Katechéza/Analytická katechéza: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 1:
Ak nevieš, kam zaradiť svoj príspevok, tak ho vlož sem:
==Ľudské čnosti==
Všetko s vierou a mierou
Aj takto možno pretlmočiť slová apoštola Pavla: „,Všetko smiem.’ Ale nie všetko osoží” (1 Kor 6, 12). Adventné obdobie je časom radosti a očakávania, dávame si skôr predsavzatia týkajúce sa modlitby - či už osobnej, alebo v rodine a spoločenstve. Predsavzatia si možno dávame aj na Nový rok, len je otázne, či nemajú trvanlivosť bubliniek v šampanskom... Pôstne obdobie v nás však vzbudzuje potrebu čnostného života - vždy máme čo na sebe meniť: byť dôslední v konaní dobra i vo vyhýbaní sa ľuďom, okolnostiam a veciam, ktoré nášmu životu nepridávajú na morálnosti. Je to čas cvičenia sa v dobre a zriekania sa zlého. Čas, ktorý nás vedie k tomu, aby sme pri obnove krstných sľubov na veľkonočnú vigíliu v srdci cítili, že „verím” a „zriekam sa” myslíme vážne a že sme pre to aj niečo vykonali.
Modlitba dňa na Popolcovú stredu veľmi lapidárne vystihuje program nasledujúcich dní: „Milosrdný Bože, dopraj nám týmto svätým pôstom nastúpiť cestu duchovnej obnovy, aby nás pokánie posilňovalo v boji proti nepriateľom spásy.”
Modlitba dňa na Prvú pôstnu nedeľu nám dáva aj návod: „Všemohúci Bože, udeľ nám milosť, aby sme prežívaním štyridsaťdenného Pôstneho obdobia hlbšie vnikali do Kristovho tajomstva a čnostným životom napredovali na ceste k spáse.” Viesť čnostný život, nie svätuškársky. Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje čnosť nasledovne:
„Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní” (KKC 1803). Aj sv. Gregor Nyssenský nám objas-ňuje, prečo treba viesť čnostný život: „Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.”
Božské a ľudské čnosti
Popol na našich čelách, fialová farba a pre mnohých už aj vzdialená príprava na dobrú veľkonočnú spoveď nás pobádajú pracovať na sebe. Slová ľútosti „sľubujem sa polepšiť a každej príležitosti na hriech sa chrániť” by nemali zaznievať ako fráza, ale ako vnútorné presvedčenie. Vedieť voliť dobro a odolávať pokušeniam, to je praktický život nadobúdania čností.
Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych (božských) čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka mať účasť na Božej prirodzenosti. Božské čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom je jeden Boh v troch osobách (...) sú základom morálneho konania kresťana. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti. Božské čnosti sú viera, nádej a láska (porov. KKC 1812 - 1813). Tvoria akoby základ ostatných čností, pretože ich stvárňujú a oživujú.
„Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.” (KKC 1804)
Čnosti a sloboda
„Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro” (KKC 1804).
Koľko omylov nachádzame okolo seba aj v nás samých, keď hovoríme o slobode! Avšak Pavlovo „,Všetko smiem.’ Ale nie všetko osoží” hovorí o skutočnom ovládaní sa a o riadení svojho života spod zorného uhla večných Božích právd. Poznáme predsa pravdu našich otcov: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže”, a ak hovoríme o čnostiach, tak platí zásada, že Boh stavia na ľudskej prirodzenosti. Zázraky, okamžité premeny sú jedinečnými dotykmi a zásahmi Boha v našom živote. Ani Ježiš nerobil zázraky na počkanie a nemožné do troch dní. Predpokladal vieru toho, kto prichádzal prosiť o pomoc. Áno, urobil aj zázraky, ale predovšetkým chcel zmenu srdca a potom z toho prameniacu zmenu v ľudskom živote na rozličných úrovniach. A to je azda ten najväčší zázrak - človek zasiahnutý Božím slovom, Božou milosťou, začne meniť svoje správanie i postoje a tak Boh veľké zázraky nakoniec koná cez uzdravené srdce. Aj Ježišovo vyvolenie si napr. Petra za prvého z apoštolov bol z ľudského hľadiska skoro prehratý zápas. Legenda spomína, že keď Ježiš vystúpil do neba, anjeli sa pýtali, kto bude pokračovať v diele evanjelizácie. Keď sa dozvedeli, že apoštoli, nedávali tomu nijakú šancu. Peter so svojimi pozitívnymi aj negatívnymi povahovými črtami však na sebe pracoval a bol dôstojným prvým pápežom. Zasiahnutý Ježišovou láskou, napriek prehrám sa usiloval o napĺňanie Učiteľovho odkazu. A nesklamal. Ako čítame v Skutkoch apoštolov, vedel sa poučiť aj z chýb a v budúcnosti sa im vyhnúť. Nás kresťanov Ježiš pozval i na budovanie tohto sveta, ktoré sa začína v našom zápale, v hľadaní a v konaní dobra.
Vytrvalosť a dôslednosť
Nech sa 99-krát niečo nepodarilo, na stý raz sa podarí. Koľko ráz sme si možno povedali, že prídeme na čas na svätú omšu, aby sme si v tichu pred Božou tvárou zhodnotili uplynulý týždeň, uvedomili si, za čo chceme Pánovi ďakovať, o čo ho prosiť. Azda sme si našli aj dosť objektívnych príčin, prečo sme prišli neskoro. Avšak všetko sa začína organizáciou programu a stanovením priorít. Môže sa stať, že prídu nepredvídateľné komplikácie, ale dôležité je usilovať sa a byť vytrvalý. Pomohlo by, keby sme si napríklad povedali: „Akcia sa začína päť minút pred akciou.” Vytvoríme si tak časovú rezervu, ktorá nás bude motivovať, aby sme boli dôslední. Je potrebné nevzdávať zápas o dobro v sebe, lebo „morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske” (KKC 1804). Všetky naše čnosti možno zoskupiť do štyroch základných, ktorými sú rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila, miernosť.
„Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.”
Sv. Gregor Nyssenský
Svedectvo čnostného života
Veď čo by nám osožilo, keby sme pre Krista získali celý svet, ale svoju dušu zatratili? V kresťanskom staroveku sa hlásal blud, že sviatosti, ktoré kňaz vysluhuje v stave hriechu, sú neplatné. Cirkev tento blud odsúdila, sviatosti sú Kristovým darom pre ľudí. Je dobré, a malo by to tak byť, aby kňaz či biskup bol aj osobným svedectvom krásy kresťanského života, lebo pre prijímateľa sviatostí je to veľmi povzbudzujúce a vedie ho to k čnostnému životu. Aj tu platí, že príklady tiahnu.
Sv. František Saleský bol v mladosti človek razantného správania, bol ukážkovým cholerikom. Sám si uvedomoval, že svojím správaním ľudí možno aj odstrašuje, a že ho musí zmeniť. Ľudia, ktorí ho poznali, na sklonku jeho života uznanlivo krútili hlavou, lebo zmenil svoj vzorec správania a dokázal ovládať svoje city. Ľudí do Cirkvi priviedol síce aj rozumovými argumentmi, ale predovšetkým svedectvom svojho života.
Nijaká práca nebýva taká únavná a spojená s toľkými prehrami ako práca na sebe. Často prichádza netrpezlivosť, rozladenosť a možno aj konštatovanie: „To nemá zmysel, ja na to nemám!” Práve keď hovoríme o čnosti, je potrebné nevzdávať sa, ale s Božou pomocou a na základe vlastného rozhodnutia ísť ďalej. Pohľad na skalnaté pobrežie pri búrlivom mori poodhaľuje, čo dokáže trpezlivosť a dôraznosť. Aj ten najtvrdší kameň sa pod neustálym tlakom morskej vody postupne obrusuje.
