Wikiknihy

Dogmatika/Syntetické témy: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Rozdiely v predchádzajúcej verziiRozdiely v nasledujúcej verzii →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
d robot kozmetické zmeny
Riadok 1:
== Viera a teológia, pramene teologickej vedy ==
* '''Pojem teológie '''- v pohanských náboženstvách filozofická náuka o božstve alebo rozprávanie o živote bohov (mytológie). V Sv. Písme sa tento výraz nenachádza. Theos - logos = náuka o Bohu. Cirkev. otcovia ňou chápali náuku o Bohu ako Trojici, zatiaľ čo Božie konanie vo svete nazývali ekonómiou. Od začiatku stredoveku sa ňou rozumie náuka o Bohu a vzťahu človeka k Bohu na základe zjavenia a kresť. náuky.
* '''Predmet teologickej vedy''': prvotným je sám Boh, druhotnými sú stvorené veci nakoľko sú vo vzťahu k Bohu.
Riadok 8:
* '''Cieľ: '''je pomôcť človekovi dosiahnuť plnú ľudskú zrelosť a účasť na Božej prirodzenosti, ktorá vyplýva z krstného zasvätenia.
 
== Dogmatická teológia - pojem, metóda, rozdelenie a vývoj dogiem ==
* '''Pojem:''' Dogmatika je teologická veda o dogme. Je uváženým metodickým a systematickým poznaním zjavenia sa trojjediného Boha v Kristovi a v Cirkvi, ktoré uskutočňuje veriaci človek vo svetle viery (Rahner).
* '''Metóda:''' Pri dogmatickej teológii sa postupuje tak, že sa najprv predložia vlastné biblické témy. Potom sa vyloží príspevok západných a východných Otcov k Tradícii jednotlivých právd a ďalšia história dogmy v Cirkvi. V ďalšom kroku je potrebné svetlom rozumu vnikať do hlbšej pravdy dogmy a chápať ich súvislosti (pod vodcovstvom sv. Tomáša). Napokon je potrebné poznávať stálu prítomnosť a účinnosť dogiem v liturgických úkonoch a v celom živote Cirkvi.
* '''Pojem dogmy:''' Dogma je výrok, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery a ktorý Cirkev výslovne prostredníctvom riadneho Učiteľského úradu, pápežským výrokom, alebo koncilovou definíciou vyhlasuje za Bohom zjavený tak, že jeho popretie je herézou.
 
Rozdelenie:
 
podľa obsahu:
Riadok 27:
* materiálne (chýba im cirkev. vyhlásenie)
 
podľa potrebnosti k spáse:
* nutné (pre dosiahnutie spásy je potrebné výslovne ich veriť)
* nie nevyhnutné (stačí pre ne implicitná viera)
Riadok 33:
* '''Vývoj dogiem''': Kvantitatívny vývoj prebiehal od prvotného zjavenia po smrť posledného z biblických autorov. Kvalitatívny vývoj nespočíva v zmene prostriedkov spásy, nepridáva sa žiadna nová pravda. Je to stále dôkladnejšie prenikanie ľudského rozumu do obsahu zjavených právd. Dogmy obsiahnuté v zjavení nezreteľne a skryto sa stávajú pod vedením Ducha Sv. zreteľnými a vývoj zjavenej Božej pravdy sa uskutočňuje aj vďaka jej konfrontácii s ľudským poznaním, vedou, kultúrou a meniacou sa ľudskou spoločnosťou vôbec.
 
== Boh - jeho poznanie a podstata ==
* '''Poznanie Boha je trojaké: '''1. existencia (že je Boh, že existuje); 2. podstata (čo-kto je Boh); 3. vlastnosti (aký je Boh).
* '''Prirodzené poznanie Boha: '''Boha možno s istotou poznať svetlom prirodzeného rozumu zo stvorených vecí (I. vatik. koncil).
Riadok 41:
* '''Podstata:''' Metafyzická bytnosť Boha spočíva v tom, že Boh je bytie samo jestvujúce vlastnou silou. Jeho podstatou je, že „je“, existuje. Boh je čistý duch, čiže je úplne jednoduchý, nie je zložený ani z matérie ani z formy, čiže nie je hmotou ani telesom. Boh je nekonečný, čo sa týka času aj priestoru.
* '''Božiu podstatu vyjadruje Božie meno''' - JHWH, Ten, ktorý je. Z mnohých názvov a mien v Písme treba na prvé miesto postaviť dve: Ja som, ktorý som (lepšie vyjadruje plnosť bytia) a Boh je láska (lepšie sa prejavuje ako Dobro).
* '''Božia podstata je človeku nepochopiteľná'''. Hoci sa Boh zjavuje, zostáva nevýslovným tajomstvom.
* '''Bludy''': polyteizmus, dualizmus, panteizmus, materializmus (ateizmus).
 
== Boh - jeho vlastnosti ==
* Božie vlastnosti sú medzi sebou a s Božou podstatou reálne totožné. Nerozlišujú sa navzájom reálne, ale iba pojmovo. Predstavujú iba zvláštny aspekt úplne jednoduchej Božej podstaty.
* Jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, je všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný a nekonečný, čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti.
Riadok 56:
* Boh je absolútne a podstatne svätý.''' Boh chce a miluje iba dobro a má odpor voči každému zlu. Je slobodný od hriechu a čistý v každom svojom konaní.
 
== Najsvätejšia Trojica (A) - Sv. Písmo, obsah, terminológia, bludy ==
* '''Dogma: '''V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Každá z týchto troch osôb vlastní numericky tú istú Božiu podstatu, čiže jednota v Trojici a Trojica v jednote.’''
* Sv. Písmo: '''V SZ bola Trojica iba naznačená. V evanjeliách: teofánia pri Ježišovom krste; zvestovanie Panne Márii; Ježišov misijný príkaz v Mt. Sv. Peter v 1 Pt liste používa trinitárnu formulu požehnania. Sv. Pavol v 1Kor 12,4: ...Duch je ten istý, Pán je ten istý, Boh je ten istý...’''
Riadok 64:
* Bludy:''' Monarchianizmus: uznáva iba jedinú Božskú osobu. Subordinacianizmus: predpokladá tri rozdielne osoby v Bohu, ale odníma druhej a tretej osobe rovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo. Patrí sem arianizmus, macedonianizmus. Triteizmus: Stotožňuje prirodzenosť a osobu, čím prichádza k náuke o troch rozdielnych bohoch.
 
== Najsvätejšia Trojica (B) účinkovanie navonok, pochádzania, vzťahy, perichoréza, posielania ==
* '''Účinkovanie navonok: '''Tri božské osoby majú navonok jednu činnosť. Je to nutný dôsledok jednoty prirodzenosti, lebo prirodzenosť je základom a pôvodom činnosti. Ak sa nejaká činnosť privlastňuje niektorej osobe (napr. Otec - stvorenie), nemyslí sa to vylúčne, akoby táto činnosť inej osobe neprislúchala. Takéto privlastňovanie činnosti sa deje na základe podobnosti niektorých činností a výlučných vlastností jednotlivých osôb.
* '''Pochádzania:''' 1. Božia podstata ako taká, ani Otec, nepochádzajú od nikoho. 2. Syn pochádza od Otca plodením. 3. Duch Svätý pochádza od Otca i Syna ako dych ich spoločnej lásky (východní kresťania učia, že Duch pochádza iba od Otca).
Riadok 75:
* '''Posielania:''' Otec nemôže byť poslaný; Otec posiela Syna; Otec a Syn posielajú Ducha Svätého (podľa svedectva Písma).
 
== Stvorenie sveta - Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov, Božia Prozreteľnosť ==
* '''Prvé a základné Božie dielo je stvorenie'''. Bohom zjavené biblické a kresťanské posolstvo o stvorení je vyjadrené v obrazoch, rečou, ktorou sa vyjadroval staroveký orientálny človek. Stála platnosť biblického posolstva je zaistená Božou inšpiráciou svätopiscov.
* '''Stvoriť '''v telog. zmysle znamená urobiť niečo celkom z ničoho (ex nihilo sui et subiecti), teda, že tá vec neexistuje ako taká a ani nejestvuje nijaký materiál, z ktorej by bola urobená. Takáto činnosť je vlastná jedine Bohu. Stvorenie, ktorým začal svet existovať možno nazvať prechodom od nebytia k bytiu; tento prechod nebol postupný a pozvoľný, ale nastal v okamihu.
Riadok 86:
* Vlastnosťami Božej prozreteľnosti sú: neomylná istota (nedeje sa nič, čo by nebolo predvídané alebo chcené, „náhoda“ nemá u Boha miesto, nejde tu však o fatalizmus - osudovosť, čo by popieralo slobodu rozumných tvorov); nezmeniteľnosť (nevylučuje sa prosebná modlitba, lebo aj ona zapadá do plánu, nesnaží sa ho zmeniť,. ale je plnením Božej vôle).
 
== Pôsobenie dobrých anjelov ==
* '''Anjeli '''sú považovaní za osobné bytia, teda bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona. (angelos = posol) Jestvovanie anjelov je dogma.
* '''V Písme''' je niekoľko zmienok o anjeloch (SZ) ako o nadľudských bytostiach stvorených Bohom. V Kol 1,16 je priamo dosvedčená ich stvorenosť (V ňom bolo stvorené všetko... tróny, panstvá...). O počte anjelov sa v Písme píše veľmi hyperbolicky, preto o tejto otázke nič presnejšie nevieme. Rozdelenie anjelov do 9 chórov nie je pravdou viery.
Riadok 95:
* Dobrým anjelom patrí náboženská úcta (cultus duliae).
 
