Dogmatika/Teologická antropológia: Rozdiel medzi revíziami

 

 

 

 

 

a) Svätý Pavol je prvým teológom predurčenia, pretože do hĺbky vysvetľuje večný plán spásy ľudstva. Predkladá nám rozmanité výrazy, ktoré nás uvádzajú do večného tajomstva spásy. Výraz „rada svojej vôle“ (orig. „úradek vůle“) (boule tou thelématos, consilium voluntatis, Ef 1,11) nás oboznamuje o tom, že plán spásy závisí na večnej Božej múdrosti a na jeho láske. Výraz Božie „dobrotivé rozhodnutie vôle“ (eudokia, beneplacitum, Ef 1,5.9) zdôrazňuje nezaslúženosť (gratuitas) spásy, ktorá má svoj pôvod v Božej vôli, ktorá chce milovať. Zatiaľ čo slovom „rozhodnutie“ (Rim 8,28; Ef 1,11) apoštol poukazuje na neodvolateľné a účinné Božie rozhodnutie, na ktorom závisí postupné uskutočňovanie spásy v Kristovi. Ďalej je reč o Bohu, ktorý vo večnosti „predpoznáva“ človeka (Rim 8,29; 11,2), „vyvoľuje“ ho (Ef 1,4) a „predurčuje“ (Rim 3,29; Ef 1,5.11). Výraz „tajomstvo“ je asi najčastejšie a zvlášť dnes najobľúbenejšie v teológii, ktorá chce očistiť / oprostit- v orig./ uvažovanie o večnom Božom pláne od častých fatalistických prvkov istej teológie predurčenia. „Tajomstvo“ je plán, ktorý pojal Boh od večnosti, ale zjavil ho až v evanjeliu: totiž že spasí všetkých ľudí bez rozdielu rasy, zhromaždí ich v Kristovi a dá im účasť na jeho zmluve s Otcom (Ef 1,9; 3,4n; Kol 1,26n; Rim 16,25n; 1Kor 2,7).Prekrásna doxológia listu Efezanom objasňuje rozmery večného „tajomstva“ a jeho „ekonómie“ v dejinách spásy. V tomto texte nájdeme takmer všetky spomenuté výrazy :

 

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista,

Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil,

aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske;

On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil,

aby sme sa skrze Ježiša Krista

stali jeho adoptovanými synmi

na chválu a slávu jeho milosti,

ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.

V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv,

odpustenie hriechov,

podľa bohatstva jeho milosti,

ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti,

keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle

podľa svojho dobrotivého rozhodnutia,

čo si v ňom predsavzal

uskutočniť v plnosti času:

zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko,

čo je na nebi aj čo je na zemi.

V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.“ (Ef 1,3-12)

 

Je to pieseň múdrosť a večnú lásku Boha, ktorý chce zjednotiť všetky stvorenia v Kristovi a chce byť Kristom a jeho Cirkvou milovaný. Preto si volí svojho Najmilšieho, jediného skutočného „partnera“ božskej Lásky a jediného Sprostredkovateľa dialógu medzi Bohom a ľudstvom. V Kristovi si Boh volí a predurčuje celé ľudské pokolenie s jeho dejinami a s jeho svetom. Predurčenie v ňom má všeobecný rozsah, pretože Kristus je Prostredníkom všetkých ľudí a Boh v ňom chce milovať to , čo stvoril, a chce byť milovaný všetkými tvormi v Kristovi. Cieľom predurčenia je účasť ľudského pokolenia na Kristovom „synovstve“, na jeho živote pre Otca, na jeho láske a zmluve s Otcom. Toto tajomstvo večnej Božej lásky sa uskutočňuje celkom isto , pretože závisí hlavne na Otcovi, ktorý prináša svetu spásu v Kristovi, a to jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.

