Katechéza/ONŽ 0 - 4: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
|||
Riadok 47:
Amen, znamená nech sa stane, tak nech sa stane. Vyjadrujeme teda súhlas, vyjadrenie zhody, potvrdenie nejakého faktu. Týmto spôsobom ľud v staroveku vyjadroval svoj súhlas s voľbou nejakého úradníka, alebo iného hodnostára (analógia zo súčasnosti – tzv. referendum, počas ktorého obyvatelia štátu vyslovujú áno, alebo nie na návrhy vlády).
====Význam slova „Amen“ vo svätej omši====
Všimnime si, že ho predovšetkým vyslovuje ľud a nie kňaz. Ľud sa týmto spôsobom pripája k modlitbe a úkonom kňaza, potvrdzuje ich, prijíma ich za svoje. Keď hovoríme Amen, potvrdzujeme, že chceme to, čo kňaz; jeho modlitby a obetu robíme svojimi. Zvlášť dôležité je Amen v dvoch momentoch svätej omše: po modlitbe nad darmi a po doxológii „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi ...“ na záver kánonu.
Amen teda vyjadruje, že veriaci sú spolu s kňazom subjektom obety svätej omše. Ne je pravdivá dosť rozšírená mienka, že kňaz prináša obetu, že len on je subjektom a veriaci sú len pasívnymi príjemcami tzv. plodov svätej omše. Neexistuje rozdelenie na aktívny subjekt (kňazi) a prvok pasívny, trpný predmet (veriaci). Svätá omša je obetou Cirkvi, prináša ju Cirkev, Boží ľud reprezentovaný miestnym spoločenstvom. Kňaz sprítomňuje Kristovu obetu, len on to môže urobiť, ale keď je obeta už prítomná, prednáša ju Otcovi celá Cirkev. Preto kňaz v obetnej modlitbe hneď po premenení hovorí: „my, tvoji služobníci aj tvoj svätý ľud ... prinášame tvojej preslávnej velebnosti“ (I. Eucharistická modlitba).
O tom, že celá Cirkev, ktorú miestne spoločenstvo reprezentuje, je subjektom liturgie, zvlášť eucharistickej, jasne hovorí Konštitúcia o svätej liturgii v č. 7:
„Hej, v tomto veľkom diele, ktorým sa vzdáva Bohu dokonalá sláva a ľudia sa posväcujú, Kristus pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva hold večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Kristovho. Ňou .. tajomné Telo Kristovo, teda Hlava i údy, preukazuje Bohu všetok verejný kult.“
Preto činná a vedomá účasť veriacich na liturgii je veľkou túžbou Cirkvi, na to sa zameriava celá obnova liturgie (por. SC 14).
Pravdu o tom, že celá Cirkev je subjektom obety svätej omše, ohlasuje udalosť, o ktorej rozjímame vo štvrtom radostnom tajomstve ruženca Obetovania v chráme.
Kristus obetuje seba a svoj život Otcovi od prvej chvíle svojho príchodu na svet. Robí to skrze Máriu. Ona odovzdáva Syna Otcovi. Mária je obrazom, typom Cirkvi, ktorá prináša ako obetu Krista Bohu Otcovi za spásu sveta. Simeon predpovedá hodinu kríža, v ktorej sa Mária bude plne zúčastňovať na obete Syna.
Musíme teda vedome a úprimne vysloviť svoje „Amen“ v liturgii. Naše vnútorné presvedčenie sa má prejaviť v hlasnom a istom vyslovení toho Amen. Sv. Hieronym dosvedčuje: „Amen zaznievalo v rímskych bazilikách ako hrom.“ Podstatným obsahom toho Amen je pripravenosť pripojiť sa k obete Krista, pripravenosť spoluobetovať, teda podľa príkladu Krista robiť zo seba dar v službe Bohu a bratom.
Naše všeobecné kňazstvo nie je však ohraničené rámcom liturgie. Tu je začiatok, potom celý život musíme usmerňovať k Bohu, robiť z neho Amen Božej vôli, ktorá sa prejavuje v našich povinnostiach. (Možno tu použiť citáty z Dekrétu o apoštoláte laikov č. 3 a iné)
| |||