Dogmatika/Teologické pramene: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d fixing dead links |
d robot kozmetické zmeny |
||
Riadok 1:
== Pojem <ref>Cfr. MRÁZ, Marián, ''Základná praktická teológia'', Bratislava 1997,68.</ref> ==
Teológ má k dispozícii '''množstvo prameňov''', ktoré mu pomáhajú konštruovať doktrínu a v ktorých môže hľadať zdôvodnenie svojich téz.
Riadok 17:
# filozofia a vedy boli zaradené medzi pomocné pramene preto, že inšpirujú a rozličným spôsobom podporujú teológov v procese prehlbovania a systematizovania teologických vied, a to aj pri príprave teologickej doktríny pre apoštolské alebo misijné ohlasovanie. Niet pochýb o tom, že filozofia svojím spôsobom napomáha tvorbe systematickej teológie a že špeciálne vedy ako napr. hodegetiku či katechetiku si dnes nevieme predstaviť bez sociológie či psychológie.
== Primárne pramene teologickej vedy ==
'''Definícia:''' Prvotným prameňom teologickej vedy je úradné Božie zjavenie.
Ku zjaveným prameňom teológie môžeme v podstate zahrnúť:
::* Sväté písmo
::* Symboly viery
::* Viera Božieho ľudu – sensus fidei
::* Učenie koncilov
::* Učenie pápeža ex cathedra
::* Učenie Cirkvi-biskupov a synód
::* Učenie Otcov a Učiteľov Cirkvi
::* Obvyklé učenie pápeža
::* Dejiny Cirkvi
::* Cirkevné právo
::* Cirkevné umenie
=== Dva pramene Božieho zjavenia? ===
Na rozdiel od protestantov, považujúcich Sväté písmo za jediný prameň Zjavenia – sa katolícki teológovia od Tridentského koncilu snažili ukázať, že sú dva pramene zjavenia, a to: '''Sväté písmo a Tradícia''', v ktorej sa podľa týchto teológov nachádzajú tie pravdy viery, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme.
'''Konštitúcia Dei Verbum.''' V súvislosti s plnším poznaním Božieho zjavenia došlo k zmene v chápaní Tradície a jej vzťahu ku Svätému písmu a k Učiteľskému úradu Cirkvi. Nie všetky problémy, týkajúce sa týchto sprostredkovateľov Zjavenia konštitúcia O Božom zjavení vyriešila, ale aj napriek tomu sa mnohé veci objasnili.
'''Genéza vzniku konštitúcie Dei Verbum.''' Na jednej fotografii, ktorú uverejnila monotematická ročenka Katholisches Hausbuch roku 1963 pod názvom Unser Konzil, boli zachytené všetky koncilové návrhy biskupov a univerzít z celého sveta. Celkove to predstavovalo 15 objemných zväzkov a jeden zväzok obsahoval register.
'''Pôvod Tradície.''' Ježiš Kristus, ktorý bol naplnením Božieho zjavenia, prikázal apoštolom, aby hlásali jeho evanjelium a oni zasa odovzdávali učením, príkladom, inštitúciami to všetko, čo od neho dostali alebo čomu ich naučil Duch Svätý, alebo čo pod jeho inšpiráciou napísali.
'''Tradícia obsahuje celý poklad viery.''' Vo Svätom písme je zvláštnym spôsobom podané učenie apoštolov. Z textu konštitúcie vyplýva, že Tradícia obsahuje celý poklad viery. Vďaka nej “Cirkev pozná i plný zoznam (kánon) svätých kníh z tohto podania, pomocou ktorého dôkladnejšie chápe samo sväté Písmo a neprestajne ho uvádza do praxe” .
'''Vzťah medzi Písmom a Tradíciou.''' Posvätné podanie a sväté Písmo sú vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Veď obe:
* vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno;
* smerujú k tomu istému cieľu.
Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého, posvätné podanie zas nástupcom aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine zo Svätého písma. Z tohoto dôvodu jedno i druhé treba prijímať
'''Pravdy viery, ktoré nie sú v Písme.''' Konštitúcia neodpovedá na otázku, či jestvujú nejaké pravdy viery, ktoré by neboli žiadnym spôsobom obsiahnuté vo Svätom písme, ale skôr sa k tomuto stanovisku prikláňa, keď učí, že Cirkev získava istotu o všetkých veciach nielen zo samotného Svätého písma, a že “úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované Božie slovo je zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý ... nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované...” . Vďaka Tradícii poznáva Cirkev kánon posvätných kníh a toto rozlíšenie musí patriť do okruhu Zjavenia, takže existujú nejaké pravdy viery, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme.
