Katechéza/Eucharistia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
|||
Riadok 85:
Kdekoľvek sa slúži omša, tam je prítomný Kristus: v zhromaždení veriacich, vo svojom slove, pod spôsobom chleba a vína a zvláštnym spôsobom v osobe kňaza. Toto nám pripomína štóla a ornát.
==Eucharistia==
Čo je to Eucharistia? Je to večera, ktorú Pán slávil ako začiatok svojho utrpenia. Večera, ktorá sa stáva pre nás prítomnosťou. Ak to máme pochopiť, musíme uvážiť, čo sa stalo pri večeri Pána. Čo znamená, že sa táto hostina medzi nami stáva prítomnosťou? Čo urobil Pán, keď s apoštolmi slávil večeru? Odpoveďou je konštatovanie skutočnosti, že v túto hodinu Pán Ježiš prijal svoju smrť ako svoje odovzdanie sa Bohu. Prijal svoju smrť ako spásu sveta. Daroval sám seba ako daného na smrť a smrťou navráteného Bohu. Daroval sa ako večná zmluva spásy svojim učeníkom v udalosti a symbole hostiny.
Večera predstavuje predovšetkým spoločenstvo vernosti a lásky, ktoré sa stelesňuje v spoločnej účasti na chlebe a nápoji jedinej zeme, z ktorej majú všetci žiť. Ježiš sedel so svojimi učeníkmi, ktorí v neho verili, ktorí boli začiatkom jeho spoločenstva, naposledy pri večeri. Ježiš vedel, že musí ísť osamelý a opustený do najväčšej temnoty a smrti, ktorá stála pred ním. Jeho smrť je absolútne nepochopiteľné tajomstvo. Smrť žijúceho človeka a Boha, ktorého bytie je tak odlišné od nášho. On stojí už od počiatku v tajomnom uzrozumení s rozpadajúcou sa pomíňavosťou, s rozporom a oným „nič“, do ktorého sa snaží uniknúť vina. Smrť, ktorá je stelesnením viny. Smrť, ktorá je našim údelom. Smrť, ako náš jediný vlastný čin, ktorý nás, tak ako ho žijeme a trpíme, premáha zničujúcim spôsobom, v ktorom sa to najvlastnejšie stáva najcudzejším.
Túto smrť berie Ježiš na seba. Ide jej v ústrety. Dovolí, aby jeho život, ktorý je absolútna jednota a čistota, padol do priepasti pekelnej nezmyselnosti, s ktorou On nemá úplne nič spoločného. On, nekonečné a úctyhodné tajomstvo poslušnosti a lásky, dokázal zostať aj v priepastnej prázdnote a osamelosti smrti v jednote s Bohom i s nami ľuďmi. On so smrťou prijíma aj všetko ostatné, čo ešte k mŕtvej a smrtiacej prázdnote patrí: tuposť sŕdc svojich učeníkov, ich nevera, bolesť, zrada, vylúčenie zo svojho ľudu, brutálna hlúposť politiky, ktorá ho zabíja, krach svojho poslania a životného diela. Chytá sa bezdnového kalicha svojho života. Díva sa do jeho temnej priepasti. Nesie ho k ústam s plným súhlasom s tým, čo nazývame jeho utrpením, utrpením Syna človeka, umieraním do dôsledku. Toto prijatie neprijateľného, stotožnenie života so smrťou, objatie hriechu svätou poslušnou láskou, tento pád neuhasiteľného svetla do nekonečnej temnoty, to všetko sa deje v tichej a nenápadnej obyčajnosti ľudského života. Vedome a pohotovo sa stavia čelom k smrti a to je spása sveta. To je naša spása, súd, ktorý prináša milosť. Je to zjavenie našej skutočne strašnej zapletenosti do vlastnej viny a bezvýchodiskovosti, že sme prijatí a milovaní. Vo večeradle je stanovený počiatok spásneho utrpenia. Je to počiatok prijatia a vyhlásenia spasiteľných pašií. Toto prijatie je v geste a vo svätom slove. Prejavuje sa tu zasvätenie sa reálnej smrti a čisté odovzdanie sa Otcovi v kultovom obetnom úkone.
