Dogmatika/Syntetické témy: Rozdiel medzi revíziami

* '''Posielania:''' Otec nemôže byť poslaný; Otec posiela Syna; Otec a Syn posielajú Ducha Svätého (podľa svedectva Písma).

 

* '''Prvé a základné Božie dielo je stvorenie'''. Bohom zjavené biblické a kresťanské posolstvo o stvorení je vyjadrené v obrazoch, rečou, ktorou sa vyjadroval staroveký orientálny človek. Stála platnosť biblického posolstva je zaistená Božou inšpiráciou svätopiscov.

* '''Stvoriť '''v telog. zmysle znamená urobiť niečo celkom z ničoho (ex nihilo sui et subiecti), teda, že tá vec neexistuje ako taká a ani nejestvuje nijaký materiál, z ktorej by bola urobená. Takáto činnosť je vlastná jedine Bohu. Stvorenie, ktorým začal svet existovať možno nazvať prechodom od nebytia k bytiu; tento prechod nebol postupný a pozvoľný, ale nastal v okamihu.

* Vlastnosťami Božej prozreteľnosti sú: neomylná istota (nedeje sa nič, čo by nebolo predvídané alebo chcené, „náhoda“ nemá u Boha miesto, nejde tu však o fatalizmus - osudovosť, čo by popieralo slobodu rozumných tvorov); nezmeniteľnosť (nevylučuje sa prosebná modlitba, lebo aj ona zapadá do plánu, nesnaží sa ho zmeniť,. ale je plnením Božej vôle).

 

* '''Anjeli '''sú považovaní za osobné bytia, teda bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona. (angelos = posol) Jestvovanie anjelov je dogma.

* '''V Písme''' je niekoľko zmienok o anjeloch (SZ) ako o nadľudských bytostiach stvorených Bohom. V Kol 1,16 je priamo dosvedčená ich stvorenosť (V ňom bolo stvorené všetko... tróny, panstvá...). O počte anjelov sa v Písme píše veľmi hyperbolicky, preto o tejto otázke nič presnejšie nevieme. Rozdelenie anjelov do 9 chórov nie je pravdou viery.

* Dobrým anjelom patrí náboženská úcta (cultus duliae).

 

* Boh dovoľuje, aby existovali zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyniesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním rozišla.

* '''Diablova vláda nad ľuďmi:''' 4. later. koncil učí, že človek zhrešil z diablovho návodu, teda diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi. Podľa Tomáša je prirodzenosti človeka primerané, aby mu niektoré tvory pomáhali (dobrí anjeli) a iné zase škodili (zlí anjeli).

* '''Spôsoby''', ktorými diabol uplatňuje svoju vládu: Zlí duchovia sa usilujú morálne škodiť človeku zvádzaním k hriechu (pád prarodičov, Judášova zrada, Petrovo zapretie). Čo sa týka spôsobu, nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu, iba nepriamo a to skrze pamäť a obrazotvornosť a na vôľu nepriamo skrze zmyslovú žiadostivosť. Zvláštnym druhom pôsobenia môže byť posadnutosť, ktorej hodnotenie prislúcha cirkev. autorite. Vplyv zlého ducha nemožno popierať ale ani preháňať.

 

* '''Teologická antropológia '''neustále porovnáva svoje závery zo zjavených slov s výsledkami prírodovedeckého a psychologického výskumu. Ak by jestvoval nejaký rozpor, potom teológ buď nesprávne vykladá Písmo, alebo jeho uzávery nie sú správne. Zvláštnu dôležitosť má telog. antropol. v závislosti na kristológiu. Teológia objasňuje stav vecí zákonom postupného vývoja človeka ale aj faktom skutočného pádu jeho prirodzenosti (dedičný hriech).

* '''Dogmou je''', že prvého človeka priamo stvoril Boh. Teda človek sa nevyvinul mechanicky z nejakého živočícha, hoci je možné pripustiť, že Boh vdýchol duchovnú dušu organickej látke (pôvodne zvieraciemu telu). Sv. Písmo obsahuje dve správy o stvorení. Boh stvoril dušu prvého človeka z ničoho, ale jeho telo utvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bola k dispozícii. Bližší spôsob sa z Písma nedozvedáme.

* '''Pôvod jednotlivých duší''': Každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho (sent. certa). Omyly: Preexistencianizmus (duše existujú už pred spojením s telom), emanatizmus (duše vznikajú vyliatím, emanáciou z Božej podstaty), generacianizmus (duša vzniká pri ploditeľskom akte rodičov, ktorí sú jej pôvodcami).

 

* '''Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných tvorov'''. Boh určil, aby ho rozumné tvory oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom mohli požívať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcu v spoločenstve s ním.

* Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate, prirodzenosti stvorenej bytosti; to, bez čoho by stvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť, čo je prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzený poriadok je zameranie všetkých stvorení ku cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti. Nadprirodzené je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť. Tvor na to nemá nárok a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuť svojimi silami. Nadprirodzený poriadok je zameranie rozumného tvora k nadprirodzenému konečnému cieľu.

* Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprir. dary). Stav padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu (bez milosti posv., bez mimoprir. darov). Stav obnovenej prirodzenosti: vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťou obnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie mimoprir. dary). Stav oslávenej prirodzensoti: stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, blažené videnie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity v úplnosti).

* '''Nadprirodzené a mimoprirodzené dary''' mal Adam zachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu. Hriech spáchaný prvými ľuďmi sa na počiatku nazýva prvotným hriechom a bol ich osobným hriechom. Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, prešiel a prechádza tento hriech aj na jeho potomstvo a preto sa nazýva dedičným hriechom. Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobný hriech.

* '''Hriešny čin''': prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali tak uznať svoju závislosť od Boha. Podľa morálnej povahy bol hriech prarodičov hriechom neposlušnosti.

* '''Následky''': V stave dedič. hriechu je človek pozbavený milosti posväcujúcej ako aj mimoprir. darov. Porušenie prirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že človek je schopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušenie sa ale vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť, žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženého videnia Boha (de fide).

 

* '''Základná kristologická dogma''' - Ježiš Kristus je druhá Božská osoba, večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Prevzatý z Jn 1,14. JK je teda aj Bohom aj človekom, má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré sú spojené v jednej osobe večného Božieho Syna.

* '''Učenie cirkvi''' - Chalcedón: (Všetci vyznávame) Ježiša Krista, dokonalého v božstve, a toho istého dokonalého v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka v dvoch prirodzenostiach: nezmiešane, nezmeniteľne, nerozdelene, nerozlučiteľne

* Dôležitá zásady pri nových teologických miestach - teológovia môžu diskutovať o novom spôsobe vyjadrovania o základných náboženských pravdách, ktorý by bol zrozumiteľnejší dnešným ľuďom. Ale autentickým učením Cirkvi sa stáva až po schválení Magistériom.

 

* '''Definovanie učenia''' - Ježiš Kristus je opravdivý Boh - de fide

* '''Synoptici''': Vedomie Božieho synovstva - „môj Otec“ kontra „váš Otec“, nikdy nie „náš Otec“; Dvanásťročný JK v chrá;me: „Či neviete, že mám byť tam, kde sa jedná o môjho Otca“ Ľudský synovský vzťah Márie tu musel ustúpiť božskému synovskému vzťahu. Jánovské miesto u synoptikov: „Nik nepozná Syna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Rovný vzťah Otca a Syna vo vzájomnom poznávaní sa.