|
4. TAJOMSTVO NEPRAVOSTI
==Prvý život==
Pred 4 miliardami rokov, na začiatku geologického obdobia ''prahory'', mala Zem iný vzhľad než dnes. Asi by sme ju z kozmu nespoznali. Mohla vyzerať nasledovne: Bola zahalená akoby do hmly, a preto jej povrch nebolo vidieť. Vďaka skleníkovému efektu povrch nebol zamrznutý, i keď sa naň dostávalo menej slnečnej energie ako dnes. Keby ste boli vtedy na povrchu Zeme, museli by ste mať kyslíkový prístroj i ochranu proti UV žiareniu. Obloha by sa vám javila oranžovou, zakalenou a more ako zrkadlo oblohy, by vyzeralo hnedé. V miernom šere by ste nevideli žiadny život, len holé skaly a vodu.
V našich pojednávaniach o človeku ako stvorenej bytosti sme až doteraz uvažovali o pozitívnych stránkach. Aby sme dbali na skutočnosti a každodenné skúsenosti, musíme tiež prihliadnuť k smutnému a často tragickému obsahu nášho života: k hriechu.
V oceáne sa však už objavovali organické zlúčeniny, ktoré sa mohli zosyntetizovať elektrickými výbojmi, pôsobením UV žiarenia, otrasmi pri dopade veľkých meteoritov alebo pôsobením tepla v okolí podmorských sopiek. Potrebné východiskové látky - metán a čpavok sa mohli koncentrovať vo vode z podmorskej sopečnej činnosti.
Výklad rozdeľujeme na dve časti:
*V laboratóriu sa podarilo napodobniť tieto podmienky. Pomocou elektrického výboja, ktorému vystavovali zmes vody, metánu a čpavku, dosiahli po niekoľkých dňoch niekoľko aminokyselín.
● najprv objasníme pojem hriešnosti, ktorá je nutne spojená so životom človeka ako stvorenej bytosti;
*Voda, organické látky a vhodná teplota boli dobrými predpokladmi pre vznik života. Najskôr si musíme definovať, čo je život. Je to nejaké X - môžeme ho nazvať psychikou, ktoré spôsobuje, že organizmus - zoskupenie atómov a molekúl s veľmi zložitými vzájomnými vzťahmi i vzťahmi s okolím - sa nerozpadne. Naopak, organizmus je schopný sa udržať po určitú dobu, rásť a rozmnožovať sa napriek nepriaznivým podmienkam. Rozmnožovanie sa deje zvláštnym spôsobom. Organizmus má v jadre bunky (menej v jej iných častiach) skrytú, ako keby nahratú informáciu v podobe reťazca kyseliny deoxyribonukleovej (DNA). V nej sú údaje, ako sa majú vytvárať bielkoviny - základné stavebné kamene - a ich vzťahy. Organizmus je schopný túto nahratú informáciu kopírovať, čím vznikne nový jedinec, ktorý rastie podľa vloženej informácie.
● potom bude nasledovať náuka o prvotnom hriechu.
'''Podľa súčasnej biológie má živý organizmus nasledovné vlastnosti:'''
#usporiadanosť a koordinácia štruktúr a aktivít,
#prispôsobenie sa prostrediu,
#metabolizmus - uspôsobenie prijímaných látok na rast a energiu,
#pohyb,
#komunikácia s prostredím,
#rozmnožovanie,
#vývoj jedinca,
#gény - jednotky dedičnosti
#evolúcia.
Osobný hriech bol objasnený už v morálnej teológii.
:Prvých päť vlastností zabezpečuje organizmu denno-denne odolávať dezorganizácii, čiže žiť. Ďalšie vlastnosti zabezpečujú udržanie života v čase.
'''Vznik života''' je dodnes pre vedcov záhadou. Aj najprimitívnejšie živé organizmy sú ďaleko komplikovanejšie než východiskové organické látky. Zdá sa, ako keby v nich bol zabudovaný určitý plán, či účel. Dosiaľ sa živé organizmy nepodarilo umelo vyrobiť z chemických látok. Vedci môžu o vzniku života uvažovať len teoreticky.
Východiskovými látkami museli byť nukleové kyseliny a bielkoviny. V živej bunke je medzí nimi funkčná súhra. Nukleové kyseliny majú v sebe zapísané informácie pre činnosť bielkovín, ktoré by sa bez nich nemohli organizovať. Bielkoviny majú úlohu zrýchľovať biochemické procesy. Bez nich by život uviazol. Nukleové kyseliny by sa bez nich nemohli reprodukovať. Čo bolo skôr: nukleové kyseliny alebo bielkoviny? Ťažko si predstaviť ich vznik naraz. Podľa väčšiny vedcov prvé boli nukleové kyseliny.
Hriešnosť
Pri vzniku života z organických látok sa predpokladá určitá následnosť krokov. Najskôr sa z jednoduchších organických látok vytvorili zložitejšie reťazce. Reťazce sa začali samé kopírovať. Medzi molekulami sa vytvorili vzťahy, ktoré prenášali informácie. Spolupracujúce molekuly sa uzatvorili do prvotnej bunky. Nakoniec bunka začala koordinovane pracovať.
Život na základe rovnakých znakov a reakcií vo všetkých živých organizmoch musel vzniknúť na jednom mieste, v jednom čase. Vo všetkých organizmoch na Zemi prebiehajú základné biochemické reakcie rovnakým spôsobom. Mnohé látky majú vo všetkých dnešných organizmoch rovnakú stavbu molekúl, i keď by mohli mať s rovnakou pravdepodobnosťou aj inú.
Prvý život vznikol podľa nepriamych dôkazov už pred približne 4 miliardami rokov. Pomery určitých izotopov identifikované v najstarších horninách sú pravdepodobne výsledkom činnosti organizmov. Asi sa nikdy nedopátrame úplných začiatkov života. Staršie horniny sa nezachovali - "stopy sú zmazané".
a) Výraz hriešnosť (peccabilitas) je skôr filozoficko – teologického pôvodu. Sväté Písmo hovorí o žiadostivosti. Starý zákon nemá zvláštny výraz pre označenie žiadostivosti, ale často hovorí o nezriadenej túžbe či dychtivosti (Ex 20,17; [Př] 8,25). V náväznosti na Gn 3,6n sa presadzuje názor, že žiadostivosť je príčinou každého hriechu. Zdôrazňuje sa predovšetkým telesná stránka žiadostivosti.
Niektorí vedci sa domnievajú, že pre vznik života je doba 500 miliónov rokov od vzniku Zeme po objavenie sa života krátka. Preto si myslia, že život bol na našu Zem zaviaty z inej časti vesmíru (teória panspermie). Opierajú sa aj o fakt, že niektoré baktérie vydržia teplotu blízku teplote medzihviezdneho priestoru. Pre túto teóriu však nie sú žiadne priame dôkazy.
Žiadostivosť, zvažovaná sama o sebe, nieje podľa sv. Pavla totožná s hriechom, ale podieľa sa na kráľovstve hriechu ako prameň hriechu (Rim 7,8n; 23n) a zatratenia (1 Tim 6,9). Hriech znamená vždy víťazstvo žiadostivosti, a preto vedie k ešte silnejšej žiadostivosti. Žiadostivosť je predstavovaná ako odporovanie „telesného“ človeka Božiemu zákonu (Rim 7,7n) a zákonu ducha (Gal 6,16; Rim 7,21n). V názvosloví sv. Pavla neznamená „telesný“ človek (alebo „starý“ človek) iba somatickú stránku človeka. Nevykúpený človek je vo svojom somaticko – pneumatickom celku nutne telesný, pretože je ovládaný žiadostivosťou a hriechom. „Žiadostivosť tela“ a „múdrosť tela“ (Rim 8,5n) označujú u sv. Pavla dynamický prvok, typický pre človeka nevykúpeného, odporujúceho Bohu, a zvlášť Kristovmu Duchu.
Najstaršie horniny, v ktorých sa našli štruktúry pripomínajúce bunky, pochádzajú z Grónska. Sú staré 3,8 miliardy rokov. Prvé zjavné dôkazy existencie živých organizmov sú až z hornín spred 3,5 miliardy rokov, nájdených v Austrálii. Sú to páskované štruktúry - stromatolity, vytvorené kolóniami siníc. Podobné štruktúry vytvárajú sinice dodnes. Život v kolóniách však už nesie známky určitej spolupráce organizmov.
Žiadostivosť sa rozvíja a rastie vplyvom pokušenia. Biblické učenie o pokušeniach a pohoršení je veľmi rozsiahle. Obmedzíme sa na zmienku, že podľa sv. Písma môže byť človek pokúšaný nielen hriechom, ale všetkými a všetkým (aj Kristus bol pre židov „pohoršením“ a príležitosťou k hriechu: Rim 9,32n). Avšak stvorená skutočnosť, vyskytujúca sa v dejinách a vo svete, sa stáva pokušením vždy, keď na ňu hľadíme s klamným prianím objaviť v nej zmysel, ktorý jej stvoriteľ nedal. V podstate sa teda aj pokušenie rodí z človeka, i keď príležitosť prichádza z rôznych strán, vrátane od diabla. Pokušenie môže byť čistou „skúškou od Boha“ (Jak 1, 2-4), ale môže sa stať zvedením ku zlému, ak je prijaté (Jak 1,12-15). Preto sa pravé nebezpečie nachádza v žiadostivosti (Rim 7,14-25).
Predpokladá sa, že úplne prvé bunky boli veľmi primitívne (nazývané prokaryota), na úrovni dnešných baktérií. Baktérie patria do najprimitívnejšej skupiny organizmov. Sú jednobunkové a majú neoddelené bunkové jadro.
Kristova milosť premáha pokušenia, oslobodzuje človeka od žiadostivosti a od smrti, ktorá je jej konečným potvrdením (Rim 7,25n). Spojenie s Kristom a definitívne a neodvolateľné „odumretie“ „telu“ vedú k oslobodeniu od žiadostivosti. Tá sa môže prejaviť (spolu s pokušeniami) i v živote ospravodliveného človeka ako stopa „starého človeka“, ktorý sa snaží znova obrodiť (Ef 4,17n; Kol 3,5n). Pod vplyvom milosti sa žiadostivosť môže pretvoriť a byť pohnútkou k obeti a k uzmierovaniu. „Žiadostivosť teda nieje vnútorne zlá, pretože pod vládou milosti môže byť vysvetľovaná ako „skúška“ a môže prispievať ku spáse, pretože ustavične núti človeka, aby sa presviedčal o svojej slabosti a prosil Boha o pomoc: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10).