'''Sväté písmo je Bohom inšpirované''' a preto knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu.
Aby sme získali '''pravý zmysel''' posvätných textov, treba venovať pozornosť:
* obsahu a jednote celého Písma;
* brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi;
* brať zreteľ na analógiu viery.
Keď je teologická veda ľudskou reflexiou nad Božím zjavením – a to je zvláštnym spôsobom vyjadrené vo Svätom písme, - potom sa niet čo čudovať, že sa táto veda opiera “o písané Božie slovo a zároveň o posvätné podanie ako o trvalý základ”.
'''Vývoj Tradície.''' Apoštolská tradícia, odovzdávaná v spisoch apoštolských otcov, cirkevných spisovateľov i neskorších teológov, ale aj v liturgickom kulte a v presvedčení veriacich, rozvíja sa v Cirkvi pod ochranou Ducha Svätého. Ak jestvujú ťažkosti vo výklade Svätého písma, potom v rozlíšení božskej tradície od ľudských zvykov sú tieto ťažkosti ešte väčšie. Treba pamätať, že Biblia nie je vedeckou príručkou, ale náboženskou knihou v populárnej forme.
Okrem toho vieme, že v Tradícii sa prejavuje '''rast chápania''' odovzdávaných vecí a slov. O to sa pričiňujú:
* kontemplácia a hĺbavosť veriacich;
* skúsenostné chápanie duchovných vecí;
* poučovanie zo strany učiteľského úradu Cirkvi.
Z toho vyplýva, že Tradícia odovzdávajúca Zjavenie sa prejavuje v celom živote Cirkvi, a teda v jej vede, umení, liturgii, zvykoch. To všetko obsahuje veľmi mnoho ľudských prvkov, ale skrýva sa tu aj božská tradícia. Kritérium, ktoré rozlišuje v Tradícii prvok božský od ľudského, je neľahké stanoviť a preto posledné rozhodnutie v tejto otázke patrí '''Učiteľskému úradu Cirkvi'''.
'''Inkulturácia.''' Tradícia je pre teologickú vedu prameňom nielen z toho dôvodu, že obsahuje a odovzdáva Božie zjavenie, ale aj z toho hľadiska, že ho svojím spôsobom číta
Kristus a jeho učenie platí pre všetky typy kultúr a stupne vývoja ľudstva. Božie zjavenie, ktoré pochádza od večného Bytia, zhrňuje celé ľudské dejiny a preto je primerané pre každú epochu, ktorá sa pomíňa a nikdy sa neopakuje, učí však, ako čerpať z evanjelia, odovzdávaného z jedného veku do druhého.
=== Úloha Magistéria - Učiteľského úradu Cirkvi v interpretácii Zjavenia ===
Treba dopísať......
== Sekundárne pramene teologickej vedy ==
'''Definícia. '''Druhoradým prameňom teológie je ľudský rozum a jeho výsledky.
Riadok 85:
Pomocné
::* Učenie teológov
::* Filozofia a iné vedy
::* Krásna literatúra
Nezobjektizované
::* Znamenia čias
::* Človek
::* Viera
::* Svedectvo jednotlivcov a kresťanských spoločenstiev
==== Znamenia čias ako prameň teológie<ref> *Cfr. FISICHELLA, Rino, ''Keď viera myslí'',Dobrá kniha, Trnava 1999, 173-188.
* Cfr. CHENU, M., ''Znaki czasu'', ChS 1 (1969), 47-50. </ref> ====
Riadok 109:
'''Definícia''' znamení čias sa vyvíja iba postupne. Hovoríme, že ide o rozlišovanie v čase, čiže v slede udalostí, v dejinách – tých znamení, ktoré nám môžu niečo povedať o imanentnej Prozreteľnosti alebo môžu byť pre nás ukazovateľmi (a práve to nás zaujíma) nejakej spojitosti s Božím kráľovstvom , s jeho tajomným pôsobením alebo – a to by bolo pre naše rozlišovanie ešte lepšie – s možnosťou, pripravenosťou a nárokmi, ktoré predkladá apoštolát. Práve tieto prejavy sa ukazujú byť znameniami časov.
