Dogmatika/Syntetické témy: Rozdiel medzi revíziami

* '''Špecifické aspekty''': Sviatosť možno udeliť opakovane v tom prípade, ak sa chorému v tej istej chorobe priťažilo, alebo ak vyzdravel a znova upadol do choroby.

 

* Posvätný stav (ordo) je sviatosť, v ktorej sa udeľuje vkladaním rúk a modlitbou biskupa duchovná moc a prijíma sa milosť k jej náležitému užívaniu. Táto sviatosť má tri stupne: episkopát, presbyterát a diakonát.

* '''Matéria''': Vonkajším znakom pri všetkých stupňoch je vkladanie rúk a modlitba. Matériou diakonskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na každého ordinanda, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou. Pri kňazskej vysviacke je matéria tá istá. Pri biskupskej vysviacke je matériou vlkadanie rúk biskupom konsekrátorov alebo aspoň hlavného konsekrátora, na hlavu vymenovaného, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou.

* '''Špecifické aspekty''': Celibát nie je podstatne spojený s kňazským úradom. Má kristologické, ekleziálne a antropologické zameranie. Slúži totiž na to, aby kňaz s apoštolskou starostlivosťou, ktorú v ňom roznecuje sám Pán konkrétne sprostredkúval bratom a sestrám spásu, ktorú priniesol Kristus.

 

* Podľa Gn Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Keď Boh chcel stvoriť človeka na svoj obraz, stvoril ich v tejto dvojici. Každý jednotlivec je Božím obrazom. Ale podobnosť s Bohom sa uskutočňuje aj v jednote muža a ženy. Jadro symbolu uzavretia manželstva je v zmluve. Toto jadro symbolu Cirkev nemôže odstrániť, môže iba určiť, ako sa má zmluva uzavrieť.

* '''Znak''': Vonkajším znakom sviatosti je výmena vzájomnej vôle partnerov uzavrieť manželstvo, teda manželská zmluva. Cirkev o tom ale neurobila nijaký záväzný výrok. Manželstvo je charakterizované vzájomným zväzkom osôb odlišného pohlavia pre pohlavné a životné spoločenstvo. V Cirkvi trvá presvedčenie, že každé manželstvo pokrstených je síce sviatosťou, ale až po manželskom akte je definitívne nerozlučným. Táto téza sa odôvodňuje tým, že iba dovŕšené manželstvo predstavuje dokonalým spôsobom vzťah Krista k Cirkvi. Čo sa týka vysvetľovania znaku sviatosti manželstva, je lepšie nepoužívať pojmy matéria a forma. Čo sa týka formy, Cirkev vydala určité predpisy, aby zaručila pevnosť zmluvy.

* '''Špecifické aspekty''': Jednota a nerozlučnosť sú podstatnými prvkami každého manželstva. Keby osoby, uzavierajúce manželstvo, vylúčili jednotu a nerozlučnosť, nemali by opravdivú vôľu uzavrieť manželstvo, lebo by chceli niečo iné, ako sviatostné manželstvo.

 

* '''Odpustky sú svätenina''', ktorá sa v ranom stredoveku vyčlenila ako osobitný prvok z praxe starocirkevného pokánia. Pre teológiu odpustkov je dôležitá zásada, že odpustenie hriechu ako viny sa síce stane naraz, ale to ešte neznamená, že sa premohol celý komplex hriechu, hriešny skutok a jeho dôsledky v prostredí.. Teda sa rozlišuje hriech od trestu za hriech.

* '''Vývin: '''Odpustky sa vyvinuli zo starokresťanskej praxe udeľovania sviatosti zmierenia. Jednalo sa o odpustenie určitej doby pokánia, ktorá predchádzala absolúcii a opätovnému začleneniu hriešnika do cirkevného spoločenstva.

* '''pre koho možno získať odpustky '''- Je istým učením, že Cirkev má moc odpustkami pomáhať zosnulým, ktorí sú v stave očisťovania, a to na spôsob prosby. Tieto odpustky nie sú oslobodením od trestu, lež výlučne prosbou k Bohu. Každý veriaci tiež môže získať odpustenie dočasných trestov čiastočne alebo úplne pre seba, s výnimkou tých odpustkov, ktoré možno získať iba pre duše v očistci (2.11. v kostole, 2.-8.11. na cintoríne).Nemožno však získať odpustky pre iného živého človeka.

