Dogmatika/Verbum 4-3: Rozdiel medzi revíziami

 

 

 

V dejinách možno sledovať obdobie, v ktorom Boh pripravoval národy alebo kultúry na prijatie osobitného zjavenia. Takto potom rozlišujeme všeobecné zjavenie a špeciálne Božie zjavenie. Všeobecné mimobiblické zjavenie má tiež nadprirodzený charakter, ktorý je založený na Božej vôli spasiť všetkých ľudí. Na všeobecné biblické zjavenie nadväzuje v dejinách špeciálne biblické zjavenie, ktoré bolo dané Izraelu a zavŕšené v Ježišovi Kristovi. Až toto zjavenie odhaľuje trojičné zjavenie.

 

 

 

Zjavenie Boha v Starom zákone neprestajne smerovalo k tomu, aby Boh, Stvoriteľ a Záchranca, bol uznaný za jedného a jediného Pána, keďže na izraelský ľud často doliehali pokušenia obrátiť sa k pohanským bohom. Izraelský monoteizmus teda nebol výsledkom metafyzickej reflexie, ani politickej integrácie, ani náboženského vývoja, ale je to rozhodné tvrdenie viery. Tento monoteizmus viery sa nemohol znášať s predstavami pripúšťajúcim iných bohov. Až po upevnení monoteizmu sa mohlo len pomaly roztvárať zjavenie Božej trojosobnosti. Totiž obsah trojičného tajomstva nie je v čísle tri, ale v prekypujúcej plnosti života. Prípravu zjavenia trojičného tajomstva nemožno vidieť v hocijakých triádach, ale predovšetkým v čo najčistejšom obraze Boha. A viera v trojjedinosť Boha nemohla vzniknúť v polyteistickej triáde, ale len z viery v jedného a jediného Boha. Takto prípravou na zjavenie trojičného tajomstva bolo stále jasnejšie vedomie jediného Boha a pevná viera v Božiu jedinečnosť.

 

 

Naviac, Boh zjavuje seba samého prostredníctvom svojho pôsobenia, v ktorom je blízky svojmu ľudu a prítomný v jeho dejinách (Božia imanencia). Stará sa o svoj ľud, poučuje, vychováva, napomína, miluje ho. Boh sa v Starom zákone zjavuje ako Otec svojho ľudu. Raz je predstavený ako pastier, ktorý sa stará o svoje ovce (Ez 34,16), inokedy ako láskavý Otec (Oz 11,1) a zasa ako človek, ktorý miluje (Oz 2,16n). Tieto antropomorfizmy otvárajú jednu črtu Boha: Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz, je schopný zjaviť sa cez ľudské postoje.

Chápanie Boha ako Otca príležitostne obsahuje v sebe myšlienku silného svätého tvorenia, ktoré je základom trvalej otcovskej lásky Boha. „Teraz však, Pane, ty si otec náš, my hlinou sme len a ty si tvorca náš a dielom tvojich rúk sme my všetci.“ (Iz. 64,7) Božie otcovstvo sa spočiatku chápe kolektívne. Teda Boh sa pôvodne poníma ako Otec Izraela. Izraelský národ ako celok sa pokladal za jednorodeného Božieho syna medzi všetkými národmi zeme. Počnúc Dávidom sa otcovstvo Jahveho osobitne vyžaduje pre kráľa (2 Sam 7,14n; 89,27n), cez ktorého Božia priazeň zasahuje celý národ, ktorý on reprezentuje. Aplikácia Božieho otcovstva na jednotlivca sa vyskytuje u niektorých žalmistov (Ž 27,10; 103,13) a u niektorých učiteľov múdrosti (Prís 3,12; Sir 23, 1-4), ktorí každého spravodlivého pokladajú za Božieho syna, čiže za predmet láskavej Božej starostlivosti.

