Dogmatika/Teológia: Rozdiel medzi revíziami

Teológia je sústavou zjavených právd. Pravda však - a to pravda logická, pravda poznania - je zhoda rozumu so skutočnosťou. - hovorí sv. Tomáš. Lebo naša mienka je pravdivá alebo mylná podľa toho, či to, čo tvrdíme, zodpovedá skutočnosti alebo nie.

*celý metodický proces poznávania nejakého daného úseku skutočnosti (formálne alebo reálne),sa môže samôže nazývať vedeckým poznávaním;

*veda je systematické usporiadaneusporiadanie viet vzťahujúcich a k danému predmetu a logicky na seba nadväzujúcich.

Nie všetci kladú rovnaké podmienky na autentickú vedu a napokon podliehali zmene. Je pochopiteľné, že v každekaždej vede musia byť zachované pravidlá myslenia. Ďalej musí určitá skupina viet musí dosiahnuť stupňastupeň istoty, opierajúcejopierajúci sa o nepriamu alebo bezprostrednú skúsenosť. Vo vedeckom poznávaní musí byť zachovaná aj metóda, určeáurčená samotným predmetom a prijatá v danom odbore vedy. Preto sa musia používať iné metódy vo vedách prírodných a iné vo vedách humantnýchhumanitných.

Niekedy sa od vedy vyžaduje, aby mala za predmet dosiahnutie poznania všeobecných, definitívnych zákonov, riadiacich skutočnosť. V takom prípade by vedou bola len matematika, pretože ani súčastnésúčasné prírodné vedy už nedosahujú tento ideál, keď operujú pojmami štatistických zákonov: veda má spoločenský charakter a z tohto dôvodu samotný myšlienkový proces i vyhlásené výsledky môžu a musia byť oceňované kriticky a teda musia byť overiťeľnéoveriteľné. Určitý stupeň overiteľnosti je tiež podmiekou autentickej vedy. Dala by sa ešte pripojiť požiadavka komunikatívnosti vedeckého jazyka, aspoň pre špecialistov.

Keď zameriame pozornosť na vyššieuvedenévyššie uvedené podmienky vedeckého poznania a aplikujeme ich na teológiu, stretávame sa s nasledujúcimi námietkami:

Boha a jeho tajomstvo nemožno adekvátne vyjadriť ľudským jazykom a predsa vo vedeckej teológii by mal vojsť rozum do oblasti viery so svojím chápaním ľudskej prirodzenosti, činnosti ducha, príčinnosti, slobody, šťastia atď. Viera by bola týmto spôsobom deformovaná a akoby rozriedená. Sv. Bonaventúra nazýval takúto metódu ‘najhorším"najhorším zázrakom’zázrakom", lebo víno bolo premenené na vodu.

Viera a v dôsledku tototohto i teológia, nemôžu dosiahnuť evidentnosť svojho hlavného predmetu. ÚsukyÚsudky, ktorými vyjadrujeme vieru, a teda ani teologické uzávery, ktoré sú úsilím ľudského myslenia a z nich vyplývajú, nie sú evidentné. Vieme však, že každá veda má za cieľ dosiahnuť takú evidentnosť, ktorá by valučovalavylučovala pochybnosť a prinútila by rozum prijať isté závery. V oblasti historickej vedy sa síce opierame, podobne ako vo viere, o dôveryhodné svedetvosvedectvo, lenže viera nie je historická veda podliehajúca neustálej kontrole a prípadným opravám. - rozhodujúcimRozhodujúcim prvkom v nej je autorita.

Prácu teológov kontroluje Cirkev, ktorej bol zverený poklad viery a ktorá má povinnosť bdieť nad tým, aby viera nebola omylnemylne vysvetľovaná. V teológii sa teda objavuje bočný prvok, vo vede sa však treba riadiť jedine dôvodmi čerpanými zo zákonov ľudského myslenia a zo samotnej skutočnosti.

Sv. Tomáš Akvinský, ako aj ostatní veľkí scholastici, si boli vedomí ťažkosti pri určovaní teológie ako vedy. Myslel si, že celú záležitosť mu uľahčí pojem vedy, vzatý z Aristotelových spisov. Tento filozof tvrdil, že každá veda má nejaké základy (princípy), ktoré sú buď bezprostredne evidentné, alebo sa na ne uvádzajú. Teda môžu existovať vedy, ktoré čerpajú svoje zásady z iných vied, ktorým sú preto podriadené. Z prijatých zásad sa podľa pravidiel myslenia vyvodzujú závery. Ich systematický a overiteľný súhrn je teda vedou v subjektívnom zmysle slova. Keď sv. Tomáš prijal tento aristotelovský pojem vedy, chcel dokázať, že ‘posvätná náuka’ má charakter vedy. Čerpá totiž zásady z poznania Boha a svätých a teda zo svetla vyššej vedy.