 

* '''Osobný súd: '''S výrokom, že človek hneď po smrti začne svoj definitívny osud sa nerozlučne spája téza, že hneď po smrti sa bude konať súd. V krste - a keď je nutné vo sviatosti zmierenia - dostane človek podiel na súde, ktorý Boh vykonal nad reprezentantom všetkých hriešnych ľudí, nad Ježišom Kristom. takto zo strany Boha umierajúci človek už má súd za sebou. Je to fakt minulosti. Na druhej strane treba mať na mysli, že odpustenie hriechov poskytnuté v krste alebo vo sviatosti zmierenia, ako aj vnútorné obnovenie a posvätenie majú v človekovi vydržať do konca.

* '''Sv. Písmo''': Ono hovorí veľmi vážne, že Boh odplatí každému podľa jeho skutkov, že človek musí podať vyúčtovanie zo svojho konania. Ale na žiadnom mieste sa nehovorí výslovne a formálne, že sa súd vykoná bezprostredne po smrti, hoci je naznačené, že po smrti nastane rozličný stav spravodlivých a hriešnikov (podobenstvo o Lazárovi a boháčovi).

* '''Vzťah osobitného súdu a posledného súdu''': Často s hlása teória, že vzkriesenie každého jednotlivca nastane hneď po jeho smrti. V takejto téze sa odmieta, žeby niekedy nastalo úplne odlúčenie duše od tela. Podľa nej je smrť premenou k novému životu, ale nijakým odlúčením tela a duše.

 

* '''Sv. Písmo''': V 2. knihe Makabejcov sa kladie dôraz na modlitbu za zomrelých. Sv. Pavol porovnáva jednotu tých, čo sú spojení s Kristom s organizmom.

* '''Tradícia''': Presvedčenie, že žijúci môžu pomáhať mŕtvym nachádzame takisto v textoch cirkevných otcov a v liturg. modlitbách. Hlbší dôvod pre to je v spoločenstve svätých.

* '''Vzťah putujúcich k svätým''': podľa katolíckeho učenia sa uskutočňuje na dvoch stupňoch: na stupni uctievania a na stupni vzývania. Svedectvá o vzývaní svätých máme od najstarších čias. Najprv sa vzťahovalo na mučeníkov, apoštolov a prorokov, potom (4. stor.) sa rozšírilo na vyznavačov, panny a anjelov. Pritom sa jasne obil rozdiel medzi uctievaním Krista a uctievaním svätých. V uctievaní svätých je cieľom vždy sám Boh, ktorý si ľudí vyvolil a vzal do svojho života. Keď vzývame svätých, má to ten zmysel, že putujúca Cirkev má vedomie, že je s dovŕšenými bratmi v Kristovi zviazaná do jedného jediného „my“.

 

* '''Nebo '''vo svojej plnej podobe je spoločenstvo s Bohom, ktorý sa dá bezprostredne vidieť, a s tými ľuďmi, ktorí už prišli do definitívneho cieľa. V tomto súvise sa má vykladať život jednotlivých ľudí uprostred milujúceho spoločenstva, nakoľko nám Sv. Písmo a Tradícia na to dávajú oporné body.

* '''Sv. Písmo''': Slovo nebo znamená v SZ a NZ mnoho vecí. Je to výraz pre nebeskú klenbu, zároveň znamená Boží príbytok, jeho trón, pre neho vyhradenú svätyňu, existenčný priestor, ktorý mu patrí. Slovo nebo je slovom kvality. Táto má prevahu nad všetkými ľudskými silami. Slovo nebo je zároveň symbolickým označením pre Boha. Kristologický prvok je znázornený v mnohých obrazoch ako u sv. Pavla tak aj u sv. Jána. Byť v nebi znamená byť s Kristom.

* '''Život neba je milosť a odmena'''. Blažený vie, a to patrí vnútorne k jeho blaženosti, že už nemôže odpadnúť od Boha. Preto prežíva svoje spojenie s Bohom ako definitívnu istotu. Blažený už nemôže zhrešiť, teda vzbúriť sa proti Bohu. Smrťou sa tiež končí možnosť zásluh, a preto sa už nemôže čakať vzrast lásky k Bohu.