Nech sú pre nás výzvou Ježišove slová, že Boh si aj z kameňov môže povolať synov. My nie sme kamene, sme Boží synovia a dcéry, ktorým Pán dáva tento pôstny čas, aby sme sa vedeli zaprieť, ovládať, prinútiť sa. Lebo pôst znamená schopnosť znova sa vzchopiť na ceste k dobru, zanechať staré cesty a vykročiť po cestách Pánových. Pavol nás vyzýva: „Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami” (Flp 4,8 - 9)
Pravdaže, čnosť je trvalá a stála dispozícia na dobro, preto treba byť dobrý nielen v nasledujúcich týždňoch, ale pracovať na sebe tak, aby sme si osvojili radosť z konania dobra a zo zachovávania Ježišových príkazov.
Zhrnutie:
* Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.
* Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach.
* Božskými čnosťami sú viera, nádej, láska.
* Základnými ľudskými čnosťami sú rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila, miernosť.
* Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím a uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.
BRANISLAV BUKOVSKÝ
Snímky: Luke Golobitsh a Marián Gavenda
*Pôvodný zdroj: [http://www.katnoviny.sk/Kn_2004/09_2004/obnova.htm]
==Čnosti==
Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmrňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro. Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.
Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú "základné čnosti" (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to:
*rozvážnosť (prudentia)
*spravodlivosť (iustitia)
*mravná sila (fortitudo)
*miernosť (temperantia).
Spomínajú sa už v Starom zákone. "A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile" /Múdr 8,7/. Pod inými pomenovaniami sa týmto čnostiam dostáva chvály na mnohých miestach Svätého Písma. (KKC 1804-1805)
Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. "Skúsený človek si... dáva pozor na svoj krok" /Prísl 14,15/. "Buďte rozumní, pokorní a bdejte na modlitbách" /1 Pt 4,7/. Rozvážnosť je "správna norma konania", píše svätý Tomáš Akvinský po Aristotelovi. Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom, ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa "auriga virtutum" ("kormidelník čností"), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru.Rozvážnosť bezprostredne riadi úsudok svedomia. Rozvážny človek rozhoduje o svojom správaní a usporadúva ho podľa tohto úsudku. Vďaka tejto čnosti aplikujeme morálne zásady bez omylu v jednotlivých prípadoch a prekonávame pochybnosti o dobre, ktoré treba robiť, a o zle, ktorému sa treba vyhnúť. (KKC 1806)
Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dáť Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Spravodlivosť voči Bohu sa volá "čnosť nábožnosti" (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. "Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo! /Lv 19,15/
KKC 1807
Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach, a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. "Moja sila a chvála je Pán" /Ž 118, 14/. "Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" /Jn 16,33/
KKC 1808
Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a "nechodí za tým, po čom srdce túži" /Sir 5,2/. V Starom zákone sa často chváli miernosť: "Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle" /Sir 18,30/. V Novom zákone sa táto čnosť volá "umiernenosťou" alebo "triezvosťou". Máme žiť v tomto veku "triezvo, spravodlivo a nábožne." /Tít 2,12/.
"Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou..., aby sa láska k nemu zachovala neporušená a úplná, čo je vlastné miernosti, aby sa nezlomila nijakými ťažkosťami, čo je vlastné mravnej sile, aby neslúžila nikomu inému, čo je vlastné spravodlivosti, aby bdela pri rozoznávaní vecí, žeby sa (do nej) pomaly nevkradli klam a lesť, čo je vlasné rozvážnosti." (Svätý Augustín)
KKC 1809
Ľudské čnosti - nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí - očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje.
KKC 1810
*Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=27]
==ČISTOTA A VERNOSŤ ==
"Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha." /Mt 5,8/ "Čistí srdcom" sú tí, čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do súladu s požiadavkami Božej svätosti, najmä v troch oblastiach: v láske, v čistote alebo sexuálnej poctivosti, v láske k pravde a v pravej viere. Medzi čistotou srdca, tela a viery je vnútorná spätosť:
Veriaci majú veriť v články Vyznania viery, "aby veriac, podriadili sa Bohu, podriadení počestne žili, počestne žijúc, očisťovali si srdce a s očisteným srdcom, chápali, čo veria." /Sv. Augustín/ Tým, čo majú "čisté srdce", je prisľúbené, že uvidia Boha z tváre do tváre a že mu budú podobní. Čistota srdca je predpokladom videnia Boha. Už teraz nás robí schopnými vidieť všetko z hľadiska Boha a prijímať druhého ako "blížneho"; dovoľuje nám vnímať ľudské telo, vlastné i telo blížneho, ako chrám Ducha Svätého, prejav Božej krásy.
KKC 2518-2519 Krst udeľuje tomu, kto ho prijíma, milosť očistenia od všetkých hriechov. Ale pokrstený musí naďalej bojovať proti žiadostivosti tela a nezriadeným túžbam. S Božou milosťou dosiahne víťazstvo:
- prostredníctvom čností a daru čistoty, lebo čistota umožňuje milovať úprimným a nerozdeleným srdcom;
- prostredníctvom čistého úmyslu, ktorý spočíva v zameraní na pravý cieľ človeka: pokrstený sa snaží prostým okom vo všetkom nájsť a plniť Božiu vôľu;
- prostredníctvom čistého pohľadu, vonkajšieho i vnútorného; ovládaním citov a obrazotvornosti, odmietaním akejkoľvek záľuby v nečistých myšlienkach, ktoré pobádajú k odvráteniu sa od cesty Božích prikázaní: "Pohľad vzbudzuje vášeň u nerozumných" /Múd 15,5/;
- prostredníctvom modlitby :
"Myslel som, že zdržanlivosť je vo vlastných silách, o ktorých som si bol vedomý, že ich nemám, keďže som bol taký hlúpy, že som nevedel..., že nik nemôže byť zdržanlivý, ak mu to ty nedáš. Zaiste by si mi to bol dal, keby som bol klopal vnútorným vzdychaním na tvoj sluch a s pevnou vierou zložil na teba svoju starosť." /Sv. Augustín, Confessiones, 6,11,20/
KKC 2520 Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Taká neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo. Nepripúšťa dvojtvárny život ani dvojzmyselné reči.
Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu; ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným. "Dôstojnosť človeka si ... vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí od akéhokoľvek zajatia vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky" /2. vat. koncil, GS, 17/.
Čnosť čistoty podlieha základnej čnosti miernosti, ktorá má za cieľ preniknúť rozumom vášne a túžby ľudskej zmyslovosti.
KKC 2338-2339, 2341 Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá je integrálnou súčasťou miernosti. Cudnosť chráni intimitu osoby. Znamená odmietať odhaľovanie toho, čo má zostať skryté. Je zameraná na čistotu a svedčí o jej chúlostivosti. Usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája.
Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky. Nabáda k trpezlivosti a umiernenosti v ľúbostnom vzťahu; vyžaduje, aby sa plnili podmienky daru a definitívneho vzájomného záväzku muža a ženy. Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou.
KKC 2521-2522 Čistota má svoje zákony rastu, ktoré prechádzajú stupňami poznačenými nedokonalosťou a veľmi často aj hriechom. Čistý a čnostný človek "sa zo dňa na deň formuje svojimi početnými slobodnými rozhodnutiami. Preto poznáva, miluje a koná morálne dobro podľa stupňov svojho rastu". /Ján Pavol II.: Familiaris consortio, 34/
Čistota je nanajvýš osobnou úlohou. Zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože "pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé" /2. vat. koncil, GS, 25/. Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú formáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života.
Čistota je morálna čnosť. Je aj Božím darom, milosťou, ovocím Ducha /por. Gal 5,22-23/. Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu tomu, kto bol znovuzrodený vodou krstu.
