|
Vojak, ktorý bol zajatý, nesmie vyzradiť tajnosti, ktoré by spôsobili nesmierne škody jeho vlasti.
Ťažkosť však nespočíva len v tom, žeby zachovanie tajnosti stálo veľké osobné obety. Často sa javí metodicky nemožné zachovať tajnosť. Odmietnuť odpovedať na položené otázky, nie je riešením situácie, pretože dopytujúci v mlčaní vidí potvrdenie otázky. V takýchto prípadoch jedinou možnou únikovou cestou na zachovanie tajnosti sa zdá falošná odpoveď, teda klamstvo. Je teda klamstvo vždy hriechom, alebo môžu nastať situácie, kedy by bolo dovolené?
==KLAMSTVO==
Pohanské prostredie sa voči klamstvu stavalo veľmi zhovievavo. Aristoteles spomedzi filozofov, Sofokles spomedzi básnikov a Cicero spomedzi rímskych spisovateľov, ktorí považovali klamstvo vždy za nemorálne boli v danej dobe výnimkami.
===Sv. Písmo===
Boh už v Starom Zákone zakazoval klamstvo:
Ex 20,16; 23,7
* Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
* Nepravdivej výpovedi sa budeš vyhýbať!
Toto prikázanie zaväzuje vždy a za každých okolností: klamstvo je samo o sebe vnútorne zlé a preto nie je nikdy dovolené.
Lv 19,11-12
* Nekradnite, neluhajte a neklamte jeden druhého! Neprisahajte falošne na moje meno, aby ste nezneuctili meno svojho Boha.
Prís 6,17.19; 30,8
* (Pán nenávidí) ... pyšné oči, jazyk falošný a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú... (toho,) kto hovorí lož ako svedok falošný a kto medzi bratmi zvady rozsieva.
* (Bože,) vzdiaľ odo mňa nepravdivosť a lživú reč! Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi vždy iba toľko, koľko potrebujem na živobytie.
Sir 4,24.26.31.33; 7,13-14
* (Synu,...) Pre svoju dušu nehanbi sa vyznať pravdu... ani si nepočínaj falošne... Nehanbi sa vyznať zo svojich hriechov, no ak ide o hriech, nepoddávaj sa nikomu... Za pravdu bojuj, akoby ti šlo o život...
* Nerozsievaj nepravdivé správy proti svojmu bratovi, ale ani priateľovi nerob niečo podobného. Nevymýšľaj si nič, čo je nepravdivé, lebo v tom zotrvať neslúži na dobré.
Zach 8,16-17
* Ale toto sú príkazy, ktoré máte zachovávať: Hovorte každý pravdu svojmu blížnemu, majte naozaj spravodlivé súdy vo svojich bránach; nech nik nezmýšľa vo svojom srdci zle proti svojmu blížnemu a nemilujte krivú prísahu, lebo toto všetko sú veci, ktoré nenávidím.
V Novom Zákone dáva Ježiš jasne klamstvo do súvisu s diablom.
Jn 8,44-45
* Vašim otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži. Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte.
Ježiš žiada od každého svojho nasledovníka pravdovravnosť.
Mt 5,37
* Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.
Sv. Pavol ohlasuje nový život v Kristovi takýmito slovami:
Kol 3,9-10
* Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.
klamstvo sa tu zaraďuje medzi skutky starého človeka, teda nespaseného
Ef 4,25
* Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi.
Sv. Pavol vymenováva klamstvo medzi ťažkými hriechmi v liste Timotejovi:
1 Tim 1,8-10
* (Zákon je daný pre:) nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu.
Sv. Peter považuje klamstvo za pokúšanie Pánovho Ducha:
Sk 5,1-11
* (klamstvo Ananiáša a Zafiry)... Peter povedal: Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému... Neluhal si ľuďom, ale Bohu... padol a skonal... (Zafiry sa Peter spýtal:) Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok? Ona povedala: Áno, za toľko. Peter jej povedal: Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho Ducha?... A hneď mu padla k nohám a skonala...
je jasné, že tu nešlo o klamstvo, ktoré by spôsobovalo nejakú škodu iným, veď dávali v prospech komunity dobrovoľne svoje majetky. Hriech však spočíva v klamstve ako takom, pričom jeho vážnosť vzrastá s okolnosťou, že klame pred cirkevnou autoritou.
V Apokalypse sa klamstvo zaraďuje medzi hriechy, ktoré zasluhujú peklo, a teda medzi ťažké:
Zjv 21,8
* Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.
Podobne zas do neba nemá prístup ten, kto nie je zapísaný v knihe života.