 

* '''Sv. Písmo''': Podľa jeho slov treba počítať s tým, že si niektorý človek nevyberie život s Bohom a v spoločenstve bratov a sestier, lež život uzavretý do seba samého, že hľadá seba samého a má sám seba ako zmysel a cieľ života. Takýto život je životom pekla. SZ vedel málo o osude tých, čo opustili historický život. Podsvetie je miesto pre dobrých a zlých, musia tam všetci zostúpiť, je to zhromaždenie všetkých mŕtvych. V NZ sa peklo berie ako miesto večného trestu začínajúce s posledným súdom. Toto miesto je pripravené nie len diablovi, ale všetkým, ktorí sa nechcú obrátiť a prijať vieru. Peklo sa znázorňuje slovami o tme, plači a škrípaní zubami. Podľa sv. Pavla súd prináša zavrhnutým večnú skazu. Zavrhnutí sú zatratenými.

* '''Tradícia: '''Diskusia sa v poapoštolskej dobe vzťahovala na začiatok, trvanie a druh pekelných trestov. Bezbožní sú už teraz v pekle podrobení trápeniu a nie až po poslednom súde. Učenie o obmedzenom trvaní pekla bolo zavrhnuté. Augustín zastával večnosť pekelných trestov. Prijíma sa téza o začiatku pekelných trestov hneď po smrti hriešnika so smrteľnými hriechmi (vyhlásené 1336 za dogmu).

* '''Zmysel pekla''': je zjavenie Boha ako Svätého, ako Lásky, ako Pravdy a Spravodlivosti, ako absolútnej hodnoty. Zatratený podáva toto zjavenie negatívnym spôsobom.

 

* '''Sv. Písmo''': Viac ako náznaky nenájdeme ani v SZ ani v NZ. Náznak v 2. knihe Makabejcov, keď našli u padnutých bojovníkov obrazy bôžikov, obrátili sa k modlitbe a prosili, aby boli padlým úplne odpustené hriechy, ktorých sa dopustili. Ježiš spomína jeden hriech, ktorý sa neodpustí ani na tomto svete ani na druhom - je to hriech proti Duchu Svätému, teda vedomé odmietnutie Ježiša Krista a jeho diela. Toto by sa dalo rozvinúť v tom zmysle, že existujú hriechy, ktoré budú odpustené na druhom svete.

* '''Tradícia''': Predstava o očistení sa rozvinula v súvise s pokáním. Stále bola neistota, či pokrstený, ktorý sa dopustil smrteľného hriechu, a preto musel byť vylúčený z cirkevného spoločenstva, už je natoľko očistený a natoľko robil pokánie, že ho možno opäť pripustiť k eucharistickej slávnosti. Hoci boli predstavy cirkev. otcov o očisťovaní na druhom svete rozličné, predsa sám fakt bol často zdôrazňovaný.

* '''Tresty: '''Prežívanie bolesti dozrievania sa nazýva trestom straty. Trest straty je totožný s trestom zmyslov, lebo človek pociťuje neschopnosť mať dokonalý dialóg s Bohom ako nedostatok. Tento nedostatok vznikne zo samého človeka. Človek trpí zo seba samého. Trpí z toho, že ešte nie je schopný dostatočne milovať. Avšak toto utrpenie je preniknuté nádejou a radosťou, že Boh ho robí vždy viac schopným úplnej lásky. Očisťovanie sa vzťahuje na pomalé odtŕhanie od hriešnych náklonností.

 

 

* '''Parúzia: '''Dovŕšenie stvorenia sa dosiahne nie vecnou udalosťou, ale osobným stretnutím, totiž Kristovým príchodom. Keď hovoríme o Kristovom novom príchode, nemáme na mysli priestorovú, lež osobnú udalosť. Druhý Kristov príchod znamená takú aktualizáciu jeho osláveného spôsobu existencie, že už nebude prítomný v zahaleniach, lež v bezprostrednej názornosti, takže ho už nikto nebude môcť nezbadať. To predpokladá, že v celom ľudstve sa uskutoční premena, takže ľudstvo bude schopné uvidieť osláveného Krista. Sv. Písmo: Fakt druhého Kristovho príchodu, jeho definitívneho osobného sebazjavenia, nádej na tento dej spolu s vierou vo vzkriesenie Ježiša Krista tvoria základ apoštolského ohlasovania. Cirkev prevzal do svojich vyznaní viery zjavenie o druhom Kristovom príchode a definovala ho na 4. lateránskom koncile (1215). Kráľovstvo Krista sa neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta.