Wikiknihy

Katechéza/Nezaradené do kategórií: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
Rozdiely v nasledujúcej verzii →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
 
Mireksoteria (diskusia | príspevky)
1 197 editací
Bez shrnutí editace
Riadok 1:
==SVÄTOSŤ SEXUALITY==
'''Oheň v mojich kostiach'''
Len čo Boh stvoril človeka a prehovoril k nemu, jeho prvé slová sa týkali sexu. Človek bol stvorený na Boží obraz ako muž a žena. Jeho prvou úlohou, ktorú od Boha dostal bolo plodenie.
Plodenie
 Gn 1,27-28; 5,1-2
• A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte sa a množte a naplňte zem! Podmaňte si ju...!“
• Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení..
Sexuálna stránka človeka a rozdielnosť pohlaví je od Boha - Stvoriteľa. Aj sexuálna stránka človeka je obrazom Boha, veď Boh stvoril človeka na svoj obraz. Ľudská sexualita teda nie je len na živočíšnej úrovni, ona má svoju špecificky ľudskú podobu.
Pohlavné spojenie muža a ženy žiada od človeka sám Boh. Jeho vôľou je: Ploďte sa a množte a naplňte zem!
Zjednotenie
 Gn 2,18; 2,24
• Urobme mu pomocníka, jemu podobnému.
• Muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a dvaja budú jedným telom.
Rozdielnosť pohlaví nemá však len úlohu prenášania života. Vzťah medzi mužom a ženou je osobný jav. Človek je osobou, ktorá je obdarená rozumom a slobodnou vôľou. Ľudská sexualita realizuje zjednotenie dvoch osôb: dvaja budú jedným telom. Sex teda znamená viac, než iba prenášanie života. Vďaka sexuálnej stránke vzniká rodinný zväzok, ktorý je miestom vzájomnej ľudskej formácie. Rodina je zázemím pre každého človeka.
 Mt 19,6
• Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.
Boh dal príkaz plodenia. Jeho plnenie však „poistil“ tým, že do človeka ako aj do ostatných živočíchov vložil pud zachovania života (ktorého súčasťou je pud zachovania rodu: pohlavný pud).
Pohlavný pud, jeho funkcia a ovládanie.
Skrze inštinkty je zabezpečené Božie riadenie živočíšneho sveta. Vďaka nim sa napĺňa neustále Božia vôľa, ktorá v trvalom stvoriteľskom akte privádza všetky veci k ich konečnému cieľu.
Aký zmysel majú inštinkty u človeka? Tvoria jeho konštitutívny princíp, na ktorý je napojený tiež intelekt. Základným inštinktom tak, ako i u iných živočíchov je tendencia k vlastnému dobru (chcieť dobre sebe samému). Tomuto inštinktu u človeka podlieha intelekt i vôľa. Partikulárnymi zložkami tohto inštinktu je potom pud zachovania života:
1. svojho vlastného (pud sebazáchovy )
 túžba žiť
 hladu a smädu
 vyhýbanie sa bolesti a nebezpečenstvu (strach)
 obranné a ochranné reflexy (únava - spánok), komplexy
2. ľudského rodu
 sociálny pud - túžba po rodine, deťoch
 pohlavný pud
 pohlavná príťažlivosť (dostredivá zložka)
 pohlavný stud (odstredivá zložka)
Človek, keďže je rozumom obdarená bytosť a má slobodnú vôľu, môže a má vedome ovládať partikulárne inštinkty. Nie je však možné, aby sa vzoprel základnému konštitutívnemu inštinktu tendencie k vlastnému dobru. Môže teda nespať hoci je unavený, nejesť, hoci je hladný ale tiež naopak (jesť, hoci nie je hladný). Ovládaním partikulárnych pudov sleduje však (inštinktívne!) svoje vlastné dobro.
Povolanie do manželstva a cieľ manželstva.
Manželstvo ustanovil Boh ako najvyššiu formu sebadarovania sa v láske. Má dva základné ciele, ktorých konzumácia sa uskutočňuje v manželskom pohlavnom styku:
 plodenie
 zjednotenie v láske
Ľudské plodenie je svojim charakterom neporovnateľné s iným plodením v živočíšnom svete. Prichádza totiž na svet ľudská osoba, ktorá je povolaná pre večný život. Preto je manželský styk spoluprácou na stvorení.
Svätosť sexuality sa odráža už v starozákonnom predpise o obriezke. Obrezanie predkožky vyjadruje zmluvu s Bohom a plodenie detí sa tak stáva posvätným úkonom. Plodnosť v manželstve je požehnaním a deti sú Boží dar.
Sexuálne spojenie je svätým aj preto, že Ježiš Kristus povýšil manželstvo na jednu zo siedmych sviatostí. Sviatosťou nie je sobáš, teda liturgický úkon, ktorým sa manželstvo uzatvára, ale samotné manželstvo, ktorého konzumácia nastáva práve v pohlavnom styku.
Nato, aby vznikol právoplatný a sviatostný manželský zväzok sa vyžaduje vzájomné verejné odovzdanie si súhlasu, čím sa uzatvára medzi mužom a ženou trvalá zmluva. Takto uzatvorená zmluva je nerozlučiteľná až do smrti. Ak tí dvaja, čo uzatvorili manželstvo sú kresťania, ich zväzok je sviatostný. Jediná právoplatná autorita, ktorá by mohla tento zväzok rozviazať z vážneho dôvodu, je rímsky pápež, ale iba v prípade, že manželstvo ešte nebolo konzumované. Akonáhle sa sviatosť konzumuje pohlavným stykom, niet na svete autority, ktorá by mohla tento zväzok rozviazať.
Posvätnosť sexuálnych úkonov
Za sexuálne úkony sa považujú tie, ktoré vedú k užívaniu pohlavného pôžitku (pohľady, dotyky, bozkávanie...). Môžeme rozlišovať sexuálne úkony:
 úplné: zavŕšené v orgazme
 neúplné: nezavŕšené v orgazme
Posvätnosť sexuality vyplýva z faktu, že
 plodenie je spoluprácou na stvorení ľudskej osoby, ktorá je povolaná pre večný život
 manželstvo je povýšené na sviatosť a je tak prostriedkom ku spáse
Pri sexuálnych úkonoch, ako pri konzumácii každej inej sviatosti sa človek dostáva do priameho kontaktu s Bohom. Tak sa sexuálne úkony stávajú zdrojom Božej milosti, ktorá robí manželstvo šťastným a svätým.
Zneužitie nejakej veci je o to horšie, čím je daná vec svätejšia. Zdá sa, že medzi najsvätejšie veci v živote človeka je možné považovať jeho vzťah k Bohu, k sexu a k životu. Ak nepriatelia Boha chcú pošiliapať po najsvätejších veciach, tak zneucťujú práve tieto:
 všetky nádávky a oplzlé výrazy sú buď rúhaním sa voči Bohu, alebo zneucťovaním sexu, či života
Ak by sme chceli zneuctiť nejakú sviatosť (eucharistiu, spoveď) nie je možné, aby to bol ľahký hriech. A tak ani zneuctenie sviatostnej sexuality nie je nikdy ľahkým hriechom, ak ono bolo vedomé a dobrovoľné.
Sexuálne úkony sú legitímne a sväté za splnenia podmienok, pri ktorých sa vyžaduje:
 spoločník (spoločníčka)
 inak: masturbácia
 toho istého druhu (= človek)
 inak: beštialita
 rozdielneho pohlavia
 inak: homosexualita
 v uzatvorenom manželstve
 inak: smilstvo, cudzoložstvo
 v prirodzenom fyzickom spojení (také, ktoré umelo nevylučuje možnosť oplodnenia)
 inak: onania (antikoncepcia)
 
V 19. kapitole Jeremiáša dal Boh svojmu prorokovi slovo, aby prehovoril k Izraelitom. Potom ho poslal do siene chrámu prorokovať. Jeremiáš povedal tieto slová: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Hľa, privediem na toto mesto a na všetky mestá v jeho okolí každú pohromu, ktorou som im pohrozil. Veď vzopreli svoju šiju a nechcú poslúchať moje slová!“ (Jer 19, 15)
 
