|
==Eucharistia==
===Aké meno jej patrí?===
Nie je jedno, aké slová, používame na označenie osôb alebo vecí. O tom by dokázali čosi povedať rodičia, ktorí si majú vybrať meno pre svoje deti. Veď ich tak budú volať celý život.
Na označenie hostiny, ktorú Ježiš zorganizoval so svojimi apoštolmi v predvečer svojho umučenia, a ktorú od nich žiadal opakovať na jeho pamiatku, už bolo v histórii použitých mnoho označení.
Pánova večera - takto ju nazýva apoštol Pavol v 1Kor 11,20
* je to večera, na ktorej je prítomný Pán
Lámanie chleba - takto ju označuje Lukáš v udalosti o Emauzských učeníkoch Lk 24,30-31
* Ježiš vzal chlieb, lámal ho a dával svojim učeníkom...
* pri lámaní chleba môžeme spoznať aj my Ježiša Krista zmŕtvychvstalého
Eucharistia - takto o nej hovorí Lukáš i Pavol. Ježiš pri večeri vzal chlieb, vzdával vďaky - eucharistésas (od slova eucharístein - ďakovať) - Lk 22,19; 1 Kor 11,24
* eucharistiou vzdávame vďaky Bohu za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista ako aj za dar Ducha Svätého
Najsvätejšia obeta - na jednej strane obetujeme Bohu chlieb a víno, plody zeme a práce ľudských rúk a na druhej strane sa Ježiš obetuje za nás.
Ježiš za nás priniesol jeden krát raz navždy tú najväčšiu obetu, keď zomrel na kríži za naše hriechy ako obetný Baránok. Okrem tejto obety niet inej v Novom Zákone. Táto má nekonečnú hodnotu, preto k nej nemožno už viac pridať.
Omša je sprítomnením tejto jedinej Kristovej obete sviatostným (nekrvavým spôsobom). Takto sa stávame účastnými na najväčšej udalosti našej spásy.
===Na návšteve===
Ísť na omšu znamená ísť na návštevu. Hostiteľom je Ježiš vo svojom dome. Jeho dom je dom modlitby. Návšteva u priateľov má štyri etapy:
1. Prijatie hostí. Pozvaní prichádzajú a zazvonia na dvere. Domáci im otvoria, pozdravia sa, podajú si ruky, objímu sa, popýtajú sa jeden druhého ako sa im vodí, ako im slúži zdravie a zaželajú si všetko najlepšie.
* Pri príchode do kostola pozdravíme sa navzájom s Ježišom v Bohostánku
* Keď prichádza kňaz k oltáru slúžiť sv. omšu predstavuje Krista, ktorý bude za nás prinášať obetu, preto sa s ním pozdravíme tým že sa postavíme a zvítame sa radostnou piesňou
* Potom si zaželáme všetko najlepšie: Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými. I s duchom tvojim. Čo lepšie by sme si moholi zaželať?
2. Čas na rozhovor. Keď sme sa už zvítali, hostiteľ nás uvedie do obývačky. Tam sa spolu porozprávame o všetkom možnom. Veď priatelia si majú toho vždy dosť čo povedať.
* Po privítaní nasleduje Bohoslužba slova, kde nám Boh rozpráva o sebe, o tom, čo bolo, čo bude, o svojich plánoch s nami, o jeho vzťahu k nám...
* My mu odpovedáme spevom i modlitbami
3. Ku stolu. Keď už sme sa dostatočne porozprávali, hostiteľ nás nezabudne ako sa patrí pohostiť. Zavolá nás ku stolu. Jesť a piť pri jednom stole znamená prejav priateľstva, stôl spája rodinu.
* Ježiš nás nepozval len na rozhovor, pozval nás ku stolu.
* On povedal: Kto je moje telo a pije moju krv bude mať večný život.
* Prichádzať na návštevu a nezobrať si z toho, čo nám ponúkajú je urážkou hostiteľa. Ako sa my javíme na návšteve u Ježiša?
4. Rozlúčka. Hoci je nám spolu dobre, hoci si máme toho ešte veľa čo povedať, hoci pohostenie je výborné, treba sa pobrať znova domov. Veď aj zajtra je deň. A pozvanie stále platí. Tu sme vždy vítaní hostia. Tak sa ešte raz pozdravíme, podáme si ruku, zaželáme si všetko dobré a poďakujeme sa hostiteľovi.
* Aj omša má svoj koniec. No Ježiš nás pozýva, aby sme prišli aj inokedy.
* Kňaz nám v jeho mene želá: Pán nech je s vami! Iďte v mene Božom!