Pán stojí pred svojimi učeníkmi ako ten, ktorý sa zasväcuje smrti. Chýba už len jedno, aby sa hmatateľne a vo svojej telesnosti účinne zjavilo to, že každý z nich už je skrze smrť Pána prijatý, a že to myslí skutočne a úplne konkrétne. Ďalej, že táto skutočnosť životodarnej smrti, ktorou je sám Pán, skutočne a pravdivo prenikne do bytostného vnútra každého z týchto učeníkov. Spoločenstvo, ktorým sú, ktoré majú a prejavujú vo večeri, siaha až k nesmiernym tajomstvám bytia. Siaha tam, kde prebýva vina a smrť, súd a večná zodpovednosť, večné zatratenie i večná spása. Pán mieni úplne jednoznačne a telesne obetovať sám seba v najtvrdšej realite svojho obetovaného bytia, seba ako Spasiteľa a Spásu, seba ako Smrť a Život. Preto hovorí: „Telo, ktoré sa vydáva, krv, ktorá sa prelieva“. Toto telo a krv dáva mocou svojho stvoriteľského slova. Toto slovo premieňa základy skutočnosti a mení našu každodennú skúsenosť v jednoduché zdanie. Preto ju môže zanechať v podobe chleba a vína, všedných znamení milujúcej jednoty, svojim učeníkom, aby vyšlo účinne najavo, že to všetko, t.j. On sám vo svojej pre nich obetovanej spásnej skutočnosti im skutočne patrí a chce preniknúť do stredu bytia každého z nich. Vezmite a jedzte, to je moje telo, pite, to je moja krv nového zákona, ktorá sa vylieva za všetkých. Učeníci berú a zároveň sú braní. Uchopujú uzmierujúcu moc Pánovej poslušnosti a lásky. Akceptujú Pánovu smrť, ktorá zo svojej hrôzyplnej prázdnoty rodí nový život. Objímajú Božiu lásku, ktorá zjednocuje nepochopiteľnú a stravujúcu sviatosť, a to nie ničivo, ale spásonosne. Sú objatí láskou, ktorá ich vzájomne zjednocuje, a to aj tam, kde každý vo svojej konečnej osamotenosti v bolestiach umiera. Zatiaľ čo požívajú súd Božieho milosrdenstva, predprijímajú večnú hostinu, ktorá sa stáva večnou hostinou vykúpených, nie v pozemských znakoch, ale v dokonalosti zjavenej Božej slávy. Keď takto jedia, očakávajú deň, v ktorý Pán „znova príde“ a bude tu úplne. Slávia novú večnú zmluvu, ktorá je im daná darom. Slobodné prijatie tohto daru nimi samými sa im daruje v sile tohto chleba, ktorý ich zjednocuje k večnému životu s Pánom, ktorý je zmluvou medzi svetom a medzi nimi navzájom.
Cirkev napĺňa Pánov ustanovujúci príkaz: toto robte (to, čo on sám urobil v noci, keď sa za nás vydal) na moju pamiatku. Cirkev robí, čo robil Pán so slovami, ktoré sám vyslovil, keď pod spôsobmi chleba a vína vydal učeníkom svoje telo a svoju krv, seba samého ako zálohu večného života. Cirkev slávi anamnézu, „pamiatku“ ustanovujúcu hostinu nového zákona. Keď svojim konaním napodobňuje to, čo sa vtedy stalo, nedochádza k opakovaniu vtedajšej skutočnosti. Nekoná sa znovu to, čo bolo vtedy, ale to, čo sa vtedy stalo, preniká k nám a do nášho času, dosahuje prítomnosť a spasiteľnú moc v našom vlastnom bytí.
Pán sa nám vydal práve ako pokrm k jedlu, ale podľa jeho vlastných slov to, čo nám podáva, je jeho telo a krv, aby sme ho v týmto spôsobom prijímali. Teda prijímané sa nestáva telom a krvou až vtedy, keď ho prijímame, ale vtedy, keď On hovorí, že toto je moje telo a moja krv. Preto môže byť ako pozemský, tak aj nebeský pokrm uchovaný pre večný život k požívaniu pre hladujúcich a svojim bytím nás vyzýva a napomína k prijatiu jeho tela a krvi. Tak sa telesná hostina lásky môže šíriť ďalej aj pre tých, ktorí nemohli byť fyzicky prítomní pri jej prvej príprave. Preto sa Cirkev po celý čas svojho trvania nedomnievala, že by jej bolo odoprené uchovávať konzekrovaný chlieb večného života uprostred veriacich, aby mohol slúžiť tiež mimo veľkej eucharistickej slávnosti obce aj jednotlivcom ako chlieb života. Cirkev bola vždy presvedčená, že človek sa účastní vždy obetnej hostiny obce, slávnosti Eucharistie. Pretože Cirkev vie, že v tejto uchovávanej sviatosti je Pán sám skutočne podľa svojich slov podstatne prítomný telom, krvou, dušou, svojim božstvom ako aj svojou ľudskosťou, preto Cirkev ho vždy v tejto sviatosti stále viacej uctieva ako svojho Pána, ako Slovo Otca, ktoré sa stalo telom. Preto sa mu klania a zahrňuje ho úctou a láskou, aká náleží len Spasiteľovi a Pánovi Cirkvi.