Baktérie získavali energiu rozbíjaním organických látok. Stačila jedna bunka a tá sa za veľmi krátku dobu rozšírila do všetkých prostredí vhodných na prežitie. Predpokladá sa, že prvé baktérie boli podobné dnešným archebaktériam, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach. Spotrebovávajú oxid uhličitý, vodík a sírovodík a produkujú metán.
b) Vieroučná teológia začala rozpracovávať pojem žiadostivosti pod vplyvom učenia sv. Augustína. Tento veľký učiteľ milosti má sklon stotožňovať žiadostivosť s prvotným hriechom a veľmi zdôrazňovať telesnú stránku žiadostivosti a pokušení.
Určitú dobu po baktériách sa objavili primitívne bunky, ktoré už dokázali zužitkovať slnečnú energiu. Na svete boli prvé organizmy podobné siniciam. Kyslík, ktorý vyrobili, sa však všetok minul na oxidačné chemické reakcie na povrchu zeme a v mori. Všetky vtedajšie organizmy boli viazané na vodné prostredie kvôli neexistencii ochrannej ozónovej vrstvy.
Stredoveká teológia (zvlášť sv. Tomáš) zdôrazňuje u žiadostivosti telesnú stránku, ale nikdy ju nestotožňuje s hriechom. Výrazom „žiadostivosť“ sa označujú spontánne (a preto samé osebe dobré) sklony človeka v jeho telesnosti. Mlčky sa však predpokladá akýsi predpoklad medzi telom a duchom, ktorý môže ovládať žiadostivosť iba s pomocou milosti. Preto sa žiadostivosť ľahko stáva zdrojom hriechu, ak nieje ovládaná duchom a milosťou a je živená pokušeniami. Táto situácia nebola možná v stave prvotnej spravodlivosti, pretože milosť dávala prvému človeku schopnosť ovládať všetky skony a túžby tela. Žiadostivosť sa preto objavuje v dejinách spásy až ako následok Adamovho hriechu.
V čase pred 3 miliardami rokov sa v zemskom plášti vytvorili podmienky. ktoré umožnili vytavovanie veľkých objemov žulových hornín. Tie sú základom kontinentálnej kôry. V tom čase postupne vznikli až štyri pätiny jej objemu. Takéto veľké množstvo hrubej kontinentálnej kôry - základu kontinentov - viedlo k výraznej horotvornej činnosti, ktorá trvá dodnes.
Karol Rahner navrhuje hlbšie riešenie: Žiadostivosť je vraj odporom „prirodzenosti“ proti každému slobodnému úkonu, ktorým osoba rozhoduje o svojej budúcnosti. Táto žiadostivosť je nutným dôsledkom dualizmu medzi osobou a „prirodzenosťou“; jej korene sú v dualizme ducha a hmoty. V stave prvotnej spravodlivosti sa tento dualizmus neprejavoval, pretože človek bol ovládaný duchom. Padlý človek preto zakúša žiadostivosť ako cudzí prvok, narúšajúci harmonickú rovnováhu medzi „osobou“ a „prirodzenosťou“. Podotýkame, že výraz „prirodzenosť“ znamená u Rahnera viac menej to, čo sme nazvali „telesným rozmerom“.
Príčinou vzniku pohorí sú pohyby častí litosféry. Celá litosféra Zeme (zemská kôra a časť plášťa) je rozlámaná hlbokými zlomami na rôzne veľké dosky, z ktorých každá má iný smer pohybu. Je to spôsobené prúdeniami v hlbších častiach Zeme. Vzájomnými pohybmi susedných dosiek vznikajú ich rôzne kontakty. Niektoré sa odďaľujú. Vtedy sa prázdny priestor ihneď zapĺňa magmou. Takto sa tvorí nová oceánska kôra. Inde sa dosky „šmýkajú" popri sebe. Pretože sú drsné, nerovnomerné šmýkanie sa vybíja zemetraseniami, ako napr. v Kalifornii. Na iných miestach sa dosky tlačia na seba. Vtedy sa ťažšia začína podsúvať pod ľahšiu. To vyvoláva opäť zemetrasenia a sopečnú činnosť, ako je to napr. na Kamčatke alebo na Sicílii (Etna). Keď sa zrazia dosky s hrubou kontinentálnou kôrou, ich okraje sa stláčajú. Výsledkom toho je vytvorenie pohoria, ako sú Himaláje ale i naše Karpaty. Pohyby litosferických dosiek sú ľudskému oku nepostrehnuteľné, sú to centimetre, či milimetre za rok.
Toto poňatie rozširuje okruh žiadostivosti, ale zdá sa nám, že nevyjadruje dobre biblickú náuku o žiadostivosti.
Pred 2,5 miliardami rokov skončilo dlhé obdobie nazývané prahory (archaikum) a začalo obdobie - starohory (proterozoikum). V novom období sa objavuje a rastie obsah voľného kyslíka v atmosfére a neskôr i v celom objeme oceánu. Najviac k tomu prispeli bochníkovité kolónie siníc, žijúce na morskom pobreží (stromatolity).
c) Náš výklad hriešnosti chce ozrejmiť, že hriech a zatratenie predstavujú pre stvorenú bytosť ustavičnú hrozbu. Táto hrozba je stále prítomná v dejinách ľudstva a môže byť ovládaná a prekonaná iba výkupnou milosťou.
Kyslík je jedovatý pre organizmy, ale časom, ako rástlo jeho množstvo, sa mu prispôsobili. Objavuje sa nový typ organizmov, ktoré sú na ňom úplne závislé - '''aerobné baktérie'''. Pretože pomáhajú rozkladať horniny, podstatne urýchlili zvetrávanie hornín i tvorbu pôd.
Chceme sa vyhnúť terminologickej nejasnosti, a preto vyhradzujeme výrazu „žiadostivosť“ zmysel, aký mu dala teológia v minulosti. Rozlišujeme preto „žiadostivosť“ od „titanskej túžby“, ktorá sa vyskytovala aj v stave prvotnej spravodlivosti (Gn 3,6). „Žiadostivosťou“ označujeme nekontrolovateľnú túžbu, priťahujúcu človeka k svetu chápaného ako jeho výlučné „kráľovstvo“, „titanská túžba“ zasa chce presadzovať slobodu proti Bohu Budúcnosti.
V čase pred 1,5 miliardou rokov sa objavujú riasy a prvoky. Sú to jednobunkové organizmy so zložitejšou stavbou bunky (eukaryota). Majú výrazne oddelené bunkové jadro a viaceré bunkové orgány - organely, ktoré v bunke plnia zvláštne funkcie, napr. látkovú výmenu. Z tohoto typu buniek sú vytvorené všetky mnohobunkové organizmy, teda aj my ľudia.
● Hriešnosť je skutočnou možnosťou slobodného tvora, ktorý sa nenachádza v stave konečného (eschatologického) vykúpenia. Každý človek žijúci svoju históriu môže hrešiť, a preto má možnosť sa zatratiť. Iba Božia matka bola oslobodená od tohto „zákona“. V Máriinom živote neexistoval hriech ani ako skutočná možnosť (bula Ineffabilis Deus, Acta Pii IX., zv. I, str. 609n).
Zložité bunky vznikli asi nasledovným spôsobom. Je známe, že jeden druh baktérie požiera iný. To isté sa nutne predpokladá aj u dávnych baktérií. Po určitom čase dravá baktéria zužitkovala "zožratú" ako potravu, ale tá v nej začala plniť určitú funkciu. Obe začali spolupracovať. Tak sa začala pôvodná bunka zväčšovať a stala sa žložitejšou.
● Hriešnosť u slobodnej osoby nieje len statickou nedokonalosťou, „atribútom“ prirodzenosti, ale prejavuje sa v poznaní ako pokušenie a vo vôli ako titanská túžba. Človek je v pokušení vykladať si svoju situáciu vo svete a možnosti svojho bytia klamne. Jeho titanská túžba ho zvádza k presvedčeniu, že na uskutočnenie svojej budúcnosti si stačí sám a že je na Bohu nezávislý. Sila pokušení a titanskej túžby závisí tiež od vplyvu „sveta“ a zlého ducha, ktorí môžu navádzať ku klamnému názoru na postavenie človeka.
'''''
● Hriešnosť, jej pokušenia a titanská túžba ovládajú celého človeka – neobmedzujú sa teda na telesnú stránku. Duchovné pokušenia sú omnoho nebezpečnejšie: Pýcha sa nerodí z pokušenia „tela“, ale zo záhadnej „ničoty“ slobody.
==Prvý mnohobunkový život==
● Hriešnosť nieje vnútorne zlá, pretože je nevyhnutným dôsledkom bytia stvoreného z „ničoho“ a povolaného uskutočňovať svoju budúcnosť. Hriešnosť je dvojznačná, pretože môže viesť ku hriechu, ale môže byť tiež príležitosťou ku „skúške“. Človek premáha hrozbu hriechu, keď dokáže prijať hriešnosť ako výzvu k úprimnému vyznaniu svojej slabosti a k prosbe o Božiu pomoc.
'''''Keď sa objavili zložitejšie bunky, po určitom čase sa začali organizovať do kolónii. Vznikli predchodcovia mnohobunkových živočíchov - '''hubky'''. Majú už náznaky špecializácie buniek, ale nie sú u nich vyvinuté ešte orgány, tkanivá, svalové ani nervové bunky. Najstarším dôkazom hubiek sú nálezy ich ihlíc v horninách starých 1,5 miliardy rokov. Našli sa napr. v oblasti Grand Canyonu USA. Z doby okolo 700 miliónov rokov sa v horninách zachovali odtlačky mäkkých tiel asi 25 druhov mnohobunkových organizmov pripomínajúcich medúzy, článkonožce a červy. Z toho vyplýva, že by mali mať jednoduchších spoločných predchodcov v starších geologických dobách. Niektoré novšie nálezy to potvrdzujú. Napr. v horninách starých 800 miliónov rokov sa našiel odtlačok prvého predchodcu medúz. Ešte primitívnejšie skutočne mnohobunkové organizmy než medúzy sú ploché červy. Zatiaľ sa ich v horninách starších než 800 miliónov rokov nepodarilo nájsť. Nálezy zachovaných odtlačkov mäkkých tiel organizmov sú veľmi vzácne. V čase pred 600 miliónmi rokov si organizmy nevytvárali pevné kostry alebo schránky, preto sa len ťažko uchovali v horninách.
