|
Čo je to vlastne meno? Aký zmysel má hovoriť o Božom mene? Nemôžeme urobiť podrobný rozbor tejto otázky, ale pokúsime sa naznačiť to, čo sa nám zdá podstatné. Najprv môžeme povedať, že
zásadný rozdiel spočíva medzi úmyslom, ktorý sleduje pojem, a tým, ktorý má meno. Pojem má vyjadrovať podstatu poznávanej veci tak, ako je ona sama v sebe. '''Funkcia''' mena však nespočíva v otázke o podstate veci, ako ona existuje nezávisle od subjektu, ale spočíva v tom, že robí vec pomenovateľnou. Meno robí vec osloviteľnou, vytvára k nej vzťah. Iste aj tu sa meno vzťahuje na samotnú vec, ale len preto, aby sa dostala do vzťahu k subjektu, a tým sa subjektu stala prístupnou. Ozrejmime si to na jednom príklade: Ak o niekom viem, že spadá do pojmu "človek", to ešte nestačí na to, aby som k nemu nadobudol vzťah. Až meno mi umožňuje, aby som ho oslovil, pomocou mena vstupuje druhý do mojich medziľudských vzťahov, môžem ho totiž osloviť. Meno takto znamená a spôsobuje sociálne zaradenie, vstup do sociálnych vzťahov. Kto je pokladaný iba za číslo, ten je vylúčený z medziľudského vzťahu. Meno sprostredkúva i vytvára medziľudský vzťah. Meno dáva nejakej bytosti schopnosť, aby mohla byť pomenovaná, oslovená, zavolaná. Meno tak utvára akúsi spoločnú existenciu medzi menujúcim a pomenovaným.
Z tohto pohľadu by sme mohli vidieť, čo myslí starozákonná viera tým, keď hovorí o Božom mene. Tým sa naznačuje čosi iné, ako keď filozof hľadá pojem najvyššieho „bytia". Pojem je výsledkom myslenia, ktoré chce vedieť, ako to vyzerá s tou najvyššou Bytosťou samo osebeo sebe. Meno má na mysli čosi iné. Ak sa Boh podľa presvedčenia viery pomenoväva, tým ani tak veľmi nevyjadruje svoju vnútornú podstatu, ale dáva sa pomenovať, tak sa vlastne dáva ľuďom k dispozícii, že ho môžu osloviť a zavolať. A tým, že to Boh robí, vstupuje s ľuďmi do vzájomnej existencie, môžu ho dosiahnuť, je tu pre nich.
Tu je aj východisko, z ktorého by mohlo byť jasné, čo to znamená, keď Ján predstavuje Pána Ježiša ako skutočné živé Božie meno. V ňom je splnené to, Čo napokon nemôže splniť púhe slovo. V ňom prišiel zmysel Božieho mena ku svojmu cieľu, čo sa vlastne chcelo a zamýšľalo myšlienkou mena. V ňom - to chce povedať evanjelista - touto myšlienkou - sa Boh stal naozaj
dosažitelnýmTu je aj východisko, z ktorého by mohlo byť jasné, čo to znamená, keď Ján predstavuje Pána Ježiša ako skutočné živé Božie meno. V ňom je splnené to, čo napokon nemôže splniť púhe slovo. V ňom prišiel zmysel Božieho mena ku svojmu cieľu, čo sa vlastne chcelo a zamýšľalo myšlienkou mena. V ňom - to chce povedať evanjelista - touto myšlienkou - sa Boh stal naozaj dosažiteľným pre naše oslovenie a volanie. V ňom vstúpil Boh do spoločnej existencie s nami. Meno už nie Jeje iba slovo, na ktoré by sme sa ohraničili, ono sa v Ježišovi stalo telom z nášho tela, kosťou z našich kostí. Boh sa stal jedným z nás. Tak sa skutočne vyplnilo to, čo sa počnúc od príbehu s horiacim kríkom myslelo myšlienkou mena, na tom, ktorý je ako Boh človekom - ako človek Bohom. Boh sa stal jedným z nás, a tak sa stal skutočne pomenovateľným, ktorý stojí v spoločnej existencii s nami. Platí celkom všeobecne, že človek až vtedy niečo chápe, rozlišuje a prijíma do celku svojho povedomia, keď tomu dáva meno. Dať meno značí mať do činenia so vzťahom medzi menujúcim a menovaným. Nie je napríklad ľahostajné, či niekoho oslovujeme jeho menom alebo priezviskom.
