|
V dobe vrcholnej scholastiky pripúšťala františkánska škola aj u čisto duchovnej podstaty zloženie z matérie a formy (neurčité a určujúce), zatiaľ čo sv. Tomáš a jeho škola považovali čisto duchovné podstaty ako formy bez matérie.
Z dokonalosti anjelskej podstaty vyplývajú primerané '''prirodzené''' vlohy a vlastnosti anjelov (tieto, keďže patria k prirodzenosti každého anjela, zostávajú aj v zlách anjeloch, ale ich použitie môže byť rôznymi činiteľmi hatené). '''Prirodzené vlastnosti anjelov sú:'''
'''Prirodzené vlastnosti anjelov sú:'''
nesmrteľnosť
*nesmrteľnosť
*veľký rozum a dokonalé prirodzené poznanie
*vynikajúca slobodná vôľa a moc.
vynikajúca slobodná vôľa a moc.
===Prirodzená nesmrteľnosť anjelov===
Ich rozum je však v tom zmysle '''slabší''', lebo sa im nedostáva nadprirodzeného osvietenia a ich vôľa je '''skazená''', lebo nie je povzbudzovaná aktuálnymi milosťami, je zatvrdnutá v zle a neschopná dobrých skutkov. Zlo páchajú slobodne aspoň potiaľ, že môžu voliť medzi tým alebo oným hriechom. Vnútorný stav zlých duchov je '''hrozný a zúfalý.''' Nemajú ničoho, čo by ich nabádalo k dobrému, nemôžu očakávať odmenu ani úžitok ani útechu, niet v nich lásky k Bohu; ba naopak vedia, že sú naveky zavrhnutí a u Boha v nenávisti, že si ho nemôžu ničím nakloniť a preto ich všetko ženie k nenávisti a zúfalstvu: hrozne muky, ktoré potrvajú naveky a ktorým nemožno nijako uniknúť.
==Pôsobenie dobrých anjelov==
Všetky rozumné bytosti pochádzajúce od Boha, ktoré sú odleskom jeho rozumu a najvyššej jednoty, môžu na seba pôsobiť; ani zlí anjeli sa nevzdialili od Boha bytostne, hoci s ním nie sú spojení láskou. Teda je pochopiteľné, že oni všetci môžu ovplyvňovať ľudské záležitosti. Najprv budeme hovoriť o vplyve dobrých anjelov.
===Vzťah k Bohu===
'''Hlavnou úlohou dobrých anjelov je oslava Boha a služba Bohu'''. Sent. certa.
Anjeli, ktorí zostali Bohu verní, dosiahli a požívajú večnú blaženosť, ktorú nemôžu nikdy stratiť. Všetka ich činnosť má len jeden cieľ, aby oslavovali Boha . Službou Bohu plnia jeho vôľu a pomáhajú a chránia ľudí, aby tiež dosiahli večnú slávu v blaženom videní Boha.
'''Písmo sv.''' povzbudzuje anjelov k chvále Boha a dosvedčuje, že anjeli oslavujú Boha spevom chvály.
*Ž 102, 20: „Dobrorečte Pánovi všetci jeho anjeli.“
K oslave Boha patrí služba Bohu. Ako poslovia Boží, prinášajú anjeli zjavenia a príkazy ľuďom, sú služobníkmi Božej Prozreteľnosti.
===Vzťah k ľuďom ===
Sekundárnou úlohou dobrých anjelov je ochrana ľudí a starosť o ich spásu.
Dobrí anjeli majú účasť z poverenia Božieho na spravovaní sveta: konajú rozličné posolstvá, ochraňujú ľudí a pomáhajú im dosiahnuť večnú spásu. To im neprekáža používať večnú blaženosť, lebo vždy vidia a vo všetkom milujú Boha. Tešia sa z toho, keď ľudia získavajú nebeskú blaženosť.
Catechismus Romanus (IV 9,4) učí: „Božou Prozreteľnosťou bola anjelom zverená úloha chrániť ľudské pokolenie a ochraňovať jednotlivých ľudí, aby neutrpeli nejakú väčšiu škodu“.
Cirkev slávi od 16. stor. Zvláštny sviatok k úcte sv. Anjelov Strážcov.
'''Písmo sv.''' dosvedčuje, že všetci anjeli stoja v službách ľudí. – Hebr 1,14: „Či nie sú všetci služobnými duchmi, ktorých posiela slúžiť tým, čo majú dosiahnuť dedičstvo spásy?“ Ž 90, 11n opisuje starostlivosť anjelov o spravodlivého.
'''Tradícia''' – Podľa Origena je to „trvalá súčasť cirkevného učiteľského hlásania, že anjel Boží a dobrá sila sú, ktoré mu slúžia, aby spásu človeka dokonal“.
Každý človek má od krstu svojho zvláštneho anjela Strážcu.
Podľa všeobecného učenia teológov má nielen každý pokrstený, ale každý človek aj neveriaci, od narodenia svojho Anjela Strážcu, cez celý svoj pozemský život.
'''Biblicky''' je to odôvodnené v slovách Pánových Mt 18,10: „Hľaďte, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých! Lebo hovorím Vám, ich anjeli v nebi ustavične vidia tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“. Keď sv. Peter po vyslobodení zo žalára sa hlásil pri bráne domu, zhromaždení veriaci si povedali: „Jeho anjel je to“ , čím vyjadrili svoje presvedčenie o anjelovi Strážcovi. Podľa sv. Hieronyma treba v tom vidieť veľkú dôstojnosť duší, že každá má k svojej ochrane určeného anjela. Katechizmus Tridentského snemu poukazuje na to, že ako rodičia dávajú svojím dietkam na nebezpečnú cestu ochrancov a pomocníkov, tak aj nebeský Otec nám dal anjelov Strážcov ako pomocníkov na ceste do nebeskej vlasti.
Sv. Tomáš poukazuje na to, že Božia Prozreteľnosť spravuje nižšie bytosti skrze vyššie, preto ustanovil ľuďom anjelov Strážcov. Ich pôsobenie obyčajne nejako zvláštne nebadáme, lebo je začlenené do riadneho vykonávania Božej Prozreteľnosti a samozrejme nevytíska a nenahradzuje vlastnú činnosť a starostlivosť človeka. Anjela Strážcu máme ctiť, milovať, o pomoc prosiť a jeho vnuknutia máme nasledovať.
Z Písma sv. vime, že dobrí anjeli vykonávajú medzi ľuďmi a na ich úžitok úlohy, ktoré im zveril Boh – toto učenie treba považovať za dogmu viery, ktorú vyznáva Cirkev. V Písme sv. však nachádzame tvrdenie, že každý z ľudí alebo aspoň každý kresťan má svojho anjela Strážcu; Cirkev nevyhlásila toto učenie za definované a v riadnom a všeobecnom hlásaní evanjelia sa nepodáva ako dogma viery. Katolícki teológovia však usudzujú, že učenie o individuálnom anjelovi Strážcovi '''je isté''' a dá sa vyvodiť z textu Mt 18,10, ktorý hovorí o anjeloch strážcoch strážiacich dietky, „maličkých“, ktorí však najpravdepodobnejšie označujú veriacich v Krista. Keď berieme do úvahy, že všetci ľudia majú kráčať ku svojmu večnému cieľu, potom je tu určitý základ pre tvrdenie, aspoň veľmi pravdepodobné, že každý človek má svojho anjela Strážcu – je to názor mnohých cirkevných Otcov a katolíckych teológov.
'''Tradícia''' – Sv. Bazil učí so zreteľom na Mt 18,10: „Každému veriacemu stojí po boku anjel ako vychovávateľ a pastier, ktorý vedie jeho život“ . Podľa svedectva sv. Gregora Divotvorcu a sv. Hieronyma, každý človek má od narodenia zvláštneho anjela Strážcu. Sv. Hieronym poznamenáva k Mt 18,10: „Aká veľká je dôstojnosť ľudských duší, že každá od narodenia dostala ku svojej ochrane určeného anjela“ .
Ochrana anjelov sa týka predovšetkým záležitostí spásy a len nepriamo časných vecí a trvá po celý život. Anjeli strážcovia sprevádzajú svojich zverencov od kolísky až po hrob a nikdy ich celkom neopustia. Niekedy sa anjel na čas vzdiali od svojho chránenca tak že podľa Božieho rozhodnutia nezabráni fyzickému alebo mravnému zlu. Takto treba rozumieť aj výrok sv. Bazila Veľkého, ktorý hovorí: „Ako dym odháňa včely a zápach holuby, tak odpudzuje anjela Strážcu nášho života žalostný hriech“ .
Keď má človek ako jednotlivec svojho anjela Strážcu, potom je veľmi pravdepodobné, že takúto ochranu majú aj jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým sv. Cirkev (krajiny, národy, významnejšie ustanovizne). V knihe Daniel čítame, že sv. Michal bo ochrancom synagógy; Božia Prozreteľnosť je nepretržitá a Nový zákon je pokračovaním, naplnením a zdokonalením Starého, potom nové spoločenstvo, t.j. Cirkev, ktorá nastúpila na miesto synagógy, by tiež mala mať svojho anjela Strážcu.
Sväté písmo to naznačuje i v Starom zákone, kde sa spomína sv. Michal ako knieža Izraelitov a popri ňom i knieža perzského kráľovstva a knieža grécke . Podobne ten muž, ktorý vo videní volal sv. Pavla do Macedónska , bol azda anjel Strážca tej krajiny. Podľa mienky teológov anjelom Strážcom sv. Cirkvi je sv. Michal Archanjel.
===Úcta anjelov===
Zo vzťahu anjelov k Bohu a k ľuďom vyplýva aj opodstatnenosť úcty anjelov. Dobrým anjelom '''patrí náboženská úcta''' (cultus duliae). Cirkev im túto úctu vzdáva od najstarších dôb, zasväcuje im sviatky, kostoly, v úcte má ich obrazy. Výslovne hovorí o tejto úcte II. Nicejský a Tridentský snem – čo učí o vzývaní a uctievaní svätých, vzťahuje sa aj na anjelov. DS 600, 1821. Odmietnutie kultu anjelov sv. Pavlom (Kol 2,18) sa vzťahuje na falošné, prehnané uctievanie gnostickými bludármi. Svedkom úcty k anjelom v Cirkvi je práve sv. Justín mučeník.
Kult dobrých anjelov v katolíckej Cirkvi vôbec nie je pozostatkom polyteistických náboženstiev, ale opiera sa o spojenie týchto duchov s Bohom. Absolútnu úctu vo vlastnom zmysle vzdávame len Stvoriteľovi; a prejav našej úcty k Najsv. Matke, anjelom a ľuďom závisí na ich účasti na Božej dobrote a vedie ku kultu samotného Boha.
==Pôsobenie zlých anjelov==
Boh ako najvyššie dobro, nemôže chcieť žiadne mravné zlo a preto akékoľvek nabádania k zlému nemôžu pochádzať od najvyššej normy mravnosti, ani nie sú prikázané a chcené. Boh len dovoľuje, aby existovalo zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Vieme len to, že Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyviesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním nerozišla; práve tak sa nepostavila na odpor, aby mohli zvádzať k zlému, nie však nútiť; ani nemôžu ovládnuť vnútro ľudskej duše, lebo tam pôsobí len Boh. Vplyv zlých duchov na ľudí sa prejavuje v rôznej forme, nepriamej (prostredníctvom iných ľudí) alebo priamej (pôsobením na obrazotvornosť a na zmyslovú psychiku); môže sa prejaviť aj ostrejšia forma vplyvu zlého ducha, ktorú bližšie nepoznáme, teológovia ju definujú ako útoky a posadnutosť, ktoré máme odlišovať od duševných chorôb, ktoré sa niekedy podobne prejavujú.
===Diablova vláda nad ľuďmi===
Zlí duchovia stroja ľuďom úklady, aby ich priviedli k hriechu a tak do zatratenia.
*IV. Later. Snem učí: '''„človek zhrešil z zvedený diablom'''
*Trident. Koncil vymenúva medzi následkami Adamovho hriechu aj upadnutie do diablovho otroctva.
Teda dogmou je: '''„Diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi“'''.
Liturgicky výraz tejto viery Cirkvi sa nachádza v krstných obradoch. Písmo sv. Starého a Nového zákona v početných prípadoch '''výslovne''' spomína pôsobenie diablov na ľudí, počnúc od pokúšania v raji až do konca sveta, keď bude satan pôsobiť znameniami, lživými zázrakmi a klamstvami .
Kristus označuje diabla ako knieža tohto sveta . Sv. Pavol ho nazýva bohom tohoto sveta . Vykupiteľským Kristovým dielom bola diablova vláda principiálne premožená. Jn 12,31: „Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta“. Hebr 2,14: vzal na seba prirodzenosť krvi a tela...“preto, aby smrťou zničil toho, ktorý má moc nad smrťou, totiž diabla“... Por. Kol 1,13; 2,15; 1 Jn 3,8. Pri poslednom súde bude diablova vláda úplne, dokonale a s konečnou platnosťou zlomená.
Podľa sv. Tomáša prirodzenosti človeka je primerané, aby mu iné tvory pomáhali alebo mu robili prekážky. Dobrí anjeli mu pomáhajú, zlí duchovia zasa prekážajú. Boh pripustí nástrahy zlých duchov, aby človek tým jasnejšie poznával, že je slabý a odkázaný na Božiu pomoc a tak sa udržal v poníženosti. Písmo sv. však zdôrazňuje, že Boh nedopustí pokúšať človeka nad jeho sily , ale dáva mu milosť, aby mohol pokušenie premôcť a tak oslávil Boha a sebe získal korunu víťazstva.
'''Poznámky''':
'''Démoni''' (z gr. daimon – u gr. básnikov často dobre zmýšľajúci Boh, ochranný Boh, vnútorný hlas človeka). Národy všetkých dôb poznajú démonov, rozdielnych, pokiaľ ide o vlastnosti, postavenie a účinnosť. Výraz „démoni“ sa najčastejšie používa v užšom zmysle o „škodiacich“ duchoch.
Aj SZ predpokladá jestvovanie takýchto démonov bez toho, že by im pripisoval osobitný význam. Konkrétne sa vykresľujú predstavy o démonoch v neskorom židovstve (hierarchia s diablom, satanom ako náčelníkmi; pôsobenie v úlohe zhubcov; vznik démonov v dôsledku pádu anjelov), ktoré potom v základných črtách vchádzajú do NZ, ale s celkovým zameraním k dejinám spásy: démoni tvoria kráľovstvo , ktoré stojí proti Bazilei a prejavuje sa posadnutosťou.
IV. Later. koncil vyniesol vieroučné rozhodnutie, v ktorom sa jasne a rozhodne hovorí, že nejestvuje nijaké zlo, ktoré by bolo takým od počiatku, ale že všetko zlé je konečné a časné a povstalo zo slobodného rozhodnutia stvorenia . V tejto súvislosti sa hovorí, že diabol a ostatní démoni boli stvorení Bohom v prirodzenosti dobrí, ale svojimi vlastnými činmi sa stali zlými. Tým sa jestvovanie démonov predpokladá.
Tieto skromné údaje neoprávňujú vidieť v démonoch (ako to často robí ľudová nábožnosť) rovnakých protivníkov Boha pokiaľ o moc alebo v takom zmysle vykresľovať ich vlastnosti a pôsobenie. Vzhľadom na vážnosť dejín spásy bolo by teologickou neserióznosťou, keby sme na démonov pozerali ako na nejaký druh strašidiel, ktoré sa potulujú po svete. Skôr môžeme predpokladať, že u nich ide práve o sily sveta, pokiaľ '''tento svet''' je odmietnutím Boha a pokušením pre človeka. Tým sa predpokladá osobný ráz démonov, ktoré sa pevne pridŕža Písmo sv. aj Magistérium , pretože každý podstatný neporiadok vo svete pochádza z osobnej činnosti. Takisto sa predpokladá ich pluralita, ktorú si máme predstavovať v súvislosti s kvalitatívnou a regionálnou pluralitou sveta. Ďalej z toho vyplýva, že sa ako momenty tohto sveta hriešne zatvárajú pred Bohom, na čo etiologicky poukazuje skutočnosť, že podoba tohto sveta je efemérna. Ich moc je po víťazstve Ježiša Krista nad hriechom len zdanlivá, ktorú si osobujú neprávom a nemohúca .