* A my sa poďakujeme hostiteľovi: Bohu vďaka.
===Všetko to začína zvonením===
Skôr ako sa začne sv. omša, ozýva sa z veže zvonenie. Je to zvuk, ktorý sa ozýva z Božieho domu do celého okolia. Je to pozvánka. Boží hlas zhora sa rozlieha po mestách a dedinách, aby zhromaždil svoj ľud.
Ž 19,4-5
* Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny zeme.
Sú rozličné spôsoby, ako Boh hovorí ku svojim deťom. Často hovorí cez stvorené veci. Často používa materiálne znaky. Jedným z nich je zvonenie.
Kráľ usporiadal hostinu. Teraz na ňu pozýva hostí. Je však veľmi zdvorilý. Nikoho nenúti. Jednoducho pozýva. Diskrétne, nenásilne. Keď ich niekto zrána počuje, môže sa obrátiť na druhý bok a pokračovať v spánku. Ale Boh pozýva a čaká. Poďte ku mne všetci... ja vás občerstvím.
Boh k nám hovorí jednoduchým zvonením. Je to pozvanie. Ak ho prijmeme, prehovorí k nám otvorene: svojimi slovami, milosťou, veľkými skutkami, nesmiernou mocou.
===Keď sa zíde rodina===
Ľudia sa často schádzajú. Vytvárajú tak rozličné skupiny a zoskupenia. Zídu sa v obchode a čakajú v rade na tovar. Zídu sa v autobuse, stoja či sedia jeden vedľa druhého a každý rozmýšľa nad svojimi vlastnými problémami. Aj v čakárni u lekára sa ľudia zídu...
Mt 5,47
* A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?
1 Jn 4,20
* Ak niekto povie: „Milujem Boha“, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.
Ak prichádzame do kostola a nedokážeme sa pritom zniesť so svojimi bratmi a sestrami, ak sa s nimi nedokážeme porozprávať ba ani len pozdraviť, ako si môžme vytvoriť vzťah k Bohu? Ak nemilujeme tých bratov a sestry, ktorých vidíme okolo seba, ako môžme milovať Boha, ktorého nevidíme?
===Ornát a štóla===
Ornát je široké rúcho do ktorého sa oblieka kňaz na slúženie sv. omše. Je farby liturgického obdobia alebo daného sviatku či spomienky.
Ornát vypadá ako stan. Kňaz vchádza do tohto Božieho stánku na čas, kým slúži sv. omšu. Je to pre neho, ako aj pre veriacich, ktorí ho vidia pozvanie vstúpiť do nového sveta: Božieho. Keď si kňaz oblieka ornát, spontánne si pripomína slová sv. Pavla:
Rim 13,14
* oblečte si Pána Ježiša Krista...
Štóla je pás z látky rovnakej farby ako rúcho. Je symbolom na liturgické rozlíšenie vysvätených Božích služobníkov. Nosia ju biskupi, kňazi i diakoni.
V liturgii, podobne ako v každodennom živote nie je jedno, aké oblečenie sa nosí. Podľa oblečenia možno spoznať čo je kto za človeka alebo čo robí. Keď ide niekto do práce v železničiarskej alebo policajnej uniforme tak môžeme si domyslieť, aké je jeho zamestnanie. Takisto má asi iné zamestnanie ten, kto ide do práce v montérkach od toho, kto ide v obleku a kravate s kufríkom v ruke. No nielen v zamestnaní sa človek odlišuje oblečením. Ten istý človek, ktorý ide na turistiku v rifliach a tričku v deň svojho sobáša sa nahodí do obleka s kravatou alebo motýlikom.
A tak sa aj v liturgii používa primerané oblečenie k jednotlivým príležitostiam. Štóla a ornát teda majú svoj zmysel. V prvom rade vyjadrujú, že je to sám Kristus, ktorý slávi túto eucharistiu. Keď si kňaz oblieka toto rúcho, je to nato, aby nám pripomínalo: Zabudnite teraz na to, že som tu ja, a upriamte svoj zrak na Krista, ktorého predstavujem, v ktorého mene teraz hovorím a v ktorého mene konám. V skutočnosti eucharistiu nekoná obyčajný človek, ale sám Kristus.
Kdekoľvek sa slúži omša, tam je prítomný Kristus: v zhromaždení veriacich, vo svojom slove, pod spôsobom chleba a vína a zvláštnym spôsobom v osobe kňaza. Toto nám pripomína štóla a ornát.
==ŠKAPULIAR PANNY MÁRIE==
| 