== Pôsobenie zlých anjelov ==
* Boh dovoľuje, aby existovali zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyniesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním rozišla.
* '''Diablova vláda nad ľuďmi:''' 4. later. koncil učí, že človek zhrešil z diablovho návodu, teda diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi. Podľa Tomáša je prirodzenosti človeka primerané, aby mu niektoré tvory pomáhali (dobrí anjeli) a iné zase škodili (zlí anjeli).
Riadok 101:
* '''Spôsoby''', ktorými diabol uplatňuje svoju vládu: Zlí duchovia sa usilujú morálne škodiť človeku zvádzaním k hriechu (pád prarodičov, Judášova zrada, Petrovo zapretie). Čo sa týka spôsobu, nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu, iba nepriamo a to skrze pamäť a obrazotvornosť a na vôľu nepriamo skrze zmyslovú žiadostivosť. Zvláštnym druhom pôsobenia môže byť posadnutosť, ktorej hodnotenie prislúcha cirkev. autorite. Vplyv zlého ducha nemožno popierať ale ani preháňať.
 
== Teologická antropológia - pôvod a prirodzenosť človeka ==
* '''Teologická antropológia '''neustále porovnáva svoje závery zo zjavených slov s výsledkami prírodovedeckého a psychologického výskumu. Ak by jestvoval nejaký rozpor, potom teológ buď nesprávne vykladá Písmo, alebo jeho uzávery nie sú správne. Zvláštnu dôležitosť má telog. antropol. v závislosti na kristológiu. Teológia objasňuje stav vecí zákonom postupného vývoja človeka ale aj faktom skutočného pádu jeho prirodzenosti (dedičný hriech).
* '''Dogmou je''', že prvého človeka priamo stvoril Boh. Teda človek sa nevyvinul mechanicky z nejakého živočícha, hoci je možné pripustiť, že Boh vdýchol duchovnú dušu organickej látke (pôvodne zvieraciemu telu). Sv. Písmo obsahuje dve správy o stvorení. Boh stvoril dušu prvého človeka z ničoho, ale jeho telo utvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bola k dispozícii. Bližší spôsob sa z Písma nedozvedáme.
Riadok 110:
* '''Pôvod jednotlivých duší''': Každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho (sent. certa). Omyly: Preexistencianizmus (duše existujú už pred spojením s telom), emanatizmus (duše vznikajú vyliatím, emanáciou z Božej podstaty), generacianizmus (duša vzniká pri ploditeľskom akte rodičov, ktorí sú jej pôvodcami).
 
== Prvotný stav človeka ==
* '''Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných tvorov'''. Boh určil, aby ho rozumné tvory oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom mohli požívať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcu v spoločenstve s ním.
* Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate, prirodzenosti stvorenej bytosti; to, bez čoho by stvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť, čo je prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzený poriadok je zameranie všetkých stvorení ku cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti. Nadprirodzené je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť. Tvor na to nemá nárok a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuť svojimi silami. Nadprirodzený poriadok je zameranie rozumného tvora k nadprirodzenému konečnému cieľu.
Riadok 124:
* Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprir. dary). Stav padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu (bez milosti posv., bez mimoprir. darov). Stav obnovenej prirodzenosti: vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťou obnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie mimoprir. dary). Stav oslávenej prirodzensoti: stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, blažené videnie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity v úplnosti).
== Dedičný hriech ==
* '''Nadprirodzené a mimoprirodzené dary''' mal Adam zachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu. Hriech spáchaný prvými ľuďmi sa na počiatku nazýva prvotným hriechom a bol ich osobným hriechom. Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, prešiel a prechádza tento hriech aj na jeho potomstvo a preto sa nazýva dedičným hriechom. Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobný hriech.
* '''Hriešny čin''': prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali tak uznať svoju závislosť od Boha. Podľa morálnej povahy bol hriech prarodičov hriechom neposlušnosti.
Riadok 135:
* '''Následky''': V stave dedič. hriechu je človek pozbavený milosti posväcujúcej ako aj mimoprir. darov. Porušenie prirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že človek je schopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušenie sa ale vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť, žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženého videnia Boha (de fide).
 
== Hypostatická únia ==
* '''Základná kristologická dogma''' - Ježiš Kristus je druhá Božská osoba, večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Prevzatý z Jn 1,14. JK je teda aj Bohom aj človekom, má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré sú spojené v jednej osobe večného Božieho Syna.
* '''Učenie cirkvi''' - Chalcedón: (Všetci vyznávame) Ježiša Krista, dokonalého v božstve, a toho istého dokonalého v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka v dvoch prirodzenostiach: nezmiešane, nezmeniteľne, nerozdelene, nerozlučiteľne
Riadok 150:
* Dôležitá zásady pri nových teologických miestach - teológovia môžu diskutovať o novom spôsobe vyjadrovania o základných náboženských pravdách, ktorý by bol zrozumiteľnejší dnešným ľuďom. Ale autentickým učením Cirkvi sa stáva až po schválení Magistériom.
 
== Pravé Kristovo Božstvo ==
* '''Definovanie učenia''' - Ježiš Kristus je opravdivý Boh - de fide
* '''Synoptici''': Vedomie Božieho synovstva - „môj Otec“ kontra „váš Otec“, nikdy nie „náš Otec“; Dvanásťročný JK v chrá;me: „Či neviete, že mám byť tam, kde sa jedná o môjho Otca“ Ľudský synovský vzťah Márie tu musel ustúpiť božskému synovskému vzťahu. Jánovské miesto u synoptikov: „Nik nepozná Syna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Rovný vzťah Otca a Syna vo vzájomnom poznávaní sa.
Riadok 161:
* '''Popieranie Kristovho božstva''': Gnostici - Tvrdili, že JK je eónom, ktorý sa spojil s ľudským synom Márie a Jozefa a tak vykúpil svet. V Ježišovi videli teda poloboha a poločloveka, ani nie Boha, ani nie človeka, ale akúsi prostrednú bytosť. Doketizmus -JK mal iba zdanlivé ľudské telo a bol vlastne iba čistým eónom. Adopcianizmus - V obyčajnom človeku Ježišovi prebývala akási neosobná Božia sila, ktorá bola potom adoptovaná za Božieho Syna. Pri Ježišovom krste zostúpil Kristus (DS) v podobe holubice na Ježiša a prebýval v ňom. Tak sa stal adoptívnym Božím Synom. Arianizmus - Slovo, ktoré prijalo telo, preexistovalo už pred začiatkom sveta, ale nebolo Bohom, ale iba najvznešenejším a prvým stvorením. Toto Slovo vytvoril Boh z ničoho a potom ho použil ako nástroj pri tvorení sveta. JK teda nebol vlastný, ale iba adoptovaný Boží Syn.
 
== Pravé Kristovo človečenstvo ==
* '''Písmo - evanjeliá''': JK sa narodil, rástol a žil ako človek. Pil, spal, plakal, rozprával sa, učil sa, poslúchal, bol pokúšaný, pracoval duševne i telesne, trpel zomrel a bol pochovaný. Učeníkom dokazoval po svojom zmŕtvychvstaní realitu svojho vzkrieseného tela. Pavol so zreteľom na Kristovo prostredníctvo hovorí o človekovi JK (Rim 5,15).
* '''Katolícke učenie''' o realite, integrite a pôvode Kristovej ľudskej prirodzenosti - Ježiš Kristus je opravdivý skutočný človek; prijal ľudskú prirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu - de fide. JK sa stal opravdivým skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry Panny Márie - de fide.
Riadok 177:
* '''Moc Kristovho človečenstva''' - Kristovo človečenstvo, ako nástroj Slova má moc konať nadprirodzené skutky - sent. certa.. Deje sa tak ako v poriadku fyzickom (zázraky), tak v poriadku morálnom (odpúšťanie hriechov). Druh moci - 1. Vlastná moc Kristovho človečenstva - inherentná Kristovej duši, ako prirodzená tak aj nadprirodzená, ktorou koná Kristovo človečenstvo ľudské úkony; 2. nástrojová, keď je ľudská prirodzenosť nástrojovou príčinou Božej všemohúcnosti (odpustenie hriechov).
* '''Katolícke učenie''' - Kristova ľudská prirodzenosť bola schopná trpieť - de fide. 4. lateránsky a Florentský koncil. Už Efezský snem vyhlásil anatému na tých, ktorí by nevyznávali, že Kristus trpel v tele.
== Pojem a spôsob vykúpenia ==
* '''Rozhodnutie o vykúpení''' - Boh sa od večnosti rozhodol ľudstvo vykúpiť, ako od večnosti predvídal, že ľudstvo padne. Uskutočnenie rozhodnutia - Toto rozhodnutie Boh uskutočnil v plnosti času, keď bolo ľudstvo pripravené na príchod Vykupiteľa tým, že si do hĺbky uvedomovalo zlobu hriechu.
* '''Charakteristika pojmu vykúpenie''' - vykúpiť = znovuzískať nejakú stratenú vec zaplatením príslušnej ceny. JK ako Prostredník svojim zadosťučinením a zásluhami znovuzískal ľuďom stratenú milosť.
Riadok 187:
* '''Spôsob vykúpenia''' - JK zadosťučinil Bohu namiesto celého ľudského pokolenia za jeho hriechy, čím mu zaslúžil milosť a spásu. Je to teda zástupné zadosťučinenie - teda že niekto vezme na seba vinu iného a zadosťučiní za ňu. Takýto zástupca je síce nevinný, ale berie na seba následky viny.
* '''Spôsob odčinenia''' - JK odčinil našu urážku Boha:
*# dal Bohu zadosťučinenie za naše hriechy;
*# zaslúžil nám nadprirodzené Božie dary.
* '''Bludy''' - 1. pelagianizmus - schopnosť ľudskej vôle slobodne sa rozhodnúť je dostačujúca pre to, aby dosiahol stav milosti. 2. racionalizmus - zmes rôznych teórií o možnosti samovykúpenia.
* '''Vnútorná hodnota zadosťučinenia''' - Vnútorný dôvod plnohodnotnosti Kristovho zadosťučinenia spočíva v hypostatickej únii. Kristove skutky (teda aj obetovanie života za ľudské pokolenie) majú nekonečnú vnútornú hodnotu, lebo ich pôvodcom je božská osoba Slova.
 
== Všeobecnosť vykúpenia ==
* '''Rozsah zadosťučinenia''' - Kristus neumrel len za predestinovaných - de fide. Kristus neumrel len za veriacich, ale bez výnimky za všetkých ľudí - Senten. fidei proxima.
 
* Táto univerzalita Kristovho vykúpenia sa vzťahuje len na objektívne vykúpenie. Kristus poskytol zmiernu obetu za všetkých ľudí bez výnimky, ale subjektívne privlastnenie tohto ovocia vykúpenia je závislé na viere a zachovávaní Prikázaní.
 
* '''Vykúpenie anjelov''' - Kristovo zadosťučinenie sa nevzťahuje na padlých anjelov - senten. certa. JK nemá anjelsku prirodzenosť = nezadosťučinil za hriech anjelov.
 
* '''Zásluha''' - skutok vykonaný v prospech inej osoby, na základe ktorého vzniká právo na odmenu. V dogmatike: nadprirodzený dobrý skutok hodný Božej odmeny.
 
* '''Záslužnosť Kristovho utrpenia a smrti''' - Kristovo vykupiteľské dielo je zadosťučiniace a zároveň záslužné, lebo odstránilo dlžobný vzťah medzi Bohom a človekom a zároveň prinieslo aj nárok na odmenu zo strany Boha.
 
* '''Apokathastasis''' - Origenes a origenisti: na základe Kristovho zadosťučinenia bude napokon aj to, čo sa nachádza v pekle vykúpené, aby Boh bol všetko vo všetkom. Tento blud bol zavrhnutý na synode v Carihrade.
 
== Trojitý úrad Krista ==
* '''Meno Kristus''' - „pomazaný“ označuje tri úrady, ktoré boli v Izraeli spojené s pomazaním hlavy posvätným olejom: prorok, kňaz a kráľ.
* '''Kristove úrady''' - splnomocnenie a poverenie funkciami, ktorými sa uskutočnil cieľ vykúpenia: Cesta (pastiersky = kráľovský), Pravda (učiteľský = prorocký) Život (sprostredkujúci = kňazský).
Riadok 215:
* '''Charakteristika Kristovho kňazstva''' - Kristovo kňazstvo má večné trvanie. Je kňazom už od momentu svojho počatia a naveky. Preto jeho kňazská hodnosť neprechádza na iného. Kristus je jediný veľkňaz, lebo je jedinečným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Má ako veľkňaz nekonečnú dôstojnosť.
 
== Kristovo oslávenie - Zmŕtvychvstanie ==
* '''Katolícke učenie''' - Ježiš Kristus na tretí deň po svojej smrti slávne vstal z mŕtvych - de fide.
* '''Charakteristika zmŕtvychvstania''' - Kristus vstal z mŕtvych vlastnou silou. Dôvod toho je v hypostatickej únii, pretože hlavnou príčinou jeho vzkriesenia bol Logos s Otcom a Duchom Svätým a nástrojom zmŕtvychvstania boli Kristovo ľudské telo a duša. Zmŕtvychvstanie je dôkazom Kristovho božského poslania a pečaťou autentickosti jeho učenia.
Riadok 224:
* '''Podstatný prvok Kristovej obety''' - je jej prijatie Trojjedným Bohom a to sa prejavilo Kristovým slávnym vzkriesením, preto je ústredným sviatkom cirkevného roka Veľká Noc. Bez tohto prijatia Bohom by bola Kristova smrť len mučeníctvom pre Boha.
 
== Kristovo oslávenie - Zostúpenie k zosnulým a Nanebovstúpenie ==
* '''4. lateránsky koncil''' - JK zostúpil do pekla v duši, zmŕtvychvstal v tele a do neba vystúpil vo oboch zároveň.
* '''Zostúpenie k zosnulým''' - časové hľadisko - Po svojej smrti zostúpil Pán Ježiš ihneď v duši do pekla - de fide.
Riadok 231:
* '''Nanebovstúpenie''' - Kristus vstúpil na nebesia nielen so svojím božstvom, ale i so svojím človečenstvom.
* '''Spôsob nanebovstúpenia''' - 1. nevstúpil na nebesia ako Boh, lebo jeho božstvo je všadeprítomné, teda vstúpil tam svojím človečenstvom; 2. vstúpil na nebesia božskou mocou a nie ľudskou, preto tam vstúpil ako Boh;
* '''Dôvody nanebovstúpenia''' - nanebovstúpenie rozmnožuje našu vieru - Krista veríme, keď ho nevidíme; posilňuje našu nádej - dúfame, že aj my raz budeme vzatí k nemu; vzbudzuje to našu lásku k nebeským veciam.
* '''Význam nanebovstúpenia''' - soteriologický: je to korunujúci záver jeho vykupiteľského diela; v nebi nám pripravuje miesto a prihovára sa za nás; posiela dary milosti, predovšetkým Svätého Ducha, pri nanebovstúpení vzal so sebou duše spravodlivých z limbus Patrum.
 
== Mária - Matka Božia ==
* '''Základ názvu Božia Matka''' - je v hypostatickej únii osoby JK. Charakteristika základného mariologického princípu - Idea Božieho materstva najlepšie vyhovuje požiadavkám základného princípu, lebo najlepšie zaručuje význam Panny Márie v dejinách spásy a stojí najbližšie konkrétnej, triezvo chápanej skutočnosti.
* '''Základ mariánskej úcty''' - Mária je Božia Matka. Toto materstvo treba chápať nie v zmysle čisto biologického nástroja, ale v širokom existenciálno-osobnom zmysle. Zahrňuje láskyplné a poslušné prijatie Božieho poverenia, ochotu vstúpiť do plánu spásy a mať účasť na Ježišovom životnom diele.
* '''Panna Mária a vykúpenie''' - Boh ju postavil po boku Krista ako matku vykupiteľa a ona prispela k spáse ľudstva najkrajším a najšľachetnejším plodom vykúpenia.
* '''Možnosť vykúpenia bez Panny Márie''' - Boh mohol svet vykúpiť aj bez Márie, ale keď sa rozhodol vykúpiť ho ako Bohočlovek, rozhodol sa narodiť z Matky tak, ako sa rodia všetci ľudia, aby nám bol vo všetkom podobný, okrem hriechu.
* '''Písmo''': Pavol - Gal 4,4: pôvod zo ženy potvrdzuje napriek všetkým špekuláciám pravú ľudskú prirodzenosť Krista. Evanjeliá - s hlbším uvažovaním o tajomstvách Krista prichádzajú aj častejšie spomienky na Máriu: evanjeliá Matúšovo Lukášovo. Lk 1,35: „Preto to sväté, čo sa z teba narodí, sa bude volať Božím Synom.“
* '''Poznanie Syna Otcom a Pannou Máriou''' - Otec poznáva Syna úplne a bezprostredne, Mária od chvíle zvestovania vie pravdu o Kristovi, ale nevidí ju „bezprostredne a fyzicky“, ale iba pohľadom viery.
* '''Definovanie titulu Bohorodička''' - Efezský koncil ho použil ako kritérium pravovernej kristológie: proti nestoriánom zabraňoval rozkladu Kristovej osoby, proti gnostikom vyznával pravé Kristovo človečenstvo a proti judaizmu zasa pravé Kristovo božstvo.
Riadok 246:
* '''Teologický dôvod - pre Božie materstvo''': PM počala a porodila historickú osobu Ježiša Krista - Bohočloveka. Nedala mu Božskú osobu, ale ľudskú prirodzenosť. Tá však hneď bola hypostaticky privlastnená osobe Slova a tak PM porodila Božieho Syna podľa ľudskej prirodzenosti.
* '''Doketizmus''' - Kristus mal iba božskú prirodzenosť a nie reálne telo, teda PM sa nemohla stať jeho matkou, lebo ľudská matka môže porodiť iba človeka. Nestóriova námietka - Mária nie je Božou Matkou, lebo z nej bola vzatá iba ľudská prirodzenosť Krista. Neobstojí, lebo matka vždy porodí osobu.
* '''Základ dôstojnosti Panny Márie''' - je v jej Božom materstve. Z neho plynú všetky výsady, ktoré jej Boh udelil. Tým, že je Matkou Boha, má PM najvyššiu dôstojnosť medzi všetkým stvorenými osobami, lebo dôstojnosť tvora je tým vyššia, čím je bližšie Bohu.
 
== Nepoškvrnené počatie Panny Márie ==
'''Pius IX.''' - 8. dec. 1854 bulou „Ineffabilis Deus“: „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvom okamihu svojho počatia ochránená od každej škvrny dedičného hriechu.“
'''Pojem počatie v dogme''' - rozumie sa „počatie sa“ teda počatie pasívne. Prvý okamih je ten, v ktorom bola stvorená duša a spojila sa s telom. Nesprávne chápanie dogmy - nejedná sa o panenské počatie JK, kde sa jedná zo strany PM o aktívne počatie (ona počala), ale o pasívne „počatie sa“ PM z Joachima a Anny.
Riadok 255:
'''Spôsob vykúpenia PM''' - Kým ostatní ľudia sú oslobodení od existujúceho hriechu, Mária bola uchránená od postihnutia dedičným hriechom pre budúce zásluhy vykupiteľského diela JK.
 
== Panenstvo Márie ==
* '''Dôvod neohlasovania panenstva od začiatku''' - Najskôr bolo treba hlásať hlavné udalosti spásy: smrť a zmŕtvychvstanie JK. Až už evanjelizovaní ľudia sa začali zaujímať o podrobnosti Ježišovho života.
* '''Námietky''' - Niektorí exegéti pripisujú správam o počatí a narodení JK iba symbolický význam a téza o panenskom počatí sa im javí ako dobová literárna forma, ktorou sa vyjadrovala milosť počatia. Tieto texty podľa nich majú byť paralelou na rodenie sa bohov pohanských mýtoch.
Riadok 266:
* '''Katolícke učenie''' - Mária bola a ostala pannou: pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode - de fide.
 
