Wikiknihy

Dogmatika/Verbum 3-4: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Rozdiely v predchádzajúcej verziiRozdiely v nasledujúcej verzii →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 4:
Poznať Boha si žiada poznať Božie meno.
Ako to vieme zo skúsenosti, koho meno nepoznáme, ten nám je jednoducho neznámy a cudzí. Tak aj Boh bez mena je neznámy a cudzí. Keď sledujeme dejiny vyvoleného národa, vidíme, ako sa Boh vždy viac zjavuje. Odhaľuje svoje tajomstvo, ale neprestáva byť tajomným. Zjavuje sa, a pritom zostáva neviditeľný. Boh hovorí, a pritom zostáva nepochopiteľný. Boh je blízky svojmu ľudu a zároveň je aj nadovšetko vznešený. Túžbu poznať Božie meno vyslovil Mojžiš pri horiacom kríku, keď ho Boh oslovil a povolal, aby sa stal vodcom Izraela a vyviedol ľud z egyptského otroctva. Boh dal Mojžišovi odpoveď, zjavil mu svoje meno. Prvýkrát v dejinách zaznelo meno Jahve, meno, ktoré bude Božím menom naveky. Boh však zostáva zahalený. Človek poznáva Boha akoby od chrbta, nie však z tváre do tváre. Z tejto situácie sa vynára otázka, či a nakoľko môže človek Boha poznať. A ak ho môže poznať, ako ho poznáva. Hľadaním odpovede na túto otázku vznikla celá prirodzená teológia. Ľudský duch dospel až k tomu faktu, že je možné Boha poznať prirodzeným rozumom a že možno takto prísť k presvedčeniu o jeho existencii. Bez zjavenia je však toto rozumové poznanie veľmi nedokonalé. Aj keď sa nám Boh zjavil, naša reč o ňom je len učenou nevedomosťou. Naše ľudské ohraničené pojmy a myšlienky nie sú schopné vyjadriť nekonečné Božie bytie. Napriek tomu, že naša reč o Bohu je taká nedokonalá, predsa nám umožňuje Boha viac poznať a tak aj milovať.
 
 
===1. Myšlienka mena===
Řádek 17 ⟶ 18:
"Nebyť ohraničený najväčším a nechať sa ohraničiť najmenším, to je božské." (Hólderlin v diele Hyperion) Boh, ten neohraničený Duch, ktorý nesie v sebe totalitu bytia, presahuje cez "najväčšie", takže je to pre neho malé a siaha až do "najmenšieho", pretože pre neho nič nie je malé. Práve to, že Boh presahuje najväčšie a dosahuje do najmenšieho, je skutočnou podstatou absolútneho ducha. Boh takto prehodnocuje minimálne a maximálne. Takto Boh prekonáva všetky ľudské kvantitatívne meradlá a odhaľuje nám úplne iné poradie hodnôt, v ktorom je nekonečne malé vskutku obklopené pozornosťou a aj skutočne veľké. Črty Božieho Ducha má celé zjavenie. Boh sa zjavuje v tom, čo je ľudsky slabé a bezvýznamné, takže sa môže zdať, že sa Boh vlastne nezjavuje. Avšak skúsenosť vyvoleného národa potvrdzuje, že Boh najviac prejavil svoju moc v tom, čo sa zdalo nanajvýš bezvýznamné. Neohraničiteľný Boh sa zjavuje v ohraničenom ľudskom slove, berie na seba všetku slabosť ľudského slova, ktorú pretvára v mocné slovo Božieho zjavenia. Toto je božské. Boh si neprestajne takto počína a človek býva často zmätený, lebo Božie poradie vecí býva odlišné od ľudského.
Paradox biblickej viery v Boha zostáva v spojení a v jednote dvoch prvkov, teda v tom, že človek verí v Bytie ako v Osobu a v Osobu ako v Bytie. Človek verí v Skrytého ako v celkom Blízkeho, v Neprístupného ako v Prístupného, v Jedno ako v Jedného, ktorý je pre všetkých a pre ktorého je všetko. Jedine pôsobiaci Boh je prítomný ako činný Boh v dejinách a nielen ako nemeniteľné Bytie. Boh je uprostred svojho ľudu, dáva sa mu spoznávať v slovách a najmä v činoch. Dáva sa mu poznávať ako milostivý uskutočňovateľ dejín. A tak je nablízku svojmu ľudu, uzavrel s ním zmluvu, ktorej bude vždy verný. Boh sa prejavuje ako blízky, ako ten, ktorý je nablízku, aby zachránil, aby vytrhol z ruky nepriateľa. On je však celkom iný ako človek, je celkom iný ako bohovia okolitých národov, on je vznešený, on je svätý. Pred ním sa všetko korí a klania ako pred najvyšším a najvznešenejším Pánom.
 