Hovorí sa tiež, že sú to: „znamenia, ktoré v posvätných dejinách zjavujú Boží plán a zámer, transcendentnú ekonómiu v priebehu udalostí, ktoré vedú ku Kristovi a z neho aj vychádzajú“ alebo aj že „sú hermeneutickým kľúčom pre porozumenie kresťanskej ekonómie spásy, aby sa v priebehu dejín objavovala prítomnosť Božieho Slova“ alebo že „sú to znaky prítomnosti alebo Božích úmyslov, prejavujúce sa v udalostiach, potrebách a túžbach súčasných ľudí.“
Konciloví Otcovia vyjadrili presvedčenie, že Cirkev ohľadne znamenia časov dostala zvláštne poslanie: "Všetok Boží ľud, obzvlášť duchovní pastieri a teológovia majú s pomocou Svätého Ducha pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našej doby a vedieť ich poosúdiť vo svetle Božieho slova, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie rozumieť a vhodnejšie predkladať." (GS 44.)
Týmito slovami koncil zdôrazňuje, že:
# Kompetentným čitateľom, interpretátorom a posudzovateľom znamení časov je celý Boží ľud, teda aj všetci laici; zdôrazňuje však, že je to predovšetkým úlohou dušpastierov a teológov;
# Spôsob spoznávania a hodnotenia; započúvanie sa do hlasov súčasnosti; ich odlišovanie, interpretácia a posudzovanie ako aj vykonávanie týchto činností, je možné iba s pomocou Svätého Ducha.
Druhý vatikánsky koncil a súčasní teológovia ako aj katolícki spisovatelia poukazujú na konkrétne súčasné znamenia časov, ktorými sú:
* socializácia
* masový praktický ateizmus
* snahy žien o rovnoprávnosť
* pocit solidarity všetkých národov
* vedomie patričnej autonómie vo svetských záležitostiach
* smerovanie k veľkému všeľudskému spoločenstvu
* potreba liturgickej obnovy
* ekumenické hnutie
* vzrast významu robotníkov v spoločnosti
* snahy o nezávislosť národov spod kolonializmu
* túžby po spravodlivosti a mieri...
Znamenia čias sú v minulosti často spojené s Božou intervenciou. Apelujú a dožadujú sa nejakej činnosti ako na to poukazuje Ježiš vo svojej interpretácii pádu veže v Siloe: "Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete" (Lk 13,4-5).
==== Človek, ako prameň teológie ====
Človek predstavuje prameň teológie dvojakým spôsobom:
* Ako jej bezprostredný tvorca.
* Ako jej adresát.
Nedokončené........
==== Ľudský prvok v Božom zjavení ====
Božie zjavenie dostalo ľudskú fasádu, pretože prijalo formu určitého jazyka a rôznych symbolov zrozumiteľných pre človeka tej doby, v ktorej Boh hovoril k ľuďom a ukazoval sa im pod závojom znamení. Už v prvom štádiu zjavenia musel ľudský rozum pochopiť a zhodnotiť tieto znamenia zjavujúceho sa Boha, ktorý hovoril vo vnútri bez slov, alebo tiež užíval jazyk, ktorým sa vtedy hovorilo. V ďaľších etapách zjavenia sa stávalo jeho rúcho s rozvojom kultúry stále bohatšie a stále viac sa domáhalo úsilia mysle. Všimnime si napr. rozličnosti štýlu prorokov alebo didaktických kníh SZ alebo argumentácie sv. Pavla. Ľudské myslenie musí byť činné v samotnom úkone viery pri prijatí zjavenia. Ale jeho úloha v plnej miere začína vtedy, keď začína pracovať metodicky na vylúpení autentického Zjavenia z jeho obalu, podmieneného meniacou sa kultúrou.
