|
===Nezmeniteľnosť Boha===
Zmena (mutatio) vo vlastnom zmysle, t.j. skutočná vnútorná zmena je prechod z jedného stavu do iného. Je buď: podstatná (m. substatntialis), keď sa človek zmení podstatne (človek zomrie, drevo sa zmení na popol) alebo akcidentálna ( m. accidentalis) prípadková, keď sa bytosť mení akcidentálne (človek sa stane múdrejším, drevo sa stane ľahším). Zmena, ktorá sa netýka samotnej veci, lebo iná vec sa má k prvej veci ináč ako doposiaľ (kto sedel po mojej pravici, sadol si po mojej ľavici), nie je zmenou skutočnou a preto sa nazýva zmena vonkajšia (m. extrinseca).
Dogma je: Boh je absolútne nezmeniteľný. De fide.
Táto dogma znamená dokonalosť Boha voči každej zmene.
Nicejský koncil zavrhol ariánsky blud „Filium Dei esse convertibilem et demutabilem“ (DS 125), IV. Lateránsky vyhlásil, že Boh je nezmeniteľný (caput Firmiter, DS 800?) a Prvý Vatikánsky hovorí o Bohu, že je „nezmeniteľná duchovná podstata - incommutabilis sumstantia spiritualis“ (DS 3001).
V Bohu je každá zmena vylúčená. On nemôže niečo nového získať, lebo je nekonečne dokonalý, ani nemôže nič stratiť, lebo by prestal byť nekonečne dokonalý. Nemôže sa meniť ani vo svojich rozhodnutiach, nemôže raz milovať a potom zasa sa hnevať, nemôže raz pracovať a potom odpočívať a pod. Boh je sám podstatná činnosť, sama aktuálna láska bez najmenšej tône zmeny.
Písmo sv. vylučuje u Boha každú premenu a pozitívne mu pripisuje absolútne nezmeniteľnosť. Boh hovorí o sebe: „Ja som Pán a nemením sa“ (Mal3,6). Podobne poukazuje na Božiu nezmeniteľnosť žalmista slovami: Dielom rúk tvojich sú nebesá, tie sa pominú, ty však zostaneš, a ony všetky ako rúcho zotlejú, ako plášť ich zvinieš a ako šatu zmeníš inými, ty však si vždy ten istý a nebudú mať konca roky tvoje“ (Ž101,26-28). Sv. Jakub zdôrazňuje, že v Bohu „niet nijakej premeny ani prípadného zatemnenia“ (Jak1,17). Por. Ž32,11; Iz46.10; Mudr7,24.27; Hebr6,17.
Otcovia vylučujú u Boha každú premenu. Nielen učili o nezmeniteľnosti Boha na základe Písma, ale proti gnostickému emanatizmu a proti ariánom aj bránili.
Tertulián zdôrazňuje, že vtelenie Slova (Logosa) neznamenalo žiadnu premenu Boha: „Napokon je treba považovať Boha za nezmeniteľného, pretože je večný“ (Adv.Prax.27).
Origenes stavia proti stoistickej náuke o telesnosti a z toho vyplývajúcej premenlivosti Božej, kresťanskú náuku o absolútnej nezmeniteľnosti Božej a odôvodňuje ju zo sv. Písma (Ž101,28; Mal3,6). Taktiež odmietla Celsovu námietku, že zostúpenie boha k ľuďom znamenalo zmenu k horšiemu: „je to náuka viery nielen kresťanov ale aj židov, že Boh je bez všetkej zmeny a striedania“ .
Sv. Augustín odvodzuje Božiu nezmeniteľnosť z absolútnej plnosti Božieho bytia, ktorá je vylovená menom Jahve: „Bytie je menom nezmeniteľnosti. Lebo všetko sa mení, prestáva byť čím bolo a začína byť čím nebolo. Pravdivé, čisté a pravé Bytie má len ten, ktorý sa nemení“ (Sermo7,7). K Mud7,24 poznamenáva: „Boh vie pri odpočinku konať a pri konaní odpočívať“ (novit quiescens agere at agens quiescere, De civ. Dei XII 17,2).
Rozum. Vnútorný dôvod Božej nezmeniteľnosti spočíva v tom, že v Bohu ako čírom uskutočnenom bytí (actus purus) chýba akákoľvek nesplnená možnosť (potentia). U Boha nie je možný žiadny prechod do stavu druhého. Ťažkosti v myslení o tejto vlastnosti Božieho bytia pramenia z nášho analogického spôsobu myslenia, ktoré v celom stvorení, ako aj v našom duchovne - duševnom prežívaní, predpokladá vývoj, zmenu a zánik, ešte ne-bytie a už ne-bytie.
Jedine Boh je nezmeniteľný. Lebo všetky ostatné jestvujúce bytosti prešli z možnosti do skutočnosti (z nejestvovania do jestvoovania) a všetky podliehajú zmenám: hmotné tvory sa menia podstatne a duchovné tvory sa menia akcidentálne.
Sv Tomáš odôvodňuje absolútnu nezmeniteľnosť Boha z jeho čistej aktuality, z jeho absolútnej jednoduchosti a z jeho nekonečnej dokonalosti. Zmena obsahuje potencionalitu, zloženie a nedokonalosť a preto je nezlučiteľná s Bohom, ktorý je Actus Purus, absolútne jednoduchá a absolútne dokonalá bytosť. Por. I 9, 1.
Keď Boh pôsobí navonok, napr. pri stvorení sveta, vtedy sa nevenuje novej činnosti, ale nastupuje len nový účinok večného rozhodnutia Božej vôle. Rozhodnutie stvoriť je večné a nezmeniteľné ako Božie bytie samo., s ktorým je reálne identické, časný a meniteľný je len jeho účinok, stvorený svet. Por. sv. Augustín De civ. Dei XII 17,2. Teda tým, že sa Boh stal v čase Stvoriteľom, ktorým od večnosti nebol, sa nezmenil. Večným aktom svojej vôle ustanovil, čo a kedy vykoná . Ustanovil od večnosti, že stvorí svet v určitom okamihu. Keď potom tento okamih nastal, stvoril svet a zároveň s ním aj čas. Zmena sa stala mimo Boha, keďže vznikol svet a tým nastal nový vzťah svet k Bohu. Navonok je Boh činný celkom slobodne a niet dôvodu, prečo by to, čo od večnosti svojou vôľou ustanovil, nemohol vykonať v čase. Ako stvorenie, tak každý nový Boží skutok je účinnkom večného rozhodnutia Božieho a nie je treba k nemu nové rozhodnutie Božie. Ani vykúpením sa Boh nezmenil, ale ľudstvo, ktoré bolo hriechom od Boha odvrátené, zmierilo sa s Bohom a zmenilo svoj mravný vzťah k Bohu: „Opera mutans non consilia“ - hovorí sv. Augustín - meníš diela, ale nemenníš rozhodnutia (Conf. I, 4).