 
===2. Boh zjavil svoje meno Mojžišovi===
Řádek 28 ⟶ 30:
 
V časoch babylonského zajatia sa oproti bezvyznamnému Panteónu Babylonu a oproti jeho padnutým potentátom dvíha jednoducho a bez komentára moc Jahveho vo výroku: "Ja som to", ktorý označuje jeho úplnú nadradenosť oproti všetkým božským a nebožským mociam tohto sveta. Meno Jahve, ktorého zmysel sa takýmto spôsobom sprítomňuje, sa týmto otvára o krok ďalej na ideu toho, ktorý "je" uprostred všetkej nestálosti a zdania. Meno Jahve, ktoré sa vynorilo najprv z tajomnej udalosti s horiacim kríkom, sa na konci exilu stalo výrazom nádeje a istoty oproti zanikajúcim bohom. Táto istota predstavovala Jahveho nad všetkými týmito pominuteľnými silami. V Novom zákone sa prastará viera Izraela v jedného Boha Jahveho stala stredom viery v Boha, ale tak, že sa stala svedectvom pre Ježiša z Nazareta.
 
 
===3. Iné Božie mená v Biblii===
Řádek 36 ⟶ 39:
 
O Bohu Izraela môžeme povedať, že vždy zostáva medzi svojimi ako ich záchranca a pomocník, a so svojím ľudom kráča cez všetky udalosti jeho dejín. On je '''Emanuel''', "Boh s nami" (Iz 7,14). Nedá sa o ňom povedať ani viac ani väčšie, ako vyjadruje meno "Emanuel". Celé dejiny vyvoleného národa sú dôkazom toho, že Bohu právom patrí toto meno. Veď on bol nemeniteľne verný od čias patriarchov. Bol vždy so svojím ľudom s rovnakou milostivosťou a spoľahlivosťou, s akou viedol Abraháma, s akou sprevádzal a riadil Jakuba a Izáka. Izraeliti sú presvedčení, že ich Boh i naďalej povedie do spasiteľnej budúcnosti. A tak aj meno Emanuel vyjadruje to, čo Boh dokázal o sebe skutkami, že totiž Boh pôsobí a bude pôsobiť svojou spasiteľnou mocou. Tak aj toto meno nie je v zmysle pojmu gréckej metafyziky, ale je v zmysle existenčnej skúsenosti. V tomto mene sa zdôrazňuje, že Boh je taký, že sa na neho možno vždy spoľahnúť, lebo zostáva so svojimi v nemeniteľnej vernosti. To vyjadruje aj svedectvo proroka Ezechiela (porov. Ez 11,20; 20,42). On sa obracia k ľudu, privolávajúc mu: Musíte to skúsiť, že ja som Jahve, t. j. váš verný Boh, ktorý vám je ochranou, ktorý pôjde vždy s vami.
 