Dejiny spásy, vytvárané Bohom za spolupráce človeka, prijímajú prirodzený obal. Pomyslime si ako sa Boh podľa Písma zjavil prarodičom, Noemovi, Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi, prorokom a napokon ako v Ježišovi Kristovi prinášal ľuďom spásu a podával pravdu. Všetko to bolo neobyčajné, ale bolo to spojené s faktami, dostupnými človekovi, ktorý sa mohol prostriedkove /mediate, nepriamo/ dotknúť nadprirodzenej skutočnosti. Ľudská myseľ nemôže zostať ľahostajná voči nadprirodzenej skutočnosti, ktorá sa človekovi priblížila vnímateľnými faktami, ale začína uvažovať a vyvodzovať dôsledky. Ľudský rozum chápe božie zjavenie aktom viery a porovnáva ho s pokladom prirodzeného poznania, získaného tiež v úsudkoch. Z povahy rozumu vyplýva, že porovnáva prirodzené poznanie s nadprirodzeným a vyvodzuje z toho dôsledky. Sv. Augustín dobre postrehol, že viera potrebuje prácu rozumu a preto napísal: „Veľmi miluj aj rozum, lebo ak samotné Sväté písmo, ktoré nabáda k viere pred vedomosťou o veľkých veciach, nepochopíš správne, potom bude pre teba bez úžitku.“
==== Ľudský prvok v teológii ====
Sv. Augustín usudzuje, že viera so sebou prináša obsah poznania a preto hovorí, odvolávajúc sa na Sväté písmo: “Uver, aby si porozumel” . No je si vedomý, že náuka o Bohu je nedokonalá a nikdy ho nemôže obsiahnuť: „Boh obsiahnutý ľudským rozumom by nebol Bohom a radšej vyznáme svoju obmedzenosť ako vedomosť, no aj napriek tomu dostať sa už myšlienkou k Bohu, hoci v nepatrnom stupni, už to je veľkým šťastím“.
Sv. Tomáš Akvinský zastával názor, že v teológii používame ľudský rozum nie preto, aby sme vieru odôvodnili, lebo tým by sa stratila ľudská zásluha, ale aby sme si objasnili mnoho vecí, ktoré sú v nej podané. “Milosť totiž neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje a preto je treba, aby prirodzený rozum slúžil viere, ako prirodzený sklon vôle slúži láske k Bohu”
==== Úžitok z filozofie ====
Z dejín teologického myslenia je zrejmé, ako prirodzený rozum spolupracoval s vierou, lebo v kresťanskom staroveku a stredoveku teológovia čerpali plnou mierou z gréckej filozofie. Táto filozofia síce obsahovala aj námietky proti kresťanstvu a tiež sa v určitom stupni pričinila o zintelektualizovanie náboženstva a o jeho odtrhnutie od biblického konkrétna, jej zásluhy sú však omnoho väčšie ako škody, ktoré so sebou priniesla. Bez gréckej filozofie v platónskom a novoplatónskom poňatí by sme nemali ani apologétov, ani Origena, ani Atanáza, Gregora Naziánskeho ani Gregora Nys., ani Bazila a predovšetkým by sa neobjavil sv. Augustín, ktorý svojím géniom dominoval celému stredoveku a aj v modernej dobe slúži teológii veľkosťou svojej mysle. Askéza a mystika cirkevných Otcov a spisovateľov veľmi získala z novoplatónskych náuk. Bez Aristotela by nevznikla tomistická syntéza. Je možné hovoriť o pokresťančení Aristotelovej metafyziky a etiky, ale tiež je zrejmé, že vďaka jemu kresťanstvo vypracovalo vlastný myšlienkový systém a ucelený pohľad na svet.
V utváraní teológie má, ako doposiaľ, najväčšie zásluhy filozofia, pretože ona predovšetkým priniesla metódu presného myslenia a pripravila terminológiu. Výrazy: prirodzenosť, osoba, príčina, vzťah, podstata, akcident, zmena, matéria, forma, mravná norma, účel, čnosť, nedostatok, dobro, zlo – analyzovala filozofia. Celá Aristotelova etika vošla aj do kresťanskej morálnej teológie. Filozofické vedy neprinášajú len
==== Pomoc iných vedných disciplín ====
V modernej dobe dáva teológom materiál pre poznanie nielen filozofia, ale mnoho iných vedných odborov. Nemôžeme ani pomyslieť na štúdium morálnej teológie, ani asketiky a mystiky, bez znalostí psychológie. Biblické vedy, dnes tak diferencované, predpokladajú dôkladné znalosti kultúrneho pozadia epochy, v ktorej vznikli knihy Písma. Znalosť histórie so všetkými jej pomocnými vedami a zvlášť dôkladné znalosti archeológie a filológie, sú nevyhnutnými podmienkami pre štúdium biblickej teológie. Súčasná pastorálna teológia musí brať zreteľ na sociológiu, pedagogiku, psychológiu. Je jasné, že cirkevné dejiny ako teologická veda, predpokladajú znalosť svetských dejín, lebo len
== Referencie ==
<references/>
|