A do tej knihy nie sú zapísaní tí, čo sa dopúšťali klamstva:
Zjv 21,27
* Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.
V Písme sa však spomínajú rozličné klamstvá z doby patriarchov, ako aj z neskorších čias bez toho, žeby sa nejako odsudzovali. Práve preto sa niekedy v teológii cirkevných otcov javí neistota. Tak napr. Origenes, sv. Ján Zlatoústy, Didimus, sv. Hilár a Ján Kaziánsky (Cassiano) keď videli výskyt klamstva u patriarchov, predpokladali, že klamstvo, ktorým sa usilujeme pomôcť blížnemu asi nebude zlé.
===Teológia===
Sv. Augustín a neskoršie sv. Tomáš Akvinský učili, že akékoľvek klamstvo je nemorálne.
Sv. Augustín
Sv. Augustín venoval tejto téme dve diela:
1. «De mendacio» (napísané okolo r. 395), kde podáva svoju definíciu klamstva:
* hovorenie nepravdy s úmyslom obalamutiť
* klamárom je ten, kto má jednu vec v mysli, ale druhú vyjadruje, či už slovom alebo akýmkoľvek spôsobom.
2. «Contra mindacium ad Consentium» (napísané okolo r. 420), kde prichádza k uzáveru, že akékoľvek klamstvo je vždy nedovolené.
Podľa sv. Augustína:
Kto si myslí, že môžu byť aj také druhy klamstva, ktoré nie sú hriechom, nehorázne tým luhá sebe samému, pretože sa považuje čestného klamára iných.
Pritom všetkom však sv. Augustín neskrýval ťažkosti, ktoré z toho vyplývajú:
«Problém klamstva je neľahký a často nás znepokojuje v každodennej činnosti.»
Dokazuje teologicky, nedovolenosť akéhokoľvek klamstva, pričom používa predovšetkým argumenty z Písma. Ale tiež sa dovoláva faktu, že:
reč nebola stvorená nato, aby sme sa pomocou nej navzájom klamali, ale aby sme si navzájom odovzdávali myšlienky.
Sv. Tomáš Akvinský
Sv. Tomáš argumentuje teologicky i filozoficky. Udáva k tomu štyri dôvody, prečo je klamstvo vždy hriechom :
* klamstvo nás pripodobňuje diablovi, tak ako pravdovravnosť je charakteristikou Božích detí
* rozbíja spolužitie ľudí
* likviduje dobré meno toho, kto klame a zbavuje ho vieryhodnosti
* pozbavuje toho, kto klame spásy
V Teologickej sume jeho argumentácia vychádza z povahy ľudskej reči:
* slová sú podľa svojej prirodzenosti znakmi, vyjadrujúcimi vnútorné myšlienky, preto je čosi neprirodzené, a tým pádom nevhodné (škodlivé) podávať navonok to, čo vôbec nie je vo vnútri: «preto akékoľvek klamstvo je vždy hriech».
===Závažnosť klamstva===
Po dlhý čas teológovia zastávali názor, že klamstvo je samo o sebe iba ľahkým hriechom, ale že sa môže stať ťažkým, ak je doprevádzané veľmi zlým úmyslom (napr. ublížiť niekomu, alebo spôsobiť niekomu škodu). V poslednej dobe niekoľkí teológovia sa prikláňajú k názoru, že klamstvo je samo o sebe ťažkou matériou (grave ex genere suo). V tomto zmysle vypovedá i sv. Písmo. Okrem toho prísnejšie posudzovanie, pokiaľ sa jedná o závažnosť klamstva vyplýva i z faktu, že dnes prostredníctvom masovo komunikačných prostriedkov klamstvo dosahuje nedozierne následky tým, že vyvoláva všeobecnú atmosféru nedôvery, podvodu a neistoty.
Pojem klamstva a jeho členenie
Skôr ako sa dáme do štúdia otázky klamstva zblízka, musíme si ho zadefinovať.
Klamstvo, alebo lož je vonkajší prejav nášho vnútra, ktorý protirečí nášmu vnútornému presvedčeniu.
Klamať znamená vyjadriť nepravdu s úmyslom uviesť iného do omylu.