Keď Písmo sv. pripisuje Bohu akoby zmenu, napr.: „Oľutoval Pán, že stvoril na zemi človeka“ (Gen6,6), hovorí ľudským spôsobom, na označenie trestajúcej spravodlivosti Božej. Lebo každá zmena, ktorú podľa nášho analogického chápania pripisujeme Bohu, sa deje iba v tvoroch. Keď sa totiž zmení ich vzťah k Bohu. Človek sa mení, keď sa obráti a svoj mravný vzťah k Bohu upraví. Boh tou istou nezmeniteľnou vôľou miluje dobré a nenávidí zlé. Podľa toho, či je človek dobrý, vidí v Bohu nekonečnú lásku, ak je človek zlý, vidí v Bohu trestajúceho sudcu. Podobne to isté slnko rozpúšťa vosk a vysušuje hlinu, to isté svetlo je pre zdravé oči príjemné, ale pre zapálené oči nepríjemné. Sv Augustín to vyjadruje slovami: „Boh sa zmení, ak sa Ty zmeníš!“ To znamená, že nie Boh sa mení, ale človek sa zmení vo svojom vzťahu k Bohu. Účinky Božie v prirodzenom a nadprirodzenom poriadku majú pôvod v jedinom akte Božom, v poznaní a vôli a sú len časnými výsledkami tohoto aktu. Boh vykoná v čase v určitých okamihoch, na čom sa od večnosti rozhodol a k tomu nepotrebuje nového aktu svojej vôle: „Potest Deus ad opus novum non novum sec sempiternum adhibere consilium“, duchaplne hovorí sv. Augustín (n De civ. Dei 12,17). K novému cieľu môže Boh použiť rozhodnutia nie nového, ale odvekého. Pokiaľ ide o Božie akty stvorenia a milosti v čase a v dejinách, Boh nechce len to, aby tvory vznikali a poznávali jeho účinky, ale, aby sa toto dialo v zamýšľaných časových etapách. Zmeny síce vychádzajú z Boha, ale jeho samého sa nedotýkajú. Z hľadiska bytia sú Božie rozhodnutia nezmeniteľné, v účinkoch sú vo stvorenej oblasti časné a kvalitatívne. AJ prosebné modlitby by Boh nadčasovo predvídal tak, ako všetky časné zmeny a prijal ich ako predpoklady milostiplného vyslyšania do svojho večného plánu spásy.
Nám je veľmi ťažko pochopiť, ako Boh, hoci koná nové skutky celkom slobodne, nepotrebuje k tomu nové rozhodnutie, ale je činný odvekým aktom svojej vôle? Táto ťažkosť vniká hlavne preto, že slobodnú Božiu činnosť posudzujeme podľa merítka ľudského. Sloboda Božej vôle nespočíva ako naša sloboda v tom, že môže konať, alebo nekonať, byť indiferentná voči aktu, ale v tom, že jediný odveký akt Božej vôle, ktorou je vlastne Božia podstata, môže sa obrátiť na ten alebo onen predmet. Kým naša vôľa prejavuje slobodu tým, že je vnútorne nerozhodná, že môže chcieť, alebo ešte nechce, u Boha niet aktu vnútornej nerozhodnosti. Tu je číry božský akt sám v sebe večne nutný, ktorým sa Boh môže obrátiť k mnohým, ba k nespočetným veriacim zároveň, aby ak nie sú vznikli, a ak sú, aby trvali.
Praktický záver:
Božia nezmeniteľnosť je nám pohnútkou k veľkej radosti a dôvere voči Bohu. Lebo nám zaručuje, že Boh nezmeniteľne chce naše dobro, ak sa len sami neodvrátime od Boha. Máme aj napodobňovať Božiu nezmeniteľnosť tým, že sa budeme bezpodmienečne pridržiavať zásad Bohabojného života.
===Večnosť Boha.===
Keď vyznávame nezmeniteľnosť Boha, vylučujeme z neho všetku zmenu a pohyb. Kde však niet pohybu, niet času. Pohyb a čas síce nie sú to isté, ale jeden bez druhého sa nedajú chápať. Čas je trvanie pohybu, alebo pohyb v neprerušenej následnosti. Keď hovoríme, že Boh je večný, hovoríme, že Božie jestvovanie je bez začiatku a konca a Boží život bez následností. Takto sme vyslovili negatívny a širší pojem Božej večnosti.
Večnosť (aeternum, saeculum, sión, aiónion) je trvanie bez začiatku a konca, bez „skôr alebo neskoršie“, stále „teraz“ (nunc stans). V prenesenom treba rozlišovať od večnosti „aevum“ alebo „aeviternitas“. t.j. trvanie stvorených duchov, ktorí síce majú počiatok ale žiadny koniec vo svojej substatncii, nepodliehajú žiadnej premene (relatívna bezpostupnosť).
Pozitívne definuje večnosť starokresťanský filozof Boëtius (+525): „Aeternitas est intemirabilis vitea tote simul et perfecta possessio - Večnosť je razom celé a dokonalé požívanie neohraničiteľného života“ (De consol. phil. V 6) Hoci Magistérium túto definíciu večnosti oficiálne neprijalo, teológovia ju používajú ako krásnu myšlienku, ktorá ovplyvnila mnohých pri rozvinutí náuky o večnosti Božej.
Dogma viery je: Boh je večný. De fide.
Večnosť Boha je dokonalosť Boha v protive k časovému trvaniu. Dogmu postupne výslovne hlásajú: Symbolum Quicumque - Atanázovo (DS 75), 4. Lateránsky a 1. Vatikánsky koncil .
Boh žije v každom momente ako nerozdielne a nehybné „teraz“, jeho život nie je dajaké strnulé bytie, život Boha je neohraničiteľný, t.j. nekonečne dokonalý a nemôže mať ani začiatku a ani konca, taktiež je razom celý, bez akejkoľvek postupnosti. Boh teda nežije svoj život v postupných úsekoch, ako iné bytosti, ale svoju nekonečnú plnosť života požíva celú razom, v jedinom stálom a trvácom okamihu. Božia večnosť je Boh sám ak razom celá a stále jestvujúca nekonečná životná činnosť a blaženosť. Život stvorení sa rozdeľuje na mnohé chvíľky, ktoré po sebe nasledujú.