● Z učenia sv. Písma a z teologickej tradície môžeme vyvodzovať, že prekonanie hriešnosti nezávisí na slobode, ale na Kristovej milosti. Obzvlášť jej viac menej stabilné premoženie predpokladá vplyv milosti. Definitívne ju môže premôcť obvykle až smrť.
Vznik mnohobunkových organizmov vyžaduje rast zložitosti, spoluprácu jednotlivých buniek a ich špecializáciu. Mnohobunkové organizmy sú voči jednobunkovým energeticky náročnejšie, čím sú voči nim v nevýhode. Na svoju existenciu potrebujú viac kyslíka. V tom období ho už bolo niekoľko percent zo súčasného množstva. Mnohobunkové organizmy majú možnosť účinnejšieho pohybu, čo vytvára predpoklady pre aktívne vyhľadávanie potravy. Telová dutina vytvára lepšie trávenie potravy.
● Bez prispenia milosti je sloboda ovládaná pokušeniami a titanskou túžbou, takže sa z jej hriešnosti ľahko rodí hriech. Ten je plodom hriešnosti a prameňom ešte silnejšej hriešnosti. Z tohto dôvodu sa v dejinách ovládaných hriechom stáva hriešnosť pre slobodu zbavenú milosti takmer neprekonateľnou silou (Rim 7,14n). V padlom človeku sa hriešnosť pretvára v ustavičný zdroj nových hriechov. Iba kresťan, ktorý v Kristovi odumiera „starému človeku“, premáha hriešnosť, v ktorej nachádza príležitosť k ustavičnému vyznávaniu svoje krehkosti a slabosti.
Asi pred 600 miliónmi rokov sa zmenili parametre morskej vody. Bolo to napr. zníženie pH a rast obsahu NaCI. To dovolilo získavať organizmom uhličitan vápenatý z morskej vody na stavbu '''kostier a schránok'''. Kostra umožňuje oporu tela, a tým aj rýchlejší pohyb. Schránka chráni organizmus voči „nepriateľovi“. Touto hranicou začína nové veľké obdobie v histórii života, nazývané ''prvohory'' (paleozoikum).
● Naša interpretácia hriešnosti úmyselne ponecháva bez odpovedi problém, ktorý môže vzniknúť z učenia o prvotnej spravodlivosti. „Milosť“ daná na počiatku dejín ľudskému pokoleniu iste obsahovala hľadisko vykúpenia: Potrebovalo by ľudstvo Vykupiteľa, keby Adam nezhrešil?
Boj organizmov o prežitie prebieha už od počiatku vzniku života. Producenti vytvárali čoraz dômyselnejšie formy obrany (schránky, tŕne, jedy) a konzumenti stále rafinovanejšie formy útoku (rýchlejší pohyb, čeľuste, lepšie trávenie).
Odpoveď na tento problém môže byť ľahká. Prvotná spravodlivosť neobsahovala skutočné oslobodenie od hriešnosti, pretože Adam bol skutočne pokúšaný a zhrešil. Kto môže zhrešiť, podlieha rôznym nedokonalostiam: jeho poznanie žije v klame, jeho láska je ochromená, jeho sloboda môže mať titanské nároky. Adam teda nebol vykúpeným človekom.
Z primitívnych buniek sa vyvinuli zložité bunky a z nich mnohobunkové organizmy. Z jednobunkových organizmov so zložitou bunkou sa vyvinuli živočíchy, rastliny aj huby. Poukazuje na to zistenie, že niektoré jednobunkové organizmy sú podobné živočíchom (náleníky, koreňonožce), iné rastlinám (riasy, bičíkovce) a iné hubám (slizovka). Biológovia dnes delia organizmy do piatich ríš: 1:Monera (baktérie, sinice), 2:Protista (prvoky, jednobunkové riasy), 3.Fungi (plesne, kvasinky, huby), 4.Plantae (rastliny) a 5.Animalia (živočíchy).
Prvý človek žil naozaj v možnosti hrešiť a táto možnosť sa stala túžbou ukázať svoju nezávislosť na Bohu a sám plne rozhodovať o sebe a svojom osude. Opis prvého hriechu napovedá, že táto túžba bola veľmi silná (Gn 3,6). Prvotná spravodlivosť neoslobodzovala s konečnou platnosťou od vlády kráľovstva hriechu a ponechávala človeka pod vplyvom pokušení a pod „zákonom“ hriešnosti. Zápas medzi Hadom a Ženou existoval v pozemskom raji. Kráľovstvo hriechu bolo prítomné a pôsobilo i v „stave“ prvotnej spravodlivosti. Nielen osobné hriechy Adamových detí, ale i prvý hriech je plodom hriešnosti.
'''''
● Hriešnosť chápaná ako reálna možnosť hrešiť je spolu s pokušeniami a s titanskou túžbou nevyhnutnou stránkou ľudského postavenia v dejinách spásy. Človek bol stvorený Bohom v stave hriešnosti, ustavične ohrozený hriechom a večnou smrťou. Podľa úmyslu Stvoriteľa má byť hriešnosť a všetko, čo so sebou nesie, „skúškou“ vykonávajúcou uskutočňovanie budúcnosti a zaväzujúcou k jej ustavičnému prekonávaniu výkupnou láskou. Sloboda však môže hriešnosť premeniť na cestu k hriechu, akonáhle prijme klamné pokušenie a nechá sa viesť titanskou túžbou. Najhlbší zdroj kráľovstva hriechu je teda je v hriešnosti slobody, ktorá môže odmietnuť pozvanie k láske a stať sa prameňom a príčinou hriechu.
==Prvé stavovce==
'''''Už v kambriu pred približne 500 miliónmi rokov existovali všetky živočíšne kmene, včítane '''chordátov''' a ich podskupiny '''bezčeľustných stavovcov'''.
Chordáry sa objavili na konci kambria, možno už skôr. Vyvinuli sa pravdepodobne z echinodermát (ostnatokožcov) alebo majú s nimi spoločného predka. Oproti iným živočíšnym kmeňom majú výhodu v chorde (predchodkyni chrbtice), ktorá dáva ich telu lepšiu oporu i možnosť lepšieho pohybu. Stavovce ako najpokročilejšia skupina z chordátov sa objavuje vo vrchnom kambriu, konkréte sú to bezčeľustné stavovce. Boli podobné rybám, najbližšie dnešným mihuliam, ktoré nemajú čeľuste.
Prvotný hriech
Život v kambrickom mori bol oproti dnešku dosť jednotvárny. Prevažovali článkonožce - trilobity. Objavili sa aj prvé útesotvorné organizmy, ktoré začali postupne vplývať na zvýšenie rozmanitosti morských prostredí, a tým následne ovplyvňovali pestrosť života.
Za bochníkovitými útvarmi útesotvorných kolóniových organizmov sa vytvárali chránené plytčiny so špecifickými formami života. Dnes sú najznámejšími útesotvornými organizmami koraly.
V nasledujúcom období v ''ordoviku'' bol už život v mori pestrejší. Medzi mnohými bezstavovcami pokračoval vývoj bezčeľustných stavovcov.
Náuka o prvotnom hriechu pôsobí ťažkosti aj veriacim. Poburuje ich myšlienka, že človek je hriešnikom už od narodenia. Základné témy spojené s náukou o prvotnom hriechu majú však základ všeobecne ľudský: vezmime napr. ideu solidarity, ktorá sa vzťahuje aj na biedu a na zlo, alebo na „prítomnosť“ všetkých ľudských činov v dejinách spásy. Pokúsime sa odkryť v tradičnom ponímaní prvotného hriechu tie pravdy, ktoré môžu priblížiť tajomstvá nepravosti nášmu chápaniu ľudskej spoluzodpovednosti v dejinách spásy.
V ''silúre'' pred približne 420 miliónmi rokov sa prvýkrát zazelenala predtým pustá pevnina. '''Rastliny''' podobné riasam sa zakorenili '''na súši'''. Onedlho sa začali medzi nimi pohybovať '''prvé živočíchy''' podobné škorpiónom. Život na súši bol možný kvôli dostatočne účinnej ozónovej vrstve v atmosfére. V tom istom období sa objavili prvé '''stavovce s čeľusťami.
a) V staro zákone sa môže nájsť jasná náuka o stave hriechu, v ktorom sa nachádza celé ľudské pokolenie a každý človek. Kto sa oboznámi s posvätnými knihami, hneď si všimne, že autori dobre poznajú univerzálnu prítomnosť hriechu v dejinách a v postavení človeka. Málokedy je ale tento stav hriechu odôvodňovaný Adamovým hriechom (Gn 3,11n; Múdr 2,24; 10,1; Sir 17,1-10; rozprávanie o páde nachádzame iba v novších knihách). Sv. Písmo skôr zdôrazňuje , ako sa hriech postupne rozmáha v dejinách. Opis situácie človeka ovládaného hriechom je vždy spojený s hlbokým optimizmom: vedomie univerzálnej prítomnosti hriechu v dejinách spásy je vždy sprevádzané poukazovaním na Božiu vernosť, na Božie prisľúbenia, na vyvolenie a na zmluvu. Biblický človek nežije v presvedčení, že hriech (akýkoľvek, a teda aj Adamov hriech) môže zmeniť beh dejín spásy pripravený a uskutočňovaný Bohom, ktorý je vždy verný svojej láske.
'''Skameneliny čeľustných stavovcov sa najviac podobajú rybám. Čeľuste pomáhali tráveniu, tým že podrvili rastlinnú alebo živočíšnu potravu, najmä schránky. Slúžili aj ako zbraň. Na konci silúru sú už známe všetky hlavné skupiny '''rýb'''.
b) Opis prvého pádu zasluhuje zvláštnu pozornosť (Gn 3,1-24). Exegéti všeobecne pripúšťajú, že máme pred sebou teologickú etiológiu, snažiacu sa vysvetliť pôvod zla. (teologická etiológia je literárny druh vyskytujúci sa často na prvých stránkach Písma a objasňujúci postavenie človeka s odvolaním na udalosti, ku ktorým došlo na počiatku dejín. Etiológia sa odvodzuje od gréckeho slova aitia = príčina. Popis používa symbolické obrazy závisiace na kultúrnom prostredí, v ktorom žil autor textu. Symbolický zmysel obrazov sa dá ťažko presne určiť a preto sa obmedzíme na základné teologické myšlienky.