 

Pozornosť si zasluhujú štyri témy:

 

*Kristocentrizmus tajomstva spásy je ďalším veľmi dôležitým činiteľom úvahy o večnom predurčení. Kristus zaujíma ústredné miesto v tajomstve spásy : On je Otcov milovaný Syn; my sme milovaní a vyvolení v Kristovi (Ef 1,4). On je „ústredné dielo Božej otcovskej lásky, my sme predurčený k účasti tajomstva lásky ako jeho deti (Ef 1,5.11). Kristus je alfa a omega tejomstva našej spásy, náš večný základ, naša budúcnosť (Kol 1,15n).

:Záhady človeka a jeho určenia môžu byť osvetlené svetlom Kristovej histórie, jeho smrťou zmŕtvychvstaním. Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, ktorý vedie ľudí k večnej plnosti lásky, ale tiež Vykupiteľom, ktorý svojou láskou prežívanou v utrpení a smrti oslobodzuje celé tvorstvo od všetkých foriem vlády hriechu. Boh sa chce zjavovať vo výkupnej láske Krista a jeho cirkvi. Preto pripravuje vo stvorení nutné podmienky k uskutočneniu tejto bolestnej stránky tajomstva lásky. Spočívajú v schopnosti hrešiť ( teda hrešiteľnosti ). V utrpení a možnosti smrti. Tu sa dotýkame odvekého pôvodu utrpenia, smrti a ustavične hroziaceho hriechu. Neskôr budeme mať možnosť túto stránku tajomstva lásky lepšie vysvetliť.

*Všeobecnosť spásy je príznačnou známkou Pavlovho učenia o večnom tajomstve. Vyplýva zo všetkých základných myšlienok náuky o predurčení. Jediný Boh, Otec všetkých ľudí, miluje všetkých, všetkými chce byť milovaný ( 1 Kor 8,6; 1 Tim 5,3) a chce spasiť všetkých hriešnikov (Rim 3,24n). Kristus je Prostredník všetkých; preto Otec vyvoľuje, predurčuje všetkých k účasti na tajomstve synovskej lásky v Kristovi a chce zjednotiť v Kristovi všetky tvory (Ef 1,10; Kol 1,20). V Kristovej cirkvi sú zhromaždené všetky národy sveta; príslušnosť ku Kristovmu tajomnému telu vylučuje a prekonáva všetky rozdiely medzi ľuďmi, všetky výsady (Ef 2, 14; 3,8n). Najdokonalejšou definíciou cirkvi by bolo: „Kristus všetko vo všetkých“ (Kol 3,11; Ef 1,10).

*Náuka o večnom tajomstve je sprevádzaná neochvejnou nádejou v isté uskutočnenie v budúcnosti, ktorú Otec vopred určil. Táto istota sa opiera o Božiu vernosť a spásnu všemohúscnosť, ktorá sa zjavila v Kristovi na kríži, a hlavne v jeho zmŕtvychvstaní. Vernosť je nutnou vlastnosťou každej lásky, a zvlášť lásky Božej. Boh je verný svojmu sľubu i keď sa ľudia proti nemu vzpierajú: Otec nemôže zaprieť sám seba, nemôže nemilovať... (1Tim 2,13; Rim 11,29n). I keď nás naše srdce odcudzuje, Božia láska je väčšia a vernejšia ako naše srdce ( 1Jn 3,20n). Vernosť a spasiteľná sila Božej lásky sa už prejavili v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, kedy Boh spasil všetkých hriešnikov (Rim 3,24n; 8,31n; Ef 2,1n).

:Večné vykúpenie je teda dielom nezaslúženej, univerzálnej a vernej lásky. Tieto tri základné rozmery tajomstva spásy sú vo Svätom písme zdrojom neobmedzenej nádeje: človek, ktorý pozerá na tajomstvo predurčenia vo svetle Božej lásky, díva sa do budúcnosti s radosťou a nádejou. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus je základom našej nádeje a radosti, pretože v ňom už Božia láska, nezaslúžená, univerzálna a verná, uskutočnila budúcnosť všetkých hriešnikov. Vo vzkriesenom Kristovi sme všetci určený k večnej plnosti lásky...