Písmo sv. - Nehľadajme v Písme večnosť filozoficky definovanú. Dosvedčuje jednotlivé momenty Božej večnosti. Privlastňuje Bohu život bez obmedzeného trvania buď formálne alebo rovnoznačne. Stav bez začiatku a konca je vyjadrený v Ž89,2: „Prv než vrchy zrodili sa a vznikla zem a zemekruh, a od vekov Ty naveky si Boh“. Absolútnu beznáslednosť dosvedčuje Ž2,7: „Pán riekol mi: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil“.
Pán Ježiš hovorí: „Ja som skôr ako sa narodil Abrahám“ (Jn8,58). Sv. Peter píše „Jeden deň je Pánovi ako tisíc rokov, a tisíc rokov ako jeden deň!“ (2Pt3,8). Sv. Pavol nazýva Boha „Kráľ vekov“ (1Tim1,17). Por. ďalej Ž101, 26-28; Dt32,40; Tob13,6; Dan6,26; 1Jn1,2.
Božie zjavenie nehovorí ani o začiatku ani o konci existencie Boha. Spája pojem nezmeniteľnosti s predstavou nekonečného trvania. Vzťah medzi Božou večnosťou a ním stvorenou časnosťou je pre nás nepreniknuteľným tajomstvom. Nedokážeme pochopiť, ako Boh, ktorý neexistuje v čase, môže svet v jeho časnosti vymyslieť a poznávať, chcieť a milovať, stvoriť a zachovávať, že by sám nejakým spôsobom nebol dotknutý jeho časnosťou.
Tradícia - Otcovia výslovne dosvedčujú večnosť Boha v spisoch proti pohanstvu, ktoré poznalo rodokmene bohov.
Atenagoras píše: „Dokazujeme, že božská bytosť je nestvorená, že je večná a rozumom poznateľná, kým hmota je stvorená a porušiteľná“ (legat. 4).
Sv Augustín vysvetľuje večnosť Boha ako stálu prítomnosť: „Roky Božie sú Božia večnosť, večnosť Božia je samotná jeho podstata, ktorá v sebe nemá nič premenlivého. Nie je tam nič minulého, ako by už viac nebolo, nič budúceho, ako by to ešte nebolo. Tam je len „Je“, t.j. prítomnosť. (Enarr. in Ps. 101,2,10).
Rozum - ľudský rozum jasne poznáva večnosť Boha z jeho samobytnosti a nezmeniteľnosti. Boh je sám od seba, teda nemôže mať začiatok, lebo čo má začiatok, to má aj príčinu, teda nie je od seba. Boh nemôže mať konca, lebo jestvovanie je jeho podstata. Boh pre svoju nezmeniteľnosť nemôže prestať jestvovať(to by bolo podstatná zmena), teda nežije v čase, ale jeho trvanie je nadčasové. čas je totiž postupné trvanie, čas je mierou postupných zmien a pohybov. keď teda v Bohu niet zmeny, niet v ňom ani času. Božia večnosť je božstvo samo. Preto jedine Boh je večný. Ostatné bytosti svoje trvanie dostali a môžu ho aj stratiť (aj duchovné tvory by mohol Boh zničiť). Nevystihol by teda Božiu večnosť ten, kto by si ju predstavoval ako nekonečný čas, ktorý nemá ani začiatku ani konca. Hoci my podľa ľudských pojmov používame aj o Bohu časové výrazy a hovoríme, že Boh vždy bol, vždy je a vždy bude. Tieto výrazy nevystihujú síce Božiu večnosť, ale sú analogicky pravdivé, lebo Boh spolujesvuje s každým okamihom času.
Aj čas, totiž stvorené bytosti, kým trvajú v čase, spolujestvujú s večnosťou a to s celou večnosťou (keďže tá nemá čiastok), avšak nie celostne, lebo vtedy, keď ich niet, nemôžu ani spolujestvovať. Večnosť si môžeme ľudsky znázorniť ako stred nejakého kruhu. Tento stred má totiž ten istý vzťah ku každému bodu na kružnici, kým jednotlivé body kružnice znázorňujú stvorené veci v ich časovej postupnosti (jeden bod nasleduje po druhom).
Poznámka: „Čas vo vlastnom zmysle je trvanie hmotných bytostí, keďže podliehajú podstatnej zmene (zánik). Duchovné tvory podliehajú len akcidentálnym zmenám ( hoci Boh by ich mohol aj zničiť), spôsob trvania duchovných tvorov je teda oveľa dokonalejší, než je čas a má meno: Vekovitosť (aevum, aeviternas). Ba sv. Tomáš (I46,2) je tej mienky, že sa nedá dokázať nemožnosť tvora, ktorý by jestvoval bez začiatku a bez konca (čo by samozrejme - nebolo totožné s Božou večnosťou. Pre svoju mienku uvádza dôvod, že pojem tvora nezahrňuje v sebe nutne i časovosť, ale len to, že tvor nemá bytie od seba, ale od Boha. Avšak pravdepodobnejšia je mienka tých, čo v tejto veci so sv. Tomášom nesúhlasia. Lebo hoci pojem tvora nezahrňuje v sebe časovosť, ale jestvovanie tvora znamená jeho prechod z možnosti do skutočnosti, teda predsa akúsi metafyzickú postupnosť. Tvor je teda vždy možný, ale jestvovanie začína.
Praktický záver: Boh svojím verným sľúbil večný život. A to nielen ako stále trvanie (čo majú aj zatratení), ale ako nadprirodzenú plnosť života, ako účasť na blaženom večnom živote Boha. Preto všetko máme posudzovať z hľadiska večnosti (sub specie aeternitatis), aby sme všetko zamerali na dosiahnutie tohto večného života. Najlepším zväčnením človeka je získavanie pravdy a vytváranie dobra, ktoré nikdy nezahynie a zaistí nesmrteľnosť, hľadaj teda pravdu a konaj dobro, lebo ono je z večnosti Boha a vedie k nemu. To najdôležitejšia úloha života. Kresťan vidí ešte väčšiu hodnotu zemských vecí , lebo skrze ne získava večný život, každý dobrý skutok vykonaný v duchu kresťanskej lásky má v sebe večnú hodnotu podľa slov apoštola: „terajšie dočasné a ľahké bremeno súženia získa nám nadovšetko nesmiernu a veľkú slávu večnú (2Kor4,17). Teda zvečnenie času konaním dobra a získavanie večnosti skrze lásku v Kristovi, to je najvážnejšia úloha kresťana.
===Nesmiernosť a všadeprítomnosť Boha===
Dogma viery je: Boh je nesmierny a všadeprítomný. De fide.