== Nanebovzatie Panny Márie ==
* '''Otázka smrti''' - Panna Mária zomrela - sententia communior.
* '''Dôvod smrti''' - keďže prirodzene pochádzala od Adama, pre Kristove zásluhy bola síce uchránená od škvrny dedičného hriechu, ale nie od jeho následkov, najmä nie od bolesti a od telesnej smrti.
Riadok 273:
* '''Obsah definície''' - Touto definíciou bolo povedané slovo Cirkvi o tom, že PM bola slávne nanebovzatá. Samozrejme, to bola vždy, ale o jej tele v prvých 4 storočiach nieto takejto výslovnej zmienky.
 
== Účasť Panny Márie na diele vykúpenia, Mariánska úcta, Mariánske zjavenia ==
* Panna Mária bezprostredne spolupôsobila na diele vykúpenia.
* Mária tým, že počala a porodila Pána Ježiša, spolupôsobila na diele vykúpenia, lebo takto poskytla večnému Synovi Božiemu obetný dar: telo a krv, ktorú vylial za ľudí na odpustenie hriechov a zaslúžil pre ľudí hojnosť Božích milosti.
Riadok 281:
* '''Verejné Božie zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola''' (biblického autora). Do konca čias už nemáme očakávať žiadne verejné zjavenie. Základný teologický postoj je, že súkromné zjavenia sú možné. Tieto zjavenia nepatria k pokladu viery, ich úlohou nie je vylepšovať, alebo doplňovať Kristovo zjavenie. Cirkevné schválenie neukladá povinnosť veriť obsahu súkromného zjavenia. Je iba zárukou, že nejde o poveru.
 
== Ospravodlivenie ==
pozostáva v obmytí hriechov a vo vnútornom posvätení človeka.
* zotiera hriech z hľadiska viny a večného trestu
* vnútorne posväcuje a obnovuje človeka
Odpustenie hriechov:
* hriechy sa ospravodlivenému vecne odstraňujú
* hriech sa ničí vo svojich mravných následkoch,
* keď Boh ospravodlivuje, vyhlasuje človeka za spravodlivého a robí ho vnútorne spravodlivým.
Riadok 295:
* dôvera v Boha (osobný vzťah)
* poslušnosť Božiemu slovu (riadenie sa poznaným - život podľa viery)
Ospravodlivenie: uschopňuje človeka - hriešnika, aby prešiel zo stavu hriechu do stav ospravodlivenia
 
Príčiny ospravodlivenia:
* konečná: vonkajšia sláva Boha
* účinná: milosrdenstvo Božie
Riadok 303:
* formálna: (v čom spočíva ospravodlivenie) Je to milosť posväcujúca, ktorú Boh vlieva do duše. Len ona tvorí všetky následky ospravodlivenia.
 
Ospravodlivený nemôže bez zvláštnej pomoci Božej v prijatom ospravodlivení vydržať až do konca.’'' '''Zvláštna Božia pomoc pozostáva v súhre vonkajších a vnútorných (aktuálnych) milostí. Vnútorný dôvod nutnosti milosti k vytrvaniu spočíva v tom, že ľudská vôľa následkom stáleho odporu tela proti duchu nemá sama zo seba silu nezvratne stáť v dobrom.
 
== Aktuálna milosť ==
* '''Milosť Božiu rozdeľujeme''' na habituálnu (posväcujúcu) a aktuálnu (pomáhajúcu). Milosť habituálna posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti. Milosť pomáhajúca posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov.
* '''Milosť pomáhajúca''' je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Usmerňuje naše skutky smerujúce k nášmu nadprirodzenému cieľu.
* '''Milosť pomáhajúcu vzhľadom na slobodnú vôľu človeka rozdeľujeme''' na milosť predchádzajúcu a následnú. Milosť predchádzajúca (vzbudzujúca) je nadprirodzené hnutie, ktoré predchádza slobodný, neuvedomelý čin a povzbudzuje mohutnosti duše ku konaniu. Milosť následná je nadprirodzený vplyv, ktorý nasleduje po prvom hnutí milosti a sprevádza našu slobodnú, uvedomelú činnosť a udržuje ju.
* Hoci sa v '''Sv. Písme''' výraz „milosť pomáhajúca“ výslovne nevyskytuje, Sv. Písmo predsa hovorí o duchovnej realite, ktorú môžeme milosťou pomáhajúcou nazvať.
* '''Milosť konečného zotrvania''' - vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov
* '''Milosť pomáhajúca''' - uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všedných hriechov Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.
 
== Posväcujúca milosť ==
* '''Je to nadprirodzený dar''', ktorý nám nadobudol J. K. svojou obetou. Je to trvalá duchovná vlastnosť, ktorá pôsobí na bytie človeka.
* '''Milosť posväcujúca je trvalá vlastnosť''' (habitus), ktorá stvárňuje dušu na Božiu podobu. Ničí hriech a posväcuje dušu.
'''Má tieto účinky''':
* spája nás s Bohom,
* povznáša nás nad prirodzenosť,
* robí nás účastnými na nestvorenej Božej prirodzenosti a tak podobnými Bohu, čo sa týka dokonalosti, poznania a svätosti,
* uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu,
Riadok 333:
Strata milosti posväcujúcej''': Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera - dogma: Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný. Nádej - strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary D.Sv. sa strácajú spolu so stratou milosti.
 
== Zásluha ==
* '''Zásluha''' = právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva
* '''Zásluha zo spravodlivosti''': môže vyplývať z dohody - právo presné - absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranú odmenu (merito de condigno).
* '''Zásluha zo slušnosti''': (meritum de congruo) môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné - relatívne. Ale veci, ktoré by povedzme otec synovi sľúbil, stávajú sa potom zo strany syna zásluhou zo spravodlivosti.
* Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach.
* '''Záslužný skutok''' je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy.
'''Podmienky zásluhy''':
Riadok 346:
'''O oživovaní zásluh''': Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. Vzhľadom na večný život sú skutky: smrtonosné (zlé v stave hriechu) mŕtve (dobré v stave hriechu) živé (dobré v milosti) umŕtvené (zásluha vyhasená hriechom) oživené (zásluha po nadobudnutí ospravodlivenia).
 
== Cirkev v Božom pláne - predobrazy, založenie, poslanie ==
* '''Cirkev je tajomstvo samého Ježiša Krista''', tajomstvo trojosobného Boha v ľudskej realizácii. Cirkev nie je jednoduchou formou Ježiša Krista. Je tajomstvom Božieho povolávania človeka prostredníctvom J.K. v D.S., ale aj tajomstvom slobodného ľudského rozhodnutia.
* '''Predobrazy Cirkvi''' (Lumen Gentium): Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho pastierom. Cirkev je hospodárstvo čiže pole Božie. Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako šľachetnú vinicu - pravý vinič je Kristus. Cirkev sa nazýva aj stavbou Božou. Sám Pán sa prirovnal kameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal uholným kameňom. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom totiž býva jeho rodina, príbytok Boží v Duchu, stánok Boží medzi ľuďmi, a najmä svätý chrám, ktorý znázornený vo svätyniach z kameňa, ospevujú svätí otcovia a Liturgia ho právom porovnáva k Svätému mestu, novému Jeruzalemu. Cirkev sa volá aj „nebeský Jeruzalem“ a „naša matka“, opisuje sa ako nepoškvrnená Nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú si Kristus „zamiloval a seba samého obetoval za ňu, aby ju posvätil“.
* '''Najdôležitejšie predobrazy''': Cirkev - Kristovo telo.’'' '''Chápanie Cirkvi ako Kristovho tela nachádzame len v Pavlových listoch. Ako pojem ľudu nachádza svoje doplnenie v pojme Kristovho tela, lebo len tento pojem vládze predstaviť celú dôvernosť zväzku medzi Kristom a veriacimi. Pavol nehovorí o mystickom tele, ale jednoducho o Kristových údoch, Kristovom tele, alebo o tele v Kristovi (1Kor; Rim; Ef; Kol). Apoštol Pavol chce evidentne zvýrazniť spojenie veriacich v Kristovi. Ako je totiž ľudské telo jedno a predsa má mnoho údov, a tieto, hoci ich je viacej , tvoria len jedno telo, tak je to aj s Kristom. Cirkev - Boží ľud. Pojmom Cirkvi ako Božieho ľudu sa rozumie, že tu ide o spoločenstvo, ktoré chcel a utvoril Boh, a ktoré mu má slúžiť. Slovom „Boží ľud“ sa nemieni určitá skupina veriacich v Cirkvi, ktorá stojí v protiklade k inej, hierarchiu tvoriacej skupine. Týmto pojmom sa myslí celá Cirkev ako veľká jednota. Nejestvuje presná hranica medzi spoločenstvom, ktoré voláme Božím ľudom alebo ľudom v Ježišovi Kristovi a ostatnými ľuďmi, ktorí k tomuto Božiemu ľudu formálne nepatria. Tomuto pojmu je venovaná 2. kapitola konštitúcie II. vatik. koncilu Lumen Gentium.
* '''Založenie Cirkvi''': Večný Otec stanovil, že tých, čo veria v Krista zhromaždí vo sv. Cirkvi. Cirkev je Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné. Pán Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru, ktorá bude trvať až do konca sveta. Začiatok Cirkvi naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Krista ako aj Duch Svätý, ktorý bol zoslaný, aby Cirkev ustavične posväcoval.
* '''Poslanie''': Poslaním Cirkvi je ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi a bude zavŕšená pri Kristovom slávnom príchode. Cirkev je akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia (LG 1).
 