V Eucharistii je prítomný ten, ktorý v noci, keď bol zradený (zradený nami všetkými), miloval všetkých svojich až do krajnosti. Tu je premenená zem v premenenom tele Zmŕtvychvstalého, tu je počiatok slávneho dovŕšenia tejto zeme! Ber a jedz zálohu záchrany a slávy každého tela! Tu je ten, ktorý za nás, sám bez viny, vytrpel všetku priepastnosť našej viny, zatiaľ čo sa pre nás stal prekliatym, a ktorý nás prijal, miloval a uzdravil, pretože nás až na samé dno poznal. Tu je všetko: zmysel, bolesť a blaženosť nášho bytia. Skryté a prístupné len viere.
==Účasť na najsvätejšej Eucharistii==
(podmienky pre prijatie sviatosti Eucharistie)
Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže byť pripustený na sväté prijímanie. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava tak, aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijať Pánovo telo. Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom. Úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené. Deťom nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti je možné vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať
Na sväté prijímanie sa nesmú pripustiť, teda nesmú prijímať Pánovo telo, exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu. Ďalej sa to týka tých kňazov, ktorí sú si vedomí ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede, nesmú sláviť omšu ani prijímať Pánovo telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musia byť vedomí, že sú povinní vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa predsavzatie, čo najskôr sa vyspovedať.
Ten, kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri slávení Eucharistie (pri sv. omši), na ktorom sa zúčastňuje.
===Povinnosť prijatia najsvätejšej Eucharistie===
Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu. Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.
===Podmienky prijatia najsvätejšej Eucharistie – sv. prijímanie===
Aby sme mohli prijať a realizovať Pánovu výzvu: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť.
Apoštol Pavol, v rámci prípravy na prijatie Eucharistie hovorí k spytovaniu svedomia: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“. Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.
Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová (Mt 8,8): „Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ V liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu: „Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
K náležitej príprave veriaceho na prijatie tejto sviatosti patrí zachovanie pred prijatím Eucharistie hodinu hladovky – tzv. eucharistický pôst, t.j. zdržať sa požívania akéhokoľvek jedla a nápoja, okrem čistej pramenitej vody. Voda nenarušuje pôst od jedla a nápojov. Nemocní môžu podľa predpisu lekára prijať prepísané lieky. K náležitej príprave patrí aj vonkajší postoj (pohyb, odev), ktorý má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom.
Cirkev ukladá veriacim povinnosť, aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na svätej omši a odporúča veriacim, aby po kňazovom prijímaní prijímali Pánovo telo z tej istej obety. Ináč ak neprijímajú, aby tak urobili aspoň raz do roka podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň.
Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. Plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.
===Ovocie svätého prijímania===
Sväté prijímanie prináša a prehlbuje naše dôverné zjednotenie sa s Ježišom Kristom. Odlučuje nás od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, „je obetované za nás“ a krv, ktorú pijeme, „je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali a neuchránila pred budúcimi hriechmi. Eucharistia obnovuje v nás stratené duchovné sily, posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. Táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Rovnako nás robí schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutie na stvoreniach a zakoreniť sa v nich. Eucharistia nás chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi. Eucharistia utvára Cirkev – jednotu tajomného Kristovho tela. Eucharistia je závdavok budúcej slávy. Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak tejto veľkej nádeje, čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť (2 Pt 3,13) ako Eucharistia. Eucharistia nám pomáha naplniť Ježišovu podmienku „dať prednosť Bohu pred ľuďmi a pominuteľnými vecami“.
| |||