 
===4. Ľudská reč o Bohu je nedokonalá===
 
Izraelský ľud musel stále skusovať tajomnú črtu svojho Boha. Hoci bol s ním v dôvernom vzťahu, hoci predovšetkým významní vodcovia boli akoby v rodine s Bohom, predsa Božie plány zostávajú nevypočítateľné a neprehľadné. Najviac zakúsili, ako na nich tlačí Božie tajomstvo, keď Boh dovolil, aby pohania zvíťazili nad jeho ľudom a podrobili si ho. Vtedy sa mohli pohania vysmievať: "Kdeže je ten ich Boh?" (Ž 115,2) Ale táto otázka zasiahla aj sám vyvolený národ: "Je teda Pán medzi nami alebo nie?" (Ex 17,7) Izaiáš, ale ešte viac jeho anonymní žiaci zo 6. storočia, veľmi vyzdvihujú Božie tajomstvo, keď v grandióznom obraze predstavujú serafínov, ako volajú: "Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov." (Iz 6,1) Napriek tomu, že Boh je prítomný v dejinách, Boh je inakší ako všetka ostatná skutočnosť. Keď to dovedieme do dôsledku, nemôžeme vlastne povedať, kto je Boh. Aj v navštíveniach skusuje človek Božiu starostlivosť a dobrotu. On je vždy „Emanuel"Emanuel", ale jeho podstata je neznáma, a jeho meno tiež ostáva neznáme. Aj keď Boh oznámil svoje meno, na druhej strane, v akomsi dialektickom procese, treba ho predsa chápať ako bez mena (Sdc 13,17n). Na jednej strane človek môže Boha volať po mene, na druhej strane je však Boh nevysloviteľný. Človek môže skúsiť Božiu prítomnosť, ale i nepochopiteľnosť. Ba môže skúsiť aj jeho strašné tajomstvo až do zúfania v pokušeniach, ktoré sa na človeka nepredvídane valia, a zasa ho zanechávajú bez toho, že by človek poznal, na akom základe. Človek vo svojich úvahách Častočasto nemôže nájsť určitú príčinu, prečo naňho tieto pokušenia tak dorážajú. A často bývajú také neprehľadné ako hlboká tma noci. Takýto zážitok zo stretnutia s Bohom opisuje Íi kniha o Jóbovi. Tu zároveň vidno aj to, že človek nijakou úvahou nevládze preniknúť Božie tajomstvo. Len keď sa človek poddá tomuto temnému tajomstvu, Boh mu poskytne útechu a oslobodenie.
 
zároveň vidno aj to, že človek nijakou úvahou nevládze preniknúť Božie tajomstvo. Len keď sa človek poddá tomuto temnému tajomstvu, Boh mu poskytne útechu a oslobodenie.
Všade tam, kde je podobnosť medzi Bohom a stvorením, sa objavuje Í 'i nepodobnosť medzi stvorením a Stvoriteľom. Nemôžeme vlastne povedať, čo Boh je, ale nemôžeme sa ani zrieknuť poznávania Boha. A tak naša veďomosťvedomosť o Bohu je ako nevedomosť. Keď hovoríme o Bohu, pociťujeme, že naše ľudské pojmy sú slabé a priúzke na to, aby boli schopné vyjadriť to, čo Boh vlastne je. Pre túto skutočnosť sv. Augustín mimoriadne trpel. Usiloval sa ju duchovne zvládnuť, keď na jednej strane vyhlasuje, že o Bohu môžeme len mlčať, lebo nevieme, čo on je, ale že práve táto nevedomosť o Bohu je vediaca nevedomosť - docta ignorantia, a že jednako teda len môžeme o ňom hovoriť, ba musíme o ňom hovoriť. Lenže všetka reč o Bohu sa musí zrodiť a sformovať z mlčania, z nevedomosti a vrátiť sa opäť k nevedomosti. Z toho vyplýva, že Bohu môžeme dať mnohé mená, ba že mu musíme dať mnoho mien - každé meno totiž vyjadrí inú Božiu vlastnosť alebo inú Božiu činnosť. No na druhej strane, Boha musíme chápať ako bez mena, lebo nijaké ľudské slovo nie je schopné vyjadriť jeho pravú podstatu. Protirečilo by to tejto dialektike Božej bezmennosti a Božej mnohomennosti, keby sme o Bohu hovorili s akousi bezstarostnou samozrejmosťou. Protirečili by sme tejto dialektike aj vtedy, keby sme naskrz popierali schopnosť človeka poznať Boha. Naše ľudské poznanie Boha je predsa len poznaním, hoci toto poznanie je slabé poznanie a je vlastne zmesou poznania a nepoznania.
 