== Znaky Cirkvi - jednota, svätosť ==
* '''Cirkev je len jedna''', niet viacej cirkví a Kristova Cirkev má organickú štruktúru. Jedinosti Boha, jedinosti Bohom poslaného prostredníka predstaviteľa Boha medzi ľuďmi a ľudí pred Bohom, jedinosti Ducha Svätého - zodpovedá jedinosť spoločenstva spásy.
* Netreba však pokladať za dve (rozličné) veci spoločnosť vystrojenú hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo a duchovnú vospolnosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku. Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje v katolíckej Cirkvi vedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenými biskupmi, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckej jednote.
* '''Jednota''': Môžeme ju chápať vo viacerých významoch. V prvom ako jedinnosť = Kristus chcel a založil iba jednu Cirkev, nie množstvo, viac. V podstatnom zmysle jednota označuje vnútornú jednotu Cirkvi. Táto sa prejavuje jednotou vedenia, viery a kultu. O vnútornú jednotu sa usiluje každá spoločnosť. Ježiš chcel zhromaždiť všetky deti Božie, aby bol „jeden ovčinec a jeden pastier“ Jednota Cirkvi má svoj základ a dôvod v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Vnútorná jednota Cirkvi nie je len jej vlastnosťou, ale slúži aj ako poznávací znak jej pravosti. Katolícka Cirkev je jednotná vo viere, v správe a v kulte. Veriaci katolíckej Cirkvi vyznávajú jednu vieru, rovnaké pravdy.
* '''Svätosť je ťažké definovať'''. Je to v každom náboženstve božský atribút. Vo vlastnom a najplnšom zmysle je svätý jedine Boh. Ostatné stvorenia, najmä človek môžu byť sväté iba svojim spojením s Bohom či zameraním na Boha. Keď hovoríme o svätosti Cirkvi, ide o svätosť v trojakom zmysle: svätosť pôvodu, svätosť prostriedkov a svätosť cieľa. Pôvodca Cirkvi, Ježiš Kristus je svätý. Je Bohočlovekom. Duch Svätý, tretia božská osoba, je životným princípom Cirkvi. Je vystrojená vhodnými prostriedkami na dosiahnutie Božieho kráľovstva, ktoré je jej cieľom, a to náukou, najmä Božím zjavením a sviatosťami. Prví kresťania túto svätosť Cirkvi prežívali veľmi bytostne. Svätosť Cirkvi môže byť poznateľná navonok iba zo života jej jednotlivých členov, potom v čistote svojho učenia a ideálov. Svätosť učenia Cirkvi vidno z podstaty morálky a dogmatiky. Podstatou týchto disciplín je Boh (náuka o Bohu), ktorý je svätý a mravné čnosti, ktoré vedú k svätosti osobnej. Svätosť prostriedkov je zjavná. Modlitba, sviatosti, obeta sv. omše, to sú účinné prostriedky k dosiahnutiu ľudskej svätosti. Svätosť nechýbala ani v živote jednotlivých členov Cirkvi. Stačí si len spomenúť na zástupy svätcov kanonizovaných ako aj pozrieť na hrdinský život mnohých ešte žijúcich členov Cirkvi.
 
== Znaky Cirkvi - katolicita a apoštolskosť ==
'''Katolicita''' - Ak jestvuje len jediná Cirkev a táto má byť z Božieho milosrdenstva účinným znamením spásy pre všetkých ľudí, potom Cirkev musí byť katolícka, teda všeobecná, univerzálna.
 
Riadok 370:
* apoštolskosť nástupníctva - skrze nástupcov apoštolov má Cirkev s nimi stále nepretržité a živé spojenie. Úrad ich nástupcov v nej existuje dodnes a ďalej sa odovzdáva;
* apoštolskosť učenia - Cirkev má záruku čistého apoštolského učenia práve skrze jej učiteľský neomylný úrad, ktorý zastávajú ich nástupcovia.
'''Nekatolícke cirkvi''' nie sú apoštolské ani vo vedení (odtrhnutie od Ríma, strata nástupníctva), ani v učení (bludné náuky), ani v bohoslužbe (u protestantov je platný napr. iba krst, aj to mnohokrát pochybne).
 
== Učiteľský úrad Cirkvi ==
* '''Ustanovenie magistéria''' - Ježiš zveril apoštolom úlohu hlásať (učiť) po svojom vzkriesení. Svoje učiteľské poslanie začali apoštoli vykonávať od Turíc a pokračovali v ňom nepretržite. Učiteľský úrad Cirkvi je živým úradom. Magistérium je učiteľský úrad cirkevnej tradície - nevynáša nové pravdy, ale opatruje, chráni a ďalej odovzdáva poklad zjavených právd.
* '''Charizma neomylnosti''' - aby sa zachovala neporušenosť a autentickosť právd, ktoré Kristus zveril Cirkvi, musel sa postarať o ich zachovanie v pôvodnej neporušenosti, aby sa ich nedotkol ľudský omyl. Prostriedkom k tomu je charizma neomylnosti. Neomylnosť znamená, že zvláštnou Božou ochranou Učiteľský úrad pri hlásaní právd viery a mravov neupadne do omylu, a že viera Cirkvi ako celku je neomylná tzv. „sensus fidei“. Neomylnosť zamedzuje možnosť chýb a omylov, ktoré by sa vplyvom ľudskej ohraničenosti mohli vyskytnúť pri hlásaní a interpretácii Božích právd.
* '''Nositelia neomylnosti magistéria''': biskupský zbor a rímsky biskup (pápež). Neomylnosť biskupského zboru (LG 25): „Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti, predsa - i keď sú roztrúsení po svete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petrovým - ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne prekladajú učenie Kristovo.“ Biskupi môžu vykonávať svoj učiteľský úrad dvojako: riadne - v diecézach v kázňach, katechézach, pastierských listoch; všeobecne - na konciloch. Neomylnosť biskupov na ekumenickom cirkevnom sneme bola presvedčením celej Cirkvi od najstarších čias. Túto mienku zastávali aj cirkevní Otcovia. Tiež samotné koncily zmýšľali o vlastnej neomylnosti podobne.
Riadok 379:
* '''Professio fidei''': 1. odst.: Pevne verím aj všetko to, čo obsahuje písané alebo podávané Božie slovo a Cirkev slávnostným vyhlásením ,a lebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom prikazuje veriť ako Bohom zjavené. 2. odst.: Pevne tiež prijímam a stotožňujem sa v celku i jednotlivo so všetkým, čo Cirkev s konečnou platnosťou rozhodla a učí v oblasti viery a mravov. 3. odst.: Okrem toho s ochotou a poslušnosťou vôle a rozumu prijímam učenie, ktoré vyslovuje tak Rímsky veľkňaz, ako i kolégium biskupov, keď vykonávajú autentický učiteľský úrad, hoci nemienia vyhlásiť toto učenie s konečnou platnosťou.
 
== Sviatosti a sväteniny ==
* '''Definícia sviatosti''': viditeľný znak neviditeľnej milosti. Účinným znakom milosti v Ježišovi Kristovi je jeho ľudská prirodzenosť subsistujúca v Slove, teda nie vec, ale »Ja«. Presnejším pomenovaním sviatosti potom bude spásna udalosť, nie spásna vec.
* '''Slovo sviatosť''' - z latinského sacramentum, ktoré sa v severnej Afrike používalo ako preklad gréckeho slova mystérion. Podľa Katolíckej cirkvi možno sedem sviatostí odvodiť nepriamo alebo priamo od Krista - Ježiš ustanovil sviatosti. Aj keď sa forma ich znaku počas stáročí vyvíjala, nestratili svoje symbolické jadro, ktoré sa konštituovalo v apoštolských časoch. Aj keď Sväté písmo priamo spomína iba krst a Eucharistiu aj pre ostatné sviatosti poskytuje náznaky.
* '''Tridentský koncil vyhlásil''', že sedem sviatostí pôsobí ex opere operato - teda už na základe vykonania sviatostného znaku, a nie ex opere operantis - čiže na základe osobnej svätosti a disponovanosti vysluhujúceho.
Riadok 388:
* '''Význam svätenín''' - ten, kto ich používa vniká hlbšie do viery a lásky cirkevného spoločenstva. Ako vo všetkom, čo Cirkev robí, aj skrze tieto spásonosné znaky má pôsobiť Kristov kríž v každodennom živote toho, kto ich používa. Mylná a magická je predstava, že vo sväteninách sú obsiahnuté prvky svätosti a spásy. Ich svätosť je založená na ich vzťahu k viere, ktorá sa vytvára vďaka slovu Cirkvi.
 