Platí celkom všeobecne, že človek až vtedy niečo chápe, rozlišuje a prijíma do celku svojho povedomia, keď tomu dáva meno. Dať meno značí mať do Činenia so vzťahom medzi menujúcim a menovaným. Nie je napríklad ľahostajné, či niekoho oslovujeme jeho menom alebo priezviskom.
ReČReč Svätého písma pozná prirodzenú prítomnosť Boha a aj pozitívnu hodnotu túžby po Bohu. Z tejto túžby subjektívne pramení snaha dať Bohu meno, a tak s ním prísť do osobného kontaktu. „Ako"Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou." (Ž 42,2) „Ako"Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na Aikyruky svojej panej..." (Ž 123,2) „Moja"Moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu." (Ž 130,6) „Daj"Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrviirozdrvil!" (Ž 51,10) Rovnako aj starec, ktorému Boh „dopustil"dopustil veľa a trpkých súžení", nesmie dovoliť, aby mu odišla nádej, lebo: "..." znova ma oživíš a vyvedieš ma opäť z hlbín zeme." (Ž 71,20) Celé Písmo je preniknuté silnou túžbou po Bohu. Za túžbou vlastniť múdrosť, za túžbou po domove a Jeruzaleme, za túžbou vystupovať do výšky chrámu a za túžbou spoznávať Božie slovo vo všetkých jeho podobách sa skrýva hlboké želanie, ktoré sústreďuje všetky jej energie do jedného smeru: pozbaviť masky všetky ilúzie a všetky imitácie a prekonať všetky rozčarovania a nájsť bezpečné útočište v Bohu. Túžba po Bohu je v strede túžob vyvoleného národa. „Veď"Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzdäľujúvzďaľujú od teba, zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní. Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela v bránach dcéry sionskej." (Ž 73,25-28, porov. Ž 42,2; Ž 63,2) Boh sa dáva poznať svojmu vyvolenému národu viac, ako ho možno poznať prirodzeným rozumom. Toto poznanie je však poznačené určitým paradoxom. Boh sa síce mnohokrát v dejinách Izraela zjavuje, ale len akoby v zrkadle a v hádanke. Nie je to priamy pohľad, ale len záblesk Božej reality. Už i tento záblesk mocne pôsobí na ľud, ktorý však častokrát obracia svoj pohľad radšej k bezprostrednej realite. A tak, hoci sa Boh zjavuje, predsa zostáva neviditeľný. Boh hovorí, a pritom zostáva nepochopiteľný.
čo sú ti neverní. Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela v bránach dcéry sionskej." (Ž 73,25-28, pórov. 2 42,2; Ž 63,2)
"Nebyť ohraničený najväčším a nechať sa ohraničiť najmenším, to je božské." (Hólderlin v diele Hyperion) Boh, ten neohraničnýneohraničený Duch, ktorý nesie v sebe totalitu bytia, presahuje cez „najväčšie"najväčšie", takže je to pre neho malé a siaha až do „najmenšieho"najmenšieho", pretože pre neho nič nie je malé. Práve to, že Boh presahuje najväčšie a dosahuje do najmenšieho, je skutočnou podstatou absolútneho ducha. Boh takto prehodnocuje minimálne a maximálne. Takto Boh prekonáva všetky ľudské kvantitatívne meradlá a odhaľuje nám úplne iné poradie hodnôt, v ktorom je nekonečne malé vskutku obklopené pozornosťou a aj skutočne veľké. Črty Božieho Ducha má celé zjavenie. Boh sa zjavuje v tom, čo je ľudsky slabé a bezvýznamné, takže sa môže zdať, že sa Boh vlastne nezjavuje. Avšak skúsenosť vyvoleného národa potvrdzuje, že Boh najviac prejavil svoju moc v tom, čo sa zdalo nanajvýš bezvýznamné. Neohraničiteľný Boh sa zjavuje v ohraničenom ľudskom slove, berie na seba všetku slabosť ľudského slova, ktorú pretvára v mocné slovo Božieho zjavenia. Toto je božské. Boh si neprestajne takto počína a človek býva často zmätený, lebo Božie poradie vecí býva odlišné od ľudského. ▼
Boh sa dáva poznať svojmu vyvolenému národu viac, ako ho možno poznať prirodzeným rozumom. Toto poznanie je však poznačené určitým paradoxom. Boh sa síce mnohokrát v dejinách Izraela zjavuje, ale len akoby v zrkadle a v hádanke. Nie je to priamy pohľad, ale len záblesk Božej reality. Už Í tento záblesk mocne pôsobí na ľud, ktorý však častokrát obracia svoj pohľad radšej ku bezprostrednej realite. A tak, hoci sa Boh zjavuje, predsa zostáva neviditeľný. Boh hovorí, a pritom zostáva nepochopiteľný.
