Dogmatika/Verbum 3-4: Rozdiel medzi revíziami

Meno Jahve nie je ako iné mená, ono je akési tajomné meno. Je inak menom ako ľudské pomenovania. Veď Boh, ktorého nemôžu obsiahnuť ani zem, ani nebesá, ak by mal byť pomenovaný, bolo by na to treba adekvátneho mena a také naša ľudská reč nemôže poskytnúť. A tak v mene Jahve je aj črta odmietnutia ľudského pomenovania. Toho ľudského pomenovania, čo bolo rozšírené v polyteistickom prostredí, v ktorom sa Izraeliti nachádzali. Meno Jahve je menom iným spôsobom ako mená pohanských bohov. Je to meno Nepomenovatelhého. Týmto menom, ktoré vyjadruje i myšlienku nepomenovateľnosti, chcel byť Boh ostovovaný.

V časoch babylonského zajatia sa oproti bez vyzná mnému Panteónu Babylonu a oproti jeho padnutým potentátom dvíha jednoducho a bez komentára moc Jahveho vo výroku: Ja som to", ktorý označuje jeho úplnú nadradenosť oproti všetkým božským a nebožským mociam tohto sveta. Meno Jahve, ktorého zmysel sa takýmto spôsobom sprítomňuje, sa týmto otvára o krok ďalej na ideu toho, ktorý „je" uprostred všetkej nestálostí a zdania. Meno Jahve, ktoré sa vynorilo najprv z tajomnej udalosti s horiacim kríkom, sa na konci exilu stalo výrazom nádeje a istoty oproti zanikajúcim bohom. Táto istota predstavovala Jahveho nad všetkými týmito pominuteľnými silami. V Novom zákone sa prastará viera Izraela v jedného Boha Jahveho", stala stredom viery v Boha, ale tak, že sa stala svedectvom pre Ježiša z Nazareta.

Boh má vo Svalom písme aj iné mená, nielen jediné meno Jahve. Boh otcov sa menuje Jahve, ale stretávame sa s ním aj pod menom El a Elohim. Meno El vyjadruje božstvo a používalo sa aj v iných semitských rečiach. Otcovia Izraela nadviazali na toto

pomenovanie božského slovom El a Elohim, avšak Božstvo prítomné pomocou „El" bolo u nich podstatne poznamenané sociálnymi a osobitnými črtami. Boh, pre ktorého sa otcovia rozhodli, je inakší tým, že je osobný Boh, a nie miestny Boh. Oproti pohanskej tendencii k miestne určenému a ohraničenému božstvu zvýrazňuje Boli otcov úplne iné rozhodnutie. On nie je Bohom jedného miesta, ale Bohom ľudí, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, ktorý teda nie je viazaný ani na jedno miesto, ale je prítomný všade tam, kde nachádza človeka, a tam aj pôsobí. S Bohom sa stretáva na rovine Ja a Ty, a nie na priestorovej rovine. Boh sa tým vymyká do transcendencie nikdy neohraničitelhého, a tým sa zároveň prejavuje ako blízky, ktorého moc je bez medzí. Boha môžeme stretnúť nie niekde na určitom mieste, ale všade tam, kde sa nachádza človek a kde mu Človek dovolí, aby sa s ním stretol. Tým, že sa otcovia Izraela rozhodli pre El, tým sa rozhodli pre osobného Boha, ktorý má vzťah k osobe, ktorého možno myslieť a nájsť na rovine Ja a Ty, a nie predovšetkým na svätých miestach. Táto základná črta El zostala nosným prvkom pre náboženstvo Izraela, ale aj pre novozákonnú vieru.

O Bohu Izraela môžeme povedať, Že vždy zostáva medzi svojimi ako ich záchranca a pomocník, a so svojím ľudom kráča cez všetky udalosti jeho dejín. On je Emanuel, „Boh s nami" (Iz 7,14). Nedá sa o ňom povedať ani viac ani väčšie, ako vyjadruje meno „Emanuel". Celé dejiny vyvoleného národa sú dôkazom toho, že Bohu právom patrí toto meno. Veď on bol nemeniteľné verný od čias patriarchov. Bol vždy so svojím ľudom s rovnakou milostivosťou a spoľahlivosťou, s akou viedol Abraháma, s akou sprevádzal a riadil Jakuba a Izáka. Izraelita sú presvedčení, že ich Boh i naďalej povedie do spasiteľnej budúcnosti. A tak aj meno Emanuel vyjadruje to, čo Boh dokázal o sebe skutkami, Že totiž Boh pôsobí a bude pôsobiť svojou spasiteľnou mocou. Tak aj toto meno nie je v zmysle pojmu gréckej metafyziky, ale je v zmysle existenčnej skúsenosti. V tomto mene sa zdôrazňuje, že Boh je taký, že sa na neho možno vždy spoľahnúť, lebo zostáva so svojimi v nemeniteľnej vernosti. To vyjadruje aj svedectvo

proroka Ezechiela (pórov. Ez 11,20; 20,42), on sa obracia k ľudu privolávajúc mu: Musíte to skúsiť, že ja som Jahve, t. j. váš verný Boh, ktorý vám je ochranou, ktorý pôjde vždy s vami.

