Dogmatika/Teologická antropológia: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
d robot kozmetické zmeny |
||
Riadok 1:
== ÚVOD ==
Náš teologický pohľad na človeka je inšpirovaný antropológiou konštitúcie „ Gaudium et spes“, ktorá objasňuje tajomstvo človeka v Kristovom svetle: „Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“ (b.22). Kristus pre nás nie je len zjavovateľom Otca. Odhaľuje tiež tajomstvo človeka a uskutočňuje jeho budúcnosť. Kristova história je postupným zjavovaním tajomstva človeka, a preto nás „tajomstvá Kristovho tela“ vedú do tajomných hlbín smrti a utrpenia a osvecujú netušené obzory lásky.
Kristus je zjaviteľom človeka a tajomstiev jeho existencie, Slovo, ktoré vrhá svetlo na záhady nekľudného ľudského srdca, Cesta vedúca k Otcovi a k uskutočneniu Budúcnosti, Predchodcu, ktorý už okúsil priepasť smrti a extázu večného života.
Výklad človeka vo svetle Kristovom odlišuje teologickú antropológiu od všetkých ostatných vied, ktoré sa snažia spoznať človeka a jeho definíciu. Nechce však tieto vedy nahrádzať, len odhaľuje tajomstvá, ktoré sú neprístupné ľudskému rozumu. Vo svojom najčistejšom obsahu nie je teologická antropológia
Teologické pojednanie sa zjavne nehodlá vzdať dialógu s filozofiou a inými vedami skúmajúcimi človeka. Nemôže celkom odpovedať na všetky otázky vedy a filozofie. Zaujíma sa len o problémy, ktoré majú vzťah k pôvodu a budúcnosti človeka, k jeho živou a smrti, k láske a hriechu, ku strachu a nádeji.
Naše úvahy o človeku sú rozdelené do štyroch základných častí, ktoré sa zhodujú so štyrmi momentmi uskutočňovania tajomstva spásy: predurčenie (1.kap.), stvorenie a hriech (2. – 5.kap.), ospravedlnenie a život v milosti (6. – 7.kap.), smrť a večný život (8.kap.). Tento skôr dogmatický výklad bude doplnený v morálnej časti antropológie,
== PREDURČENIE V KRISTOVI ==
Dejiny spásy sú hlavne dejinami „veľkých Božích skutkov“, „magnalia Dei“. Ich tajomný obsah závisí od Božích spásonosných činov a od postupného zprítomňovania sa Boha v dejinách
=== Človek vo večnom tajomstve ===
a) Svätý Pavol je prvým teológom predurčenia, pretože do hĺbky vysvetľuje večný plán spásy ľudstva. Predkladá nám rozmanité výrazy, ktoré nás uvádzajú do večného tajomstva spásy. Výraz „rada svojej vôle“ (orig. „úradek vůle“)
„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista,
Riadok 36:
zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko,
čo je na nebi aj čo je na zemi.
V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle,
Je to pieseň múdrosť a večnú lásku Boha, ktorý chce zjednotiť všetky stvorenia v Kristovi a chce byť Kristom a jeho Cirkvou milovaný. Preto
Pozornosť si zasluhujú štyri témy:
* Večné tajomstvo je vo svojej najhlbšej náplni tajomstvom Otca, ktorý chce, aby sa jeho láska znovu prejavila (vyššie uvedený text hovorí o „sláve“: Ef 1,5; 3,16). Ppreto sa uskutočňuje v Kristovi a v jeho cirkvi a volá všetkých v Kristovi k tajomnej láske k Otcovi . Sloboda
* Kristocentrizmus tajomstva spásy je ďalším veľmi dôležitým činiteľom úvahy o večnom predurčení. Kristus zaujíma ústredné miesto v tajomstve spásy : On je Otcov milovaný Syn; my sme milovaní a vyvolení v Kristovi (Ef 1,4). On je „ústredné dielo Božej otcovskej lásky, my sme predurčený k účasti tajomstva lásky ako jeho deti (Ef 1,5.11). Kristus je alfa a omega tejomstva našej spásy, náš večný základ, naša budúcnosť (Kol 1,15n).
