Dogmatika/Vzťahy v Bohu: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Mireksoteria (diskusia | príspevky)
d robot kozmetické zmeny
Riadok 5:
Časový priebeh týchto vychádzaní bol vylúčený. Otázkou však naďalej ostáva:
 
== V čom spočíva rozdiel medzi osobami v Bohu? ==
 
Sú Syn a Duch Svätý dvomi samostatnými, od Otca odlišnými bytosťami?
 
* Ak odpovieme, že sú to nezávislé bytosti - môže to byť '''triteizmus'''.
* Ak odpovieme, že sú to bytosti závislé jedna na druhej, lebo Syn i Duch Svätý sú osoby podriadené Otcovi - môže to byť '''arianizmus''' alebo '''macedonianizmus''' či '''monarchianizmus'''.
* Ak odpovieme, že sú odlišné iba v tom, ako sa navonok javia - mohol by t toho byť '''modalizmus (sabellianizmus)'''.
 
Je teda dôležité, aby sme si našli uspokojivú odpoveď na nasledovné tri otázky:
# Ako a čím sa od seba Božské osoby odlišujú, že pritom zostávajú rovnakej podstaty?
# Ak sú skutočne osobami, čo vlastne má každá z nich vlastného, čo ju od ostatných odlišuje?
# Ak sa od seba líšia, ako potom chápať ich jednotu?
 
=== Ako a čím sa od seba Božské osoby odlišujú, že pritom zostávajú rovnakej podstaty? ===
Kappadócki Otcovia a Augustín na túto otázku odpovedajú: '''Odlišujú sa vzájomným vzťahom.'''
 
[[ObrázokSúbor: Trojica.png|right]]
 
Gregor Naziánsky hovorí, že Boh je absolútne jednoduchý, pretože je tým, čo má, s výnimkou toho, čo každá Osoba je vo vzťahu k druhej. V tomto zmysle možno hovoriť, že je "subsistujúcim dialógom lásky". Veta, že Boh je láska, má rozvinutie: Boh je rozhovor lásky (Schmaus, u. d., I, 578). Alebo inak: "Meno Otca: nie je meno jeho podstaty, nie je menom pre činnosť, ale ukazuje vzťah (schesis), ktorý má Otec k Synovi a Syn k Otcovi (Orat. 29,16).
 
Podľa Augustína "Otec sa volá Otec, pretože má Syna, a Syn sa volá Syn, pretože má Otca...; každý sa tak nazýva nie vo vzťahu k sebe, ale vzájomne - jeden vo vzťahu k druhému" (De Trinitate V, 56).
 
Túto náuku jasne zhrnula [[../Magistérium: Jeden a Trojjediný Boh|11. Toledská synoda]] (r. 675):
 
Toto je podaný výklad o Svätej Trojici, ktorú treba s vierou nazývať, nie Trojnásobnosťou, ale Trojicou. A ani to nie je správne povedané, že v jednom Bohu je Trojica, ale že jeden Boh je Trojica. V menách Osôb, ktoré vyjadrujú vzťah, Otec sa vzťahuje na Syna, Syn na Otca, Duch Svätý na obidvoch. A hoci sa podľa vzťahu nazývajú troma osobami, predsa veríme v jednu prirodzenosť a či podstatu.
 
 
Riadok 36:
Ďaľšie upresnenie priniesol sv. Anzelm, keď to stručne zhrnul: "V Bohu je všetko jedno (teda spoločné všetkým trom Osobám), pokiaľ sa neuplatňuje protiklad vzťahu" (De processione Sp. S. 2 - PL 158,288). Táto veta bola doslovne prijatá Florentským koncilom r. 1439 (DS 1330).
 
