Dogmatika/Teológia: Rozdiel medzi revíziami

Keď hovoríme o vedeckom charaktere teológie, aby sme unikli nejasnostiam a nedorozumeniam, musíme si pripomenúť, že teológia sa v niektorých svojich prvkoch a odlišuje od všetkých častí filozofie ako aj od všetkých ostatných vied (logika, matematika), i reálnych (humanitné ai prírodné vedy), a tiež od všetkých častí filozofie.

Veď hlavnýmHlavným predmetom teológie sú tajomstvá viery a vo svojej metóde závisí na autorite Cirkvi, a to niekedy rozhodným spôsobom, -závisí môžena saautorite teda nazývať vedou?Cirkvi.

Teológia jepracuje so sústavou zjavených právd. Pravda však - a to pravda logická, pravda poznania - je zhoda rozumu so skutočnosťou. - hovorí sv. Tomáš. Lebo naša mienka je pravdivá alebo mylná podľa toho, či to, čo tvrdíme, zodpovedá skutočnosti alebo nie.

Základom pravdivosti je teda objektívna skutočnosť. Ľudský rozum je na nej závislý a jeho poznanie je len vtedy pravdivé, ak sa zhoduje so skutočnosťou. Teológia v plnom zmysle slova zmysle predpokladá existenciu vieryvieru. Možno teda dokazovať, že je veda?

Odpoveď závisí na tom, aký obsah vkladáme dopripisujeme pojmu vedy„veda“ a aké metódy sa považujú za vedecké. Obmedzíme sa na dva významy pojmu veda„veda“:

* celý metodický proces poznávania nejakého daného úseku skutočnosti (formálne alebo reálne)sa , môže sa nazývať vedeckým poznávaním;

* veda je systematické usporiadanieusporiadane poznatkov,viet vzťahujúcich a k danému predmetu a logickyalogicky na seba nadväzujúcich.

Niekedy'''Objektívna saoveriteľnosť od vedy vyžaduje, aby mala za predmet dosiahnutie poznania všeobecných, definitívnych zákonov, riadiacich skutočnosťvýsledkov.''' V takom prípade by vedou bola len matematika, pretože ani súčasné prírodné vedy už nedosahujú tento ideál, keď operujú pojmami štatistických zákonov: vedaVeda má spoločenský charakter a z tohto dôvodu samotný myšlienkový proces i vyhlásené výsledky môžu a musia byť oceňované kriticky a teda musia byť overiteľné. Určitý stupeň overiteľnosti je tiež podmiekoupodmienkou autentickej vedy. Dala by sa ešte pripojiť požiadavka komunikatívnosti vedeckého jazyka, aspoň pre špecialistov.

Boha a jeho tajomstvo nemožno adekvátne vyjadriť ľudským jazykom a predsa vo vedeckejv teológii by mal vojsť rozum do oblasti viery so svojím chápaním ľudskej prirodzenosti, činnosti ducha, príčinnosti, slobody, šťastia atď. Viera by bola týmto spôsobom deformovaná a akoby rozriedená. Sv. Bonaventúra nazýval takúto metódu "najhorším‘najhorším zázrakom",zázrakom’ lebo víno bolo premenené na vodu.

'''Dosiahnuť evidentnosť výsledkov.''' Viera, a v dôsledku tohtotoho i teológia, nemôžu dosiahnuť evidentnosť svojho hlavného predmetu. Úsudky, ktorými vyjadrujeme vieru, a teda ani teologické uzávery, ktoré sú úsilím ľudského myslenia a z nich vyplývajú, nie sú evidentné. Vieme však, že každá veda má za cieľ dosiahnuť takú evidentnosť, ktorá by vylučovala pochybnosť a prinútila by rozum prijať isté závery. V oblasti historickej vedy sa síce opierame, podobne ako vo viere, o dôveryhodné svedectvo, lenže viera nie je historická veda podliehajúca neustálej kontrole a prípadným opravám. Rozhodujúcim- rozhodujúcim prvkom v nej je autorita.

Sv. Tomáš Akvinský, ako aj ostatní veľkí scholastici, si boli vedomí ťažkosti pri určovaní teológie ako vedy. Myslel si, že celú záležitosť mu uľahčí pojem vedy, vzatý z Aristotelových spisov. Tento filozof tvrdil, že každá veda má nejaké základy (princípy), ktoré sú buď bezprostredne evidentné, alebo sa odvázajúku nim vzťahujú. Teda môžu existovať vedy, ktoré čerpajú svoje zásady z iných vied, ktorým sú preto podriadené. Z prijatých zásad sa podľa pravidiel myslenia vyvodzujú závery. Ich systematický a overiteľný súhrn je teda vedou v subjektívnom zmysle slova. Keď sv. Tomáš prijal tento aristotelovský pojem vedy, chcel dokázať, že "posvätná‘posvätná náuka"náuka’ má charakter vedy. Čerpá totiž zásady z poznania Boha a svätých, a teda zo svetla vyššej vedy.

* V teológii používame oblasť prirodzeného pozaniapoznania a snažíme sa ho zharmonizovať s pravdami viery.