, 4)
Teda keď sa modlíme za uzdravenie, nediktujme Bohu, ako má odpovedať na naše modlitby. Mali by sme sa modliť s úplnou dôverou v jeho láskavú starostlivosť o chorého, ale rovnako aj s pokorným vedomím, že nemôžeme vedieť o nič viac, ako vedeli Marta a Mária, teda nemôžeme vedieť, aký druh víťazstva nad smrťou viac oslávi Boha.
Použitá literatúra: Sullivan, F. A., ''Charizmy a Charizmatická obnova'', Serafín, Bratislava 1998, s. 157-176.
==Dar rozlišovania==
|