Pre túto skutočnosť sv. Augustín mimoriadne trpel. Usiloval sa ju duchovne zvládnuť, keď na jednej strane vyhlasuje, že o Bohu môžeme len mlčať, lebo nevieme, čo on je, ale že práve táto nevedomosť o Bohu je vediaca nevedomosť, docta ígnorantia, a že jednako teda len môžeme o ňom hovoriť, ba musíme o ňom hovoriť. Lenže všetka reč o Bohu sa musí zrodiť a sformovať z mlčania, z nevedomosti a vrátiť sa opäť k nevedomosti. Z toho vyplýva, že Bohu môžeme dať mnohé mená, ba že mu musíme dať mnoho mien - každé meno totiž vyjadrí inú Božiu vlastnosť, alebo inú Božiu činnosť. No na druhej strane, Boha musíme chápať ako bez mena, lebo nijaké ľudské slovo nie je schopné vyjadriť jeho pravú podstatu. Protirečilo by to tejto dialektike Božej bezmennosti a Božej mnohomennosti, keby sme o Bohu hovorili s akousi bezstarostnou samozrejmosťou. Protirečili by sme tejto dialektike aj vtedy, keby sme naskrz popierali schopnosť človeka poznať Boha. Naše ludské poznanie Boha je predsa len poznaním, hoci toto poznanie je slabé poznanie a je vlastne zmesou poznania a nepoznania.
V starokresťanskej teológii sa usilovali preklenúť túto dialektiku onou metódou, ktorú by sme mohli nazvať troma cestami teologického poznania. Cestou tvrdenia sa o Bohu tvrdí nejaká Činnosťčinnosť alebo vlastnosť, napr. jeho dobrota, alebo jeho spasitelhéspasiteľné konanie, alebo jeho existencia. Cestou popierania sa to zasa prečiarkne a poprie, lebo to, čo sa o ňom povedalo, neplatí v tom zmysle, v akom to hovoríme o tvoroch. Keď o tvoroch povieme, že skutočne sú, vtedy to slovo "skutočne" má celkom určitý zmysel, ktorý nadobúdame v skúsenosti. Ale takýmto zmyslom Boh nie je existujúci ani skutočný. V takejto prekvapujúcej dialektike musíme o Bohu existenciu alebo "bytie skutočna" alebo aj osobnosť zároveň tvrdiť i popierať, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, že Bohu pripisujeme existenciu alebo skutočnosť alebo osobnosť rovnakým spôsobom, ako to hovoríme o tvoroch. Keď sa nám podarí pochopiť, čo Boh nie je, pochopíme aspoň sčasti, čo je. O Bohu popierame spôsob tvorov, ale nie to, čo sa o ňom povie v absolútnom zmysle. Práve naopak, treťou cestou myslenia to, čo sme o Bohu povedali, ale vzhľadom na spôsob uskutočnenia tvorov hneď aj popreli, vystupňujeme až po absolútny spôsob. Toto stupňovanie značí nielen, že to, čo hovoríme o tvoroch, je Boh najvyšším spôsobom, ale aj to, že on tým je iným spôsobom, a to absolútnym. Táto metóda bola a je osvedčená nielen v teoretickom bádaní, ale i v životnej praxi.
 
zmysle, v akom to hovoríme o tvoroch. Keď o tvoroch povieme, že skutočne sú, vtedy to slovo „skutočne" má celkom určitý zmysel, ktorý nadobúdame v skúsenosti. Ale takýmto zmyslom Boh nie je existujúci ani skutočný. V takejto prekvapujúcej dialektike musíme o Bohu existenciu alebo „bytie skutočná" alebo aj osobnosť zároveň tvrdiť i popierať, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, že Bohu pripisujeme existenciu, alebo skutočnosť, alebo osobnosť rovnakým spôsobom, ako to hovoríme o tvoroch. Keď sa nám podarí pochopiť, čo Boh nie je, pochopíme aspoň sčasti, čo je. O Bohu popierame spôsob tvorov, ale nie to, čo sa o ňom povie v absolútnom zmysle. Práve naopak treťou cestou myslenia to, čo sme o Bohu povedali, ale vzhľadom na spôsob uskutočnenia tvorov hneď aj popreli, vystupňujeme až po absolútny spôsob. Toto stupňovanie značí nielen, že to, čo hovoríme o tvoroch, je Boh najvyšším spôsobom, ale aj to, že on tým je iným spôsobom, a to absolútnym. Táto melóda bola a je osvedčená nielen v teoretickom bádaní, ale Í v životnej praxi.
Aj keď sa nám Boh zjavuje, predsa zostáva tajomstvom a aj musí zostať tajomstvom, ak nemáme byť natrvalo vytrhnutí z tohto pozemského spôsobu bytia. Boha však môžeme už tu, v tomto živote vždy hlbšie poznávať. Toto poznanie nás privádza k hlbšiemu chápaniu Božieho tajomstva, a tak aj naša viera sa tým stáva hlbšou a uvedomelejšou.
 
 
 
:Použitá literatúra
#
#
Zdroj: „https://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika/Verbum_3-4“