V ''devóne'' (okolo 400 miliónov rokov) pokračovalo veľké osídľovanie pevniny. Medzi plavúňmi, papraďami a prasličkami liezol prvý bezkrídly '''hmyz'''. Neskôr prvý okrídlený hmyz ovládol vzdušný priestor. V devóne sa objavila skupina stopkatoplutvých rýb, z ktorých sa najpravdepodobnejšie vyvinuli predchodcovia '''obojživelníkov'''. Mali znaky rýb aj obojživelníkov. Žili väčšinou vo vode, ale vedeli liezť po súši po štyroch. Vodu potrebovali aj na kladenie vajíčok, ktoré by na pevnine vyschli.
● Svätopisec nazerá na krásu stvorenia a dobrotu Stvoriteľa a chce odkázať, že pôvod zla závisí na prvom hriechu, ktorého sa dopustilo ľudstvo na počiatku dejín. Chce dokázať, že vina prarodičov je ako dejinná a spoločenská udalosť dôležitá pre výklad dejín spásy.
Typickým prostredím ďalšieho obdobia - ''karbónu'' - bol močiar, v ktorom rástli obrovské paprade, prasličky a plavúne. Po stromoch liezol a vo vzduchu lietal hmyz. Niektoré vážky boli veľké ako dnešné čajky. Vo vode sa pohybovali rozmanité obojživelníky. Z nich sa najpravdepodobnejšie vyvinuli prvé plazy. Oproti predchodcom - obojživelníkom boli vo výhode, lebo mali dokonalejšie vajíčka, ktoré prežili na súši.
● Hriech je predstavovaný ako slobodný (teda nie nutný!) čin oboch členov ľudského pokolenia. Je treba si všimnúť, že podľa sv. Písma je „prvotný hriech“ hriechom celého ľudstva, pretože bol spáchaný spolučinnosťou muža a ženy. Jedinečnosť tohto hriechu je teda v spoločenskom rozmere života, a nie v osobnom (hriechy spáchané dvomi osobami môžu byť uvádzané ako „jeden“ iba vtedy, keď na jeho spáchaní spolupracujú dve osoby).
Obojživelník kladie vajíčka do vody, z ktorých sa vyvinú vodné živočíchy, larvy alebo žubrienky. Plazy žijú celkom suchozemským životom, takže ich vajíčka musia obsahovať vodu a zásoby živín, aby sa mláďatá mohli v nich vyvíjať dlho pred vytiahnutím. Okrem toho sú vajíčka pred vysušením chránené kožovitým obalom alebo škrupinou.
● Text udáva iba veľmi symbolické náznaky o konkrétnej forme hriechu. Zreteľne vidíme, že v ňom pôsobí ľudská pýcha: človek sa vzoprie Bohu, Pánovi svojho osudu, a chce si svoju budúcnosť vykladať a vytvárať po svojom. Verí vo svoj klam a je presvedčený, že bude ako Boh, keď vo svete a v dejinách uskutoční spoločnou súčinnosťou budúcnosť ľudského pokolenia.
Plazy mohli osídliť aj suchú zem vzdialenú od vody. Nemali však dobrú reguláciu telesnej teploty, čiže chladné oblasti zostali neobývané. Medzi výtrusnými rastlinami sa objavujú prvé rastliny so semenami. Patrili do skupiny nahosemenných rastlín. Ich semeno, podobne ako spóra u výtrusných rastlín, nebolo chránené. Semenné rastliny majú voči výtrusným dokonalejšie, zjednodušené rozmnožovanie.
● Hriech mení postavenie človeka vo svete. Zmena závisí čiastočne na samom hriechu a je potvrdená Božími „trestami“. Z popisu možno vyvodiť, že podľa svätopisca je prvotný hriech spoločným dielom ľudského pokolenia (Adama a Evy) a jeho „sveta“. Adamov hriech je hriechom „sveta“, ktorý sa vzbúril proti Stvoriteľovi a Pánovi budúcnosti a chce si svoju budúcnosť riadiť sám.
Po karbóne nasleduje obdobie s veľmi rozšírenými púšťami - ''perm''. Vyznačuje sa tým, že počas neho vyhynulo veľa skupín organizmov. Najmä na konci permu v dôsledku zatiaľ neznámej príčiny vyhynulo veľké množstvo organizmov, z toho až 90% morských druhov, napr. veľmi známe trilobity.
Hriech však nemení situáciu človeka v dejinách spásy: padlý človek je stále predmetom zasľúbenia (Gn 3,15). „Protoevanjelium“ (prísľub spásy) patrí k prvopočiatkom človeka a je v dejinách stále prítomné.
V perme došlo aj k zmene rastlinstva. Výtrusné rastliny boli nahradené nahosemennými. Plazy aj obojživelníky sa veľmi rozvíjali. Dokonca sa objavili aj plachtiace plazy. Vyvinula sa najpočetnejšia skupina hmyzu - chrobáky.
c) Z evanjelií môžeme vyvodiť, že všetci ľudia žijú v hriechu, a preto sa musia radikálne zmeniť („metanoia“ = obrátenie a radikálne pretvorenie). Avšak pravou prekážkou nastolenia Božieho kráľovstva nie je Adamov hriech (nehovorí sa o ňom) ani bežné hriechy ľudí, ale „spravodlivosť zo skutkov“ označujúca postoj farizejov a satan vystupujúci zvlášť v evanjeliu sv. Jána ako opravdivý Kristov protivník.
Nastupuje nové obdobie vo vývoji života, nazývané ''druhohory'' (mezozoikum). Trvalo od 250 do 65 miliónov rokov. Delí sa na trias, juru a kriedu. Vyznačuje sa teplou klímou. Ľadovce neboli ani na póloch. Na pevnine prevládali nahosemenné rastliny a plazy, najmä veľké - dinosaury. Plazy postupne ovládli súš, vodu i vzduch.
'''''
==Prvé cicavce==
XXXX
'''''Druhohory začínajú ''triasom'', v ktorom bola súš veľmi zarovnaná. Pohoria boli v predošlom období zbrúsené vodou a vetrom. Plochú pevninu lemovali rozsiahle plytčiny s teplou vodou, v ktorých sa usádzali schránky mikroskopických organizmov. Na súši sa postupne vyvíjali plazy. Prvýkrát sa objavili živočíchy na dvoch nohách a „hrozné plazy“ – dinosaury. Z triasu sú prvý raz známe cicavce. Pravdepodobne sa vyvinuli z plazov podobných anatómiou cicavcom. Mláďatá cicavcov na rozdiel od plazov cicajú materské mlieko. Okrem toho majú schopnosť udržať si svoju telesnú teplotu, napriek zmenám vonkajšej teploty. Sú teplokrvné, čiže môžu žiť na rozdiel od plazov aj v chladnejších oblastiach. Podľa nových výskumov boli teplokrvné aj niektoré dinosaury, ale nie na takej úrovni ako sú cicavce.
XXXX
Zo začiatku boli cicavce, podobne ako plazy, vajcorodé, neskôr živorodé - vyvíjali sa v tele matky. Prvé cicavce mali srsť a boli drobné ako myší.
V ''jure'' sa prechádzali po súši, plávali v mori a lietali vo vzduchu aj naozajstní obri. Najväčšie dinosaury dosahovali dĺžku viac ako dvadsať metrov. Neoficiálne správy hovoria, že v Mexiku boli nájdené kosti ešte väčších obrov. Pravdepodobne mali viac než tridsať metrov. Našiel sa napr. stavec dlhý jeden a pol metra.
Vo vrchnej jure sa vo vzduchu objavujú prvé '''vtáky'''. Vyvinuli sa najpravdepodobnejšie z plazov. Oproti ich lietajúcim druhom dokázali lepšie ovládnuť vzdušný priestor - dlhší let, rýchlejšie zmeny smeru a väčšie zrýchlenie. Na rozdiel od plazov mali perie a duté kosti. V ovzduší okrem vtákov a plazov poletovali aj prvé motýle, komáre a muchy.
Svätý Pavol poukazuje na komunitný ráz hriechu a jeho univerzálne rozšírenie v dejinách. Podľa apoštola je zrejmé, že celé ľudstvo žije vo stavu hriechu (Rim kap. 1-7). Všeobecnosť hriechu závisí na rôznych činiteľoch: na všeobecnej prítomnosti žiadostivosti (Rim kap. 7), na Adamovom hriechu (Rim 5,12n) a na hriechoch, ktorých sa dopúšťajú národy v každom okamžiku dejín (Rim 1,18-3,20).
V d'alšom období - v ''kriede'', vyzeralo rastlinstvo a živočíšstvo na súši podobne ako v jure. Ku koncu kriedy však ustúpili nahosemenné rastliny a začali prevládať rastliny s kvetmi - krytosemenné rastliny. Na rozdiel od nahosemenných majú vajíčko chránené v semenníku. Kvety so svojou pestrosťou farieb, tvarov a vôní lákajú hmyz, ktorý ich opeľuje.
Náuku o solidarite v hriechu a o jeho všeobecnej prítomnosti v dejinách predstavuje sv. Pavol vo svetle univerzálneho vykúpenia: všetci zhrešili, všetci potrebujú Božie milosrdenstvo, všetci boli vykúpení Kristovou krvou (Rim 3,23n). Univerzálne prejavovanie Božieho milosrdenstva v Kristovi predpokladá v dejinách univerzálnu prítomnosť kráľovstva hriechu. Univerzálna solidarita s Kristom - Vykupiteľom predpokladá tiež univerzálnu solidaritu v hriechu.
Plazy sa naďalej rozvíjali, objavil sa najväčší lietajúci živočích. Tento plaz mal rozpätie krídel l2 metrov. Z kriedy pochádzajú prvé hady. Objavujú sa prvé trávy, ktoré začínajú vytvárať nový typ prostredia - lúky.
d) Náuka o prvotnom hriechu je zvlášť inšpirovaná listom Rimanom 5,12-21. Tento text ovplyvnil teológiu prvotného hriechu a vyskytuje sa v mnohých dokumentoch magistéria (ES 223, 1512, 1514).
Cicavce boli oproti plazom stále nenápadné. Živorodé cicavce možno rozdeliť na '''vačkovce a placentovce'''. U vačkovcov vychádza z tela matky nevyvinuté embryo a jeho vývoj pokračuje vo vaku, kde sa prisaje na mliečnu bradavku. U placentovcov celý vývoj embrya až po životaschopné mláďa prebieha v matke, kde je vyživované placentou.
Svätý Pavol hovorí o vzťahu medzi Adamovým hriechom a stavom hriechu, v ktorom sa nachádza celé ľudské pokolenie. Kvôli Adamovmu hriechu sa celé ľudstvo nachádza v stave nepriateľstva s Bohom a je ovládané „smrťou“. Hovorí sa o jednom hriešnikovi (v. 12, 15, 16, 17, 18, 19) a o jednom hriechu (v. 14, 15, 17, 18, 19, 20), ktorého následky nesú všetci (v. 12, 14, 15, 16, 17, 18).
