Dogmatika/Verbum 3-8: Rozdiel medzi revíziami

(l Jn 1,5)'''

 

 

 

Táto úvaha o Božom poznaní a Božej Múdrosti rozvíja predošlú úvahu o živom Bohu a o Božom živote.

 

 

 

Skôr, ako pristúpime k úvahe o Božom poznaní, preberme si v prehľade naše ľudské poznanie. Každý z nás má obdivuhodnú schopnosť „dotýkať sa" svojím rozumom všetkého, čo je okolo nás i v nás samých. Môžeme povedať, že ľudský rozum je ako oko, ktoré všetko vidí. Predmetom nášho fyzického zraku sú hmotné javy. Podobne predmetom nášho duchovného zraku, t. j. nášho rozumu je súcno, to, čo je.

 

 

 

Doteraz sme hovorili len o ľudskom poznaní. Naša téma má však vyšší cieľ, máme hovoriť o poznaní Boha. Aké je teda Božie poznanie? Čo sa dá o ňom povedať z hľadiska filozofie? Čím sa líši od ľudského poznania?

 

 

 

Vo Svätom písme sa stretávame s mnohými obraznými vyjadreniami. Aj v našej téme o Božom poznaní sa od začiatku až do konca Svätého písma stretávame s obrazmi, ktoré nám budú ďalej pomáhať prehlbovať naše uvažovanie. Sú to obrazy „svetlo" a „tma". Sú také časté a také vážne ako pojmy život a smrť (Jn 1,4). Už na začiatku Svätého písma sa píše o oddelení svetla od tmy. A na konci dejín spásy sám Boh má byť „Svetlom" pre nové stvorenie. V tomto zmysle treba chápať modlitbu: „Svetlo večné nech im svieti." Človek sa očitá medzi týmito dvoma krajnosťami: svetla a tmy, vedomosti a nevedomosti.

 

 

U Izraelitov sa poznanie nechápe v zmysle gréckeho abstraktného myslenia, ako sme i my zvyknutí o ňom uvažovať. Nie je to čisto teoretický pochod, ktorý vedie k rozumovému pochopeniu. Tiež nejde o púhe konštatovanie skutočnosti. V starozákonných knihách sa poznanie chápe ako niečo vyrastajúce z osobnej skúseností. Musí tu byť určitá skúsenosť, Či dobrá alebo zlá. Skutočnosť je pre Izraelitov to, čo sa deje. A pochopenie tohto diania, jeho citové, vôľové a rozumové prijatie je práve poznanie.

 

 

Starozákonné predpovede sa začínajú spĺňať v osobe Ježiša Krista. My si budeme všímať iba určitý okruh prisľúbení, a síce o zjavení sa Boha ako „Svetla" v Ježišovi Kristovi.

 

 

 

Ježišovo svetlo sa pre diabolskú a ľudskú zlobu ťažko prediera k človeku. Niektorí chcú zamedziť prenikanie Božieho svetla poznania, lebo ich skutky sú zlé (Jn 3,19). Ľudský zlý čin je mimoriadne silný v konaní Judáša, ktorý v noci opúšťa večeradlo, aby započal plán na zhasnutie Svetla sveta. Pán sa o tom vyjadril slovami: „Toto je vaša hodina a moc temna." (Lk 22,53)

 

 

 

Každý z nás sa nachádza medzi svetlom a tmou. Musíme si vybrať, či chceme byť synmi svetla alebo tmy. Pán Ježiš delí ľudí na „synov tohto sveta" a na „synov svetla" (Lk 16,8). Žiada od nás rozhodnutie. Sv. Pavol nás varuje, aby sme neboli takí „so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu" (Ef 4,18,19). Avšak Boh je ten, „ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla" (l Pt 2,9).

 

V tomto meste budeme vidieť jeho tvár a na čelách budeme mať jeho meno (porov. Zjv 22,4). Taká je naša nádej, nádej synov svetla.

 

Bogliolo, A.: Teodícea.