Paradox biblickej viery v Boha zostáva v spojení a v jednote dvoch prvkov, teda v tom, že človek verí v Bytie ako v Osobu a v Osobu ako v Bytie. Človek verí v Skrytého ako v celkom Blízkeho, v Neprístupného ako v Prístupného, v Jedno ako v Jedného, ktorý je pre všetkých a pre ktorého je všetko. Jedine pôsobiaci Boh je prítomný ako činný Boh v dejinách a nielen ako nemeniteľné Bytie. Boh je uprostred svojho ľudu, dáva sa mu spoznávať v slovách , a najmä v činoch. Dáva sa mu poznávať ako milostivý uskutoČňovateľuskutočňovateľ dejín. A tak je nablízku svojmu ľudu, uzavrel s ním Zmluvuzmluvu, ktorej bude vždy verný. Boh sa prejavuje ako blízky, ako ten, ktorý je nablízku, aby zachránil, aby vytrhol z ruky nepriateľa. On je však celkom iný ako človek, je celkom iný ako bohovia okolitých národov, on je vznešený, on je svätý. Pred ním sa všetko korí a klania ako pred najvyšším a najvznešenejším Pánom. ▼
"Nebyť ohraničený najväčším a nechať sa ohraničiť najmenším
▲to je božské." (Hólderlin v diele Hyperion) Boh, ten neohraničný Duch, ktorý nesie v sebe totalitu bytia, presahuje cez „najväčšie", takže je to pre neho malé a siaha až do „najmenšieho", pretože pre neho nič nie je malé. Práve to, že Boh presahuje najväčšie a dosahuje do najmenšieho, je skutočnou podstatou absolútneho ducha. Boh takto prehodnocuje minimálne a maximálne. Takto Boh prekonáva všetky ľudské kvantitatívne meradlá a odhaľuje nám úplne iné poradie hodnôt, v ktorom je nekonečne malé vskutku obklopené pozornosťou a aj skutočne veľké. Črty Božieho Ducha má celé zjavenie. Boh sa zjavuje v tom, čo je ľudsky slabé a bezvýznamné, takže sa môže zdať, že sa Boh vlastne nezjavuje. Avšak skúsenosť vyvoleného národa potvrdzuje, že Boh najviac prejavil svoju moc v tom, čo sa zdalo nanajvýš bezvýznamné. Neohraničiteľný Boh sa zjavuje v ohraničenom ľudskom slove, berie na seba všetku slabosť ľudského slova, ktorú pretvára v mocné slovo Božieho zjavenia. Toto je božské. Boh si neprestajne takto počína a človek býva často zmätený, lebo Božie poradie vecí býva odlišné od ľudského.
Paradox biblickej viery v Boha zostáva v spojení a v jednote dvoch prvkov, teda v tom, že človek verí v Bytie ako v osobu a v Osobu ako v Bytie. Človek verí v Skrytého ako v celkom Blízkeho, v Neprístupného ako v Prístupného, v Jedno
▲ako v Jedného, ktorý je pre všetkých a pre ktorého je všetko. Jedine pôsobiaci Boh je prítomný ako činný Boh v dejinách a nielen ako nemeniteľné Bytie. Boh je uprostred svojho ľudu, dáva sa mu spoznávať v slovách, a najmä v činoch. Dáva sa mu poznávať ako milostivý uskutoČňovateľ dejín. A tak je nablízku svojmu ľudu, uzavrel s ním Zmluvu, ktorej bude vždy verný. Boh sa prejavuje ako blízky, ako ten, ktorý je nablízku, aby zachránil, aby vytrhol z ruky nepriateľa. On je však celkom iný ako človek, je celkom iný ako bohovia okolitých národov, on je vznešený, on je svätý. Pred ním sa všetko korí a klania ako pred najvyšším a najvznešenejším Pánom.