 

 

 

 

Boh dáva starozákonnému ľudu svoje slovo. Božie slovo v Starom zákone nie je predmetom nejakej abstraktnej úvahy, ale vždy nejaký fakt zo skúsenosti. Toto slovo má tri aspekty: zjavenie, zákon a prisľúbenie. Tieto tri aspekty Božieho slova idú spolu a vzájomne sa podmieňujú v priebehu celého Starého zákona.

Božie slovo dominuje nad ekonómiou spásy v Starom zákone, lebo ono tvorí dejiny, dáva im zmysel, vzbudzuje život viery u ľudí, ktorým sa dáva ako posolstvo. Táto závažnosť sa niekedy prejavuje v zosobnení Božieho slova v žalmoch, u Deureto-Izaiáša a v sapienciálnej literatúre. S personifikáciou sa stretáme pri slove, ktoré sa zjavuje: „Pane, tvoje slovo trvá naveky ako nebesia...“ (Ž 119,89) Častejšie prípady zosobnenia Božieho slova sú však v Božej činnosti, pri spĺňaní Božích príkazov: „Svoj rozkaz na zem zosielaj, rýchlo sa šíri jeho slovo.“ (Ž 147,15) Alebo: „Zoslal im svoje slovo a uzdravil ich, a vyslobodil ich zo záhuby.“ (Ž 107,20) Podobne aj u Deutero-Izaiáša: „Tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal; a vykoná, k čomu som ho poslal.“ (Iz 55,11) Analogický príklad je v sapienciálnej literatúre: Veď kým všetko objímala tichosť hlboká a noc v rýchlom behu došla do polovice, všemohúce slovo tvoje z neba, z kráľovského trónu, zoskočilo ako tvrdý bojovník doprostriedka zeme, k záhube odsúdenej...Muž bezúhonný...zdolal hnev nie silou tela, ani mocou zbroje, ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal tým, že mi bol pripomenul zmluvy, dané otcom, potvrdené prísahou.“ (Múd 18,14.15.22). Z týchto textov už presvitá činnosť Božieho slova na zemi ešte predtým, než by ju Nový zákon zjavil ľuďom v plnosti.

 

 

Starozákonní autori meditujú o múdrosti, ktorá je v Bohu a z ktorej vyviera aj ich múdrosť. Múdrosť ako Božia vlastnosť je určitá božská realita, ktorá existuje odvždy a navždy (Prís 8,22-26; Sir 24,9). Keďže vyšla z úst Najvyššieho ako jeho dych alebo jeho slovo (Sir 24,3), je výdychom Božej moci, vyliatím slávy Všemohúceho, odrazom večného svetla, zrkadlom činnosti Boha, obrazom jeho vynikajúcej hodnoty (Múd 7,25n). Prebýva v nebi (Sir 24,4), je prísediacou na prestole Boha (Múd 9,4), žije s ním v dôvernom priateľstve (Múd 8,3).

 

 

 

Boží duch v Starom zákone sa dáva rozličným spôsobom. V diele stvorenia sa prejavuje ako tvorivá Božia sila, ktorá na začiatku stvorený chaos premenila na poriadok (kozmos) a dala svetu jeho krásu. (Gn 1,2) Boží duch ako sila pôsobiaca pri stvorení sa osobitne ukazuje utvorením života a jeho udržovaním. Boží duch sa tu teda javí ako prvotný základ života.

 

 

 

Už v Starom zákone sa zjavuje nesmierne bohatstvo Božieho života. Toto Božie zjavenie má dejinný charakter. Z toho vyplýva, že celý starozákonný dej treba pokladať za východisko zjavenia trojičného tajomstva. Teda Starý zákon pripravoval zjavenie Božej trojosobnosti celkovým svojim vývojom, ktorý nesporne smeruje k plnosti novozákonného zjavenia. Keďže Starý zákon nebol ešte plnosťou, ale len prípravou, preto by nebol správny teologický postup, ktorý by v Starom zákone hľadal údaje o osobách alebo dokonca o trojosobnosti.

 

 

 

Schmaus, M.: Viera Cirkvi.

Slovník biblickej teológie.