:Záhady človeka a jeho určenia môžu byť osvetlené svetlom Kristovej histórie, jeho smrťou zmŕtvychvstaním. Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, ktorý vedie ľudí k večnej plnosti lásky, ale tiež Vykupiteľom, ktorý svojou láskou prežívanou v utrpení a smrti oslobodzuje celé tvorstvo od všetkých foriem vlády hriechu. Boh sa chce zjavovať vo výkupnej láske Krista a jeho cirkvi. Preto pripravuje vo stvorení nutné podmienky k uskutočneniu tejto bolestnej stránky tajomstva lásky. Spočívajú v schopnosti hrešiť ( teda hrešiteľnosti ). V utrpení a možnosti smrti. Tu sa dotýkame odvekého pôvodu utrpenia, smrti a ustavične hroziaceho hriechu. Neskôr budeme mať možnosť túto stránku tajomstva lásky lepšie vysvetliť.
* Všeobecnosť spásy je príznačnou známkou Pavlovho učenia o večnom tajomstve. Vyplýva zo všetkých základných myšlienok náuky o predurčení. Jediný Boh,
* Náuka o večnom tajomstve je sprevádzaná neochvejnou nádejou v isté uskutočnenie v budúcnosti, ktorú Otec vopred určil. Táto istota sa opiera o Božiu vernosť a spásnu všemohúscnosť, ktorá sa zjavila v Kristovi na kríži, a hlavne v jeho zmŕtvychvstaní. Vernosť je nutnou vlastnosťou každej lásky, a zvlášť lásky Božej. Boh je verný svojmu sľubu i keď sa ľudia proti nemu vzpierajú: Otec nemôže zaprieť sám seba, nemôže nemilovať... (1Tim 2,13; Rim 11,29n). I keď nás naše srdce odcudzuje, Božia láska je väčšia a vernejšia ako naše srdce ( 1Jn 3,20n). Vernosť a spasiteľná sila Božej lásky sa už prejavili v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, kedy Boh spasil všetkých hriešnikov
:Večné vykúpenie je teda dielom nezaslúženej, univerzálnej a vernej lásky. Tieto tri základné rozmery tajomstva spásy sú vo Svätom písme zdrojom neobmedzenej nádeje: človek, ktorý pozerá na tajomstvo predurčenia vo svetle Božej lásky, díva sa do budúcnosti s radosťou a nádejou. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus je základom našej nádeje a radosti, pretože v ňom už Božia láska, nezaslúžená, univerzálna a verná, uskutočnila budúcnosť všetkých hriešnikov. Vo vzkriesenom Kristovi sme všetci určený k večnej plnosti lásky...
b)
Táto náuka zavádza do názoru o predurčení istú formu fatalizmu, lebo rozdelenie ľudského pokolenia závisí od Boha, jeho odvekého rozhodnutia, ktoré neodvolateľne stanoví počet vyvolených a ostatných ponechá večnému zatrateniu. O osude človeka neomylne rozhoduje večné Božie zaľúbenie (orig. zalíbení ) . Dejiny nemôžu nič zmeniť, pretože nemôžu dať človeku milosť a nemôžu ho oslobodiť od hriechu. Ľudia opustení Bohom sa nevyhnutne zatracujú...
Riadok 58:
Sv. Augustín je presvedčený, že jeho náuka verne tlmočí náuku sv. Pavla. Ustavične sa odvoláva na List Rimanom, hlavne na isté veľmi tvrdé výroky v kap. 9,6-26.Moderná exegéza dokázala, že sa učiteľ milosti nechal jednostranne viesť pojmom nezaslúženosti vysvetľovaným v týchto textoch a prehliadal univerzalismus spásy, ktorý je hlásaný v celom liste Rimanom. Je nepopierateľné, že bez sv. Pavla by nebolo svätého Augustína a jeho prekrásneho učenia o nezaslúženej spáse. Avšak sv. Pavol, ako sa s ním stretávame v dielach sv. Augustína, nie je už apoštolom všeobecnej spásy, ktorú hlása list Rimanom, Efezanom a Kolosanom. Bez sv. Augustína. Bez sv. Augustína by nebolo teológie predurčenia, ktorá hovorí o odvekom vyvolení malého počtu ľudí.