===2. Boh zjavil svoje meno Mojžišovi===
Na poznanie Boha sa žiada poznanie Božieho mena. Ako to vieme zo skúsenosti, koho meno nepoznáme, ten nám je jednoducho neznámym a cudzím. Tak aj Boh bez mena je neznámy a cudzí. Keď sa Boh zjavil Mojžišovi na Horebe v plameni horiaceho kríka, ktorý nemohol zhorieť, oznámil mu, že vyslobodí svoj ľud z Egypta. Poveril Mojžiša, aby vyviedol ľud, pochádzajúci od, patriarchov, z egyptského otroctva. Uistil ho, že tento plán sa uskutoční, lebo On bude s ním. Mojžiš však prejavil pochybnosti, že na takú úlohu nestačí. Boh ho však uistil: „Budem"Budem s tebou." Mojžiš nebol spokojný s týmto prisľúbením. Veď musel počítať s tým, že sa ho budú jeho súkmeňovci pýtať na meno toho Boha, ktorý ho poveril týmto plánom. V Egypte poznali Izraeliti mnoho bohov. Mojžiš sa pýtal Boha, keď sa mu zjavil, Čočo má odpovedať na takéto otázky ľudu. „MojžišMojžiš povedal Bohu: "Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: - Boh vašich otcov ma poslal k vám." - Oni sa budú pýtať: -"Aké je jeho meno?« A čo im odpoviem?" Boh povedal Mojžišovi: "Ja som, ktorý som!" a dodal: „Toto"Toto povieš Izraelitom: - Ja- som - ('''Jahve''') ma poslal k vám!" A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Pán"Pán (Jahve), Boh otcov vašich, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je meno moje naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie." (Ex 3,13-15) A tak zaznelo prvýkrát priamo z Božích úst meno Jahve, ktorým chce byť Boh oslovovaný. V tom okamihu sa vytvoril ešte osobnejší vzťah medzi Bohom a Izraelom. Tento vzťah sa neskôr spečatí v Zmluve. Boh už nie je neznámy a cudzí, ale je menovateľný, možno ho vzývať, lebo je nablízku, tak ako bol Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.
vašich, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je meno moje naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie." (Ex 3,13-15) A tak zaznelo prvýkrát priamo z Božích úst meno Jahve, ktorým chce byť Boh oslovovaný. V tom okamihu sa vytvoril ešte osobnejší vzťah medzi Bohom a Izraelom. Tento vzťah sa neskôr spečatí v Zmluve. Boh už nie je neznámy a cudzí, ale je menovateľný, možno ho vzývať, lebo je nablízku, tak ako bol Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.
Neskôr, keď ľud na púšti reptal a vzpriečil sa Bohu, Mojžiš sa opäť obracia s prosbou na Boha, aby mu dal uistenie, že bude s ním. Keď sa teda Mojžiš obrátil na Boha s prosbou, aby on, Boh, išiel s ním a aby mu dal vedieť svoje cesty, ak naozaj našiel milosť v jeho očiach, dostal odpoveď: "Ja mám ísť osobne (s tebou), aby si ty mal pokoj?" Mojžiš na loto odpovedal: „Ak"Ak nepôjdeš s nami osobne, ani nás nevyvádzaj odtiaľto! A po čom poznám, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja a ľud tvoj ľud, ak nie po tom, že pôjdeš s nami a my, ja a tvoj ľud, budeme tým vyznačení pred všetkými národmi, čo sú na zemskom povrchu?" (Ex 33,13-23) Z týchto textov je zrejmé, Žeže poznať Boha znamená zakúsiť v živote Božiu milostivosť. Zrejmé je však i to, že poznanie Boha sa v dejinách nemohlo vyvinúť na vicienievidenie z tváre do tváre, ale vždy ostáva zahalené v obraze a je akýmsi nepriamym poznaním.
Pod vplyvom antickej filozofie sa Božie meno Jahve chápalo v zmysle ontologickom, totiž ako vyjadrenie vnútornej Božej podstaty. Zdôrazňovalo sa, že meno Jahve vystihuje jednoduché bytie. Boh nemá svoje bytie od nikoho, on je sám Bytím, bytie je jeho osobným životom. Tým sa zatlačil do pozadia hlboký biblický zmysel tohto mena. Už sme naznačili, že Izrael poznával Boha vo svojich Životnýchživotných skúsenostiach ako činného, ktorý zasahuje, aby vytrhol z nebezpečenstiev. Tento dynamický aspekt mena Jahve bol v pozadí. Popri ontologickom aspekte treba však zdôrazniť i biblickú dynamickosť. Jahve je ten, ktorý je prítomný v dejinách svojho ľudu, ktorý ich vedie, ktorý
zachraňuje svojich vyvolených z existenčného ohrozenia. Je nablízku, aby zasiahol, aby pomohol.
Meno Jahve nie je ako iné mená, ono je akési tajomné meno. Je inak menom ako ľudské pomenovania. Veď Boh, ktorého nemôžu obsiahnuť ani zem, ani nebesá, ak by mal byť pomenovaný, bolo by na to treba adekvátneho mena a také naša ľudská reč nemôže poskytnúť. A tak v mene Jahve je aj črta odmietnutia ľudského pomenovania. Toho ľudského pomenovania, čo bolo rozšírené v polyteistickom prostredí, v ktorom sa Izraeliti nachádzali. Meno Jahve je menom iným spôsobom ako mená pohanských bohov. Je to meno NepomenovatelhéhoNepomenovateľného. Týmto menom, ktoré vyjadruje i myšlienku nepomenovateľnosti, chcel byť Boh ostovovanýoslovovaný.
V časoch babylonského zajatia sa oproti bez vyzná mnémubezvyznamnému Panteónu Babylonu a oproti jeho padnutým potentátom dvíha jednoducho a bez komentára moc Jahveho vo výroku: "Ja som to", ktorý označuje jeho úplnú nadradenosť oproti všetkým božským a nebožským mociam tohto sveta. Meno Jahve, ktorého zmysel sa takýmto spôsobom sprítomňuje, sa týmto otvára o krok ďalej na ideu toho, ktorý „je"je" uprostred všetkej nestálostínestálosti a zdania. Meno Jahve, ktoré sa vynorilo najprv z tajomnej udalosti s horiacim kríkom, sa na konci exilu stalo výrazom nádeje a istoty oproti zanikajúcim bohom. Táto istota predstavovala Jahveho nad všetkými týmito pominuteľnými silami. V Novom zákone sa prastará viera Izraela v jedného Boha Jahveho", stala stredom viery v Boha, ale tak, že sa stala svedectvom pre Ježiša z Nazareta.
===3. Iné Božie mená v Biblii===
Boh má vo Svätom písme aj iné mená, nielen jediné meno Jahve. Boh otcov sa menuje Jahve, ale stretávame sa s ním aj pod menom '''El''' a '''Elohim'''. Meno El vyjadruje božstvo a používalo sa aj v iných semitských rečiach. Otcovia Izraela nadviazali na toto pomenovanie božského slovom El a Elohim, avšak Božstvo prítomné pomocou „El"El" bolo u nich podstatne poznamenané sociálnymi a osobitnými črtami. Boh, pre ktorého sa otcovia rozhodli, je inakší tým, že je osobný Boh , a nie miestny Boh. Oproti pohanskej tendencii k miestne určenému a ohraničenému božstvu zvýrazňuje BoliBoh otcov úplne iné rozhodnutie. On nie je Bohom jedného miesta, ale Bohom ľudí, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, ktorý teda nie je viazaný ani na jedno miesto, ale je prítomný všade tam, kde nachádza človeka, a tam aj pôsobí. S Bohom sa stretáva na rovine Ja a Ty , a nie na priestorovej rovine. Boh sa tým vymyká do transcendencie nikdy neohraničitelhéhoneohraničiteľného, a tým sa zároveň prejavuje ako blízky, ktorého moc je bez medzí. Boha môžeme stretnúť nie niekde na určitom mieste, ale všade tam, kde sa nachádza človek a kde mu Človekčlovek dovolí, aby sa s ním stretol. Tým, že sa otcovia Izraela rozhodli pre El, tým sa rozhodli pre osobného Boha, ktorý má vzťah k osobe, ktorého možno myslieť a nájsť na rovine Ja a Ty, a nie predovšetkým na svätých miestach. Táto základná črta El zostala nosným prvkom pre náboženstvo Izraela, ale aj pre novozákonnú vieru. ▼