== Sviatosť krstu ==
* '''Krst''' je sviatosť, prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov. Keď že je vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Ohlasovanie evanjelia sa zameriava na prijatie krstu, alebo na jeho realizáciu v živote. Prijatie krstu je zasa odpoveďou viery na ohlasovanie evanjelia.
* '''Matéria krstu''' je prirodzená a len prirodzená voda.
Riadok 395:
* '''Hlavným vysluhovateľom''' krstu je Ježiš Kristus, hlava Cirkvi. Riadnymi vysluhovateľmi krstu podľa dnes platných smerníc sú biskupi, presbyteri a diakoni. Mimoriadnym vysluhovateľom je každý pokrstený aj nepokrstený v prípade núdze. Na každého vysluhovateľa krstu sa kladie podmienka, že krstiaci musí mať úmysel vykonať kresťanský znak, to znamená, že chce krstencovi dopomôcť k vstupu do Kristovho spoločenstva.
* '''Prijímateľ''': každý človek (doposiaľ nepokrstený) pre svoje zameranie na Ježiša Krista je spôsobilý prijať krst. Sväté písmo však nepozná krst, ktorý by nepredchádzala viera. O krstení detí vo Svätom písme niet výslovných svedectiev, ale dá sa predpokladať, že nebol vylúčený, keď celé rodiny prijímali krst. KKC 1252: prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi, od 2. stor. sú o nej a výslovné svedectvá.
* '''Sv. Písmo''': Predobrazy: prechod Izraelitov cez Červené more; vytrysknutie vody zo skaly pri Meríbe; Potopa sveta, pri ktorej sa zachránil spravodlivý Noe a je ho rodina; voda, ktorá vytiekla z Kristovho boku. Prvotná Cirkev už od prvého dňa svojej existencie na Turíce udeľovala krst, čím sa poukazuje na jeho nezastupiteľný význam, ako nutného pre spásu. „Čiňte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša.“ Ježiš poveril apoštolov krstiť až po svojom zmŕtvychvstaní, lebo až vtedy im dal moc a povinnosť zvestovať spásu všetkému stvoreniu. Sv. Pavol rozvinul osobitnú teológiu krstu v Rim 6.
* '''Tradícia''': Didaché - opis krstu - krstiť treba v mene Otca i Syna i Ducha Svätého v tečúcej vode. Ak nie je nablízku tečúca vody, pokrsti v inej. Ak nie je studená, použi teplú. Ak nemáš ani jednu, ani druhú, lej vodu trikrát na hlavu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. V prvotnej Cirkvi - krst sa udeľoval dospelým, čo súviselo so zanechaním dovtedajšieho spôsobu života. Prinášalo to narušenie spoločenských a politických, ba aj osobných a manželských záväzkov. Dôležitosť takejto úlohy uskutočňovať krst v celom nasledujúcom živote napokon vyústilo do prenasledovania kresťanov, kde boli postavení pred existenciálne rozhodnutie. Postupne sa zavádzal krst detí a nakoniec sa stal pravidlom, no neviazal sa už na obrátenie, ale na postupné zacvičovanie dorastajúceho kresťana do kresťanského života.
* '''Špecifické aspekty''': Už v Písme sú viaceré náznaky o spásonosnosti krstu túžby (na stotníka Kornélia a jeho domácich zostúpil Duch Svätý ešte pred krstom). Neznamená to však, že ohlasovanie evanjelia je zbytočné u nepokrsteného človeka, u ktorého možno vidieť účinný krst túžby. Možnosti spásy, ktoré poskytuje viera v Krista totiž prevyšujú svojou plnosťou a silou všetky ostatné cesty. Krst krvi - rozumie sa ako dobrovoľné podstúpenie násilnej smrti, alebo trýznenia, ktoré potom končí smrťou, a to priamo, alebo nepriamo za Ježiša Krista. Kristus prisľúbil tomu, kto sa k nemu pred verejnosťou prizná s nasadením svojho života, že aj on sa k nemu prizná pred verejnosťou v nebi: pred svojím Otcom a pred všetkými anjelmi a svätými. Aj tento krst má teda spásonosné účinky. Akokoľvek sa posudzujú rôzne teologické pokusy určiť osud nemluvniat, ktoré zomreli bez krstu, je isté, že táto otázka patrí k nepreniknuteľnému tajomstvu slobody spasiteľnej Božej lásky. Treba mať však vždy na zreteli, že Cirkev, ako to vyplýva z náuky i z praxe, nepozná iný prostriedok spásy, ktorý by deťom s istotou zaručoval nadprirodzenú blaženosť, ako krst. KKC 1261: Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkvi ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu. Ježišove slová: „nechajte deti prichádzať ku mne...“ nám dovoľujú dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti, ktoré zomreli bez krstu.
 
== Sviatosť birmovania ==
* Dlho tvorilo birmovanie spolu s krstom celkový obrad iniciácie, až neskôr sa začalo rozoznávať ako sviatosť odlišná od krstu. Neslobodno krst odlišovať od birmovania v tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Krista a birmovanie na Ducha Svätého.
* '''Matéria''' sviatosti birmovania je krizma - olivový, alebo iný rastlinný olej pomiešaný s balzamom. Krizmu môže svätiť iba biskup. Vo Sv. Písme sa udáva ako sviatostný znak birmovania vkladanie rúk a vzývanie Ducha Svätého. O pomazaní sa nehovorí, i keď sa udelenie Ducha často nazýva pomazaním. V poapoštolskej dobe existujú svedectvá o vkladaní rúk a modlitbe.
* '''Forma''':- sviatostný znak - sviatosť birmovania sa udeľuje mazaním krizmou na čele a to sa deje vkladaním ruky a slovami: „M., prijmi znak daru Ducha Svätého.“ (dokument Divinae consortium naturae)
* '''Účinky birmovania''': krstom znovuzrodení dostávajú vo sviatosti birmovania nevýslovný Dar, samého Ducha Svätého, ktorý ich obohacuje zvláštnou silou a poznačení znakom tejto sviatosti sa dokonalejšie spájajú s Cirkvou a vo zvýšenej miere preberajú záväzok slovom i skutkom šíriť a brániť vieru. Posväcujúca milosť udeľovaná prijatím birmovanca je špecifická sviatostná milosť, ktorá birmovanca vystrojuje a zameriava na boj proti bludu, klamstvu, nepokoju sebectvu, pýche, tyranstvu, pohodlnosti, zbabelosti, útekom pred zodpovednosťou atď.
* '''Riadnym vysluhovateľom''' birmovania je biskup. Hlbší dôvod pre takúto prax je, že biskup predstavuje verejný ráz Cirkvi a birmovanie je sviatosť dokonalosti a neohrozeného vyznávania Krista na verejnosti. Kánonické právo dáva aj kňazom právomoc birmovať vo zvláštnych, presne stanovených prípadoch.
* '''Prijímateľ''': KKC uvádza, že všetci pokrstení sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase. Vek pre prijatie tejto sviatosti stanovuje stáročný zvyk Latinskej cirkvi na „vek usudzovania“. Deťom v nebezpečenstve smrti sa môže udeliť aj pred vekom usudzovania. Pokrstený birmovaním dostáva nezmazateľný znak, Pánovo poznačenie a naraz aj dar Ducha Svätého, ktorý ho najviac pripodobní Kristovi. Prijímať sa teda môže iba raz.
Riadok 410:
* '''Špecifické aspekty''': Birmovanie nie je nutné k spáse, ale ak by ho niekto neprijal z čírej ľahostajnosti, podceňoval by jeden z dôležitých znakov spásy.
 
== Eucharistia ==
* '''Význam slova''' - Je to spomienkové slávenie a súčasne slávenie anticipované. Oslavujeme ním pamiatku vtelenia, smrti, oslávenia a druhého príchodu Krista. Spomienkové slávenie sa stáva vzdávaním vďaky, pretože je prítomný sám Pán. Výraz ''lámanie chleba'' - označuje slávnostný úkon, stal sa odborným výrazom, ktorý nemal označovať iba úkon lámania chleba, ale charakterizoval celú slávnosť ako slávnostnú hostinu, v poapoštolských spisoch tiež označuje celé slávenie Eucharistie.
* '''Definícia Eucharistie''' - Eucharistia je sviatostné, na spôsob hostiny sa konajúce slávenie vykupiteľskej smrti osláveného Pána, skutočne prítomného pod spôsobmi chleba a vína, aby prítomní mali účasť na jeho vykupiteľskej smrti a na novej zmluve.
Riadok 419:
* '''Sv. Písmo''': Predobrazy - V SZ Salemský kráľ Melchizedech (chlieb a víno), veľkonočný baránok, manna ako pokrm pre židov počas ich putovania do zasľúbenej zeme, starozákonné obety (Lv 1-7), krv, ktorá vytiekla z Ježišovho prebodnutého boku. Sk - dve správy: Petrova kázeň, kde sa 3000 ľudí stalo veriacimi, vytrvalo sa zúčastňovalo na učení apoštolov, na spoločnom živote, na lámaní chleba a na modlitbách; sv. Pavol v Troade mal k zhromaždeným na lámaní chleba reč, ktorá sa pretiahla až do svitania. Pavol - 1Kor 10-11 - nie sú to systematické výroky o Eucharistii, ale boli to vyjadrenia, ktoré reagovali na neprístojnosti pri slávení Eucharistie v Korinte. Je tu vzor a norma viery a slávenia Eucharistie.
* '''Tradícia''': Východní a západní otcovia - Didaché: označuje slávenie Eucharistie výslovne ako obetu, nie však ako pamiatku Ježišovej smrti. Kostnický koncil - vyjadril sa o totalite Kristovej prítomnosti v Eucharistii. Tridentský koncil - definoval skutočnosť, úplnosť, trvalú prítomnosť a opodstatnenie adorácie Krista v Eucharistii, ďalej oprávnenosť sv. prijímania pod jedným spôsobom a obetný charakter Eucharistie. Koncil vyhlásil, že po premenení chleba a vína vo sv. Eucharistii je prítomné telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista a to opravdivo, skutočne a podstatne, pod spôsobmi viditeľných vecí. Prvé tisícročieCirkev zdôrazňovala viac prítomnosť spasiteľného činu, dynamický charakter Eucharistie. Druhé tisícročie - Cirkev zdôrazňovala vecný prvok, teda realitu tela a krvi Ježiša Krista.
* '''Špecifické aspekty''': Trvanie Kristovej prítomnosti v Eucharistii - Kristova reálna prítomnosť trvá dovtedy, pokým trvajú spôsoby chleba a vína. Aj v odpadnutých čiastkach chleba a v kvapkách vína, keďže tieto objektívne existujú, je trvalá reálna prítomnosť Ježiša Krista. Okolnosť, že my ich pre malé rozmery nevidíme má za následok, že nemôžeme vzdať Eucharistii v tejto podobe patričnú úctu. Pojem transsubstanciácia - prepodstatnenie. Nový význam a nový zmysel dostávajú po transsubstanciácii podoby chleba a vína preto, lebo obsahujú novú skutočnosť alebo realitu, ktorú právom nazývame ontologická. Golgota a Eucharistia - Eucharistia ako ohlasovanie Pánovej smrti je sprítomnenie spasiteľnej udalosti na Golgote. Obetný charakter Eucharistie - Opisy ustanovenia Eucharistie vo Svätom písme potvrdzujú jej obetný charakter. Ježiš nepriniesol inú obetu ako obetu kríža. Tridentský koncil tvrdí, že Ježiš Kristus zanechal Eucharistiu svojej Cirkvi ako viditeľnú obetu, v nej sa znova sprítomňuje krvavá obeta, ktorá bola raz prinesená na kríži. Jednorazovosť obety - Jeden a ten istý dar sa obetuje na Golgote i v Eucharistii. Je jeden a ten istý obetujúci, ktorý účinkoval vtedy a účinkuje pri každom slávení Eucharistie, Ježiš Kristus. Rozdiel medzi obetou na Golgote a Eucharistickou obetou - Ježiš sa na Golgote obetoval dobrovoľnou krvavou smrťou, v Eucharistii sa obetuje nekrvavým spôsobom.
 