c) Teória sv. Augustína vyvolala silné reakcie, pretože viac menej výslovne popierala univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo zvestuje ho celá predošlá generácia, zvlášť grécky Otcovia. Avšak postupne sa
d) Celé dejiny teológie predurčenia sa dajú prakticky zhrnúť na dejiny rôznych výkladov Augustínovho názoru. Môžeme rozoznať tri hlavné smery:
* Prehnaný predestinacionizmus tvrdí, že Boh podľa svojej ľubovôle nie len neodchylne predurčuje ku spáse, ale predurčuje i ku zatrateniu. Toto stanovisko sa prejavilo už v 9. storočí vo Francúzsku ( snem vo Valenze, r.855, can. 3., ES 628-629) a rozvinuli ho reformátori (Wicleff, Hus, Luther, Kalvín). Odvoláva sa na isté málo zaručené výrazy sv. Augustína, ale nedrží sa verne jeho učenia. Toto stanovisko bolo učiteľským úradom zamietnuté (Denz 320n).
* Smer, ktorý môžeme nazvať humanistickým, sa snaží očistiť od fatalizmu číselného vyvolenia, ktoré by Boh robil podľa svojej ľubovôle. Preto hovorí o istom vzťahu
* Klasické stanovisko sv. Augustína prevzal sv. Tomáš Akvinský a krajné dôsledky z neho neskôr vyvodil D. Bannez (1528-1604) a jeho škola. Hovorí o účinnom predurčení k večnej spáse, ktoré predpokladá predchádzajúcu znalosť zásluh, a o zavrhnutí, ktoré nepredpokladá predchádzajúce poznanie hriechov. Predurčení ľudia sa neomylne spasia, pretože Boh ich neomylne vedie ku spáse. Zavrhnutí sa neomylne zatratia, ale svojou vinou. Toto stanovisko hájil L. Ciappi,
Teológia predurčenia tu stojí pred dilemou, ktorá sa zdá neriešiteľná. Ak sa rozhodne pre slobodu Božieho vyvolenia uskutočňovaného podľa večnej blahovôle, upadne do akéhosi druhu fatalizmu. Ak však zdôrazní dôstojnosť ľudskej slobody, vystavuje sa nebezpečiu, že spochybní nezaslúženosť spásy. K tejto dileme nás privádza predstava určitého počtu vyvolených, ktorú prepracoval sv. Augustín.
Zdá sa však, že východzím bodom teológie predurčenia nie je teologický pojem večného vyvolenia, ale univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo, a predovšetkým svätý Pavol. Boh chce spasiť všetkých ľudí, všetkých vyberá skrze Krista, všetkých skrze neho predurčuje. Ak teológia prijme tento názor, bude mať nový problém – ako vysvetliť skutočnú možnosť
e)V súvislosti s teológiou predurčenia sa tiež rozvíja teológia zavrhnutia. Sv. Augustín svojou náukou o nevyvolení pripravil pre teologické špekulácie o vzťahu medzi večným Božím predpoznaním a večným zavrhnutím. Učiteľ milosti odôvodňoval večné nevyvolenie poukázaním na Božiu dobrotu, ktorá sa chce prejaviť nie len ako milosrdenstvo, ktoré spasí hriešnych, ale tiež ako spravodlivosť, ktorá trestá hriech. Preto Boh, ktorý chce dať najavo svoju spravodlivosť, ponechá veľa ľudí v „mase hriešnikov“, nechá ich zahynúť a chystá pre nich večný prejav svojej trestajúcej spravodlivosti. ( Klasický text sa nachádza v De civitate Dei, XXI, 12. )
Riadok 82:
g) Učenie magistéria predpokladá existenciu predurčenia a večného zavrhnutia. Nepodáva nám však dogmatickú definíciu. Problém predurčenia zostáva dnes, rovnako ako v 5. st., otvorenou otázkou. Učiteľský úrad obhajuje prvú iniciatívu Boha v predurčení a jeho nezaslúženosť ( ES 345, 397, 625-659, 685). Tiež však učí, že človek má prvú iniciatívu v uskutočňovaní svojej záhuby, a reaguje na všetky preháňania pseudoaugustinianizmu, ktoré doháňajú učenie o počte vyvolených do najkrajnejších dôsledkov (ES 1536, 1540, 1541, 1556, 2409n, 2417, 2419, 2430).