Boh má vo Svalom písme aj iné mená, nielen jediné meno Jahve. Boh otcov sa menuje Jahve, ale stretávame sa s ním aj pod menom El a Elohim. Meno El vyjadruje božstvo a používalo sa aj v iných semitských rečiach. Otcovia Izraela nadviazali na toto
▲pomenovanie božského slovom El a Elohim, avšak Božstvo prítomné pomocou „El" bolo u nich podstatne poznamenané sociálnymi a osobitnými črtami. Boh, pre ktorého sa otcovia rozhodli, je inakší tým, že je osobný Boh, a nie miestny Boh. Oproti pohanskej tendencii k miestne určenému a ohraničenému božstvu zvýrazňuje Boli otcov úplne iné rozhodnutie. On nie je Bohom jedného miesta, ale Bohom ľudí, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, ktorý teda nie je viazaný ani na jedno miesto, ale je prítomný všade tam, kde nachádza človeka, a tam aj pôsobí. S Bohom sa stretáva na rovine Ja a Ty, a nie na priestorovej rovine. Boh sa tým vymyká do transcendencie nikdy neohraničitelhého, a tým sa zároveň prejavuje ako blízky, ktorého moc je bez medzí. Boha môžeme stretnúť nie niekde na určitom mieste, ale všade tam, kde sa nachádza človek a kde mu Človek dovolí, aby sa s ním stretol. Tým, že sa otcovia Izraela rozhodli pre El, tým sa rozhodli pre osobného Boha, ktorý má vzťah k osobe, ktorého možno myslieť a nájsť na rovine Ja a Ty, a nie predovšetkým na svätých miestach. Táto základná črta El zostala nosným prvkom pre náboženstvo Izraela, ale aj pre novozákonnú vieru.
Jedinosť a jedinečnosť Božia, ako aj plnosť jeho Božského bytia sa vyjadrujú aj v iných Božích menách, osobitne však v mene ElohlmElohim. Slovo Jahve môžeme chápať ako vlastné Božie meno, slovo Elohim však ako rodové meno. Jeho vyjadrenie v množnom čísle naznačuje, že všetko, čo je božské, sa podstatne vzťahuje na Jahveho. Niet takých božských prvkov, ktoré by sa v ňom nesústreďovali a nespájali v jednotu. Meno Elohim viac vyhovuje praktickej nábožnosti v jej potrebe prejaviť Bohu oddanosť. Ďalej viac než v slove Jahve sa v ňom vyjadruje Božia vznešenosť. Elohim vyvoláva u veriacich Izraelitov i úctivú hrôzu pred Božou veľkosťou, ktorá všetko prevyšuje. Aj jednotné číslo „El"El" pre pomenovanie Boha zdôrazňuje Božiu moc. Avšak slovo El sa používa aj na pomenovanie pohanských bohov. Keď má označiť pravého Boha, obyčajne to zdôrazňuje prídavkami. Aj o ďalšom Božom mene AdonajA'''donaj''', ktoré sa v Písme Častočasto používa, treba povedať, že vyjadruje Božiu zvrchovanú moc a vládu nad svetom. Boh je najvyšší Pán. On je '''Kyrios'''. To isté, hoci aj trochu v inom odtieni, platí o mene '''Šaddai''', čiže Mocný. Vo všetkých týchto menách sa ukazuje, že Starý zákon, na rozdiel od platónskeho pojmu Boha ako summum bonum alebo od Aristotelovho pojmu Boha ako sebavedomia alebo nehybného hýbateľa, poznával Boha ako Pána, ktorý má zvrchovanú vládu nad dejinami. Boh je svätý a pomenúva sa menom '''Kadoš''', t. j. Svätý. Boh je iný ako bohovia, je osobitný, je neprístupný. Božie mená, ktoré sa používajú v Starom zákone, teda označujú Boha aj ako blízkeho a prítomného, ale aj ako neprístupného a ďalekého. Starý Zákon Boha ako neprístupného samozrejme neprežíva v metafyzickej rozdielnosti bytia, ktorá ho delí od tvorov, ale v jeho bezhriešnosti a v jeho súde, ktorý vykonáva nad svojím vlastným národom, aby ho po všetkých jeho nevernostiach vždy znova privolal a priviedol k vernosti. Starozákonný Boží ľud prežíval Božiu prítomnosť ako ustavičnú vernosť Zmluve, ktorú tento ľud tak často prekračoval.