Izraelský ľud musel stále skusovať tajomnú Črtu svojho Boha. Hoci bol s ním v dôvernom vzťahu, hoci predovšetkým významní vodcovia boli akoby v rodine s Bohom, predsa Božie plány zostávajú nevypočítatelhé a neprehľadné. Najviac zakúsili, ako na nich tlačí Božie tajomstvo, keď Boh dovolil, aby pohania zvíťazili nad jeho ľudom a podrobili si ho. Vtedy sa mohli pohania vysmievať: Kdeže je ten ich Boh? (Ž 115,2) Ale táto otázka zasiahla aj sám vyvolený národ: Je teda Pán medzi nami alebo nie? (Ex 17,7) IzaiáŠ, ale ešte viac jeho anonymní žiaci zo ó. storočia, veľmi vyzdvihujú Božie tajomstvo, keď v grandióznom obraze predstavujú serafínov, ako volajú: Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov. (Iz 6,1) Napriek tomu, Že Boh je prítomný v dejinách, Boh je inakší ako všetka ostatná skutočnosť. Keď to dovedieme do dôsledku, nemôžeme vlastne povedať, kto je Boh. Aj v navštíveniach skusuje človek Božiu starostlivosť a dobrotu. On je vždy „Emanuel", ale jeho podstata je neznáma, a jeho meno tiež ostáva neznáme. Aj keď Boh oznámil svoje meno, na druhej strane, v akomsi dialektickom procese, treba ho predsa chápať ako bez mena (Sdc 13,17n). Na jednej strane človek môže Boha volať po mene, na druhej strane je však Boh nevysloviteľný. Človek môže skúsiť Božiu prítomnosť, ale i nepochopiteľnosť. Ba môže skúsiť aj jeho strašné tajomstvo až do zúfania v pokušeniach, ktoré sa na človeka nepredvídane valia a zasa ho zanechávajú bez toho, že by človek poznal, na akom základe. Človek vo svojich úvahách Často nemôže nájsť určitú príčinu, prečo naňho tieto pokušenia tak dorážajú. A často bývajú také neprehľadné ako hlboká tma noci. Takýto zážitok zo stretnutia s Bohom opisuje Í kniha o Jóbovi. Tu

zároveň vidno aj to, že človek nijakou úvahou nevládze preniknúť Božie tajomstvo. Len keď sa človek poddá tomuto temnému tajomstvu, Boh mu poskytne útechu a oslobodenie.

zmysle, v akom to hovoríme o tvoroch. Keď o tvoroch povieme, že skutočne sú, vtedy to slovo „skutočne" má celkom určitý zmysel, ktorý nadobúdame v skúsenosti. Ale takýmto zmyslom Boh nie je existujúci ani skutočný. V takejto prekvapujúcej dialektike musíme o Bohu existenciu alebo „bytie skutočná" alebo aj osobnosť zároveň tvrdiť i popierať, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, že Bohu pripisujeme existenciu, alebo skutočnosť, alebo osobnosť rovnakým spôsobom, ako to hovoríme o tvoroch. Keď sa nám podarí pochopiť, čo Boh nie je, pochopíme aspoň sčasti, čo je. O Bohu popierame spôsob tvorov, ale nie to, čo sa o ňom povie v absolútnom zmysle. Práve naopak treťou cestou myslenia to, čo sme o Bohu povedali, ale vzhľadom na spôsob uskutočnenia tvorov hneď aj popreli, vystupňujeme až po absolútny spôsob. Toto stupňovanie značí nielen, že to, čo hovoríme o tvoroch, je Boh najvyšším spôsobom, ale aj to, že on tým je iným spôsobom, a to absolútnym. Táto melóda bola a je osvedčená nielen v teoretickom bádaní, ale Í v životnej praxi.

Aj keď sa nám Boh zjavuje, predsa zostáva tajomstvom a aj musí zostať tajomstvom, ak nemáme byť natrvalo vytrhnutí z tohto pozemského spôsobu bytia. Boha však môžeme už tu, v tomto živote vždy hlbšie poznávať. Toto poznanie nás privádza k hlbšiemu chápaniu Božieho tajomstva a tak aj naša viera sa tým stáva hlbšou a uvedomelejšou.