Dogmatika/Božie meno: Rozdiel medzi revíziami

Rôzne mená, kt. Písmo sv. používa o Bohu, vyjadrujú skôr účinky, jako Božiu podsatatu. Podľa Scheebena /Dogmatik I, n. 84 etc./ možno rozdeliť “Sedem svätých mien” Starého zákona do troch skupín.

 

Vládca, Sudca;

 

 

 

Jahve – Ten, ktorý je. Tomuto výroku treba rozumieť ako primírnemu v dejinách spásy: vyjadruje Božiu vernosť v konaní so svojím ľudom Zmluvy. Avšak nad touto vernosťou stojí samotné Božie Bytie. Sám Boh zjavil toto meno Mojžišovi, keď na otázku, ako sa menuje, odpovedal: “Ja som, ktorý som! /ehje ašer ehje/. “ A dodal: Toto povieš Izraelitom: “Ja–som ma k vám poslal!” A Boh Mojžišovi ešte riekol. “Pán, Boh otcov vašich, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, poslal ma k vám. Toto je meno moje naveky a názov môj z pokolenia na pokolenie” /Ex 3,14 n/. celkom jasne a presne je tu povedané, že Boh sa tu sám označuje ako Osoba.

 

Podľa Ex 6,3 Boh sa zjavil Mojžišovi po prvý raz so svojím vlastným menom Jahve, zatiaľ čo patriarchom sa zjavil ako El Šaddaj /Mocný, LXX: pantokratór, omnipotens/. Biblický rozprávač používa meno Jahve vzhľadom na neskoršie zjavenie už v dejinách prvých ľudí a vkladá ho do úst praotcom i samému Bohu /Gn 15,2.7/. v súvislosti s tým treba Gn 4,26: “Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo” chápať tak, že sa nevzýval Boh pod menom Jahve, ale že úcta Boha bola všeobecne rozšírená. V dobe pred Mojžišom nemožno meno Jahve bezpečne dokázať ani v Izraeli ani mimo neho.

 

 

Kristov život a jeho účinkovanie, ako ho podáva evanjelium, dosvedčujú, že v ňom sa k nám priblížila láska Božia, lebo Kristus nikoho nevylučoval zo svojej lásky a keď sa tvrdo ozval, potom len voči tým, ktorí lásku a dobro deformovali. Kristova láska je hľadajúca, trpezlivá, jemná a obetavá až k hrdinstvu. Božie otcovstvo je teda darovaním sa jeho lásky, ba celkom dobre možno pochopiť, že dostať sa k nemu možno jedine láskou.

Keď sv. Pavol uvažoval o pravde nášho vykúpenia, napísal: “Boh však dokazuje svoju lásku k nám tak, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni” /Rim 5,8/. Vo svojich úvahách nadhodil otázku: “Kto nás odlúči od lásky Kristovej? /Rim 8,35/ a odpovedal, že nejestvuje taká sila, ktorá nás bude môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, Pánovi našom /Rim 8,35/39/. Je pochopiteľné, že existuje taká sila, ktorá môže prerušiť naše spojenie s Bohom, ako s naším Otcom a tou je slobodná ľudská vôľa. Každá láska dáva zo svojho dobra a to práve robí najvznešenejším spôsobom Božia láska zjavená v Kristovi, ktorý vo svojich blahoslavenstvách sľubuje večné dobro /Mt 5,1-10/.

Sv. Ján apoštol rovnako vyjadruje myšlienku, že Božia láska sa prejavila v tom, že Kristus svoj život položil za nás /1 Jn 3,16/. Pretože Boh je láska, preto “láska je z Boha a každý, kto miluje, pochádza z Boha a pozná Boha. Kto však nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je Láska” /1 Jn 4,7-8/.

 

 

Množstvo mien a názvov Boha v Písme sv. dosvedčuje, že On je najdokonalejší, neobsiahnuteľný a nedá sa vyjadriť akýmkoľvek jedným pojmom. Z mnohých názvov a mien v Písme sv. na prvé miesto treba postaviť dve: som, ktorý som – a Boh je Láska. V prvom názve sa lepšie znázorňuje plnosť Bytia, hoci neunikajú vlastnosti osobné, keď Ten, ktorý si toto meno dal, je vládca, Ochranca, Zákonodarca. V druhom názve sa Božia Bytnosť prejavuje ako Dobro, očarujúce a k sebe priťahujúce ľudské bytosti – teda je zdôraznený náboženský charakter tohto názvu. Obidve mená: som, ktorý je a Boh je Láska, sa vzájomne doplňujú.