povedať, že vyjadruje Božiu zvrchovanú moc a vládu nad svetom. Boh je najvyšší Pán. On je Kyrios. To isté, hoci aj trochu v inom odtieni, platí o mene Šaddai, čiže Mocný. Vo všetkých týchto menách sa ukazuje, že Starý zákon, na rozdiel od platónskeho pojmu Boha ako summum bonum, alebo od Aristotelovho pojmu Boha ako sebavedomia alebo nehybného hýbateľa, poznával Boha ako Pána, ktorý má zvrchovanú vládu nad dejinami.
O Bohu Izraela môžeme povedať, Žeže vždy zostáva medzi svojimi ako ich záchranca a pomocník, a so svojím ľudom kráča cez všetky udalosti jeho dejín. On je '''Emanuel ''', „Boh"Boh s nami" (Iz 7,14). Nedá sa o ňom povedať ani viac ani väčšie, ako vyjadruje meno „Emanuel"Emanuel". Celé dejiny vyvoleného národa sú dôkazom toho, že Bohu právom patrí toto meno. Veď on bol nemeniteľnénemeniteľne verný od čias patriarchov. Bol vždy so svojím ľudom s rovnakou milostivosťou a spoľahlivosťou, s akou viedol Abraháma, s akou sprevádzal a riadil Jakuba a Izáka. IzraelitaIzraeliti sú presvedčení, že ich Boh i naďalej povedie do spasiteľnej budúcnosti. A tak aj meno Emanuel vyjadruje to, čo Boh dokázal o sebe skutkami, Žeže totiž Boh pôsobí a bude pôsobiť svojou spasiteľnou mocou. Tak aj toto meno nie je v zmysle pojmu gréckej metafyziky, ale je v zmysle existenčnej skúsenosti. V tomto mene sa zdôrazňuje, že Boh je taký, že sa na neho možno vždy spoľahnúť, lebo zostáva so svojimi v nemeniteľnej vernosti. To vyjadruje aj svedectvo proroka Ezechiela (porov. Ez 11,20; 20,42). On sa obracia k ľudu, privolávajúc mu: Musíte to skúsiť, že ja som Jahve, t. j. váš verný Boh, ktorý vám je ochranou, ktorý pôjde vždy s vami.▼Boh je svätý a pomenúva sa menom Kadoš, t. j. Svätý. Boh je iný ako bohovia, je osobitný, je neprístupný. Božie mená, ktoré sa používajú v Starom zákone, teda označujú Boha aj ako blízkeho a Prítomného, ale aj ako neprístupného a ďalekého. Starý Zákon Boha ako Neprístupného samozrejme neprežíva v metafyzickej rozdielnosti bytia, ktorá ho delí od tvorov, ale v jeho bezhriešnosti a v jeho súde, ktorý vykonáva nad svojím vlastným národom, aby ho po všetkých jeho nevernostiach vždy znova privolal a priviedol k vernosti. Starozákonný Boží ľud prežíval Božiu prítomnosť ako ustavičnú vernosť Zmluve, ktorú tento ľud tak Často prekračoval.