Podľa apoštola je Adamova vina a univerzálna solidarita „v Adamovi“ iba jedným argumentom (z mnoho iných), ktorý zdôvodňuje univerzálny rozsah Kristovho poslania. Z toho hľadiska videl apoštol problém hriechu zvlášť pod zorným uhlom univerzality, pretože závisí na „jednom“. Porovnanie a protiklad Krista s Adamom je teda záležitosťou skôr teologickou, pretože nemá dôsledky pre osobnú jedinečnosť prvotného hriechu.
Verš 12 je predmetom dlhej diskusie: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili...“ Diskusie vyvolané rôznymi pokusmi o výklad, s ktorými prišiel S. Lyonnet, sa týkajú takmer všetkých slov (hriech, smrť, lebo všetci zhrešili), a dokonca sa premýšľa či tu sv. Pavol naozaj hovorí o prvotnom hriechu. Avšak nehľadiac na jednotlivé exegetické zvláštnosti, dnes sa všetci zhodujú v tom, že Pavlov úryvok bol rozhodujúci pre vytvorenie náuky o prvotnom hriechu.
'''''
==Prvé primáty==
e) Latinská tradícia pred pelagiánskou kontroverziou nezdôrazňuje prvotný hriech; pozná ale všetky podstatné rysy tejto náuky. Grécka tradícia hovorí skôr o záhadnom stavu nepriateľstva medzi Bohom a ľudským pokolením, ktoré sa od neho stále viac vzďaľuje. Okrem toho zdôrazňuje vzťah medzi smrťou a prvotným hriechom a zastáva názor, že okamžik smrti je zjavením prvotného hriechu.
Jednou skupinou cicavcov s placentou sú '''primáty'''. Prví im podobní predchodcovia sa objavujú vo vrchnej kriede, ale ich veľký rozvoj nastal až na začiatku treťohôr.
Teológia prvotného hriechu je rozvedená v spisoch sv. Augustína, ktorý v kontroverzii s Pelágiom vypracoval podstatné rysy tejto náuky (ako prvé používa výraz „peccatum originale“ v komentári k Rim 7,18). Pelágius pripúšťa medzi hriechom Adamovým a ostatnými ľuďmi iba vzťah napodobňovania: Adam dal ľuďom zlý príklad a my sme hriešnici v Adamovi, pokiaľ napodobňujeme jeho príklad. Preto nepripúšťa krst malých detí na odpustenie prvotného hriechu. Podľa jeho názoru napodobňovanie Adamovho hriechu sa uskutočňuje jedine v osobných hriechoch dospelých ľudí. Smrť podľa neho nie je následkom hriechu; z hriechu sa rodí iba večná smrť.
Problém ich prvého výskytu je v ich podobnosti s primitívnymi hmyzožravcami. Prvé primátom podobné formy z vrchnej kriedy boli z rodu Purgatorius. Najviac sa podobajú na dnešné tany.
Svätý Augustín tvrdí, že prvotný hriech, ktorý takmer stotožňuje so žiadostivosťou, je v každom človeku ako ozajstný hriech, zasluhujúci večné odsúdenie a vyžadujúci vykúpenie. Hovorí o tajomnej závislosti medzi Adamom ako hlavou ľudstva a vôľou každého jednotlivého človeka: my všetci sme solidárni s Adamovým hriechom, pretože sme v ňom a v jeho hriechu tajomne prítomní. Odovzdávanie hriechu sa vysvetľuje závislosťou nášho pôvodu od Adama, závislosťou prejavujúcou sa plodením.
Primáty - ako predchodcovia človeka - sú medzi cicavcami s placentou jedny z najprimitívnejších. „Modernejšie" skupiny, ako napríklad kopytníky, sú vysoko špecializované na určitý druh prostredia. Primáty však so svojou päťprstou končatinou môžu behať, šplhať sa i plávať. To im dáva výhodu. Na rozdiel od iných skupín cicavcov sú prispôsobivejšie.
Prvotný hriech sa stáva v každom človeku nepremožiteľnou silou a ustavičným zdrojom ďalších hriechov: ľudia žijúci v prvotnom hriechu nutne hrešia. Tento prehnaný pesimizmus bol neskôr rozvedený v Lutherovej náuke. Podľa neho je padlý človek nutne hriešnikom v každom svojom skutku, ktorý sa týka Boha.
Primáty sa postupne prispôsobili na život v korunách stromov. Vyvíjala sa u nich schopnosť uchopovať hornou končatinou. Rozvíjalo sa priestorové videnie, ktoré bolo umožnené presunutím očí z boku na prednú časť lebky. Postupne sa zväčšoval objem mozgu.
f) Učenie sv. Augustína malo rozhodujúci vplyv na celú západnú teológiu až po modernú dobu. Bolo nám odovzdané v systéme sv. Tomáša, ktorý rozvinul Augustínov pojem tajomnej solidarity medzi Adamom a nasledujúcimi generáciami, ale obmedzil dosah augustínovskej náuky o povahe prvotného hriechu. Svätý Tomáš zastáva názor, že prvotný hriech v nás (tzv. peccatum originale originatum, ktorý treba nutne odlišovať od Adamovho hriechu: peccatum originale originans) spočíva v strate prvotnej spravodlivosti, ktorá so sebou nesie poblúdenie majúce všetky príznaky hriechu. Človek zbavený prvotnej spravodlivosti nesmeruje k Bohu, ale obracia sa k „telu“, k svetu a k dejinám. Žije teda v stave ne-priateľstva s Bohom (aversio a Deo), a vo výlučnom príklone k tvorom (conversio ad creaturas). Hriešnosť tohto stavu predpokladá naďalej našu solidaritu s Adamovou vôľou: sme hriešnici ešte predtým, než sme schopní osobnej zodpovednosti, pretože sme boli prítomní „v Adamovi“.
Na rozhraní druhohôr a treťohôr, pred 65 miliónmi rokov, sa udiala katastrofická udalosť. Pravdepodobne blízko pobrežia dnešného Mexika dopadlo teleso s priemerom asi desať kilometrov.
Riešenie svätého Tomáša je veľmi zaujímavé, pretože tvrdí, že „prirodzenosť“ zbavená milosti a nadprirodzených darov nielenže nemôže uskutočniť svoje spoločenstvo s Bohom, ale nachádza sa vplyvom Adamovej univerzálnej zodpovednosti v stave vzdialenia od Boha, pretože jej hriešnosť nezávisí na tomto samom stave, ale na Adamovej vôli. Inými slovami, človek bez prvotnej spravodlivosti by nebol „hriešnikom“, keby nebola prvotná spravodlivosť nutná ku spáse keby strata spravodlivosti nezávisela od Adamovho hriechu. V tomto ohľade zostáva iba jediný naozaj chúlostivý problém: vzťah medzi Adamovou vôľou a naším hriechom.
Z rekonštrukcie tejto udalosti vyplýva, že do atmosféry sa dostalo veľké množstvo prachu vymršteného po dopade, vyparená voda uvoľnená teplom a sadze z horiacich lesov. Kvôli nepriehľadnej atmosfére nastala na zemskom povrchu tma. Teplota klesla počas niekoľkých mesiacov pod bod mrazu. To malo obrovské následky pre život. Rastliny zvädli, živočíchy na nich závislé zahynuli na nedostatok potravy a na chlad. Predpokladá sa, že v dôsledku toho vyhynuli dinosaury, alebo to bol posledný príspevok k ich vymretiu. Pri tejto udalosti vyhynula asi polovica rastlinných a živočíšnych druhov. Prežili však prispôsobivé cicavce, odolnejšie voči zmenám teploty.
Veľmi vyvážený názor sv. Tomáša bol predložený modernej teológii v interpretácii kardinála Billota. Tento známy teológ zdôrazňuje skutočnosť, že prvotný hriech je hriechom „prirodzenosti“. Predstavuje takmer akýsi „accidens“ (prípadok) padlej „prirodzenosti“ (dnes by sa povedalo, že tvorí nevyhnutný rozmer situácie ľudstva po prvotnom hriechu). Spočíva hlavne v tom, že zbavuje prirodzenosť prvotnej spravodlivosti a druhotne v tom, že ju zaťažuje „žiadostivosťou“ (chápanú ako nezriadená túžba po „svete“). Vlastným dôsledkom prvotného hriechu je absencia priateľstva s Bohom. Táto absencia je hriešnou Adamovou vinou (iba jeho!), ktorý svojím hriechom pripravil svojich potomkov o prvotnú spravodlivosť.
Na teóriu dopadu asteroidu na našu Zem poukazuje viacero skutočností. Vo vrstvičke, usadenej v tom období, sa zistil zvýšený obsah irídia. Tiež sa našli guličky skla vzniknuté roztavením hornín a ich prudkým ochladením vo vzduchu. Nie všetci geológovia zastávajú túto teóriu. Napríklad niektorí sa prikláňajú k veľmi silnej sopečnej činnosti.
Táto teória, ktorú potom ešte rozvinuli teológovia Flick a Alszeghy, otvorila cestu novým výkladom prvotného hriechu.
Túto katastrofu, postihujúcu povrch Zeme, možno prirovnať k ťažkým omrzlinám človeka. Dlho trvá kým sa vylieči, ale prežije. Podobné udalosti sa na Zemi dejú približne raz za 200 miliónov rokov. Mnoho druhov pri nich vyhynulo, ale život prežil, čoho dôkazom je, že môžem toto písať.
g) Pokusy modernej teológie sa vyznačujú snahou zladiť sa zjavením vedeckej teórie týkajúcej sa prvotného stavu ľudstva a priaznivej k polygenizmu. Dogma podržiava pre teológiu i naďalej svoju plnú pravdu, zatiaľ čo teologický výklad je zdokonaľovaný, aby bol viacej v súlade s modernou vedeckou a filozofickou mentalitou a súčasným jazykom.
Podľa výskumov vedcov na Zem dopadá priemerne raz za 200 miliónov rokov planétka s priemerom 10 (a viac) km a raz za 6 miliónov rokov s priemerom okolo 1 km. Okrem toho raz za 30 - 50 miliónov rokov sa Zem zráža s kométou.
