Dogmatika/Syntetické témy: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 424:
* '''Matéria''': Akoby matériou tejto sviatosti sú úkony samého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Keďže sa tieto úkony z Božieho ustanovenia vyžadujú od kajúcnika na úplnosť sviatosti, na plné a dokonalé odpustenie hriechov, nazývajú sa preto časťami pokánia.
* '''Forma''':’'' '''Znakom je odstupňovaná jednota konania Cirkvi a hriešnika. Forma sviatosti pokánia, v ktorej je prevažne jej sila, je v slovách vysluhovateľa: „Rozhrešujem ťa“ atď., ku ktorej sa síce zo zvyku svätej cirkvi pridávajú niektoré modlitby, ale tie nepatria k podstate samej formy ani nie sú nutné na vysluhovanie tejto sviatosti..
* '''Vysluhovateľ''': Tridentský snem - na základe Kristových slov u Mt 18,18 a Jn 20,23 označuje za cirkevného vysluhovateľa sviatosti pokánia biskupa alebo spovedníka, ktorého tým biskup poveril. Dôvodom je, že na úkon vylúčenia a znovuprijatia do spoločenstva je oprávnený predstaviteľ spoločenstva - biskup alebo ním poverený spovedník. Právomoc spovedať - Na vysluhovanie sviatosti pokánia kňaz potrebuje okrem vysviacky aj právomoc. Tá je daná alebo už samým úradom alebo sa mu osobitne udelí. Ide o riadnu alebo delegovanú moc spovedať. Vysviackou dostáva kňaz vnútornú spôsobilosť vysluhovať sviatosť pokánia. Keďže tu ide o formu sudcovského výroku (vylúčenie a znovuprijatie) je potrebné, aby kňaz (biskup) mal právomoc nad penitentom. Je to kombinovaný úkon moci spravovať a moci posväcovať.
* '''Prijímateľ''': Je ním každý pokrstený veriaci, ktorý po krste spáchal hriech. Podľa učenia Tridentského koncilu sa majú vyznať všetky po krste spáchané smrteľné hriechy (ešte neodpustené vo sviatosti pokánia), a to ich počet druh a okolnosti. Vyznanie sa deje slovami a nie viditeľným znakom, lebo človek sa najzreteľnejšie prejavuje slovami. V slovách vyjadruje sám seba. Nie je nutné, ale je dovolené a osožné vyznať aj všedné hriechy, lebo oni sú nepozornosťou, nedbanlivým postojom voči Bohu, hoci nie sú jeho zradou. Možno sa spovedať aj zo smrteľných hriechov, ktoré už boli v spovedi odpustené. Zmysel možno vidieť v tom, že smrteľný hriech sa nemá brať ako izolovaný hriešny čin, ale ako celý komplex viny. Každé nové rozhrešenie tento komplex redukuje, aj keď samej viny sa už netýka. Treba pridržiavať dekrétu Quam singulari, ktorým pápež Pius X. dňa 8.8.1910 ustanovil, aby deti prijímali sviatosť pokánia a Eucharistie už vo veku rozoznávania. KKC učí, že deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.
* '''Sv. Písmo''': Pavol -Vystríha pred hriechom a vyzýva žiť v Duchu Svätom. Keď sa vinníci obrátia a konajú pokánie, majú byť opäť prijatí do cirkevnej obce (porov. 2Tim, 2Kor, 1Sol). Pavol autoritatívne zasahoval až vtedy, keď videl, že cirkevná obec sama nič nepodnikla proti ohavnostiam vo vlastných radoch. Vylúčenie hriešnika ho má polepšiť, aby mohol byť znova prijatý. Všetko sa to deje v mene Ježiša Krista, teda ide tu o vzťah hriešnika ku Kristovi a skrze Krista k Bohu. Jn 20,21-23: „Tu im Ježiš znova povedal: Pokoj vám! (...) ...dýchol na nich a povedal: Prijmite Ducha Svätého. Ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené; ktorým zadržíte, budú im zadržané.“ Mt 18,15-20: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Keď ťa neposlúchne... Veru hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi. (...)“
| |||