Dogmatika/Teologická antropológia: Rozdiel medzi revíziami

 

Je to pieseň múdrosť a večnú lásku Boha, ktorý chce zjednotiť všetky stvorenia v Kristovi a chce byť Kristom a jeho Cirkvou milovaný. Preto si volí svojho Najmilšieho, jediného skutočného „partnera“ božskej Lásky a jediného Sprostredkovateľa dialógu medzi Bohom a ľudstvom. V Kristovi si Boh volí a predurčuje celé ľudské pokolenie s jeho dejinami a s jeho svetom. Predurčenie v ňom má všeobecný rozsah, pretože Kristus je Prostredníkom všetkých ľudí a Boh v ňom chce milovať to , čo stvoril, a chce byť milovaný všetkými tvormi v Kristovi. Cieľom predurčenia je účasť ľudského pokolenia na Kristovom „synovstve“, na jeho živote pre Otca, na jeho láske a zmluve s Otcom. Toto tajomstvo večnej Božej lásky sa uskutočňuje celkom isto , pretože závisí hlavne na Otcovi, ktorý prináša svetu spásu v Kristovi, a to jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.

Pozornosť si zasluhujú štyri témy:

 

 

a) Už sme poznamenali, že vo večnom tajomstve existuje vedľa všeobecného predurčenia ku spáse tiež všeobecné dopustenie hriechu. Táto „koexistencia“ je odôvodnená vyvolením Krista: Otec chce, aby Kristovo poslanie zahrňovalo výkupný rozmer, preto pripravuje nutné podmienky k uskutočneniu vykúpenia. Svojim úradkem o dopustení hriechu stavia celé ľudské pokolenie pod nadvládu hrešiteľnosti, ktorá znamená reálnu a neustálu možnosť hriechu a večného zavrhnutia, a okrem toho tvorí prirodzenosť človeka nevyhnutne podrobenou utrpeniu a vystavenou možnosti smrti.

Z večného predurčenia ku spáse vyrastá bohatstvo človeka, pretože je povolaný k plnosti lásky. Zo všeobecného dopustenia hriechu sa však rodí jeho záhadná slabosť, krehkosť jeho slobody ohrozovanej hriechom, smrťou a zavrhnutím. Táto zdanlivo rozporná situácia potrebuje vysvetlenie. Zdá sa nám, že odpoveď by sme mohli nájsť v istej dialektike lásky a hriechu v dejinách spásy.

 

c) Výraz „dialektika“ je v modernej filozofii predmetom mnohých nedorozumení . Preto chceme upresniť, že hovoríme o „istej dialektike“, radikálne sa líšiacej od filozofického pojmu historickej dialektiky. Dejinno spásna dialektika vyviera z akéhosi druhu „koexistencie“, ktorá je v Božej blahovôli, medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu. Táto „koexistencia“ vyžaduje, aby bola prekonaná výkupnou láskou, ktorá oslobodzuje od akejkoľvek nadvlády hriechu a vedie k večnej plnosti lásky. Boh chce vo svojej blahovôli plnosť stvorenej lásky; chce tiež hrešiteľnosť. Preto dochádza v dejinách spásy ku skutočnému dialektickému napätiu medzi láskou a hriechom (z praktických dôvodov hovoríme hneď o hriechu, i keď najhlbšie napätie je medzi povolaním k láske a pokušením ku hriechu). Dynamika hriechu sa stavia proti dynamike lásky ako „téza“ k „antitéze“ (klad a protiklad). V láske sa človek rozhoduje pre Boha a hľadá spoločenstvo s ním; hriechom sa proti nemu a jeho láske vzpiera a chce žiť proti bez neho. V láske túži človek po nekonečných a večných obzoroch; hriechom sa obracia k svetu a jeho dejinám s túžbou pretvoriť ich výlučne na svoju ríšu. Láska vedie k plnému prežívaniu slobody,; hriech je prameňom záhadného „prázdna“ a zotročenia. Láska premáha smrť, hriech vedie k večnej „smrti“.

Toto napätie sa radikálne líši od napätia dialektického, o ňom hovorí filozofia. Sú tu tri hlavné rozdiely:

 

1. Vznik napätia v dejinách spásy závisí úplne od Božej blahovôle, v ktorej úradek o predurčení ku spáse existuje spoločne s úradkem o dopustení hriechu. Toto napätie teda nie je metafyzickou nutnosťou Bytia, ale jedným rozmerom tajomstva spásy, tak ako chce Boh.

3. Podľa Božej blahovôle je každá prítomnosť vlády hriechu v dejinách podriadená vždy zjavnejšiemu prejavovaniu lásky: Boh dopúšťa hriech, pretože dáva prednosť láske rodiacej sa z ustavičného premáhania hriechu; z takého premáhania, ku ktorému dochádza v „zastínění utrpením a smrtí výkupnou láskou“ . Hriech sa stáva Božím „nástrojom“ v uskutočnení večnej plnosti lásky. Z tohto zorného uhla vidíme celkom radikálny rozdiel medzi dialektikou dejinne spásnou a dialektikou filozofickou.