==UŽÍVANIE POHLAVNÉHO PÔŽITKU A JEHO ZNEUŽITIE (LUXURIA)==
Pášur bol v tej dobe predný správca chrámu. A Jeremiášove slová ho rozhnevali. Okamžite doňho vošla zlosť, rozzúril sa a proroka zbil. Potom povolal svojich nádenníkov a dal Jeremiáša zamknúť do klady. Vsadil ho do vezenia v mestskej bráne, aby ho ponížil pred všetkými, ktorý ho uvidia.
Luxuria je nezriadená túžba po pohlavnom vzrušení, alebo nedovolené užívanie pohlavného pôžitku. Sexuálny pôžitok je morálne nedovolený, ak je vyhľadávaný len sám o sebe, teda mimo cieľa splodenia a manželského zjednotenia. Do pojmu luxurie možno zahrnúť všetky hriechy proti čistote.
 2 Pt 2,12-14
• Zahynú vo svojej skazenosti a proti vôli dostanú odplatu za svoju neprávosť tí, čo za rozkoš pokladajú denné hýrenie; sú samá špina a škvrna a hýria roztopašne, keď v rozkošiach s vami hodujú. Oči majú plné cudzoložstva a sú nenásytní po hriechu; zvádzajú nepevné duše...; sú to synovia kliatby.
 Zj 21,8
• poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou...
 Mt 5,27-28
• Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.
Je užívanie pohlavného pôžitku hriechom?
Sv. Tomáš Akvinský hovorí takto : Z ľudských skutkov je hriešny ten, ktorý je proti racionálnemu poriadku. Racionálny poriadok vyžaduje, aby bolo všetko zamerané na vlastný cieľ. Hriechom teda nie je, keď človek používa veci v zhode s ich určením, v správnej miere a správnym spôsobom. Ide však o to, aby cieľ bol dobrý.
Ako je skutočným dobrom zachovanie fyzického života jednotlivca, tak je ešte vyšším dobrom zachovanie ľudského rodu. A ako je na zachovanie života jednotlivca určené užívanie pokrmov, tak je na zachovanie celého ľudského pokolenia určené užívanie pohlavného pôžitku. Sv. Augustín hovorí: «To, čo je jedlo pre zachovanie jednotlivca, to je pohlavné spojenie pre zachovanie rodu.»
Preto ako sa môžu bez toho, žeby to bol hriech užívať jedlá, ak sa to robí v tej miere, ktorá slúži pre zdravie tela, tak i užívanie pohlavných pôžitkov nie je hriechom vtedy, ak sa to robí tým spôsobom, ktorý umožňuje cieľ ľudského plodenia.
Je luxuria hriechom?
Mohlo by sa zdať, uvažuje sv. Tomáš Akvinský, že luxuria nie je hriechom. A to na základe týchto námietok:
Námietka 1. Pri pohlavnom vyvrcholení prichádza k erekcii semena, ktoré je podľa Aristotela v človeku nadbytkom zo stravy. Ale veď vylučovanie iných nadbytočných látok z tela nie je hriechom. Prečo by teda mala byť hriechom luxuria?
Námietka 2. Každý môže používať to, čo je jeho ako chce. Ale v pohlavných úkonoch človek nerobí nič iné, len užíva to, čo je jeho. (Okrem prípadu cudzoložstva a znásilnenia.)
Sú však aj fakty, ktoré zas naopak nasvedčujú, že luxuria je hriechom:
1. Príčina je viac ako účinok. Keďže podľa Pavla je zakázané opíjať sa vínom z dôvodu luxurie, ona musí byť tým skôr zakázaná.
2. Okrem toho apoštol Pavol menuje luxuriu medzi skutkami tela.
Sv. Tomáš rieši spor nasledovne:
Čím je nejaká vec potebnejšia (dôležitejšia), tým viac si vyžaduje, aby sa pri nej zachovával racionálny poriadok. A teda o to väčším hriechom je porušenie tohoto poriadku. Ako sme spomínali, užívanie pohlavných pôžitkov je veľmi potrebné pre spoločné dobro, teda pre zachovanie ľudského rodu. Preto sa v ňom musí dodržiavať racionálny poriadok v maximálnej miere. Je preto hriechom robiť v tejto veci niečo, čo sa protiví racionálnemu poriadku. A takýmto protivením sa je luxuria.
Ako odpovedať na námietky proti tomu, že luxuria je hriech?
Odpoveď na 1. námietku: Aj sám Aristoteles hovorí, že „semeno je nadbytkom, ktorý je však potrebný“. Je nadbytkom, pokiaľ ide o nutritívnu fakultu, je však potrebný, pokiaľ ide o plodivú fakultu. Iné nadbytky, na rozdiel od toho nie sú človeku na nič potrebné. Preto nezáleží na spôsobe ich vylučovania (až na určité spoločenské normy). To isté však nemožno hovoriť o vylučovaní semena. Ono musí prebiehať takým spôsobom, ktorý zodpovedá cieľu, na ktorý je určené.
Odpoveď na 2. námietku:
 1Kor 6,13. 15,19-20
• telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo...
• Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi? Môžem teda vziať Kristove údy a urobiť ich údmi neviestky? Vonkoncom nie!
• A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého... a že nepatríte sebe? Draho ste boli vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.
Sv. Pavol hovorí, že sme boli vykúpení za drahú cenu. Preto už nepatríme sebe. Naše telo je chrámom Ducha Sv. a patrí Kristovi. Preto nemôže platiť, že s tým čo je moje môžem robiť čo chcem. Kto sa previní proti vlastnému telu luxuriou, previní sa proti Kristovi.
==FORMY LUXURIE==
Smilstvo
Sexuálne úkony, alebo pohlavný styk medzi slobodným mužom a ženou, mimo manželstva.
 úplné (dovedené k orgazmu) - hovoriť o antikoncepcii v tomto prípade je bezpredmetné, keďže nejde o manželský styk
 neúplné (pohlavné dráždenie nedovedené k orgazmu)
 Sir 19,2-3
• Víno a ženy vedú k úpadku aj múdrych, trest uvádzajú aj na rozvážnych. Kto sa viaže k smilniciam, bude sám ničomník: jeho dedičmi budú hniloba a červy. Postavia ho za výstražný príklad, lebo jeho duša vyhynie z počtu živých.
 1Kor 6,18-20
• Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého... a že nepatríte sebe? Draho ste boli vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele.
 Zjv 2,20-23
• Ale mám proti tebe, že trpíš ženu Jezabel, ktorá hovorí, že je prorokyňa, a učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili... dal som jej čas, aby robila pokánie; ale nechce sa kajať zo svojho smilstva. Hľa, vrhnem ju na lôžko bolestí a tých, čo s ňou cudzoložia, do veľkého súženia, ak nebudú robiť pokánie z jej skutkov. Jej deti pobijem smrťou a všetky cirkvi spoznajú, že... každému z vás odplatím podľa vašich skutkov.
Krvismilstvo
Sexuálne úkony, alebo pohlavný styk medzi príbuznými (po 4. stupeň bočnej línie a vo všetkých priamej )
 Gn 38,11-26
• Tamar so svojim svokrom Júdom, pretože jej nechcel dať druhého syna, namiesto zomrelého manžela. Prezliekla sa za prostitútku: 11 Potom Júda povedal svojej neveste Tamare: „Bývaj ako vdova v dome svojho otca, kým nedorastie môj syn Sela!“ Myslel si totiž, že by aj on zomrel ako jeho brat. Tamar teda odišla a bývala v dome svojho otca. 12 Po dlhšom čase Sueho dcéra, Júdova žena zomrela. Keď sa Júdovi skončil smútok, šiel so svojím priateľom Hirom z Odolamy do Tamny k strihačom svojich oviec. 13 Tamare oznámili: „Práve prichádza do Tamny tvoj svokor strihať ovce.“ 14 Ona odložila svoje vdovské šaty, prikryla sa závojom a zahalená si sadla pri vchode do Enaimu, ktorý je na ceste do Tamny, lebo videla, že ju nedali za ženu Selovi, hoci už dorástol. 15 Keď ju takto Júda zbadal, pokladal ju za pobehlicu, lebo si zahalila tvár, 16 a z cesty zabočil k nej a povedal: „Počuj, chcel by som s tebou obcovať.“ Nevedel totiž, že je to jeho nevesta. Ona mu vravela: „Čo mi dáš, aby si mohol so mnou obcovať?“ 17 On odvetil: „Pošlem ti z čriedy kozľa.“ Ale ona povedala: „Daj mi záloh, kým ho nepošleš!“ 18 On povedal: „Aký záloh ti mám dať?“ Ona vravela: „Svoj pečatný prsteň, svoju šnúru a palicu, čo máš v rukách!“ On jej to dal a obcoval s ňou a ona od neho počala. 19 Potom vstala a odišla odtiaľ; odložila závoj a opäť si obliekla vdovské šaty. 20 Keď potom Júda poslal po svojom priateľovi z Odolamy kozľa, aby od ženy dostal späť záloh, on ju nenašiel. 21 Keď sa pýtal miestnych ľudí: „Kde je tá neviestka, čo sedela v Enaime pri ceste?“ Oni vraveli: „Tu nebola nijaká neviestka!“ 22 I vrátil sa k Júdovi a povedal: „Ja som ju nenašiel a miestni ľudia tvrdia: „Tu nebola nijaká neviestka.“ 23 Júda povedal: „Nech si to má, aby sme nevyšli na posmech! Ja som jej poslal kozľa, ale ty si ju nenašiel!“ 24 Asi o tri mesiace oznámili Júdovi: „Tvoja nevesta Tamar sa dopustila smilstva a následkom svojho smilstva je aj ťarchavá!“ Júda povedal: „Vyveďte ju, nech ju upália!“ 25 Keď ju vyviedli, poslala svojmu svokrovi odkaz: „Počala som od toho muža, ktorému patrí toto“ a dodala: „Pozri, čí je to majetok - tento prsteň, táto šnúra a táto palica!“ 26 Júda sa k veciam priznal a povedal: „Ona je spravodlivejšia ako ja. Veď prečo som ju nedal svojmu synovi Selovi!?“ No viac nemal s ňou nič.
 Gn 19,30-36
• Lótove dcéry so svojim otcom: 31 Tu povedala staršia mladšej: „Náš otec je už starý a na zemi niet muža, ktorý by s nami obcoval, ako je to zvykom na celom svete. 32 Poď, opojíme nášho otca vínom a ľahneme si k nemu, aby sme zachovali od nášho otca potomstvo.“ 33 Dali mu teda v tú noc napiť sa vína. Potom vošla staršia a spala so svojím otcom. On však nevedel, ani keď si ľahla, ani keď vstala. 34 Na druhý deň povedala zasa staršia mladšej: „Pozri, ja som minulej noci spala s otcom. Dáme mu aj v tento večer napiť sa vína. Potom pôjdeš ty dnu a ľahneš si k nemu, aby sme si zachovali od nášho otca potomstvo!“ 35 Dali teda aj v túto noc svojmu otcovi piť víno. Potom mladšia vstala a ľahla si k nemu. On však nevedel, ani keď si ľahla, ani keď vstala. 36 Takto počali obe Lotove dcéry zo svojho otca.
 Lv 18,6-20; 20,14,17 ,19
• Nik sa nesmie priblížiť k pokrvnému, aby sa s ním telesne stýkal. (spomínaní príbuzní sú: otec, matka, žena otca, sestra, dcéra otca, dcéra matky, dcéra syna al. dcéry, sestra otca, brat otca al. jeho žena, bratova žena, manželkina sestra atď.)
• Ak si niekto okrem ženy vezme aj jej matku, to je krvismilstvo, treba jeho aj ich upáliť, aby neostal tento zločin medzi vami.
• Ak si niekto vezme svoju sestru, dcéru svojho otca alebo svojej matky, a pozrie na jej nahotu a ona pozrie na bratovu nahotu, to je ohavnosť, nech sú zahubení pred očami svojich súkmeňovcov.
• Nahotu sestry svojej matky a sestry svojho otca neodkry, lebo by si obnažil svojho pokrvného, svoju vinu ponesieš! Keby niekto spal so svojou strynou, obnažil by nahotu svojho strýca, ponesú svoj hriech, zomrú bezdetní. Kto si vezme ženu svojho brata - čo je ohavnosť-, odkryl nahotu svojho brata; budú bezdetní.
 2 Sam 13,6-15
• Amnon znásilnil svoju sestru Tamar: Amnon si teda ľahol a predstieral chorobu. Keď ho kráľ prišiel pozrieť, povedal Amnon kráľovi: „Nech príde, prosím, moja sestra Tamar a nech mi pred mojimi očami pripraví dva koláče, z jej ruky chcem jesť.“ 7 A Dávid poslal do domu po Tamar s odkazom: „Choď do domu svojho brata Amnona a priprav mu pokrm!“ 8 Tamar išla do domu svojho brata Amnona, ktorý ležal. Vzala cesto, zamiesila, pred jeho očami narobila koláčov a koláče upiekla. 9 Potom vzala pekáč a vysypala pred neho. Ale on sa zdráhal jesť. Amnon vravel: „Pošlite odo mňa všetkých preč!“ Keď všetci od neho odišli, 10 povedal Amnon Tamar: „Dones mi jedlo do izbičky, chcem jesť z tvojej ruky! Tamar vzala koláče, ktoré pripravila, a zaniesla ich svojmu bratovi Amnonovi do izbičky. 11 Keď mu však podávala jesť, chytil ju a vravel jej: „Poď, sestra moja, ľahni si ku mne!“ 12 Ale ona mu povedala: „Nie, brat môj, nezneucti ma! Veď sa v Izraeli takéto nesmie robiť! Nedopusť sa tej nehanebnosti! 13 Kdeže ja potom pôjdem so svojou hanbou? A ty budeš v Izraeli ako nejaký nehanebník. Ale hovor s kráľom, on ma neodoprie tebe.“ 14 Lenže nechcel ani počúvať na jej hlas a keďže bol mocnejší než ona, znásilnil ju a ležal s ňou. 15 Potom k nej Amnon pocítil veľký odpor. Odpor, ktorý k nej pociťoval, bol väčší ako láska, ktorou ju miloval. Preto jej Amnon rozkázal: „Zober sa a choď!“
 1 Kor 5,1-5
• Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a to o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť, aby mal niekto manželku svojho otca... toho, čo to urobil, treba... vydať satanovi na záhubu tela...
Svätokrádežné smilstvo
Smilstvo na posvätných miestach (napr. v kostole) alebo s osobami zasvätenými Bohu v celibáte.
 1 Sam 2,22-25
• Pohlavné styky pri v chráme, pri vchode do svätyne: 22 Héli bol už veľmi starý; počul o všetkom, čo robili jeho synovia všetkým Izraelitom a ako hrešili so ženami, ktoré konali službu pri svätostánku. 23 Aj im povedal: „Prečo robíte takéto veci? Veď tie najhoršie veci počúvam o vás od všetkého ľudu! 24 Nie, synovia moji! Nedobrý je to chýr, čo počúvam; odstrašujete Pánov ľud. 25 Ak sa človek prehreší proti človeku, môže sa nad ním zmilovať Boh, ale ak sa človek previní proti Pánovi, ktože sa bude zaň modliť?“ Ale nepočúvali na hlas svojho otca, lebo Pán ich chcel usmrtiť.
Konkubinát
Trvalé pohlavné spolužitie v nezákonnom zväzku.
 ak žijú dlhodobo spolu bez uzatvorenia manželstva (voľné spolužitie)
 neplatne uzatvorené manželstvo (s nejakou prekážkou)
 ide o formu smilstva (v prípade slobodných) alebo cudzoložstva (v prípade ženatých)
Nekresťania uzatvárajú platne svoje manželstvo, ak si verejne odovzdajú vzájomný súhlas, že chcú žiť natrvalo v manželstve, pričom obrad môže prebehnúť podľa miestnych zvyklostí. Takého manželstvo nie je sviatostné, avšak pred Bohom je platné a nerozlučné. Ide o prirodzené manželstvo.
Dvaja kresťania nemôžu platne uzatvoriť iné manželstvo ako sviatostné. Sviatostné manželstvo môžu katolíci platne uzatvoriť len podľa Cirkvou ustanovenej liturgickej formy, pred zástupcom Cirkvi: kňazom alebo diakonom. Ak by sa vyskytli nejaké ťažkosti s takouto formou, napr. nedostatok kňazov, môžu byť na úlohu asistovať pri sobáši Cirkvou poverení i laici.
Na uzatvorenie miešaného manželstva (katolícko-protestantského) je nutné vyžiadať dišpenz od biskupa a tak je možno toto manželstvo platne uzatvoriť v katolíckom kostole. Ak by nekatolícka stránka odmietala uzatvorenie manželstva v katolíckom kostole, je možné udeliť dišpenz od stanovenej formy, a manželstvo sa platne uzatvorí v nekatolíckom kostole, prípadne civilným obradom. Takto uzatvorené manželstvo je sviatostné.
Pri uzatváraní manželstva kresťana s nepokrstenou stránkou, je potrebný dišpenz rovnako ako u miešaných manželstiev s protestantami. Avšak uzatvorené manželstvo je iba prirodzené, teda nie sviatostné (aj keď by bolo uzatvorené v katolíckom kostole).
Ak bol niekto jedenkrát platne zosobášený, či už sviatostne alebo prirodzene, nemožno ho znova zosobášiť, kým druhá stránka žije. Rozvod nerozviaže to, čo Boh zviazal. Ak teda niekto uzatvorí civilne druhé ‘manželstvo’, pácha tým hriech, a jeho zväzok nie je skutočným manželstvom, ale konkubinátom. Kto žije v konkubináte, ten žije v trvalom stave ťažkého hriechu.
Nemožno dostať sviatostné rozhrešenie, pokiaľ tento stav pretrváva. Riešením je buď rozchod, alebo platný sobáš. Ak by nebolo možné ani jedno ani druhé (napr. nezaopatrené deti z druhého „manželstva“), jediným možným riešením k tomu, aby mohli byť príslušnej osobe odpustené hriechy vo sviatosti pokánia je, aby sa zaviazala k trvalej zdržanlivosti od sexuálnych úkonov (kontinencia).
 Jn 4,16-18
• (Samaritánka, s ktorou sa Ježiš stretol pri studni žila v konkubináte. Ježiš jej povedal, aby zavolala svojho muža:) Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: »nemám muža,« lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž.“
Prostitúcia
Poskytovanie sexuálnych úkonov a pohlavného styku za úplatu.
 Gn 38,11-26
• Tamar so svojim svokrom Júdom, pretože jej nechcel dať druhého syna, namiesto zomrelého manžela. Prezliekla sa za prostitútku
 Sdc 16,1
• Raz zašiel Samson do Gazy. Zazrel tam neviestku a vošiel k nej.
 Prís 23,27
• jamou hlbokou je smilnica a úzkou studnicou je cudzoložnica. Aj ona striehne ako zákerník a rozmnožuje medzi ľuďmi tých, čo robia neverne.
 Sir 9,1-13
• Nevšímaj si chtivej ženy, aby si azda neupadol do jej osídel... Každú takú ženu, ktorá smilní, pošliapu ako výkal na ceste.
Znásilnenie
Vymáhanie podriadenia sa sexuálnym úkonom a pohlavnému styku fyzickým násilím alebo psychickým či iným nátlakom. Za znásilnenie sa považuje tiež sexuálny úkon s nepríčetnou (napr. spiacou) osobou.
 2 Sam 13,6-15
• Amnon znásilnil svoju sestru Tamar
Únos
Pozbavenie slobody inej osoby proti jej vôli, (v prípade mladistvej proti vôli zákonitého zástupcu) a jej umiestnenie na mieste, kde je v moci únoscu, za účelom pohlavného zneužitia.
 hriech je naplnený i v prípade, že nepríde k pohlavnému zneužitiu
Luxuria proti prírode
Masturbácia
Úmyselné dráždenie pohlavných orgánov za účelom dosiahnutia pohlavného pôžitku. Môže pochádzať z narcisizmu, záhaľky, egoizmu, pornografie, nedostatku fyzickej aktivity, často býva prechodnou formou pohlavného ukájania pred uzavretím manželstva.
V dnešnej dobe sa často stretávame s propagáciou masturbácie v mládežníckych časopisoch a reláciach. Tzv. „odborníci“ sa tam vyjadrujú k jej neškodnosti, ba priam užitočnosti pre zdravie, alebo sa tam jednoducho opisujú osobné svedectvá a zážitky jej užívateľov. Jediným záujmom tejto propagácie je liberalizácia sexuality. Ak sa podarí vytrhnúť sex z jeho posvätnej funkcie, uvolní sa tak možnosť obchodu s pornografiou, prostitúcii, predaju antikoncepčných prostriedkov a iným formám biznisu na báze sexu.
Homosexualita
Sexuálne úkony, príp. pohlavný styk partnerov rovnakého pohlavia. Vo sv. Písme sa opisuje šírenie homosexuality v Sodome, ako aj jej potrestanie:
 Gn 19,5
• Sodoma. Pokus o znásilnenie troch anjelov, ktorí prišli navštíviť Lóta: mužovia Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, vyvolali Lota a povedali mu: „Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď nám ich, aby sme s nimi obcovali!“
Boh vyslovene zakazuje homosexuálne styky prostredníctvom Mojžiša. Zákon hovorí:
 Lv 18,22; 20,13
• Nesmieš sa nečisto stýkať s mužom tak, ako sa pohlavne stýka so ženou. To by bola ohavnosť!
• Kto by spal s mužom tak, ako sa stýka so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich.
 Rim 1,26-27
• Ich ženy zanechali prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému...
 1 Kor 6,9-10
• Nemýľte sa: ani smilníci... ani cudzoložníci... ani súložníci mužov... nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.
 1 Tim 1,9-10
• zákon nie je daný pre spravodlivých, ale pre nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu...
Homosexualita sa v dnešnej dobe stáva módnou vlnou, ktorú presadzujú rozličné homosexuálne organizácie v rámci svojho programu liberalizácie sexuality. Na jednej strane tlačia na orgány verejnej moci, aby uzákonili uzatváranie homosexuálnych manželstiev a možnosť adopcie detí pre takého páry. Na druhej strane sa snažia vytvoriť kultúru, ktorá bude homosexualite naklonená: prostredníctvom populárnych spevákov a rockových skupín (napr. skupina QUEEN) určujú módu: chlapci s naušnicami, hodvábnymi šatkami a použitím make-up, dievčatá s vystrihanými vlasmi atď.
Beštialita
 Lv 18,23; 20,15-16
• Nesmieš sa pohlavne stýkať s nijakým zvieraťom; poškvnil by si sa tým. Ani žena sa nepostaví k zvieraťu, aby sa s ním spojila; to by bola nehanebnosť!
• Kto by sa pohlavne stýkal s domácim zvieraťom, musí zomrieť a zviera zabijete. Keby sa niektorá žena priblížila k nejakému zvieraťu a spojila by sa s ním, zabiješ i ženu, i zviera; musia zomrieť, ich krv bude na nich.
Pohlavné zneužívanie detí
Najčastejšie je dôsledkom pedofílie. Časté sú tiež prípady detskej prostitúcie a pornografie. Pohlavné zneužívanie detí je tiež súčasťou satanistických rituálov.
Pornografia
Pozostáva v porušení intimity partnerov sexuálnych úkonov (reálnych alebo simulovaných) a ich exhibícia tretím osobám. Subjektami hriechu sú:
 producenti
 šíritelia
 konzumenti
Luxuria v manželstve
Polygamia
Podľa pôvodného Božieho plánu manželstvo tvorí jeden muž a jedna žena, ktorí sú v manželstve jedno telo. Toto je prirodzený zákon, ktorý Boh vložil do človeka. Po prvotnom hriechu nastalo i porušovanie tohoto zákona. Najstarší prípad polygamie zaznamenáva:
 Gn 4,19
• Lamech si vzal dve ženy. Jedna mala meno Ada a druhá mala meno Sela.
V Starom zákone Boh v určitých prípadoch „toleroval“ polygamiu u patriarchov. Ježiš Kristus však svojim pôsobením a povýšením manželstva na sviatosť znova obnovil pôvodný Boží plán.
Odopretie manželského styku
Z uzatvoreného manželstva vyplýva pre manželov nielen právo na sexuálne úkony, ale z tohto práva rovnako i povinnosť. Je teda hriechom bezdôvodne odmietať druhej stránke sexuálne úkony, na ktoré má nárok.
Impotencia, neschopnosť sexuálnych úkonov je preto prekážkou uzatvorenia manželstva. Ak sa až po uzatvorení manželstva príde na to, že jeden z manželov je impotentný, manželstvo nie je platne uzatvorené.
Nanútenie manželského styku
Manženské sexuálne úkony sú prejavom sebadarovania sa v láske. Ak by teda boli nanútené druhému partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé požiadavky, stávajú sa hriechom. Nútenie k pohlavnému styku nijako nemôže byť považované za prejav lásky.
Cudzoložstvo
 2 Sam 12,2-5
• V ktorýsi večer Dávid vstal zo svojho lôžka a prechádzal sa na streche kráľovského domu. Vtom uvidel zo strechy kúpať sa ženu. Žena bola na pohľad veľmi pekná. Dávid sa dal o žene dopytovať a povedali mu: „To je Eliamova dcéra Betsabe, žena Hetejca Uriáša!“ Nato poslal Dávid poslov, dal ju priviesť, a keď prišla, obcoval s ňou... Žena počala a odkázala Dávidovi: „Som tehotná.“ Dávid dal Uriáša zavraždiť a jeho ženu si vzal za manželku... Boh ho za to prísne potrestal.
 Nm 5,11-31
• Hovorí sa tu o skúške ženy podozrievanej z cudzoložstva: obeta žiarlivosti: 11 Pán povedal Mojžišovi: 12 „Hovor Izraelitom a povedz im: Keby sa niektorému mužovi previnila žena a bola by mu neverná, 13 keby s ňou iný obcoval, jej muž by však o tom nevedel, lebo sa poškvrnila v tajnosti, takže nemôže proti nej vystúpiť nijaký svedok, nik ju neprichytil - 14 a zmocnil by sa ho duch žiarlivosti a žiarlil by na svoju ženu, že sa poškvrnila, alebo ak by ho pochytil duch žiarlivosti a bol by žiarlivý na svoju ženu, aj keď sa nepoškvrnila, 15 tak nech muž privedie svoju ženu ku kňazovi a s ňou nech prinesie aj obetný dar, desatinu efy jačmennej múky, olej na ňu nenaleje, ani nepridá kadidlo, lebo je to obeta žiarlivosti, obeta prezradenia pripomínajúca hriech. 16 Kňaz ju privedie a postaví pred Pána. 17 Potom kňaz naberie do hlinenej nádoby posvätnej vody a kňaz vezme trochu prachu z podlahy stánku a nasype ho do vody. 18 Kňaz postaví ženu pred Pána, rozpustí jej vlasy na hlave a do rúk jej vloží obetu prezradenia, čiže obetu žiarlivosti. Voda kliatby a trpkosti bude v kňazovej ruke. 19 Tu kňaz zaprisahá ženu a povie jej: „Ak s tebou neobcoval nik cudzí a ak si sa neprevinila a nepoškvrnila odvtedy, čo si sa vydala za svojho muža, tak ti táto voda kliatby a trpkosti neuškodí; 20 ak si sa však previnila, odkedy si vydatá za svojho muža, ak si sa poškvrnila tým, že s tebou niekto obcoval okrem tvojho muža,“ 21 - teraz kňaz zaprisahá ženu zariekaním a kliatbou a kňaz povie žene: „Nech ťa Pán urobí výstrahou podľa kliatby a zariekania uprostred tvojho ľudu, nech Pán dá ochromieť tvojim bedrám a napuchnúť tvojmu lonu. 22 Táto voda kliatby nech vojde do tvojich vnútorností, aby napuchlo tvoje lono a aby tvoje bedrá ochromeli.“ Žena odpovie: „Nech sa stane, nech sa stane!“ 23 Potom kňaz napíše túto kliatbu na lístok a zmyje ho vo vode horkosti. 24 A potom dá vodu kliatby a horkosti žene vypiť, aby voda kliatby a horkosti do nej vnikla ako trpká bolesť. 25 Potom kňaz vezme zo ženiných rúk obetu žiarlivosti, podá ju ako potravinovú obetu pred Pánom a položí ju na oltár. 26 Z potravinovej obety kňaz vezme plnú hrsť a spáli to na oltári. Nato dá žene vypiť vodu. 27 Keď jej dá vypiť vodu, potom, ak sa poškvrnila a bola neverná svojmu mužovi, voda do nej vnikne ako trpká bolesť, lono jej napuchne a bedrá jej ochromejú, a tak bude žena prekliata na výstrahu uprostred svojho ľudu. 28 Ak sa však žena nepoškvrnila, ak je nevinná, nestane sa jej nič a bude ďalej rodiť deti. 29 Toto je zákon o žiarlivosti. Ak sa teda niektorá žena previní odvtedy, čo je vydatá za svojho muža, a ak sa poškvrní, 30 alebo ak niektorého muža pochytí duch žiarlivosti a bude žiarliť na svoju ženu, nech postaví ženu pred Pána a kňaz s ňou urobí celkom podľa tohoto zákona. 31 Manžel bude bez viny, žena si však odpyká svoj hriech.“
 Jak 4,4
• Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?!
Rozvod
 Mk 10,10-12
• Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.
 otázka dočasných manželstiev
 otázka odluky manželov
 pristupovanie ku sviatostiam u rozvedených
Antikoncepcia (Onania)
Úmyselné umelé oddeľovanie plodiaceho rozmeru manželského pohlavného styku od zjednocujúceho. Akýkoľvek manželský akt musí totiž zostať otvorený na odovzdávanie života.
 úmyselné neúplné sexuálne úkony (nedovedené k orgazmu), aby sa predišlo počatiu
 úplné sexuálne úkony (dovedené k orgazmu), ktoré nemajú svoje zavŕšenie v prirodzenom pohlavnom spojení a je tak vylúčená možnosť počatia
 prerušenie pohlavného styku, aby sa tým predišlo počatiu - onania
 Gn 38,7-10
• Vtedy Júda povedal Onanovi: „Obcuj so ženou svojho brata, vezmi si ju za ženu a zaisti potomstvo svojmu bratovi!“ Keďže Onan vedel, že potomstvo nebude jeho, kedykoľvek sa stýkal so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem, len aby neposkytol potomstvo svojmu bratovi. Pánovi sa však znepáčilo, čo robil, a dal zomrieť aj jemu.
 použitie prezervatívov a antikoncepčných piluliek
Neznamená to však, že z každého pohlavného spojenia musí vzísť nový život. Ak totiž nepríde k počatiu na základe prirodzenej neplodnosti nejde o prípad antikoncepcie. Je preto morálne možné, aby sa manželia na základe primeraných dôvodov regulácie počatia stýkali úmyselne len v dňoch, kedy sa na základe prirodzeného neplodného cyklu predpokladá, že k počatiu nepríde.
Hriešnosť umelej antikoncepcie nespočíva v jej umelosti. Veď to, čo je umelé nie je automaticky hriešne (napr. používanie okuliarov, umelé dýchanie...). Morálna zvrátenosť je v tom, že sa manželský styk pozbavuje svojho zmyslu: oddeľuje sa jeho zjednocujúci rozmer od plodiaceho. Podobne je tomu u umelého oplodnenia.
Ak liečenie nejakých telesných chorôb vyžaduje také liečebné metódy u ktorých sa predvída zamedzenie počatia, možno ich použiť len vtedy, ak sa toto zamedzenie nemá priam v úmysle (a to z akéhokoľvek dôvodu.
Na podporenie obchodu s antikoncepčnými prostriedkami sa vyvíja v dnešnej dobe neuveriteľná propaganda. Organizujú sa svetové konferencie o populácii, kde sa tzv. „odborníci“ snažia tvrdiť, že bez ich použitia sa zem preľudní. Skutočnosť je však v našej krajine taká, že máme za posledné roky prudký pokles obyvateľstva.
Umelé oplodnenie (in vitro)
Ak splodenie nemá svoj pôvod v manželskom pohlavnom styku, ale je výsledkom oplodnenia mimo neho, narúša sa ten istý morálny princíp ako u antikoncepcie (zabránenie počatia), hoci v tomto prípade ide o opačný výsledok (počatie). Ide o úmyselné umelé oddeľovanie plodiaceho rozmeru manželského pohlavného styku od zjednocujúceho. Je teda hriechom:
 zjednotenie bez umožnenia počatia
 počatie bez zjednotenia
Pri neplodnom manželstve nie je riešením hľadanie možnosti umelého oplodnenia mimo manželského pohlavného styku. Túžba po deťoch môže byť legitímne riešená adopciou detí z detského domova.
Interrupcia
Úmyselné usmrtenie nenarodeného dieťaťa v ktorejkoľvek fáze života od počatia. Tento hriech spáchajú tí, ktorí si dajú interrupciu previesť, ktorí ju prevádzajú, ktorí na ňu niekoho nahovoria alebo s ňou súhlasia a to i v prípade, že k nej nakoniec nepríde.
 Ak sa interrupcia skutočne prevedie, tí, ktorí na nej aktívne spolupracovali (obaja manželia + lekári) upadajú automaticky do exkomunikácie, t. j. vylúčenia z Katolíckej Cirkvi. Znovuprijatie do Cirkvi je vyhradené biskupovi a ním povereným kňazom.
Potrat nikdy nemôže byť terapeutickým prostriedkom. Nemôžeme liečiť človeka tým, že zavraždíme iného. Nie je dieťa ten, kto matku ohrozuje, ale choroba. Je legitímne liečiť matku s rizikom ohrozenia dieťaťa, avšak nikdy nie úmyselne dieťa zavraždiť.
Sterilizácia
Je ťažkým hriechom zámerné trvalé, alebo aj dočasné odstránenie plodivej schopnosti u niektorého z manželov.
PATOLOGICKÉ FENOMÉNY
Ide o vrodené, alebo nadobudnuté pohlavné patologické tendencie (úchylky). Tendencia ako taká, sama o sebe nie je hriechom. Každý človek má v istom zmysle osobitnú črtu vlastnej sexuality. Tak ako existuje rôznorodosť tvárí a charakterových vlastností, tak je tomu i v sexuálnej oblasti. Uvedené tendencie teda netreba považovať vždy za patologické. Vyskytujú sa totiž v rozličnom pomere takmer u každého človeka. Patologickými sú vtedy, ak je ich pomer u jednotlivca neadekvátny, čím spôsobujú poruchu normálnej sexuality. Pri neovládaní týchto tendencií je možné upadnúť do hriechov, ktoré pri nich uvádzame.
Narcisizmus
Pohlavná láska k sebe samému.
Narcis je postavou gréckej mytológie. Bol synom Cefisa (rieka) a víly Liriope. Pre jeho nesmiernu krásu sa do neho zaľúbili víly, predovšetkým Ozvena. Jemu však boli všetky ľahostajné, preto ho bohyňa Nemesi za trest nechala zamilovať sa do vlastného obrazu, ktorý sa odrážal vo vode. Keďže sa však nikdy nemohol ani len dotknúť objektu svojej vášne, zahynul. Keď Naiady a Driadi chceli jeho telo zobrať na pohrebné nosítka, našli na jeho mieste len žltý kvet, ktorý dostal meno podľa zomrelého mladíka.
Narcisizmus v širšom zmysle sa vyskytuje aj ako prechodná autoerotická forma v období dospievania. Niekedy je zas prejavom homofílie.
Môže byť prameňom egoizmu a masturbácie.
Hypersexualita
Nadpriemerná sexualita.
Z nej môže vyplývať násilné vymáhanie sex. úkonov, konzumácia pornografie a prostitúcie. V manželstve môže zvádzať k používaniu antikoncepcie.
Homofília
Sexuálna príťažlivosť k rovnakému pohlaviu.
Z nej môže prameniť homosexualita.
Pedofília
Sexuálna príťažlivosť k deťom.
Z nej môže prameniť pohlavné zneužívanie detí.
Gerantofília
Sexuálna príťažlivosť k starým ľuďom.
Sadizmus
Sexuálne vzrušenie vznikajúce z toho, že človek spôsobuje druhému bolesť, utrpenie alebo poníženie.
Nebezpečenstvo znásilnenia, týrania, vážneho ublíženia na zdraví a vraždy.
Masochizmus
Sexuálne vzrušenie z vlastnej bolesti.
Nebezpečenstvo zmrzačenia sa.
Fetišizmus (symbolizmus)
Sexuálne vzrušenie pohľadom, dotykom alebo myšlienkou na vec, ktorá sama o sebe nevzrušuje. Obyčajne sú to veci, ktoré patria osobe, ku ktorej má dotyčný človek osobitný vzťah. Môže privádzať k neprirodzeným formám pohlavného ukájania, predovšetkým k masturbácii.
==ZÁKON==
zákon je aktuálna vôľa kohosi (človeka, Boha)
1. ĽUDSKÝ
 vonkajší, nedokonalý, nestály, časný
 verejne prehlásený, kontrolovaný, sankciovaný (sankcia je umelá, nie je totožná s porušením zákona samotného)
a. civilný
 ústava
 predpisy (protipožiar. ochrany, dopravné, bezpečnostné)
 dohody, zmluvy, pakty
 pravidlá (pravopisné, hry, športové, spol. správania)
 stanovy (odborové, stranícke, spol. organizácií)
cirkevný (Codex Iuris Canonici)
2. BOŽÍ
 vnútorný, dokonalý, večný, nemenný
 je to zákon bytia a nebytia, jeho plnenie je absolútne, nepripúšťa výnimku, narušenie, novelizáciu, je to zákon smerujúci k zavŕšeniu, k dokonalosti, naplneniu stvorenia, ku šťastiu a blaženosti rozumom obdarených bytí, sankcia za porušenie by bola totožná s porušením samotným (keďže ide o oblasť bytia, sankciou je nebytie)
 zdá sa, že človek v morálnej oblasti môže porušiť Božiu vôľu (zákon), avšak tu treba doplniť to, že je Božou vôľou aby sa človek v morálnej oblasti rozhodoval podľa vlastnej slobodnej vôle. Keď človek koná proti Bohu a jeho zákonu, plní sa síce Boží zákon (o slobode ľudskej vôle), avšak človek koná proti vlastnej prirodzenosti, proti vlastnému zdokonaleniu, nastáva deštrukcia bytia (tendencia k nebytiu - zlo, hriech, peklo)
a. prírodný
 logiky, matematiky, metafyziky
 fyzikálny, chemický
 biologický
 genetický
inštinkty (pudy) chcieť dobre sebe
myslenie - dedukcia a indukcia, analýza a syntéza
b. morálny
 prirodzený (vo svedomí: robiť dobre, vyhýbať zlu)
 pozitívny (zjavený: 10. prikázaní)
BOŽIE PRIKÁZANIA
Prikázanie neznamená v tomto prípade obmedzenie (ako tomu môže prísť u ľudského zákona). Božie prikázania sú totožné s celým večným Božím zákonom. I desatoro Božích prikázaní je len vonkajším vyjadrením prirodzeného morálneho zákona, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti. Prikázania nejdú proti nám ale sú len vyjadrením toho, čo je nám prirodzene vlastné, čo smeruje k nášmu zdokonaleniu, zavŕšeniu, k nášmu dobru.
 
