Katechéza/Analytická katechéza: Rozdiel medzi revíziami

 

==Ľudské čnosti==

 

 

„Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní” (KKC 1803). Aj sv. Gregor Nyssenský nám objas-ňuje, prečo treba viesť čnostný život: „Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.”

 

 

Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych (božských) čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka mať účasť na Božej prirodzenosti. Božské čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom je jeden Boh v troch osobách (...) sú základom morálneho konania kresťana. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti. Božské čnosti sú viera, nádej a láska (porov. KKC 1812 - 1813). Tvoria akoby základ ostatných čností, pretože ich stvárňujú a oživujú.

 

„Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.” (KKC 1804)

 

 

„Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro” (KKC 1804).

Koľko omylov nachádzame okolo seba aj v nás samých, keď hovoríme o slobode! Avšak Pavlovo „,Všetko smiem.’ Ale nie všetko osoží” hovorí o skutočnom ovládaní sa a o riadení svojho života spod zorného uhla večných Božích právd. Poznáme predsa pravdu našich otcov: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže”, a ak hovoríme o čnostiach, tak platí zásada, že Boh stavia na ľudskej prirodzenosti. Zázraky, okamžité premeny sú jedinečnými dotykmi a zásahmi Boha v našom živote. Ani Ježiš nerobil zázraky na počkanie a nemožné do troch dní. Predpokladal vieru toho, kto prichádzal prosiť o pomoc. Áno, urobil aj zázraky, ale predovšetkým chcel zmenu srdca a potom z toho prameniacu zmenu v ľudskom živote na rozličných úrovniach. A to je azda ten najväčší zázrak - človek zasiahnutý Božím slovom, Božou milosťou, začne meniť svoje správanie i postoje a tak Boh veľké zázraky nakoniec koná cez uzdravené srdce. Aj Ježišovo vyvolenie si napr. Petra za prvého z apoštolov bol z ľudského hľadiska skoro prehratý zápas. Legenda spomína, že keď Ježiš vystúpil do neba, anjeli sa pýtali, kto bude pokračovať v diele evanjelizácie. Keď sa dozvedeli, že apoštoli, nedávali tomu nijakú šancu. Peter so svojimi pozitívnymi aj negatívnymi povahovými črtami však na sebe pracoval a bol dôstojným prvým pápežom. Zasiahnutý Ježišovou láskou, napriek prehrám sa usiloval o napĺňanie Učiteľovho odkazu. A nesklamal. Ako čítame v Skutkoch apoštolov, vedel sa poučiť aj z chýb a v budúcnosti sa im vyhnúť. Nás kresťanov Ježiš pozval i na budovanie tohto sveta, ktoré sa začína v našom zápale, v hľadaní a v konaní dobra.

 

 

Veď čo by nám osožilo, keby sme pre Krista získali celý svet, ale svoju dušu zatratili? V kresťanskom staroveku sa hlásal blud, že sviatosti, ktoré kňaz vysluhuje v stave hriechu, sú neplatné. Cirkev tento blud odsúdila, sviatosti sú Kristovým darom pre ľudí. Je dobré, a malo by to tak byť, aby kňaz či biskup bol aj osobným svedectvom krásy kresťanského života, lebo pre prijímateľa sviatostí je to veľmi povzbudzujúce a vedie ho to k čnostnému životu. Aj tu platí, že príklady tiahnu.

Sv. František Saleský bol v mladosti človek razantného správania, bol ukážkovým cholerikom. Sám si uvedomoval, že svojím správaním ľudí možno aj odstrašuje, a že ho musí zmeniť. Ľudia, ktorí ho poznali, na sklonku jeho života uznanlivo krútili hlavou, lebo zmenil svoj vzorec správania a dokázal ovládať svoje city. Ľudí do Cirkvi priviedol síce aj rozumovými argumentmi, ale predovšetkým svedectvom svojho života.

Nijaká práca nebýva taká únavná a spojená s toľkými prehrami ako práca na sebe. Často prichádza netrpezlivosť, rozladenosť a možno aj konštatovanie: „To nemá zmysel, ja na to nemám!” Práve keď hovoríme o čnosti, je potrebné nevzdávať sa, ale s Božou pomocou a na základe vlastného rozhodnutia ísť ďalej. Pohľad na skalnaté pobrežie pri búrlivom mori poodhaľuje, čo dokáže trpezlivosť a dôraznosť. Aj ten najtvrdší kameň sa pod neustálym tlakom morskej vody postupne obrusuje.

Nech sú pre nás výzvou Ježišove slová, že Boh si aj z kameňov môže povolať synov. My nie sme kamene, sme Boží synovia a dcéry, ktorým Pán dáva tento pôstny čas, aby sme sa vedeli zaprieť, ovládať, prinútiť sa. Lebo pôst znamená schopnosť znova sa vzchopiť na ceste k dobru, zanechať staré cesty a vykročiť po cestách Pánových. Pavol nás vyzýva: „Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami” (Flp 4,8 - 9)

 

Zhrnutie:

 

*Pôvodný zdroj: [http://www.katnoviny.sk/Kn_2004/09_2004/obnova.htm]

 

==Čnosti==