KKC 2343-2345 Kresťanská čistota vyžaduje očistenie spoločenského ovzdušia. Od spoločenských komunikačných prostriedkov žiada také informovanie, ktorý dbá na úctu a diskrétnosť. Čistota srdca oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a odmieta predstavenia, ktoré podporujú nezdravú zvedavosť a predstavy protiviace sa slušnosti.
KKC 2525 Čistotou sa majú vyznačovať ľudia podľa svojich rozličných stavov: jedni v panenstve alebo v Bohu zasvätenom celibáte, čo je vynikajúci spôsob, ako sa môžu ľahšie oddaťjedine Bohu s nerozdeleným srdcom; druhí zasa takým spôsobom života, ktorý pre všetkých určuje morálny zákon podľa toho, či žijú v manželstve, alebo sú slobodní. Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti:
"Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné... V tomto je disciplína Cirkvi bohatá." /Sv. Ambróz/
KKC 2349 Snúbenci sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti. V tejto skúške majú objaviť vzájomnú úctu a učiť sa vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si navzájom pomáhať rásť v čistote.
KKC 2350 Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva, a vernosti a nežnosti manželov. V Piesni piesní Tradícia vždy videla jedinečné vyjadrenie ľudskej lásky, lebo je odbleskom Božej lásky, lásky "silnej ako smrť", ktorú "ani prívaly vody nemôžu uhasiť" /Pies 8,6-7/
KKC 1611 Kristus je vzor čistoty. Každý pokrstený je povolaný viesť čistý život, a to každý podľa svojho životného stavu. Čistota znamená integráciu sexuality do ľudskej osoby. Predpokladá naučiť sa osobnému sebaovládaniu. Spomedzi hriechov, ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou, treba spomenúť onániu (masturbáciu), smilstvo, pornografiu a homosexuálne styky. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, zahŕňa vernú lásku. Ukladá im povinnosť chrániť nerozlučiteľnosť svojho manželstva.
KKC 2394-2397 Cudzoložstvo a rozvod, polygamia a voľný zväzok (voľná láska) sú ťažkými previneniami proti dôstojnosti manželstva.
KKC 2400 Kristus je stredobodom celého kresťanského života. Spojenie s ním má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali "Baránka, kamkoľvek ide" /Zjv 14,4/, aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť a aby išli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza /Mt 25,6/. Sám Kristus pozval niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom. Panenstvo pre nebeské kráľovstvo je rozvinutím krstnej milosti, mocným znakom prednosti spojenia s Kristom a vrúcneho očakávania jeho návratu, znakom, ktorý aj pripomína, že manželstvo je skutočnosťou tohto sveta, ktorý sa pomíňa. Oboje - sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo - pochádzajú od samého Pána. On im dáva zmysel a udeľuje im potrebnú milosť, aby sa žili v súlade s jeho vôľou. Úcta k panenstvu pre Božie kráľovstvo a kresťanský zmysel manželstva sú neoddeliteľné a navzájom sa podporujú.
KKC 1618-1620 Láska je formou (stvárňujúcim princípom) všetkých čností. Pod jej vplyvom sa čistota javí ako škola osobného darovania sa. Sebaovládanie je zamerané na sebadarovanie. Čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti.
KKC 2346 "
* Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=2]
==Desatoro==
Slovo "Desatoro" (Dekalóg) znamená doslovne "desať slov" /Ex 34,28/. Týchto "desať slov" zjavil Boh svojmu ľudu na posvätnej hore. Napísal ich svojím "prstom"/Ex 31,18/ na rozdiel od ostatných príkazov napísaných Mojžišom. Sú to Božie slová v jedinečnom zmysle. Odovzdáva nám ich kniha Exodus a kniha Deuteronomium. Už od Starého zákona sa posvätné knihy odvolávajú na "desať slov". Avšak ich plný zmysel zjavil až Ježiš v Novom zákone.
Celé Desatoro sa chápe predovšetkým v súvislosti s exodom /odchodom vyvoleného ľudu z Egypta/, ktorý je veľkou udalosťou Božieho oslobodenia v samom strede Starej zmluvy. Či už v negatívnej formulácii ako zákazy, alebo v pozitívnej ako príkazy /napr. cti otca svojho a matku svoju/, stanovuje "desať slov" podmienky života oslobodeného z otroctva hriechu.
Desatoro je cestou života:
"A prikazujem ti, aby si miloval svojho Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a ak zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa." /Dt 30,16/
Táto oslobodzujúca sila Dekalógu sa ukáže napríklad v prikázaní o sobotnom pokoji, určenom cudzincom i otrokom.
"Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň." /Dt 5,15/
KKC 2056-2058
Desatoro, horská reč a apoštolská katechéza nám popisujú cestu, ktorá vedie do nebeského kráľovstva. My po nej, posilňovaní milosťou Ducha Svätého, krok za krokom kráčame vo svojom každodennom konaní. Pôsobením Kristovho slova vydávame v Cirkvi ovocie na božiu oslavu.
KKC 1724
Od doby sv. Augustína má Desatoro popredné miesto ako v katechéze tých, ktorí sa pripravujú na krst, tak i v katechéze veriacich. V pätnástom storočí sa rozšíril zvyk vyjadrovať Desatoro v rýmovaných a kladných formuláciách, ktoré sa dali ľahko naučiť naspamäť. Užívajú sa dodnes. Cirkevné katechizmy často vykladali kresťanskú morálku v poradí podľa "Desatora božích prikázaní".
V priebehu dejín sa rozdelenie a číslovanie prikázaní menilo. Tento katechizmus sa pridržiava rozdelenia, ktoré stanovil sv. Augustín a stalo sa v katolíckej cirkvi tradičným. Rovnaké rozdelenie majú aj protestantské vyznania. Grécki otcovia vytvorili odlišné rozdelenie, s ktorým sa stretávame v pravoslávnych cirkvách a v reformovaných spoločenstvách.
KKC 2065-2066
Desať prikázaní vyhlasuje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú hlavne na lásku k Bohu a ďalších sedem na lásku k blížnemu.
"Ako sú dve prikázania lásky, v ktorých je zhrnutý celý Zákon i Proroci - hovoril Pán... - tak aj Desatoro prikázaní bolo dané na dvoch tabuliach. Hovorí sa totiž, že tri prikázania boli napísané na jednej a sedem na druhej tabuli." /Sv. Augustín/.
Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a že i ospravedlnený človek ich musí zachovávať. 2. vatikánsky koncil to potvrdzuje: "Biskupi ako nástupcovia apoštolov prijímajú od Pána... poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium celému tvorstvu, aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a plnením prikázaní."
/2. vat. koncil, Lumen gentium/.
KKC 2067-2068
Desatoro prikázaní je súčasťou Božieho zjavenia. Zároveň nás učí pravému ľudstvu. Vyzdvihuje základné povinnosti, a teda nepriamo i základné práva, ktoré vychádzajú z prirodzenosti ľudskej osoby. Desatoro je prednostným vyjadrením "prirodzeného zákona".
"Už od počiatku Boh vpísal do srdca ľudí príkazy prirodzeného zákona. Potom sa len obmedzil na to, aby im ich pripomínal. Tým pripomenutím je Desatoro." /Sv. Irenej z Lyona/
KKC 2070
Zákon božský i prirodzený ukazuje človeku, akou cestou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon ukazuje prvé a podstatné záväzné pravidlá, ktoré riadia mravný život. Jeho oporným bodom je túžba po Bohu, prameňu a sudcu všetkého dobra, a podriadenia sa mu, a tiež zmysel pre druhého ako sebe rovného. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa nazýva prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktor ich vyhlasuje, patrí výlučne k ľudskej prirodzenosti.