# Materiálne a formálne klamstvo
#* ak niekto vie, ako sa objektívne veci majú a pritom hovorí niečo iné
# Materiálne klamstvo
#* niekto je v omyle o tom, ako sa veci majú, ale úprimne sa vyjadruje podľa svojho presvedčenia, hoci pomýleného
* Formálne klamstvo
#* hovorí niečo iné než o čom je presvedčený, hoci mylne, aj keby objektívne hovoril pravdu
O hriechu v morálnom zmysle slova, teda započítateľnom hovoríme len vtedy, ak je klamstvo formálne, teda úmyselné. Úmysel uviesť iného do omylu nemusí byť explicitný, je totiž už obsiahnutý v samotnom fakte, že vedome niekomu hovoríme to, o čom vieme, že nie je pravda, pričom vieme, že on to berie vážne.
Každé hovorenie nepravdy však nie je klamstvom:
* klamstvo zo žartu (mendicatium iocosum) je také hovorenie nepravdy, keď vieme, že ten, komu je určené vie, ako to myslíme, a teda že to nemyslíme vážne. Nejde teda o klamstvo, pretože tu nie je úmysel uviesť iného do omylu.
* hovorenie rozprávok alebo rozličných vymyslených historiek pri ktorých poslucháč vie, že nejde o skutočné príbehy, alebo kde na tom vôbec nezáleží (napr. v rozličných zábavných programoch, kde účinkujúci rozpráva, čo sa mu prihodilo a pod.)
* rozprávanie nepravdy samo o sebe bez toho, žeby sa tým niečo komunikovalo iným osobám nemožno tiež považovať za klamstvo (napr. ak niekto hovorí nepravdu len tak do vetra, za neprítomnosti iných osôb, alebo aj za ich prítomnosti, ak ich upozorní, že im to neoznamuje, alebo, že to, čo hovorí nie je pravda, prípadne ak to hovorí cudzím jazykom, ktorému oni nerozumejú atď.)
Klamstvo podľa motívov možno rozdeliť na:
* úžitkové klamstvo (mendacium officiosum), ktoré súži na vyhnutie sa nejakej škode pre seba alebo pre iných, alebo z ktorého ten, čo klame vyťaží pre seba či pre iných nejaký osoh
* škodlivé klamstvo (mendacium damnosum), ktorým sa niekto usiluje uškodiť iným
===Teória materiálneho a formálneho prejavu===
Niektorí sa pokúsili zmierniť prísnu náuku o klamstve rozličnými teóriami. Jednou z nich je teória materiálneho a formálneho prejavu. Tu treba podotknúť že tieto pojmy nemožno stotožňovať s materiálnym a fomálnym klamstvom, o ktorom už bola reč.
Formálny prejav je, ak ten, čo hovorí, má v úmysle niečo iným odovzdať (komunikovať).
Materiálny prejev je zasa, ak tento úmysel chýba.
Keďže pri materiálnom prejave hovoriaci nemá žiadny úmysel iných o niečom informovať, nie je možné pri ňom žiadne klamstvo, pretože ten, kto nemieni niekoho o niečom poučovať, nemôže ho tým pádom poučovať zle. V ťažkých situáciach by sa vraj človek mohol takto utiekať k materiálnemu prejavu, aby sa vyhol klamstvu, hoci navonok hovorí proti tomu, čo je vnútorne presvedčený.
Odpoveď na teóriu
Na túto teóriu treba odpovedať, že reč sama o sebe už svojou prirodzenosťou vždy čosi odovzdáva. Reč nie je nejakou neutrálnou realitou, ktorá by sa stala komunikáciou len vtedy, keď to hovoriaci chce. Kto hovorí k iným, už samotným faktom, že hovorí je vždy považovaný inými za toho, ktorý im niečo odovzdáva. Kto by chcel hovoriť iba materiálne (vydávať zvuky, ktoré nedávajú zmysel, a teda nič nekomunikujú), ten znehodnocuje reč ako takú. Dokonca ani pri žarte alebo rozprávke nejde len o materiálny prejav, lebo aj tieto nám niečo odovzdávajú.
===Teória falošného prejavu===
V tejto teórii stredobodom pozornosti nie je ten, ktorý hovorí, so svojim úmyslom niečo odovzdávať alebo nie, ale v tomto prípade sa vec točí okolo toho, ktorému je prejav určený.
Celá otázka spočíva v tomto: Má v tomto konkrétnom prípade osoba, ktorej je prejav určený právo počuť pravdu alebo nie? Ak má a hovoriaci jej nehovorí pravdu, tak klame. Ale ak daná osoba nemá právo počuť pravdu, tak sa nejedná o klamstvo, ale o falošný prejav, ktorý by podľa tejto teórie nebol hriechom.