Dogmu postupne hlásajú:
Symbolum sv. Atanáza: „nesmierny Otec, nesmierny Syn, nesmierny Duch Svätý... predsa nie sú traja nesmierni, ale len jeden Nesmierny.“ (DS75)
IV. lateránsky (DS 428) a I. vatikánsky (DS 3001) prikladajú Bohu atribút „nezmerateľný“ (immensus).
Výraz nesmierny odvodzujeme od slova merať a znamená nezmerateľný. Keď aplikujeme tento výraz Bohu, chceme povedať, že Boh je nad všetkým priestorom. Podľa kozmológie bytnosť môže jestvovať svojim bytím v priestore dvojako: opisne (circumscrivptive) alebo definitívne (definitíve, určovačne). Opisne byť v priestore znamená, že celá vec zaujíma určitý celok priestoru a čiastky veci zaujímajú čiastky toho celku priestoru. Takto zaujímajú priestor bytnosti telesné, hmotné telesá.
Definitívne byť v priestore znamená, že celá bytnosť zaujíma nielen určitý celok priestoru, ale aj jednotlivé čiastky toho určitého priestoru. Takto je prítomná duša v ľudskom tele.
Boh nie je prítomný v priestore opisne, lebo nemá telo. Nestačí však povedať, že boh je prítomný v priestore definitívne, lebo aj taká prítomnosť má svoje ohraničenie. Hovoríme, že Boh je v priestore prítomný plne (repletive).
Nesmiernosť je vlastnosť Božia je Boh nevyhnutne a podstatne prítomný na všetkých miestach reálnych a možných. Boh teda neobsadzuje priestor ako telo, lebo nie je telom, ale duchom. Aj naša duša je duch, ale ju telo tak obmedzuje, že je totálne prítomná v každej čiastočke tela. Boha neobmedzuje zemský priestor, lež je totálne cez svoju podstatu prítomný na každom mieste reálnom a imaginárnom.
Nesmiernosť je Božia vlastnosť záporná a absolútna. Nesmiernosť pochopovanú vzhľadom na reálny priestor menujeme všadeprítomnosť (ubiquitas). Boh je prítomný na každom reálnom priestore, ale priestor ho neobmedzuje. Všadeprítomnosť Božia je vlastnosť kladná a vzťažná (relatívna): závisí totiž od jestvovania stvorení. Keby nič nejestvovalo, Boh by nikde nebol aktuálne prítomný. Prítomnosť vyžaduje dva termíny: to, čo sa hovorí prítomné, a iné, čomu je prítomné, (Summa I, 8,4). Boh je svojou podstatou bez akéhokoľvek obmedzenia a bez akejkoľvek rozsažnosti celý prítomný všade, kde je priestor a v ňom prítomné veci tak, že všetko preniká a naplňuje. Boh by bol nesmierny aj keby nebolo vesmíru a priestoru, všadeprítomný je však so zreteľom na stvorený vesmír a priestor. Správnejšie je hovoriť, že priestor a všetky stvorené veci sú v Bohu. Lebo nemôže byť, ani nemôže vzniknúť nejaká vec alebo nejaký priestor, keby Boh nebol svojou podstatou najdokonalejšie prítomný. Túto všade prítomnosť Boha si môžeme znázorniť tým, keď si predstavíme, ako je prítomná pravda v každom bode priestoru.
Všadeprítomnosť Božia je predmetom riadneho a všeobecného hlásania učiteľského úradu a je obsiahnutá v dogme o nesmiernosti Boha ako časť v celku.
Písmo sv. - učí jasne nesmiernosť a všadeprítmnosť Boha. Zdôrazňuje predovšetkým hlavne všadeprítomnosť, lebo chce vzbudiť posvätnú úctu a bázeň pred Bohom. Ale ukazuje aj vyvýšenosť Boha nad všetky priestorové miery. Hovorí svojim ľudovým spôsobom a nerobí rozdiel medzi nesmiernosťou a všadeprítmonosťou Božou.
Nesmiernosť: Vesmír nestačí na to, aby obsiahol Boha. 3Krl8,27: „Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil! „ Iz66,1: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh“. - por. Job11,7-410; Jer23.24; Bar3.25;
Všadeprítomosť: Ž139,7nn: „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ Por. Dt4,39; Mud7,24; 8,1.
Pán Ježiš všadeprítomnosť Božou predpokladá (Mt5,34:; 6,4; Jn4, 20n). Sv Pavol kázal v Aténach: :Lebo nie je ďaleko ani od jedného z nás. V Ňom totiž žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk17,27-28).
Tradícia - Otcovia učia o obidvoch Božích vlastnostiach tým, že uvádzajú a vykladajú výroky z Písma sv. a snažia sa znázorniť Božiu všadeprítomnosť rozličnými obrazmi. Prirovnávajú ju k prítomnosti ľudskej duše, ktorá je celou podstatou v ľudskom tele, preniká ho a oživuje a ďalej používajú ako podobenstvo more, ktoré obteká a preniká vodu rastlinstvo a na dne morskom, prirovnávajú všadeprítmonsoť k svetlu a vzduchu, ktoré prenikajú a napĺňajú celý priestor a pod. - Nazývajú Boha nepochopiteľným, nepopísateľným, nezmerateľným.
Pastor Hermae, Mand.1,1: „Ponajprv verím, že je len jeden Boh..., ktorý všetko obsahuje, zatiaľ čo on sám je neobsiahnuteľný“.
Na dôkaz, že Boh nie je obmedzený priestorom, miestom a svetom (Tertulián: „Ante omnia erat Deus solus, ipse et mundus et locus et omnia“ - Adv. Prax.).
Prv/ monografiu o substanciálnej prítomnosti Boha v celom svete a všetkých jeho častiach a zároveň inhabitatórnej prítomnosti Boha v duši spravodlivého, napísal sv. Augustín v Liber de praesentia Dei ad Dardanum (=Ep.187). Na všetečnú otázku, kde prebýval Boh predtým ako stvoril svet, sv. Augustín odpovedá: „Boh v sebe prebýval a u seba prebýval a v sebe je Boh! (In Ps. 122). Proti hrubej predstave, ako by Boh bol rozložený vo svetovom priestore, polovicou na nebi a polovicou v nebi, píše: „ Boh je len v nebi celý a len na zemi celý a v nebi a na zemi celý nie je žiadnym miestom obsiahnutý, ale je sám v sebe všade celý.“ (Ep. 187).
Rozum - ľudský rozum jasne poznáva, že Boh pre svoju úplnú jednoduchosť je vyvýšený nad všetku priestorovosť a pre svoju nekonečnosť nemôže byť ohraničený nejakým priestorom, z druhej strany však celou svojou podstatou musí byť v každom priestore a v každej veci, lebo on všetky veci zachováva a vo všetkom pôsobí. Podľa sv. Tomáša ( I 8,3) Boh je všadeprítmoný:
1, svojou mocou (per potentiam - dynamická prítomnosť), lebo nad všetkým vládne.