=== Ktoré vzťahy v Bohu môžeme rozpoznať? ===
 
Aby sme identifikovali jednotlivé vzťahy medzi osobami v Bohu, vytvoríme si najprv kombinácie dvojíc, ktoré by mohli nasledovne byť subjektami vzťahov:
 
[[ObrázokSúbor:Konštitutívne vzťahy.png|right]]
 
# Otec-Syn
# Syn-Otec
# Otec-Duch
# Duch-Otec
# Syn-Duch
# Duch-Syn
 
V skutočnosti však týchto vzťahov nie je šesť, ako nám vyšlo kombinácií medzi dvojicami. Dôvodom je skutočnosť, že Duch Svätý vychádza súčasne z Otca i Syna. Je treba teda kombinovať dvojicu Otec+Syn vo vzťahu k Duchu. Z toho nám vyplývajú nasledovné štyri vzťahy v Bohu:
 
# Otec voči Synovi: tento vzťah sa nazýva '''generatio activa''', aktívne plodenie (plodiť)
# Syn voči Otcovi: tento vzťah sa nazýva '''generatio passiva''', pasívne plodenie (byť plodený)
# Otec a Syn voči Duchu Svätému: tento vzťah sa nazýva '''spiratio activa''', aktívne dýchanie (vydychovať)
# Duch Svätý voči Otcovi a Synovi: tento vzťah sa nazýva '''spiratio passiva''', pasívne dýchanie (byť vydychovaný)
 
==== Konštitutívne vzťahy ====
 
Vzťahy sú pre jednotlivé osoby v Bohu tým, čo ich odlišuje od seba navzájom, a čo ich zároveň konštituuje. Z uvedených štyroch vzťahov je jasné, že nie všetky tieto vzťahy sú pre Božské osoby konštitutívne. Konštitutívnym vzťahom je iba ten, ktorý danú osobu odlišuje od všetkých ostatných. Z toho vyplýva že vzťah aktívneho dýchania nemôže byť pre Otca a Syna konštitutívnym, pretože je obom spoločný a odlišuje ich iba od Ducha Svätého. Zostávajú teda tri konšitutívne vzťahy. Podľa týchto vzťahov dostávajú jednotlivé Osoby v Bohu aj svoje pomenovania:
 
* Vzťah Prvej osoby k Druhej: generatio activa sa tiež nazýva '''otcovstvo''' - podľa neho dostáva Prvá osoba pomenovanie '''Otec'''.
* Vzťah Druhej osoby k Prvej: generatio passiva sa tiež nazýva '''synovstvo''' - podľa neho dostáva Druhá osoba pomenovanie '''Syn'''.
* Vzťah Tretej osoby k Prvej a Druhej: spiratio passiva sa tiež nazýva '''pasívne dýchanie''' - podľa neho dostáva Tretia osoba pomenovanie '''Duch''' (=dych).
 
Z uvedeného vyplýva, že:
* nik nie je plodiaci - iba Otec
* nik nie je splodený - iba Syn
* nik nie je vydychovaný - iba Duch Svätý
 
Ak by sme však chceli považovať vzťah aktívneho dýchania za konštitutívny, nemohli by sme prehlásiť: nik nie je dýchajúci iba... , pretože dýchajúci sú dvaja a tí dvaja sú už konštituovaní inými vzťahmi. Z toho teda vyplýva, že aktívne dýchanie nemôže byť zaradené medzi konštitutívne vzťahy v Bohu.
 
== V čom spočíva jednota v Bohu? Božská perichoréza ==
 
Rozpoznali sme v Bohu na základe konštitutívnych vzťahov tri Osoby. Na základe čoho však môžeme hovoriť, že tieto Osoby sú jednen Boh a nie traja?
Riadok 81:
 
Všetky tri osoby majú spoločné to, čo nasleduje:
* Božstvo
* Podstata
* Substantia
* Essentia
* Ousía
* Phýsis
* Natura
* Prirodzenosť
* Existencia
* Pôsobenie "ad extra"
</div>
 
Riadok 101:
Ak my nazývame Boha našim Otcom, označujeme tak nie Prvú osobu Trojice (on je Otcom iba vo vzťahu k Synovi, nie ku nám). Našim nebeským Otcom je Boh (teda Trojica).
 
Vykúpenie je taktiež dielom Trojice a nie iba Syna. Ak teda prijímame v Eucharistii Krista, prijímame Boha - Otca, Syna i Ducha Svätého - nerozdielnu Trojicu. Nie je možné prijať jednu Osobu bez druhej.
 
Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov alebo na nás, nie je naplnením Treťou osobou Trojice, ale je prijatím samotného Boha v nerozdielnej Trojici.
Riadok 109:
----
 
* Cfr. ZVĚŘINA, Jozef, ''Teologie agapé 2'', Scriptum, Praha 1994, 351-357.
 
{{Výhonok dogmatiky}}