==PRIKÁZANIE LÁSKY==
Klada bola mučiacim nástrojom. A Jeremiáš mal byť po celých 24 hodín v neustálej bolesti. Najprv mu do klady zamkli hlavu. Potom mu zkrútili telo a jeho ruky krížom zamkli. Musel v tejto mučivej pozícii zostať celú noc a deň.
Je našou najvnútornejšou tendenciou, ktorá je inštinktívna tendencia k vlastnému dobru. Je to sklon získať a vlastniť dobrá. Chcieť dobre sebe samému. Mať sa dobre. Byť šťastný.
Človek zisťuje vo svojom živote rozličné spôsoby, ako si dobrá zadovážiť. Ak mu tieto dobrá niekto poskytuje, vytvára si k nemu pozitívny vzťah. Čím viac mi niekto takéto dobro poskytuje, tým pozitívnejší je môj vzťah k nemu. A platí to i naopak. Ak je niekto, kto ma o moje dobrá oberá, vytváram si k nemu negatívny vzťah. Tieto vzťahy môžeme právoplatne označiť ako láska a nenávisť. Človek teda miluje preto, aby niečo získal, nadobudol. Tento typ lásky sa nazýva gréckym slovom EROS. Je to láska prameniaca zo základného inštinktu. Je to jediný možný typ lásky, ktorou sú schopné milovať stvorenia (teda anjeli i ľudia).
Iným typom lásky je AGAPÉ. Je to láska Božia. Boh miluje nezištne, bez toho, že by za to niečo očakával, alebo že by od niekoho niečo potreboval. Jemu nik nemôže pridať na dobrách.
1. milovať Boha nadovšetko
Keďže človek sám o sebe si nedokáže dať nič (sám od seba by nebol nič, nemá nič, čo by nebol dostal), nedokáže napodobniť Božiu lásku agapé (tzv. nezištná ľudská láska „filantropia“, je sebaklam). Skutočnosť zostáva taká, že človek miluje láskou „eros“. Táto ho privádza k tomu, že miluje vždy viac toho, kto je jemu viac schopný dať a kto mu to i dáva. Vo svojom poznaní dospeje, že tým ktorý je schopný dať mu najviac, je Boh. Preto ho prirodzene (eros) - miluje nadovšetko.
Milovať Boha nadovšetko je prirodzené pre človeka, ktorý v ňom nachádza svoj najvyšší zdroj šťastia. Prvé a hlavné prikázanie teda nie je nejaký násilný príkaz, ktorý by nás zotročoval, obmedzoval, alebo iným spôsobom o niečo oberal. On je len vyjadrením našej prirodzenej inštinktívnej tendencie. Láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko sa volá CHARITAS.
2. v blížnom milovať Boha
 „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“ alebo „kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár vody studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42)
Láska eros k blížnemu môže mať dve podoby. Buď milujeme blížneho pre tie dobrá, ktoré nám prirodzene poskytuje, vtedy hovoríme o prirodzenej láske, alebo v ňom milujeme Boha bez ohľadu na to, či nám blížny môže prirodzene poskytnúť nejaké dobrá. Keďže však ide o lásku eros očakávame tieto dobrá od Boha. Toto je nadprirodzená láska k blížnemu charitas, keďže je v nej Boh milovaný nadovšetko. Charitas je rovnaká ku všetkým ľuďom bez rozdielu, pretože je orientovaná nie na partikulárne dobrá, ale na Boha ako najvyššie dobro. Láskou charitas možno milovať i nepriateľov.
 „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44-45)
láska
agapé
1. eros
 prirodzená
 nadprirodzená (charitas)
 k Bohu
 k sebe
 k blížnemu
charitas má predosť pred prirodzenou láskou
 Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? (Mt 5,46-47)
Božie prikázanie od nás vyžaduje, aby sme dali prednosť láske charitas pred prirodzenou. Ide tu o zvolenie väčšieho dobra, k čomu nás privádza tiež prirodzený inštinkt. Ak mám možnosť vybrať si malé čiastkové dobro alebo veľké absolútne a predsa si vyberiem to malé, podvázam, klamem tým sám seba, pretože si myslím, že to menšie je viac.
Keď dáme malému dieťaťu vybrať medzi jednou bankovkou 1000 Sk alebo 50 mincami hodnoty 1 Sk vyberie si mince, pretože to považuje za viac.
 Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,1-3)
charitas je súčasťou lásky eros
 Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom! Veď viete, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo. (Kol 3,23-24)
ako Pánovi a nie ako ľuďom = charitas
dostanete za odmenu dedičstvo = eros
 kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vašim služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. (Mt 20,26-27)
 prví budú poslednými a poslední prvými (Mt 19,30)
 Peter vravel: „Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“(Lk 18,28-30)
 Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. (Mt 18,4)
 nevyberať si na hostine popredné miesto, aby nás neponížili, ale povýšili
SKUTKY SEBAZAPRENIA, UTRPENIE, OBETA
Odoprieť si nejaké dobro, je v protiklade so základným ľudským inštinkom. V súlade s ním však je zvoliť si z dvoch možných dobier to väčšie. Nezvolenie toho menšieho však nie je odopretím si, tak by tomu bolo v opačnom prípade, teda keby sme siahli po menšom dobre.
Ak od nás Boh žiada sebazaprenie, odopretie si nejakého dobra, neporušuje tým našu prirodzenú tendenciu. V jednotlivých situáciach od nás chce, aby sme dali prednosť väčšiemu dobru pred menším, absolútnemu pred partikulárnym. Ak by sme siahli proti Božej vôli po menšom dobre, vtedy si skutočne niečo odopierame, vtedy konáme proti sebe.
 Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady. Tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. (Mt 6,19-20)
Boh nepoužíva sankcie, samotné porušenie jeho prikázania je totožné so sankciou.
 ...znetvorujú si tvár (pokrytci), aby ich ľudia videli, že sa postia. Veru hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,16-18)
prirodzené miesto sebazaprenia v živote človeka
 športovci si odopierajú mnohé veci, aby dosiahli víťazstvo
 podnikateľ si teraz odopiera malé dobrá, aby dosiahol veľký zisk
 chlapec si celý týždeň odopiera desiatu, aby mal peniaze na zábavu
 Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko , čo má, a pole kúpi. (Mt 13,44)
 Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má a kúpi ju. (Mt 13,45-46)
Tieto sebazaprenia nie sú pre subjekt utrpením, práve naopak spôsobuje mu radosť, že ich môže robiť, pretože vie, čo mu ony prinesú
 Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. (Mt 11,30)
Čo prináša sebazaprenie pre Boha?
 Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. (Mt 10,39)
 choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. (Mt 19,21)
 každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života. (Mt 19,29)
 Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (Mt 5,4)
 Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. (Mt 5,6)
 Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. (Mt 5,11-12)
==LENIN - TERORISTA==
Kde je zárodok toho, že sa Stalin dopustil toľkých zločinov voči svojmu vlastnému ľudu? Otcom ruského teroru, totalitarizmu a bezohľadnosti bol: Lenin.
«Bývalý generál sovietskej Štátnej bezpečnosti KGB Dimitrij Volkogonov je otrasený. V prísne tajných archívoch označených "Tajné na večné časy" našiel 3700 dokumentov, ktoré usvedčujú zakladateľa Sovietskeho Zväzu V. I. Lenina z neslávneho "otcovstva" boľševického teroru.
20. apríla 1918 zasadalo v Moskve za Leninovho predsedníctva politbyro ruských boľševikov. Uznieslo sa, že v meste Uchta bude zriadený koncentračný tábor pre 10 až 20 tisíc ľudí. V rozhodnutí podpísanom Leninom, určenom politickému komisárovi v Uchte, sa doslova hovorí: "Proti kulakom a kňazom musí byť rozpútaný nemilosrdný teror. Je nutné ich izolovať v koncentračnom tábore mimo obvodu mesta..."
O dva mesiace neskôr podpísal Lenin rozhodnutie o postupe boľševikov v obvode Tambov. "Ak budú nájdené zbrane, bude najstarší pracujúci rodiny bezodkladne zastrelený. Rodinu, ktorá ukrýva banditov, musia deportovať. Jej majetok skonfiškovať. Najstarší pracujúci rodiny bude bez dlhého rokovania zastrelený. Tento rozkaz sa musí bezodkladne a bez milosti uskutočniť."
Boľševické Rusko malo byť podľa Leninových predstáv očistené od všetkých triednych nepriateľov. V auguste 1918 vydal Lenin výzvu na boj proti "kulakom". "Bezohľadne sa musí viesť boj proti kulakom. Smrť kulakom!" "Kulaci" však neboli pre Lenina iba veľkí roľníci, ale každý poľnohospodár, ktorý zamestnával jednu námedznú osobu. V čase, keď Lenin vydal svoju výzvu, to v Rusku predstavovalo viac, ako 15 miliónov ľudí.
Po prvej vlne nútenej kolektivizácie v rokoch 1921-22 bolo približne 25 miliónov obyvateľov ohrozených smrťou hladom. V Rusku dochádzalo k prípadom kanibalizmu. "Zdochliny boli pochúťkami," napísal vtedy patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Tichon. Lenin našiel "východisko". Nariadil, aby všetky cenné predmety z 80 tisíc ruských chrámov "skonfiškovali". Zo zisku z ich predaja sa malo nakúpiť na západnom zahraničí obilie. Dňa 4. marca 1922 sa na Leninov návrh politbyro uznieslo, že kňazov potrestajú trestom smrti. O týždeň neskôr žiadal Lenin, aby ho pravidelne informovali, ako akcia proti cirkvi a kňazom prebieha. A výsledok? K 1. novembru 1922 zabavila Čeka, predchodkyňa povestnej KGB, 610 kilogramov zlata, takmer 450 tisíc kilogramov striebra a 35670 kusov diamantov. Generál Volkogonov: "V celej krajine prebiehali teroristické akcie Čeky proti Cirkvi a kňazom. V noci sa uskutočňovali hromadné popravy. Zavraždených kňazov hádzali do riek a priepastí..."
Odhalenie o Leninovom "otcovstve" boľševického teroru pôsobilo v Rusku ako bomba. Potvrdilo totiž, že ešte ďaleko hroznejší krvavý kúpeľ - iba v tridsiatych rokoch bolo popravených alebo prišlo o život v táboroch GULAGu deväť miliónov osôb - ktorý ľudu vtedajšieho Sovietskeho zväzu pripravil J. V. Stalin, bol iba dôsledkom toho, čo začal Lenin. Muž, ktorého doteraz mnohí považovali za rozvážneho štátnika a politika...
Rudolf Ströbinger : SME
ZLO VO SVETE A BOH
Kde je vlastne Boh a čo robí, keď je vo svete toľko zla? Ako môže dopustiť vojny, násilie, hlad, biedu... Kde sa vo svete vzalo zlo? Stvoril ho Boh?
Na tieto otázky sa ľudia už od nepamäti snažia hľadať odpoveď. Zlo vo svete vyvoláva u ľudí rozličné uzávery. Jedným z najextrémnejších je ateizmus. Keďže je vo svete zlo, Boh neexistuje, pretože keby existoval, nebolo by zlo.
Ateizmus je však len veľmi zriedkavým dôsledkom nepochopenia zla vo svete. Oveľa častejším nesprávnym uzáverom býva nie popretie Boha, ale jeho atribútov. Vychádza sa z tohoto predpokladu: Ak je Boh dobrý a zároveň všemohúci, nemôže chcieť a dopustiť zlo vo svete. Preto ak ono existuje, Boh buď nie je všemohúci, alebo nie je dobrý. V prvom prípade si Boh neželá zlo, no nie je v jeho moci zabrániť mu. V druhom ak je Boh všemohúci, nie je dobrý, pretože hoci je všetko v jeho moci, neodstráni zo sveta zlo.
V histórii ľudstva sa nám táto ľudská logika neprestajne premieta. Pohanské národy upierajú Bohu všemohúcnosť. Preto zákonite upadajú do polyteizmu (mnohobožstva). Ak totiž nie je v Božej moci odstrániť zlo, ak jeden Boh na to nestačí, treba sa obrátiť na iných bohov, z ktorých každý má určitú, hoci jasne obmedzenú moc. Aj vyvolený ľud Izraela podľahol občas tomuto pokušeniu a prešiel k modloslužbe. No oveľa častejším bolo druhé pokušenie. Boh v dejinách spásy prejavuje svoju nesmiernu moc, veď rozdelil Červené more, vyviedol svoj ľud zázračne z Egypta, koná zázraky. Izrael je preto presvedčený o jeho všemohúcnosti. Vidiac teda zlo vo svete začína pochybovať o božej dobrote. Ak je Boh všemohúci a dopúšťa zlo, iste nie je dobrý. A tento uzáver vedie k vzbure proti nemu. Načo nás vyviedol z Egypta, aby sme zahynuli na púšti? Nebolo nám v Egypte lepšie?
Boh, ktorý je dobrý, no nie je všemohúci človeku nestačí, preto sa hľadá nejaká náhrada, upadá sa do modloslužby. No a proti Bohu ktorý je všemohúci, avšak nie dobrý sa človek búri. Ako sa tieto postoje odrážajú v dnešnej spoločnosti?
Modloslužba nespočíva len v uctievaní drevených či kamenných sošiek. V dnešnej dobe je modloslužba často oveľa silnejšia, ako u mnohých pohanských národov v histórii. Človek totiž vo svojej pýche pripisuje všemohúcnosť sebe samému. Jeho schopnosti, vedomosti, pokrok a veda majú nahradiť to, na čo je Boh prikrátky.
No a v súčasnom satanizme a masonérii sa úplne zretelne prejavuje druhá tendencia. Postoj vzbury. Boh je v nich otvorene vyzývaný na súboj. Títo božiu moc uznávajú, popierajú však to, že Boh chce pre človeka jeho dobro.
Kde je teda pôvod zla? Pohanské dualistické filozofie pripisujú stvorenie sveta dvom princípom, dvom bohom. Dobrý boh stvoril všetko dobré, zlý boh stvoril zlo. Božie zjavenie nám však vo Sv. Písme hovorí, že je len jeden Boh, ktorý je všemohúci a stvoril všetko. A všetko, čo stvoril bolo dobré. Odkiaľ sa teda vzalo zlo, keď ho nestvoril Boh?
Aby sme prišli k pôvodu zla, musíme sa zamyslieť nad tým, čo to vlastne zlo je. Keďže každá vec, ktorú Boh stvoril bola dobrá, vo stvorených veciach nemôže byť zlo obsiahnuté. Zlé teda nie je to, čo existuje, ale práve naopak, to, čo neexistuje a malo by existovať. Zlo je teda neexistencia, nedostatok, neprítomnosť nejakej dokonalosti, nejakého dobra. Nedostatok súladu, harmónie, radosti, šťastia... to všetko je zlo. Každá vec je dobrá vtedy, ak slúži na to, na čo je určená. Veci okolo nás nemajú slobodu a preto konajú to, k čomu ich Stvoriteľ určil. Len slobodné stvorenia, anjeli a ľudia majú možnosť konať podľa svojej vôle. Ak je táto vôľa v súlade s Božou, konajú dobro, ak je proti, páchajú hriech. Hriech je teda nedostatok súladu s Božou vôľou. Je to jediné zlo v pravom zmysle slova. Toto zlo však nepochádza od Boha. Hriech je produktom ľudí a anjelov. Taký je teda pôvod zla. Človek, stvorený na boží obraz, dokonalý a dobrý tým, že zhrešil niečo stratil. A nedostatok, prázdnota, nič, ktoré zostalo po tejto strate je zlo. Hriech je pôvodom všetkého zla vo svete. A to nie je nejaký fakt z dávnej minulosti. To je každodenná realita. Za zlo vo svete nezodpovedá len Adam, ono je produktom každého nášho hriechu.
Boh je dobrý a je i všemohúci. Práve preto stvoril anjelov, práve preto stvoril nás, ľudí. Stvoril nás na svoj obraz, takých, aký je on: dal nám rozum a slobodu. V tom spočíva jeho láska. A tá láska siaha až tak ďaleko, že nám nikdy nebráni konať slobodne, ani vtedy, keď konáme proti nemu, keď sa staviame proti jeho vôli. Keď teda prinášame do sveta zlo, zneužívame tak moc, ktorú nám dal nad stvoreným svetom. A v tom je naša zodpovednosť. Boh nestvoril zlo a nestvoril ani peklo. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, čítame vo sv. Písme. Nikde sa nehovorí, že by Boh stvoril peklo. Nie je to teda Boh, ktorý hádže človeka do pekla. Človek si ho vytvára sám a sám sa doň môže svojimi skutkami vrhnúť. Je to vtedy, keď koná proti Božej vôli. Božia vôľa totiž je, aby bol každý spasený. Ak niekto prechádza križovatkou na červenú a zrazí ho auto, nemôže za to obviňovať toho, kto vymyslel semafór. Za svoje nešťastie je zodpovedný on sám, a nie ten, kto ho semafórom varuje. Je preto nezmyslom obviňovať Boha z toho, že stvoril peklo, aby doň mohol človeka uvrhnúť. Práve naopak, Boh človeka vo svojej nesmiernej láske varuje, aby sa nevrhol do zatratenia. Ono totiž nie je pre nikoho pripravené. Na jeho výstavbe sa podieľa každý osobný hriech, a jeho trpkú predchuť človek často prežíva už v tomto živote.
Boh je láska. A všetko jeho úsilie je zamerané na naše šťastie. On si nás všetkých ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme s ním prežívali večnú blaženosť. Avšak to predpokladá náš slobodný súhlas. Preto nás obdaril rozumom a dal nám slobodnú vôľu. Môžme si vybrať všetko, teda Boha, alebo nič, prázdnotu, zlo, zatratenie. Ak človek prijíma Božiu vôľu, volí si najväčšie dobro, ktoré možno prijať. Zlo teda nevládne nad svetom a Boh nie je bezmocný voči nemu. Ono je len dôkazom ľudskej slobody, zneužitej hriechom.
==ZMYSEL UTRPENIA==
Človek je jediným tvorom na zemi, ktorý trpí. Zvieratá tiež zažívajú bolesť , avšak tie sa nad ňou nepozastavujú, neuvedomujú si ju ani sa nezamýšľajú nad jej významom. Človek keď trpí, vie, že trpí a preto si kladie otázku: Prečo? Len u človeka je možné hovoriť o utrpení v pravom zmysle slova. Zdá sa, akoby utrpenie patrilo k transcendentnosti ľudskej bytosti.
Fyzické utrpenie
 choroby: slabosť, nevládnosť, nemôcť chodiť, hýbať sa, nespavosť
 bolesti: bolenie zubov, hlavy, zle od žalúdka...,
 hlad, smäd
 jednotlivé zmysly:
 zrak - slepota, slabozrakosť, nevidieť z akéhokoľvek dôvodu: tma, hmla...
 čuch, sluch: hluk, hluchota, nedoslýchavosť, chuť: nemôcť jesť to, na čo má chuť (slané, sladké...) a opačne, hmat: horúčava, popálenie, hlad, omrznutie, bodné, rezné rany, úder...,
Okrem fyzického utrpenia človek zakusuje tiež tzv. morálne utrpenie.
Morálne utrpenie.
 nebezpečenstvo smrti
 Iz 38,1-3
 smrť vlastných detí
 Gn 15,16; 37,33-35 2Sam 19,1
 obzvlášť smrť prvorodeného a jediného syna
 Tob 10,1-7 Jer 6,26 Am 8,10 Zach 12,10
 nemať deti
 Gn 15,2; 30,1 1Sam 1,6-10
 clivosť za vlasťou
 Ž 137
 trpieť prenasledovanie a neznášanlivosť zo strany okolia
 Ž 22,17-21 Jer 18,18
 znášať posmech a nepochopenie
 Jób 19,18; 30,1.9 Ž 22,7-9; 42,11; 44,16-17 Jer 20,7 Iz 53,3
 samota a opustenosť
 Ž 22,2-3; 31,13; 38,12; 88,9-19 Jer 15,17 Iz 53,3
 výčitky svedomia
 Ž 51,5 Iz 53,3-6 Zach 12,10
 nemôcť pochopiť, prečo sa zlým darí a spravodliví trpia
 Ž 73,3-14 Kaz 4,1-3
 zrada a nevernosť zo strany priateľov a známych
 Jób 19,19 Ž 41,10; 55,13-15 Jer 20,10 Sir 37,1-6
 osudy vlastného národa
 Ž 44,10-17; 77,3-11; 79,11; 89,51 Iz 22,4 Jer 4,8; 13,17; 14,17-18 Ez 9,8; 21,11-12 Dn 3,31-40; 9,16-19
V Starom zákone berie do úvahy psycho-fyzickú stavbu človeka. Preto sa často morálne utrpenie vyjadruje ako fyzická bolesť príslučiaca určitým častiam organizmu:
 kosti
 Iz 38,13; Jer 23,9; Ž 31,10-11; 42,10-11
 ľadviny
 Ž 73,21
• Moje srdce je plné trpkosti a celé vnútro doráňané. (doslovne: rozhorčovalo sa moje srdce a bodalo ma v ľadvinách )
 Jób 16,13; Nár 3,13
 pečeň
 Nár 2,11
• Oči mám zoslabnudé od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta.
 srdce
 1Sam 1,8 Jer 4,19 Jób 30,27 Nár 11,20
Iné typy utrpenia
Nejde o fyzické ani morálne. Často sú subjektívne. Niekedy sú pre človeka i trvalým zdrojom utrpenia: Tak napríklad človek trpí keď:
 nedokáže prijať seba samého, takého, aký je (komplex menejcennosti): vzhľad, schopnosti, pohlavie
 hanbí sa za: ryšavé vlasy, pehy, tvar nosa, štrbavé zuby, krivé nohy, nadmernú váhu, sociálny pôvod (príbuzní zlej povesti), že je holohlavý, že mu odstávajú uši
 musí robiť prácu, ktorá ho nebaví
 má strach pred skúškou, rozhodnutím
 musí prekonávať lenivosť, pohodlnosť (ráno vstávať, udržiavať si poriadok, dodržovať predpisy, podriaďovať sa vôli nadriadených...)
 zaľúbi sa do osoby, ktorá ho nechce...
 nemá tie veci po ktorých túži
 nepozná zmysel života
Čo je to zlo?
Človek trpí vždy, keď zakusuje nejaké zlo. Skúsenosť zla je na koreni utrpenia. Čo je to zlo?
Všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Zlo teda nie je bytie, ale nebytie. Človek trpí pri nedostatku, obmedzení, alebo neprítomnosti dobra. Trpí teda kvôli dobru, na ktorom nemá účasť, alebo ktoré stratil.
Modlitba
Modlitba je pozdvihnutie mysle k Bohu a rozhovor s ním.
Typy modlitby:
vnútorná:
 rozjímavá (= meditácia, vyžaduje väčšie úsilie)
 kontemplatívna (vyžaduje menšie úsilie, intuitívna)
ústna
* * *
verejná - modlitba v mene Cirkvi, predpísané rubriky
súkromná - vo svojom vlastnom mene
* * *
prosby
 deprekatórne - eliminovať
 impetratórne - dosiahnuť
vďaky
adorácia
Čo možno žiadať v modlitbe?
dobrá:
všeobecné
jednotlivé:
1. bezpodmienečne: duchovné d. nevyhnutné pre spásu
2. podmienečne:
• duch. d. nie nevyhnutné pre spásu
• časné dobrá (dážď, mier, zdravie)
zlá (iba fyzické na dosiahnutie duchovných dobier)
Čo nemožno žiadať?
morálne zlú vec (je ťažkou urážkou Boha, žiadať ho aby bol spolupáchateľom hriechu), ani keby šlo o ľahkú matériu
V prospech koho sa možno modliť?
za všetkých, ktorí sú spôsobilí večnej blaženosti
to znamená:
 za všetkých ľudí všeobecne
 za niekoho osobitne
 za nekatolíkov (Židov, heretikov, schizmatikov, neveriacich)
 za hriešnikov
 za exkomunikovaných (nie však verejná modlitba)
 za duše v očistci
 za akcidentálne rozmnoženie slávy svätých
nemožno sa však modliť za:
 diablov
 zatratených v pekle (nevie sa však, kto je tam)
dôvod: lebo nenávidia Boha
Ku komu sa možno modliť?
Prosby sa môžu adresovať len Bohu, ktorý jediný nám môže poskytnúť to o čo ho prosíme. Je však legitímne a správne prosiť anjelov a svätých, aby sa za nás u Boha prihovárali.
Súkromne je možné žiadať o orodovanie tiež u duší v očistci. Prirodzene je možné modliť sa o príhovor ku deťom, ktoré boli pokrstené a zomreli pred dosiahnutím užívania rozumu, pretože o týchto máme istotu, že sú v nebi.
Neomylná istota o účinkoch modlitby
V modlitbe, ktorá splní potrebné podmienky máme neomylnú istotu o tom, že dosiahneme od Boha to, o čo v nej žiadame.
• Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Alebo je medzi vami človek, čo by podal svojmu synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby si pýtal rybu, čo by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach dobré veci tým, čo ho prosia. (Mt 7,7-11)
• Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia! (Lk 11,13)
potrebné podmienky:
1. vzhľadom na žiadanú vec (objekt)
- že vec skutočne vedie k večnému životu (Boh teda nesplní ak si napr. niekto žiada pracovné miesto, ktoré ho privedie k strate viery)
2. vzhľadom na osobu, ktorej sa má dostať žiadaná vec (adresát)
- že táto osoba je spôsobilá na prijatie dohoto daru (t.j. aby sa jej situácia prijatím žiadanej veci zlepšila a nie zhoršila: tak napr. vyhrať v športke u lakomej osoby znamená viac zla ako dobra)
3. vzhľadom na osobu, ktorá to žiada (subjekt)
- musí byť v stave posväcujúcej milosti
- musí prosiť s poníženosťou
- musí prosiť s dôverou
- musí prosiť vytrvalo (Gn 18.22-32)
- musí sa sústrediť na to, čo sa modlí (a to nielen pre účinok ale pre samotnú existenciu modlitby)
==Kult==
Komu vzdávať kult a aký?
Kult môže byť:
 absolútny, relatívny
 súkromný, verejný
 vnútorný, vonkajší
 latria, dulia (hyperdulia)
latria
1. absolútna: Bohu: Otcu, Synovi a Duchu Sv., aj ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista (telo, krv) i vo sviatostnej podobe (eucharistia)
2. relatívna: nástrojom utrpenia Ježiša Krista a tiež vyobrazeniam Krista a symbolom Boha (holubica = Duch Sv., baránok = Kristus)
dulia
1. absolútna: anjeli a svätí (súkromne pokrstené deti, ktoré zomreli skôr, ako nadobudli užívanie rozumu a duše v očistci)
2. relatívna: ich relikvie a vyobrazenia
hyperdulia
1. absolútna: Panna Mária
2. relatívna: jej vyobrazenia
==LÁSKA K BLÍŽNEMU==
4. prikázanie
- Ex 20.12
- Lk 2,51
- Mk 7,8-13
- Ef 6,1-3
Rodina
 r. v Božom pláne
 kresťanská r. = domáca cirkev
 r. - základná bunka spoločnosti
povinnosti spoločnosti voči rodine:
 sloboda založiť rodinu
 rodiť deti a vychovávať ich podľa vlastného presvedčenia
 zabezpečiť stálosť manželského zväzku
 sloboda vyznávať vieru, odovzdávať ju
 dať deti do škôl podľa vlastného uváženia
 zabezpečiť zdravotnú starostlivosť
 zabezpečenie starých ľudí
 ochrana zdravia a ochrana pred konzumizmom (droga, pornografia, alkoholizmus)
povinnosti členov rodiny:
1. Deti: Ef 3,14 - ctiť otca
úcta detí Pr 1,8
Tob 4,3-4
Sir 7,27-28
V našej spoločnosti povinnosť poslúchať rodičov je do 18. roku, keď sa človek stáva dospelým.
povinnosti rodičov:
 vychovávať deti k čnostiam
 evanjelizovať deti
 zabezpečiť materiálne a duchovné dobrá
O spoločnosti
 politická moc musí rešpektovať základné ľudské práva
 musí usilovať od spoločné dobro (uzatváranie zmlúv, daňová politika...)
Povinnosti občanov:
 musí im záležať na dobre spoločnosti, ochrana slobody, pravdy, spravodlivosti
 každý občan má zodpovednosť pri voľbách
 ochrana bezpečnosti - povinnosť každého
 bohatý štát je povinný - ak je schopný pomáhať utečencom (poskytovať azyl)
 kresťan v prípade, že zákon spoločnosti odporuje Božiemu zákonu, je povinný viac poslúchať Boha Sk 5,29
Vzťah štátu k cirkvi
 štát nemôže obmedzovať cirkev vo vysluhovaní sviatostí a ohlasovaní evanjelia
Vzťah cirkvi k štátu
 cirkev nikdy nesmie preberať povinnosti štátu - obsadzovať daňové úrady, ministerstvá, súdy...
 cirkev nemôže plniť funkciu politickej strany
Láska k sebe samému
 vrodená - každý má tendenciu hľadať vlastné šťastie
 prirodzená - každý hľadá svoje prirodzené dobro (jesť, keď je hladný...)
 nadprirodzená - nádej - túžba po večnom šťastí
charitas - milujeme seba kvôli Bohu, sme chrámom Ducha sv. pretože nás stvoril Boh (Augustín)
Prejavy lásky k sebe
 hľadať večnú spásu pre seba a akékoľvek iné dobro podriadiť najvyššiemu Dobru
 zapojiť všetky možné prostriedky (modlitba, asketický boj, sviatosti) pre spásu
 usilovať sa o svätosť - tomuto podriadiť i lásku k telu (zanedbávať telo je hriech)
 rozvíjať schopnosti kultúrne, profesionálne, úsilie o pokrok ľudstva o dosiahnutie a praktizovanie vlastnej slobody
 chrániť si dobré meno a povesť, sebaobrana
Hriechy proti láske k sebe:
nenávisť voči sebe má 4 podoby:
 smrteľný hriech Ž 10,6
 vystaviť svoju dušu alebo telo nebezpečenstvu bez vážneho dôvodu (pokušenie, riskantné športy, užívanie drog)
 samovražda, dobrovoľné zmrzačenie tela, chcieť ochorieť a nemusieť do školy a pod.
 egoizmus 1 Kor 3,15
Láska k blížnemu
- má byť všeobecná: priateľ-nepriateľ
1. milovať nepriateľov nie preto, že sú nepriatelia ale napriek tomu (charitas)
2. nejedná sa o prajavy citovej lásky
3. nie milovať ich hriechy
Naše povinnosti
- vylúčiť akúkoľvek nenávisť, alebo túžbu po pomste
- neželať nikomu zle
- netešiť sa, keď sa mu niečo nepodarí (škodoradosť)
- nenávidieť hriech, nie hriešnikov
- s nepriateľmi sme povinní zaobchádzať podľa všeobecných známok priateľstva (odpovedať na list, pozdrav... neignorujeme ho)
- nie sme však povinní nepriateľa navštevovať, viesť s ním rozhovory...
- sme povinní vyhľadávať možnosť zmierenia Lk 17,3-4 Mt 18,21-35
Povinnosť pomôcť blížnemu
1. sme povinní aj za cenu vlastného života pomôcť blížnemu, ak sa nachádza v ťažkom duchovnom nebezpečenstve - hrozba večného zatratenia
podmienky:
- ak je nádej, že ho zachránime
- ak to dovoľuje spoločné dobro 1 Jn 3,16
(príklad: pokrstiť zomierajúceho v prípade vojny, nákazy, infekcie...)
2. ak sa nejedná o prípad ťažkého duchovného nebezpečenstva, tak nie sme povinní pomôcť, ak by sme tým utrpeli veľkú škodu
3. povinnosť pomôcť blížnemu v ľahkých potrebách je ľahká
Skutky lásky k blížnemu
1. milosrdenstvo: telesné, duchovné
2. apoštolát - najvyšší prejav lásky k blížnemu. Dušu, ktorá patrí Bohu a cíti radosť z toho, že je Božím dieťaťom spaľuje vrúcna túžba odovzdávať túto radosť iným Lk 12,49-50
- milodar - dať almužnu
- napomenutie toho, kto robí chybu - sú tri typy: bratské, otcovské, predstavenecké
Bratské napomenutie = medzi rovnocennými
V čom treba napomínať?
- ťažké hriechy spáchané
- ľahké hriechy, ktoré veľmi často opakuje a spuosobujú jeho duši veľké škody
- budúce možné hriechy predvídateľné
- akúkoľvek chybu, ak si myslíme, že našu výčitku dokáže prijať
Kedy sme povinní napomínať?
Podmienky:
- ak je istota o jeho smrteľnom hriechu, alebo nebezpečenstva hriechu (aspoň morálna istota)
- ak je nádej, že budeme mať u neho týmto napomenutím nejaký úspech
- ak je to potrebné (ak si nedokáže sám pomôcť)
- ak nám to nespôsobuje nejaké vážne škody
Hriechy proti láske k blížnemu:
- nenávisť
- hnev
- závisť
- nesvornosť
- pohoršenie (druhého priviesť ku hriechu: nekresťanské zvyky, móda, piť pri každej príležitosti, pornografia, knihy a časopisy proti kresťanskej viere a morálke, verejná podpora takému zákonu v spoločnosti, ktorý odporuje Božiemu zákonu)
- spolupráca na zle
==PONÍŽENOSŤ==
Jej základom je pravda a spravodlivosť.
1. Pravda
 všetko dobro, čo v nás je, pochádza od Boha, je to dar.
- bezo mňa nemôžete nič urobiť
- iba jeden je dobrý: Boh
 všetko zlo, čo v nás je, je naše vlastné
2. Spravodlivosť (čnosť náboženstva)
- vzdávať Bohu všetku (teda nie sebe) česť a slávu
1 Tim 1,17
• Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov.
Ž 115
• - Nie nás Pane, nie nás, ale svoje meno osláv
Dôležitosť poníženosti
Poníženosť je najdôležitejšou čnosťou pre náš duchovný život
- nie je najväčšia (väčšie sú 3 božské čnosti, hl. láska)
- je však ontologicky pred božskými čnosťami, lebo odstraňuje prekážky (prekážka = conversio ad creaturam), ktoré bránia prijatiu Božej milosti. Uschopňuje, otvára človeka pre Božie pôsobenie.
- bolo by zbytočné otvárať, keby Boh nedával svoju milosť
- zbytočná je však ponúkaná milosť, ak ju človek neprijíma, ak sa pre ňu neotvorí, neuschopní
- ontologicky je najskôr potencia (poníženosť) až potom actus (pôsobenie milosti)
Jak 4,6
• Boh pyšným odporuje, poníženým dáva milosť
- pyšní sa sami uzatvárajú, preto nič nedostávajú, myslia si totiž, že všetko majú, alebo že si to v prípade potreby zabezpečia sami, že sú sebestační, nezávislí na Bohu (vôbec nezomriete, naopak, budete ako Boh: Gn)
Poznať seba
Nato, aby sme sa stali poníženými, stačí, ak dobre spoznáme sami seba (= pravda). Ak sme pyšní, znamená to, že o sebe nič nevieme, nechceme vedieť, alebo, že klameme samých seba.
Poznanie seba samého nás privádza k pokore takpovediac za ruku.
Keď uvidíš, aký v skutočnosti si, nebudeš sa čudovať, že ľudia tebou pohŕdajú.
Príklad: Obyčajné bezcenné sklíčko na slnku žiari ako drahokam. Keď si však začne namýšľať, aké je nádherné (krásu pripisovať sebe, a nie svetlu, ktoré sa od neho odráža), začne sa vykrúcať, aby ho všetci na okolí dobre videli a obdivovali. Nakoniec sa zošmykne a spadne do blata. Tam sa ukáže, aká je jeho hodnota.
Základom poníženosti je uznať svoje chyby (= pravda). Nie však všeobecne (som hriešny, ako každý človek), ale uznať si konkrétne chyby (teraz toto som urobil zle a je to moja vina / pravdaže, ak je to pravda)
Pravý prejav poníženosti je:
1. - prijať kritiku od iných
2. - prijať od iných poníženie (aj keby ma ponížili nespravodlivo, veď keby ma mali ponížiť spravodlivo, bolo by to oveľa horšie)
3. - netrápiť sa nad tým, že iní poznajú moje chyby, že som na niekoho urobil zlý dojem (trápiť by ma malo, keď som niekoho svojim správaním urazil, alebo pohoršil)
Nie si pokorný, keď sa sám pokoruješ, ale vtedy, keď ťa iní pokorujú a ty to znášaš z lásky ku Kristovi.
Keby si skutočne poznal sám seba, tešil by si sa, že tebou pohŕdajú, a tvoje srdce by plakalo nad pochvalami a poctami.
Falošná poníženosť:
1. * ponižovať sám seba pred inými, aby si o mne mysleli, aký som ponížený
2. * hovoriť o sebe zle, aby si o mne vytvorili dobrú mienku, alebo aby mi protirečili (aby mi to začali vyvracať)
- napr: Ja som taký hlúpy, neschopný... - ále čoby si bol, veď sú i horší
3. pri spoločnej modlitbe: úmyselne zrýchľovať alebo spomaľovať, aby som ostatných upozornil, aký som nábožný (na rozdiel od nich), kontrastovať hlasom, intonáciou, aby si ostatní všimli, ako hlboko to prežívam (svätuškárstvo)
Cena poníženosti:
- lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice
- veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný
Symptómy nedostatku poníženosti
 myslím si, že to, čo robím a hovorím ja, je lepšie než čo robia a hovoria iní
 chcem byť vždy a za každú cenu víťazom (nedokážem prehrať)
 hádam sa, aj keď viem, že nemám pravdu. A ak ju mám, dobiedzam dotieravo a nevhodným spôsobom.
 predkladám svoj názor, aj keď to nikoho nezaujíma, ak sa ma na to nik nepýta, ak to láska alebo situácia nevyžaduje
 opovrhujem mienkou iných
 svoje vlohy a talenty pripisujem sebe, nepovažujem ich za Boži dary
 citujem sám seba, dávam sa iným za vzor
 zatajujem duchovnému vodcovi nejaký ponižujúci nedostatok, aby o mne nestratil dobrú mienku
 mám záľubu v tom, keď ma chvália, teším sa z toho, že idú o mne dobré chýry (ak ma to vyvádza z rovnováhy)
 chcem, aby sa o mne niekto pochvalne vyjadril pred ostatnými a ja sa potom tomu budem ponížene brániť
 som smutný z toho, že iných si viacej ctia a vážia ako mňa
 odmietam plniť nižšie (podradné) úlohy (povinnosti)
 snažím sa, aby som sa od iných viditeľne odlišoval
 keď niečo dobrého urobím, chcem, aby ma pri tom niekto videl
 pri rozhovoroch nenápadne primiešavam také fakty, z ktorých si počúvajúci môže vyvodiť obraz o mojich zásluhách, zvláštnom nadaní, schopnostiach, profesionálnych úspechoch...
 hanbím sa, že nemám také veci, schopnosti, nadanie, charizmy ako iní
Poníženosť nie je:
byť ustráchaný, prestrašený, smutný, váhavý, rozpačitý, neokrôchaný, neschopný, ťuťko
Zásady:
 buď ponížený, ale nerob sa poníženým
 nedávaj o sebe vedieť slovami ani gestami: všimnite si ma, aký som ponížený
 buď ponížený tak, aby si to iní podľa možnosti ani len nevšimli (napr. nebuď nešťastný z toho, že ťa iní ponížili, že poznajú tvoje nedostatky, že majú z teba zlý dojem, že ťa považujú za takého, za akého nechceš, aby ťa považovoali, že ťa ohovárajú...)
==ÚPRIMNOSŤ==
Ak je poníženosť charakteristickou známkou správania sa v evanjeliovom duchu, tak tá je zasa založená na úpromnom uznaní toho, čím sme. Úprimnosť bezpochyby pramení z poníženosti. Pýcha je naopak matkou pokrytectva. Pyšný človek nielen že je márnivým, lebo chce ukázať pred svetom svoje kvality, ale je tiež pokrytcom, pretože na to, aby nevypadal príliš úboho hľadá výhovorky a ospravedlnenia na svoje nedostatky. Neustále sleduje, čo si o ňom iní myslia a aby predišiel poníženiu predstavuje sa okoliu vynikajúcejším než v skutočnosti je. Ponížený človek nemá čo skrývať, nemá nad čím mudrovať, pretože vie, že zlo, ktoré urobil je jeho vlastné, zatiaľčo dobré urobil vďaka Bohu. Je teda úprimný, či inak povedané jednoduchý. Úprimnosť sa týka predovšetkým myšlienok a reči, jednoduchosť zasa jeho správania.
 