▲O Bohu Izraela môžeme povedať, Že vždy zostáva medzi svojimi ako ich záchranca a pomocník, a so svojím ľudom kráča cez všetky udalosti jeho dejín. On je Emanuel, „Boh s nami" (Iz 7,14). Nedá sa o ňom povedať ani viac ani väčšie, ako vyjadruje meno „Emanuel". Celé dejiny vyvoleného národa sú dôkazom toho, že Bohu právom patrí toto meno. Veď on bol nemeniteľné verný od čias patriarchov. Bol vždy so svojím ľudom s rovnakou milostivosťou a spoľahlivosťou, s akou viedol Abraháma, s akou sprevádzal a riadil Jakuba a Izáka. Izraelita sú presvedčení, že ich Boh i naďalej povedie do spasiteľnej budúcnosti. A tak aj meno Emanuel vyjadruje to, čo Boh dokázal o sebe skutkami, Že totiž Boh pôsobí a bude pôsobiť svojou spasiteľnou mocou. Tak aj toto meno nie je v zmysle pojmu gréckej metafyziky, ale je v zmysle existenčnej skúsenosti. V tomto mene sa zdôrazňuje, že Boh je taký, že sa na neho možno vždy spoľahnúť, lebo zostáva so svojimi v nemeniteľnej vernosti. To vyjadruje aj svedectvo
proroka Ezechiela (pórov. Ez 11,20; 20,42), on sa obracia k ľudu privolávajúc mu: Musíte to skúsiť, že ja som Jahve, t. j. váš verný Boh, ktorý vám je ochranou, ktorý pôjde vždy s vami.
===4. Ľudská reč o Bohu je nedokonalá===
Izraelský ľud musel stále skusovať tajomnú Črtučrtu svojho Boha. Hoci bol s ním v dôvernom vzťahu, hoci predovšetkým významní vodcovia boli akoby v rodine s Bohom, predsa Božie plány zostávajú nevypočítatelhénevypočítateľné a neprehľadné. Najviac zakúsili, ako na nich tlačí Božie tajomstvo, keď Boh dovolil, aby pohania zvíťazili nad jeho ľudom a podrobili si ho. Vtedy sa mohli pohania vysmievať: "Kdeže je ten ich Boh?" (Ž 115,2) Ale táto otázka zasiahla aj sám vyvolený národ: "Je teda Pán medzi nami alebo nie?" (Ex 17,7) IzaiáŠIzaiáš, ale ešte viac jeho anonymní žiaci zo ó6. storočia, veľmi vyzdvihujú Božie tajomstvo, keď v grandióznom obraze predstavujú serafínov, ako volajú: "Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov." (Iz 6,1) Napriek tomu, Žeže Boh je prítomný v dejinách, Boh je inakší ako všetka ostatná skutočnosť. Keď to dovedieme do dôsledku, nemôžeme vlastne povedať, kto je Boh. Aj v navštíveniach skusuje človek Božiu starostlivosť a dobrotu. On je vždy „Emanuel", ale jeho podstata je neznáma, a jeho meno tiež ostáva neznáme. Aj keď Boh oznámil svoje meno, na druhej strane, v akomsi dialektickom procese, treba ho predsa chápať ako bez mena (Sdc 13,17n). Na jednej strane človek môže Boha volať po mene, na druhej strane je však Boh nevysloviteľný. Človek môže skúsiť Božiu prítomnosť, ale i nepochopiteľnosť. Ba môže skúsiť aj jeho strašné tajomstvo až do zúfania v pokušeniach, ktoré sa na človeka nepredvídane valia a zasa ho zanechávajú bez toho, že by človek poznal, na akom základe. Človek vo svojich úvahách Často nemôže nájsť určitú príčinu, prečo naňho tieto pokušenia tak dorážajú. A často bývajú také neprehľadné ako hlboká tma noci. Takýto zážitok zo stretnutia s Bohom opisuje Í kniha o Jóbovi. Tu
zároveň vidno aj to, že človek nijakou úvahou nevládze preniknúť Božie tajomstvo. Len keď sa človek poddá tomuto temnému tajomstvu, Boh mu poskytne útechu a oslobodenie.
Všade tam, kde je podobnosť medzi Bohom a stvorením, sa objavuje Í ' nepodobnosť medzi stvorením a Stvoriteľom. Nemôžeme vlastne povedať, čo Boh je, ale nemôžeme sa ani zrieknuť poznávania Boha. A tak naša veďomosť o Bohu je ako nevedomosť. Keď hovoríme o Bohu, pociťujeme, že naše ľudské pojmy sú slabé a priúzke na to, aby boli schopné vyjadriť to, čo Boh vlastne je.
|