2, svojou vedomosťou (per praessentiam sive scientam - ideálna prítomnosť), lebo o všetkom vie
3, svojou podstatou (per essentiam - esenciálna alebo substanciálna prítomnosť), lebo je príčinou jestvovania a pôsobenia stvorených vecí.
Boh teda pri svojej trancsedentnosti, t. zn. vyvýšenosti nad svetom a odlišnosti od sveta ja aj úplne imanentný, to zn. čo najužšie prítomný, než sme my prítomní sami sebe. Lebo táto Božia prítomnosť v nás je príčinou nášho jestvovania a našej činnosti.
Substanciálnu všadeprítomnosť Božiu možno bližšie určiť ako repletívnu prítomnosť, t.j. celá Božia podstata napĺňa celý stvorený priestor a každú jeho časť, ale vzhľadom na absolútnu jednoduchosť Božej podstaty neslobodno chápať repletívnu všadeprítomnosť ako nekonečnú expanziu alebo difúziu (rozšírenie) Božej podstaty.
Hoci Boh je prítomný všade a vo všetkých veciach svojou podstatou a udržuje ich v bytí, predsa nepôsobí všade rovnako. Ináč pôsobí v bytostiach, ináč v rozumných, ináč v poriadku prirodzenom a inak v poriadku nadprirodzenom. Kde Boh pôsobí zvláštnym spôsobom, tam je aj zvláštne prítomný. Kde začne takto pôsobiť, hovoríme, že tam prichádza. Kde takto prestáva pôsobiť, hovoríme, že odchádza. Zvláštnym spôsobom je Boh v taj duši, v ktorej prebýva svojou milosťou (inhabitatio), dáva sa jej dokonalejšie poznať a vrúcnejšie milovať. Túto prítomnosť hlboko prežívali mystici. (Por. Jn14,23; 1Kor3.16; 6.19). Zvláštnym spôsobom je Boh prítomný v nebi (Mt6,9), kde sa dáva vidieť svetlom slávy a tak spôsobuje nevýslovnú radosť nebešťanov. Celkom jedinečným spôsobom je prítomný Boh v ľudskej prirodzenosti Kristovej na základe hypostaickej únie (Kol2,9). Celkom zvláštna je prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, v ktorej pod spôsobmi chleba a vína prebýva opravdivo, vecne a podstatne so svojim telom, s krvou i dušou i so svojim božstvom, teda celý.
Praktický záver pre život: Boh ide s nami po všetkých našich cestách. Boh je v atómoch nášho tela. Boh účinkuje v najtajnejších hnutiach našej duše. Boh bdie nad nami, keď spíme. Boh nás priťahuje bližšie k sebe, keď umierame. Boh je skutočne v nás a my sme ešte oveľa viac v ňom.. Takto človek, vo najmä kresťan, nikdy nie je sám. Vždy je pri ňom Najväčší: ako náš pomocník, keď sa modlíme k nemu, ako náš priateľ, keď sme v jeho milosti, ako náš živý trest, keď zotrváme v hriechu. Bohu nemožno ujsť, ale ani Boh neopúšťa (Linhardt). Myšlienka na všadeprítomnosť Božiu nás pobáda k radostnej dôvere v Boha a zanechaniu hriechov, k neustálemu zdokonaľovaniu sa v duchovnom živote. Boh je v nás a s nami, preto sa nevzďaľujme od Neho.
==Božie chcenie==
Každá duchovná bytosť musí byť obdarená nielen rozumom a poznaním, ale aj vôľou a chcením. Každá bytosť smeruje k dobru primeranému svojej prirodzenosti. Lenže ináč smerujú k dobru bytosti nerozumné a ináč rozumné. Nerozumné bytosti sú k dobru svojej prirodzenosti určené tak, že nutne k nej smerujú. Táto určitosť sa nazýva u bytostí bez poznania náklonnosťou čiste prirodzenou (appetitus naturalis), u bytostí vybavených zmyslovým poznaním zmyslovou žiadostivosťou (apettitus sensitivus) u bytostí rozumných rozumovou žiadostivosťou čiže vôľou.
Chcenie rozumnej bytosti je životná činnosť a nazýva sa vôľou alebo aj láskou. Rozumná bytosť touto činnosťou smeruje k poznanému dobru, ktoré chce dosiahnuť, ak ho ešte nemá, alebo spočíva v dobre, ktoré už má, vlastní. Keďže Boh je samo nekonečné dobro, preto Božia vôľa nemôže byť vo vlastnom zmysle snahou o dosiahnutie nejakého dobra, ktoré by ešte vôbec nemal. Božia vôľa je teda spokojné spočinutie v sebe samom, ako v nekonečnom Dobre, je láskou, ktorou Boh seba ako nekonečné dobro miluje a všetko zameriava k sebe ako k poslednému cieľu. Vlastnosti Božieho chcenia sú: nekonečná svätosť, sloboda, dobrotivosť, milosrdenstvo, spravodlivosť, pravdovravnosť a vernosť, všemohúcnosť.
ďalej budeme pojednávať o dokonalosti Božej vôle, o jej predmete, rozdelení a napokon o jednotlivých vlastnostiach.
===Dokonalosť Božieho chcenia===
1. Vatikánsky koncil vyhlásil za článok viery:
2.
„Boh je nekonečný rozumom i vôľou a každou dokonalosťou – Deum esse... intellectu ac voluntate omnique perfectione infinitum“ (DS3001)
Vôľa Božia nespočíva v jednotlivých úkonoch vôľových, ale je totožná s jeho bytím, podstatou, ako jeden, jediný absolútny a zvrchovane slobodný čin.
Písmo sväté hovorí o vznešenosti vôle Božej na mnohých miestach. V slobodnej Božej vôli vidí posledný dôvod svetového poriadku. Starý zákon ukazuje skôr jeho vôľu stvoriteľskú: „Čokoľvek chce Pán, činí na nebi a na zemi, v mori a všetkých vodných hlbinách“ (Ž134,6); Nový zákon ukazuje skôr jeho spásnu vôľu a vyzdvihuje vôľu Božiu ako najvyššiu normu mravnosti: „Kto plní vôľu môjho Otca... vojde do Kráľovstva nebeského“ (Mt7,21); „Otče náš... buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt6,10). Por. Múd14,16; Jn4,14; 1Kor1,1,; Ef1,11; 1Tim2,1-5 atď.
Tradícia hovorí jednoznačne o dokonalosti vôle Božej. Otcovia bránia slobodu Božej vôle voči fatalizmu pohanov.