KKC 1955
Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien; v záplave predstáv a obyčajov zostáva nezmenený a podporuje pokrok. Pravidlá, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú vo svojej podstate stále platné. I keď sa popierajú jeho zásady, napriek tomu ich nemožno zničiť ani vytrhnúť z ľudského srdca.
KKC 1958
Starý zákon je prvým stupňom zjaveného zákona. Jeho mravné predpisy zhrňuje Desatoro Božích prikázaní. Prikázania Desatora kladú základy povolaniu človeka, stvoreného na boží obraz; zakazujú, čo odporuje láske k Bohu a blížnemu, a predpisujú, čo pre ňu nie je podstatné. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu zjavovalo boží hlas i Božie cesty a chránilo ho proti zlu.
"Boh napísal na dosky zákona to, čo ľudia nedokázali čítať vo svojich srdciach." /Sv. Augustín/.
KKC 1962
"Verím v Boha", toto prvé tvrdenie z vyznania viery je tiež najzákladnejšie. Celé vyznanie hovorí o Bohu a ak hovorí o človeku a o svete, potom len vo vzťahu k Bohu. Všetky články Kréda vychádzajú z prvého, práve tak ako prikázania Desatora sú rozvinutím prvého. Ostatné články nám umožňujú lepšie poznávať Boha, ako sa postupne zjavoval ľuďom. "Kresťania teda najprv vyznávajú, že veria v Boha." /Rímsky katechizmus/.
KKC 199
Pastieri Cirkvi vykonávajú svoj učiteľský úrad v oblasti morálky obvykle katechézou a kázaním; základom je Desatoro, ktoré vyjadruje zásady mravného života, platné pre všetkých ľudí.
KKC 2049
*Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=26]
==ASKETIKA ==
"Bezo mňa nemôžete urobiť nič." /Jn 15,5/
Kto chce zostať verný svojim krstným sľubom a odolávať pokušeniam, má si dať záležať, aby používal na to prostriedky, ako je sebapoznanie, praktizovanie askézy prispôsobenej situáciám, v ktorých sa nachádza, poslušnosť Božím prikázaniam, praktizovanie morálnych čností a vernosť modlitbe. "Zdržanlivosť nás sústreďuje a privádza k jednote, od ktorej sme sa rozptýlili na mnohé veci." /Sv. Augustín - Confessiones, 10,29,40/.
KKC 2340
Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev: "Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí... začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná." /Sv. Gregor Nyssenský/
KKC 2015
"Duch je síce ochotný, ale telo je slabé." /Mt 26,41/
Najčastejším a aj najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery. Menej sa prejavuje zjavnou neverou než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme? Inokedy si berieme Pána za spojenca, lenže srdce zostáva ešte domýšľavé. V každém prípade náš nedostatok viery dáva najavo, že ešte nemáme dispozíciu pokorného srdca.
Iným pokušením, ktorému domýšľavosť otvára dvere, je duchovná znechutenosť (po latinsky acedia). Pod týmto výrazom Otcovia duchovného života chápu určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca.
Z čím väčšej výšky človek padne, tým viac si ublíži. Bolestná stiesnenosť je opakom domýšľavosti. Kto je pokorný, nečuduje sa svojej úbohosti; ona ho vedie k tomu, aby mal väčšiu dôveru, aby vytrvalo odolával.
KKC 2732-2733
V knihe Cesta dokonalosti autori: A. Gazzera a A. Leonelli predkladajú všeobecné princípy kresťanskej dokonalosti, v ktorej má svoje miesto:
I. BOŽÍ PODIEL
Ježiš Kristus žiada, aby sme dali prednosť:
- duši pred telom "Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!" /Mt 16,26/
- nebu pred zemou "V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza..." /Mt 6,20/
- úzkej ceste pred širokou "Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života..." /Mt 7,14/
- Bohu pred ľuďmi "Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden." /Mt 10,37/
- panenstvu pred manželstvom: "Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané." /Mt 19,11/
- kontemplatívnemu životu pred činnosťou aktívneho života: "Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme." /Lk 10,41-42/
V reči na vrchu nám Kristus ukázal ideál kresťanskej dokonalosti. Podľa kresťanského náboženstva skutoční veľkí sú: chudobní, trpiaci, tichí, hladní, milosrdní, čistí, pokojamilovní, prenasledovaní. Kto má tieto vlastnosti, je dokonalý, lebo je podobný Ježišovi Kristovi.
II. ĽUDSKÝ PODIEL
Človek sa posväcuje: dobrými skutkami,
modlitbou, rozjímaním, spytovaním svedomia,
duchovnými cvičeniami, mesačnou obnovou,
štúdiom a čítaním, životným programom,
prácou a apoštolátom
Apoštolát posväcuje, pretože:
- je prejavom lásky k Bohu a blížnemu, smeruje k Božej sláve a spáse duší;
- praktizujeme v ňom mnohé čnosti: lásku, poníženosť, trpezlivosť, rozumnosť, odvahu, obetavosť;
- štúdium problémov, diskusie o námietkach posilňujú našu vieru a živia nábožnosť;
- obrana viery a Cirkvi nás oduševňuje za Božie záujmy;
- naše reči, upozornenia, ktoré dávame iným, nás zaväzujú, aby sme sa nimi aj my riadili.
Ako sú všetci kresťania povolaní k dokonalosti, tak sú všetci krstom a birmovaním povolaní aj k apoštolátu. Kňaz má celkom zvláštne apoštolské poslanie. Posväcuje veriacich sviatosťami, obetou svätej omše, kázňami, vedením kresťanskej pospolitosti. Je k tomu splnomocnený posvätnou mocou, ktorú prijíma vo sviatosti kňazstva. Ale aj veriaci prijímajú dve sviatosti, ktoré - podobne ako u kňaza - vtláčajú do duše nezničiteľný charakter, ktorý ich spája s Kristovým kňazstvom a jeho prorockým poslaním. Sviatosť krstu a sviatosť birmovania okrem iných povinností zaväzujú veriaceho k apoštolátu, čiže k povinnosti duchovne pomáhať svojmu blížnemu. Prežívať birmovanie znamená prijať výzvu k práci na spáse a šíriť Božie kráľovstvo, znamená byť užitočnou časťou spoločenstva a všetkými silami pracovať na jeho zdokonalení.
*Pôvodný zdroj: http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=37
==MYSTIKA ==
Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu spojeniu s Kristom. Toto spojenie sa nazýva "mystické", pretože sa podieľa na Kristovom tajomstve prostredníctvom sviatostí "svätých tajomstiev" a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá k tomuto dôvernému spojeniu s Ním, i keď len niektorým sú udelené zvláštne milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý dostali všetci.
KKC 2014
"Vznešená prirodzenosť Božia vo svojej nekonečnej moci a nezmerateľnej láske priťahuje v milosti posväcujúcej ľudskú prirodzenosť k sebe, prijíma ju do svojho lona, ponára ju do svojho božstva ako železo do plameňa. Robí z nás rod Boží. Spojením so Synom a Duchom sme účastní božskej prirodzenosti nielen podľa slova, ale skutočne. My všetci, ktorí veríme, sme sa stali Bohu podobnými tým, že sme boli povznesení nad všetku stvorenú krásu. Nevýslovným spôsobom sa v nás tvorí Kristus, nie ako tvor v tvorovi, ale ako Boh stvorenej prírody, tým, že nás Boh pretvára na svoj obraz a povznáša nás nad všetko stvorenie". /Sv. Cyril Alexandrijský/
Nie je to splynutie alebo stotožnenie s Bohom, ale len prežiarenie duše, skryté a pre našu malú súčinnosť nedokonalé. Nie sme bohmi, ale milosťou sa nám dostáva niečo, čo je vlastné len Bohu: sme nadprirodzeným obrazom, odleskom Božej slávy a svätosti.
Boh je absolútne zvrchovaná, nekonečná láska. V radikálnej otvorenosti je svätou Prítomnosťou. Blízkosťou. Tá má mnoho spôsobov. Boh zo svojej transcendencie vystúpil tak, že skrze svoje Slovo a v láske Ducha dal vznik bytiu mimo seba. Pretože to bolo dielom lásky, nazýva sa táto skutočnosť milosťou v najširšom zmysle. Všetko bytie nesie v sebe stopu Božej tvorčej lásky.
Zvláštnym obrazom a podobaním sa Bohu tvor sa stáva schopným poznania, dialógu a lásky. Toto partnerstvo a zvláštne spoločenstvo s Bohom nie je už len púhou skutočnosťou danou Božím stvoriteľským činom, je zvláštnou a osobnou účasťou, kde Boh nie je "prvou Príčinou", ale zdieľajúcou sa Láskou, ktorá tvora pozýva k naplneniu a dokonaniu v Ňom. Túto skutočnosť viery nazývame milosťou v užšom, teologickom zmysle slova.
Tento láskyplný vzťah človek porušil hriechom. Boh sa však vo svojej láske rozhodol všetko zmieriť a obnoviť v Kristovi, svojom milovanom Synovi, všetkému vtlačil svoju pečať Novej Zmluvy v Duchu Svätom. V Kristovi prišla pravda a milosť, "z jeho plnosti sme my všetci prijali milosť za milosťou." /Jn 1,16/
Toto nové dielo lásky priniesol Kristus všetkým ľuďom. Tým, ktorí ho prijali, ktorí sa zrodili z vody a z Ducha, dal nové bytie vo svojom tajomnom tele - Cirkvi. Ale Duch Svätý ďalej koná pre nás dielo Kristovej spásy - a to tak, že ho vnáša do jednotlivých duší, osobne ich pozýva do spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou, dáva im účasť na jej vnútornom živote a svätosti.
V diele spásy a posvätenia pokračuje Duch Svätý v dejinách ľudstva, Cirkvi a jednotlivej osobnosti, pokiaľ sa nenaplní čas, kedy všetko bude v Bohu a Boh vo všetkom.
Na tejto ceste do "absolútnej budúcnosti" nám pomáhajú anjeli a všetci svätí, predovšetkým Matka Kristova - prosbami a príkladom. Tak sa uskutočňuje "spoločenstvo svätých", dokiaľ Kristus nepríde znovu v sláve, aby dokonal a naplnil všetko.
Úžasné je toto tajomstvo živého Boha a človeka - jedno z najjasnejších, ktoré s vierou prijímame. Dejiny sú naplnené prítomnosťou Boha živého a pravého - pre nás a pre našu spásu.
Božia darujúca láska stvorila hneď na počiatku človeka v nadprirodzenom poriadku. Jej ďalší stupeň je láska k človeku, ktorý svojou vzburou porušil Božie priateľstvo a stratil milosť. Táto láska k hriešnemu ľudstvu vyvrcholila vtelením Ježiša Krista.
"Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch." /Tit 2,11-14/
Je s nami až do skončenia sveta /Mt 28,20/ a nikto nemôže prísť k Otcovi iba skrze neho /Jn 14,6/. Milosť tu znamená ľudsky možnú účasť na živote osláveného Pána, ktorá však v našom pútnickom stave znamená účasť aj na jeho utrpení. Tak sa v kristologickom zmysle konkretizuje a napĺňa "obraz a podobnosť Božia" v nás.
Kristovo dielo prinieslo spásu všetkým ľuďom, t.j. všetkým dáva prístup k Božiemu životu a spoločenstvu v láske. Túto možnosť uskutočňuje v Cirkvi Duch Svätý. V tom zmysle obnovuje tvárnosť zeme, je darcom života, hosť a priateľ duší, láska Božia rozliata v našich srdciach.
Milosť je kľúčovým pojmom zjavenia: v nej dochádza k uskutočneniu najhlbšieho vzťahu Boha a človeka. Sväté písmo nemá síce definície a sústavnú náuku o milosti, ale je samo dielom milosti, je samo nepretržitým svedectvom o milosti v Božom srdci a v Božom konaní, o ľuskej súčinnosti s ňou i o zlyhaní človeka...
Sv. Pavol: V jeho osobnej skúsenosti je milosť vyvolením "Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo sme svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi..." /Gal 1,15/
Všeobecne chápe milosť ako silu vykúpenia a ospravedlnenia. Milosť je novým životom, životným spoločenstvom s Bohom... Toto spoločenstvo spôsobuje Kristov Duch... Od Kristovho povýšenia zasahuje do existencie veriaceho človeka a dáva mu život a slobodu, slobodu od zákona, hriechu a smrti... Je Božou láskou, vliatou nám do sŕdc... Pôsobí v Cirkvi svojimi darmi...
"Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve." /Kol 3,1-4/
Sv. Ján: Milosť sa zjavila v Kristovi... "V ňom bol život a život bol svetlom ľudí..." /Jn 1,4/ Láskou" "Boh tak miloval svet..." /Jn 3,16/
Kristus sám o milosti nehovorí, ale jeho radostná zvesť je plná milosti. Prichádzajúce kráľovstvo, ktoré oznamuje, je práve milosť. Je skrytá ako poklad na poli, ako perla, ktorá má hodnotu ako všetok majetok. Boli sme stratení a milosrdenstvo Božie nás znova našlo /podobenstvo o stratenej ovečke, o stratenej drachme, o márnotratnom synovi/. Sme pozvaní na hostinu /podobenstvo o hostine, o pannách/. Milosť sa javí i v Kristových činoch na nemocných a hriešnikoch, predovšetkým však v jeho výkupnej smrti.
Kresťanská spiritualita je len zlomkovite zachytená v literatúre, ktorá je napriek tomu pre svoj rozsah i obsah nepostihnuteľná. Z hĺbky bohatstva dolujú prostí veriaci i naši svätci stále nové a nové pravdy a krásy. Kresťanská zbožnosť je teocentrická, kristologická; zreteľ pneumatologický v západnej cirkvi trochu ustupuje v porovnaní s cirkvou východnou.
Takmer všetci veľkí svätci a mystici dovršujú svoj výstup k Bohu v tajomstve Najsvätejšej Trojice.
V tajomstve milosti, o ktorom tu hovoríme, sa nám zdieľa sám Boh. Jeho všadeprítomnosť nadobúda osobný, najvnútornejší a najintímnejší charakter. Nie je len BOH S NAMI /Emanuel/, ale je Boh v nás. Toto tajomstvo Božej lásky môžeme popísať dvojako: buď celá Najsvätejšia Trojica umožňuje svoju prítomnosť tak, že hovoríme o príchode Božieho kráľovstva v nás. Alebo naopak, "vťahuje" nás mysticky do svojho vnútorného života: sme Božou prítomnosťou uchvátení, ako hovorí sv. Pavol, vytrhnutí, vtiahnutí; Kristus sa nás zmocňuje /Flp 3,12/.
Avšak stupne tejto skutočnosti a skúsenosti sú veľmi rozdielne: od všeobecnej a nekonečnej Božej lásky až do vysokých stavov spojenia, stretnutia, spoločenstva.
Je tu tiež naša otvorenosť Bohu, naša odpoveď na Božiu lásku. V tomto stretnutí môže dôjsť k najhlbšej premene človeka. Závratné priateľstvo, toto spoločenstvo a dialóg lásky je najhlbším prvkom kresťanského života. Žiadne iné náboženstvo, žiadna iná mystika, čo aj psychologicky intenzívnejšia, sa nemôže rovnať Božej milosti. Všetky sú nejako jednostranné: buď mizne človek, alebo Boh. Buď je činný len človek, alebo mizne jeho sloboda. V tajomstve milosti ide o stretnutie dvoch slobôd. Len tak je možná láska, slobodne sa prejavuje voči nám Boh lásky.
"No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my." /2 Kor 4,7/
Modlitba
Najsvätejšia Trojica, živý Bože!
Dovolil si nám nahliadnuť do skrytého tajomstva svojej vôle: aby všetko bolo jedno, sväté, Tvoje.
Položil si vo večnosti rozhodnutím svojej lásky svätý začiatok.
Dal si slobodu nám i anjelom, aby sme ťa milovali, odpovedali slobodne na Tvoju lásku.
Tvoj Syn bol Slovom, v ktorom si všetko stvoril k sláve a kráse. K našej kráse i našej svätosti.
Zlyhali sme. Ale nie Ty!
Urobil si z nás nové stvorenie podľa svojho Syna silou a mocou Ducha.
Hriech nebol príčinou, že si nás znovu stvoril. Prvou "príčinou" bola Tvoja večná láska.
Poslal si svojho Syna, aby sme mali nový život.
Posielaš svojho Ducha, aby sme ho mali v hojnosti.
Prináša a pripomína nám všetko, čo si nám daroval - pred stvorením, pri stvorení,
pred hriechom, po hriechu. Znovu si posvätil našu slobodu, aby sme sa mohli rozhodnúť
pre Teba, pre Tvoj poriadok vo svete a pre dôstojnosť človeka.
Dal si a dávaš ustavične všetko, aby sme svoje veľké vyvolenie, povolanie a poslanie
mohli uskutočniť. Posväcuješ naše bytie i naše činy.
Prosíme, aby nás Tvoja milosť predchádzala, sprevádzala a viedla k plnosti Kristovej.
Aby všetko naše konanie vychádzalo z Teba a spelo k Tebe, Láska večná.
Amen.
* Z knihy: ZVĚŘINA, ''Teologie AGAPÉ, časť Účast na vnitřním Božím životě''
Učitelia Cirkvi, sv. Ján z Kríža a sv. Terézia od Ježiša /Terézia z Avily/ patria medzi najväčších mystikov svojej doby. V tomto storočí možno vyzdvihnúť Editu Steinovú /sestra Terézia Benedikta/, ktorú Sv. Otec pred krátkym časom vyznačil a povýšil na oltár /blahorečená bola 1.5.1987/.
Sv. Ján z Kríža /učiteľ Cirkvi/ (1542-1591): Narodil sa v Španielsku, blízko Avily, z rodiny zámožného obchodníka s hodvábom. V 17-tich rokoch sa rozhodol stať sa ošetrovateľom v nemocnici v Medine, aby si zarobil na štúdiá. Neskôr, keď mu ponúkli miesto nemocničného kaplána, rozhodol sa radšej vstúpiť do karmelitánskej rehole. Po noviciáte odišiel na univerzitu do Salamanky a r. 1567 bol vysvätený za kňaza. Túžil sa oddať čo najúplnejšie kontemplatívnemu životu a pomýšľal na to, že sa stane kartuziánom. Ako 25-ročný stretol Teréziu z Avily. Prehovorila ho, aby sa stal zakladajúcim členom reformovaných bosých karmelitánov. Ďalších 10 rokov pracoval s ňou, začal svoje životné dielo ako učiteľ a duchovný vodca mníšok, rehoľníkov a laikov. Ale iní karmelitáni jeho reformu považovali za zradu, r. 1577 bol unesený a väznený v Tolede 9 mesiacov v cele bez okien. V tej dobe veľmi trpel telesne i duchovne. Väzenie znázorňovalo to, čo sa dialo v jeho duši, a on potom používal tieto obrazy, aby vylíčil noc ducha. Jeho najznámejšie diela: VÝSTUP NA HORU KARMEL -3 knihy, TEMNÁ NOC - 2 knihy /1618/. Tvoria prvú časť jeho spisov, ktorou je cesta vedúca k zjednoteniu s Bohom. V druhej časti spisov popisuje skúsenosť s týmto zjednotením. Vyjadril ju v dvoch básňach: Duchovná pieseň a Živý plameň lásky so svojimi komentármi. Obe časti sú cesty duše a každá z nich má svoju vlastnú dynamiku. Prvá časť je vymanenie sa zo sebectva. Druhá je dynamikou samotnej lásky, keď očistená duša tiahne k dokonalosti lásky v duchovnom zasnúbení a pokračuje ďalej, až dôjde k duchovnému manželstvu, poslednému stavu dokonalosti. Pojem "zjednotenie s Bohom" je ústredným pojmom. Čitateľ na prvom mieste musí pochopiť tento pojem a musí pamätať, že sv. Ján z Kríža má na mysli zjednotenie duše s Bohom a jej pretvorenie v Neho. K tomu dochádza vtedy, keď sa Božia vôľa a vôla duše zhodujú, takže sa v jednom nič neprotiví druhému a duša, úplne zbavená sebectva, je láskou pretvorená v Boha. Stupeň našich sebazáporov zodpovedá intenzite spojenia. Ukazuje tiež to, že počas putovania duše je sám Kristus učiteľom a vzorom, ako je i korunou a odmenou na konci. Sv. Ján nepresadzuje nijakú svoju teóriu, ale čisté učenie evanjelia. Vie, že je spoľahlivé a zásadné a snaží sa ho urobiť príťažlivým a praktickým učením.
/Z knihy: N. Cummins: OSVOBOZENÍ K RADOSTI/
Sv. Terézia z Avily /učiteľka Cirkvi/.(+1582). Je reformátorkou v Cirkvi a zakladateľkou bosých karmelitánov a karmelitánok. Založila 18 kláštorov prísnej karmelitánskej rehole. Svoj životopis rozdeľuje na dve časti: vlastný svoj život a život Boží v nej. "Život, ktorý som viedla až do dňa svojho obrátenia, bol mojím životom. Ale od tej doby /1555/ zdá sa mi, že nežijem ja, ale žije vo mne Boh, že spôsobil, že som bola zbavená seba samej". V roku 1565 Terézia dokončila svoj vlastný životopis. V ďalších 18 rokoch až do jej smrti ju Boh zahrňoval stále väčšími milosťami. Zostali by nám neznáme, keby sám Boh nechcel, aby o nich písala.
U nás vyšli jej spisy:
ŽIVOT: Autobiografické veľdielo sv. Terézie je jedinečným svedectvom o láske človeka k Bohu, o vernosti k Cirkvi a vrúcnej túžbe po blízkosti živého Boha. Každý človek, ktorý žije duchovne, v ňom nájde medzi riadkami veľké povzbudenie pre svoj duchovný život a mnohé poučenia.
NAD VELEPÍSNÍ A JINÉ SPISY: Nad textom Pieseň piesní sv. Terézia v skratke zhrnula svoje učenie o modlitbe a podstate modlitby, ktorou je láska k Bohu a Božia láska k človekovi. Svojím vnútorným duchovným zmyslom pochopila, že v knihe Pieseň piesní Duch Svätý používa prejavy ľudskej lásky, aby zrozumiteľným spôsobom dal poznať tajomstvo Božej lásky.
CESTA K DOKONALOSTI: Sv. Terézia uvádza svoje spolusestry krok za krokom do dôverného spojenia s Bohom v láske, varuje pred prekážkami a nebezpečenstvami duchovného života. Vlastné uvedenie do modlitby aplikuje na originálnom výklade modlitby Pána. Táto kniha je akousi teologickou príručkou duchovného života.
VNÚTORNÝ HRAD /1577/: Ide o vrcholné dielo sv. Terézie, venované náuke o modlitbe. Postupne rozoberá všetky stupne modlitby až po tie najvyššie stupne nazerania a popisuje ich s obdivuhodnou presnosťou. Rôzne "komnaty" sú príkladom či obrazom rôznych stupňov modlitby. Duša, ktorá nimi prechádza, dospeje až do poslednej komnaty, ktorá sa nachádza v samom strede hradu. Tam prebýva Kráľ slávy a tam dôjde tiež k tomu dôvernému spojeniu duše s Bohom. Pretože nenachádza vhodnejší príklad, nazýva ho duchovnými zásnubami. Kniha je vhodná pre tých, ktorí už pokročili vo vnútornej modlitbe.
KNIHA O ZAKLADANÍ KLÁŠTOROV: Túto knihu napísala sv. Terézia z poslušnosti voči svojmu spovedníkovi. Kniha je strhujúcou reportážou o diele Božom skrze túto sväticu pri zakladaní nových kláštorov. Nie je len suchým popisom udalostí, ale živým svedectvom o činorodej láske, utrpení i námahách pre Božie kráľovstvo, ale i charizmatických darov tejto svätice.
Sv. Terézia Benedikta /Edita Steinová/: Narodila sa v r. 1891 vo Wroclawi zo židovskej rodiny ako 12. dieťa. Jej matka, hlboko veriaca Židovka, vštepovala svojim deťom zmysel pre pravdu, odpor k hriechu a lásku k Božiemu zákonu. Ako 30-ročnú ju oslovil životopis sv. Terézie z Avily. Prečítala ho jedným dychom. Na druhý deň si kúpila katolícky katechizmus a misál, začala ich študovať a pravidelne sa zúčastňovať na sv. omši. Na Nový rok 1922 prijala sviatosť krstu. Svoj vzťah k Ježišovi vnímala "nielen ako duchovný záväzok, ale ako pokrvné puto". Ako Ježišova učeníčka neprestala byť dcérou Izraela. Svoje obrátenie prirovnala k príbehu kráľovnej Ester, ktorá bola odlúčená od svojho národa práve preto, aby mohla stáť pred kráľom v mene svojho národa. "Som biedna, slabá a malá ako Ester, ale Kráľ, ktorý si ma vyvolil, je nekonečne veľký a milosrdný". Po obrátení ju priťahoval Karmel, ale ešte 10 rokov ostala vo svete a plne sa venovala vyučovaniu, štúdiu, prekladom filozofických diel, cestovala, prednášala, nielen s cieľom obhájiť "múdrosť", ale predovšetkým obhájiť Krista. Vo svetskom povolaní bola učiteľkou, neskôr docentkou na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky. V októbri 1933 vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne a prijala meno sestra Terézia Benedikta od Kríža. Viedla život hlbokej modlitby a napriek nechcenej sláve a úspechom, uprednostňovala ticho a ústranie. Dokázala spojiť prísne dodržiavanie chudoby, pokory a poslušnosti s náročnou intelektuálnou prácou, v ktorej pokračovala na žiadosť predstavených aj za bránami kláštora.
"Myslím si, že čím viac nás priťahuje Boh, tým viac sme povolaní vyjsť zo seba a obetovať sa za svet". Už v roku 1933 adresovala pápežovi Piovi XI. list, v ktorom upozorňovala na postavenie Židov a naliehavo prosila o odsúdenie antisemitizmu, nenávisti a prenasledovania Židov. Jej výzva však v tom čase ostala nevypočutá. Začiatkom roku 1938 začali v Nemecku pogromy, Židov zabíjali, synagógy podpaľovali. Edita odcestovala do kláštora v Holandsku, kde pokračovala v štúdiu a osvojila si už 7. jazyk. Svoje vedecké dielo zavŕšila prácou: VEDA KRÍŽA. Edita vyjadrila svoju túžbu "obetovať svoj život za obrátenie Židov". V auguste 1942 zomrela v plynovej komore v Osvienčime. Bola plná Boha
*Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=36]
==LITURGIA ==
Výraz "liturgia" znamená pôvodne "verejné dielo", "službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu". V kresťanskej tradícii znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na "Božom diele". Prostredníctvom liturgie Kristus, náš Vykupiteľ a Veľkňaz, pokračuje vo svojej Cirkvi, s ňou a skrze ňu v diele nášho vykúpenia.
V Novom zákone sa slovom "liturgia" označuje nielen slávenie Božieho kultu ale aj ohlasovanie evanjelia a činorodá láska. Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Bohu a ľuďom. Cirkev je pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného "Liturga" , lebo má účasť na jeho kňazstve (kult), ktoré je prorocké (ohlasovanie slova) a kráľovské (služba lásky).
" Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi." /2. vatik. koncil/
KKC 1069-1070
Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi: má ju predchádzať evanjelizácia, viera a obrátenie. Vtedy môže prinášať ovocie v živote veriacich - nový život podľa Ducha, angažovanie sa v poslaní Cirkvi a službu jej jednote.
Liturgia je aj účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj cieľ. Prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec vo svojom milovanom Synovi. To sa samo "obdivuhodné Božie dielo prežíva a zvnútorňuje každou modlitbou "v každom čase v Duchu" (Ef 6,18).
KKC 1072-1073
Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila. Je teda vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu. "Katechéza je svojou povahou spätá s každým liturgickým a sviatostným slávením, lebo vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí." /Ján Pavol II. Catechesi tradendae, 23/
KKC 1074
Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícii ich srdca. Prostredíctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú.
"Slovom spásy... sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie." /2. vat. koncil, Presbyterorum ordinis, 4/ Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.
KKC 1101-1102
Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.
KKC 1104
V liturgii Cirkvi sa Boh Otec zvelebuje a adoruje ako prameň všetkých požehnaní stvorenia a spásy, ktorými nás požehnal vo svojom Synovi, aby nám dal Ducha adoptívneho synovstva.
Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha; lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy; lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii a vopred ju okusuje..
Poslaním Ducha Svätého v liturgii Cirkvi je pripravovať zhromaždenie na stretnutie s Kristom; pripomínať a predstavovať Krista viere zhromaždenia; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňovať a aktualizovať Kristovo spasiteľné dielo a pôsobiť, aby dar spoločenstva v Cirkvi prinášal ovocie.
KKC 1110-1112
"Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!" /Ef 5,1/
Pôvodný zdroj: [[http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=38]]
==Sloboda==
"Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda". /2 Kor, 3,17/
"Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva". /Gal 5,1/
Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonaťsám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. Sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a dobre. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha, ktorý je našou blaženosťou.
Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre, ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti, alebo zlyhať a hrešiť. Sloboda charakterizuje pravé ľudské činy. Stáva sa prameňom chvály alebo hany, zásluhy alebo viny.
Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do "otroctva hriechu" /por. Rim 6,17/.
Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Pokrok v čnosti, poznanie dobra a askéza posilňujú vládu vôle nad jej činmi.
KKC 1731-1734
Slobodná iniciatíva Boha vyžaduje slobodnú odpoveď človeka; lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia "večného života" odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
por. KKC 2002
Verejná moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osoby a vytvárať podmienky na používanie jej slobody.
KKC 2254
"Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!" Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!"
/Gal 5,13-14/
Z Listiny základných práv a slobôd - Zák. č. 23/91 Zb.
Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. /čl.1/
Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia. /z čl.3/
Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Nikoho nemožno zbaviť života. Trest smrti sa nepripúšťa. /z čl.6/
Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. /čl.7/
Osobná sloboda je zaručená. /z čl.8/
Každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. / čl.10/
Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. /z čl.12/
Sloboda pohybu a pobytu je zaručená. /z čl.14/
Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania je zaručená.
Sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby je zaručená. /z čl.15/
Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi alebo zachovávaním obradu.
Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. /z čl.16/
Pôvodný zdroj: http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=35
==Božské čnosti==
Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych (božských) čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Pôvodcom, dôvodom a predmetom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách.
Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka. Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska.