5. Riešenie dialektického napätia (syntéza) nie je v syntéza lásky a hriechu, ale v definitívnom porazení hriechu výkupnou láskou. Prítomnosť hriechu v dejinách vedie prostredníctvom výkupnej lásky Krista a jeho cirkvi k večnej plnosti lásky. „Márnosť“ hriechu je teda radikálna: Tým, že hriech odporuje tajomstvu lásky, slúži k úchvatnejšej – ale tiež bolestnejšej – plnosti lásky. Priebeh dejín spásy teda nie je podmienený tajomstvom neprávosti, ale naopak: každý prejav vlády hriechu sa stáva „nástrojom“ dokonalejšieho prejavovania Božej ľudskej lásky. „Dialektické“ stretnutie hriechu s láskou je prekonané láskou výkupnou, ktorá vedia k večnej plnosti lásky.

e) „Dialektický“ vzťah medzi tajomstvom lásky a tajomstvom neprávosti je základným „zákonom“ dejín spásy; Zákonom, ktorý nám umožňuje osvetliť veľa záhad, obzvlášť záhady hriechu, smrti a utrpenia.

Kľúč k pochopeniu tohto dejinne spásneho zákona nachádzame vo večnej Božej blahovôli. Môžeme hovoriť o istom „dialektickom“ postoji Boha voči človeku, pretože vo večnej blahovôli existuje otcovská láska spolu s úradkem o dopustení hriechu a tým i s vôľou podrobiť človeka „skúške“ smrti a utrpenia. Keď svätý Pavol hľadel na situáciu svojho ľudu v dejinách spásy, vravel o Božích „nevyspytateľných súdoch“ a „nevystopovateľných cestách“. Boh uzatvára všetkých pod nadvládu hriechu, pretože chce zjaviť všetkým svoje milosrdenstvo (Rim 11,32; kapitoly 9-11 Listu Rimanom sa zamýšľajú nad tajuplnou Božou vôľou, ktorá chce spasiť všetkých ľudí, ale najprv ich všetkých uvádza pod nadvládu tajomstva neprávosti).

 

Vo vôli Boha, ktorý odpúšťa hriech je odpoveď na rôzne nejasné stránky jeho prítomnosti v ľudských dejinách. Máme zvlášť na mysli jeho mlčanie, jeho skrytosť a jeho nedosiahnuteľnosť v okamžikoch utrpenia a smrti. Človek je nútený hľadieť na Božiu lásku pod ustavičnou hrozbou hriechu, utrpenia a smrti. Často nemôže pochopiť, prečo Božia všemohúca láska dopúšťa prítomnosť a ustavičné rozpínanie sa rôznych podôb zla a utrpenia. Boh, Otec všetkých, nechce, aby vládla neprávosť, utrpenie a smrť; chce plnosť večnej lásky, ktorá sa rodí z prekonania hriechu, v utrpení a smrti. Preto pripravuje v dejinách spásy podmienky pre uskutočnenie výkupnej lásky Krista a cirkvi.

 

Kto chce skutočnú možnosť hriechu, ten nechce hriechu zabrániť. Preto úradek o dopustení hriechu nevylučuje jeho uskutočnenie. Hriech ale nie je účinkom, alebo nutným dôsledkom úradkuo o dopustení hriechu. Ten závisí od ľudskej slobody, ktorá sa vzpiera Bohu. Hriech je jediné ľudské dielo, ktoré môže byť uskutočnené jedine schopnosťami stvorenej slobody. Výskyt hriechu ne je proti úradku o dopustení hriechu, v ktorom je tiež nepriamo obsiahnuté tiež uskutočnenie hriechu. Výskyt hriechu v dejinách teda nemôže pozmeniť tajomstvo spásy. Skôr prehlbuje dialektické napätie a zvýrazňuje výkupné hľadisko Kristovho poslania, v ktorom dochádza ku skutočnému prekonaniu hriechov.

 

 

i) V dejinách spásy teda neexistujú dve skupiny ľudí: malá skupina vyvolených, pre ktorých Boh pripravil večnú spásu, a veľká skupina zavrhnutých (nevyvolených), ktorí sa nevyhnutne blížia k večnej záhube. V dejinách podriadených Kristovi žije jediné ľudské pokolenie povolané k večnej plnosti lásky, ale pod ustavičnou hrozbou hriechu a zatratenia. Neexistujú dve skupiny ľudí, ale len dva dialektické rozmery ľudského bytia.

Tieto rozmery sú závislé od Božej blahovôle , v ktorej je obsiahnuté vyvolenie k láske a súčasne i úradek o odpustení hriechu. Každý človek žije v očakávaní plnosti lásky a pod hrozbou jej večnej straty.

 

 

k) Realistický názor na ľudské určenie vyžaduje prijatie dejinnospásnej dialektiky. Boh predurčuje človeka k láske prežívanej za ustavičného premáhania hriechu v utrpení a smrti. Týchto niekoľko slov vyjadruje celý záhadný a bolestný obsah ľudskej existencie Otcom povolanej k bytiu. V Otcovej blahovôli koexistuje láska s úradkem o odpustení hriechu.

Nedá sa mať správne poňatie o prítomnosti Boha v našom živote, ak sa nepozná jeho skrytosť a jeho mlčanie, a ak sa nevidí vzťah medzi Božou blahovôľou a rôznymi bolestnými formami našej krehkosti (hrešiteľnosť, utrpenie a smrť). Bolestné stránky ľudského údelu sú Bohom chcené, pretože on nimi pripravuje stav , ktorý by umožňoval zjavenie Kristovej vykupiteľskej lásky.