Úprimnosť má svoje vlastné miesto vo vnútornej sfére. Je to úprimnosť človeka voči sebe samému. Spočíva v tom, nazývať veci ich pravými menami. Rozhodne nie sme úprimní vtedy, ak nazývame našu dobromyselnosť dobrotou, našu krutosť spravodlivosťou a lakomstvo šetrnosťou. Naša márnivosť nie je horlivosťou a sentimentalizmus ani zďaleka srdečnosťou. Ak sme zbabelí, neluhajme sami sebe a nevolajme to rozvahou. Je ťažké prijať pravdu o sebe a priznať sa k svojim chybám.
Aká hrôzostrašná scéna. Pripomeňme si, že Jeremiáš bol Pánov pomazaný prorok. Vedel od svojho mladého veku, že bol povolaný, aby prehováral Božie slovo k jeho vyvolenému ľudu. Ale teraz bol Jeremiáš obmedzovaný a mučený práve preto, že to robil.
Pascal na to hovorí: Nechceme sa poznať takí, akí v skutočnosti sme. Máme strach zo seba samých, nechceme počuť pravdu ani od nás samých ani od iných. Nenávidíme pravdu o sebe a taktiež tých, ktorí nám ju hovoria. Následky toho sú, že s nami jednajú tak, ako my chceme, aby s nami jednali, neznášame pravdu - tak nám ju ukrývajú, vyžadujeme si, aby nám lichotili - lichotia nám, chceme byť podvádzaní a tak nás podvádzajú.
Toto je neúprimnosť a pokrytectvo voči nám samým, ktoré sa stávajú odrazovým mostíkom aj na pokrytectvo a neúprimnosť voči iným. Je to ovocie chorobného koreňa - pýchy. Chceli by sme žiť v predstavách iných fiktívny neskutočný vysnený život... bezprestania pracujeme na tom, aby sme v očiach iných boli lepší, avšak pritom zanedbávame to, čím sme v skutočnosti. Radšej sami vo svojom vnútri budeme zbabelí, len nech navonok zostane o nás povesť odvážnych.
Uznať o sebe pravdu akí sme, neznamená, že sme povinní prejavovať sa tak i navonok. Neznamená to, že máme pred všetkými ľuďmi dávať najavo naše nedostatky, morálne poklesky, či neresti. Aj toto žiaľ niektorí považujú za úprimnosť. Pravá úprimnosť však nespočíva jednoducho v tom, aby sme pred nikým nič neskrývali a pokojne žili tak ako doteraz. Máme si priznať, to, akí sme aby sme mohli navonok vystupovať takí, akí máme byť. A naše vonkajšie správanie bude prvým krokom k tomu, aby sme sa takými stali i vnútorne.
==TAJOMSTVO==
Tajomstvo (tajnosť), ako súčasť traktátu o pravde a pravdovravnosti.
Pravdovravnosť spočíva v tom, že navonok vyjadríme (rečou, alebo inými formami) to, čo myslíme vnútorne. Keď človek hovorí, musí hovoriť pravdu. V traktáte o pravdovravnosti však musíme vziať do úvahy, že existujú veci, ktoré poznáme a nosíme ich v srdci, ale nemôžme ich legitímne prejaviť navonok. Nemôžme vždy povedať všetko to, čo je pravdivé, hoci úprimne sme o pravdivosti týchto vecí presvedčení. Tie pravdy, ktoré sme povinní udržať utajené nazývame tajnosti (tajomstvá).
Existuje ešte jeden motív, prečo preberať problém tajností v traktáte o pravdovravnosti. Tie nás totiž často uvádzajú do zložitých situácií: tajnosť samu o sebe nemôžem vyzradiť, ale čo robiť v situácii, keď mi kladú otázky o veciach, ktoré mám udržať v tajnosti?
Konkrétnym prípadom by bolo:
 Predstavitelia nespravodlivého režimu sa vyzvedajú u nejakého jedinca, či náhodou neukrýva hľadaného, alebo či nevie kde sa skrýva. Dopytovaný to vie, ale musí to udržať v tajnosti, aby nevydal svojho priateľa do rúk jeho politických prenasledovateľov. Láska ho viaže konať takto. Je zbytočné, aby mlčal, lebo prenasledovatelia by z jeho mlčania pochopili, že ho ukrýva, alebo že vie, kde sa nachádza.
Je dovolené v takejto situácii povedať nepravdu, teda klamať? Druhý krok, ktorý by sme mali urobiť, bude hľadať odpoveď na to, či je klamstvo vždy hriechom. A ak je hriechom, ako sa dostať z takýchto ťažkých situácií? Tretí a posledný krok bude napokon riešenie tejto otázky.
Tajnosť v jej osobnom a sociálnom význame
Príklad, ktorý sme si práve uviedli, by nemal v nás vyvolať pocit, že tajnosť sa vždy vzťahuje iba na obzvlášť mimoriadne okolnosti a situácie. Každý človek, ktorý chce byť zrelou osobnosťou, má svoje tajnosti. Má svoj vnútorný život, ktorý si chráni zvláštnym duchovným ostychom. Tento život zahŕňa obzvlášť jeho intímny vzťah s Bohom. Človek, ktorý rád a bez akýchkoľvek zábran rozpráva o svojich pocitoch, o svojich duševných stavoch, o svojich náboženských skúsenostiach a ťažkostiach nám pripadá ako nehanebník. Kto takto koná, vyvoláva dojem povrchnosti a malej vieryhodnosti a právom pochybujeme o hĺbke a úprimnosti toho, čo tak ľahkovážne vyjavuje iným. Ak už jednotlivec má chrániť svoje intímne tajnosti, o čo viac sme povinní rešpektovať intímnu sféru blížneho. Táto sféra nezahŕňa len vnútorný život, ale tiež (aspoň) časť vonkajšej existencie. Každý človek by mal mať určitý vonkajší priestor, v ktorom by mohol byť len on sám.
Osobné tajnosti a ich ochrana majú veľký význam nielen na dozrievanie a rozvoj osobnosti jednotlivca, ale aj pre spolužitie ľudí. Je na to viacero dôvodov. Len osoby, ktoré majú bohatý vnútorný život, ktoré nikdy úplne nevyjavujú, sú schopné hlbokého a nefalšovaného spoločenstva s inými.
 Príklady mnohých svätých nám ukazujú, že oni sa so svojim vnútorným životom delili často iba so svojim spovedníkom, prípadne na jeho žiadosť niektoré časti z toho publikovali.
To platí rovnako v manželstve. Isteže by manželia mali byť voči sebe otvorení vo vzájomnej dôvere. Ale aj v ich najintímnejšom spoločenstve musí mať vzájomná autokomunikácia svoje limity. Manželstvo, v ktorom jeden z manželov nemá, alebo nemôže mať žiadnu tajnosť voči druhému, sa môže zmeniť na manželstvo bez vzájomného rešpektu, pozbavené nezbytného odstupu (privo delle distanze necessarie), ukrátené o skutočnú a pravú dôveru a teda na manželstvo nudné, vystavené ohrozeniu.
Systémy totalitárnych štátov nám umožňujú negatívnym spôsobom poukázať na to, akou neodňateľnou podmienkou skutočného spolužitia je rešpektovanie osoby a jej tajností.
 Totalitárne režimy špehujú úmysly a city, vyžadujú od ľudí, aby im neustále vyjavovali vnútorné postoje a vytvárajú tak situácie, v ktorých občania sú nútení konať proti svojmu prevedčeniu. Takýmito metódami však nikdy nemožno dospieť ku stabilnej spoločnosti, ale iba ku kolektivizmu, ktorý je násilne udržiavaný zvonka v prostredí neúprimnosti a nedôvery.
Druhá strana mince:
Pravá ľudská spoločnosť nevyžaduje len rešpektovanie intímnej sféry jednotlivca, ale tiež aby mal možnosť prejaviť sa, zveriť sa so svojimi tajnosťami inému, bez obavy, žeby ich tento vyhodil na verejnosť. Na druhej strane spoločné dobro tiež vyžaduje, aby sa odhalili a vyšli na javo tajnosti, keď nie je možné inak predísť vážnym škodám voči jednotlivcom, ako aj spoločnosti. Aj tu však platí maximálny možný rešpekt ľudskej dôstojnosti.
Pojem a rozličné druhy tajností
Z teologického morálneho hľadiska sa pod pojmom tajnosť rozumie stav vecí známy iba zainteresovanému, prípadne jednej, alebo niekoľkým iným osobám, ktorý treba udržať skrytý. Z objektívneho hľadiska je tajnosťou tento stav vecí sám o sebe, zo subjektívneho hľadiska je to zas povinnosť zasvätených, nevyzradiť nikomu to, o čom vedia.
Na základe motívu utajenia rozdeľujeme tajnosti na:
 prirodzená tajnosť (secretum naturale) - vyplýva zo samej prirodzenosti veci od chvíle, keď nie je možné ju vyzradiť bez toho, žeby sme zainteresovanému spôsobili škodu, alebo zármutok. Už prirodzený morálny zákon a o to skôr Kristov zákon nás zaväzujú, aby sme neškodili blížnemu a nespôsobovali mu bolesť. Blížny by mohol trpieť, ak by napríklad vyšla najavo nejaká jeho telesná vada (o ktorej sa nevie), prípadne ak by sa vyjavil nejaký jeho morálny poklesok z minulosti (čo tiež býva niekedy predmetom vydierania).
 prísľub udržať v tajnosti (secretum promissum) - tu povinnosť dodržania tajnosti pramení z prísľubu toho, ktorý pozná stav vecí, ktorý navonok nie je známy. Prísľub môže byť jediným dôvodom tajnosti, alebo môže byť iba dodatkom, ktorý sa pridáva k prirodzenej povinnosti utajenia, ktorá existuje tak či tak.
 tajnosť zverená a spoznaná na základe vzájomnej dohody (secretum commissum) - v tomto prípade niekto zverí tajnosť inému pod podmienkou, že tento sa zaviaže nevyjaviť vec tretím osobám. Možno to urobiť explicitným spôsobom, ale aj implicitným. Implicitný je v prípade profesionálnej tajnosti. Ľudia zverujú svoje tajnosti napríklad lekárovi, kňazovi, advokátovi, alebo cirkevnému predstavenému, lebo vedia, že ich úrad ich zaväzuje dodržať tajomstvo (tajnosť), ktoré im bolo zverené. Vyžaduje to dôstojnosť ľudskej osoby, toho, ktorý sa zveruje, ako aj spoločné dobro, pretože keby neexistovalo profesionálne tajomstvo (tajnosť), mnohí by sa nikdy neobrátili na lekára, kňaza, advokáta atď., pričom by si radšej odopreli to, čo im právom patrí, zriekli by sa tak osobného rastu a niekedy i sociálneho pokoja. Profesionálne tajomstvo sa najvýraznejšie prejavuje v spovednom tajomstve. Toto viaže spovedníka, ako aj iných, ktorí počuli vyznanie hriechov v rámci sviatosti.
Iné rozdelenia sa vzťahujú na rozličné oblasti života, v ktorých je potrebné zachovať prirodzené či profesionálne tajnosti: napr: listové tajomstvo, štátne tajomstvo, vojenské, bankové alebo výrobné tajomstvo atď.
1. morálna povinnosť: zachovať vlastné osobné tajnosti
Dôstojnosť ľudskej osoby a často aj ohľad na druhých zaväzujú nevyhadzovať na verejnosť intímne tajnosti vlastnej osoby. Na to by sa v dnešnej dobe mal klásť obzvláštny dôraz, pretože ľudia na jednej strane nástoja na tom, aby mohli mať právo na osobnú intímnu sféru, a na druhej strane ju spontánne odhaľujú nedôstojným spôsobom.
Napríklad:
 Stáva sa, že známe osobnosti, ako sú filmové hviezdy vyjavujú tlači osobné intímne záležitosti, pretože im to pomáha k bohatým ziskom.
Takýto spôsob konania by sa dal nazvať prostitúciou ľudskosti vlastnej osoby. Navyše sa tým môže spôsobovať verejné pohoršenie, ak ide o veci, ktoré nijako nebudujú.
2. morálna povinnosť: nik nemá právo vyzvedať sa tajnosti iných, jedine z veľmi vážnych dôvodov, v prípade, že príslušná osoba je k tomu oprávnená
Za určitých okolností sú oprávnení k takémuto vymáhaniu jeden z manželov voči druhému, rodičia a vychovávatelia voči osobám im zvereným, cirkevní predstavení alebo štátna autorita.
Takéto skúmanie je oddôvodnené ak ide o dobro toho, od ktorého sa vymáha vyjavenie stavu vecí, alebo o dobro tretích osôb, prípadne o spoločné dobro.
Napr:
 Je podozrenie u dieťaťa v období rozvoja, že sa vydalo na zlé cesty (alkohol, drogy...) a privedie ho to do nešťastia. Ono však o všetkom mlčí. V takom prípade je povinnosťou rodičov alebo iných vychovávateľov vyzvedať sa na túto tajnosť v záujme o dobro dieťaťa.
 Podobne by tomu bolo v prípade, že niekto z kolektívu by bol v podozrení, že zvádza iných (distribúcia drogy). Tu ide tak o jeho vlastné dobro, ako aj o dobro tretích osôb.
 V prípade dopravnej nehody má polícia právo vykonať skúšku o požití alkoholu, aby sa tak dala podložiť obhajoba nevinných a chrániť bezpečnosť cestnej premávky.
 Štát má tiež právo hľadať a odhaľovať skryté nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú zvnútra či zvonku pokoj a štátny poriadok.
Nie všetky prostriedky sú morálne legitimné na odhalenie tajnosti. Obzvlášť nie je dovolené uraziť dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá by nastala, keby sa rodičia, či cirkevná autorita pustila rovno do vyšetrovania tajnosti poza chrbtom osôb, ktoré im boli zverené. Ich prvoradou povinnosťou je pokúsiť sa vec vyjasniť v otvorenom rozhovore so synom, dcérou alebo podriadeným. Jedine v prípade, žeby sa v nich preukázalo vážne narušenie, alebo úplná strata dôvery, vtedy by mohli rodičia, či predstavení pristúpiť k skrytým formám vyšetrovania. Štátne autority nemôžu takmer nikdy od počiatku rátať so vzťahom vzájomnej dôvery s osobami vážne podozrivými a preto sa často musia priamo rozhodnúť o tajné vyšetrovanie záležitosti. Tak či tak ani oni nemajú nikdy právo používať prostriedky, ktoré vážne urážajú ľudskú dôstojnosť, alebo spôsobujú priam rozklad osobnosti, ako sú narkoanalýza, hypnóza, fyzické a psychické mučenie, takzvané «drogy pravdy» (truth drugs), ktoré navyše nikdy nemôžu zaručiť odhalenie pravdy.
Keď predstavení, alebo štátne autority vedú z vážnych dôvodov a legitímnym spôsobom vyšetrovanie, tí, ktorí sú v oprávnenom podozrení sa mu nesmú brániť. Keď nastala dopravná nehoda, nemožno odmietnuť skúšku na požitie alkoholu.
Veľmi vážnou urážkou ľudskej dôstojnosti je, ak sa tí, čo sú zodpovední za masovokomunikačné prostriedky, usilujú všetkými prostriedkami sliediť v súkromnom živote významných osobností s cieľom ohromiť svojich poslucháčov (divákov / čitateľov) zverejnením senzačných tajností z ich intímneho života.
3. morálna povinnosť: tajnosti same o sebe treba zachovávať, avšak vážna príčina môže dovoľovať, alebo i zaväzovať k ich vyjaveniu. Jediná tajnosť nemôže byť nikdy vyjavená: spovedné tajomstvo.
Právo človeka na intímnu sféru, povinnosť lásky, ktorá nám nedovoľuje spôsobiť iným bolesť a utrpenie, vernosť danému prísľubu udržať tajnosť, explicitná alebo implicitná dohoda, profesionálna tajnosť, to všetko sú hlavné dôvody, ktoré nás zaväzujú nevyzradiť tajnosti blížneho.
Existujú však prípady v ktorých vyzradenie tajnosti môže byť dovolené, ba kde sa priam vyžaduje. V týchto prípadoch, ten, ktorého tajné veci vyzrádzame nemá žiadne právo obviniť nás z nespravodlivosti, alebo nedostatku lásky voči nemu. Dôvodom k vyzradeniu môže byť:
 dobro práve toho, kto má záujem na zachovaní tejto tajnosti.
Tak napr.
 Vychovávateľ vie, že osoba jemu zverená chce vykonať nejaký významný krok, ktorý by u iných nebol nijako problematický, avšak tejto osobe by bol na škodu, pretože na to nemá (a vie o tom len on - vychovávateľ). Napriek tomu, že sa ho snaží od toho odhovoriť, osoba si nechce dať povedať. Napokon to (že, na to nemá - a prečo) vyjaví ostatným z kolektívu, aby ho od toho odhovoril tlak verejnej mienky.
 dobro toho, kto pozná tajnosť iného, alebo tiež dobro tretích osôb, ktoré nie sú ani predmetom, ani znalcami tajnosti.
V nasledujúcom príklade sú obe možnosti spojené:
 Manžel je neverný svojej manželke a ona o tom vie. Keďže jediný spôsob, ako predísť veľkým škodám pre seba i pre deti je vyjaviť túto jeho neveru, môže tak urobiť na príslušnom mieste: napr. pred súdom.
 verejné dobro tiež niekedy vyžaduje vyzradenie nejakej tajnosti.
Tak napr.
 keď lekár zistí u pacienta nákazlivú chorobu, ktorou sa môžu naifikovať iní. Pacient nemôže považovať vyjavenie tejto skutočnosti za nespravodlivosť. Podobne pri súde sa vyžaduje od svedkov, aby vyjavili veci, ktoré sú neznáma (tajnosti), jediným dôvodom odmietnutia by bol príbuzenský vzťah k daným osobám (ktorých sa týka tajnosť). Ak by totiž ktokoľvek bol pri súde oprávnený odmietať vypovedať skryté skutočnosti, súdny proces by bol nemožný a spôsobili by sa vážne škody verejnému dobru.
Keď je dovolené alebo priam nutné vyzradiť nejakú tajnosť, treba pritom rešpektovať určité limity. Tajnosť treba vyjaviť len osobám k tomu kompetentným a len v nevyhnutnej miere. Ak je to možné, je potrebné dosiahnuť najskôr súhlas osoby, o ktorú sa jedná, prípadne ju nechať prehovoriť osobne. Často však nie je možné čosi také dosiahnuť.
Mimo tých prípadov, v ktorých je dovolené alebo priam nutné vyjaviť tajnosť, však nesmieme zabudnúť na to množstvo iných situácií, v ktorých sme povinní tajnosť zachovať, aj keby nás to malo stáť veľkú obetu.
Tak napríklad:
 Vojak, ktorý bol zajatý, nesmie vyzradiť tajnosti, ktoré by spôsobili nesmierne škody jeho vlasti.
Ťažkosť však nespočíva len v tom, žeby zachovanie tajnosti stálo veľké osobné obety. Často sa javí metodicky nemožné zachovať tajnosť. Odmietnuť odpovedať na položené otázky, nie je riešením situácie, pretože dopytujúci v mlčaní vidí potvrdenie otázky. V takýchto prípadoch jedinou možnou únikovou cestou na zachovanie tajnosti sa zdá falošná odpoveď, teda klamstvo. Je teda klamstvo vždy hriechom, alebo môžu nastať situácie, kedy by bolo dovolené?
==KLAMSTVO==
Pohanské prostredie sa voči klamstvu stavalo veľmi zhovievavo. Aristoteles spomedzi filozofov, Sofokles spomedzi básnikov a Cicero spomedzi rímskych spisovateľov, ktorí považovali klamstvo vždy za nemorálne boli v danej dobe výnimkami.
Sv. Písmo
Boh už v Starom Zákone zakazoval klamstvo:
 Ex 20,16; 23,7
 Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
 Nepravdivej výpovedi sa budeš vyhýbať!
Toto prikázanie zaväzuje vždy a za každých okolností: klamstvo je samo o sebe vnútorne zlé a preto nie je nikdy dovolené.
• Lv 19,11-12
 Nekradnite, neluhajte a neklamte jeden druhého! Neprisahajte falošne na moje meno, aby ste nezneuctili meno svojho Boha.
• Prís 6,17.19; 30,8
 (Pán nenávidí) ... pyšné oči, jazyk falošný a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú... (toho,) kto hovorí lož ako svedok falošný a kto medzi bratmi zvady rozsieva.
 (Bože,) vzdiaľ odo mňa nepravdivosť a lživú reč! Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi vždy iba toľko, koľko potrebujem na živobytie.
• Sir 4,24.26.31.33; 7,13-14
 (Synu,...) Pre svoju dušu nehanbi sa vyznať pravdu... ani si nepočínaj falošne... Nehanbi sa vyznať zo svojich hriechov, no ak ide o hriech, nepoddávaj sa nikomu... Za pravdu bojuj, akoby ti šlo o život...
 Nerozsievaj nepravdivé správy proti svojmu bratovi, ale ani priateľovi nerob niečo podobného. Nevymýšľaj si nič, čo je nepravdivé, lebo v tom zotrvať neslúži na dobré.
• Zach 8,16-17
 Ale toto sú príkazy, ktoré máte zachovávať: Hovorte každý pravdu svojmu blížnemu, majte naozaj spravodlivé súdy vo svojich bránach; nech nik nezmýšľa vo svojom srdci zle proti svojmu blížnemu a nemilujte krivú prísahu, lebo toto všetko sú veci, ktoré nenávidím.
V Novom Zákone dáva Ježiš jasne klamstvo do súvisu s diablom.
• Jn 8,44-45
 Vašim otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži. Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte.
Ježiš žiada od každého svojho nasledovníka pravdovravnosť.
• Mt 5,37
 Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.
Sv. Pavol ohlasuje nový život v Kristovi takýmito slovami:
• Kol 3,9-10
 Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.
 klamstvo sa tu zaraďuje medzi skutky starého človeka, teda nespaseného
• Ef 4,25
 Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi.
Sv. Pavol vymenováva klamstvo medzi ťažkými hriechmi v liste Timotejovi:
• 1 Tim 1,8-10
 (Zákon je daný pre:) nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu.
Sv. Peter považuje klamstvo za pokúšanie Pánovho Ducha:
• Sk 5,1-11
 (klamstvo Ananiáša a Zafiry)... Peter povedal: Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému... Neluhal si ľuďom, ale Bohu... padol a skonal... (Zafiry sa Peter spýtal:) Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok? Ona povedala: Áno, za toľko. Peter jej povedal: Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho Ducha?... A hneď mu padla k nohám a skonala...
 je jasné, že tu nešlo o klamstvo, ktoré by spôsobovalo nejakú škodu iným, veď dávali v prospech komunity dobrovoľne svoje majetky. Hriech však spočíva v klamstve ako takom, pričom jeho vážnosť vzrastá s okolnosťou, že klame pred cirkevnou autoritou.
V Apokalypse sa klamstvo zaraďuje medzi hriechy, ktoré zasluhujú peklo, a teda medzi ťažké:
• Zjv 21,8
 Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.
Podobne zas do neba nemá prístup ten, kto nie je zapísaný v knihe života. A do tej knihy nie sú zapísaní tí, čo sa dopúšťali klamstva:
• Zjv 21,27
 Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.
V Písme sa však spomínajú rozličné klamstvá z doby patriarchov, ako aj z neskorších čias bez toho, žeby sa nejako odsudzovali. Práve preto sa niekedy v teológii cirkevných otcov javí neistota. Tak napr. Origenes, sv. Ján Zlatoústy, Didimus, sv. Hilár a Ján Kaziánsky (Cassiano) keď videli výskyt klamstva u patriarchov, predpokladali, že klamstvo, ktorým sa usilujeme pomôcť blížnemu asi nebude zlé.
Teológia
Sv. Augustín a neskoršie sv. Tomáš Akvinský učili, že akékoľvek klamstvo je nemorálne.
Sv. Augustín
Sv. Augustín venoval tejto téme dve diela:
1. «De mendacio» (napísané okolo r. 395), kde podáva svoju definíciu klamstva:
 hovorenie nepravdy s úmyslom obalamutiť
 klamárom je ten, kto má jednu vec v mysli, ale druhú vyjadruje, či už slovom alebo akýmkoľvek spôsobom.
2. «Contra mindacium ad Consentium» (napísané okolo r. 420), kde prichádza k uzáveru, že akékoľvek klamstvo je vždy nedovolené.
Podľa sv. Augustína:
 Kto si myslí, že môžu byť aj také druhy klamstva, ktoré nie sú hriechom, nehorázne tým luhá sebe samému, pretože sa považuje čestného klamára iných.
Pritom všetkom však sv. Augustín neskrýval ťažkosti, ktoré z toho vyplývajú:
 «Problém klamstva je neľahký a často nás znepokojuje v každodennej činnosti.»
Dokazuje teologicky, nedovolenosť akéhokoľvek klamstva, pričom používa predovšetkým argumenty z Písma. Ale tiež sa dovoláva faktu, že:
 reč nebola stvorená nato, aby sme sa pomocou nej navzájom klamali, ale aby sme si navzájom odovzdávali myšlienky.
Sv. Tomáš Akvinský
Sv. Tomáš argumentuje teologicky i filozoficky. Udáva k tomu štyri dôvody, prečo je klamstvo vždy hriechom :
 klamstvo nás pripodobňuje diablovi, tak ako pravdovravnosť je charakteristikou Božích detí
 rozbíja spolužitie ľudí
 likviduje dobré meno toho, kto klame a zbavuje ho vieryhodnosti
 pozbavuje toho, kto klame spásy
V STh jeho argumentácia vychádza z povahy ľudskej reči:
 slová sú podľa svojej prirodzenosti znakmi, vyjadrujúcimi vnútorné myšlienky, preto je čosi neprirodzené, a tým pádom nevhodné (škodlivé) podávať navonok to, čo vôbec nie je vo vnútri: «preto akékoľvek klamstvo je vždy hriech».
Závažnosť klamstva
Po dlhý čas teológovia zastávali názor, že klamstvo je samo o sebe iba ľahkým hriechom, ale že sa môže stať ťažkým, ak je doprevádzané veľmi zlým úmyslom (napr. ublížiť niekomu, alebo spôsobiť niekomu škodu). V poslednej dobe niekoľkí teológovia sa prikláňajú k názoru, že klamstvo je samo o sebe ťažkou matériou (grave ex genere suo). V tomto zmysle vypovedá i sv. Písmo. Okrem toho prísnejšie posudzovanie, pokiaľ sa jedná o závažnosť klamstva vyplýva i z faktu, že dnes prostredníctvom masovo komunikačných prostriedkov klamstvo dosahuje nedozierne následky tým, že vyvoláva všeobecnú atmosféru nedôvery, podvodu a neistoty.
Pojem klamstva a jeho členenie
Skôr ako sa dáme do štúdia otázky klamstva zblízka, musíme si ho zadefinovať.
Klamstvo, alebo lož je vonkajší prejav nášho vnútra, ktorý protirečí nášmu vnútornému presvedčeniu.
Klamať znamená vyjadriť nepravdu s úmyslom uviesť iného do omylu.
 Materiálne a formálne klamstvo
 ak niekto vie, ako sa objektívne veci majú a pritom hovorí niečo iné
 Materiálne klamstvo
 niekto je v omyle o tom, ako sa veci majú, ale úprimne sa vyjadruje podľa svojho presvedčenia, hoci pomýleného
 Formálne klamstvo
 hovorí niečo iné než o čom je presvedčený, hoci mylne, aj keby objektívne hovoril pravdu
O hriechu v morálnom zmysle slova, teda započítateľnom hovoríme len vtedy, ak je klamstvo formálne, teda úmyselné. Úmysel uviesť iného do omylu nemusí byť explicitný, je totiž už obsiahnutý v samotnom fakte, že vedome niekomu hovoríme to, o čom vieme, že nie je pravda, pričom vieme, že on to berie vážne.
Každé hovorenie nepravdy však nie je klamstvom:
 klamstvo zo žartu (mendicatium iocosum) je také hovorenie nepravdy, keď vieme, že ten, komu je určené vie, ako to myslíme, a teda že to nemyslíme vážne. Nejde teda o klamstvo, pretože tu nie je úmysel uviesť iného do omylu.
 hovorenie rozprávok alebo rozličných vymyslených historiek pri ktorých poslucháč vie, že nejde o skutočné príbehy, alebo kde na tom vôbec nezáleží (napr. v rozličných zábavných programoch, kde účinkujúci rozpráva, čo sa mu prihodilo a pod.)
 rozprávanie nepravdy samo o sebe bez toho, žeby sa tým niečo komunikovalo iným osobám nemožno tiež považovať za klamstvo (napr. ak niekto hovorí nepravdu len tak do vetra, za neprítomnosti iných osôb, alebo aj za ich prítomnosti, ak ich upozorní, že im to neoznamuje, alebo, že to, čo hovorí nie je pravda, prípadne ak to hovorí cudzím jazykom, ktorému oni nerozumejú atď.)
Klamstvo podľa motívov možno rozdeliť na:
 úžitkové klamstvo (mendacium officiosum), ktoré súži na vyhnutie sa nejakej škode pre seba alebo pre iných, alebo z ktorého ten, čo klame vyťaží pre seba či pre iných nejaký osoh
 škodlivé klamstvo (mendacium damnosum), ktorým sa niekto usiluje uškodiť iným
Teória materiálneho a formálneho prejavu
Niektorí sa pokúsili zmierniť prísnu náuku o klamstve rozličnými teóriami. Jednou z nich je teória materiálneho a formálneho prejavu. Tu treba podotknúť že tieto pojmy nemožno stotožňovať s materiálnym a fomálnym klamstvom, o ktorom už bola reč.
Formálny prejav je, ak ten, čo hovorí, má v úmysle niečo iným odovzdať (komunikovať).
Materiálny prejev je zasa, ak tento úmysel chýba.
Keďže pri materiálnom prejave hovoriaci nemá žiadny úmysel iných o niečom informovať, nie je možné pri ňom žiadne klamstvo, pretože ten, kto nemieni niekoho o niečom poučovať, nemôže ho tým pádom poučovať zle. V ťažkých situáciach by sa vraj človek mohol takto utiekať k materiálnemu prejavu, aby sa vyhol klamstvu, hoci navonok hovorí proti tomu, čo je vnútorne presvedčený.
Odpoveď na teóriu
Na túto teóriu treba odpovedať, že reč sama o sebe už svojou prirodzenosťou vždy čosi odovzdáva. Reč nie je nejakou neutrálnou realitou, ktorá by sa stala komunikáciou len vtedy, keď to hovoriaci chce. Kto hovorí k iným, už samotným faktom, že hovorí je vždy považovaný inými za toho, ktorý im niečo odovzdáva. Kto by chcel hovoriť iba materiálne (vydávať zvuky, ktoré nedávajú zmysel, a teda nič nekomunikujú), ten znehodnocuje reč ako takú. Dokonca ani pri žarte alebo rozprávke nejde len o materiálny prejav, lebo aj tieto nám niečo odovzdávajú.
Teória falošného prejavu
V tejto teórii stredobodom pozornosti nie je ten, ktorý hovorí, so svojim úmyslom niečo odovzdávať alebo nie, ale v tomto prípade sa vec točí okolo toho, ktorému je prejav určený.
Celá otázka spočíva v tomto: Má v tomto konkrétnom prípade osoba, ktorej je prejav určený právo počuť pravdu alebo nie? Ak má a hovoriaci jej nehovorí pravdu, tak klame. Ale ak daná osoba nemá právo počuť pravdu, tak sa nejedná o klamstvo, ale o falošný prejav, ktorý by podľa tejto teórie nebol hriechom.
Túto teóriu vypracoval predovšetkým kalvínsky teológ H. Grotius (1583-1645). Vo svojom diele «De iure pacis ac belli» píše, že právo počuť pravdu prestáva vtedy, ak by sa tým porušilo právo tretích osôb (napr. ak by bol ohrozený život nevinného, nespravodlivý prenasledovateľ nemá právo na pravdu), alebo ak by pýtajúci sa sám toto právo odmietol (ak napríklad chorý odmieta prijať pravdu o svojom stave, možno ho klamať). Aj niektorí súčasní autori zastávajú podobné stanoviská.
Teória falošného prejavu sa odvoláva ako na svoj model na spôsob ako sa postupuje s nespravodlivým agresorom. Tak ako nespravodlivý agresor stráca takpovediac právo na svoj vlastný život, tak o to skôr stráca právo na pravdu ten, ktorý kladie otázky so zlým úmyslom. Preto je dovolené odpovedať nepravdou tomu, čo kladie otázky bez toho, žeby mal nárok na pravdivú odpoveď.
Odpoveď na teóriu
Treba uznať, že v ľudskom prejave nezohráva význam len ten, kto hovorí, ale i ten, ku ktorému je prejav určený. S človekom, ktorého poznáme a ktorému dôverujeme rozprávame inak ako s neznámym, prípadne s takým, ktorý má s nami nejaké zlé úmysly. No i napriek tomu teória falošného prejavu naráža na nasledovné prekážky:
 zakladá sa na diskutibilnej hypotéze o práve na pravdu
Ako možno určiť, či človek, s ktorým práve hovorím má právo na pravdu? Veď je len ozaj zriedkavým prípadom, žeby sa dalo hovoriť v pravom zmysle slova o ozajstnom práve poznať pravdu, ako by bolo napríklad na súde. Lenže v skutočnosti povinnosť hovoriť pravdu má oveľa širší rozmer: táto pramení z úcty k osobe blížneho, z lásky a zodpovednosti za to, aby bol život ľudí ovládnutý atmosférou vzájomnej dôvery. Teória falošného prejavu sa teda zakladá na vymyslenom práve na pravdu u blížneho, ktoré by mohol mať a ktoré by tiež mohol stratiť.
 aj keby niekto nebol povinný povedať blížnemu pravdu (Grotius by povedal, že stratil právo na pravdu), z toho ešte nevyplýva, že mu možno povedať niečo, čo nie je pravda.
V takomto prípade sa javí oveľa opodstatnenejší postoj mlčania. Tým sa totiž neútočí na ľudskú dôstojnosť blížneho. Narozdiel od toho povedať niekomu nepravdu v tzv. falošnom prejave znamená urážku ľudskej dôstojnosti, ktorú nestráca ani zločinec.
 ak by bol dovolený falošný prejav, ak by jednotlivec mohol usudzovať, kedy ho použiť a kedy nie, ľudské spolužitie by sa neodškriepiteľne stalo veľmi nestabilným.
 teória falošného prejavu akoby vôbec nebrala do úvahy toho, kto hovorí, ale iba toho, komu je prejav určený.
Avšak ten, kto hovorí vchádza falošným prejavom do konfliktu so sebou samým, so svojim vlastným presvedčením a svedomím. Dostáva sa do kontrastu s pravdou, ktorú nám kladie na srdce evanjelium, a samozrejme devastuje zmysel ľudskej reči ako takej. Reč totiž nie je nejakou neutrálnou realitou, ktorú možno použiť na odovzdávanie pravdy, alebo falošného prejavu. Naopak, zmyslom ľudskej reči, a ten nás zaväzuje, je prenášanie pravdy.
• Mt 5,37
 Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého.
 Ježiš ukazuje oveľa radikálnejší postoj, než sa prejavoval v SZ. Nehovorí: Nebudeš krivo prisahať, ale: Vôbec neprisahajte! To znamená, že vôbec sa nemá robiť rozdiel v prejave pod prísahou a prejave bez prísahy. Prejav musí byť vždy: áno-áno, nie-nie: t. j. pravdivý.
Treba ešte dodať, že klamstvo je hriechom samo o sebe a nie na základe následkov. Konzekvencionalisti posudzujú moralitu skutkov len na základe toho, či spôsobia dobrý alebo zlý účinok. Tu však treba zdôrazniť že žiadny (dobrý) cieľ nesvätí prostriedky. A tak nikdy nemožno skutkom, ktorý je sám o sebe zlý usilovať o dobré výsledky. Podobne nie je dovolené kradnúť, aby sa z toho konalo dobro. (Bohatým brať a chudobným dávať.) Podobne nie je mysliteľná lož z lásky k blížnemu. A falošný prejav je rozhodne lož.
Aké meno jej patrí?
Nie je jedno, aké slová, používame na označenie osôb alebo vecí. O tom by dokázali čosi povedať rodičia, ktorí si majú vybrať meno pre svoje deti. Veď ich tak budú volať celý život.
Na označenie hostiny, ktorú Ježiš zorganizoval so svojimi apoštolmi v predvečer svojho umučenia, a ktorú od nich žiadal opakovať na jeho pamiatku, už bolo v histórii použitých mnoho označení.
Pánova večera - takto ju nazýva apoštol Pavol v 1Kor 11,20
 je to večera, na ktorej je prítomný Pán
Lámanie chleba - takto ju označuje Lukáš v udalosti o Emauzských učeníkoch Lk 24,30-31
 Ježiš vzal chlieb, lámal ho a dával svojim učeníkom...
 pri lámaní chleba môžeme spoznať aj my Ježiša Krista zmŕtvychvstalého
Eucharistia - takto o nej hovorí Lukáš i Pavol. Ježiš pri večeri vzal chlieb, vzdával vďaky - eucharistésas (od slova eucharístein - ďakovať) - Lk 22,19; 1 Kor 11,24
 eucharistiou vzdávame vďaky Bohu za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista ako aj za dar Ducha Svätého
Najsvätejšia obeta - na jednej strane obetujeme Bohu chlieb a víno, plody zeme a práce ľudských rúk a na druhej strane sa Ježiš obetuje za nás.
 Ježiš za nás priniesol jeden krát raz navždy tú najväčšiu obetu, keď zomrel na kríži za naše hriechy ako obetný Baránok. Okrem tejto obety niet inej v Novom Zákone. Táto má nekonečnú hodnotu, preto k nej nemožno už viac pridať.
 Omša je sprítomnením tejto jedinej Kristovej obete sviatostným (nekrvavým spôsobom). Takto sa stávame účastnými na najväčšej udalosti našej spásy.
Na návšteve
Ísť na omšu znamená ísť na návštevu. Hostiteľom je Ježiš vo svojom dome. Jeho dom je dom modlitby. Návšteva u priateľov má štyri etapy:
1. Prijatie hostí. Pozvaní prichádzajú a zazvonia na dvere. Domáci im otvoria, pozdravia sa, podajú si ruky, objímu sa, popýtajú sa jeden druhého ako sa im vodí, ako im slúži zdravie a zaželajú si všetko najlepšie.
 Pri príchode do kostola pozdravíme sa navzájom s Ježišom v Bohostánku
 Keď prichádza kňaz k oltáru slúžiť sv. omšu predstavuje Krista, ktorý bude za nás prinášať obetu, preto sa s ním pozdravíme tým že sa postavíme a zvítame sa radostnou piesňou
 Potom si zaželáme všetko najlepšie: Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými. I s duchom tvojim. Čo lepšie by sme si moholi zaželať?
2. Čas na rozhovor. Keď sme sa už zvítali, hostiteľ nás uvedie do obývačky. Tam sa spolu porozprávame o všetkom možnom. Veď priatelia si majú toho vždy dosť čo povedať.
 Po privítaní nasleduje Bohoslužba slova, kde nám Boh rozpráva o sebe, o tom, čo bolo, čo bude, o svojich plánoch s nami, o jeho vzťahu k nám...
 My mu odpovedáme spevom i modlitbami
3. Ku stolu. Keď už sme sa dostatočne porozprávali, hostiteľ nás nezabudne ako sa patrí pohostiť. Zavolá nás ku stolu. Jesť a piť pri jednom stole znamená prejav priateľstva, stôl spája rodinu.
 Ježiš nás nepozval len na rozhovor, pozval nás ku stolu.
 On povedal: Kto je moje telo a pije moju krv bude mať večný život.
 Prichádzať na návštevu a nezobrať si z toho, čo nám ponúkajú je urážkou hostiteľa. Ako sa my javíme na návšteve u Ježiša?
4. Rozlúčka. Hoci je nám spolu dobre, hoci si máme toho ešte veľa čo povedať, hoci pohostenie je výborné, treba sa pobrať znova domov. Veď aj zajtra je deň. A pozvanie stále platí. Tu sme vždy vítaní hostia. Tak sa ešte raz pozdravíme, podáme si ruku, zaželáme si všetko dobré a poďakujeme sa hostiteľovi.
 Aj omša má svoj koniec. No Ježiš nás pozýva, aby sme prišli aj inokedy.
 Kňaz nám v jeho mene želá: Pán nech je s vami! Iďte v mene Božom!
 A my sa poďakujeme hostiteľovi: Bohu vďaka.
Všetko to zaèína zvonením
Skôr ako sa začne sv. omša, ozýva sa z veže zvonenie. Je to zvuk, ktorý sa ozýva z Božieho domu do celého okolia. Je to pozvánka. Boží hlas zhora sa rozlieha po mestách a dedinách, aby zhromaždil svoj ľud.
 Ž 19,4-5
• Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny zeme.
Sú rozličné spôsoby, ako Boh hovorí ku svojim deťom. Často hovorí cez stvorené veci. Často používa materiálne znaky. Jedným z nich je zvonenie.
Kráľ usporiadal hostinu. Teraz na ňu pozýva hostí. Je však veľmi zdvorilý. Nikoho nenúti. Jednoducho pozýva. Diskrétne, nenásilne. Keď ich niekto zrána počuje, môže sa obrátiť na druhý bok a pokračovať v spánku. Ale Boh pozýva a čaká. Poďte ku mne všetci... ja vás občerstvím.
Boh k nám hovorí jednoduchým zvonením. Je to pozvanie. Ak ho prijmeme, prehovorí k nám otvorene: svojimi slovami, milosťou, veľkými skutkami, nesmiernou mocou.
Keď sa zíde rodina
Ľudia sa často schádzajú. Vytvárajú tak rozličné skupiny a zoskupenia. Zídu sa v obchode a čakajú v rade na tovar. Zídu sa v autobuse, stoja či sedia jeden vedľa druhého a každý rozmýšľa nad svojimi vlastnými problémami. Aj v čakárni u lekára sa ľudia zídu...
 Mt 5,47
• A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?
 1 Jn 4,20
• Ak niekto povie: „Milujem Boha“, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.
Ak prichádzame do kostola a nedokážeme sa pritom zniesť so svojimi bratmi a sestrami, ak sa s nimi nedokážeme porozprávať ba ani len pozdraviť, ako si môžme vytvoriť vzťah k Bohu? Ak nemilujeme tých bratov a sestry, ktorých vidíme okolo seba, ako môžme milovať Boha, ktorého nevidíme?
Ornát a štóla
Ornát je široké rúcho do ktorého sa oblieka kňaz na slúženie sv. omše. Je farby liturgického obdobia alebo daného sviatku či spomienky.
Ornát vypadá ako stan. Kňaz vchádza do tohto Božieho stánku na čas, kým slúži sv. omšu. Je to pre neho, ako aj pre veriacich, ktorí ho vidia pozvanie vstúpiť do nového sveta: Božieho. Keď si kňaz oblieka ornát, spontánne si pripomína slová sv. Pavla:
 Rim 13,14
• oblečte si Pána Ježiša Krista...
Štóla je pás z látky rovnakej farby ako rúcho. Je symbolom na liturgické rozlíšenie vysvätených Božích služobníkov. Nosia ju biskupi, kňazi i diakoni.
V liturgii, podobne ako v každodennom živote nie je jedno, aké oblečenie sa nosí. Podľa oblečenia možno spoznať čo je kto za človeka alebo čo robí. Keď ide niekto do práce v železničiarskej alebo policajnej uniforme tak môžeme si domyslieť, aké je jeho zamestnanie. Takisto má asi iné zamestnanie ten, kto ide do práce v montérkach od toho, kto ide v obleku a kravate s kufríkom v ruke. No nielen v zamestnaní sa človek odlišuje oblečením. Ten istý človek, ktorý ide na turistiku v rifliach a tričku v deň svojho sobáša sa nahodí do obleka s kravatou alebo motýlikom.
A tak sa aj v liturgii používa primerané oblečenie k jednotlivým príležitostiam. Štóla a ornát teda majú svoj zmysel. V prvom rade vyjadrujú, že je to sám Kristus, ktorý slávi túto eucharistiu. Keď si kňaz oblieka toto rúcho, je to nato, aby nám pripomínalo: Zabudnite teraz na to, že som tu ja, a upriamte svoj zrak na Krista, ktorého predstavujem, v ktorého mene teraz hovorím a v ktorého mene konám. V skutočnosti eucharistiu nekoná obyčajný človek, ale sám Kristus.
Kdekoľvek sa slúži omša, tam je prítomný Kristus: v zhromaždení veriacich, vo svojom slove, pod spôsobom chleba a vína a zvláštnym spôsobom v osobe kňaza. Toto nám pripomína štóla a ornát.
==ŠKAPULIAR PANNY MÁRIE==
Starý Zákon
Pôvod kultu a úcty Karmelskej Panny Márie siaha k začiatkom karmelitánskeho rádu, ktorého najstaršia tradícia dáva do súvisu "obláčik, ako ľudská dlaň, (ktorý) vychádza z mora" a ktorý bolo možné vidieť z vrcholu hory Karmel, keď prorok Eliáš prosil Pána aby ukončil dlhotrvajúce suchá. Obláčik sa rýchlo rozprestrel na celú oblohu a priniesol vyprahnutej zemi hojný dážď. V tomto oblaku dobrodenia možno vidieť predobraz Panny Márie, ktorá tým, že dala svetu Spasiteľa, stala sa vyprahnutému ľudstvu zdrojom oživujúcej vody. Ona nám prináša nespočetné dobrodenia.
Pôvod škapuliara
V noci z 15. na 16. júla 1251 sa Najsvätejšia Panna zjavila v sprievode anjelov sv. Šimonovi Stockovi, generálnemu predstavenému karmelitánskej rehole. Podala mu škapuliar hnedej farby so slovami: Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a väčného záväzku.
Pris¾úbenia Panny Márie
Panna Mária prisľúbila, že tí, ktorí žili a zomreli so škapuliarom na krku, dostanú milosť vytrvať až do smrti, alebo zvláštnu pomoc, aby tí, ktorí sa nenachádzajú v milosti posväcujúcej činili pokánie v posledných chvíľach života. V 14. storočí sa Panna Mária zjavila pápežovi Jánovi XXII. a k tomuto prisľúbeniu pridáva takzvané "sobotné privilégium". Znamená to, že Najsvätejšia Panna, vyslobodí tých, čo si ju uctievajú sv. škapuliarom z očistca v prvú sobotu po smrti. Okrem toho všetci nositelia sv. škapuliara dostávajú od Panny Márie zvláštnu ochranu pre dušu i telo v tomto živote a mimoriadnu pomoc v hodine smrti. Sv. Cirkev zaradila nosenie sv. škapuliara medzi sväteniny a udeľuje s ním mnohé milosti a odpustky.
 