== Sviatosť pokánia ==
* '''Matéria''': Akoby matériou tejto sviatosti sú úkony samého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Keďže sa tieto úkony z Božieho ustanovenia vyžadujú od kajúcnika na úplnosť sviatosti, na plné a dokonalé odpustenie hriechov, nazývajú sa preto časťami pokánia.
* '''Forma''':’'' '''Znakom je odstupňovaná jednota konania Cirkvi a hriešnika. Forma sviatosti pokánia, v ktorej je prevažne jej sila, je v slovách vysluhovateľa: „Rozhrešujem ťa“ atď., ku ktorej sa síce zo zvyku svätej cirkvi pridávajú niektoré modlitby, ale tie nepatria k podstate samej formy ani nie sú nutné na vysluhovanie tejto sviatosti..
Riadok 430:
* '''Špecifické aspekty''': Spoločné sviatostné zmierenie viacerých kajúcnikov - Okrem prípadov, v ktorých ide o nebezpečenstvo smrti, je dovolené sviatostne rozhrešiť viacerých veriacich spolu, ktorí sa iba všeobecne vyspovedali, ak sa vyskytne vážna potreba s nasledujúcimi podmienkami: 1) veľký počet veriacich, ktorí sa chcú spovedať; 2) nedostatok spovedníkov, ktorí by v primeranom čase mohli riadne vyspovedať kajúcnikov po jednom; 3) veriaci by bez vlastnej viny museli dlho - aspoň jeden rok - zostať bez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania. Tieto tri podmienky sa musia vyskytnúť všetky spolu (misijné krajiny, nedostatok kňazov, na Slovensku to nie je). Platné rozhrešenie zo strany veriacich - bezvýhradne sa od nich vyžaduje: 1) všeobecná spoveď a ľútosť - stačí i nedokonalá ako pri osobnej spovedi 2) predsavzatie vyhýbať sa hriechom a odčiniť prípadné pohoršenie a škody 3) predsavzatie vyspovedať sa vo vhodnom čase z jednotlivých ťažkých hriechov v osobnej spovedi.
 
== Sviatosť pomazania chorých ==
* '''Matéria''': olivový alebo iný rastlinný olej požehnaný biskupom a v prípade nevyhnutnosti každým presbyterom počas udeľovania sviatosti. („Bože, požehnaj tento olej, ktorým pomažeme tvojho služobníka, aby sa mu uľavilo. Amen.“)
* '''Forma''': Sú to slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Ak nie je isté, či prijímateľ ešte žije, upraví sa formula podmienkou: „Ak žiješ,...“ Znakom sviatosti je pomazanie chorého požehnaným olejom na čele a na rukách sprevádzané formulou pomazania.
Riadok 440:
* '''Špecifické aspekty''': Sviatosť možno udeliť opakovane v tom prípade, ak sa chorému v tej istej chorobe priťažilo, alebo ak vyzdravel a znova upadol do choroby.
 
== Sviatosť posvätného stavu ==
* Posvätný stav (ordo) je sviatosť, v ktorej sa udeľuje vkladaním rúk a modlitbou biskupa duchovná moc a prijíma sa milosť k jej náležitému užívaniu. Táto sviatosť má tri stupne: episkopát, presbyterát a diakonát.
* '''Matéria''': Vonkajším znakom pri všetkých stupňoch je vkladanie rúk a modlitba. Matériou diakonskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na každého ordinanda, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou. Pri kňazskej vysviacke je matéria tá istá. Pri biskupskej vysviacke je matériou vlkadanie rúk biskupom konsekrátorov alebo aspoň hlavného konsekrátora, na hlavu vymenovaného, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou.
* '''Forma''': Formou vysviacky sú slová konsekračnej modlitby, ktoré sú špecifické pre každý stupeň. Rovnako je definovaná pre každý stupeň aj podstatná časť tejto modlitby, ktorá sa vyžaduje k platnosti.
Riadok 450:
* '''Špecifické aspekty''': Celibát nie je podstatne spojený s kňazským úradom. Má kristologické, ekleziálne a antropologické zameranie. Slúži totiž na to, aby kňaz s apoštolskou starostlivosťou, ktorú v ňom roznecuje sám Pán konkrétne sprostredkúval bratom a sestrám spásu, ktorú priniesol Kristus.
 
== Sviatosť manželstva ==
* Podľa Gn Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Keď Boh chcel stvoriť človeka na svoj obraz, stvoril ich v tejto dvojici. Každý jednotlivec je Božím obrazom. Ale podobnosť s Bohom sa uskutočňuje aj v jednote muža a ženy. Jadro symbolu uzavretia manželstva je v zmluve. Toto jadro symbolu Cirkev nemôže odstrániť, môže iba určiť, ako sa má zmluva uzavrieť.
* '''Znak''': Vonkajším znakom sviatosti je výmena vzájomnej vôle partnerov uzavrieť manželstvo, teda manželská zmluva. Cirkev o tom ale neurobila nijaký záväzný výrok. Manželstvo je charakterizované vzájomným zväzkom osôb odlišného pohlavia pre pohlavné a životné spoločenstvo. V Cirkvi trvá presvedčenie, že každé manželstvo pokrstených je síce sviatosťou, ale až po manželskom akte je definitívne nerozlučným. Táto téza sa odôvodňuje tým, že iba dovŕšené manželstvo predstavuje dokonalým spôsobom vzťah Krista k Cirkvi. Čo sa týka vysvetľovania znaku sviatosti manželstva, je lepšie nepoužívať pojmy matéria a forma. Čo sa týka formy, Cirkev vydala určité predpisy, aby zaručila pevnosť zmluvy.
* '''Vysluhovateľ''': Sú nimi tí, ktorí konajú znak, teda tí, čo uzatvárajú zmluvu (novomanželia resp. snúbenci). Preto sú v pravom a presnom zmysle jeden pre druhého aj sprostredkovateľmi milosti. Uzavierajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Biskup, kňaz alebo diakon sa pri uzatváraní manželstva zúčastňujú ako kvalifikovaný svedok.
* '''Prijímateľ: '''Uzatvárajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Pozri tiež manželské prekážky v CIC.
* '''Spásonosné ovocie''': je ním v samom manželskom zväzku vyjadrená podobnosť so zväzkom Krista a Cirkvi, čo zodpovedá tak podstate manželstva, ako i podstate milosti.
* '''Sv. Písmo''': SZ - Muža a ženu spojil dovedna sám Boh. Manželstvo sa označuje aj ako zmluva pred Bohom. NZ - Čo sa týka Ježišovho vzťahu k manželstvu, treba povedať, že on sám ženatý nebol. Manželstvo je predbežná dočasná forma života. Bezženstvo zodpovedalo Ježišovmu ohlasovaniu a uskutočňovaniu Božieho kráľovstva. Hoci manželstvo je základnou formou ľudského života, má svoje miesto iba dovtedy, pokým trvajú dejiny ľudstva. Ježiš priniesol svetu posolstvo o manželstve, čo poukazuje na jeho sviatostný charakter. Výslovný poukaz na sviatostnosť je v Ef 5,21-33. Charakteristikou správania ženy má byť poslušnosť, u muža je to láska. Pavol ako dôvod pre svoje požiadavky uvádza, že manželstvo je postupnou realizáciou vzájomného vzťahu Krista a Cirkvi.
* '''Tradícia''': Aj v poapoštolskom čase sa manželstvo neustále považovalo za súčasť Cirkvi. Druhý lateránsky oncil v 12. stor. pripočítal manželstvo k siedmym sviatostiam. Sviatostné je predovšetkým uzavretie manželstva, zmluva, ktorou sa muž a žena navždy spolu zviažu. Touto zmluvou sa manželstvo uzatvára. Z toho vyplýva, že pokrstení nemôžu uzavrieť manželstvo tak, žeby neprijali sviatosť.
* '''Špecifické aspekty''': Jednota a nerozlučnosť sú podstatnými prvkami každého manželstva. Keby osoby, uzavierajúce manželstvo, vylúčili jednotu a nerozlučnosť, nemali by opravdivú vôľu uzavrieť manželstvo, lebo by chceli niečo iné, ako sviatostné manželstvo.
 
== Odpustky ==
* '''Odpustky sú svätenina''', ktorá sa v ranom stredoveku vyčlenila ako osobitný prvok z praxe starocirkevného pokánia. Pre teológiu odpustkov je dôležitá zásada, že odpustenie hriechu ako viny sa síce stane naraz, ale to ešte neznamená, že sa premohol celý komplex hriechu, hriešny skutok a jeho dôsledky v prostredí.. Teda sa rozlišuje hriech od trestu za hriech.
* '''Vývin: '''Odpustky sa vyvinuli zo starokresťanskej praxe udeľovania sviatosti zmierenia. Jednalo sa o odpustenie určitej doby pokánia, ktorá predchádzala absolúcii a opätovnému začleneniu hriešnika do cirkevného spoločenstva.
* '''Indulgentiarum doctrina '''- apoštolská konštitúcia Pavla VI. Náuka o odpustkoch: Odpustkami sa rozumie odpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nie len pred Cirkvou, ale aj pred Bohom. Vhodne disponovaný veriaci ich môže získať za určitých podmienok prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia autoritatívne rozdeľuje a privlastňuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých. Cirkevný poklad zásluh - Rozumejú sa pod tým skutky uzmierenia a zadosťučinenia Ježiša Krista a z tohto prameňa vyplývajúce skutky uzmierenia a zadosťučinenia svätých.
* '''učenie o odpustkoch: získanie a privlastnenie '''- Cirkev má moc udeľovať odpustky. Podmienkou získania odpustkov je krst, život v spoločenstve Cirkvi, odpustenie ťažkých hriechov, vykonanie predpísaných dobrých skutkov a aspoň všeobecný úmysel získať odpustky. Odpustky sa vzťahujú nie len na cirkevné tresty, ale aj na Božie tresty a hriechy. Môžu ich získať živí pre seba alebo privlastniť ich mŕtvym. Živí ich môžu získať na spôsob oslobodenia, mŕtvym ich možno privlastniť na spôsob príhovoru.
Riadok 470:
* '''pre koho možno získať odpustky '''- Je istým učením, že Cirkev má moc odpustkami pomáhať zosnulým, ktorí sú v stave očisťovania, a to na spôsob prosby. Tieto odpustky nie sú oslobodením od trestu, lež výlučne prosbou k Bohu. Každý veriaci tiež môže získať odpustenie dočasných trestov čiastočne alebo úplne pre seba, s výnimkou tých odpustkov, ktoré možno získať iba pre duše v očistci (2.11. v kostole, 2.-8.11. na cintoríne).Nemožno však získať odpustky pre iného živého človeka.
 