*'''Sily a mocnosti''': sa v NZ zvlášť u sv. Pavla nazývajú zlé vládnuce sily (démoni), pokiaľ ešte uplatňujú svoju moc v terajšom veku (Eón). Keďže NZ nezaujato preberá skúsenosti ľudstva a očistené ich odovzdáva ďalej, smieme predpokladať, že v prípade týchto síl ide o osobné zlo vo svete, pokiaľ sa prejavuje v jednotlivých oblastiach a dimenziách človeka ako sebaoslavovanie, ktoré vedie k hriechu a smrti . Tieto sily a mocnosti premohol Ježiš Kristus smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. No táto ich bezmocnosť ešte zostáva zahalená. Atmosféra „tohto sveta“ je ešte napojená ich prítomnosťou a vedie k pokušeniu a prenasledovaniu kresťanov. Z dogmatického hľadiska je toto pôsobenie „dopustené“
*'''Pomer diabla k človekovi''': Dejiny spásy sa zmieňujú o 3 etapách, v ktorých diabol so svojou družinou zvlášť prudko útočí na ľudstvo: pri zvedení prarodičov k hriechu, v boji proti Kristovi a na konci času. Medzitým prebieha „normálna“ diabolská činnosť, aby čo najviac ľudí naveky zahubil: pokušenia prostredníctvom fantázie, pudovosti; príležitosti, démonickí ľudia, mimoriadne prostredníctvom posadnutosti, démonický špiritizmus, mágia, satanizmus – proti tomu vyháňanie diabla v priebehu tohto svetového času slúžiť oslave Božej a k pokoreniu zlých duchov na konci času. Veriaci kresťan už nie je pod vládou diabla , no jednako potrebuje úzke spojenie s Kristom a stálu bdelosť .
===Spôsoby, ktorými diabol uplatňuje svoju vládu===
*Zlí duchovia sa usilujú človekovi '''morálne''' škodiť zvádzaním k hriechu. – 1 Pt 5,8: „Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník diabol, obchádza ako ručiaci lev a hľadá, koho by zožral!“.
:Biblické príklady toho sú: pád prarodičov , Kainova bratovražda , zrada Judášova , Petrovo zaprenie , lož Ananiášova . Ľudská vôľa nie je pokúšaním diablovým donútená k zlu ale podržuje si svoju prirodzenú slobodu. Zlý nepriateľ môže človeka len natoľko pokúšať, nakoľko to Boh vo svojej múdrosti pripustí: „On nedopustí skúšať vás nad vašu mohúcnosť“ .
:Čo sa týka spôsobu, ako zlí duchovia pokúšajú človeka,, predovšetkým je isté, že nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu človeka, lebo to sú duchovné schopnosti, ktoré nepodliehajú priamemu pôsobeniu nijakého tvora, ale len samého Pána Boha. Zlý duch teda môže pôsobiť na rozum človeka iba nepriamo, totiž skrze pamäť a obrazotvornosť (fantáziu) a na vôľu človeka tiež iba nepriamo skrze zmyslovú žiadostivosť. Netreba sa však domnievať, že každé pokušenie je od zlého ducha. Aj bez jeho vplyvu môže človek spáchať hriech. Človek nosí v sebe náklonnosť k hriechu. Písmo sv. hovorí, že človeka „vlastná žiadostivosť zachvacuje a zvádza“ , totiž „žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života“ . Okrem toho môže byť človek pokúšaný aj vplyvom iných ľudí. Zlí duchovia však – ako hovorí sv. Tomáš – používajú tieto okolnosti, aby zvádzali ľudí.
*Zlí duchovia sa snažia škodiť ľuďom aj fyzicky, zapríčinením fyzického zla (''infestatio'').
*Okrem pokúšania k hriechu môže zlý duch z Božieho dopustenia škodiť človekovi i na tele vonkajším pôsobením alebo i vnútorným posadnutím. Zvláštnym druhom fyzickej infestácie je posadnutosť (''obsessio, possessio''), pri ktorom sa zlý duch násilím zmocní ľudského tela, takže telesné orgány a nižšie duchovné sily, ale nie vyššie sily duše, sú ním ovládané. Možnosť a skutočnosť posadnutosti je jasné z výslovného svedectva Kristovho, ktorý sám vyháňal zlých duchov a svojím učeníkom udelil moc nad zlými duchmi . Por. cirkevné exorcizmy.