Čo je to škapuliar?
A predsa Jeremiáš navzdory svojmu utrpeniu nikdy o svojom povolaní nepochyboval. Vedel, že dostal Slovo od Boha. A bolo to tak od samého začiatku jeho služby.
Je to súčasť rehoľného rúcha karmelitánskeho rádu. Zhotovený je z dvoch kusov vlnenej látky hnedej farby. Na jednom je obraz Matky Božej Škapuliarskej a na druhom Božské Srdce Ježišovo. V roku 1910 pápež Pius X dovolil nahradenie pláteného škapuliara kovovou medailou sv. škapuliara. Okrem karmelitánskych rehoľníkov ho môžu nosiť členovia Bratstva sv. škapuliara. Jeho členom sa možno stať liturgickým prijatím sv. škapuliara. Členovia Bratstva sú duchovnými bratmi a sestrami rádu a majú účasť na všetkých duchovných dobrách karmelitánskeho rádu v živote i po smrti (sv. omše, prijímania, sebazapierania, modlitby, pôsty...). Prijať do bratstva sv. škapuliara môže ktorýkoľvek kňaz podľa predpísaného obradu.
 
Nosenie škapuliara
Pán sám svedčil o svojom vzťahu s Jeremiášom: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, neži si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1, 5). Boh v podstate hovoril: „Poznal som ťa, Jeremiáš, skôr, ako bol stvorený svet. Už vtedy som mal plán pre tvoj život. Stvoril som ťa, aby si kázal moje Slovo.“
 