h)Druhý vatikánsky koncil pripravil
Magistérium nepozná tajomstvo spásy, ktorého predmetom by bol malý počet vyvolených podľa Božieho dobrozdania. Naopak, verí vo všeobecnú spásu celého sveta, ktorý sa krok za krokom premieňa na cirkev: „Cirkev sa modlí a pracuje, aby celý svet vo svojej plnosti ( latinský text: totius mundi plenitudo)
i) Náš záverečný súhrn sa inšpiruje náukou sv. Pavla a poskytuje nám pohľad na predurčenie, ktorý zodpovedá univerzalizmu spásy.
j) Zamýšľanie sa nad večnou Božou blahovôľou je možné len vo svetle Kristovom. V ňom sa zjavuje večné Božie tajomstvo. „Predmetom“ Božej blahovôle je sukutočnenie „celého Krista“
* Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, v ktorom sa uskutočňuje večná a tajomná plnosť teandrickej (bohoľudskej) lásky. Je tiež Vykupiteľom vyslobodzujúcim ľudstvo od všetkých foriem nadvlády hriechu, od smrti a od utrpenia. Kristovo predurčenie zahrňuje preto i prípravu na jeho výkupné poslanie. Takáto príprava vyžaduje zahrnutie ľudského pokolenia pod vládu hrešiteľnosti, smrti a utrpenia. Boh chce výkupnú lásku premáhajúcu hriech tým, že prežíva utrpenie a smrť. Preto bolo všetko tvorstvo podrobené z Božej vôle záhadnej „márnosti“, ktorá je zjavná v ustavičnej možnosti hriechu a záhuby, v možnosti smrti a rôznych formách utrpenia (v tom zmysle vysvetľujeme povestný text Rim 8,19-25).
Riadok 94:
Večné predurčenie ku spáse teda existuje zároveň s úradkem o odpustení hriechu. Všetci ľudia sú predurčení ku spáse v spojení s Kristom. Všetci podliehajú možnosti hrešiť a zatratiť sa. Boh nechce zatratenie ľudí, ale prekonanie hrozby hriechu výkupnou láskou Krista a cirkvi. Chce spásu sveta, ktorá sa rodí z prekonania hriechu a zahrňuje teda výkupný rozmer. Tu sa dotýkame skutočného tajomstva predurčenia, záhady, ktorú nazveme „spásnou dialektikou“ medzi láskou a hriechom. Toto veľmi dôležité hľadisko objasníme v druhej časti kapitoly.
* Zavrhnutie je dôsledkom Božej slobody, ktorá nemôže mať nič spoločného s hriechom, ale ho odmieta a zavrhuje. Človek sa stane predmetom konečného zavrhnutia len keď sa neodvolateľne odlúči od Krista, ktorý jediný môže spasiť hriešnikov od Božieho „hnevu“. K definitívnemu odlúčeniu človeka od Krista dochádza v okamžiku smrti; preto je neodvolateľné zavrhnutie pre človeka žijúceho v dejinách len možnosťou založenou na jeho hrešiteľnosti.
Zavrhnutie tzv. predchádzajúce ( tj. Pred predpoznaním hriechu) neexistuje, pretože Boh volá v Kristovi všetkých ľudí ku spáse. Existuje však úradek
* Predurčenie nevylučuje ani neochromuje ľudskú slobodu, ale volá človeka k pravej slobode, pretože ho určuje k láske. Človek je dokonale slobodný, keď premôže hriech a rozhodne sa definitívne pre lásku. Takáto sloboda je určením pre človeka, ktoré mu dal Boh, pretože chce, aby sme ho milovali.
V predurčení je miesto i pre slobodu chápanú ako možnosť rizika. Človek, Bohom podrobený hrozbe hriechu a záhuby, žije stále v možnosti, že si hriechom zničí budúcnosť a povolanie k láske. Riziko, úzkosť a neistota sú preto nutnými stránkami slobody v dejinách spásy.