KKC 1812-1813
Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a vo všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa "človek slobodne celý oddáva Bohu" /Dei Verbum, 5/. Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniťBožiu vôľu: "Spravodlivý bude žiť z viery" /Rim 1,17/. Živá viera je činná skrze lásku".
Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil. Ale "viera bez skutkov je mŕtva" /Jak 2,26/.Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela.
Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju: "Všetci... majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú /2. vatik. koncil, LG, 42/. Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: "Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach." /Mt 10,32-33/
KKC 1814-1816
Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. "Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie." /Hebr 10,23/.
Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky.
Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma, ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. "On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: "Také bude tvoje potomstvo." /Rim 4,18/
KKC 1817-1819
Láska je teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.
Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Tým, že milujel svojich "do krajnosti" /Jn 13,1/, zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Ked sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: "Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!" /Jn 15,9/. A ďalej: "Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás." /Jn 15,12/.
KKC 1822-1823
* Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=28]
==Ľudské čnosti==
Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmrňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro. Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.
Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú "základné čnosti" (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to:
rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia). Spomínajú sa už v Starom zákone.
"A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile" /Múdr 8,7/. Pod inými pomenovaniami sa týmto čnostiam dostáva chvály na mnohých miestach Svätého Písma.
KKC 1804-1805
Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. "Skúsený človek si... dáva pozor na svoj krok" /Prísl 14,15/. "Buďte rozumní, pokorní a bdejte na modlitbách" /1 Pt 4,7/. Rozvážnosť je "správna norma konania", píše svätý Tomáš Akvinský po Aristotelovi. Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom, ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa "auriga virtutum" ("kormidelník čností"), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru.Rozvážnosť bezprostredne riadi úsudok svedomia. Rozvážny človek rozhoduje o svojom správaní a usporadúva ho podľa tohto úsudku. Vďaka tejto čnosti aplikujeme morálne zásady bez omylu v jednotlivých prípadoch a prekonávame pochybnosti o dobre, ktoré treba robiť, a o zle, ktorému sa treba vyhnúť.
KKC 1806
Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dáť Bohu a blížnemu to, čo im patrí. Spravodlivosť voči Bohu sa volá "čnosť nábožnosti" (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. "Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo! /Lv 19,15/
KKC 1807
Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach, a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam. Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. "Moja sila a chvála je Pán" /Ž 118, 14/. "Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" /Jn 16,33/
KKC 1808
Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a "nechodí za tým, po čom srdce túži" /Sir 5,2/. V Starom zákone sa často chváli miernosť: "Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle" /Sir 18,30/. V Novom zákone sa táto čnosť volá "umiernenosťou" alebo "triezvosťou". Máme žiť v tomto veku "triezvo, spravodlivo a nábožne." /Tít 2,12/.
"Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou..., aby sa láska k nemu zachovala neporušená a úplná, čo je vlastné miernosti, aby sa nezlomila nijakými ťažkosťami, čo je vlastné mravnej sile, aby neslúžila nikomu inému, čo je vlastné spravodlivosti, aby bdela pri rozoznávaní vecí, žeby sa (do nej) pomaly nevkradli klam a lesť, čo je vlasné rozvážnosti." (Svätý Augustín)
KKC 1809
Ľudské čnosti - nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí - očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje.
KKC 1810
* Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=27]
==Sedem darov Ducha Svätého==
"A nechcem, bratia, aby ste nevedeli o duchovných daroch. Viete, že keď ste boli pohanmi, ťahalo vás to a chodili ste za nemými modlami. Preto vám vyhlasujem, že nik, kto hovorí v Božom Duchu, nepovie: "Prekliaty Ježiš!", a nik nemôže povedať: "Ježiš je Pán", iba ak v Duchu Svätom.
Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce." /1 Kor 12,1-11/
"Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu." /Rim 8,26-27/
Kresťania dostávajú sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu.
KKC 1845
Múdrosť
"Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen." /Rim 11,33-36/
"Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým." /1 Kr 3,9/
Duch Svätý dáva niektorým veriacim dary múdrosti, dar viery a dar rozoznávania duchov vzhľadom na to spoločné dobro, ktorým je modlitba (duchovné vedenie). Muži a ženy, ktorí sú obdarení týmito darmi, sú pravými služobníkmi živej tradície modlitby:
Preto duša, ktorá chce robiťpokrok v dokonalosti, má podľa rady svätého Jána z Kríža "pozorne zvažovať, do čích rúk sa zveruje, lebo aký je učiteľ, taký bude aj žiak, a aký je otec, taký bude aj syn". A dodáva, že duchovný vodca "má byť nielen učený a rozvážny, ale aj skúsený... Ak nemá skúsenosť s tým, čo je čistý a opravdivý duch, nebude vedieť uviesť do neho dušu, keď jej ho Boh dá, ba ani ho nepochopí." /Živý plameň lásky/
KKC 2690
Rozum
"Syn môj, ak prijmeš moje výroky a moje prikázania schováš u seba,
ak budeš napínať ucho za múdrosťou a nakloníš si srdce k umnosti,
keď budeš vzývať rozumnosť, dovolávať sa svojím hlasom umnosti,
ak ju budeš hľadať ako strieborniak a sliediť za ňou ako za skrytými pokladmi,
vtedy porozumieš bázni pred Pánom a získaš Božie poznanie". /Prísl 2,1-5/
Rada
"Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov,
ani nevysedáva v kruhu rúhačov,
ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.
Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas,
a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká." /Ž 1,1-3/
Sila
"Moja sila a moja udatnosť je Pán a stal sa mi spásou." /Ex 15,2/
Poznanie
"Chváľte Pána v jeho svätyni, chváľte ho na jeho vznešenej oblohe.
Chváľte ho za jeho činy mohutné, chváľte ho za jeho nesmiernu velebnosť.
Chváľte ho zvukom poľnice, chváľte ho harfou a citarou.
Chváľte ho bubnom a tancom, chváľte ho lýrou a flautou.
Chváľte ho ľubozvučnými cimbalmi; chváľte ho jasavými cimbalmi;
všetko, čo dýcha, nech chváli Pána." /Ž 150/
Nábožnosť
"Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka.
Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na mocnárov." /Ž 118, 8-9/
"Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla; Pánova pravica mocne zasiahla."
Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove. /Ž 118, 16-17/
Bázeň Božia
"Základom poznania je bázeň pred Pánom, (len) blázni pohŕdajú múdrosťou a nácvikom." /Prísl 1,7/
"Bázeň pred Pánom predlžuje dni života, lež roky bezbožných sa skracujú." /Prísl 10,27/
"Blažený muž, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch." /Ž 112,1/
Vďaka pomoci Ducha Svätého sa v živote Cirkvi môže prehlbovať chápanie tak skutočností, ako aj slov pokladu viery:
- "rozjímaním a štúdiom veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci" (Dei Verbum, 8), najmä "teologickým bádaním" sa dosahuje "hlboké poznanie zjavenej pravdy" (GS, 62);
- dôverným poznaním duchovných skutočností zo skúsenosti [veriacich]; "Božie slová rastú s tým, kto ich číta." /sv. Gregor Veľký/;
- "kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy." /Dei Verbum, 8/
KKC 94
Otcovo zjavenie seba samého, ktoré uskutočnil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, ostáva prítomné a pôsobí v Cirkvi: "Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať." /Dei Verbum, 8/
KKC 79
Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!
Tvoja veleba sa vznáša nad nebesia.
Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu
naprotiveň svojim nepriateľom,
aby si umlčal pomstivého nepriateľa.
Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk,
na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:
čože je človek, že naň pamätáš,
a syn človeka, že sa ho ujímaš?
Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov,
slávou a cťou si ho ovenčil
a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.
Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok
aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori
i všetko, čo sa hýbe po dne morskom.
Pane, náš Vládca,
aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!
/Ž 8/
* Pôvodný zdroj: [http://www.benedikt.aggio.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=29]
| |||