Katechéza/Evanjelizácia: Rozdiel medzi revíziami

2. V dnešných podmienkach sa taktiež ukazuje nutnosť evanjelizácie v užšom význame pre pokrstených a v základe veriacich a praktizujúcich kresťanov. Ich viera totiž zostáva na primitívnej, patrične neprehĺbenej a nezrelej úrovni. Napriek tomu, že neraz i mnoho rokov navštevovali vyučovanie náboženstva a každú nedeľu sa zúčastňujú na bohoslužbách, nedošli ešte k viere v zmysle osobného prijatia Krista ako svojho Spasiteľa. Ich viera prakticky nehrá žiadnu rolu v každodennom živote, nežijú modlitbou a Božím slovom. Predovšetkým nie sú schopní dávať svedectvo viery slovom a skutkom. Skrátka, nedošli dokonca ešte ani k takému stupňu viery a obrátenia, ku ktorému má normálne viesť evanjelizácia ešte pred katechumenátom. V ich živote je teda potrebná druhotná evanjelizácia, resp. doplňujúca evanjelizácia ako uvedenie do obdobia formácie, ktoré ich privedie k zrelej viere (neo- resp. deutero-katechumenát). Potrebu takejto evanjelizácie výrazne potvrdzuje uvedená exhortácia v bode 52: «Na prvom mieste sa hlásanie evanjelia vzťahuje na tých, čo o Ježišovej radostnej zvesti ešte nič nepočuli, ako aj na deti, pre ktoré je vždy nutné, najmä dnes, keď sa rozmnožili toľké príležitosti, pri ktorých sa kresťanský zákon úplne opúšťa. Vzťahuje sa na ľudí, čo boli poznačení svätým krstom, ale žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života, na prostý ľud, ktorý má nejakú vieru, no nepozná jej základy, na vzdelaných, ktorí cítia potrebu poznať Ježiša Krista iným spôsobom, než ako sa im predstavoval v detskom veku a vzťahuje sa i na mnohých iných.»

 

 

Ak si to stručne zhrnieme, môžeme zistiť, že v našich miestnych cirkvách (farnostiach) sú tri kategórie ľudí, ktorí vyžadujú evanjelizáciu v užšom zmysle a pre ktorých sú určené evanjelizačné rekolekcie.