* Božia blahovôľa, ktorej stredom je Kristus, univerzálny prostredník, má v sebe skutočnú možnosť spásy pre všetkých. Je založená na tom, že človek bol stvorený pre Krista. Jej uskutočnenie však závisí od Boha, ktorý v Kristovi vykupuje svet a dáva mu spásu. Každý tvor je určený ku spáse v Kristovi, pretože všetci v ňom boli stvorení. Každý tvor je vykúpený a spasený v Kristovi, pretože Kristus je Spasiteľ sveta (Ef kap. 2).
Preto naozajstný skúsenostný zážitok našej stvorenosti nesie so sebou i istotu viery a nádeje, že Boh nás všetkých predurčil v Kristovi ku večnej spáse. Túto nádej nemôže ochromiť prítomnosť hriechu v dejinách, lebo vieme, že Boh spasil skrze Krista všetkých hriešnikov (Rim 3,21n). Kontemplácia tajomstva predurčenia teda vedie predovšetkým k bezhraničnej radosti a nádeji. Veríme, že Boh nás predurčil v Kristovi k večnej plnosti lásky; predurčil nás bez našej zásluhy, podľa svojho slobodného rozhodnutia. Nie len, že nás predurčil, ale spásu nás hriešnikov i pripravil a v Kristovi i uskutočnil.
• Nádej nevylučuje úzkosť a neistotu, pretože úradek o predurčení existuje spoločne s úradkem o odpustení hriechov. Podľa neho sú všetci ľudia skutočne ohrození hriechom a zavrhnutím. Všetci sme predurčení k večnej plnosti lásky, ale všetci žijeme v ustavičnej možnosti, že lásku neodvolateľne stratíme. Boh nám dáva možnosť hriechu, dopúšťa pokušenia, pripravuje nám „skúšky“ (utrpenie a smrť), ktoré sa môžu ľahko zmeniť na kameň úrazu. Tieto stránky ľudskej prirodzenosti prezrádzajú hlbokú krehkosť a zraniteľnosť človeka a nútia nás hľadieť do budúcnosti s úzkostnou neistotou. V súvislosti s hriechom táto neistota ľahko takmer udusí
Úzkosť a neistota sú príznačné pre situáciu človeka, ktorý
„Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám?
Ako je napísané: "Pre teba nás usmrcujú deň čo deň,pokladajú nás za ovce na zabitie." Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje.
== „Dialektika“ lásky a hriechu v dejinách spásy ==
V predošlom rozbore sme sa často dotkli problému hriechu a zatratenia. Neuvažovali sme však o vzťahu medzi večnou Božou blahovôľou a tajomstvom neprávosti. Prítomnosť hriechu v dejinách spásy a stála hrozba večnej záhuby vyvolávajú dôležité problémy: 1) Predovšetkým sa môžeme spýtať: aký je vzťah medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu? 2)V kristológii sa diskutuje o vzťahu medzi večným predurčením Krista a Adamovým hriechom a hľadá sa dôvod vtelenia. 3) Tieto dva problémy spája jeden spoločný záujem, totiž vypátrať pôvod hriechu, utrpenia a smrti v dejinách.
Riadok 121:
Podávaný výklad je prehĺbením predošlej problematiky. Ten sa však v skoršej teológii nenachádza. Vychádza preto rovno z biblického pojatia Božej blahovôle (Ef 1,3n; Rim kap. 9-11).
a) Už sme poznamenali, že vo večnom tajomstve existuje
b)
Z večného predurčenia ku spáse vyrastá bohatstvo človeka, pretože je povolaný k plnosti lásky. Zo všeobecného dopustenia hriechu sa však rodí jeho záhadná slabosť, krehkosť jeho slobody ohrozovanej hriechom, smrťou a zavrhnutím. Táto zdanlivo rozporná situácia potrebuje vysvetlenie. Zdá sa nám, že odpoveď by sme mohli nájsť v istej dialektike lásky a hriechu v dejinách spásy.
c) Výraz „dialektika“ je v modernej filozofii predmetom mnohých nedorozumení . Preto chceme upresniť, že hovoríme o „istej dialektike“, radikálne sa líšiacej od filozofického pojmu historickej dialektiky. Dejinno spásna dialektika vyviera z akéhosi druhu „koexistencie“, ktorá je v Božej blahovôli, medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu. Táto „koexistencia“ vyžaduje, aby bola prekonaná výkupnou láskou, ktorá oslobodzuje od akejkoľvek nadvlády hriechu a vedie k večnej plnosti lásky.
d)
Toto napätie sa radikálne líši od napätia dialektického, o ňom hovorí filozofia. Sú tu tri hlavné rozdiely:
1. Vznik napätia v dejinách spásy závisí úplne od Božej blahovôle, v ktorej úradek
2.