Túto teóriu vypracoval predovšetkým kalvínsky teológ H. Grotius (1583-1645). Vo svojom diele «De iure pacis ac belli» píše, že právo počuť pravdu prestáva vtedy, ak by sa tým porušilo právo tretích osôb (napr. ak by bol ohrozený život nevinného, nespravodlivý prenasledovateľ nemá právo na pravdu), alebo ak by pýtajúci sa sám toto právo odmietol (ak napríklad chorý odmieta prijať pravdu o svojom stave, možno ho klamať). Aj niektorí súčasní autori zastávajú podobné stanoviská.
Teória falošného prejavu sa odvoláva ako na svoj model na spôsob ako sa postupuje s nespravodlivým agresorom. Tak ako nespravodlivý agresor stráca takpovediac právo na svoj vlastný život, tak o to skôr stráca právo na pravdu ten, ktorý kladie otázky so zlým úmyslom. Preto je dovolené odpovedať nepravdou tomu, čo kladie otázky bez toho, žeby mal nárok na pravdivú odpoveď.
Odpoveď na teóriu
Treba uznať, že v ľudskom prejave nezohráva význam len ten, kto hovorí, ale i ten, ku ktorému je prejav určený. S človekom, ktorého poznáme a ktorému dôverujeme rozprávame inak ako s neznámym, prípadne s takým, ktorý má s nami nejaké zlé úmysly. No i napriek tomu teória falošného prejavu naráža na nasledovné prekážky:
* zakladá sa na diskutibilnej hypotéze o práve na pravdu
Ako možno určiť, či človek, s ktorým práve hovorím má právo na pravdu? Veď je len ozaj zriedkavým prípadom, žeby sa dalo hovoriť v pravom zmysle slova o ozajstnom práve poznať pravdu, ako by bolo napríklad na súde. Lenže v skutočnosti povinnosť hovoriť pravdu má oveľa širší rozmer: táto pramení z úcty k osobe blížneho, z lásky a zodpovednosti za to, aby bol život ľudí ovládnutý atmosférou vzájomnej dôvery. Teória falošného prejavu sa teda zakladá na vymyslenom práve na pravdu u blížneho, ktoré by mohol mať a ktoré by tiež mohol stratiť.
* aj keby niekto nebol povinný povedať blížnemu pravdu (Grotius by povedal, že stratil právo na pravdu), z toho ešte nevyplýva, že mu možno povedať niečo, čo nie je pravda.
V takomto prípade sa javí oveľa opodstatnenejší postoj mlčania. Tým sa totiž neútočí na ľudskú dôstojnosť blížneho. Narozdiel od toho povedať niekomu nepravdu v tzv. falošnom prejave znamená urážku ľudskej dôstojnosti, ktorú nestráca ani zločinec.
* ak by bol dovolený falošný prejav, ak by jednotlivec mohol usudzovať, kedy ho použiť a kedy nie, ľudské spolužitie by sa neodškriepiteľne stalo veľmi nestabilným.
* teória falošného prejavu akoby vôbec nebrala do úvahy toho, kto hovorí, ale iba toho, komu je prejav určený.
Avšak ten, kto hovorí vchádza falošným prejavom do konfliktu so sebou samým, so svojim vlastným presvedčením a svedomím. Dostáva sa do kontrastu s pravdou, ktorú nám kladie na srdce evanjelium, a samozrejme devastuje zmysel ľudskej reči ako takej. Reč totiž nie je nejakou neutrálnou realitou, ktorú možno použiť na odovzdávanie pravdy, alebo falošného prejavu. Naopak, zmyslom ľudskej reči, a ten nás zaväzuje, je prenášanie pravdy.
Mt 5,37
* Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.
* Ježiš ukazuje oveľa radikálnejší postoj, než sa prejavoval v SZ. Nehovorí: Nebudeš krivo prisahať, ale: Vôbec neprisahajte! To znamená, že vôbec sa nemá robiť rozdiel v prejave pod prísahou a prejave bez prísahy. Prejav musí byť vždy: áno-áno, nie-nie: t. j. pravdivý.
Treba ešte dodať, že klamstvo je hriechom samo o sebe a nie na základe následkov. Konzekvencionalisti posudzujú moralitu skutkov len na základe toho, či spôsobia dobrý alebo zlý účinok. Tu však treba zdôrazniť že žiadny (dobrý) cieľ nesvätí prostriedky. A tak nikdy nemožno skutkom, ktorý je sám o sebe zlý usilovať o dobré výsledky. Podobne nie je dovolené kradnúť, aby sa z toho konalo dobro. (Bohatým brať a chudobným dávať.) Podobne nie je mysliteľná lož z lásky k blížnemu. A falošný prejav je rozhodne lož.
==Eucharistia==
| 