Dogmatika/Verbum 3-8: Rozdiel medzi revíziami

 

 

 

Táto úvaha o Božom poznaní a Božej Múdrosti rozvíja predošlú úvahu o živom Bohu a o Božom živote.

Boží život je životom Ducha. Božia duchovnosť sa vyjadruje činnosťou poznania vôle. Tak usudzujeme z našej ľudskej skúsenosti: duchovný princíp v nás sa uplatňuje intelektuálnym poznaním a slobodnou vôľou, to sú formy pravého ludského života. Preto živý Boh musí byť najčistejším Duchom, musí žiť plnosťou poznania a dokonalosťou vôle, Aristoteles to vyslovil výrazom, že Boh je „noésis noéseós" - Myšlienka Myšlienky, Dokonalá Myšlienka. Ešte plnšie a bohatšie nám o tom hovorí Sväté písmo. Tu sa stretáme s Bohom, ktorý dokonale pozná a vlastní seba a mocne hovorí: „Ja som..." Tento Boh svojím slovom stvoril svet, pozná všetko a preniká i priepasti ľudského srdca, vidí minulosť i budúcnosť.. A pritom jeho poznanie nie je chladné, ale láskavé, milujúce.

O Božom poznaní budeme uvažovať najprv cestou prirodzeného rozumu: vychádzajúc z ludského poznania (1) môžeme dospieť k určitým výrokom o Božom poznaní (2), ako ich formuluje prirodzená teológia (teodícea). Potom vojdeme do svetla Zjavenia a v ňom budeme hľadieť na Božie poznanie a Božiu Múdrosť. Sväté písmo hovorí o Božom poznaní obrazom-symbolom Svetla (3): „Pán je moje Svetlo a moja spása." (Ž 27) Inokedy hovorí priamou rečou o poznaní Boha (4). Obidve formy vyjadrovania treba brať do úvahy. Boh nám daroval svoju Múdrosť a svoje poznanie v Ježišovi Kristovi: On je Svetlo sveta (5). Pravda, Božia Múdrosť v Kristovi sa prejavila tak paradoxálne, v tajomstve Kríža a vzkriesenia (6). No práve touto cestou sme dostali v Kristovi účasť na Božom poznaní, na Božom Svetle, aby sme i my svietili Božou múdrosťou a láskou: „Tak nech svieti vaše svetlo..." (7)

Skôr, ako pristúpime k úvahe o Božom poznaní, preberme si v prehľade naše ľudské poznanie. Každý z nás má obdivuhodnú schopnosť „dotýkať sa" svojím rozumom všetkého, čo je okolo nás i v nás samých. Môžeme povedať, že ľudský rozum je ako oko, ktoré všetko vidí. Predmetom nášho fyzického zraku sú hmotné javy. Podobne predmetom nášho duchovného zraku, t. j. nášho rozumu je súcno, to, čo je.

Naše rozumové poznanie vzniká pri „dotyku" rozumu s bytím. Bez rozumu a bez bytia vecí by nebolo možné naše poznanie.

Vo svojom poznaní môžeme spozorovať, že poznávame síce veľa vecí, ktoré sú medzi sebou rozdielne, ale predsa majú čosi spoločné. Totiž to, že sú, že jestvujú.

Náš ľudský rozum je schopný poznať v určitom zmysle všetko, bez ohraničenia. Vo svojom prvom nazeraní, v intuitívnom pohľade, ktorého je schopný náš nazerajúci rozum (intelekt), poznávame všetko najmenej v tom, že to jestvuje. Zároveň však zisťujeme, že súcna sa medzi sebou líšia, porovnávame ich, uvažujeme o nich. Nás rozum má teda i túto druhú podstatnú vlastnosť, že je uvažujúci (ratio).

V čom vlastne spočíva poznanie?

Už sme povedali, že nie všetky veci sú rovnaké. Niektoré sú jednoduchšie, iné zložitejšie, podľa toho, či je v nich viac alebo menej realizovaný stupeň bytia. „Poznanie vo svojom prvom a najhlbšom chápaní je prítomnosť bytia sebe samému", a teda nejaké súcno je natoľko poznané, nakoľko je bytostne totožné s poznávajúcim subjektom. Sv. Tomáš hovorí, že tá-ktorá vec je tým viac poznateľná, čím viac má schopnosť vrátiť sa k sebe samej, alebo schopnosť súcna „byť pri sebe samom". V pravom zmysle

slova hovoríme o poznaní iba vtedy, keď je možný uvedomelý „návrat" k sebe samému, a to je možné len u duchovného bytia. (Ľudský duch, anjel, Boh) Iba v analogickom zmysle slova hovoríme o schopnosti „vrátiť sa k sebe", keď ide o živočícha, rastlinu, neživú prírodu. Lebo i v týchto súcnach môžeme pozorovať určitú jednotu, isté zákony, to, čo charakterizuje určitú jednotu, isté zákony, to, čo charakterizuje určité súcno, určitú vec. Každá vec má vnútornú príbuznosť sebe samej, alebo, ako niektorí hovoria: „svetlosť bytia".