3. Podľa Božej blahovôle je každá prítomnosť vlády hriechu v dejinách podriadená vždy zjavnejšiemu prejavovaniu lásky: Boh dopúšťa hriech, pretože dáva prednosť láske rodiacej sa z ustavičného premáhania hriechu; z takého premáhania, ku ktorému dochádza v „zastínění utrpením a smrtí výkupnou láskou“
4.
5. Riešenie dialektického napätia (syntéza) nie je v syntéza lásky a hriechu, ale v definitívnom porazení hriechu výkupnou láskou. Prítomnosť hriechu v dejinách vedie prostredníctvom výkupnej lásky Krista a jeho cirkvi k večnej plnosti lásky. „Márnosť“ hriechu je teda radikálna: Tým, že hriech odporuje tajomstvu lásky, slúži k úchvatnejšej – ale tiež bolestnejšej – plnosti lásky. Priebeh dejín spásy teda nie je podmienený tajomstvom neprávosti, ale naopak: každý prejav vlády hriechu sa stáva „nástrojom“ dokonalejšieho prejavovania Božej ľudskej lásky. „Dialektické“ stretnutie hriechu
6.
e) „Dialektický“ vzťah medzi tajomstvom lásky a tajomstvom neprávosti je základným „zákonom“ dejín spásy; Zákonom, ktorý nám umožňuje osvetliť veľa záhad, obzvlášť záhady hriechu, smrti a utrpenia.
f)
Kľúč k pochopeniu tohto dejinne spásneho zákona nachádzame vo večnej Božej blahovôli. Môžeme hovoriť o istom „dialektickom“ postoji
Vo vôli Boha, ktorý odpúšťa hriech je odpoveď na rôzne nejasné stránky jeho prítomnosti v ľudských dejinách. Máme zvlášť na mysli jeho mlčanie, jeho skrytosť a jeho nedosiahnuteľnosť v okamžikoch utrpenia a smrti. Človek je nútený hľadieť na Božiu lásku pod ustavičnou hrozbou hriechu, utrpenia a smrti. Často nemôže pochopiť, prečo Božia všemohúca láska dopúšťa prítomnosť a ustavičné rozpínanie sa rôznych podôb zla a utrpenia. Boh, Otec všetkých, nechce, aby vládla neprávosť, utrpenie a smrť; chce plnosť večnej lásky, ktorá sa rodí z prekonania hriechu, v utrpení a smrti. Preto pripravuje v dejinách spásy podmienky pre uskutočnenie výkupnej lásky Krista a cirkvi.
g)
h)
Kto chce skutočnú možnosť hriechu, ten nechce hriechu zabrániť. Preto úradek
Prehĺbenie dialektického napätia môžeme sledovať v Božej láske a v „negatívnom“ postoji voči človeku. Po hriechu dáva Boh najavo svoj „hnev“, odsudzuje ho a zavrhuje. Boží hnev je prejavom jeho svätosti, predpokladajúcej plnosť slobody. Zahrňuje dokonalý, nekonečný odpor ku hriechu, jeho skutočné „ignorovanie“, úplné odmietnutie a zavrhnutie. Tento postoj, ako plod slobody, je stále prítomný v neodvolateľnej Božej láske k ľudskému pokoleniu vyvolenému v Kristovi.
V Božej láske k hriešnikovi existuje spoločne s vyvolením k večnej spáse tiež „hnev“ voči hriechu. Túto situáciu prekonáva Božie milosrdenstvo (nazývané často Božia „spravodlivosť“), „odsudzujúca“ hriech a zachraňujúca hriešnika. Božia milosrdná láska k padlému ľudstvu nie je nijako „nová“; je presným vyjadrením a opätovným potvrdením lásky oslobodzujúcej ľudstvo od akejkoľvek vlády hriechu.