Spoločnou známkou týchto teórií je dôraz na solidaritu ľudského pokolenia v hriechu: zdôrazňuje sa komunitný rozmer každého ľudského hriechu v dejinách spásy, lebo v nich je ľudstvo solidárne ako v dobrom, tak i v zlom (Flick, Grelot, Dubarle, Rahner).
Po spomínanej katastrofe sa začala nová éra Zeme: ''treťohory a štvrtohory'' (kenozoikum), trvajúca dodnes. Na jej začiatku sa postupne objavili všetky skupiny dodnes žijúcich morských a suchozemských organizmov. Rody a druhy boli však iné. Obdobie plazov vystriedal prudký rozvoj cicavcov. Ovládli pozemské i vodné prostredia. Budeme si všímať ich postupný vývoj až k človeku.
Adam je pokladaný za dejinne spásneho „predstaviteľa“ celého ľudského pokolenia povolaného ku spáse (Flick). Často sa však dáva prednosť hovoriť o komunitnom hriechu celého spoločenstva a jeho „sveta“ (humanitas originans: K. Rahner). Okrem toho sa zdôrazňuje postupné uskutočňovanie stavu hriešnosti v dejinách ľudstva (Schoonenberg).
Už v druhohorách sa prvýkrát objavili cicavce s placentou a neskôr primáty. V novom období, v treťohorách (terciér) sa od vetvy primátov postupne oddeľujú poloopice, neskôr opice. Zostala samostatná skupina hominoidov - predchodcov dnešných ľudoopov a ľudí. Vývoj primátov súvisí aj s rozvojom krytosemenných rastlín, lebo sa živili ich plodmi a semenami.
Prvotný hriech predpokladá podľa tejto teórie tajomný komunitný (dejinne spásny) rozmer prvého osobného hriechu, ktorého sa dopustil prvý človek alebo prvotné spoločenstvo. Pozostáva v odňatí spasiteľnej milosti, ku ktorej je povolané ľudstvo stvorené pre Krista. Predpokladá sa, že dejinne spásny stav ľudského pokolenia sa po prvotnom hriechu zmenil, pretože prítomnosť hriechu v dejinách robí všetkých ľudí nehodnými spásy. Absencia milosti potom naviac znemožňuje uskutočnenie osobnej spásy, zatiaľ čo otvára možnosť zatratenia.
Poloopice sa objavili pred viac než 50 miliónmi rokov. Ich zástupcami boli napr. rody Plesiadapis a Adapis. Predpokladá sa, že vyššie primáty - antropoidy (dnešné opice) sa prvýkrát objavili pred 50-45 miliónmi rokov. V rámci nich sa vyvinuli hominoidi pravdepodobne pred 35 - 25 miliónmi rokov. Ich najznámejší zástupcovia boli: Oligopithecus, Propliopithecus a Aegyptopithecus. Posledný je pravdepodobne na línii k pokročilejším hominoidom (ľudoopom a ľuďom). Pred 20-15 miliónmi rokov žili ich rody Ptiopithecus, Proconsul a Dryopithectu. Dobre zachované kosti pliopitekov sa našli pri Bratislave (pri Devínskej Novej Vsi).
Tieto teórie obvykle nevidí žiadny rozpor medzi náukou o prvotnom hriechu a polygenizmom. Hriech sa nachádza na počiatku náboženských dejín a má vždy univerzálny rozsah, a to buď preto, že existuje univerzálna solidarita v hriechu, alebo preto, že Adam je považovaný za zástupcu celého ľudstva.
V období starších treťohôr dochádzalo tiež k vyhynutiu celých skupín organizmov. Nebolo to však tak rýchlo ako pri dopade asteroidu na hranici kriedy a treťohôr. Vyhynutie spôsobila konkurencia organizmov. Prispôsobivejšie druhy prežili.
h) Učiteľský úrad drží iba do istej miery krok s teológiou vo vývoji náuky o prvotnom hriechu. Koncily kartaginský (r. 418; ES 223n) a oranžský (r. 529; ES 371n) sú pod silným vplyvom myšlienok sv. Augustína. Tridentský koncil (V. zasadanie, r. 1546; ES 1510n) si prisvojuje myšlienky oranžského koncilu, ale pod tlakom reformácie upúšťa od Augustínovej formulácie náuky a zameriava sa skôr na stredovekú teológiu (sv. Tomáša).
Vrátim sa k pohybom kontinentov. V období druhohôr sa rozpadla obrovská pevnina - Pangea. Pôvodne jednotný vývoj na celom kontinente sa začal uberať rôznymi smermi na oddelených kontinentoch. Vplyvom rozdielnych podmienok sa vyvinuli napr. iné druhy v dnešnej Afrike a Južnej Amerike. V období starších treťohôr došlo k opätovnému spojeniu malého kontinentu Indie s veľkou Áziou. Na ich kontakte sa vyvrásnili Himaláje. Organizmy z oboch kontinentov sa začali miešať. Ich konkurenciou vyhynulo napr. mnoho skupín cicavcov.
„Krédo Božieho ľudu“ vyhlásené pápežom Pavlom VI. Sa odvoláva na tridentský koncil a prijíma myšlienky obsiahnuté v teológii kardinála Billota. Uveďme tento dôležitý dokument: „Veríme, že v Adamovi všetci zhrešili. To znamená, že prvotný hriech, ktorého sa dopustil, spôsobil pád ľudskej prirodzenosti spoločnej všetkým ľudom. Uviedol ju do stavu, v ktorej nesie všetky následky tohto hriechu. Tento stav už nie je oným stavom svätosti a spravodlivosti, v ktorej boli na počiatku naši prarodičia a v ktorej človek nepoznal ani zlo, ani smrť. Porušená prirodzenosť, zbavená niekdajšej krásy milosti, ranená vo svojich prirodzených schopnostiach, podrobená smrti, prechádza na všetkých ľudí. V tomto zmysle sa každý človek rodí v hriechu. Vyznávame teda s tridentským koncilom, že prvotný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou nie napodobňovaním, ale odovzdaním života, a že preto je vlastná každému človeku“ (Slávnostné vyznanie viery pápeža Pavla VI.).
Vyhynutie organizmov môže byť vyvolané aj inou geologickou udalosťou. V histórii Zeme sa z rôznych príčin stále mení výška morskej hladiny. Na konci starších treťohôr sa znížila hladina oceánu o viac než 150 metrov. Tým sa vynoril „most“ medzi Severnou a Južnou Amerikou. Živočíšne druhy začali „prebiehať“ z jedného kontinentu na druhý. Počas ich vzájomného boja o potravu vyhynulo mnoho skupín organizmov.
Môžeme teda zhrnúť základné pravdy, ktoré vyhlasuje magistérium:
Zmena výšky hladiny svetového oceánu je spôsobená viazaním časti vody v ľadovcoch. Na to vplýva zmena podnebia, najmä teploty. To je zasa vyvolané pravidelnými zmenami v tvare obežnej dráhy Zeme, v postavení zemskej osi, v intenzite slnečného žiarenia, v množstve skleníkových plynov v atmosfére. Inou príčinou zdvíhania morskej hladiny je vykleňovanie podmorských chrbátov a veľké masy sopečných hornín na morskom dne. Tieto príčiny sú spôsobené procesmi vo vnútri Zeme.
● Adamov hriech je slobodný úkon spáchný na počiatku dejín spásy.
V mladších treťohorách sa prvýkrát objavujú rastliny schopné žiť pri nižšom množstve oxidu uhličitého. Dnešnými ich potomkami sú napríklad kukurica a cukrová trstina. Ich výskyt je pravdepodobne odozvou na znižovanie obsahu tohoto plynu v atmosfére.
● V dôsledku Adamovho hriechu je každý človek od narodenia a pred akýmkoľvek osobným rozhodnutím (!) v stave (prvotného) hriechu. Hriešnosť tohto stavu závisí úplne na vôli Adama.
Naša Zem vo všeobecnosti vydáva do vesmíru také množstvo energie, aké prijíma zo Slnka. Čiže jej energetická bilancia je takmer rovnováhe. Keď v atmosfére rastie množstvo „skleníkových plynov“ napr. oxid uhličitý, atmosféra Zeme zadržiava časť slnečnej energie a celý jej povrch sa prehrieva. Podľa skupiny vedcov dnes dopadá zo Slnka o tretinu viac energie než pred 4 miliardami rokov.
● Prvotný hriech je „opravdivý“ hriechom a je vlastný každému; je to ale hriech veľmi zvláštny, pretože spočíva v stave „prirodzenosti“, ktorú Adam odovzdáva ako porušená „prirodzenosť“.
V budúcnosti bude tento trend pokračovať. Ak má pretrvať život na našej Zemi. v atmosfére by malo byť nevyhnutne menej oxidu uhličitého.
● Odovzdávanie hriechu je viazané na plodenie, ktorým sa odovzdáva ľudská „prirodzenosť.
Pred 15 miliónmi rokov sa oddelila od hominoidov (predchodcov ľudoopov a ľudí) vetva '''ázijských ľudoopov'''. Dnes je ich potomkom orangutan. K nim pravdepodobne patril '''Ramapithecus'''. Z viacerých znakov sa predpokladá, že sa pohyboval po štyroch ako väčšina primátov. Živil sa hlavne zberom semien, ale dokázal úderom kameňa alebo kosti uloviť zviera. Nevedel však vyrábal nástroje.
● Žiadostivosť a smrť nie sú totžné s prvotným hriechom, avšak sú s ním vo veľmi úzkom vzťahu.
Ramapithecus býva zaraďovaný do širšej skupiny Sivapithecus. Niektorí vedci si myslia, že Ramapithecus je odštiepenou vetvou ad hominoidov, vedúcou pravdepodobne až k orangutanovi. Iní sa domnievajú, že je na línii vedúcej k človeku, potom by patril do čeľade Hominidae. Z nejednoznačného zaradenia mnohých vyhynutých druhov vyplýva, s akými ťažkosťami narába veda. Je veľmi ťažké rekonštruovať evolučné línie na základe malého množstva nájdených kostí. Aj u nás pri Devínskej Novej Vsi sa našli tri zuby patriace do rodu Sivapithecus.
i) Náuka o prvotnom hriechu nie je ešte zrelá ku konečnému riešeniu. Dovoľujeme si poskytnúť niekoľko smerníc, ktoré berú do úvahy podnety súčasnej teológie, ale zo stálym zreteľom na učenie magistéria.