 

b) Teológia predurčenia siaha k sv. Augustínovi, ktorý nám v rámci svojej náuky poskytol pomerne veľmi ucelený náhľad na predurčenie ( De praedestinatione sanctoru, PL 44, col. 593n; De dono perseveratiae, PL 45, col. 993n). Jeho výklad predurčenia sa bohužiaľ líši od názorov sv. Pavla ( Boublík, La predestinazione, S. Paolo e S. Agostino, Roma 1961). Sv. Augustín zavádza do svojho výkladu ľudského určenia pojem odvekého vyvolenia. Jeho predmetom je malý počet vyvolených, ktorí sú Bohom vyslobodení z „masy hriešnikov“ (z prvotného hriechu) a neomylne určení k večnej spáse. Boh si volí – podľa svojho slobodného rozhodnutia – niektorých ľudí ku spáse i iných necháva v „mase zavrhnutých“. Ľudia vyvolení Bohom sa iste spasia pretože Boh pripravuje pre vyvolených milosť, hlavne povolanie k viere a k zotrvaniu až do konca. No ostatných, a to je väčšina ľudstva, ponecháva Boh osudu, ktorý svojim hriechom ľudstvu pripravil Adam: zostávajú v „mase hriešnikov“, nutne hrešia a nevyhnutne sa zatracujú. Spása malého počtu vyvolených je nezaslúžená („zdarma daná“), pretože závisí na večnej Božej blahovôli na nezaslúžených Božích dobrodeniach. Záhuba veľkého počtu hriešnikov je zaslúžená, pretože závisí od Adamovho hriechu a od osobných hriechov.

Sv. Augustín je presvedčený, že jeho náuka verne tlmočí náuku sv. Pavla. Ustavične sa odvoláva na List Rimanom, hlavne na isté veľmi tvrdé výroky v kap. 9,6-26.Moderná exegéza dokázala, že sa učiteľ milosti nechal jednostranne viesť pojmom nezaslúženosti vysvetľovaným v týchto textoch a prehliadal univerzalismus spásy, ktorý je hlásaný v celom liste Rimanom. Je nepopierateľné, že bez sv. Pavla by nebolo svätého Augustína a jeho prekrásneho učenia o nezaslúženej spáse. Avšak sv. Pavol, ako sa s ním stretávame v dielach sv. Augustína, nie je už apoštolom všeobecnej spásy, ktorú hlása list Rimanom, Efezanom a Kolosanom. Bez sv. Augustína. Bez sv. Augustína by nebolo teológie predurčenia, ktorá hovorí o odvekom vyvolení malého počtu ľudí.

 

 

 

*Prehnaný predestinacionizmus tvrdí, že Boh podľa svojej ľubovôle nie len neodchylne predurčuje ku spáse, ale predurčuje i ku zatrateniu. Toto stanovisko sa prejavilo už v 9. storočí vo Francúzsku ( snem vo Valenze, r.855, can. 3., ES 628-629) a rozvinuli ho reformátori (Wicleff, Hus, Luther, Kalvín). Odvoláva sa na isté málo zaručené výrazy sv. Augustína, ale nedrží sa verne jeho učenia. Toto stanovisko bolo učiteľským úradom zamietnuté (Denz 320n).

 

 

 

Augustínovu náuku o nevyvolení rozvinul sv. Tomáš v rámci svojho názoru na zavrhnutie. D. Bannez potom doviedol náuku o zavrhnutí do najkrajnejších dôsledkov. Rozlišuje medzi zavrhnutím ktoré predchádza predpoznanie hriechu a zavrhnutím, ktoré po ňom nasleduje. K prvému dochádza z Božieho (v orig.) dobrozdání a z tohto zavrhnutia vyplýva možnosť dopúšťania sa hriechu, ktorej nevyhnutným dôsledkom je potom hriech v živote zavrhnutého (tj. Nevyvoleného) človeka. Zatiaľ čo následné zavrhnutie predpokladá predpoznanie toho, že človek zomrie v hriechu, a nesie so sebou predchádzajúcu prípravu večného potrestania hriešnika.

 

 

 

==„Dialektika“ lásky a hriechu v dejinách spásy==