Dogmatika/Magistérium: Tradícia a Písmo: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 271:
===Potreba racionálnej hermeneutiky===
[...] Aby [katolícky exegéta] staval do plného svetla stále platnú pravdu a autoritu evanjelií, nech pri presnom dodržiavaní noriem racionálnej a katolíckej hermeneutiky múdro používa nové pomôcky exegézy, najmä tie, ktoré ponúka všeobecné chápaná historická metóda. Táto metóda usilovne skúma pramene a určuje ich povahu a dosah; ako pomôckou používa textovú kritiku, literárnu kritiku a znalosť rečí. Bude pritom dbať na pokyn bl. pam. Pia XII., ktorý mu ukladá, aby "múdro skúmal, ako spôsob hovorenia a či literárny druh, ktorý používa svätopisec, napomáha opravdivý a pravý výklad, a má byť presvedčený, že túto stránku svojej úlohy nesmie zanedbať, aby nepoškodil katolícku exegézu". [...] (
Vysvetľovateľ podľa potreby sme skúmať, ktoré zdravé prvky obsahuje metóda dejín foriem (formgeschichtliche Methode), ktorú môže právom používať na plnšie chápanie Evanjelií. Pritom však má postupovať obozretne, lebo s touto metódou sú zjavne spojené filozofické alebo teologické zásady, s ktorými nemožno súhlasiť a ktoré nezriedka znehodnocujú tak metódu samu, ako aj literárne závery. Mnohí stúpenci tejto metódy, zvedení predpojatými racionalistickými názormi, sa zdráhajú uznať jestvovanie nejakého nadprirodzeného poriadku a na základe Zjavenia vo vlastnom zmysle zásah osobného Boha do sveta, ako aj možnosť jestvovania zázrakov a proroctiev. Iní zas vychádzajú z falošného pojmu viery, ako keby sa viera nestarala o historickú pravdu, ba ako keby bola s ňou nezlučiteľná. Iní zas priam a priori popierajú historický význam a charakter svedectiev Zjavenia. Iní napokon podceňujú autoritu apoštolov ako svedkov Krista, ďalej ich službu a vplyv na prvotné spoločenstvo, pričom súčasne zveličujú tvorivú silu tohto spoločenstva. (
Aby exegéta správne stanovil istotu so zreteľom na to, čo sa v evanjeliách traduje, nech dáva pozor na tri obdobia tradície, v ktorých sa k nám dostalo učenie a život Ježiša.
Kristus Pán si zhromaždil vyvolených učeníkov, ktorí ho od začiatku nasledovali, videli jeho skutky a počuli jeho reči, a takto sa stali súcimi svedkami jeho života a učenia. Pán sa pri ústnom výklade svojho učenia pridržiaval v tom čase zaužívaných spôsobov argumentovania a výkladu, prispôsobil sa duchu poslucháčov a dosiahol, že to, čo učil, sa hlboko vrylo do duše a učeníci si to mohli ľahko zapamätať. Správne pochopili aj zázraky a iné udalosti z Ježišovho života ako skutočnosti, ktoré boli vykonané alebo zaradené preto, aby ľudia skrze ne mohli Kristovi uveriť a prijať vo viere učenie o spáse. (
Keď apoštoli vydávali svedectvo o Ježišovi, predovšetkým ohlasovali smrť a vzkriesenie Pána a verne vysvetľovali jeho život i učenie, pričom vo svojich kázňach brali ohľad na situáciu, v akej sa poslucháči nachádzali. Keď Ježiš vstal z mŕtvych a jeho božstvo bolo zjavne spoznané, viera ani zďaleka nezotrela spomienku na to, čo sa stalo, naopak, upevnila ju, pretože sa opierala o Ježišove skutky a slová. A Ježiš kultom, ktorým ho učeníci odteraz uctievali ako Pána a Syna Božieho, nebol premenený na nejakú „mýtickú“ osobu a ani jeho učenie nebolo zdeformované. Neexistuje nijaký dôvod popierať, že by apoštoli to, čo Pán skutočne povedal a vykonal, neboli svojim poslucháčom odovzdali s tým plnším chápaním, ktorému sa oni sami tešili, vystrojení preslávnymi udalosťami, týkajúcimi sa Krista, poučení a duchom pravdy vyučení.
| |||