V dejinách spásy sa stále viac vyhraňuje dialektické napätie medzi láskou a hriechom. Naposledy to učinil vyvolený národ, keď svojím „crucifige“ (ukrižuj) odpovedal na Božiu lásku prejavenú v Kristovi. Vo svetle kríža sa dá postrehnúť dialektické napätie medzi hriechom a láskou a radikálna
i) V dejinách spásy teda neexistujú dve skupiny ľudí: malá skupina vyvolených, pre ktorých Boh pripravil večnú spásu, a veľká skupina zavrhnutých (nevyvolených), ktorí sa nevyhnutne blížia k večnej záhube. V dejinách podriadených Kristovi žije jediné ľudské pokolenie povolané k večnej plnosti lásky, ale pod ustavičnou hrozbou hriechu a zatratenia. Neexistujú dve skupiny ľudí, ale len dva dialektické rozmery ľudského bytia.
j)
Tieto rozmery sú závislé od Božej blahovôle , v ktorej je obsiahnuté vyvolenie k láske a súčasne i úradek o odpustení hriechu. Každý človek žije v očakávaní plnosti lásky a pod hrozbou jej večnej straty.
Riadok 157:
Dialektické napätie môže byť prekonané len výkupnou láskou, ktorá sa prejavuje neodvolateľne v smrti. Okamžik smrti znamená v osobnej rovine definitívne prekonanie osobného napätia medzi láskou a hriechom. Človek umierajúci v spojení s Kristom neodvolateľne premáha akúkoľvek nadvládu hriechu a s konečnou platnosťou sa bezvýhradne rozhoduje pre tajomnú plnosť lásky.
V smrti je však aj iná možnosť: neodvolateľné rozhodnutie sa pre hriech. V tejto voľbe je tiež dialektické napätie, pretože je naveky odmietaná láska a je naveky zvolený hriech. Preto sa v smrti vytvárajú dve oddelené skupiny ľudí: tí, ktorí nachádzajú v spoločenstve s Ukrižovaným
Večná ríša lásky a trvalá ríša hriechu existujú ako dve oddelené skutočnosti až po smrti.
Riadok 163:
V dejinách však existuje jedno ľudstvo, solidárne v hriechu a v povolaní k láske. Prítomnosť hriechu v dejinách je Božou blahovôľou podriadená spáse hriešnikov; ľudská sloboda ju môže zmeniť na cestu k večnému zavrhnutiu. Vyvolenie ku spáse pochádza od Boha, vyvolenie si večnej záhuby pochádza od človeka.
k) Realistický názor na ľudské určenie vyžaduje prijatie dejinnospásnej dialektiky. Boh predurčuje človeka k láske prežívanej za ustavičného premáhania hriechu v utrpení a smrti. Týchto niekoľko slov vyjadruje celý záhadný a bolestný obsah ľudskej existencie Otcom povolanej k bytiu. V Otcovej blahovôli koexistuje láska s úradkem o odpustení hriechu.
l)
Nedá sa mať správne poňatie o prítomnosti Boha v našom živote, ak sa nepozná jeho skrytosť a jeho mlčanie, a ak sa nevidí vzťah medzi Božou blahovôľou a rôznymi bolestnými formami našej krehkosti (hrešiteľnosť, utrpenie a smrť). Bolestné stránky ľudského údelu sú Bohom chcené, pretože on nimi pripravuje stav , ktorý by umožňoval zjavenie Kristovej vykupiteľskej lásky.
Prítomnosť hriechu v našom živote závisí len od ľudskej slobody. Predpokladá však Boží
Každá situácia dejín spásy a každý okamih ľudského života sú ovládané dvojakým povolaním: výzvou k plnosti lásky a pokušením, ktoré tiahne k „prázdnote“ hriechu. Boh a spasiteľné vzoprenie sa slobody chcú uskutočňovať v každej chvíli budúcnosť lásky. Titanské vzoprenie sa slobody
== Pôvodný zdroj ==
|