Rozum odôvodňuje nekonečnú dokonalosť Božej vôle zo skutočnosti vôle tvorov. Kde je rozum, tak je aj vôľa. Pretože Boh má najdokonalejší rozum, má aj najdokonalejšiu vôľu. Boh chápe seba úplne a jasne pozná svoju nekonečnú dokonalosť. Ako čistá dokonalosť musí byť vôľa v Bohu formálne vyslovená ale v nekonečnom stupňovaní. Aj kategorický imperatív mravného zákona poukazuje na najvyššiu, nad ľuďmi stojacu vôľu. Na slobodnú, nanajvýš rozumnú a zvrchovanú vôľu Božiu ukazujú aj všetky stvorené veci v prírode, ktoré majú svoj určitý ráz, sú určené k určitej činnosti a vo svojej činnosti sa riadia prírodnými zákonmi.
Božia vôľa je jeho podstata, lebo čokoľvek v Bohu je, jeho podstata. Podstata Božia je jedinečná, večná, nekonečná a nevyhnutná a taká je aj Božia vôľa. Boh vo svojom chcení je nezávislý od vonkajších vecí, nijaká vec ho nedeterminuje. Božia vôľa je jediný, číry, nezmeniteľný akt, ktorým Boh dobro chce a miluje a pretože ho sám v nekonečnej miere má, sa z neho stále raduje. „Boh je láska“ (1Jn4,8) Boh je ipsum velle, je voluntas, čiže amor subsitens. Čin, ktorým Boh dobro chce a miluje, je vôľa Božia, je láska sama sebou a od seba.
Božia vôľa je absolútne nezávislá. Kým naša vôľa túži po dobre, ktoré nemá (amor concupiscentiae), prekonáva prekážky a ťažkosti, ktoré sa stavajú jej usilovnej snahe po dobre do cesty, premáha ich a až potom, keď dobro dosiahla, ho používa a z neho sa raduje (amor complacentiae). Božia vôľa spočíva s nevýslovnou záľubou a láskou v dobre, ktorým je ona sama. teda na vôľu Božiu nemožno pôsobiť nejaké vonkajšie dobro, aby v nej spôsobilo akt chcenia a pohlo ju. Z toho, že my si nevieme akt chcenia Božieho inak pomyslieť ako tak, že nasleduje a predpokladá akt Božieho poznania, nenasleduje závislosť vôle Božej na jeho rozume. Ako vôľa Božia je podstata Božia, nakoľko vyjadruje vzťah k dobru, tak Boží rozum je tá istá podstata Božia, nakoľko má za svoj predmet pravdu.
Medzi vôľou Božou a vôľou ľudskou je zásadný rozdiel:
a) Božie chcenie je čin podstatný – ľudské chcenie je prípadok, lebo naše chcenie je schopnosť rozdielna od našej podstaty.
b)
c) Vôľa Božia je nemeniteľná od večnosti. Vôľa Božia je číry čin, lebo je jednoduchá, nemeniteľná a večná. Summa I 18,7. – Ľudská vôľa koná v čase mnohorakými činmi.
d)
e) Schopnosť vôle Božej je nekonečná – ľudská vôľa trpí na nedostatky.
f)
Naša vôľa túži po dokonalostiach, ktoré nemáme. Táto náklonnosť sa v nás často mení. Ľudská vôľa závisí od vonkajších vecí. Božia vôľa nemá po čom túžiť v našom zmysle, lebo od večnosti vlastní najvyššie dobro a tým je vôľou Božou milovaná Božia podstata.
Vášne (affectus) v Bohu
Prirodzenosť je vnútorný a posledný princíp činnosti a vášni podmetu, Napr. prirodzenosť ohňa je že páli. Prirodzenosť vyslovuje činnosť. Podstata a prirodzenosť sú objektívne jedno. Prirodzenosť je podstata nakoľko je prvým a základným princípom vášní a činov. Pod vášňou rozumieme pohyb snaživej zmyslovej schopnosti spojený s telesným pohnutím. Keďže je v tele v spojení s dušou, vzniká z vášne primerané hnutie vo vôli. Toto hnutie vôle, čiže duševné hnutie, smeruje k žiadanému dobru alebo zlu. Z takého hnutia vzniká napr. láska – vášeň, túžba – odpor, radosť – smútok, nádej – zúfalstvo, strach – hnev...
Božej prirodzenosti nepripisujeme vášne v ľudskom zmysle, lebo Boh je čistý Duch. Ak je reč v svätom písme o hneve Božom a o iných hnutiach, tak im treba rozumieť ako antropomorfizmom. Zmyslom takýchto textov je, že Božia činnosť má podobnosť s ľudskými citmi. Také, ktoré v sebe neobsahujú žiadnu nedokonalosť, ako láska, radosť, môžeme o Bohu vypovedať ako také, ale v nekonečnom, rýdzo duchovnom zmysle. Iné city, predovšetkým také, ktoré súvisia so zmyslovou žiadostivosťou a zahŕňajú nedokonalosť, môžu byť o Bohu vypovedané len do určitej miery podobnosti. Napr. hnev je totožný s Božou svätosťou, ktorá sa musí prejaviť ako zásadný protiklad proti všetkému zlu. V Písme svätom hnev znamená trestajúcu spravodlivosť Božiu. Tieto antropomorfizmy v Písme zdôrazňujú napokon i Boží život, ako osobnostný ( sú dovolené i preto, že človek je obrazom Božím).
Z afektov Bohu prísluší formálne a skutočne len láska a radosť. Láska je vôľa Božia preto, že Boh sám seba ako nekonečné dobro vždy a neochvejne chce a miluje. Láska j v Bohu reálne identická s jeho podstatou. (1Jn4,8). Radosť alebo blaženosť prísluší Bohu v nekonečnom stupňovaní ostatných afektov; radosť je vôli Božej preto, že Boh z tohto zvrchovaného dobra, ktorým je on sám, sa nekonečne raduje, používa ho a preto je nevýslovne blažený (in se et ex se baetissimus... v sebe a zo seba najblaženejší, DS 3001).
Čo sa týka afektu nenávisti, prísluší Bohu vzhľadom k jeho absolútnej svätosti, nenávisť ohavnosti (odium abominationis), voči hriechu, ale nie nepriateľská nenávisť (odium inimicitiae) voči hriešnikovej osobe. Ž5,7: „krvižíznivca i podvodníka má v ohavnosti Pán“. Múdr11,25: „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil, lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol bys to učinil“. Podľa všetkého Boh miluje hriešnika, nakoľko je jeho tvor, ale nenávidí ho, nakoľko prestupuje jeho vôľu; (por. I20,2).