==Prvý človek - výroba nástrojov==
● Počínajúc sv. Augustínom je učenie o všeobecnej solidarite kľúčovým pojmom pre pochopenie náuky o prvotnom hriechu. Ľudstvo má v dejinách spásy spoločné určenie, a preto je každý zodpovedný za všetkých. Základom dejinne spásnej solidarity je Kristu: všetci sme stvorení v ňom a pre neho. Uskutočňovanie solidarity začína stvorením a vrchlí v Cirkvi. Prvý človek stvorený Bohom, aj keď je jedinečný (český originál: samojediný), prežíva a uskutočňuje už tajomnú dejinne spásnu solidaritu ľudského pokolenia. Podľa spasiteľných úmyslov Stvoriteľa by sa táto solidarita mala prejavovať postupným pripravovaním večnej zmluvy s Bohom. Prvý človek však vniesol do dejín spásy hriech. Jeho osobný hriech sa stáva v dôsledku univerzálnej solidarity hriechom celého ľudského pokolenia, spoločným „dedičstvom“ všetkých ľudí. Ľudstvo, povolané pripravovať postupnou spoluprácou spásu, sa stáva v Adamovi spoločenstvom hriešnikov. Nová situácia, ktorá vznikla v dejinách s prvým hriechom, má univerzálne dôsledky, pretože tajomná ľudská solidarita vzťahuje hriech každého na všetkých. „V Adamovi“ sa hriech stáva spoločným „dedičstvom“ ľudského pokolenia a solidarita „s Adamom“ sa rovná solidarite s hriechom.
Pred najmenej 5 miliónmi rokov sa línia hominoidov rozdelila na '''afrických ľudoopov''', s dnešnými potomkami šimpanzov a gorilou, a na '''hominidov''' s rodmi Australopithecus a Homo (človek). Potvrdzujú to aj výskumy biochemikov a genetikov. Z porovnávania určitých molekúl ľudí, šimpanzov a goríl, došli k záveru, že k oddeleniu hominidov došlo asi pred 7 miliónmi rokov.’
● Vo svetle všeobecnej solidarity v hriechu sa dajú ľahšie pochopiť dve pravdy, ktoré obvykle vyvolávajú pohoršenie v náuke o prvotnom hriechu: odovzdávanie prvotného hriechu plodením a skutočnosť, že sa každý človek rodí ako hriešnik, skôr než má akúkoľvek osobnú zodpovednosť. Každý človek sa narodením stáva členom ľudského pokolenia, a má teda účasť na všetkých činiteľoch určujúcich „ľudské postavenie“ v dejinách spásy. Bez akejkoľvek svojej zásluhy má účasť na spáse, ktorú priniesol Kristus. Bez svojej viny má účasť na stavu hriešnosti, ktorý vznikol na počiatku dejín a ktorý postupne vzrastal. Človek sa rodí ako hriešnik, pretože sa rodí ako člen ľudského pokolenia, v ktorého dejinách je prítomný hriech.
Spoloční predchodcovia ľudí a afrických ľudoopov mali v určitých molekulách v bunke rovnakú štruktúru. Tá sa vplyvom mutácii - chýb vzniknutých pri rozmnožovaní - začala ináč meniť u človeka a ináč u ľudoopov. Miera zmeny sa dá vypočítať.’
Stav prvotného hriechu závisí teda hlavne na všeobecnej a tajomnej solidarite s prvým hriechom, prítomným v dejinách ľudstva.
Prvými hominidmi boli pravdepodobne '''australopitekovia'''. Ich najstaršie nálezy sú spred približne 4,5-6,5 milióna rokov. Chodili po dvoch, ale ešte aj lozili po stromoch. :asi nevedeli vyrábať nástroje, ale systematicky používali ako nástroje kosti a palice. Z ranných foriem australopitekov sa vyvinuli pravdepodobne prví ľudia - rod Homo. Podľa iného názoru ľudia sa nevyvinuli z australopitekov, ale obe skupiny pochádzajú z jedného spoločného predka.’
● Stav prvotného hriechu so sebou nesie stratu milosti: nezaslúžený dar prvotnej spravodlivosti neexistuje v dejinách ľudstva solidárneho s Adamovým hriechom. Absencia milosti nemá dôsledky pre „prirodzenosť“ človeka, ale má ich pre vzťah medzi človekom a Stvoriteľom. V dejinách spásy závisí povolanie k spoločenstvu S Bohom hlavne na jeho milosti, takže kde táto milosť nie je, vzniká stav istého „odklonenia“ od Boha a „priklonenia“ k tvorom. Pre padlé ľudstvo sa Boh stáva vzdialeným, a naopak „svet“ pôsobí neobyčajným kúzlom. Človek stvorený podľa Božieho obrazu by mal žiť pre Boha, padlý človek však žije pre „svet“. Boží obraz je v dejinách padlého ľudstva zatemnený. Láska sa pre padlé ľudstvo stáva slabým „pokušením“, zatiaľ čo hriech sa mu stáva ustavičným a neodolateľným lákadlom.
Najstaršie dnes známe kosti, ktoré možno pripísať človeku (Homo), sú asi spred 3 alebo až 3,75 milióna rokov z Afriky. Celý vývoj primátov až k človeku je charakteristický rastom objemu mozgu voči objemu tela. S vývojom k človeku tiež rastie schopnosť uchopovať rukou predmety. Oči sa dostali z boku hlavy dopredu. To umožňuje plastické videnie. Rod Homo mal objem mozgu okolo 450 cm3. Vie sa o ňom málo. Chodil po dvoch. V určitom období žil súbežne s australopitekmi. Potomkovia australopitekov sa nezachovali. Vykynožili ich príslušníci rodu Homo alebo miernejšie povedané neobstáli s nimi v konkurencii?
● Stav prvotného hriechu je treba tiež vidieť na pozadí iných činiteľov ľudského postavenia, zvlášť v súvislosti s hriešnosťou, nedostatočnosťou a smrťou. Hriešnosť sa premieňa: pokušenie a žiadostivosť sú posilované neustálym rozmachom hriechu. Svet sa stáva ustavičným pokušením a pôsobí na človeka okúzľujúcou mocou. Sloboda je tým naopak oslabovaná, pretože Boh sa „skrýva“ a stále viac sa vzďaľuje z dejín, v ktorých vládne hriech. Pre padlého človeka nieje žiadostivosť „skúškou“, ale skôr ustavičným zdrojom hriechu.
O niečo viac vedia vedci o nasledovníkovi prvých Homo, o Homo habilis (človek zručný), ktorý žil pred 2,3 (podľa niektorých 2,5) miliónmi rokov v Afrike v čase ochladzovania klímy, ako predzvesti ľadových dôb. Bol zberač rastlín a lovec drobnej zveri. Jeho mozog mal objem viac než 600 cm3. Vedel vyrábať nástroje odstránením niekoľkých úštepov z okrúhlych kameňov. Nemal predstavu o tvare nástroja, ale ho ovplyvňoval vzhľad kameňa. Výroba nástrojov sa považuje za začiatok kamennej doby, presnejšie staršej kamennej doby - paleolitu.
Podobnú zmenu pozorujeme i pokiaľ ide o ľudskú nedostatočnosť a utrpenie. Človek stvorený pre Krista nemôže uskutočniť svoju budúcnosť so schopnosťami vlastnej slobody, môže iba očakávať Boží príchod do sveta. Vo svetle prísľubov je skúsenosť s nedostatočnosťou a utrpením ustavičnou výzvou k modlitbe, avšak v dejinách padlého človeka je nedostatočnosť trvalým „trestom“ za titanskú slobodu, ktorá sa nevymaní z utrpenia a nikdy nemôže uskutočniť svoju budúcnosť v dejinách a vo svete. Táto krehkosť slobody (magistérium hovorí o „zranenej prirodzenosti“) sa tak stáva zdrojom úzkosti, neistoty a dokonca hlbokej znechutenosti. Hriech však nemôže vyhostiť z dejín padlého ľudstva očakávanie, pretože dynamika bytia stvoreného pre Krista nieje zničená, ale iba ochromená. Keď teda hriešnici zakúšajú svoju nedostatočnosť, vidíme i u nich skromné a zahmlené očakávanie, akúsi modlitbu plnú úzkosti.
Systematické vyrábanie nástrojov je prejavom abstraktného myslenia. Rozmýšľanie poukazuje na existenciu vedomia. Vedomie sa prejavuje aj vôľou. Človek prestáva byť ovládaný vlastnými pudmi a vplyvom prostredia, ale v určitej miere sa môže zamýšľať nad sebou a slobodne sa rozhodovať. S rozvojom abstraktného myslenia sa postupne vyvíja reč, ako prostriedok komunikácie medzi jednotlivcami.
V smrti „v Adamovi“ sa prejavuje celá tragika stavu hriešnosti. Sloboda padlého človeka nemôže premôcť smrť, ktorá znamená zničenie všetkých možností uskutočniť budúcnosť v dejinách a vo svete. Solidarita v hriechu dáva padlému človeku jedinú možnosť: zvoliť si večné zatratenie. Smrť sa tak stáva odsúdením. Avšak milostivý Boh je prítomný i v smrti hriešnikov tým, že im ponúka poslednú možnosť voľby, s ktorou sa môžu rozhodnúť pre večnú plnosť lásky.
Takmer pred 1,7 miliónmi rokov sa v Afrike objavil pokročilejší zástupca rodu Homo, '''Homo erectus''' (človek vzpriamený). Jeho mozog už dosahoval objem 900 cm3. Používal primitívne kamenné nástroje na porcovanie a vykosťovanie mäsa, pravdepodobne zdochlín. Asi vplyvom klimatických zmien sa začal presúvať do Ázie, pôsobil aj v Európe. Pred približne 1,5 miliónmi rokov sa zdokonalil vo výrobe nástrojov. Vyrábal už podľa určitej mentálnej predstavy pästné kliny a iné nástroje viac ako desiatich typov. Vedel používať oheň, ale ho nevedel zapáliť. Bol lovcom i zberačom, príležitostne asi aj kanibalom. Pred 500 tisíc rokmi dosiahol objem jeho mozgu viac než 1100cm3.
Stav prvotného hriechu spočíva hlavne v tom, že človek „je hriešny“ na základe tajomnej solidarity ľudskej „prirodzenosti“ s hriechom ľudského pokolenia. Človek solidárny s Adamovým hriechom žije ako člen ľudského spoločenstva ďaleko od Boha a okúzlený svojím „svetom“. Stav padlého človeka s sebou naviac nesie premenu žiadostivosti, nedostatočnosti a smrti: žiadostivosť už nie je „skúškou“, ale prameňom hriechu, nedostatočnosť nie je výzvou k modlitbe, ale záhadným trestom, a smrť nieje najbolestnejšou „skúškou“ lásky, ale odsúdením. Táto premena nieje Božím trestom, ale plodom solidarity v hriechu.