Nosenie škapuliara je formou úcty Panny Márie. Nesmieme ho považovať za nejaký magický, zázračný predmet, ktorý nám zabezpečí nebo. Samotná medaila nemá žiadnu čarovnú moc. Nosenie škapuliara je prejavom lásky a oddanosti našej nebeskej Matke. Pripomína nám jej neustálu starostlivosť o nás a jej vzácne prisľúbenia. Majme teda na pamäti, že tá, ktorá nám pomáha je živá Panna Mária a nie medailónik. Škapuliar treba nosiť neustále vo dne i v noci na krku a nie iba príležitostne. Nepovažuje sa za prerušenie, ak si ho niekto odloží na krátku chvíľu (napr. pri umývaní). Kto ho prestane nosiť, nespácha tým žiadny hriech, ale prestávajú sa na neho vzťahovať spomínané prisľúbenia. Ak by ho chcel začať znova nosiť, môže tak urobiť bez opätovného liturgického obradu.
Najprv Jeremiáš reagoval slovami: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som. Ale Pán povedal: „Nehovor, „Mladučký som“. (Jer 1, 6-7) Inými slovami: „Ja som ťa povolal, Jeremiáš. Tak nehovor, že to nemôžeš robiť.“ Potom Pán dodal: „lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil!“ (Jer 1, 7-8)
Škapuliar sa udeľuje podľa predpísaného liturgického obradu. Ním sa stávame členmi Bratstva sv. škapuliara. Ak niekto nosí škapuliar, hoci aj posvätený bez tototo obradu, nevzťahujú sa na neho dané prisľúbenia.
Škapuliar, ktorý nosíme musí byť posvätený od kňaza, alebo diakona. Ak by sme si teda kúpili nový, treba si ho dať posvätiť. Staršie škapuliare nikdy neodhadzujme do smetí, lebo ide o posvätené predmety. Ak ide o plátené, treba ich spáliť, ak sú kovové, môžeme ich niekomu darovať, alebo si ich odložiť.
Touto formou úcty vyjadrujeme zvláštne zasvätenie Panne Márii nás samých a všetkého čo nám patrí. Keď v zjavení Najsvätejšia Panna zverovala škapuliar sv. Šimonovi Stockovi predstavila sa mu ako Milujúca Matka, ktorá chráni svoje deti v živote i vo smrti.
 
Kresťanský ľud si uctieval Pannu Karmelskú obzvlášť svätým škapuliarom Matky Božej a Matky našej, ktorá sa nám dáva spoznať slovami: "v živote chránim, vo smrti pomáham a po smrti zachraňujem". Ona je "život náš, sladkosť a nádej naša" ako to tak často opakujeme v Zdravas Kráľovna.
V tej chvíli nám Jeremiáš hovorí: „Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst!“ (Jer 1, 9)
 
Úctou svätého karmelského škapuliara dokazujeme, že s istotou dôverujeme materskej pomoci Panny Márie. Tak, ako sa používajú upomienkové predmety a medailóniky na znak priateľstva, aby nám niekoho neustále pripomínali, tak aj my dajme hlboký zmysel nášmu škapuliaru. Nech nám neprestajne pripomína našu lásku k Nebeskej Matke a jej ochranu. Ona si nás vezme za ruku a povedie nás po všetky dni nášho pozemského života po bezpečnej ceste, pomôže nám premôcť ťažkosti a pokušenia: neopustí nás nikdy tá, ktorej zvykom je nikdy neopustiť toho kto sa utieka pod jej ochranu, alebo ju prosí o pomoc.
Aký neuveriteľný okamih v Jeremiášovom živote. Aké nádherné je vedieť, že Boh na teba položil svoju ruku, zjavil ti svoje myslenie a pomazal ťa, aby si v Jeho mene hovoril. Toto je dôvod, prečo Jeremiáš nikdy nepochyboval, že mu slová dal Boh.
Jedného dňa pre nás nastane hodina definitívneho stretnutia s Pánom. Vtedy budeme viac ako inokedy potrebovať ochranu a pomoc. Úcta Karmelskej Panny Márie a jej svätého škapuliara je zárukou nádeje v nebo, veď ochrana Najsvätejšej Panny siaha až za smrť. A to nás napĺňa útechou. "Mária nás vedie do večnej budúcnosti, dáva nám nádej, istotu, túžbu po nej. Pri takejto opore sa naše pozemské ponížené a úmorné putovanie premení na istú cestu do večného raja.
 
Na starých vyobrazeniach je Panna Mária Karmelská znázorňovaná so skupinou duší v očistcových plameňoch u jej nôh. Tým sa naznačuje jej zvláštny príhovor na tomto mieste očisťovania. "Panna Mária má súcit s tými, čo sú v očistci, lebo cez ňu dosahujú vyslobodenie," zvykol často kázať sv. Vincent Ferrer. Jej láska nám pomôže očistiť sa už v tomto živote, aby sme mohli byť po smrti čo najskôr u jej Syna.
Potom dal Pán Jeremiášovi rozkaz k pochodu: „Ale ty si opáš bedrá, povstaň a rozpovedz im všetko, čo som ti prikázal! Nemaj pred nimi strach, aby som ťa nimi nenastrašil!“ (Jer 1, 17)
Karmelský škapuliar nám môže pomôcť viac milovať našu nebeskú Matku. Nech nám pripomína, že sme sa jej zasvätili a keď sme v ťažkostiach, alebo zápasíme s pokušením, rátajme s jej pomocou. Budeme ju cítiť stále blízko nás a to nám bude posilou.
 
J. M. Escrivá
Nakoniec Boh prehovoril k svojmu služobníkovi toto mocné slovo: „A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Júdska a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny. Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja – hovorí Pána, aby som ťa vyslobodil.“ (1,18 - 19)
Aj blahoslavený J. M. Escrivá píše vo svojej knihe Cesta (č.500) "Nos na svojej hrudi posvätný škapuliar z Karmelu. Je veľa výborných marianskych pobožností, ale málo z nich zapustilo také hlboké korene do srdca veriacich, ktoré by boli tak často požehnané pápežmi. A navyše aké materské privilégium je z tým spojené."
 
Lev XI
Uvažuj o hroznom posolstve, ktoré Boh tomuto mužovi dal. Povedal mu: „Jeremiáš, naplánoval som pre teba službu vo večnosti. A teraz ťa posielam, aby si vytrhal všetky Satanove klamstvá. Chcem, aby si strhol každú modlu a zničil ju pred mojim ľudom. A tiež ťa čaká vybudovať moju cirkev. Chcem, aby si zasial semeno mojej dobrej zvesti. Neboj sa, ja ti dám každé slovo, ktoré budeš hovoriť, práve v tej chvíli, keď ho budeš potrebovať.“
V roku 1605 bol zvolený za pápeža kardinál Alessandro Medici, ktorý si dal meno Lev XI. Keď ho obliekali do pápežského habitu, navrhovali mu, aby odložil a viac nenosil veľký škapuliar, ktorý mal na krku. Vtedy pápež povedal tým, čo mu pomáhali: "Nechajte mi Máriu, aby ona nenechala mňa". Ani my ju nechceme zanechať, pretože máme mnohé potreby. Preto vždy nosme jej škapuliar. A hovorme jej už teraz, že keď nastane naša posledná hodina, chceme sa oddať do jej náručia. Toľkokrát sme sa k nej modlili, aby za nás prosila "teraz i v hodinu smrti našej", a ona na to nezabúda.
 
Pius XII
„Ale nikdy sa neboj ľudí. Neboj sa ich prejavov nechuti a vyhrážok. Nikdy sa neboj zlyhania. Pamätaj si, že pokiaľ budeš žiť, ja som s tebou. Žiadny démon ani nepriateľ sa ťa nemôže dotknúť. Preto sa nenechaj zastrašiť. Tak teraz povstaň vo viere a urob, ako som ti prikázal. Máš jeden božský cieľ, a to, aby si zjavoval moju vôľu. Nedovoľ nikomu a ničomu, aby ťa zlomil.“
Pápež Pius XII. 6. augusta 1950 povedal pri istej príležitosti: "Táto forma úcty priniesla svetu ohromný prúd duchovných i časných milostí" Cirkev ju znova a znova schvaľovala udeľujúc jej množstvo duchovných privilégií. Po stáročia sa kresťania utiekajú pod túto zvláštnu ochranu Panny Márie.
 
Ján Pavol II
Milovaný, tu je Božie posolstvo nielen pre Jeremiáša, ale pre každého pastora a kresťanského pracovníka, ktorý bol kedy Bohom povolaný. Hovorí nám: „Nikomu nedovoľ, aby ťa zlomil! Neexistuje žiadny dôvod, aby si si zúfal. Neexistuje pre teba žiadny dôvod k zahanbeniu pred ľuďmi. Povedal som ti, že som s tebou. Povedal som, že si nedobytné mesto. Takže neexistuje žiadny dôvod k vyčerpaniu, žiadny dôvod vzdať to.“
Keď bol pápež Ján Pavol II. na návšteve vo Španielskom meste Santiago de Compostela, zaželal všetkým: "Nech vás vždy sprevádza Karmelská Panna Mária. Ona nech je hviezdou na vašom obzore, ktorá nikdy nezapadá. Ona vás privedie do bezpečného prístavu k Bohu." Keď jej podáme ruku, dostaneme sa až ku jej Synovi. Ak by v nás zostalo niečo, čo treba očistiť, ona nám priblíži chvíľu, v ktorej očistení od každej poškvrny budeme môcť uzrieť Boha.
Škapuliar predstavuje tiež "svadobné rúcho", Božiu milosť, do ktorej musí byť odetá duša.
Pápež Ján Pavol II, hovoriac k mládeži v jednej rímskej farnosti zasvätenej Panne Márii Karmelskej si dôverne zaspomínal na zvláštnu pomoc a ochranu, ktorú našiel v úcte Karmelskej Panny. "Musím vám povedať, že v mojom mladom veku, keď som bol ako vy, ona mi pomáhala: nevedel by som povedať do akej miery, ale myslím, že nesmierne. Pomohla mi nájsť milosť vlastnú môjmu veku, milosť povolania". A dodal: "Poslanie Panny, ktorej predobraz bol na vrchu Karmel vo Svätej Zemi, sa viaže na istý odev. Ten odev sa volá sv. škapuliar. Ja som za svoje mladé roky veľmi zaviazaný karmelitánskemu škapuliaru. Je pekné, keď je matka stále ustarostená o to, ako sú oblečené a upravené jej deti." Keď sa im odev dotrhá, "matka sa ho svojim nezbedníkom snaží dať do poriadku. Karmelská Panna, Matka sv. škapuliara k nám hovorí s touto materskou starostlivosťou o náš odev. Odev v duchovnom zmysle, odev Božej milosti. Pomáha nám, aby sme vždy nosili biele rúcho". Pápež tu naráža na biele rúcho, ktoré kedysi v nosili katechumeni prvých storočí. Bolo symbolom posväcujúcej milosti, ktorú dostávali krstom. Potom vyzval, aby si vždy zachovali čistú dušu a dodal: "Spolupracujte s vašou dobrou Matkou, ktorá je ustarostená o váš odev. Ide jej o milosť posväcujúcu vo vašich dušiach." To je odev, v ktorom sa máme jedného dňa dostaviť na nebeskú svadobnú hostinu.
 