Túžba, ktorá sa vzťahuje k dobru neprítomnému a odpor, ktorý sa vzniká proti zlu hroziacemu, u Boha byť nemôžu, lebo Boh je plnosť všetkého dobra. Keď si odmyslíme z vôle Božej všetky hnutia, potom možno povedať, že Boh tvorom dobre chce a praje a zlo od nich odvracia (Ez33,11).
Nádej a odvaha, strach a zúfalstvo u Boha byť nemôžu, lebo prvé dve predpokladajú ťažkosti a druhé dve predpokladajú nebezpečenstvo. Nemožno ich uviesť do súladu s Božou všemohúcnosťou. Teda keď Písmo sväté pripisuje Bohu hnev, zármutok, ľútosť a pod., sú to antropomorfizmy, obrazné výroky, ktorými Písmo hovorí o Bohu po ľudsky, pripisuje mu ľudské hnutia.
§ 21. Predmet Božieho chcenia.
1. veta: Boh chce a miluje samého seba ako predmet prvotný. De fide.
2.
Primárnym a formálnym predmetom Božej vôle a Božej lásky je Boh sám. 1. vatikánsky koncil učí: „nutne miluje seba samého – necessario amat seipsum,“ (DS 3025); „je v sebe a zo seba najblaženejší – in se et ex beatissimus“ (DS3001).
Písmo sväté dosvedčuje, že Boh podriadil všetko tvorstvo sebe ako konečnému cieľu. Prísl16,4“ „Pán všetko stvoril pre svoj cieľ“. Zdôrazňuje vzájomnú lásku, ktorou sa milujú tri Božské Osoby. „Toto je môj milý Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt3,17). – „Otec miluje Syna a všetko dal jemu do rúk“ (Jn3,35; porov. Jn15,9; 17,23).
Láska Boha predovšetkým k sebe samému sa ukazuje tým, že Boh všetky stvorenia stvoril pre svoju slávu (por. Iz43,7; 43,25; Rim11,36; Zjv1,8).
Sv. Gregor Nys. pekne hovorí: „Božstvo je poznanie seba a poznanie sa stáva láskou, lebo poznanie je krásne samo sebou.“ (De anima et resur., PG 46, 49). Keď už stvorená bytosť oplýva najväčšou výsadou, že dokáže Boha milovať, tým menej Boh, ktorého vôľa je láska, nemôže seba nemilovať.
Formálnym predmetom Božej vôle je takisto Boh sám. Dôvodom a motívom (pohnútkou), prečo Boh miluje seba nemôže byť inšie, ako On sám, ako najdokonalejšie dobro. Veci mimo seba Boh nemôže chcieť pre ich dobrotu, lebo potom by taká vec bola príčinou aktu Božej vôle a Boh by na nej závisel (por. Pris 16,4). Boh chce a miluje veci v tej miere, ako si to zasluhujú. Najväčšie, zvrchované absolútne dobro je Boh sám, kým všetko ostatné je natoľko dobré, nakoľko má účasť na dobrote Božej, je napodobnením, odbleskom Božej dobroty, nakoľko je stvorené Bohom.
3. veta: Boh chce a miluje všetky veci mimo seba ako predmet druhotný.
4.
1. Vatikánsky koncil učí, že povolal k životu všetky tvory najslobodnejšou vôľou
2.
(liberrimo, consilio, voluntate ab omni necessitate libera, DS 3002, 3025).
Písmo sväté vyzdvihuje lásku Boha k jeho stvoreniam. „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil“ (Mud 11,25). Por. Iz49,15; Jer 31,3; Pris 8,31; Zjav 5, 11 a i.
Láska Boha k tvorom je láska záľuby (amor complacentiae), t.j. Boh miluje tvory, nakoľko sú konečným spôsobom účastné na jeho dokonalostiach a majú v ňom svoj konečný cieľ. Láska Boha k tvorom je ďalej láskou blahosklonnosti (amor benevolentiae), t.j. Boh miluje tvory láskou, ktorá neprijíma, ale dáva a preto je nanajvýš nesebecká, nezištná. Veci mimo Boha nemôžu byť príčinou a dôvodom, prečo ich Boh chce a miluje, ale len predmetom a cieľom, ktorý Boh chce. Kým my, nejakú vec chceme preto, že je, alebo že sa nám vidí byť dobrá a preto nás jej dobrota láka a imponuje, žiadna vec mimo Boha nemôže pohnúť jeho dobrotu, aby ju chcel a miloval. Vždy je to nekonečná dobrota Božia, pre ktorú Boh chce z nej niečo tvorom udeliť a takto spôsobiť všetku ich dobrotu. Láska Božia nie je vyvolaná dobrotou tvorov, ale sama je príčinou stvorenej dobroty (I 20,2 Amor Dei est infudens et creans bonitatem in rebus.) „A táto láska nezakladá sa na tom, že by sme my najprv milovali Boha, ale že on si nás zamiloval” (1 Jn 4,10).
Podľa toho, či Boh dáva viac dobre jednému tvorovi ako inému, hovoríme, že Boh miluje jedného tvora viac ako iného. Tým však nemožno rozumieť, žeby Boh miloval jedného tvora vrúcnejšie ako iného, lebo akt ktorým Boh miluje seba a všetko mimo seba, je jediný, nedeliteľný a večný, t.j. podstata Božia. Stupeň lásky Boha k tvorom je vnútro – božskom akte jeden a ten istý, v mimobožskom účinkuje však rozdielny podľa stupňa láskyhodnosti.
V tvorovch teda Boh miluje svoju dokonalosť, ktorú síce tvory nezväčšujú, ale ju participujú a prejavujú. Spomedzi tvorov Boh najviac miluje tie rozumné bytosti, ktoré majú posväcujúcu milosť. Lebo tie majú zvláštnu účasť na Božej svätosti, sú Božími priateľmi a Boha milujú nadprirodzenou láskou.
3. veta: Boh nemôže chcieť priamo ani fyzické ani mravné zlo.
4.
Zlo v širšom zmysle je nedostatok povinného dobra, teda sa o sebe jestvuje. fyzické zlo je tam, kde nejaká bytosť je zbavená tej dokonalosti, ktorú v poriadku fyzicky má mať.
Vôľa sama o sebe vždy smeruje k dobru, ktoré je jej primerané a preto žiadúce. Keď stvorená vôľa chce nejaké zlo, potom jej túžba po zle vzniká z omylu rozumu, ktorý odhliada od zla a utkvie na nejakej vlastnosti, ktorá sa mu zdá byť dobrou. Vôľa, pre se, sama sebou (priamo) môže chcieť iba dobro. Boh, ktorý je vyvýšený nad každý omyl, zlo nikdy nemôže chcieť priamo, pre zlo samotné.