:V jednotlivých prípadoch nemožno síce ľahkoverne predpokladať diabolské posadnutie, ale ho ani nemožno všeobecne popierať, keďže Písmo sv. ho často spomína. Pán Ježiš vyháňaním diablov znázorňoval, že prišiel zlomiť diablovu moc. My máme diablovi a vôbec každému pokušeniu odporovať zachovávaním Spasiteľovho napomenutia: „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ .
'''Z okolností''', ktoré sprevádzajú nezvyčajné zjavy možno rozoznať, či tu pôsobí Boh alebo anjeli, alebo démoni. Treba postupovať s najväčšou obozretnosťou, lebo vo veciach, ktoré nemožno postrehnúť zmyslami, sa človek veľmi ľahko môže mýliť. '''Pre dogmatiku''' stačí konštatovať, že styk zlého ducha s ľuďmi je možný. '''Posúdiť''' či v konkrétnom prípade ide o taký styk, prislúcha cirkevnej autorite .
Racionalistické tvrdenie, že posadnutí, o ktorých hovorí Písmo sv., boli len telesne alebo duševne chorí a že sa Ježiš prispôsobil viere židovského národa v démonov, je nezlúčiteľné s dôstojnosťou slova Božieho a s pravdivosťou a svätosťou Božieho Syna.
Pri rozpoznávaní démonických vplyvov musíme sa vystríhať nekritickej ľahkovernosti, ale aj racionalistickej nevery. Pretože pôsobenie fyzického zla je mimoriadny spôsob diabolského pôsobenia; najprv treba skúmať, či je takéto pôsobenie vysvetliteľné prirodzenými príčinami. Prehnaný sklon, každý nápadný zjav alebo pôsobenie pripisovať diablovi viedol koncom stredoveku k mylnému poblúdeniu o čarodejniciach.
Mienky zastávané viacerými starokresťanskými spisovateľmi a scholastikmi a niektorými teológmi novšej doby , že každému jednotlivému človekovi bol daný po boku jeden dobrý a jeden zlý anjel (aby ho tento podnecoval k zlu ako protiklad k Strážnemu), nemajú svoje opodstatnenie v prameňoch viery a sú ťažko zlúčiteľné s dobrotou a milosrdenstvom Božím. Obyčajne uvádzané miesta Písma (Jn 13,2; Ž 108, 6; Zach 3,1; Jób 1-2; 2 Kor 12,7), nie sú presvedčivé.
Vplyv zlého ducha teda nemožno '''ani popierať''', ale neslobodno to '''ani preháňať'''. Naše názory o rôznych chorobách, živelných pohromách a škodách, o diablových pohlavných stykoch, sú v dôsledku nesmierneho pokroku prírodných vied celkom iné, ako tomu bolo v stredoveku, keď sa pálili čarodejnice.
Vplyv zlého ducha '''neslobodno preceňovať''', lebo nie je nezávislou bytosťou, ale obyčajným tvorom a v kresťanskom svetovom názore nemá oproti Bohu nanajvýš dobrému, miesto najvyšší boh zlý. Neslobodno prehliadať ani tú skutočnosť, že účinnosť vykupiteľského diela Kristovho sa znižuje tou mierou, akou sa diabolské vplyvy preceňujú a zveličujú. '''Pán Ježiš zničil''' diablovu moc nad ľuďmi tým, že vyliatím svojej krvi zaplatil za ľudí výkupné bohu a vrátil im slobodu Božích detí a zároveň založil Cirkev, aby veriacich zbavovala hriechov a chránila proti diabolským vplyvom. Ako ten, kto pácha hriech, je služobníkom hriec , tak ten, kto je ospravedlnený milosťou Kristovou, je vyslobodený z otroctva diablovho a stáva sa dieťaťom Božím a dedičom kráľovstva Božieho. Keď Boh dopustí, aby diabol nabádal ľudí k hriechu alebo aby im ináč škodil, potom majú v Cirkvi Bohom pripravené účinné prostriedky, aby tieto vplyvy Kristovou silou mohli prekonať .
==Záver angelológie==
|
