Dogmatika/Teologická demonológia: Rozdiel medzi revíziami

Boh ako najvyššie dobro, nemôže chcieť žiadne mravné zlo a preto akékoľvek nabádania k zlému nemôžu pochádzať od najvyššej normy mravnosti, ani nie sú prikázané a chcené. Boh len dovoľuje, aby existovalo zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Vieme len to, že Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyviesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním nerozišla;. právePráve tak sa nepostavilanepostavil na odpor, aby mohli zvádzať k zlému, (nie však nútiť); ani nemôžu ovládnuť vnútro ľudskej duše, lebo tam pôsobí len Boh. Vplyv zlých duchov na ľudí sa prejavuje v rôznej forme, nepriamej (prostredníctvom iných ľudí) alebo priamej (pôsobením na obrazotvornosť a na zmyslovú psychiku); môže sa prejaviť aj ostrejšia forma vplyvu zlého ducha, ktorú bližšie nepoznáme,. teológoviaTeológovia ju definujú ako útoky a posadnutosť, ktoré máme odlišovať od duševných chorôb, ktoré sa niekedy podobne prejavujú podobne.

*IV. Later. Snem učí: '''„človek zhrešil z zvedený diablom'''

LiturgickyLiturgický výraz tejto viery Cirkvi sa nachádza v krstných obradoch. Písmo sv. Starého a Nového zákona v početných prípadoch '''výslovne''' spomína pôsobenie diablov na ľudí, počnúc od pokúšania v raji až do konca sveta, keď bude satan pôsobiť znameniami, lživými zázrakmi a klamstvami .

Kristus označuje diabla ako knieža tohto sveta . Sv. Pavol ho nazýva bohom tohoto sveta . Vykupiteľským Kristovým dielom bola diablova vláda principiálne premožená. Jn 12,31: „Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta“. Hebr 2,14: vzal„vzal na seba prirodzenosť krvi a tela...“preto preto, aby smrťou zničil toho, ktorý má moc nad smrťou, totiž diabla“...
Por. Kol 1,13; 2,15; 1 Jn 3,8.
Pri poslednom súde bude diablova vláda úplne, dokonale a s konečnou platnosťou zlomená.

Podľa sv. Tomáša Akvinského prirodzenosti človeka je primerané, aby mu iné tvory pomáhali alebo mu robili prekážky. Dobrí anjeli mu pomáhajú, zlí duchovia zasa prekážajú. Boh pripustí nástrahy zlých duchov, aby človek tým jasnejšie poznával, že je slabý a odkázaný na Božiu pomoc, a tak sa udržal v poníženosti. Písmo sv. však zdôrazňuje, že Boh nedopustí pokúšať človeka nad jeho sily , ale dáva mu milosť, aby mohol pokušenie premôcť, a tak oslávil Boha a sebe získal korunu víťazstva.

'''Démoni''' (z gr. daimon – u gr. básnikov často dobre zmýšľajúci Boh, ochranný Boh, vnútorný hlas človeka). Národy všetkých dôb poznajú démonov, rozdielnych, pokiaľ ide o vlastnosti, postavenie a účinnosť. Výraz „démoni“ sa najčastejšie používa v užšom zmysle o „škodiacich“ duchoch.

Aj SZ predpokladá jestvovanie takýchto démonov bez toho, že by im pripisoval osobitný význam. Konkrétne sa vykresľujú predstavy o démonoch v neskorom židovstve (hierarchia s diablom, satanom ako náčelníkmi; pôsobenie v úlohe zhubcov; vznik démonov v dôsledku pádu anjelov), ktoré potom v základných črtách vchádzajú do NZ, ale s celkovým zameraním k dejinám spásy: démoni tvoria kráľovstvo , ktoré stojí proti Bazilei a prejavuje sa posadnutosťou.

IV. Later. koncil vyniesol vieroučné rozhodnutie, v ktorom sa jasne a rozhodne hovorí, že nejestvuje nijaké zlo, ktoré by bolo takým od počiatku, ale že všetko zlé je konečné a časné a povstalo zo slobodného rozhodnutia stvorenia . V tejto súvislosti sa hovorí, že diabol a ostatní démoni boli stvorení Bohom v prirodzenosti dobrí, ale svojimi vlastnými činmi sa stali zlými. Tým sa jestvovanie démonov predpokladá.

Tieto skromné údaje neoprávňujú vidieť v démonoch (ako to často robí ľudová nábožnosť) rovnakých protivníkov Boha (pokiaľ ide o moc) alebo v takom zmysle vykresľovať ich vlastnosti a pôsobenie. Vzhľadom na vážnosť dejín spásy bolo by teologickou neserióznosťou, keby sme na démonov pozerali ako na nejaký druh strašidiel, ktoré sa potulujú po svete. Skôr môžeme predpokladať, že u nich ide práve o sily sveta, pokiaľ '''tento svet''' je odmietnutím Boha a pokušením pre človeka. Tým sa predpokladá osobný ráz démonov, ktoréktorého sa pevne pridŕža Písmo sv. aj Magistérium , pretože každý podstatný neporiadok vo svete pochádza z osobnej činnosti. Takisto sa predpokladá ich pluralita, ktorú si máme predstavovať v súvislosti s kvalitatívnou a regionálnou pluralitou sveta. Ďalej z toho vyplýva, že sa ako momenty tohto sveta hriešne zatvárajú pred Bohom, na čo etiologicky poukazuje skutočnosť, že podoba tohto sveta je efemérna. Ich moc je po víťazstve Ježiša Krista nad hriechom len zdanlivá, ktorú si osobujú neprávom a nemohúca .