Človek je teda schopný poznať seba, vracať sa k sebe a tým viac a viac seba poznávať. Poznávame však i svet okolo nás. Pri poznávaní sa spájame s vecami, ktoré poznávame, ony vstupujú do nás. Máme v sebe schopnosť prijať poznané veci, zostávajú v nás, hovoríme, že sú nám imanentné.

Čím je niektorá vec hodnotnejšia, čím má väčšiu „svetlosť bytia", tým viac sme ju schopní poznať. Tú istú vec však všetci nepoznávame rovnakým spôsobom. Tu sa uplatňuje zásada sv. Tomáša: „Všetko, čo je poznávané, prijíma spôsob bytia poznávajúceho." Teda ten, kto je schopný hlbšieho poznania, poznáva vec, jeho stotožňujúca činnosť so súcnom je bližšia objektívnej skutočnosti, hoci túto nikdy úplne nedosiahneme.

Človek pri svojom poznávaní, ak poznáva súcna nižšie od seba, pozdvihuje ich, humanizuje ich, dostávajú v ňom nadpriestorovo-časový stupeň bytia. Ak však poznávame to, čo prevyšuje človeka (poznanie Boha), poznávame to iba účasťou, tu naopak znižujeme poznávané, je to poznávanie sčiastocňujúce (účasťou).

Doteraz sme hovorili len o ľudskom poznaní. Naša téma má však vyšší cieľ, máme hovoriť o poznaní Boha. Aké je teda Božie poznanie? Čo sa dá o ňom povedať z hľadiska filozofie? Čím sa líši od ľudského poznania?

Rozum, ak hovoríme vo všeobecnosti, je schopnosťou poznať bytie ako také. Ľudské poznanie nikdy nie je vyčerpávajúce, avšak Božie poznanie preniká i najhlbšiu ontologickú štruktúru vecí. Boh poznáva bez ťažkostí a absolútne jasne. Božie poznanie je priame a naraz.

Božie sebapoznanie: Ak stupeň poznania spočíva v návrate k sebe samému, tak v Božom poznaní je tento návrat dokonalý. U Boha sebapochopenie, sebavedomie a sebapoznanie je jedným a tým istým aktom.

Božie poznanie sveta: Boh nepoznáva svet tak, že by najprv poznával nejakú skutočnosť jestvujúcu mimo seba. Tento svet, táto skutočnosť jestvuje preto, lebo sa zrodila z Božieho poznania. Boží „projekt" sveta a jeho uskutočnenie (stvorenie) nemajú medzi sebou časový odstup. Božie poznanie nie je iba teóriou, ale sa uskutočňuje. Stvorenstvo vychádza zo slobodného Božieho poznania a tým, Že Boh poznáva seba, poznáva i Stvorenstvo do posledných detailov.

Stručne: „Boh prostredníctvom jedinej vedomosti nazerania, ktorou je on sám, najdokonalejšou intuíciou, bezprostredne a teraz, jediným a najjednoduchším aktom, ktorý je samotným jeho bytím, vidí bez časového rozdielu všetko, čo jestvuje v čase prítomnom, minulom a budúcom, dokonca i udalosti, ktoré závisia od slobodnej vôle človeka." (A. Bogliolo: Teodícea, s. 159)

Vo Svätom písme sa stretávame s mnohými obraznými vyjadreniami. Aj v našej téme o Božom poznaní sa od začiatku až do konca Svätého písma stretávame s obrazmi, ktoré nám budú ďalej pomáhať prehlbovať naše uvažovanie. Sú to obrazy „svetlo" a „tma". Sú také časté a také vážne ako pojmy život a smrť (Jn 1,4). Už na začiatku Svätého písma sa píše o oddelení svetla od tmy. A na konci dejín spásy sám Boh má byť „Svetlom" pre nové

stvorenie. V tomto zmysle treba chápať modlitbu: „Svetlo večné nech im svieti." Človek sa očitá medzi týmito dvoma krajnosťami: svetla a tmy, vedomosti a nevedomosti.