== Osobný súd - pojem, vzťah k všeobecnému súdu ==
* '''Osobný súd: '''S výrokom, že človek hneď po smrti začne svoj definitívny osud sa nerozlučne spája téza, že hneď po smrti sa bude konať súd. V krste - a keď je nutné vo sviatosti zmierenia - dostane človek podiel na súde, ktorý Boh vykonal nad reprezentantom všetkých hriešnych ľudí, nad Ježišom Kristom. takto zo strany Boha umierajúci človek už má súd za sebou. Je to fakt minulosti. Na druhej strane treba mať na mysli, že odpustenie hriechov poskytnuté v krste alebo vo sviatosti zmierenia, ako aj vnútorné obnovenie a posvätenie majú v človekovi vydržať do konca.
* '''Sv. Písmo''': Ono hovorí veľmi vážne, že Boh odplatí každému podľa jeho skutkov, že človek musí podať vyúčtovanie zo svojho konania. Ale na žiadnom mieste sa nehovorí výslovne a formálne, že sa súd vykoná bezprostredne po smrti, hoci je naznačené, že po smrti nastane rozličný stav spravodlivých a hriešnikov (podobenstvo o Lazárovi a boháčovi).
Riadok 478:
* '''Vzťah osobitného súdu a posledného súdu''': Často s hlása teória, že vzkriesenie každého jednotlivca nastane hneď po jeho smrti. V takejto téze sa odmieta, žeby niekedy nastalo úplne odlúčenie duše od tela. Podľa nej je smrť premenou k novému životu, ale nijakým odlúčením tela a duše.
 
== Spoločenstvo svätých ==
* '''Sv. Písmo''': V 2. knihe Makabejcov sa kladie dôraz na modlitbu za zomrelých. Sv. Pavol porovnáva jednotu tých, čo sú spojení s Kristom s organizmom.
* '''Tradícia''': Presvedčenie, že žijúci môžu pomáhať mŕtvym nachádzame takisto v textoch cirkevných otcov a v liturg. modlitbách. Hlbší dôvod pre to je v spoločenstve svätých.
Riadok 486:
* '''Vzťah putujúcich k svätým''': podľa katolíckeho učenia sa uskutočňuje na dvoch stupňoch: na stupni uctievania a na stupni vzývania. Svedectvá o vzývaní svätých máme od najstarších čias. Najprv sa vzťahovalo na mučeníkov, apoštolov a prorokov, potom (4. stor.) sa rozšírilo na vyznavačov, panny a anjelov. Pritom sa jasne obil rozdiel medzi uctievaním Krista a uctievaním svätých. V uctievaní svätých je cieľom vždy sám Boh, ktorý si ľudí vyvolil a vzal do svojho života. Keď vzývame svätých, má to ten zmysel, že putujúca Cirkev má vedomie, že je s dovŕšenými bratmi v Kristovi zviazaná do jedného jediného „my“.
 
== Nebo ==
* '''Nebo '''vo svojej plnej podobe je spoločenstvo s Bohom, ktorý sa dá bezprostredne vidieť, a s tými ľuďmi, ktorí už prišli do definitívneho cieľa. V tomto súvise sa má vykladať život jednotlivých ľudí uprostred milujúceho spoločenstva, nakoľko nám Sv. Písmo a Tradícia na to dávajú oporné body.
* '''Sv. Písmo''': Slovo nebo znamená v SZ a NZ mnoho vecí. Je to výraz pre nebeskú klenbu, zároveň znamená Boží príbytok, jeho trón, pre neho vyhradenú svätyňu, existenčný priestor, ktorý mu patrí. Slovo nebo je slovom kvality. Táto má prevahu nad všetkými ľudskými silami. Slovo nebo je zároveň symbolickým označením pre Boha. Kristologický prvok je znázornený v mnohých obrazoch ako u sv. Pavla tak aj u sv. Jána. Byť v nebi znamená byť s Kristom.
Riadok 494:
* '''Život neba je milosť a odmena'''. Blažený vie, a to patrí vnútorne k jeho blaženosti, že už nemôže odpadnúť od Boha. Preto prežíva svoje spojenie s Bohom ako definitívnu istotu. Blažený už nemôže zhrešiť, teda vzbúriť sa proti Bohu. Smrťou sa tiež končí možnosť zásluh, a preto sa už nemôže čakať vzrast lásky k Bohu.
 
== Peklo ==
* '''Sv. Písmo''': Podľa jeho slov treba počítať s tým, že si niektorý človek nevyberie život s Bohom a v spoločenstve bratov a sestier, lež život uzavretý do seba samého, že hľadá seba samého a má sám seba ako zmysel a cieľ života. Takýto život je životom pekla. SZ vedel málo o osude tých, čo opustili historický život. Podsvetie je miesto pre dobrých a zlých, musia tam všetci zostúpiť, je to zhromaždenie všetkých mŕtvych. V NZ sa peklo berie ako miesto večného trestu začínajúce s posledným súdom. Toto miesto je pripravené nie len diablovi, ale všetkým, ktorí sa nechcú obrátiť a prijať vieru. Peklo sa znázorňuje slovami o tme, plači a škrípaní zubami. Podľa sv. Pavla súd prináša zavrhnutým večnú skazu. Zavrhnutí sú zatratenými.
* '''Tradícia: '''Diskusia sa v poapoštolskej dobe vzťahovala na začiatok, trvanie a druh pekelných trestov. Bezbožní sú už teraz v pekle podrobení trápeniu a nie až po poslednom súde. Učenie o obmedzenom trvaní pekla bolo zavrhnuté. Augustín zastával večnosť pekelných trestov. Prijíma sa téza o začiatku pekelných trestov hneď po smrti hriešnika so smrteľnými hriechmi (vyhlásené 1336 za dogmu).
Riadok 504:
* '''Zmysel pekla''': je zjavenie Boha ako Svätého, ako Lásky, ako Pravdy a Spravodlivosti, ako absolútnej hodnoty. Zatratený podáva toto zjavenie negatívnym spôsobom.
 
== Očistec ==
* '''Sv. Písmo''': Viac ako náznaky nenájdeme ani v SZ ani v NZ. Náznak v 2. knihe Makabejcov, keď našli u padnutých bojovníkov obrazy bôžikov, obrátili sa k modlitbe a prosili, aby boli padlým úplne odpustené hriechy, ktorých sa dopustili. Ježiš spomína jeden hriech, ktorý sa neodpustí ani na tomto svete ani na druhom - je to hriech proti Duchu Svätému, teda vedomé odmietnutie Ježiša Krista a jeho diela. Toto by sa dalo rozvinúť v tom zmysle, že existujú hriechy, ktoré budú odpustené na druhom svete.
* '''Tradícia''': Predstava o očistení sa rozvinula v súvise s pokáním. Stále bola neistota, či pokrstený, ktorý sa dopustil smrteľného hriechu, a preto musel byť vylúčený z cirkevného spoločenstva, už je natoľko očistený a natoľko robil pokánie, že ho možno opäť pripustiť k eucharistickej slávnosti. Hoci boli predstavy cirkev. otcov o očisťovaní na druhom svete rozličné, predsa sám fakt bol často zdôrazňovaný.
Riadok 512:
* '''Tresty: '''Prežívanie bolesti dozrievania sa nazýva trestom straty. Trest straty je totožný s trestom zmyslov, lebo človek pociťuje neschopnosť mať dokonalý dialóg s Bohom ako nedostatok. Tento nedostatok vznikne zo samého človeka. Človek trpí zo seba samého. Trpí z toho, že ešte nie je schopný dostatočne milovať. Avšak toto utrpenie je preniknuté nádejou a radosťou, že Boh ho robí vždy viac schopným úplnej lásky. Očisťovanie sa vzťahuje na pomalé odtŕhanie od hriešnych náklonností.
 
== Parúzia - Posledný súd a vzkriesenie tela, nové nebo a nová zem ==
 
* '''Parúzia: '''Dovŕšenie stvorenia sa dosiahne nie vecnou udalosťou, ale osobným stretnutím, totiž Kristovým príchodom. Keď hovoríme o Kristovom novom príchode, nemáme na mysli priestorovú, lež osobnú udalosť. Druhý Kristov príchod znamená takú aktualizáciu jeho osláveného spôsobu existencie, že už nebude prítomný v zahaleniach, lež v bezprostrednej názornosti, takže ho už nikto nebude môcť nezbadať. To predpokladá, že v celom ľudstve sa uskutoční premena, takže ľudstvo bude schopné uvidieť osláveného Krista. Sv. Písmo: Fakt druhého Kristovho príchodu, jeho definitívneho osobného sebazjavenia, nádej na tento dej spolu s vierou vo vzkriesenie Ježiša Krista tvoria základ apoštolského ohlasovania. Cirkev prevzal do svojich vyznaní viery zjavenie o druhom Kristovom príchode a definovala ho na 4. lateránskom koncile (1215). Kráľovstvo Krista sa neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta.
Zdroj: „https://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika/Syntetické_témy“