|
* K 1500. výročiu Chalcedonského koncilu (451) (pozri pozn. 173; č.1778) vydal Pius XII. Encykliku „Sempiternus Rex“, v ktorej objasnil význam tohto koncilu pre učenie o primáte pápeža pre kristológiu . Prinášame tu z nej úryvok , v ktorom sa dotýka otázky vývoja dogiem, dejín dogmatických pojmov, otázky, ktorou sa dokumenty magistéria sotva zaoberali. Pojmová artikulácia zjavenej pravdy má svoje dejiny. Kým encyklika „Humani generis“ právom prízvukuje, že táto historickosť dogmatických formulácií neznamená právo na svojvoľnosti v dnešnej teológii a na emancipáciu pod magistéria (veď práve vážne chápaná historickosť nedovoľuje romantickú repristináciu minulých čias ani v dejinách ducha a tým menej v dejinách dogiem), táto encyklika stručným textom poukazuje na to, že existujú dejiny dogmy, preto aj lepšie chápeme učenie Cirkvi, keď pri jeho výklade sa náležite skúma a zohľadňuje aj táto skutočnosť.
Keď sa pýtame, [...] odkiaľ je to, žže vyjadrovanie Chalcedonského koncilu prezrádza takú jasnosť účinnosť pri zamietnutí bludu, tak sa nám zdá, že dôvod je predovšetkým v tom, že sa tam používa i skutočne výstižné výrazy, ktoré mali vylúčiť akúkoľvek dvojznačnosť. V chalcedonskom vieroučnom dekréte sa slová osoba a hypostáza (''prosópon'' a ''hypostasis'') používajú v tom istom význame; slovo príroda (''fysis'') naproti tomu má iný význam a nikdy sa nepoužíva vo význame uvedených výrazov. Preto sa kedysi nestoriovci a eutychovci mylne domnievali, a dnes to tvrdia niektorí historici, že Chalcedonský koncil opravil závery Efezského koncilu. Naopak: ten druhý zdokonaľuje prvý, ale tak, že rovnomerné zjednotenie základného kristologického učenia na Druhom a Treťom konstantinopolskom koncile ešte ostrejšie vystupuje do popredia. Žiaľ, niektorí starí protivníci Chalcedonského koncilu, takzvaní monofyziti, zamietli takú jasnú, pravú a neporušenú dogmu, lebo niektoré výrazy starších autorov chápali nesprávne. Eutycha, ktorý hovoril nerozumne o zmiešaní Kristových prirodzeností, síce omietli, no tvrdošijne sa držali známej formuly “je len ''jedna'' vtelená prirodzenosť Božieho slova“, ktorú používal Svätý Cyril Alexandrijský ako tradovanú od svätého Atanáza, no v pravovernom zmysle, lebo výrazom príroda rozumel výraz osoba. Otcovia Chalcedonu týmito výrazmi rozdrvili akúkoľvek dvojznačnosť a akúkoľvek nejasnosť: aplikovali totiž odbornú reč trojičnej teológie na vtelenie Pána a stotožnili preto na jednej strane výrazy prirodzenosť a podstatu (''usia''), ako aj výrazy osoba a hypostáza na druhej strane a chceli, by sa tieto dvojice výrazov prísne od seba odlišovali, kým uvedení inoverci stotožňovali prirodzenosť s osobou, nie s podstatou, bytosťou. Preto podľa zaužívaného a bezchybného pôsob vyjadrovania treba povedať, že v Bohu je ''jedna'' prirodzenosť a tri osoby, v Kristovi však ''jedna'' osoba a dve prirodzenosti.
==Inštrukcia Pápežskej biblickej komisie (21. apríl 1964)==
|