Keď Boh chce nejaké zlo fyzické (ktoré sa týka neživej prírody a rastlín) a zlo psychické (utrpenie a zahynutie zvierat a ľudí), potom ho chce len nepriamo (per accidens). Nechce zlo preto, že je zlo, ale kvôli nejakému dobru, ktoré je s ním spojené alebo z neho nasleduje. Človek si môže vyvoliť nejaké zlo fyzické, aby dosiahol väčšie fyzické dobro, napr. dá si odrezať chorý úd, aby si zachránil život. Alebo môže chcieť fyzické zlo, aby dosiahol vyššie mravné dobro, napr. umŕtvuje sa, aby sa stal trpezlivým, pokorným, aby získal u Boha zásluhy. Teda aj Boh môže na svoje tvory posielať fyzické zlá, choroby, hlad, utrpenia, smrť, atď., aby skrze tieto zlá preukázal dobrá vyššie, ale nechce takéto zlo priamo. Mud 1, 13: „Boh neučinil smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. veď On stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu“. Sir 11, 14: „Dobré i zlé, život i smrť, chudoba i zámožnosť sú od Boha“. Por Sir 39,35n; Am 3. 6.
Mravné zlo, t.j. hriech , ktoré je vedomým a dobrovoľným prestúpením zákona Božieho, teda vždy priamo proti Božej vôli, Boh nemôže chcieť ani per se, ani per accidens. Mravné zlo je zlo absolútne, práve preto, lebo sa vždy prieči vôli Božej a teda aj jeho podstate. Preto ho Boh žiadnym spôsobom nemôže chcieť. Hriech je svojou podstatou popretím Boha. Boh necháva i túto slobodu ľudskej vôli, ale urobil všetko, aby hriech premohol. Hriech je urážka a strata Boha, teda vlastne jediné opravdivé – zlo. Preto ho Boh nechce ani per se ani per accidens, t.j. ani ako cieľ, ani ako prostriedok k cieľu. Tridenský koncil odsúdil opačnú náuku Kalvínovu ako bludnú (DS 1556). Písmo sväté hovorí: „Veď nie si Boh, čo miloval by neprávosť“ (Ž5, 5). Boh len pripustí hriech (permisive solum, DS 1556), pretože rešpektuje slobodnú vôľu človeka (Sir 15, 14nn) a pretože má múdrosť a moc, aby nechal aj zo zla vzísť dobro. Napr. Gen 50,20: „Vy ste síce proti mne snovali zlo, Boh to však obrátil na dobro“. Boh sa tu prejavuje k človekovi dvojakým spôsobom: dobrotou a milosrdenstvom pri ľútosti, a ak k nej nedôjde, potom spravodlivo trestá. Napokon aj morálne zlo musí slúžiť najvyššiemu svetovému cieľu, oslava Boha tým, že zjavuje alebo jeho milosrdenstvo v odpustení alebo jeho spravodlivosť v treste.
Všetko ostatné zlo, ktoré sa objavuje v dejinách sveta a spásy, Boh priamo nechce (čiže chce ho nepriamo). Hovoríme, že dopustí ho. Fyzické zlo dopustí Boh v rámci vyššieho dobra (utrpenie, choroba, duševné trápenie a pod.). Mnohé zlo v prírode je dôsledkom vývoja sveta, podriadenosti celku. Aj dobro jednotlivca niekedy musí ustúpiť všeobecnému dobru.
Ako takéto zlá prijíma veriaci človek? Či už sú to zlá v prírode alebo osobné zlá, veriacemu kresťanovi sú pokáním, skúškou, Božím navštívením. Príležitosťou k odpykaniu trestu, očisteniu, niekedy i trestom, možnosťou pripodobenia sa ku Kristovi, zmierením alebo znakom zvláštneho vyvolenia Božieho.
Poznámka: Keď Písmo sväté hovorí, že Boh zatvrdzuje človeka v zlom (Ex 4, 21; 7,3; Rim 9, 8) alebo vydá hriešnym žiadostiam (Rim 1, 24-28), nechce ho označiť ako vlastného pôvodcu hriechu. Znamená to, že Boh hriech pripustí, t. j. neprekazí pripustenie hriechu neodporuje Božej svätosti, lebo neznamená schvaľovanie hriechu a nie je jeho príčinou. Príčinou hriechu je zneužitie slobodnej vôle. Zatvrdnutosť je trest, ktorý spočíva v odňatí milosti. Sv. Augustín to vyjadril takto: „Tak Boh zaslepuje a zatvrdzuje, že opúšťa a nepomáha“ (desserendo et non adiuvando, In Joan 53,6).
===Spôsob a rozdelenie Božieho chcenia===
I. Boh je samobytné chcenie (Deus est velle subsistens). To znamená, že Božie chcenie je samo od seba a je totožné s jeho podstatou. Teda Boh jediným, stálym, večným, nekonečne dokonalým chcením miluje seba i všetky ostatné bytosti. Dôvod svojho chcenie má Boh iba v sebe samom. Dôvodom jeho chcenia je len jeho dobrota. Pre svoju dobrotu dáva tvorom – slobodným rozhodnutím – ich bytie a dokonalosti, miluje v nich svoju dokonalosť, ktorej sú tvory v rozličných stupňoch účastné a všetky zameriava na seba ako na konečný cieľ. Jeho nekonečná dobrota je vlastne dôvodom toho, že vyslyší modlitby, trestá hriechy, volá k pokániu, kajúcnikom milosrdne odpúšťa atď.
II.
III. Božie chcenie, keďže je totožné s jeho podstatou, je teda jediné a úplne jednoduché. Aj hovoríme o rôznych činoch Božej vôle, tak rozdelenie je len z našej strany (virtuálne). V tom zmysle telógovia hovoria, že vôľa Božia je nevyhnutná i slobodná, absolútna i podmienená, predchádzajúca i následná, účinná i neúčinná. Aj slobodu vôle Božej rozdeľujú teológovia ľudskou rečou na viacero druhov, aby tak čím dôkladnejšie a výstižnejšie vyslovili nádheru Božej vôle, ktorá v skutočnosti je podstatou Božou. Sloboda vôle Bože sa najkrajšie skvie vo všemohúcnosti Božej, ktorou Boh chce len dobro. Nezávislosť vôle Božej na stvorených veciach javí nám svoj majestát v spravodlivosti a milosrdenstve Božom, lebo ani svojimi Božími skutkami ani svojimi hriechmi nenútime Boha k činnosti, ale skôr dávame Božej vôli príležitosť, aby nás buď spravodlivo potrestal alebo nám láskavo preukázal svoje milosrdenstvo.
IV.
Teológovia uvádzajú viaceré rozdelenie Božieho chcenia, t.j. Božej vôle a síce podľa premetu, na ktorý sa vzťahuje.
|