Najznámejšie nálezy Homo erectus sú z Jávy (Homo erectus erectus -„Pithecanthropus"), z Číny (H.e. gekinensis a lantianensis - „Sinanthropus"), z Afriky (H.e. olduvaiensis, mauretanicus a capensis) a z Európy (H.e. heidelbergensis). Najbližší nález je v Maďarsku, južne od Komárna. Niektorí autori posúvajú prvý nález Homo erectus až na 1,9 milióna rokov.
● Tento stav hriechu je „môj“ ako je moje všetko, čo tvorí v dejinách spásy nevyhnutný rozmer ľudskej „prirodzenosti“. Nieje teda „môj“ preto, že som si ho osobne zvolil, ale len preto, že mi bol „daný“ spolu s mojím dejinným bytím. Stav prvotného hriechu sa stáva dokonale (osobne) mojím iba v dôsledku osobného hriechu, keď sa svojou osobnou voľbou rozhodujem pre kráľovstvo hriechu a slobodne si vykladám svoje bytie ako bytie bez Boha.
Pred 300 (podľa niektorých až 400) tisíc rokmi prichádza na scénu, podľa tvarov kostí, nám najbližší druh dnešného človeka, '''Homo sapiens''' (človek mysliaci). Viac-menej plynule nadväzuje na neskorých Homo erectus. Pred 250 tisíc rokmi, na začiatku ľadovej doby - riss, sa zdokonalil vo výrobe nástrojov. Postupne ich dokázal vyrábať okolo 60 typov (začiatok stredného paleolitu).
● Stav prvotného hriechu však nemôže zbaviť ľudstvo Božích prísľubov a spásy uskutočnenej v Kristovi. Je pravda, že hriech prvého človeka spolu s ostatnými hriechmi vytvorili v dejinách spásy nové dedičstvo (univerzálny stav hriešnosti), a preto má každý človek účasť na tejto všeobecne ľudskej situácie. Kristova smrť a jeho zmŕtvychvstanie však vytvorili v dejinách „stav“ spásy: situácia človeka so sebou nutne nesie (ide o nutnosť dejinne spásnu) solidaritu s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom. Táto solidarita je „mojou“, pretože som stvorený pre Krista; stáva sa však dokonale (osobne) „mojou“ až mojím osobným rozhodnutím pre Krista v implicitnom alebo explicitnom úkone viery. Preto každý dnes narodený človek je solidárny s „Adamom“ (s hriechom ľudského pokolenia) i s Kristom. Situácia človeka je dnes taká, že v ňom koexistuje situácia vytvorená v dejinách prvým ľudským hriechom spolu s novou situáciou, uskutočnenou v Kristovi. V tejto dvojznačnej a dialektickej situácii dôjde k rozuzleniu v prvej naozaj slobodnej voľbe, kedy sa človek – vyslovene alebo nevyslovene – rozhodne pre Krista alebo proti nemu. Voľbou proti Kristovi sa človek stotožňuje so situáciou vytvorenou hriechom ľudského pokolenia a stáva sa dokonale hriešnikom, čím prijíma život pre večnú „smrť“. Voľbou pre Krista odmieta prijímať za svoj stav hriechu, v ktorom žije ľudské pokolenie a prisvojuje si spásu uskutočnenú v Kristovi. Postavenie každého človeka je dopredu určené ako stavom hriechu, tak spásou uskutočnenú Kristom. Rozhodujúca však nieje solidarita „v Adamovi“, ale solidarita v Kristovi, pretože Boh v ňom spasil všetkých hriešnikov. „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozhojnila milosť“ (Rim 5,20). Každému človeku je bez jeho osobnej zásluhy ponúknutá nielen možnosť prekonať stav hriechu, ktorý si vytvorilo ľudské pokolenie, ale i možnosť uskutočniť v spoločenstve s Kristom svoju večnú budúcnosť.
Do tohoto obdobia možno umiestniť „africkú pramatku“ alebo „mitochondrickú Evu". Genetici, ktorí prišli s touto teóriou, tvrdia, že všetci ľudia majú spoločný základ genetickej informácie v mitochondriách, energetických centrách bunky. To znamená, že všetci ľúdia by mali byť odvodení od jedinej ženy, ktorá žila asi pred 200 tisíc rokmi v Afrike. Odtiaľ sa potom rozšírili na všetky kontinenty. Iní vedci nesúhlasia s touto predstavou. Tvrdia, že dnešní ľudia Homo sapiens sa vyvinuli súbežne na rôznych kontinentoch z Homo erectus.
Prvým z Homo sapiens bol Homo sapiens steinheimensis. Nazývajú ho aj anteneandertálec alebo predneandertáiec. Žil približne pred 300-120 tisíc rokmi. Na našom území, v Gánovciach, sa našiel vyliatok jeho lebky. Na anteneandertálca plynule nadväzuje protoneandertálec alebo včasný neandertálec, ktorý sa vyskytoval v rozpätí 120-80 tisíc rokov.
==Človek pochováva a umelecky sa vyjadruje==
Pred 80 tisíc rokmi sa objavili '''klasickí neandertálci''', presnejšie Homo sapiens neanderthalensis, ktorí sa dobre prispôsobili životu v chladných podmienkach Európy v blízkosti ľadovca. Boli lovci a zberači. Zistil sa u nich kanibalizmus. Na druhej strane sú u nich náznaky, že sa starali o chorých druhov. Pozoruhodný je objav, že aspoň v niektorých prípadoch pochovávali zomrelých. To je dôkaz ich viery v posmrtný život. Sú u nich aj určité náznaky loveckého kultu. Nie je vylúčené, že '''náboženské predstavy''' boli už pred neandertálcami, ale nezachovalí sa o tom materiálne dôkazy.
Asi pred 90 tisíc rokmi sa objavili zástupcovia poddruhu '''Homo sapiens palestinus''', ktorých nazývajú aj prechodnými alebo progresívnymi neandertálcami. Pochádzajú pravdepodobne z Afriky a postupne sa presúvali do Európy. Tiež je u nich známe pochovávania mŕtvych, dokonca sa našiel dôkaz dávania kvetov do hrobu.
Literatúra:
Klasickí neandertálci sa považujú za slepú vetvu vedúcu k dnešnému človeku Homo sapiens sapiens. Jeho vývoj šiel pravdepodobne cez anteneandcrtálcov a protoneandertálcov k prechodným neandertálcom.
P. Eliáš, Nauka o prvotním a dědičném hříchu u Pierre Grelota, v: Studie 23-24/1970.
Na prechodných neandertálcov nadväzujú zhruba pred 40 tisíc rokmi dnešní ľudia - Homo sapiens sapiens (podľa známej lokality vo Francúzsku nazývaní "kromaňonci"). Niekedy je ťažké dávať hranicu medzi obe skupiny. Niektorí vedci už prechodných neandertálcov považujú za prvých zástupcov Homo sapiens sapiens.
32 tisíc r. pr. Kr. nastala '''technologická revolúcia''' (začiatok mladšieho paleolitu). Bolo to počas oteplenia v rámci ľadovej doby. Ľudia začali používať na výrobu nástrojov okrem kameňa aj parohy a kosti. Postupne sa objavuje viac ako sto typov nástrojov. Začínajú sa regionálne rozdiely v kultúre. Ľudia kultivovane pochovávajú mŕtvych, čiže majú určité náboženské predstavy. Objavujú sa zjavné prejavy výtvarného umenia (náznaky boli už skôr) a hry na hudobné nástroje. Výtvarné umenie sa postupne vyvíja od abstraktných rytých obrazcov a sošiek zo slonoviny a neskôr hliny až po nádherné jaskynné maľby. Umelecká štylizácia a zároveň realizmus zobrazených zvierat udivuje.
Vrcholné obdobie jaskynných malieb bolo 20 - 10 tisíc r. pr. Kr. Známe sú jaskynné maľby z jaskýň vo Francúzsku (napr. Lascaux) a v Španielsku (Altamira). Ku koncu ľadovej doby vyhynuli mamuty. Vyhynuli alebo ich vyhubili ľudia? Približne pred 10 tisíc rokmi ľudia skrotili soba.
==Prechod od lovu k roľníctvu, pastierstvu a remeslám==
Asi 8 tisíc r. pr. Kr. končí ľadová doba, postupne sa otepľuje. V oblasti Mezopotámie a juhovýchodnej Ázie začali ľudia obrábať pôdu. Sprvoti to bolo pestovanie hľúz, koreňov a strukovín a neskôr obilnín. Na viacerých miestach juhozápadnej Ázie a Stredomoria začali chovať dobytok. Tak sa zrodilo roľníctvo a následne pastierstvo. Vznikali stále osady. Tie sa rozrastali a v oblasti Malej Ázie, Mezopotámie a Palestíny vznikli ojedinelé mestá s rozvojom remesiel (7 tis. r. pr. Kr.). V Mezopotámii sa vystriedalo niekoľko kultúr, ktoré boli charakteristické spracovaním zlata a medi, vynálezom hrnčiarskeho kruhu a počiatkami písma (4 - 3 tis. r. pr. Kr.). Z nich čerpala prvá veľká - Sumerská civilizácia, ktorá poznala koleso a používala písmo. Postupne vznikali veľké civilizácie v Egypte, Stredomorí, Číne a Indii. Zo Stredomoria sa s otepľovaním klímy prenášalo roľníctvo a pastierstvo i do južnej Európy.
Časom tu vznikla svojrázna kultúra, ktorej príslušníci sa dokázali zjednotiť v budovaní stavieb z obrovských kameňov. Podľa nich sa kultúra nazýva megalitickou. Kamenné stavby slúžili na kultové účely i astronomické pozorovania.
Od začiatku veľkých civilizácií dodnes sa zväčšuje poznanie sveta. Časom vzniká filozofia a veda so svojim abstraktným myslením. Praktickým výstupom vied sú vynálezy, ktoré uľahčujú život. Zdokonaľujú sa umelecké formy. Vyvíjajú sa náboženské predstavy od polyteizmu k monoteizmu. Zlepšujú sa sociálne vzťahy a práva jednotlivca. Napriek tomu väčšina ľudstva žije v materiálnej alebo duchovnej biede. Človek sa čoraz viac odpútava od prírody i od svojho vnútra. Bude to viesť k sebazničeniu? Kam sa človek uberá?
*DANIEL PIVKO,"Odkiaľ pochádzame a kam smerujeme?".
| 