Obrady posvätenia a prijatia do bratstva sv. škapuliara
„Ak neveríš tomu, čo som ti povedal – ak pochybuješ o mojej vernosti k tebe – potom sa nedá nič robiť, ale zhasneš. Skončíš zatrpknutý a vyčerpaný a nakoniec to vzdáš a odídeš. Budeš porazený, uvedený do rozpakov pred každým, kto ti bude odporovať. Ale bude to preto, že si neveril Slovu, ktoré som ti dal.“
 Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo.
 A daj nám svoju spásu
 Pane, vyslyš moju modlitbu
 A moje volanie nech dôjde ku tebe
 Pán s vami
 I s duchom tvojím
 
Modlime sa:
„Hovorím ti, nezáleží na tom, akým ťažkostiam čelíš. Nezáleží na tom ako hanebne s tebou ľudia jednajú, zneužívajú ťa alebo ti nadávajú. Tvoji priatelia, tvoja rodina, i princovia alebo králi sa môžu obrátiť proti tebe. Ale nikdy ťa nepremôžu. Postavil som okolo teba medené múry a mocné piliere. Ja som s tebou aby som ťa oslobodil!“
Pane Ježišu Kriste, Vykupiteľ ľudského pokolenia, posväť svojou pravicou + tieto škapuliare, ktoré majú tvoji služobníci nábožne nosiť z lásky k tebe a tvojej Rodičke, Panne Márii z hory Karmel. Nech pričinením tejto tvojej Rodičky pocítia ochranu pred zlostným nepriateľom a vytrvajú až do smrti v tvojej milosti. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
Pokropenie škapuliara sv. vodou
 
Prijmite toto posvätné rúcho a pokorne proste Najsvätejšiu Pannu, aby ste ho pre jej zásluhy nosili nepoškvrnené a ono vás chránilo od všetkého protivenstva a priviedlo do večného života. Amen.
'''Toto posolstvo je pre každého,
kto bol podobne ako Jeremiáš
povolaný už pred stvorením,
aby slúžil Kristovi.
'''
Apoštol Pavol hovorí o Bohu: „On nás spasil a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali v Ježišovi Kristovi pred večnými vekmi.“ (2Tim 1, 9)
 
Z moci mne udelenej prijímam ťa do účasti na všetkých duchovných dobrách, ktoré z milosrdenstva Ježiša Krista rozmnožujú rehoľníci z hory Karmel. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Jednoducho povedané, každý človek, ktorý je „v Kristovi“, je povolaný Pánom. A všetci máme ten istý mandát: počuť Boží hlas, hovoriť jeho Slovo, nikdy sa nebáť človeka, a dôverovať Pánovi tvárou v tvár každej mysliteľnej skúške.
 
Nech vás žehná Stvoriteľ neba i zeme, všemohúci Boh, ktorý vás zaradil do Bratstva Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Pokorne ju prosíme, aby v hodine vašej smrti pošliapala hlavu starého hada a vy ste nakoniec dosiahli palmu i veniec večného dedičstva. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Skutočne, to čo Boh zasľúbil Jeremiášovi, platí pre všetkých jeho služobníkov. To znamená, že nepotrebujeme mať pripravené posolstvo, aby sme hovorili pred svetom. On sa zaviazal, že naplní naše ústa svojím Slovom, presne vo chvíli, keď to bude potrebné. Ale deje sa to iba vtedy, keď mu veríme.
 
Pavol nám hovorí, že mnohých ustanovil za hlásateľov, apoštolov a učiteľov, a že oni všetci budú kvôli tomu trpieť. Sám sa počítal medzi nich: „A ja som ustanovený za jeho hlásateľa, apoštola a učiteľa. Preto aj toto trpím, ale sa nehanbím (2Tim 1, 11-12) Jednoducho hovorí: „Boh mi dal sväté dielo, aby som ho vykonával. A pretože mám toto povolanie, budem trpieť.“
Písmo dokazuje, že Pavol bol testovaný, ako len málo služobníkov vôbec kedy bolo. Satan sa ho snažil opätovne zabiť. Takzvané náboženské zástupy ho odmietli a zosmiešňovali ho. Niekedy ho ohovárali a zriekali sa ho aj tí, ktorí ho podporovali.
 
Ale Pavla ľudia nikdy neuviedli do rozpakov. Nikdy nebol vystrašený, nikdy nebol pred svetom zahanbený. A Pavol nikdy nevyhasol, nikdy nebol vyčerpaný. Pri každej príležitosti hovoril pomazané Slovo od Boha, presne keď to bolo potrebné.
 
Faktom je, že Pavol sa proste nedal zmiasť. Nikdy nestratil svoju vieru v Pána. Miesto toho svedčil: „Viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať to, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa.“ (2Tim 1, 12) Jednoducho povedané: „Odovzdal som svoj život úplne Pánovej vernosti. Živý alebo mŕtvy, som jeho.“ A nalieha na svojho mladého zverenca Timoteja, aby robil to isté: „Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Ježišovi Kristovi. (1, 13)
 
Práve minulý týždeň som to isté poradil jednému pastorovi. Tento muž práve opustil svoju cirkev. Mal pocit, že zlyhal, pretože nezískal žiadneho nového obráteného a z jeho ľudí nevyrastali dospelí veriaci.
 
Jeho manželka trpela pri pohľade na svojho manžela, ktorý upadal do hlbokého zúfalstva. Povedala: „Je to zbožný, starostlivý muž, ktorý sa verne modlí za svojich ľudí. Ale stratil odvahu, pretože neporodil žiadne duchovné dieťa. Jeho kázanie je pomazané, ale ľudia ho nechcú počuť. Mal pocit, že sa nedá robiť nič iné len skončiť.“
 
Som si istý, že som tomuto mužovi poslal Pavlove povzbudenie. Primäl som ho, aby sa pevne chopil svojej viery a Slova, ktoré dostal. Boh je verný a splní všetko, čo sľúbil.
 
'''Jeremiáš sa dostal na dno,
keď bol v klade.'''
 
Nebolo to len Jeremiášovo telo, ktoré bolo zkrútené. Jeho duša bola pod útokom. Bola to pre tohto oddaného, starostlivého muža temná, mučivá noc.
 
Konečne bol po 24 hodinách bolesti a poníženia Jeremiáš prepustený. Šiel priamo k Pášurovi, mužovi, ktorý ho dal po zámok. A prorokoval: „Pán ťa nebude volať Pášur, ale >Hrôza zôkol-vôkol<. Lebo toto hovorí Pán: Veru, urobím ťa hrôzou tebe samému a všetkým tvojim priateľom.“ Vieš, Jeremiáš vedel, ako je pre kohokoľvek nebezpečné dotknúť sa Božieho pomazaného. Rozhorlený Pášur nazval proroka úplným klamárom.
 
Teraz si Jeremiáš siahol až na dno svojej statočnosti. A začal hovoriť ako vyhasnutý služobník: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol. Som na posmech celý deň, každý sa mi posmieva.“ (Jer 20, 7). Hebrejské slovo pre „zvádzať“ tu znamená otvoriť. Jeremiáš tu krátko hovorí: „Pane, vydal si ma napospas mocnému bludu. Skončil som ako úplne podvedený služobník.“
 
Nemôžeme ocukrovať alebo urobiť stráviteľnejším to, z čoho tu Jeremiáš obviňuje Boha. Hovorí: „Pane, povolal si ma, aby som kázal tvoje Slovo. Povedal si mi, aby som prorokoval, strhával a budoval. Vložil si do mojich úst tvrdé, neľahké slovo. Ale potom, čo som ho povedal, si ma opustil.“
 
„Nerozumiem tomu, poslúchal som ťa, Pane. Bol som verný. Nezhrešil som proti tebe. Vlastne som pre teba nasadil svoj vlastný život. A čo som získal? Podvod, klam, opustenie a hrubé zachádzanie.“
 
Pokús sa predstaviť si, čo prechádzalo mysľou tohto muža behom 24-hodinového mučenia: „Kázal som milosrdenstvo všetkým ľuďom, ktorí prechádzali okolo. Ale teraz všetko, čo robia, je, že mi nadávajú. Pane, prehovoril som k nim ako tvoj prorok. Prosil som ich, aby sa obrátili k tebe. Povedal som im, že ich uzdravíš a požehnáš im. Ale oborili sa na mňa s úplnou krutosťou.“
 
„Celé dni som vzlykal nad týmito mužmi a ženami. Moje srdce bolo pre nich zlomené. Smútil som i pre ich hriechy. Moje vnútro bolo pohnuté súcitom k nim. Ale teraz ma všetci zosmiešňujú. Denne sa mi vysmievajú. Bože postavil si ma do živého pekla. Práve slovo, ktoré si mi dal, sa mi stalo potupou, hanbou.“ (porovnaj Jer 20, 7-8)
 
Možno sa čuduješ: „Boh sľúbil Jeremiášovi, že nebude nikdy zahanbený. Ale nie je to práve to, čo sa tu deje?“
 
Uisťujem ťa, že Boží služobník nebol zahanbený. Naopak, Pán robil v zemi čosi mocného a bude to zjavené v jeho čase. Ukáže národu, že Jeremiáš nemôže byť pred žiadnym človekom uvedený do rozpakov. Naopak, Jeremiáš bude svedectvom. A zostane to tak po všetky veky.
 
'''Dostávam listy od pastorov z celého sveta,
ktorí sa cítia rovnako ako Jeremiáš.'''
 
Jeden služobník mi napísal: „Cítim sa tak porazený. Verne som robil všetko, čo odo mňa Boh žiadal. Ale keď som vykročil vo viere, nechal ma, aby som sa v tom hrabal.“
 
Mám mladého priateľa misionára, ktorý práve opustil svoje miesto. Vstupoval do služby s veľkými očakávaniami, ale teraz ich opúšťa vyčerpaný a vyhaslý. Mal veľké bremeno za duše a usilovne pracoval. Ako po niekoľkých rokoch stále ešte nevidel žiadne významné výsledky. Ľudia, medzi ktorými pracoval, ho nikdy neuznávali. Miestne deti si uťahovali z jeho detí. A jeho žena zoslabla a stratila odvahu.
 
Tento muž Pána hlboko miluje. Je to vzácny služobník Ježiša Krista. Ale nakoniec toho mal po krk. Hovoril mi: „Dávid, cítim sa ako taký stroskotanec. Tak veľmi som dúfal. Ale nič z toho sa nestalo.“
 
Každý rok prechádza tým istým stále vzrastajúci počet misionárov. Strácajú odvahu, odchádzajú a vracajú sa domov. Možno nehovoria zbrklo ako Jeremiáš, neobviňujú Boha, že ich oklamal. Ale hlboko vnútri sa hnevajú na Pána. Cítia, že ich viedol istým smerom, ale potom ich nechal padnúť.
 
Ďalší vzácny misionár nám napísal, že opúšťa svoje miesto. Vysvetľoval: „Cítil som, ako by ma Boh priviedol do púšte a tam ma nechal točiť sa vo vetre. Vystavil ma mojim nepriateľom a zriekol sa ma. Opustil som službu v úplnej hrôze. A úboho som v skúške zlyhal. Zatrpkol som.“
 
„Teraz vidím, čo bolo mojím problémom. Nenaučil som sa behom času svojich skúšok žiadnym základom viery. Keď skúšky začali, nespoliehal som na to, čo som vedel o Božom slove a jeho vernosti. Zabudol som na jeho sľub: >Nikdy ťa nesklamem<“
 
Viem, čo to je prechádzať takou skúškou. Pred nejakými 15 rokmi, na úplnom začiatku Tiems Square Church, sa Satan pokúšal našu službu potopiť a cirkev zničiť. Bola tu neuveriteľné obviňovanie z rasových stretov, a osobné útoky na moju rodinu a mňa. Mysle mnohých mladých ľudí zasiahol jed klebiet, ktoré stále pokračovali. Niektorí ku mne po našich zhromaždeniach prichádzali a pýtali sa: „Počul som, že si šarlatán. Je to pravda?“
 
Dodnes ma stále ešte bolí, keď čítam svoje denníky z tej doby. Začal som nenávidieť nedeľné dopoludnie, keď som musel kázať. Často som sedel vo svojej pracovni a vzlykal, pokiaľ ma moja manželka Gwen neobjala a nepovedala: „Dávid, je čas ísť.“
 
Celé týždne som plakal, ako to všetko zraňovalo a bolelo. Nakoniec som povedal Gwen: „Toto nepotrebujem. Prečo sa len nevrátim k písaniu kníh a evanjelizovaniu?“ Všetko, čo urobila, bolo, že potriasla hlavou a povedala: „Ako môžu byť niektorí kresťania tak krutí?“
 
Samozrejme, že som sa nevzdal a neodišiel. A nikdy neodídem. Prečo? Z rovnakého dôvodu, pre ktorý nemohol odísť Jeremiáš. Je to dôvod, prečo ďalší služobníci a kresťanský pracovníci nemôžu odísť: „ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach; namáhal som sa, aby som to vydržal no nevládal som.“ (Jer 20, 9)
 
'''Boh Jeremiáša za jeho tirádu nekáral'''
 
V Jeremiášovi 20, 14-18 dal prorok priechod tiráde, ktorá znela takmer sebevražedne:
 
„Prekliaty deň, v ktorý som sa narodil! Deň, v ktorý ma porodila matka, nech nie je požehnaný! Prekliaty muž, ktorý oznámil môjmu otcovi: „Dieťa sa ti narodila, chlapček!“ – a naplnil ho radosťou. Nech je muž ten ako mestá, ktoré rozvrátil Pán bez milosti. Za rána nech počuje krik a lomoz v poludňajšom čase! Pretože ma neusmrtil v lone, aby mi bola matka hrobom, jej život večne ťarchavý. Prečože som vyšiel z lona vidieť bolesť a utrpenie, aby sa v hanbe míňali moje dni?“
 
Počul som to isté zúfalstvo v hlase služobníka, ktorý mi nedávno telefonoval. Povedal mi: „Dávid, hlboko som zarmútil Pána. Som tak skľúčený zo svojho zlyhania, som prázdny, nezostalo nič. Cítim, že život nemá cenu.“
 
Veľa Božích služobníkov v Písme vyslovilo rovnaké pocity. Keď bol Jób hlboko vo svojej najhustejšej tme, naliehal naň hlas: „Zloreč Bohu a zomri.“ Eliáš počul podobný hlas. A kedysi prorok nakoniec žobronil: „Pane, vezmi si môj život. Som stroskotanec ako všetci z mojich otcov.“
 
Možno sa práve teraz cítiš ako oni všetci. Bol si nepriateľom skrútený s hlavou zamknutou v klade. Myslíš si: „Volal som dňom i nocou, ale moje modlitby sú bez odpovede. Toto už ďalej nevydržím. To vo svojom živote mať nemusím. Bolo to jednoduchšie, keď som bol vo svete, než som vôbec poznal Boha. Nechal ma, aby som sa v tom hrabal.“
 
No, niektorí kresťania možno zareagujú: „Všetko toto hovorenie je proti Pánovi. A volá po prísnom treste.“ Ale pravdou je, že sme schopní posudzovať človeka len zvonka. Boh sa pozerá do srdca. A On vedel, čo je vnútri v Jeremiášovi. Vybral si, že nebude zúfalého proroka kárať. Prečo?
 
Pán vedel, že v tomto mužovi stále ešte horí oheň. Bolo to, ako by Boh povedal: „Jeremiáš to nevzdá, neodíde. Áno, vypustí paru, keď dá voľnosť svojmu zmätku. Ale stále ešte verí môjmu Slovu. Ono horí v jeho duši. A on vyjde z tohto ohňa s neotrasiteľnou vierou.“
 
„Viem, že môj služobník nemôže inak a musí kázať moje Slovo. Vryl som ho do jeho duše, jeho srdca, jeho mysle. A jeho najlepšie dni sú pred ním. Stále ešte je to môj vyvolený služobník.“
 
Jeremiáš chytil druhý dych. Náhle bol naplnený novým životom. A povstal, ako by hovoril: „Stoj Satan – mňa nemôžeš oklamať. Nevyštveš ma z tejto služby, ktorú mi Boh dal. Pán ma povolal a ja viem, že jeho Slovo je spoľahlivé.“
 
Prorok potom svedčil: „Veď počúvam potupy mnohých (hrôza zôkol-vôkol): „Udávajte, nech ho oznámime!“ Aj každý, kto mi bol priateľom, striehne na môj pád: „Hádam sa dá zviesť, premôžeme ho a vypomstíme sa na ňom!“ Ale Pán je so mnou ako mocný hrdina, nuž moji prenasledovatelia sa potknú a nič nezmôžu,... Spievajte Pánovi, oslavujte Pána, veď život bedára vytrhol z ruky zločincov!“ (Jer 20, 10-11, 13)
 
Možno si práve teraz myslíš, že tvoj oheň vyhasol. Si presvedčený, že nezostala ani iskrička. Možno to bol hriech, ktorý uhasil oheň. Chytil si sa a tvoj oheň sa pomaličky zmenšoval. Naslúchal som tragickým príbehom zbožných mužov a žien, ktorých doviedol ku skaze Internet. Pre väčšinu mužov bola tým pokušením pornografia. Pre ženy to bolo zoznámenie s mužom pri chatu na Internetu a začiatok milostnej aféry.
 
Je smutné, že mnohí z Kristovho tela dnes pripomínajú novodobé „údolie suchých kostí“. To je púšť plná vybielených kostier padlých kresťanov. Pastori a ďalší oddaní veriaci vyhoreli kvôli zakorenenému hriechu. A teraz sú plní hanby, schovaní v jaskyniach svojej vlastnej výroby. Podobne ako Jeremiáš presvedčili sami seba: „Nespomeniem si naň a nebudem viac hovoriť v jeho mene.“ (Jer 20, 9)
 
'''Boh sa stále ešte pýta
tú istú otázku, ktorú sa pýtal Ezechiela:
„Môžu tieto mŕtve kosti znovu ožiť?“'''
 
Odpoveď na túto otázku je absolútne: „ÁNO!“ Ako? Deje sa to obnovením našej viery v Božie slovo.
 
Slovo Pánovo je samo o sebe stravujúci oheň. Naozaj, je to jediné pravé svetlo, ktoré máme uprostred našich temných nocí zúfalstva. Je to naša jediná obrana proti klamstvám nepriateľa, keď šepká: „Je po všetkom. Stratil si oheň. A nikdy ho nezískaš späť.“ Jediná vec, ktorá nás vyvedie z našej tmy, je viera. A viera prichádza z počúvania Božieho slova. My sa proste musíme držať Slova, ktoré do nás bolo vštepené. Pán nám sľúbil: „Nenechám ťa potopiť. Preto nemáš dôvod k zúfalstvu. Neexistuje dôvod k odchodu. Odpočívaj v mojom Slove.“
 
Možno si myslíš: „Ale táto temná noc je horšia ako všetko, čo som kedy poznal. Počul som tisíce kázaní Božieho slova, ale zdá sa, že žiadne z nich teraz pre mňa nemá žiadny význam.“
 
Netráp sa. Boží oheň v sebe stále ešte horí, aj keď to nevidíš. A na tento oheň máš prilievať palivo viery. Robíš to tým, že proste veríš Pánovi. Keď to urobíš, uvidíš, ako sú všetky tvoje pochybnosti a žiadosti strávené.
 
Všade okolo vidím mohutné odpadanie od Božieho Slova. Napriek tomu tiež vidím Boha, ako robí skvelé dielo obnovy svojho ľudu. Prichádza za každým vojakom, ktorý bol ranený alebo odpadol. On pozná tých, ktorí dezertovali. A On ich stále ešte miluje. Naozaj, On hovorí ku každému, kto bol kedy odvedený do armády. A povzbudzuje ich, aby sa vrátili ku svojmu pôvodnému povolaniu.
 
Boží Duch opäť vdychuje život do každej formácie suchých kostí. Pripomína im Slovo, ktoré do nich vštepil. A tí, ktorí kedysi boli mŕtvi, bez života, sú oživovaní, obnovovaní. Kričia tak, ako kričal Jeremiáš: Boží oheň príliš dlho vo mne mlčal. Proste ho v sebe nedokážem ďalej zadržovať. Cítim Pánovu moc, ako ma dvíha. Vkladá do mňa život. Budem hovoriť Slovo, ktoré mi dal. Budem proklamovať jeho milosrdenstvo a uzdravujúcu moc.“
 
Izaiáš nám všetkým dáva dôkaz, aký potrebujeme, o Božej túžbe a ochote obnoviť svojich padlých služobníkov:
 
„Lebo sa nebudem večne pravotiť, ani sa nebudem ustavične hnevať, veď by predo mnou omdlel duch a duše, ktoré som ja stvoril. Pre hriech lakomstva som sa hneval a bil som. Zakryl som si tvár (a hneval som sa); on však šiel, odvrátený cestou svojho srdca.
 
Jeho cesty som videl, uzdravím ho, budem ho viesť a dám mu útechu jeho trúchliacim dám ovocie perí. Pokoj, pokoj ďalekému i blízkemu – hovorí Pán -, ja ho uzdravím. (Iz 57, 16-19)
 
Žalmista píše: „Pán stavia Jeruzalem a zhromažďuje roztratených Izraelitov. Uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany.“ (Ž 147, 2-3)
 
Drahý svätý, neviem, aký je tvoj boj. Možno si uprostred najtemnejšej noci, akú si kedy prežil. Nebesia sa možno zdajú byť ako mosadz pre tvoje modlitby.
 
Ale čo viem, je toto: Boh vložil oheň do tvojich kostí. A tento oheň stále ešte horí. Možno že zostala len malá nepatrná iskrička. Ale Duch svätý ho rozdúcha svojim dychom. On je verný, aby v tebe znovu vznietil plameň. On ťa pozdvihuje, obnovuje ťa k tvojmu pôvodnému povolaniu. A uvidí ťa v každej tvojej temnej noci. Nedovoľ diablovi, aby ťa zastavil a zničil!
Zdroj: „https://sk.wikibooks.org/wiki/Katechéza/Nezaradené_do_kategórií“